Trestná vec "atentát" - spravodlivý proces pod tlakom politiky a justičného oportunizmu

Mgr. Erika Krutková

Trestná vec „atentát“ - spravodlivý proces pod tlakom politiky a justičného oportunizmu[1]

Záver roka 2025 sa niesol v znamení rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým bol v dovolacom konaní zrušený rozsudok v trestnej veci bývalého špeciálneho prokurátora. Bezprostredná reakcia politických predstaviteľov, sprevádzaná verejnými vyhláseniami o závažných procesných pochybeniach, nezákonnosti a porušovaní základných práv obvineného potvrdila, že otázka spravodlivosti trestného konania zostáva v spoločnosti mimoriadne citlivou témou. Právo na spravodlivý proces sa tak opätovne dostalo do centra verejnej aj odbornej diskusie — avšak opäť nie celkom konzistentne.

Aktuálna diskusia totiž odkryla dlhodobo prehliadaný problém selektívneho prístupu k ochrane základných práv obvineného v trestnom konaní. Zatiaľ čo v niektorých trestných veciach sú procesné pochybenia predmetom intenzívnej kritiky a morálneho rozhorčenia, v iných prípadoch — napriek porovnateľnej, či dokonca vyššej závažnosti zásahov do práv obvineného — prevláda mlčanie alebo nekritické prijatie postupov orgánov činných v trestnom konaní a súdov.

Tieto rozpory sa osobitne zreteľne prejavujú v trestnej veci atentátu na predsedu vlády Slovenskej republiky. Napriek výnimočnej spoločenskej citlivosti prípadu a jeho bezprecedentnému významu absentuje širšia odborná diskusia o zákonnosti použitých procesných postupov, o rešpektovaní práva na obhajobu či o extenzívnom výklade právnej kvalifikácie skutku ako trestného činu teroristického útoku.

Bez toho, aby bolo možné tvrdiť existenciu priameho politického vplyvu na rozhodovanie súdu, nemožno prehliadnuť riziko vzniku zdania, že v takto exponovaných veciach môže byť súdne rozhodovanie ovplyvnené snahou obstáť v aktuálnej spoločenskej a politickej klíme. O to viac v kontexte prebiehajúcej diskusie o opodstatnenosti existencie a efektívnosti Špecializovaného trestného súdu. Už samotné zdanie závislosti či oportunizmu je pritom v právnom štáte rovnako nebezpečné ako závislosť samotná, keďže zásadne oslabuje dôveru verejnosti v súdnu moc — jednu zo základných podmienok jej legitímneho fungovania.

V reakcii na pochybenia orgánov činných v trestnom konaní identifikované v predchádzajúcich rokoch vznikli v akademickom prostredí iniciatívy zamerané na kritickú reflexiu zneužívania trestného práva a porušovania práva na spravodlivý proces. Tie vyústili aj do výučby samostatného predmetu deklarujúceho rozvoj kritického myslenia a reflexiu ústavných limitov trestnej represie v aplikačnej praxi. O to výraznejší kontrast však predstavuje súčasné mlčanie tých istých kritických hlasov v trestnej veci atentátu. Takýto rozdielny prístup nevyhnutne vyvoláva otázku, či bola predchádzajúca kritika vždy vedená dôslednou ochranou princípov spravodlivého procesu ako univerzálnej hodnoty, alebo či bola do istej miery formovaná konkrétnym kontextom, osobnými väzbami či politickými okolnosťami. V tomto svetle nemožno vylúčiť ani riziko, že akademická pôda prestáva byť výlučne priestorom nezávislej kritickej reflexie a stáva sa miestom normalizácie určitých výkladov spravodlivosti, ktoré následne formujú právne uvažovanie nastupujúcej generácie.

Ak sa ochrana práva na spravodlivý proces relativizuje podľa povahy skutku alebo identity obvineného, prestáva byť pilierom právneho štátu a mení sa na selektívne uplatňovanú výsadu. O to problematickejšie je, ak sa na tomto mlčaní či nekritickom postoji podieľajú aj osoby, ktoré sa v minulosti samy dovolávali porušovania procesných práv a upozorňovali na systémové zlyhania trestného konania. Takýto hodnotový posun nepredstavuje len individuálne zlyhanie, ale symptóm hlbšieho problému v chápaní spravodlivosti.

Cieľom tohto článku je preto nielen analyzovať vybrané procesné aspekty trestného konania v trestnej veci „atentátu“ z pohľadu štandardov spravodlivého procesu, ale aj kriticky reflektovať širší spoločenský a odborný kontext, v ktorom sa právo na obhajobu stáva predmetom selektívnej citlivosti. Zároveň sa usiluje otvoriť diskusiu o tom, čo tento prístup vypovedá nielen o fungovaní trestnej justície, ale aj o stave právneho vedomia spoločnosti ako celku. Ak má byť spravodlivosť v trestnom konaní viac než len deklarovaným princípom, musí platiť bez rozdielu — aj v prípadoch, ktoré vyvolávajú silné emócie a intenzívny verejný, mediálny či politický tlak na „správne“ rozhodnutie.

Kontraproduktívna štatistika

Pozornosť si v tejto súvislosti zasluhuje aj akcent predsedu senátu na časový priebeh konania v úvode ústneho odôvodnenia rozsudku. Z nie veľmi zrejmých dôvodov mal predseda senátu potrebu zdôrazniť, že: „v priebehu niečo vyše tri a pol mesiaca súd túto vec skončil na hlavnom pojednávaní“. Hoci efektívnosť trestného konania nepochybne patrí medzi legitímne požiadavky spravodlivého procesu, jej zdôrazňovanie v okamihu vyhlasovania rozsudku vyvoláva rozpaky a otázku, aký význam má mať tento údaj pre posúdenie zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia. Rýchlosť konania sama osebe totiž nemôže nahrádzať vecnú presvedčivosť právnej argumentácie ani slúžiť ako implicitné potvrdenie správnosti procesných postupov či právnej kvalifikácie skutku. Osobitne to platí v situácii, keď ide o trestnú vec s jediným obvineným a jediným skutkom, ktorá sa z hľadiska rozsahu dokazovania javí ako relatívne prehľadná a ktorá by aj v podmienkach všeobecných súdov nemusela nevyhnutne spôsobovať väčšie problémy. V právnom štáte sa kvalita a zákonnosť rozhodnutia nemeria stopkami — a rýchlosť konania, akokoľvek mediálne vďačná, nemôže byť jeho substitútom. Ak sa časový faktor stáva ústredným motívom odôvodnenia, môže to skôr vyvolať dojem potreby legitimizácie výsledku konania výkonnosti než posilniť dôveru v jeho vecnú správnosť.

Nie je úlohou súdov chváliť prokurátorov

Okrem „štatistického okienka“ si osobitnú pozornosť zaslúži aj spôsob, akým predseda senátu v ústnom odôvodnení rozsudku verejne hodnotil procesnú aktivitu prokuratúry, keď jej záverečnú reč označil za „krásne naskladanú“ z vykonaného dokazovania. Hoci takéto vyjadrenie môže byť vnímané ako rétorická skratka, v kontexte požiadavky nestrannosti súdu nemožno prehliadnuť jeho potenciálny účinok navonok. Ak súd v trestnej veci verejne hodnotí jednu zo strán konania pozitívnym, hodnotiacim jazykom, zatiaľ čo argumentácia obhajoby zostáva bez obdobnej reflexie, vzniká riziko narušenia vnímania rovnováhy procesných pozícií. Práve takéto synergické pôsobenie kontextu, jazyka a verejného prejavu je z ústavného hľadiska problematické, pretože aj samotné zdanie zaujatosti je spôsobilé oslabiť dôveru verejnosti v nezávislé a nestranné rozhodovanie súdov. Pozitívne vyjadrenia sudcu na verejnosti o práci konkrétneho prokurátora už v minulosti viedli k vysloveniu pochybností o nestrannosti sudcu a jeho následnému vylúčeniu z konania a rozhodovania vo veci[2].

Problematickým sa nejaví len ústne odôvodnenie rozsudku ale aj použitý jazyk písomného odôvodnenia – najmä hodnotiace príslovky, sugestívne formulácie a asymetrické hodnotenie výpovedí – objektívne spôsobilý vyvolať dojem, že súd nepristupoval k hodnoteniu dôkazov s potrebnou mierou jazykovej zdržanlivosti, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou požiadavky nestrannosti.

Pri systematickej analýze odôvodnenia rozsudku možno identifikovať viacero jazykových a štylistických prostriedkov, ktoré presahujú neutrálne opisný rámec súdneho rozhodovania.

V rozsudku sa viaceré z týchto formulácií objavujú práve v miestach, kde súd uzatvára sporné otázky bez toho, aby im predchádzalo plnohodnotné váženie alternatívnych výkladov. Typickým príkladom je pasáž, v ktorej súd pri hodnotení motívu a významu výpovede obvineného uvádza, že „ukážkovo to vyplýva z vykonaného dokazovania“ ako aj použitie ďalších hodnotiacich a sugestívnych prísloviek ako „jednoznačne“ a „nepochybne“, ktorých použitie posúva text z roviny odôvodňovania do roviny presviedčania.

Osobitne významné je aj použitie jazyka posilňujúceho vierohodnosť jednej verzie skutku na úkor iných ako „autenticky vypovedal“, „bez snahy taktizovať“, „pravdivo opísal svoj motív“ „prirodzene reagoval“. Ide o psychologizujúce hodnotenia, ktoré nie sú neutrálne opisné, predbiehajú dôkazné hodnotenie a podsúvajú čitateľovi záver o pravdivosti. Takéto formulácie presahujú rámec právneho hodnotenia dôkazu a vstupujú do roviny subjektívneho posudzovania vnútorného prežívania obvineného. Zvlášť problematické je, ak sa tieto výrazy viažu výlučne na výpoveď podozrivého bez obhajcu, zatiaľ čo neskoršie výpovede sú opisované jazykom „účelové“, „prispôsobené“, „motivované snahou vyhnúť sa prísnejšej kvalifikácii“. V texte sa objavujú formulácie, ktoré obhajobu nevyvracajú argumentačne, ale jazykovo oslabujú, napríklad „obhajoba účelovo namieta“, „ide len o formálne výhrady“, „obhajoba preceňuje význam“. Ide o metajazyk, v ktorom súd jazykovo devalvuje procesnú rolu obhajoby. To vytvára jazykovú asymetriu, ktorá môže navodzovať dojem, že súd si vopred zvolil „správnu“ verziu skutku a postupné upevňovanie jednej vopred preferovanej interpretácie.

Z hľadiska celkového vyznenia odôvodnenia je podstatné, že rovnaká jazyková intenzita nie je uplatňovaná pri vysporiadaní sa s argumentmi obhajoby. Tam, kde by bolo možné očakávať symetrické použitie hodnotiacich prostriedkov, sú alternatívne interpretácie skôr konštatované alebo odmietnuté stručne, bez porovnateľne silných jazykových akcentov.

Použitie týchto výrazov by samo osebe nebolo problematické, ak by bolo rovnomerne rozložené a sprevádzané dôsledným vysporiadaním sa s argumentmi obhajoby. Relevantná tak nie je ani samotná existencia týchto výrazov, ale kontext, frekvencia a spôsob ich použitia, najmä ak sú nositeľmi kľúčových skutkových alebo právnych záverov. V rozsudku sa však tieto formulácie koncentrujú výlučne pri potvrdení záverov smerujúcich k vine a k právnej kvalifikácii skutku ako teroristického útoku, zatiaľ čo obhajobné námietky sú spravidla odmietané stroho, bez porovnateľnej jazykovej a argumentačnej intenzity. Zvolené jazykové prostriedku a štylistika písomného výhotovenia môže u nestranného pozorovateľa vyvolať dojem, že súd nevystupuje len ako arbiter vážiaci konkurenčné výklady, ale aktívne konštruuje presvedčenie o správnosti jedného interpretačného rámca.

Súd ako garant porušenia procesných práv

Bezprostredne po skutku na verejnosť preniklo video zachytávajúce neformálny rozhovor medzi príslušníkom Úradu na ochranu ústavných činiteľov a zadržaným obvineným, ktorý sa sústreďuje na osobné motívy a postoje podozrivého bez akýchkoľvek procesných záruk stanovených zákonom. Samotná skutočnosť, že neoprávnená osoba mala prístup k osobe zadržaného a dokonca s ním uskutočnila rozhovor, vyvoláva vážne pochybnosti o zákonnosti postupu a nestrannosti orgánov činných v trestnom konaní. Následné zverejnenie videa na sociálnej sieti a jeho využitie v politickom diskurze tieto pochybnosti len podporujú.

Na tento neformálny rozhovor bezprostredne nadviazal výsluch obvineného v procesnom postavení podozrivého. Práve táto výpoveď sa následne stala jedným z rozhodujúcich dôkazov, o ktoré súd oprel nielen právnu kvalifikáciu skutku ako obzvlášť závažného zločinu teroristického útoku, ale aj hodnotenie samotného motívu konania obvineného.

Už z uniknutného videa ja možné pozorovať, že v čase zadržania sa obvinený nachádzal v stave extrémnej psychickej záťaže, fyzického vyčerpania a dezorientácie, ktorá bola prirodzeným dôsledkom priebehu násilného skutku, jeho zadržania a zásahu bezpečnostných zložiek. Tento záver potvrdzuje aj premiestnenie obvineného do Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne ihneď po vzatí do väzby.

ESĽP opakovane zdôrazňuje, že práve počiatočná fáza trestného konania je z hľadiska ochrany práv obvineného najkritickejšia, keďže ide o obdobie zvýšenej zraniteľnosti, v ktorom je osoba obmedzená na osobnej slobode, často nachádzajúcej sa v stave šoku a bez jasnej orientácie v právnych dôsledkoch svojich vyjadrení. V takomto stave nemožno automaticky vychádzať z predpokladu, že osoba je schopná slobodne, informovane a racionálne vykonávať svoje procesné práva, vrátane rozhodnutia, či vypovedať a akým spôsobom. A práve v tomto štádiu je prítomnosť obhajcu kľúčová na zabezpečenie efektívnej ochrany práva nevypovedať a práva neobviňovať sám seba.

V čase zadržania sa obvinený nachádzal na miestnom oddelení Policajného zboru. Kontakt vyšetrovateľov so zadržaným tak bol sprostredkovaný výlučne cez tretie osoby, bez ich osobnej účasti, bez overenia si psychického a fyzického stavu obvineného a bez náležitého poučenia o dôsledkoch prípadného nevykonania práva na obhajcu. Obhajca, ktorého si obvinený zvolil, prevzatie obhajoby odmietol a na opakovaný dopyt vyšetrovateľa obvinený uviedol, že: „iného advokáta nepozná a nevolí si preto ani iného“. Následne vyšetrovateľ žiadal sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu o ustanovenie obhajcu až v procesnom postavení obvineného.[3]

Podľa ustálenej judikatúry ESĽP[4] musí byť vzdanie sa práva na obhajcu dobrovoľné, jednoznačné, informované a uskutočnené za okolností, ktoré nevzbudzujú pochybnosti o jeho reálnosti. Vyjadrenie podozrivého, že „iného advokáta nepozná“, v kontexte jeho psychického stavu, časového tlaku a nejasností ohľadom toho, či zvolený obhajca obhajobu prijal, nemožno považovať za účinné vzdanie sa práva na právnu pomoc. Ide skôr o rezignáciu vyvolanú okolnosťami než o slobodné a informované rozhodnutie. ESĽP v obdobných situáciách opakovane zdôrazňuje, že pasivita alebo zdanlivý súhlas obvineného nemôžu nahradiť aktívnu povinnosť štátu zabezpečiť reálny a účinný výkon práva na obhajobu.

Senát Špecializovaného trestného súdu označil výpoveď obvineného v procesnom postavení podozrivého, vykonanú krátko po skutku, za „pravdivú, spontánnu a autentickú, bez snahy taktizovať či hľadať „správne“ slová zmierňujúce závažnosť konania a hroziace následky“. Naopak, neskoršie výpovede obvineného – už v procesnom postavení obvineného a následne obvineného – súd bagatelizoval a vyhodnotil ako „účelové a rozporné“. Ich obsah prisúdil vplyvu právnych názorov vyslovených v väzobných rozhodnutiach sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu, ktoré podmieňovali udržateľnosť právnej kvalifikácie skutku ako teroristického útoku preukázaním úmyslu smerujúceho proti celej vláde a vylúčili procesnú použiteľnosť výpovede obvineného v procesnom postavení podozrivého v ďalšom konaní. Podľa súdu tak obvinený neskoršími výpoveďami prispôsoboval opis motívu svojho konania právnym záverom týchto rozhodnutí v snahe zabrániť tomu, aby bol skutok posudzovaný ako trestný čin teroristického útoku, vedomý si trestu, ktorý mu v prípade uznania viny hrozil. Skutočnosť, že obvinený po oboznámení s právnymi názormi súdcu pre prípravné konanie a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vypovedal spôsobom, ktorý sa s týmito právnymi závermi vedome vyrovnával, senát Špecilizovaného trestného súdu paradoxne použil v jeho neprospech.

Takéto hodnotenie dôkazov však obracia základnú logiku práva na obhajobu naruby a robí z procesných záruk prekážku „pravdy“, nie jej nevyhnutný predpoklad.. Skutočnosť, že výpoveď bola získaná v stave zraniteľnosti, bez prítomnosti obhajcu a bez účinného vzdania sa tohto práva, súd nevyhodnotil ako rizikový faktor, ale naopak ako znak jej zvýšenej hodnovernosti. Čím menej si bol obvinený vedomý svojich práv a procesných dôsledkov svojich vyjadrení, tým vyššiu dôkaznú hodnotu súd jeho výpovedi priznal. Ak súd vyvodzuje dôkaznú silu takejto výpovede práve z tejto „absencie“, dochádza k popretiu samotnej podstaty práva na obhajobu.

Argumentácia súdu o procesnej použiteľnosti výpovede obvineného v procesnom postavení podozrivého založená na podobnosti postavenia podozrivého a obvineného vo svetle doterajšie právnej doktríny a ignoruje samotný účel práva na obhajobu v jeho materiálnom význame. Rozdiel medzi podozrivým a obvineným totiž nespočíva len v názve procesného postavenia, ale v celej škále procesných práv, ktoré zákon priznáva obvinenému a spočívajú v miere reálnej informovanosti, právnej istoty a schopnosti efektívne vykonávať obhajobu. Ak súd tieto rozdiely považuje za irelevantné, popiera tým samotný dôvod existencie procesných štádií trestného konania.

Senát Špecializovaného trestného súdu nenapravil dôsledky absencie obhajcu pri výsluchu tým, že by na takto získanú výpoveď v ďalšom konaní neprihliadal. Naopak, postup orgánov činných v trestnom konaní výslovne aproboval a výpoveď obvineného v procesnom postavení podozrivého dokonca privilegoval pred jeho neskoršími výpoveďami, vrátane výpovede vykonanej priamo pred súdom.

Keď výsluch riadi agent, nie zákon

Za účelom objasnenia trestnej veci, na návrh prokurátora vydal sudca pre prípravného konanie Špecializovaného trestného súdu dňa 05.07.2024 príkaz na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov a príkaz na použitie agenta. Výsledkom boli zvukové záznamy z rozhovorov medzi obvineným a agentom vystupujúcim pod krycou totožnosťou uskutočenými v Nemocnici pre obvinených a odsúdených ÚVTOS Trenčín.

Už v rozsudku vo veci Allan proti Spojenému kráľovstvu[5] ESĽP jednoznačne vymedzil hranice, za ktorými už získavanie informácií od obvineného prostredníctvom tretej osoby predstavuje porušenie článku 6 dohovoru, najmä práva nevypovedať a neobviňovať sám seba. Kľúčovým kritériom nie je formálna kvalifikácia použitého prostriedku, ale jeho materiálny účinok na postavenie obvineného. Zdôraznil, že rozhovory vedené policajným informátorom umiestneným do cely s obvineným môžu predstavovať „funkčný ekvivalent výsluchu“, ak sú vedené s cieľom získať usvedčujúce informácie, tematicky zamerané na skutok, z ktorého je osoba podozrivá, iniciované alebo usmerňované zo strany štátu.

Konkrétne konštatoval, že sťažovateľ bol vystavený psychickému nátlaku, ktorý ovplyvnil „dobrovoľnosť“ informácií, ktoré údajne poskytol osobe H., dlhoročnému policajnému informátorovi, ktorý bol umiestnený do cely sťažovateľa na policajnej stanici a neskôr do tej istej väznice s konkrétnym cieľom, a to získať od sťažovateľa informácie, ktoré by ho usvedčovali z trestného činu vraždy, z ktorého bol podozrivý. Priznania sťažovateľa boli vyvolané vytrvalým vypočúvaním policajným informátorom, ktorý na žiadosť polície nasmeroval ich rozhovory na vraždu za okolností, ktoré možno považovať za funkčný ekvivalent výsluchu, bez akýchkoľvek záruk, ktoré by sa vzťahovali na formálny policajný výsluch, vrátane prítomnosti advokáta a obvyklého poučenia. Ich pripustením v konaní pred súdom bolo porušené právo sťažovateľa nevypovedať a neusvedčovať seba samého. Na uvedenom nič nemení ani formálny súlad postupu so zákonom.

Rozhovory medzi obvineným a agentom nemožno posudzovať ako bežnú, spontánnu komunikáciu medzi osobami nachádzajúcimi sa vo výkone väzby. Agent nevystupoval ako pasívny poslucháč, ale ako aktívny iniciátor rozhovorov, ktorý tematicky smeroval komunikáciu ku skutku, za ktorý bol obvinený stíhaný, čím fakticky suploval úlohu vyšetrovateľa. Ich obsah, kontext a spôsob vedenia jasne svedčia o tom, že išlo o cieľavedome usmerňovanú interakciu, zameranú na získanie vyjadrení o motíve, pohnútkach a hodnotení vlastného konania obvineného. Jej ťažisko sa systematicky presúvalo od individuálneho konania obvineného k jeho hodnotiacim a politickým postojom, najmä k vláde, štátu a spoločenskému dianiu. Takto tematicky usmerňovaná komunikácia vytvára dôvodné podozrenie, že cieľom nebolo len „monitorovanie správania“ obvineného, ale získanie výrokov, ktoré by bolo možné následne interpretovať ako politicky motivované konanie, a tým podoprieť právnu kvalifikáciu skutku ako teroristického útoku. Ide tak o dôkaznú produkciu na objednávku právnej kvalifikácie. V podmienkach výkonu väzby, kde je obvinený vystavený izolácii, psychickému tlaku a zvýšenej zraniteľnosti, má takáto forma „rozhovoru“ nevyhnutne manipulatívny charakter. V konečnom dôsledku nejde len o otázku prípustnosti jednotlivého dôkazu, ale o neakceptovateľný zásah do samotných základov spravodlivého trestného konania.

Takýto postup súdu nepredstavuje len individuálne pochybenie v hodnotení dôkazov, ale signalizuje systémový problém v chápaní úlohy súdu v trestnom konaní. Súd, ktorý namiesto ochrany procesných práv obvineného legitimizuje ich porušenie a buduje na nich svoje rozhodnutie o vine, sa vzdáva svojej základnej úlohy v trestnom konaní – byť garanciou zákonnosti, rovnosti zbraní a ochrany jednotlivca pred svojvôľou štátu.

Politický motív nestačí

Právna kvalifikácia skutku ako teroristického útoku sa nielen opiera o procesne problematické dôkazoch ale aj sama o sebe sa javí problematicky.

Súd vychádza z premisy, že pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu teroristického útoku je irelevantné, či obvinený sledoval usmrtenie poškodeného, jeho zranenie alebo len zastrašenie. Podľa názoru senátu „pre naplnenie zákonných znakov postačuje, aby páchateľ ako prostriedok použil hrozbu spáchaním útoku ohrozujúceho život, zdravie človeka alebo jeho osobnú slobodu“, ak je táto hrozba použitá na dosiahnutie cieľa uvedeného v dispozícii skutkovej podstaty. Rozhodujúci je teda cieľ a zámer páchateľa, nie intenzita alebo úspešnosť útoku.

Za kľúčové súd považuje zistenie, že „priamym motívom spáchania žalovaného trestného činu bolo konaním ohrozujúcim život človeka zasiahnuť do riadneho fungovania vrcholného orgánu výkonnej moci“. Z tohto dôvodu súd považuje za právne bezvýznamné, či konanie obvineného bolo objektívne spôsobilé naplniť ním predpokladaný následok. Podľa senátu totiž „zákonným znakom je konanie v úmysle poškodiť ústavné zriadenie a donútiť vládu štátu, aby niečo konala, opomenula alebo strpela“, pričom sa nevyžaduje skutočné rozvrátenie ústavného systému.

Súd zároveň rozširuje výklad pojmu „poškodenie ústavného zriadenia“ a uvádza, že „postačuje, že páchateľ sleduje zámer spôsobiť poruchu v riadnom fungovaní demokratického ústavného systému alebo inú ujmu poškodzujúcu ústavné zriadenie republiky, napríklad vraždou jej predstaviteľa“. Poškodením ústavného zriadenia tak môžu byť aj „menej intenzívne zásahy, než ktoré by bolo možné považovať za jeho rozvrátenie“, vrátane zásahu do mechanizmov zabezpečujúcich demokratické fungovanie štátu.

Ťažiskovým argumentom súdu je ústavné postavenie predsedu vlády. Senát sa opiera o čl. 109 ods. 1 Ústavy SR a dospieva k záveru o „exkluzívnom ústavnom postavení predsedu vlády“, keďže existencia každej vlády je s osobou jej predsedu „nerozlučne spojená“. Súd výslovne konštatuje, že „vláda stojí a padá s osobou jej predsedu“ a že smrť alebo vážne poškodenie zdravia predsedu vlády by nevyhnutne viedli k demisii celej vlády a potenciálne aj k predčasným parlamentným voľbám. Z tohto dôvodu je podľa súdu „útok na vrcholný orgán výkonnej moci realizovaný násilným konaním s identifikovaným motívom bezpochyby útokom v úmysle poškodiť ústavné zriadenie“.

Na tejto báze súd uzatvára, že motív obvineného nesmeroval výlučne proti poškodenej osobe ako jednotlivcovi, ale „vláde ako celku, ktorú si obvinený personalizoval do osoby predsedu vlády“. Skutočnosť, že obvinený cielil práve na predsedu vlády, súd vysvetľuje tým, že „práve smrťou predsedu vlády by došlo k znemožneniu riadneho chodu vlády“. Ak bolo motívom konania očakávanie zmeny vládnej politiky, demisie vlády či iniciovania predčasných volieb, súd považuje za „jednoznačne preukázané, že obvinený konal v kvalifikovanom úmysle poškodiť ústavné zriadenie a donútiť vládu štátu konať, opomenúť alebo strpieť“.

Za zásadný problém takejto argumentácie možno považovať jej kruhový charakter, keď súd z výlučne objektívnej okolnosti – postavenia obete ako predsedu vlády – apriórne vyvodzuje teroristický charakter skutku a následne z takto konštruovaného záveru spätne odvodzuje existenciu teroristického úmyslu na strane obvineného. Teroristický motív tak nie je predmetom samostatného dokazovania, ale stáva sa normatívnym dôsledkom významu napadnutej osoby.

Najproblematickejším aspektom tejto argumentácie je však skutočnosť, že súd rezignuje na dôsledné rozlíšenie medzi politickým motívom, osobnou frustráciou a právne relevantným teroristickým motívom. Politická nespokojnosť, nesúhlas s vládnou politikou či snaha „potrestať“ konkrétnu verejnú osobu sú bez ďalšieho subsumované pod úmysel poškodiť ústavné zriadenie a donútiť vládu konať, opomenúť alebo strpieť určité správanie. Takýto prístup však rozširuje pojem terorizmu nad rámec jeho zákonného a judikatórne ustáleného významu a stiera hranicu medzi politicky motivovaným násilným činom a teroristickým útokom ako kvalitatívne odlišnou formou trestnej činnosti.

Súd pritom kladie dôraz na možné ústavnoprávne dôsledky skutku (demisia vlády, predčasné voľby, paralyzovanie výkonnej moci), ktoré však predstavujú hypotetické a odvodené následky, nie preukázaný cieľ konania obvineného. Právna kvalifikácia je tak založená skôr na objektívnej interpretácii významu skutku pre štátne zriadenie než na preukázaní toho, že obvinený sledoval cieľ zastrašiť obyvateľstvo alebo reálne donútiť vládu k zmene politického smerovania. Takto koncipovaný výklad umožňuje subsumovať pod terorizmus prakticky každý útok na ústavného činiteľa, ak je spätne interpretovaný ako zásah do „riadneho fungovania“ štátu, čím sa oslabuje požiadavka predvídateľnosti trestnoprávnej represie a výnimočnosť terorizmu ako osobitne závažnej skutkovej podstaty.

S problematikou nadkvalifikácie skutku ako trestného činu terorizmu je možné sa stratnúť aj v zahraničnej rozhodovacej praxi.

V rozsudku vo veci Yüksel Yalçınkaya proti Turecku[6] ESĽP kritizoval, že turecké súdy vytvorili takmer nevyvrátiteľnú domnienku, že každý používateľ aplikácie ByLock je členom teroristickej skupiny, čím fakticky zaviedli kolektívnu trestnú zodpovednosť nezlučiteľnú s čl. 7 dohovoru a zdôraznil, že nie je prípustné nahradiť individuálne posúdenie automatickým pripísaním viny na základe jedného indikatívneho znaku.

Aj v mediálne známom prípade obvineného Luigiho Mangione[7], ktorý zastrelil generálneho riaditeľa zdravotnej poisťovne UnitedHealthcare zosobňujúceho „chamtivosť a nerovnosť amerického zdravotníckemu systému“, ktorý nenávidel, súd vo svojom rozhodnutí odmietol automatické rozšírenie pojmu teroristického útoku na každé závažné násilné konanie presahujúce rámec „bežnej pouličnej kriminality“ a „voľne interpretovať“ skutkové okolnosti tak, aby sa do zákonnej definície terorizmu „nasilu vmestili“. Konštatoval, že ideologické presvedčenie páchateľa nemožno stotožňovať s teroristickým motívom, keďže ide o kvalitatívne odlišné pojmy a odmietol.

Stačí nám dojem spravodlivosti?

Reakcie na vyhlásenie a ústne zdôvodnenie rozsudku boli promptné a prevažne jednohlasné. Ešte pred akoukoľvek hlbšou odbornou reflexiou sa v mediálnom a verejnom priestore ustálil naratív spravodlivého konania, ktorý implicitne potvrdzoval legitimitu a nezastupiteľnosť Špecializovaného trestného súdu v trestnej politike štátu. O to citlivejšie pôsobia, ak zaznievajú od aktérov, ktorí sa v iných kontextoch dlhodobo profilujú ako neúnavní obhajcovia spravodlivého konania alebo verejní arbitri ochrany právneho štátu.

Redaktor z Denníka N vo svojom Newslettri zhodnotil: „Bol to riadny a férový proces.Prvým zistením z dneška, ktoré môžeme rovno označiť za pozitívne, je, že si Špecializovaný trestný súd poradil aj s takýmto citlivým prípadom profesionálne. Samotný proces pôsobil férovo a „štandardne“, bol verejný, médiá pri ňom neobmedzovali a netrval ani neštandardne dlho. Rozsudku teda môžeme dôverovať a musíme ho rešpektovať[8]“.

Splnomocnenec poškodeného vo svojej bezprostrednej reakcii akcentoval, že: „...senát absolútne nepodľahol politickým a mediálnym tlakom... politické tlaky z opozície síce neboli priame, ale na pozadí ich bolo cítiť. Po období právneho temna a právnej anarchii, ktorá tu vládla v rokoch 2020 až 2023, po tom, ako boli masívne politicky mediálne ovplyvňované trestné konania, po tom, ako dochádzalo k masívnemu zneužívaniu trestného práva na politické účely, tu máme rozsudok, ktorý prináša nádej, že do slovenského právneho prostredia sa vracia spravodlivosť.“ Podotkol, že ide nielen o dnešný verdikt, ale aj iné rozsudky po roku 2023[9].

Tieto verejné vyjadrenia sú z pohľadu ústavných štandardov spravodlivého procesu obsahovo plytké a argumentačne problematické, najmä ak ich konfrontujeme s konkrétnymi otázkami, ktoré v konaní vo veci atentátu vyvstali.

Po prvé, hodnotenie procesu ako „riadneho a férového“ je postavené výlučne na vonkajších, formálnych znakoch konania: verejnosť pojednávania, mediálna prítomnosť, primeraná dĺžka konania či organizačné zvládnutie procesu. Ide však o kritériá, ktoré samy osebe nevypovedajú nič o kvalite ochrany práv obhajoby. Spravodlivý proces v zmysle čl. 6 dohovoru ani v zmysle ústavnej doktríny nie je naplnený tým, že konanie „pôsobí štandardne“, ale tým, že v ňom bola zabezpečená reálna rovnosť zbraní, efektívne uplatnenie obhajoby a prísne rešpektovanie zákonných limitov trestnej represie. Práve k týmto otázkam však citované vyjadrenia mlčia.

Po druhé, opakované zdôrazňovanie, že senát „nepodľahol politickým a mediálnym tlakom“, paradoxne nevylučuje pochybnosti, ale ich legitimizuje. Ak sa potreba takéhoto uistenia objavuje v samotnom hodnotení rozsudku, implicitne to potvrdzuje, že tlak bol vnímaný ako relevantný faktor konania. Z ústavného hľadiska pritom nie je rozhodujúce, či sudca tlaku podľahol, ale či okolnosti prípadu a spôsob komunikácie súdu nevytvárajú zdanie možného ovplyvnenia u nestranného pozorovateľa. Verejné sebahodnotenie nezávislosti súdu nemôže nahradiť objektívnu analýzu jeho procesných postupov.

Po tretie, zarámovanie rozsudku ako symbolu „návratu spravodlivosti“ po období „právneho temna“ predstavuje neprípustné normatívne zaťaženie individuálneho trestného konania. Trestná vec konkrétneho obvineného sa tým dostáva do pozície nositeľa širšieho politického a hodnotového odkazu, ktorý sám osebe nemá v právnom posudzovaní miesta. Práve v takýchto naratívoch sa spravodlivosť prestáva chápať ako súbor presne definovaných procesných garancií a mení sa na hodnotový slogan, ktorý legitimizuje výsledok bez ohľadu na spôsob, akým sa k nemu dospelo.

Napokon, najproblematickejším aspektom citovaných vyjadrení je ich selektívna pamäť. Argumenty, ktoré dnes postačujú na vyhlásenie procesu za férový, by v minulosti – v iných trestných veciach – zďaleka neobstáli. Rýchlosť konania, presvedčivosť záverečnej reči prokuratúry či absencia otvoreného politického tlaku boli vtedy označované za nedostatočné, ba dokonca zavádzajúce kritériá. Ich dnešné nekritické prijatie preto nevyhnutne vyvoláva otázku, či sa nezmenil samotný obsah pojmu „spravodlivý proces“, alebo len kontext, v ktorom sa tento pojem používa.

Z tohto pohľadu verejné vyhlásenia o férovosti a spravodlivosti konania vo veci atentátu nepredstavujú odpoveď na vznesené pochybnosti, ale skôr ilustráciu toho, ako ľahko sa hodnotenie spravodlivosti môže odkloniť od práva k dojmu, od kritérií k presvedčeniu a od univerzálnych zásad k selektívnemu uplatňovaniu. A to je presne ten jav, pred ktorým mala byť ochrana práva na spravodlivý proces varovným štítom, nie rétorickým nástrojom.

Kam sme ochotní posunúť hranice spravodlivého procesu?

Záver roka tak nečakane priniesol obraz o stave slovenskej justície a nie veľmi lichotivý, ktorý vypovedá mnohé aj o stave spoločnosti ako takej a jej skreslenom vnímaní spravodlivosti.

Sudcovia radi zdôrazňujú svoju nezávislosť, ktorú často vnímajú predovšetkým cez práva priznané im zákonom. Menej pozornosti však venujú povinnostiam, ktoré s touto nezávislosťou neoddeliteľne súvisia, ako aj zodpovednosti za ich porušenie. Zákon vo všeobecnosti sudcom ukladá povinnosť sústavne prehlbovať odborné vedomosti. Na sudcov Špecializovaného trestného súdu, vzhľadom na ich osobitné postavenie v systéme všeobecného súdnictva aj na nadštandardné materiálne zabezpečenie, je preto legitímne klásť vyššie nároky na kvalitu rozhodovacej činnosti. Skutočná špecializácia sa totiž neprejavuje rýchlosťou skončenia veci, ale schopnosťou identifikovať jej hodnotové jadro, pomenovať nepríjemné právne otázky a vyrovnať sa s dôsledkami ich otvorenia – aj za cenu mediálneho tlaku či narušenia zaužívaných interpretačných schém.

V tomto kontexte nie je rozhodujúce, či pochybenia senátu v trestnej veci atentátu vyplývajú z nedostatočnej znalosti relevantných štandardov alebo z ich vedomého ignorovania. Obe alternatívy sú z hľadiska princípov právneho štátu rovnako problematické. Zvlášť v situácii, keď ide o otázky opakovane a detailne rozpracované v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorej znalosť sa predpokladá u každého sudcu a u sudcov Špecializovaného trestného súdu má byť samozrejmosťou.

Aktuálny vývoj vyvoláva viacero obáv o budúcnosť trestného konania. Ak sa tento trend stane normou, hranica medzi právnym štátom a jeho karikatúrou sa môže vytratiť skôr a než si to stihneme uvedomiť a ďalším krokom bude už len hľadanie modernej podoby útrpného práva a božích súdov.

 

Diskusia