K novému ustanoveniu o kajúcnikoch, čo by mohol urobiť prezident a akú právnu úpravu kajúcnikov zvoliť

K novému ustanoveniu o kajúcnikoch, čo by mohol urobiť prezident a akú úpravu kajúcnikov zvoliť

Cieľom tohto príspevku je v stručnosti vyjadriť kritický názor na aktuálnu zmenu právnej úpravy, ktorá sa týka kajúcnikov a načrtnúť možné zmeny právnej úpravy kajúcnikov, ktorým by mohol zákonodarca nahradiť schválené ustanovenie po prípadnom nepodpísaní návrhu zákona zo strany Prezidenta SR. Pre úplnosť treba uviesť, že schválené zmeny v Trestnom zákona a Trestnom poriadku čakajú na podpis prezidenta a teda nie je nateraz jasné, či aj vstúpia do účinnosti.

Schválené nové ustanovenie (§ 119 ods. 6) Trestného poriadku ohľadne kajúcnikov znie:

Za dôkaz získaný prostredníctvom poskytnutia nezákonného benefitu, ktorý sa nesmie v konaní použiť podľa odseku 5 sa považuje aj dôkaz získaný od osoby, ktorej bol poskytnutý benefit a ktorá v akomkoľvek trestnom konaní nevypovedala pravdivo o podstatných skutočnostiach alebo neuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti.

Toto nové ustanovenie bolo naformulované zmätočne, komplikovane a jeho obsah možno vyložiť viacerými rôznymi spôsobmi. Jeho vstup do účinnosti by celkom určite vyvolal chaos v dokazovaní a nepredvídateľnosť výkladu tohto ustanovenia.

Niektoré možné aplikačné problémy:

- akým spôsobom bude súd, či prokurátor vyhodnocovať, že osoba, ktorej bol poskytnutý benefit klamala? Z čoho bude vychádzať? Časť sudcov, s ktorými som hovoril je názoru, že bude nutné právoplatné rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, z ktorého bude vyplývať, že kajúcnik klamal – napríklad rozsudok o odsúdení kajúcnika v nejakom inom konaní za trestný čin krivého obvinenia, krivej výpovede, či zastavenie trestného stíhania v prípravnom konaní z dôvodu, že skutok bol vymyslený alebo oslobodenie vo veci z dôvodu alebo aj z dôvodu, že kajúcnik klamal. Ak takéto rozhodnutie o klamstve nebude, tak sa nebude dať aplikovať toto nové ustanovenie. Ak by bol prijatý takýto výklad, tak má súd čakať na prípadné takéto rozhodnutie ak bude mať napríklad vedomosť, že v inom konaní namieta obhajoba, že kajúcnik klame a podala trestné oznámenie? Iná časť sudcov je zase názoru, že súd by to (možné klamstvo v inom konaní) mal posúdiť ako predbežnú otázku, teda, že nemusí vyčkávať na žiadne právoplatné rozhodnutie o klamstve, ale že mu budú napríklad stačiť dve rôzne výpovede kajúcnika o tom istom skutku a bude hneď evidentné, že klamal. Tu sa zase namieta, že nestačí len predpoklad, že kajúcnik klamal (napríklad, že je jasné že jedna z tých výpovedí je nepravdivá, ale je nutné mať zistené aj ktorá), pričom sa môžu vyskytnúť aj prípady, v ktorých by mal súd vyhodnocovať hodnovernosť výpovedí kajúcnika uskutočnené v inom konaní, ktoré v ňom síce neboli vyslovene označené za nepravdivé, avšak obvinený to tvrdí a žiada ich prehodnotenie súdom v novom (inom) konaní, v ktorom vystupuje už vypovedajúca osoba ako kajúcnik. Bude teda musieť orgán činný v trestnom konaní alebo súd vyhodnocovať dôveryhodnosť aj iných výpovedí v iných trestných konaniach a to napriek tomu, že už v týchto iných trestných konaniach boli vyhodnotené alebo ešte neboli vyhodnotené (len vec nebola právoplatne skončená)? Podľa znenia tohto nového ustanovenia nemožno vylúčiť ani takýto výklad.

- ďalší výrazný problém je to, že nové ustanovenie hovorí o „akomkoľvek konaní“, v ktorom mal kajúcnik hovoriť nepravdivo. Teda nerozlišuje procesné postavenie osoby ktorá vypovedala, nakoľko ak klamstvo alebo určité uvedenie nepravdy zaznelo v procesnom postavení obvineného, tak je nutné uviesť, že je právom obvineného uvádzať aj nepravdivé skutočnosti, respektíve nepovedať všetko, časť vecí zatajiť a podobne. Nie je možné vyvodzovať nezákonnosť dôkazu z toho, že osoba ktorá vypovedala postupovala v súlade so svojimi právami (a až následne sa napríklad rozhodla spolupracovať a vypovedať všetko). Logiku by malo len to ak by malo ísť napríklad o svedeckú výpoveď, kde je svedok pred výsluchom poučovaný že musí vypovedať pravdivo (a navyše ide o svedka, ktorému nebolo neskôr vznesené obvinenie). Teda opätovne tu máme možnosť rôzneho výkladu. Časť právnickej obce môže výkladom zúžiť nové ustanovenie len na hovorenie nepravdy v procesnom postavení svedka, avšak iná časť môže pod uvedené ustanovenie zahrnúť aj výpovede v procesnom postavení obvineného, či dokonca podozrivého.

- ďalší problém je v tom, že v novom ustanovení nie je uvedené žiadne časové hľadisko predchádzajúcej výpovede a možného klamania. Napríklad pred 10 rokmi bol neskorší kajúcnik obvinený zo zanedbania povinnej výživy lebo neplatil alimenty, ako obvinený to popieral, tvrdil, že platil, potom sa preukázalo, že neplatil, tak dlh zaplatil a bol oslobodený pre účinnú ľútosť. Následne, po 10 rokoch sa rozhodne v trestnom čine vraždy, ktorá sa stala až po kauze s výživným spolupracovať ako kajúcnik a usvedčuje páchateľov aj seba. Bola by jeho kajúcnická výpoveď k vražde nezákonným dôkazom len preto že sa pred spáchaním vraždy v konaní o výživnom bránil ako obvinený nepravdivo? Podľa toho nového ustanovenia zrejme áno, ale len v prípade, ak by rozhodoval sudca, ktorý nepotrebuje na preukázanie klamstva súdne rozhodnutie (oslobodenie pre účinnú ľútosť nie je možné interpretovať ako oslobodenie pre klamstvo). Ak by rozhodoval sudca z iného názorového spektra, tak by mu to stačilo a výpoveď kajúcnika by bola nezákonná, avšak to by mohol spraviť len tak, že niekto by získal spis o výživnom, ktorý by sa musel oboznámiť na hlavnom pojednávaní, teda jeho predchádzajúce výpovede ako obvineného za výživné by sa museli čítať, čo je zase v rozpore s tým, že výpovede nie sú listinné dôkazy a výpovede z iných konaní (či už trestných alebo netrestných) sa nemajú prenášať do iných trestných konaní.

- ako sa prokurátor dozvie, že osoba, ktorej bol poskytnutý benefit, v nejakom inom trestnom konaní vypovedala nepravdivo? Nie je v tom ustanovení žiadne časové hľadisko, teda môže ísť teoreticky aj o iné trestné konanie, ktoré sa uskutočnilo pred 15 rokmi, kde osoba ktorej bol teraz poskytnutý benefit nevypovedala pravdivo a to nie ako obvinený, ale ako svedok (kým skutočnosť, že nejaká osoba bola v minulosti obvinená možno zistiť z príslušných lustrácií, to, že v nejakom konaní vypovedala ako svedok zrejme tak ľahko zistiteľné nebude). Má prokurátor aktívne prechádzať archívy a staré spisy a vyhodnocovať či v tých veciach osoba, ktorej bol poskytnutý benefit vypovedala a ak áno, či v nich klamala? Nereálna požiadavka zákonodarcu.

- je sporné aj to, či vyhodnotenie, že kajúcnik je nedôveryhodný by malo byť robené na podklade toho, že niekedy v minulosti v nejakom procesnom postavení hovoril nepravdu. Dôveryhodnosť svedka (či obvineného) by mal posudzovať súd v konaní, v ktorom vypovedá a to napríklad aj pri vedomosti o tom, že tento svedok už v minulosti klamal. Zákonodarca by nemal takto chaoticky vstupovať súdu do voľného hodnotenia dôkazov a automaticky predpisovať ich hodnotenie, či zavádzať zákonnú prezumpciu nepravdivosti všetkých výpovedí tej istej osoby, ak čo i len raz v akomkoľvek procesnom postavení a v akomkoľvek trestnom konaní vypovedala nepravdivo. Navyše, ak zákonodarca zavádza takéto pravidlo, nie je zrejmé, prečo neplatí aj na iné, nespolupracujúce osoby. Napríklad v praxi sa stáva aj to, že svedkovia (ktorí nie sú kajúcnici) vypovedajú nepravdivo, či skresľujúco. Prečo teda zákonodarca nezavádza aj tu pravidlo, že ak sa tak stane budú výpovede takýchto svedkov navždy a automaticky v iných trestných konaniach vylúčené? Myslím, že odpoveď je zrejmá. Lebo by to bolo absurdné. To, že niekto klamal v trestnom konaní v roku 2005 automaticky neznamená, že klame aj v úplne inom trestnom konaní v roku 2025.

Ako ďalej s právnou úpravou kajúcnikov a postupom prezidenta?

Ak chcel zákonodarca podrobnejšie upraviť výpovede kajúcnika a dať do pozornosti, či zvýrazniť, že sa u nás doposiaľ nevžilo to, že osamotená výpoveď kajúcnika nestačí na odsúdenie, mal vložiť do Trestného poriadku (podobne ako je to v Taliansku) napríklad ustanovenie v znení:

Výpovede spoluobvinených alebo osôb zapojených do trestnej činnosti môžu viesť k odsúdeniu iba vtedy, ak sú potvrdené inými dôkazmi, ktoré potvrdzujú ich vierohodnosť a pravdivosť (respektíve by bolo vhodné doplniť ustanovenie tak, že toto ustanovenie platí obdobne aj pri podaní obžaloby).

A prípade aj demonštratívne v Trestnom poriadku definovať čo sú potvrdzujúce dôkazy aspoň časti skutku. Napríklad: listinné dôkazy (finančné toky), odposluchy, vecné dôkazy (zbrane, drogy), výpovede svedkov (svedkov a nie iných koordinovaných kajúcnikov, ktorí sa hromadia, aby sa navzájom „vypotvrdzovali“) a podobne (teda, aby bolo zrejmé, že nestačí napríklad znalecké psychologické vyšetrenie kajúcnika, tak ako to bolo zvykom u nás, že práve takéto znalecké dôkazy sa vydávali za ďalší usvedčujúci dôkaz). Nemusí byť pritom inými dôkazmi potvrdený celý skutok, ale postačia jeho kľúčové časti.

Takáto zmena by znamenala, že zákonodarca by nevstupoval do voľného hodnotenia dôkazov, ale len do toho aké penzum dôkazov stačí pri kajúcnikoch na odsúdenie, respektíve na podanie obžaloby. Takáto úprava by bola spravodlivá, nakoľko by minimalizovala justičné omyly, keďže je nutné brať do úvahy aj rôzne nečestné motívy výpovedí spolupracujúcich osôb a možnú premotivovanosť niektorých orgánov činných v trestnom konaní (čo bolo typické pre časť prokurátorov úradu špeciálnej prokuratúry). Naproti tomu automatické vylúčenie dôkazu za nejasných pravidiel je extrém (to čo sa schválilo v súčasnosti).

Prezident SR by preto nemal podpísať schválený Trestný poriadok, avšak by sa mohol stotožniť s tým, že kajúcnici potrebujú podrobnejšiu právnu úpravu, ale inú než je schválené chaotické znenie nového ustanovenia a to napríklad takú, ako som opísal vyššie (NR SR by po vrátení návrhu zákona mohla teda zasiahnuť do právnej úpravy kajúcnika, avšak iným spôsobom; zaujímavá je aj tá právna úprava v Taliansku, ktorá stanovuje kajúcnikovi lehotu 180 dní od začatia spolupráce, aby uviedol všetko čo vie; toto by tiež stálo za úvahu aj v SR, nakoľko by takéto ustanovenie zabránilo zázračnému spomínaniu kajúcnika aj po dlhšom čase; úplne samozrejmým by malo byť vypustenie právnej úpravy, ktorá umožňuje pri kajúcnikoch zastavenie trestného stíhania, či podmienečné zastavenie trestného stíhania, teda úplnú beztrestnosť – tu by sa zase dalo inšpirovať v právnej úprave ČR).

Diskusia