Ako uľahčiť rozvádzajúcim sa rodičom cestu k dohode?

Bohuslav Lenghardt, OZ Striedavá starostlivosť o deti, slovensko-česká spoločnosť

                       Ako uľahčiť rozvádzajúcim sa rodičom cestu k dohode?

Jedna zo stručných odpovedí na otázku v nadpise môže znieť: Odstraňovať prekážky, ktoré musia rodičia na ceste k dohode prekonať. Podrobnejšie vysvetlenie skúsim ponúknuť v nasledujúcich riadkoch.

Rozvody, konce vzťahov sú smutné a ešte smutnejšie je, ak je do procesu zahrnuté aj dieťa. Pri rozpade partnerského vzťahu rodičov hrozí veľké riziko, že budú poškodené aj vzťahy dieťaťa s rodičmi. A my vieme, že sa to deje. Pri rozvodoch rodičia často bojujú a víťaz berie dieťa. Ale je to v poriadku?

Sudca Jürgen Rudolph povedal: “Ak jeden z rodičov vychádza zo súdnej siene ako víťaz, dieťa prehralo.”

Prečo teda aj dnes víťaz berie dieťa? Kde to vzniklo? A môže to vôbec byť aj inak? V tomto článku budem hľadať odpovede.

Začnem u dieťaťa. Deti milujú svojich rodičov a nechcú, aby sa rozvádzali. Keby rozvody záležali od detí, som presvedčený, že by k nim prichádzalo len výnimočne. Navyše, keď už k rozvodu príde, deti sú v náročnej situácii. Jednak nerozumejú, čo sa deje, a ani nemajú kontrolu nad budúcnosťou. Malé deti si nevedia predstaviť, čo znamená ten “rozvod”, nemajú predstavu o tom, ako bude rodina ďalej žiť.

Avšak ani rodičia to nemajú jednoduché. Rozvod je druhá najviac traumatizujúca udalosť v živote, hneď po smrti blízkej osoby. Rodičia pri rozchode prežívajú silné emócie a v tomto stave musia riešiť mnoho vecí súvisiacich s budúcnosťou. Hoci majú radi svoje deti a nechcú im ubližovať, pod silným tlakom nekonajú vždy v súlade so záujmami detí. Tu je dôležité, ako sa k veci postaví štát. Skúsme rodičov pochopiť a hľadajme možnosti, ako pomôcť. Myslím si, že štát je povinný pomáhať - minimálne vtedy, keď sa rozvod týka maloletých detí.

Rodičia komunikujú so štátom. Ak sa chce niekto rozviesť, musí podať návrh na rozvod. Máme totiž istý systém, ktorý rozvod formálne spracuje. Tento systém bol nastavený veľmi dávno a bolo to v úplne iných podmienkach. Prvým zákonom po vojne, ktorý sa touto témou zaoberal, bol zákon č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve platný od 1.1.1950. Tento bol nahradený komplexnejším zákonom č. 94/1963 Zb. o rodine platným od 1.4.1964.

Rozvody boli v tej dobe ojedinelé a mali vážne príčiny. Podľa toho bol systém nastavený - umožnil ľuďom rozviesť sa, ak je to nevyhnutné. Dohoda pri rozvode bola takmer nepredstaviteľná. Neboli poznatky o vplyve rozvodu na deti, ani o vzťahových väzbách. Čo sa týka detí, rozvod bol založený na koncepte:

vyberieme lepšieho rodiča a zveríme mu dieťa, druhý rodič bude na dieťa platiť = Víťaz berie všetko.

Tvorcovia pripravili zákon najlepšie ako vedeli vo vtedajších podmienkach, s poznatkami, aké mali v danom čase k dispozícii.

Odvtedy sa mnoho zmenilo:

- Dnes sú rozvody časté a ich príčiny sú bežné. Výrazne najčastejším dôvodom rozvodu je nesúlad pováh. V roku 2024 z celkového počtu 8397 rozvodov bolo 70% kvôli rozdielnosti pováh, názorov a záujmov.

- V súčasnosti máme k dispozícii nové poznatky o vzťahových väzbách detí, ktoré v roku 1963 neboli známe. Vieme, že všetky vzťahy, ktoré sú pre dieťa dôležité, je potrebné chrániť.

- Nárast rozvodovosti umožnil zistiť, čo pomáha a čo škodí deťom pri rozchode jeho rodičov. Pochopili sme význam rodičovskej spolupráce a vieme, že spolupráca môže pokračovať aj po rozvode.

- Zmenilo sa aj vnútorné fungovanie rodiny. Role matky a otca sa vyrovnávajú, otcovia na otcovskej dovolenke sa často celodenne starajú o deti mladšie ako 3 roky.

- Pribúdajú páry, ktoré svoje deti vychovávajú a nie sú zosobášené. V roku 1980 pripadlo na tisíc obyvateľov Slovenska len 5,7 pôrodov mimo manželstva, zatiaľ čo v roku 2023 ich bolo už 41,6.

- A dôležité je, že dnes už vidíme, čo spôsobuje súčasné nastavenie legislatívy - súperenie rodičov o dieťa alebo o formu starostlivosti.

Systém bol nastavený pred desiatkami rokov, keď bol rozvod výnimočnou udalosťou. S pribúdajúcim množstvom rozvodov sa systém postupne rozbiehal. Sudcom pribúdali na stoloch návrhy na rozvod, až ich bolo toľko, že ich nestíhali vybavovať. Zamestnancom sociálnoprávnej ochrany detí zaberalo čoraz viac času zastupovanie detí pri rozvodoch a málo času im zostávalo na ochranu ohrozených a týraných detí, ktoré ich pomoc potrebovali. Advokáti dostávali čoraz viac zákaziek od manželov, ktorí išli od seba. Rozvodový stroj mohutnel, stala sa z neho mašinéria, ktorá dnes beží na plné obrátky. A melie - rodiny a deti. My to dnes vnímame ako samozrejmosť, lebo je to prirodzenou súčasťou našich životov desiatky rokov. Ľudia sa chcú rozviesť, obracajú sa na súdy, tie rozhodujú, komu zveriť dieťa, advokáti pomáhajú rodičom presadiť ich záujmy. Ako inak? Normálne, bežné.

Ale pri definovaní prvých zákonov pre rozvody to takto nebolo myslené. Nik netušil, že bude toľko rozvodov „len“ pre nesúlad pováh, nik nevedel, čo to urobí s deťmi, nik nepredpokladal, ako to zasiahne celú spoločnosť.

Našli sa však zodpovední ľudia, ktorí začali pôsobiť v systéme ako profesionáli, ale nepáčilo sa im, ako funguje a čo produkuje.

Výborným príkladom je pán Jürgen Rudolph. So svojím tímom rozbehol interdisciplinárnu spoluprácu profesií, vo svete známu ako Cochemská prax. Bolo to pred 30 rokmi, keď už bolo rozvodov veľa, ale rodičovské dohody boli ojedinelé. V Cocheme už vtedy pochopili, že dohoda rodičov je najlepším výsledkom ich činnosti. Skutočná dohoda, ktorú si vytvoria rodičia. Cochemskí odborníci dosiahli fantastické výsledky, ich systém je vo svete dodnes asi najvyššie hodnotený.

V susednom Česku, ktoré je nám najbližšou krajinou snáď po všetkých stránkach, je podobným príkladom Vladimír Polák. Keď prišiel na Okresný súd v Novom Jičíne, nepáčil sa mu spôsob riešenia starostlivosti o deti pri rozvodoch a začal využívať prvky Cochemskej praxe. Pridali sa ďalší sudcovia v Česku. Zaviedli menej formálne pojednávanie - jiný soudní rok. Tvorili rodičovské plány, pomôcku, ktorú mohli rodičia využiť pri tvorbe dohody. Prof. Ptáček s Mgr. Pemovou z Národního institutu pro děti a rodinu pripravili program edukácie rodičov. Petr Fučík pracoval na výskume striedavej starostlivosti. Ústavný súd sa začal téme venovať podrobnejšie, vydával rozhodnutia, ktorými pomáhal súdom nastavovať proces rozhodovania o deťoch. Títo profesionáli navzájom komunikovali, vymieňali si názory, skúsenosti. Významné boli sympóziá na Justičnej akadémii v Kroměříži, kde odborníci prijali závery, ktoré tiež pomáhajú súdom v ich rozhodovacej činnosti.

V spomínanom Cocheme prišli s novým princípom, ktorý prevzali aj Česi:

Podporujme rodičovskú spoluprácu, bráňme vzniku konfliktov a keď predsa vzniknú, nedovoľme im prerásť do vojny.

Avšak pokiaľ platilo, že “Víťaz berie všetko”, bolo pre rodičov veľmi náročné dosiahnuť dohodu a spolupracovať.

Jürgen Rudolph podstatu problému pomenoval takto: „Poručenské konania boli totiž boj „Všetko alebo nič“ … Akonáhle tento strach „Všetko alebo nič“ zmizol, potom ide o detaily práva na styk.“

Koncept „Všetko alebo nič“ sa rozhodli v Cocheme zrušiť a pán Rudolph potvrdzuje, že práve toto bolo čarovným prútikom, ktorý významne pomohol rodičovskej spolupráci.

Aj v Česku dospeli k tomu, že koncept “Všetko alebo nič” treba zmeniť. Súčasná ministerka spravodlivosti Eva Decroix, vtedy ešte v roli poslankyne parlamentu, pripravila novelu Občianskeho zákonníka, ktorá ruší výber lepšieho rodiča a výber formy starostlivosti o deti. O deti sa starajú obaja rodičia, či sú zosobášení alebo nie. Aj po rozvode teda pokračuje starostlivosť oboch rodičov o dieťa a nastaví sa len časový rozvrh - kedy bude starostlivosť vykonávať matka a kedy ju bude vykonávať otec. Končí sa s “nálepkovaním” rodičov - tento sa o dieťa stará a tento sa s dieťaťom stýka. Novela zohľadňuje nové poznatky a spoločenský vývoj, je moderným zákonom, ktorý ľuďom pomáha. Po novom majú byť súdy skôr sprievodcom než rozhodcom v rodinných sporoch. Rodičia nemajú odovzdávať zodpovednosť štátu, práve oni majú pripraviť budúcnosť pre svoje deti vo vzájomnej dohode. Štát im má ponúknuť rámec, nie diktovať formu starostlivosti o deti.

V dôvodovej správe je k tejto zmene uvedené: „Rozlišování jednotlivých forem péče o dítě tedy neplní žádnou relevantní funkci a samo se stává bez vážného důvodu zdrojem konfliktu mezi rodiči.“

Rozumiem tomu, že vyjadrenie „Všetko alebo nič“ znie príliš silno. V skutočnosti majú obaja rodičia po rozvode takmer rovnaké práva, aj keď je dieťa zverené len jednému z nich a druhý má upravený styk. Z právneho hľadiska to nemusí vyzerať tak, že ide o všetko alebo nič. Problém je v praxi. Rodič, ktorý má upravený styk s dieťaťom, často naráža na prekážky pri uplatňovaní svojich práv, lebo málokto rozumie výkladu rodičovských práv a povinností po rozvode. Nerozumejú tomu ani samotní rodičia a preto bojujú. Druhý problém je vo vymožiteľnosti styku. Na Slovensku zatiaľ nevieme zabezpečiť, aby sa rodič mohol stretávať so svojim dieťaťom, ak tomu bráni ten rodič, ktorý má dieťa zverené do starostlivosti. Hoci zákony na to máme, v praxi to nefunguje. Preto si myslím, že v praxi ide o všetko alebo nič, že toto prirovnanie nie je nadnesené. Jeden rodič má moc a druhý si musí vystačiť s tým, čo ten prvý rodič umožní.

Pozrime sa na aktuálne dianie na Slovensku. Bol pripravený a verejnosti predstavený nový Občiansky zákonník. Jedná sa o komplexnú zákonnú úpravu, ktorá v sebe zahrňuje aj doterajší zákon o rodine. Do 1.12.2025 bolo možné návrh zákonníka pripomienkovať.

Minister spravodlivosti Boris Susko sa k novému Občianskemu zákonníku na sociálnej sieti vyjadril: „Sme blízko k tomu, aby Slovensko dostalo moderný, zrozumiteľný a prehľadný Občiansky zákonník“.

Zákonník pojednáva aj o problematike starostlivosti o deti po rozvode. Veľmi by som si prial, aby bol aj v tejto oblasti moderný, zrozumiteľný a prehľadný, ale nie je. Hoci bol pripravovaný v posledných dvoch rokoch, prevzal starý koncept zo zákona o rodine. Ten koncept, ktorý vznikol pred 60-timi rokmi, v iných podmienkach a ktorý dnes nenapĺňa potreby spoločnosti. Akoby bol náš rozvodový stroj tak silno rozbehnutý, že nechce pripustiť žiadne zmeny.

Nový Občiansky zákonník stále požaduje výber jedného rodiča, výber formy starostlivosti, výber zástupcu dieťaťa, výber správcu majetku dieťaťa. Všetko alebo nič. Rodičovské spory pokračujú, absentuje podpora spolupráce a dohôd.

Som presvedčený, že nový zákonník nie je tým najlepším, čo sme dnes schopní navrhnúť, na rozdiel od roku 1963.

S kolegami sme napísali zásadnú pripomienku, ktorou vyjadrujeme nesúhlas s konceptom starostlivosti o deti po rozvode v predstavenom Občianskom zákonníku. Navrhli sme zaviesť do slovenskej legislatívy rovnaký princíp, aký zaviedli v Česku. Už niekoľko krát v minulosti sa Slovensko inšpirovalo českou úpravou, napríklad sme prevzali striedavú a spoločnú starostlivosť. Pri tvorbe Občianskeho zákonníka je ideálna príležitosť zaviesť nový model a tak zlepšiť situáciu v tejto oblasti. Je možné pomáhať rodičom k dohodám odstraňovaním zbytočných prekážok. Samotný zákon nevyrieši všetko, ale je to základ, na ktorom stojí celý systém, zákon nastavuje pravidlá. Systém, ktorý má zlé základy, nefunguje dobre. Keď opravíme zákon, mali by sme pripraviť aj ďalšie nástroje pre podporu rodičovskej spolupráce.

Vieme o tom, že rozvádzajúci sa rodičia nemajú chuť navzájom komunikovať, stretávať sa. Avšak dieťa má právo toto od nich požadovať. Skúsenosti zo zahraničia hovoria, že je možné rodičov takto viesť a prináša to pozitívne výsledky. Nemusia komunikovať ako životní partneri, môžu to však robiť podobným spôsobom, ako kolegovia v práci alebo obchodní partneri. Ani oni sa nemusia objímať, avšak spolupracujú pre prospech firmy. A dieťa nie je hodné menej ako nejaká firma.

Rok 2025 vyhlásil Komisár pre deti za Rok lepších vzťahov.

Urobme maximum pre to, aby sme pomohli rodičom po rozvode udržiavať dobré vzťahy s deťmi aj dobré vzťahy medzi sebou. Odstraňujme prekážky na ceste k dohode.

 

Diskusia