Legislatívna medzera v § 173 Tr. zák.: Absencia kategórie "malé množstvo" pri drogových deliktoch

kpt. JUDr. Filip Viktorín, LL.M. – vyšetrovateľ PZ

„Legislatívna medzera v § 173 Trestného zákona: Absencia kategórie ‚malé množstvo‘ pri drogových deliktoch“

Slovenská trestná legislatíva v oblasti omamných a psychotropných látok prešla v posledných rokoch výraznými zmenami. Zákonodarca sa snažil reagovať na medzinárodné trendy, rastúce počty konzumentov aj tlak odbornej obce na diferencované trestanie. Výsledkom je nový systém, ktorý pri prechovávaní drogy pre vlastnú potrebu výslovne rozlišuje „malé množstvo“ – s cieľom ochrániť užívateľov pred neprimerane tvrdým postihom.

No tam, kde sa právo snažilo byť jemnejšie, vznikla legislatívna pasca. V ustanovení § 173 Trestného zákona, ktoré postihuje výrobu a obchodovanie s drogami, chýba kategória „malé množstvo“ úplne. Hoci ju stále obsahuje vykonávacia vyhláška č. 168/2018 Z. z., Trestný zákon s ňou ďalej nepracuje. Výsledkom je absurdná disproporcia medzi § 171 Trestného zákona a § 173 Trestného zákona, ktorá má vážne dopady na prax orgánov činných v trestnom konaní aj súdov.

Nie je sporné, že vyšetrovateľ dokáže rozlíšiť, kedy ide o držbu drogy pre vlastnú potrebu a kedy už o distribúciu či obchodovanie. Tento rozdiel jasne stanovuje rozhranie medzi § 171 Trestného zákona a § 173 Trestného zákona Trestného zákona a v praxi ho vyšetrovatelia aplikujú bežne. Problém však nevzniká na úrovni kvalifikácie skutku, ale v samotnej konštrukcii § 173 Trestného zákona, ktorý na rozdiel od § 171 Trestného zákona neobsahuje kategóriu „malé množstvo“. Zatiaľ čo pri prechovávaní je možné zohľadniť nízku spoločenskú škodlivosť držby menšieho množstva drogy, pri „dílerstve“ zákon núti prejsť priamo z „nepatrného množstva“ na „väčšie množstvo“. Chýba teda kategória, ktorú vykonávacia vyhláška síce definuje, no zákon ju odignoroval, čo vedie k neprimerane skokovému nárastu trestnej sadzby. A čo ďalej?

Problém už na začiatku ?

Predstavme si situáciu, ktorú vyšetrovateľ v praxi zažíva pomerne často: ešte pred začatím trestného stíhania, vo fáze operatívneho preverovania, operatívni pracovníci zistia, že podozrivá osoba vyrobila alebo predala inej osobe drogu – napríklad pervitín – v množstve od 0,2 do 1 gramu. Podľa prílohy č. 1 vyhlášky č. 168/2018 Z. z. ide o „malé množstvo“ drogy.

Na základe § 199 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku je vyšetrovateľ povinný začať trestné stíhanie, pretože sú tu konkrétne okolnosti nasvedčujúce spáchaniu trestného činu. Prvý praktický problém však nastáva už v tomto momente — pri kvalifikácii skutku.

Kým pri držbe drogy pre vlastnú potrebu podľa § 171 TZ je kategória „malé množstvo“ zákonom výslovne zachytená, v prípade výroby a distribúcie drogy podľa § 173 TZ takáto kategória úplne chýba. Vyšetrovateľ preto nemá zákonnú možnosť kvalifikovať konanie ako výrobu alebo obchodovanie s „malým množstvom“, hoci ide práve o tento prípad.

Jedinou možnou kvalifikáciou je preto § 173 ods. 1 TZ (nepatrné množstvo), hoci objektívne ide o množstvo z inej kategórie. Vyšetrovateľ tak musí skokovo zaradiť konanie do kategórie určené pre „nepatrné množstvo“ — nie preto, že by mal inú možnosť, ale preto, že zákon tú „správnu“ kategorizačnú možnosť vôbec nepozná.

Ďalší závažný problém vzniká pri úvahe, ako by zákonodarca mohol zakotviť kategóriu „malé množstvo“ v § 173 Trestného zákona. Ak by totiž táto kategória bola logicky zaradená medzi „nepatrné“ a „väčšie množstvo“, musela by mať trestnú sadzbu vyššiu ako horná hranica § 173 ods. 1 Trestného zákona (t. j. viac ako 5 rokov), no zároveň nižšiu ako sadzba „väčšieho množstva“ – oveľa pravdepodobnejšie by tak išlo o zločin.

Tu sa dostávame k procesnému dôsledku, ktorý túto medzeru ešte viac zvýrazňuje. Podľa § 115 ods. 1 Trestného poriadku je možné vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky len v trestnom konaní o zločine (alebo o iných presne označených trestných činoch). To znamená, že ak by zákonodarca definoval „malé množstvo“ pri výrobe a obchodovaní s drogou ako zločin – napr. sadzba 2 až 6 rokov, bolo by možné využiť tento mimoriadne efektívny vyšetrovací prostriedok.

Avšak v súčasnom právnom stave, keď kategória „malé množstvo“ v § 173 Trestného zákona chýba, je vyšetrovateľ nútený kvalifikovať distribúciu malého množstva drogy podľa § 173 ods. 1 Trestného zákona (nepatrné množstvo). Tento skutok je prečinom so sadzbou 1 až 5 rokov, a preto spadá mimo rámca zločinov, pri ktorých je možné nariadiť odpočúvanie a záznam telekomunikácie. To znamená, že v týchto prípadoch „dílerstva“ nie je možné použiť odpočúvanie, hoci by bolo v konkrétnych situáciách veľmi účinným nástrojom na odhalenie siete dodávateľov a ďalších konzumentov.

V praxi tak môže nastať situácia, v ktorej operatívni pracovníci majú dôvodné informácie, že osoba obchoduje s drogami v rozsahu malého množstva, no vyšetrovateľ nemôže použiť odpočúvanie – nie preto, že by nešlo o závažný čin, ale preto, že trestná sadzba v § 173 Trestného zákona nepozná túto kategóriu, ktorá by takýto zásah umožnila.

Tento procesný dôsledok potvrdzuje, že absencia kategórie „malé množstvo“ v § 173 Trestného zákona neovplyvňuje len teoretické aspekty kvalifikácie, ale priamo zasahuje do možností odhaľovania a dokumentovania drogových zločinov.

„Priaznivejšia právna kvalifikácia ako povinnosť orgánov činných v trestnom konaní“

Aj keď znalecký ústav vo svojich posudkoch určuje len presné množstvo a množstvo účinnej látky omamnej alebo psychotropnej látky, samotné zaradenie do kategórie – nepatrné, malé, väčšie alebo značné množstvo... je úlohou orgánov činných v trestnom konaní. Vyšetrovateľ (resp. prokurátor) je ten, kto musí na základe ustanovení § 135 Trestného zákona a vykonávacej vyhlášky č. 168/2018 Z. z. kvalifikovať, do akej stupnice množstva droga patrí.

V tomto procese je však viazaný zásadami trestného práva, a predovšetkým zásadou zákonnosti teda „zákazom extenzívneho výkladu v neprospech obvineného“. Ak podľa znaleckého skúmania omamnej a psychotropnej látky sa ustáli, že množstvo drogy zodpovedá množstevnému rozpätiu „malého množstva“ podľa vykonávacej vyhlášky, vyšetrovateľ nemôže svojvoľne tento stav „nadkvalifikovať“ a posúdiť ho ako „väčšie množstvo“ len preto, že droga bola rozdelená do viacerých balení alebo prítomnosť viacerých vreciek navodzuje dojem distribúcie vo väčšom rozsahu. Rovnako nemôže argumentovať samotným účelom drogy, ak množstvo nepresahuje hranicu, ktorú stanoví vyhláška.

Iná situácia by bola vtedy, ak by orgány chceli kvalifikovať konanie miernejšie, než určuje znalecký záver – napríklad v prospech obvineného pri pochybnostiach alebo pri zásade „in dubio pro reo“. V takom prípade je to dovolené, pretože trestné právo musí byť aplikované s rešpektom k právam obvineného. No opačný postup – zasahovanie „proti nemu“ nad rámec zisteného množstva – by predstavoval porušenie „zákazu extenzívneho výkladu“ a viedol by k nezákonnému rozšíreniu trestnej zodpovednosti.

Z toho vyplýva, že ak znalecký posudok stanoví, že droga svojím množstvom zodpovedá kategórii „malého množstva“, vyšetrovateľ môže kvalifikovať skutok ako nepatrné množstvo podľa § 173 ods. 1 Trestného zákona, alebo v prípade držby ako malé množstvo pre vlastnú potrebu podľa § 171 Trestného zákona. Nemôže však napriek tomu automaticky použiť § 173 ods. 2 Trestného zákona (väčšie množstvo), len aby si „pomohol“ vyššou sadzbou, alebo preto, že má pochybnosti o distribučnom úmysle. V opačnom prípade by došlo k porušeniu základných zásad trestného práva a k neoprávnenému zásahu do práv obvineného.

Úmyselné legislatívne vypustenie kategórie „malé množstvo“ alebo opomenutie zákonodarcu?

Otázka, či zákonodarca vypustil kategóriu „malé množstvo“ v rámci § 173 Trestného zákona zámerne alebo ide len o legislatívne opomenutie, je v odborných debatách dlhodobo prítomná. Pri analýze legislatívneho procesu a systematiky novely sa ukazuje, že neexistuje žiadna zreteľná indícia, ktorá by naznačovala, že zámerom tvorcov zákona bolo „sprísniť“ trestnú zodpovednosť pri distribúcii drobných množstiev drog tým, že takáto kategória nebude zakotvená. V dôvodovej správe ani v parlamentnej rozprave sa nenachádza žiadna zmienka o úmysle odstrániť možnosť diferencovať medzi minimálnou a závažnejšou distribúciou, čo by bolo pri tak zásadnom zásahu do trestnej politiky štátu očakávateľné.

Pravdepodobnejším vysvetlením preto je, že zákonodarca sa pri novelizácii zameral najmä na prepracovanie § 171 Trestného zákona, teda na držbu pre vlastnú potrebu, ktorá bola predmetom verejnej diskusie aj tlaku odbornej obce. Úprava § 173 Trestného zákona zostala takmer nedotknutá – akoby s predpokladom, že množstvové kategórie budú naďalej dopĺňané vykonávacou vyhláškou. Tento prístup však vytvoril systematický nesúlad: pri držbe je kategória „malé množstvo“ explicitne zakotvená v zákone, kým pri distribúcii je len vo vykonávacom predpise a trestná sadzba s ňou nepracuje.

Z toho možno vyvodiť, že legislatívna medzera skôr vznikla neúmyselne, ako dôsledok technického nastavenia novely a absencie širšej debaty o proporcionalite pri distribúcii malých množstiev. Ak by zákonodarca sledoval úmysel vedome sprísniť postih drobných dílerov, je vysoko pravdepodobné, že by to bolo výslovne uvedené v dôvodovej správe. Keďže sa tak nestalo, ide o nedostatok, ktorý by si vyžadoval legislatívnu korekciu, aby bola zachovaná logika, proporcionalita a systematika trestného práva v oblasti omamných a psychotropných látok.

Diskusia