Uplatnenie nároku na náhradu škody poškodeným v daňových trestných veciach a rozhodovanie súdov o tomto nároku

JUDr. Stanislav Sojka, PhD., sudca Krajského súdu v Košiciach

JUDr. Matej Čintala, sudca Krajského súdu v Košiciach

Uplatnenie nároku na náhradu škody poškodeným Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní v daňových trestných veciach voči obvineným fyzickým osobám pre neodvedenie dane, skrátenie dane právnickými osobami a rozhodovanie súdu o tomto nároku.

Autori článku sa zaoberajú problematikou uplatnenia si nároku na náhradu škody poškodeného Finančného riaditeľstva voči obvineným fyzickým osobám v daňových trestných veciach pre neodvedenie dane, skrátenie dane právnickými osobami a rozhodovaním súdov o tomto nároku poškodeného.

V rámci rozhodovacej činnosti súdov existuje veľa trestných vecí, keď súdy rozhodujú o obžalobe prokurátora na fyzickú osobu pre rôzne daňové trestné činy, ako napríklad trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 Trestného zákona (ďalej Tr. zák.), trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa §277 Tr. zák., alebo trestného činu daňového podvodu podľa § 277a Tr. zák. pre neodvedenie dane, skrátenie dane právnickými osobami.

Poškodený subjekt Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej Finančné riaditeľstvo SR), zastúpené príslušnými daňovými úradmi si spravidla v týchto trestných veciach uplatňuje už v prípravnom konaní a neskôr aj na hlavnom pojednávaní nárok na náhradu škody, ktorá predstavuje nesplnenie si daňovej povinnosti právnickej osoby (neodvedená daň, skrátená daň, neoprávnené uplatnenie vrátenia dane z pridanej hodnoty, alebo spotrebnej dane).

Súdy na základe takto uplatneného nároku často odkazujú poškodeného Finančné riaditeľstvo SR s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Keďže existujú na takýto postup viaceré názory, či už zo strany poškodeného, orgánov činných v trestnom konaní, ale aj súdov, rozhodli sme sa prispieť do riešenia tohto problému naším názorom.

Podľa nášho názoru v takýchto veciach nie sú splnené zákonné podmienky pre postup prvostupňového súdu podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej Tr. por.) - odkázanie poškodeného Finančné riaditeľstvo SR s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Zároveň zastávame názor, že v uvedenom prípade nie sú splnené zákonné podmienky ani pre rozhodnutie súdu podľa § 287 ods.1 Tr. por,, ktorým by uložil povinnosť obžalovanému nahradiť škodu poškodenému a neboli splnené zákonné podmienky, aby vôbec súd rozhodoval o tomto nároku poškodeného.

V súvislosti s výrokom o náhrade škody na základe uplatneného nároku na náhradu škody Finančným riaditeľstvom SR v daňovej trestnej veci považujeme za potrebné poukázať na nasledujúce dôležité ustanovenia Trestného poriadku, Trestného zákona a Daňového poriadku, ktoré sú dôležité pri rozhodovaní súdu a majú vplyv na správnosť a zákonnosť rozhodnutia.

Poukazujeme na ustanovenie § 124 ods.4 Tr. zák., účinného od 6.8.2024, podľa ktorého škodou sa na účely tohto zákona rozumie aj skrátená, neodvedená alebo nezaplatená daň, clo alebo poistné, neoprávnene vrátená daň z pridanej hodnoty alebo spotrebná daň, neoprávnene získaný alebo použitý nenávratný finančný príspevok, subvencia, dotácia, alebo iné plnenie zo štátneho rozpočtu, rozpočtu Európskej únie, rozpočtu spravovaného Európskou úniou alebo v mene Európskej únie alebo rozpočtu inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Európskej únie zriadených v súlade so Zmluvou o Európskej únii alebo Zmluvou o fungovaní Európskej únie alebo rozpočtu nimi priamo alebo nepriamo spravovaného a kontrolovaného, rozpočtu verejnoprávnej inštitúcie, rozpočtu štátneho fondu, rozpočtu vyššieho územného celku alebo rozpočtu obce.

Dôležitým je aj ustanovenie § 46 Tr. por.

Podľa ods.1) poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má právo v prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody.

Podľa ods.3) poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Podľa ods.4) návrh podľa odseku 3 nemožno podať, ak bolo o nároku už rozhodnuté v civilnom procese alebo inom príslušnom konaní.

Dôležité je aj ustanovenie § 256 ods. 1,2,3,4 Tr. por., z ktorého sú zrejmé práva poškodeného, ale aj postup súdu ohľadne poškodeného.

Podľa ods.1) po vykonaní úkonov uvedených v § 255 (začatie hlavného pojednávania) predseda senátu vyzve prokurátora, aby predniesol obžalobu. Ak má obžalovaný obhajcu, po prednesení obžaloby ho predseda senátu vyzve, aby zaujal k obžalobe stanovisko.

Podľa ods.2) poškodeného, ktorý si uplatňuje nárok na náhradu škody, súd vyzve, aby sa vyjadril, či navrhuje, aby sa obžalovanému uložila povinnosť na náhradu škody a v akom rozsahu. Ak sa poškodený alebo jeho splnomocnenec nedostavil na hlavné pojednávanie a jeho návrh je už zaznamenaný v spise, predseda senátu tento návrh prečíta.

Podľa ods.3) ak uplatňuje práva poškodeného osoba, ktorej toto právo zrejme nepatrí, vysloví súd uznesením, že túto osobu ako poškodeného na hlavné pojednávanie nepripúšťa. Také rozhodnutie nebráni uplatneniu nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Podľa ods.4) podľa odseku 3 postupuje súd aj vtedy, ak bránia účasti poškodeného okolnosti uvedené v § 46 alebo § 47 (neuplatnil si nárok riadne a včas, resp. už bolo o tomto nároku rozhodnuté v inom konaní).

Ďalším dôležitým ustanovením je ustanovenie § 287 ods.1 Tr. por., podľa ktorého, ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu uvedenú v § 46 ods.1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený.

Z nasledujúceho ustanovenia § 288 ods.1 Tr. por. vyplýva, že ak podľa výsledku dokazovania nie je podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody, alebo ak by bolo treba na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.

V súvislosti s uplatneným nárokom poškodeného na náhradu škody je potrebné poukázať aj na zákon č. 563/2009 Z.z. O správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

Podľa § 4 ods.1 správcom dane je daňový úrad, colný úrad a obec.

Podľa § 59 ods.1 účastníkom daňového konania je daňový subjekt.

Podľa § 78 ods.1 písm. b) z preskúmavania súdmi sú vylúčené rozhodnutia o platení dane alebo daňového nedoplatku v splátkach.

V nadväznosti na vyššie uvedené ustanovenia považujeme za potrebné uviesť, že podstatnou skutočnosťou, na ktorú poukazuje poškodený pri uplatňovaní nároku na náhradu škody na hlavnom pojednávaní po dni 6.8.2024 je práve dátum 6.8.2024, odkedy nadobudla účinnosť novela Trestného zákona.

Zákonom č. 40/2024 bol novelizovaný zákon č. 300/2005 Z.z. v znení neskorších právnych predpisov, a to konkrétne ustanovenie § 124 Tr. zák. tým spôsobom, že do tohto ustanovenia zákonodarca vložil ďalší odsek 4, podľa ktorého škodou sa na účely tohto zákona rozumie okrem iného aj skrátená, neodvedená alebo nezaplatená daň, clo alebo poistné, neoprávnene vrátená daň z pridanej hodnoty alebo spotrebná daň.

Táto škoda v podstate predstavuje daňovú povinnosť dlžníka voči štátu.

Podľa ustanovenia § 46 ods.1 Tr. por. síce má poškodený právo uplatniť nárok na náhradu škody, ale túto škodu si musí uplatniť riadne a včas.

Ak však skrátená, neodvedená alebo nezaplatená daň, clo alebo poistné, neoprávnene vrátená daň z pridanej hodnoty alebo spotrebná daň nebola škodou podľa Trestného zákona, úč. do 6.8.2024, to znamená v čase prípravného konania, tak potom si poškodený v priebehu tohto konania nemohol uplatniť zákonným spôsobom nárok na náhradu škody. Ak si poškodený nemohol zákonným spôsobom uplatniť nárok na náhradu škody v prípravnom konaní, tak logicky si nemohol tento nárok uplatniť ani na hlavnom pojednávaní. Zákonným spôsobom uplatnený nárok v prípravnom konaní je totiž nevyhnutnou podmienkou na zákonné uplatnenie na hlavnom pojednávaní a pripustenie poškodeného s týmto nárokom na hlavné pojednávanie. Ak si tento nárok neuplatnil zákonným spôsobom, tak o tomto jeho nároku súd nemôže ani rozhodovať, pretože v tom čase si ho uplatnila neoprávnená osoba, ktorej toto právo v čase uplatnenia nároku nepatrilo. Ak by si tento nárok na hlavnom pojednávaní uplatnil poškodený už v čase po účinnosti novely Trestného zákona od.6.8.2024, tak rozhodovaniu o tomto nároku by aj tak bránila vyššie uvedená skutočnosť, t.j. nemožnosť zákonného uplatnenia nároku na náhradu škody poškodeným do účinnosti novely Trestného zákona vzhľadom na staré znenie ustanovenia § 124 Tr. zák.

V druhom rade je pre súd dôležité skúmať, či vzhľadom na ustanovenie § 256 ods.3 Tr. por. s poukázaním na ustanovenie § 46 ods.4 Tr. por. nebolo už o nároku poškodeného rozhodnuté v inom konaní.

Ak by už bolo rozhodované v daňovom konaní, tak ďalšie rozhodovanie v trestnom konaní by bolo duplicitné. Ak teda o vyplatenom nadmernom odpočte by bolo skôr rozhodnuté Daňovým úradom v zmysle daňových právnych predpisov (Daňového poriadku), tak toto administratívnoprávne rozhodnutie podlieha prieskumu správneho súdu v zmysle Správneho súdneho poriadku a v tom prípade už nie je možné o tomto nároku opätovne rozhodovať v rámci adhézneho konania.

V treťom rade je pre súd dôležité skúmať, či vôbec má poškodený v týchto daňových veciach zákonný nárok uplatniť si nárok na náhradu škody v prípravnom konaní proti obvinenému a neskôr na hlavnom pojednávaní proti obžalovanému, keď nie je obvinená, obžalovaná právnická osoba. Je potrebné totiž rozlišovať medzi fyzickou osobou, ktorá je stíhaná, obžalovaná a právnickou osobou, voči ktorej má poškodený nárok na plnenie daňovej povinnosti. Je možné, aby fyzická osoba, ako konateľ, alebo vlastník obchodnej spoločnosti bola obvinená, obžalovaná za daňový trestný čin, avšak daňovú povinnosť voči poškodenému má právnická osoba.

Z už na inom mieste citovaného ustanovenia § 46 ods.3 Tr. por. vyplýva, že poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu.

Dovoľujeme si poznamenať, že ak je obvinený, obžalovaný fyzickou osobou a dlžníkom je právnická osoba v takejto daňovej veci, tak potom poškodený (podľa novely Trestného zákona) nemá podľa zákona nárok na náhradu škody proti obvinenému – fyzickej osobe. Poškodený má teoreticky nárok na náhradu škody voči právnickej osobe, ktorá ale nie je obvinená.

Ak nemá poškodený nárok na náhradu škody voči takejto obvinenej fyzickej osobe, tak potom si tento nárok voči tejto obvinenej osobe ani nemôže uplatňovať podľa § 46 ods.3 Tr. por.

Táto skutočnosť samozrejme nemá žiadny vplyv na priznanie práv poškodeného v trestnom konaní, avšak bez priznania práva uplatňovať si nárok na náhradu škody.

Na základe toho by mal byť pri výsluchu v prípravnom konaní poškodený aj správne poučený orgánmi činnými v trestnom konaní.

Ak by si napriek tomu poškodený uplatnil takýto nárok, tak potom by mal súd po otvorení hlavného pojednávania rozhodnúť o nepripustené takéhoto poškodeného s nárokom na náhradu škody na hlavné pojednávanie podľa § 256 ods.3 Tr. por.

Z toho vyplýva, že nie je správne a zákonné, aby sa fyzickej osobe ukladala v rámci trestného konania povinnosť uhradiť škodu - teda dlžnú daňovú povinnosť za právnickú osobu, pretože dlh právnickej osoby nie je dlhom osoby, konajúcej za právnickú osobu. Takýto záver vyplýva napr. aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Tdo 62/2011, podľa ktorého dlh na dani je zákonnou povinnosťou právnickej osoby, v mene ktorej obvinený konal.

V prípade dane z pridanej hodnoty ide o nárok, ktorý vyplýva priamo zo zákona. Daňovým subjektom, ktorý má vlastnú daňovú povinnosť a má platiť daň, je právnická osoba (obchodná spoločnosť). Ak totiž zdaniteľnou osobou a platiteľom DPH pri trestnom čine neodvedenia dane a poistného podľa § 277 Tr. zák. alebo nezaplatenia dane podľa § 278 Tr. zák. je právnická osoba a trestná zodpovednosť páchateľa ako jej konateľa sa odvodzuje od ustanovenia § 128 ods. 8 Tr. zák., tak i v prípade, že táto fyzická osoba nesplnením povinnosti zaplatiť DPH, vyplývajúcej zo zákona pre právnickú osobu naplní skutkovú podstatu niektorého z uvedených trestných činov, nemožno z toho vyvodiť aj záver, že uvedená zákonná povinnosť právnickej osoby sa stala povinnosťou alebo osobným záväzkom, resp. dlhom konateľa tejto právnickej osoby.

Vo štvrtom rade je potrebné skúmať, či súd môže v takýchto prípadoch aj v prípade teoretickej možnosti odkázať poškodeného s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Zastávame názor, že nemôže a taktiež nemôže odkázať poškodeného s nárokom ani na konanie pred iným orgánom.

V súvislosti s adhéznym konaním, ktoré je súčasťou trestného konania, poukazujeme a pripomíname, že predmetom odkázania s nárokom na civilný proces by mali byť len súkromnoprávne nároky, ktoré vznikajú zo súkromnoprávnych vzťahov. To znamená, že súd môže odkázať poškodeného s nárokom na náhradu škody len v tom prípade, ak takýto nárok môže prejednať a rozhodnúť súd v civilnom konaní, to znamená, že malo by ísť o nárok, ktorý by inak podliehal právomoci súdu v zmysle civilných kódexov. Ak sa však jedná o nárok poškodeného, ktorý vyplýva z verejnoprávnych vzťahov ( napr. zo vzťahov upravených daňovými normami), tak ide o nárok, ktorý nespadá do právomoci civilného súdu, pretože takéto nároky sa prejednávajú a rozhodujú v správnom konaní pred príslušným správnym orgánom (napr. v daňovom konaní pred správcom dane).

Zároveň však súd nemôže ani odkázať poškodeného podľa § 288 ods. 1 Tr.por. s nárokom prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom, pretože prichádza do úvahy daňový orgán, ktorý v danej veci rozhodoval a bolo by aj nesprávne, ale aj nelogické, aby súd odkazoval poškodenú Slovenskú republiku, ktorú v trestnom konaní zastupuje správca dane, na konanie vykonávané pred správcom dane.

V súvislosti s daňovým vzťahom medzi daňovým subjektom a štátom je potrebné uviesť, že ide o súčasť finančnoprávnych vzťahov, ktoré sú upravené finančnoprávnymi normami majetkového charakteru a mocenskej povahy, vznikajúce vo sfére finančnej činnosti štátu ( resp. obce alebo VÚC). Finančnoprávne vzťahy, ktoré vznikajú v oblasti verejného práva, možno od iných vzťahov finančnej povahy, ktoré vznikajú vo sfére súkromného práva, odlíšiť tak, že vo finančnoprávnych vzťahoch, ktoré vznikajú v oblasti verejného práva, nemajú subjekty rovnocenné postavenie, finančnoprávne vzťahy sú upravené kogentnými normami, ktoré účastníci nemôžu modifikovať podľa svojej vôle, pri porušení povinnosti nastupujú represívne sankcie.

V prípade škody ako takej, ktorá vzniká štátu pri daňových trestných činoch po zmene právnej úpravy je tak zrejmé, že podkladom na jej vznik sú práve daňovoprávne vzťahy medzi štátom (zastúpeným správcom dane) a iným subjektom, ktoré vznikli v prostredí verejného práva a o ktorých spravidla rozhoduje správny orgán (správca dane). Až právoplatné rozhodnutie správcu dane možno napadnúť v konaní pred súdom v rámci správneho súdnictva. Ak teda došlo ku škode protiprávnym konaním určitého daňového subjektu, ktoré napĺňa znaky skutkovej podstaty daňového trestného činu, malo by byť v zásade na správcovi dane, aby sa s touto skutočnosťou vysporiadal v rámci daňového konania, nakoľko škoda na majetku Slovenskej republiky vznikla primárne v príčinnej súvislosti s porušením mimotrestnej (daňovej) právnej úpravy.

V nadväznosti na to poukazujeme aj na zjednocujúce stanovisko NS SR sp. zn. Tpj 39-60 zo dňa 29.11.2017, z ktorého o.i. vyplýva, že majetkové nároky štátu, vyplývajúce z predpisov o jednotlivých druhoch daní, o ktorých vo svojej pôsobnosti prvotne rozhoduje príslušný správny orgán postupom podľa Daňového poriadku (zákon č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov), vrátane nároku, ktorý vyplýva z daňovníkom neoprávnene uplatneného nároku na vrátenie zaplatenej dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane, majú administratívnoprávnu povahu a rozhodnutia o nich podliehajú prieskumu správneho súdu podľa Správneho súdneho poriadku (zákon č. 162/2015 Z. z. v znení zákona č. 88/2017 Z. z.)., pričom súd o ich priznaní nerozhoduje v konaní podľa Civilného sporového poriadku - zákon č. 160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z., nakoľko nejde o vec patriacu do pôsobnosti súdov.

Aj keď je toto stanovisko z roku 2017, tak je aktuálne pri rozhodovaní o nároku poškodeného o.i. aj vzhľadom na čas prípravného konania, kedy daňová škoda podľa novely Trestného zákona nebola škodou.

Aj na základe vyššie uvedeného zastávame názor, že ohľadne škody pri týchto daňových trestných činoch bola vhodnejšia predchádzajúca právna úprava. Novou právnou úpravou prostredníctvom novelizácie ustanovenia § 124 Tr. zák. síce zákonodarca umožnil poškodenému Finančnému riaditeľstvu SR uplatniť v trestnom konaní nárok na náhradu škody, avšak podľa nášho názoru o takomto nároku poškodeného nie je možné rozhodnúť v rámci adhézneho konania. Z toho dôvodu by bolo vhodné opätovne novelizovať ustanovenie § 124 Tr. zák. za účelom zmeny tohto ustanovenia podľa znenia, účinného do 6.8.2024.

Zastávame taktiež názor, že trestné právo nemá slúžiť, ako nástroj na vymáhanie škody v prípadoch, kde zlyhávajú iné správne orgány pri jej vymáhaní prostredníctvom iných odvetví práva, na čo ich oprávňuje príslušná právna norma.

 

Diskusia