Strata dôvery, proporcionalita a hranice diskrečnej právomoci pri odvolávaní riaditeľa mediálneho regulátora

Adam Valček, autor je novinár a člen Rady pre mediálne služby.

Strata dôvery, proporcionalita a hranice diskrečnej právomoci pri odvolaní riaditeľa mediálneho regulátora

Úvodná poznámka

Plénum Rady pre mediálne služby (RpMS) 28. 1. 2026 odvolalo z funkcie riaditeľa RpMS pre stratu dôvery. K uzneseniu som pripojil odlišný názor, ktorý je súčasťou zverejnenej zápisnice. Vzhľadom na pretrvávajúci záujem odbornej verejnosti, vrátane medzinárodných inštitúcií, o túto udalosť, resp. tému, považujem za prospešné zverejniť toto stanovisko v plnom znení aj na Právnych listoch. Z toho istého dôvodu je k dispozícii aj neoficiálny anglický preklad na tomto odkaze.

„Odlišné stanovisko člena rady Adama Valčeka
k odvolaniu Mgr. Martina Dorociaka z funkcie riaditeľa RpMS

V súlade s § 23 ods. 2 Rokovacieho poriadku Rady pre mediálne služby (ďalej len „RpMS“) pripájam k zápisnici zo zasadnutia RpMS 28. januára 2026 odlišný názor k uzneseniu, ktorým bol odvolaný Mgr. Martin Dorociak (ďalej len „M. Dorociak“) z funkcie riaditeľa RpMS:

I.

„Je legitímnym záujmom štátu a hlavne jeho občanov, aby na pozíciách expertných boli vždy experti. Posty, kde sa primárne nerealizuje politika (...), by sa nemali meniť automaticky so zmenou vlády. (...) Do budúcna by som rád uviedol, že skutočnosť, aby na expertných postoch boli experti, považujem za požiadavku ústavnoprávneho významu.“

– ústavný sudca JUDr. Peter Straka, odlišné stanovisko k výroku a odôvodneniu nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 440/2022 zo 14. apríla 2023, body 31 a 32 (prípad Vážny)

II.
K procedúre – perspektíva člena rady a verejnosti

Odvolanie M. Dorociaka bolo iniciované v rámci bodu Rôzne zasadnutia rady 28. januára 2026, čo bolo v rozprave opakovane namietané. Predseda rady k tomu uviedol, že tento postup považuje za súladný s Rokovacím poriadkom RpMS, pretože nikde nie je výslovne uvedené, že riaditeľ musí byť odvolávaný na základe vopred schváleného programu.

Regulátor je podľa Rokovacieho poriadku RpMS povinný chrániť verejný záujem, práva a záujmy fyzických a právnických osôb; táto ochrana musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty (§ 1 ods. 2 a 3 Rokovacieho poriadku RpMS). Právnou istotou je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že v konaní bude rozhodnuté v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou (§ 1 ods. 4 tamtiež).

V ustálenej praxi slúži bod Rôzne na oboznamovanie sa s operatívnymi informáciami o dianí medzi zasadnutiami. Bod Rôzne sa dosiaľ nepoužíval na zásadné rozhodovanie bez prípravy. Táto ustálená prax bola v tomto prípade prelomená.

Výrečne to ilustruje fakt, že na tom istom zasadnutí 28. januára 2026 bol z bodu Rôzne vyňatý informatívny materiál – Správa pre Európsku komisiu o opatreniach na podporu a rozvoj zručností v oblasti mediálnej gramotnosti – a presunutý na najbližšie zasadnutie rady ako riadny bod programu.

Väčšina rady teda považovala informatívny materiál za hodný štandardného procedurálneho režimu, no personálne rozhodnutie vo vzťahu k výkonnému orgánu regulátora už nie.

Tento postup nie je konzistentný ani presvedčivý.

Pretože prerokovanie personálneho návrhu v rámci bodu Rôzne predstavuje prelomenie ustálenej praxe rady, predstavuje tiež porušenie Rokovacieho poriadku RpMS v častiach, ktoré túto ustálenú prax chránia.

Princíp legality štátnej moci (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) ma podnecuje k otázke, či je vôbec možné predkladať návrhy na doplnenie programu v priebehu zasadnutia rady. V zákone č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o mediálnych službách) (ďalej len „zákon č. 264/2022 Z. z.“) a Rokovacom poriadku RpMS totiž chýba ustanovenie, ktoré by nás na to oprávňovalo.

Práve existencia takéhoto výslovného oprávnenia v príslušnom zákone viedla v minulosti Ústavný súd Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) k tomu, že aproboval náhle odvolanie zastupujúceho starostu obce a voľbu nového, ktoré boli predložené ako návrh na doplnenie bodu programu v priebehu zasadnutia zastupiteľstva (uznesenie ÚS ČR z 1. októbra 2002, sp. zn. I. ÚS 331/02). V odkazovanom rozhodnutí ÚS ČR o. i. uviedol: „V prípade závažných bodov programu, akým nesporne je odvolanie doterajšieho zastupujúceho starostu a voľba nového, by nepochybne malo byť ustanovenie § 94 zákona o obciach [ustanovenie zmocňujúce na zmeny v programe počas konania zasadnutia, pozn. autora disentu], využívané zdržanlivým a uváženým spôsobom, nevzbudzujúcim podozrenie o účelovom predkladaní návrhov ‚na poslednú chvíľu‘.“

V slovenskom právnom rámci vo vzťahu k RpMS však takéto výslovné oprávnenie absentuje. Zdržanlivým a uváženým postupom, ktorý by – slovami ÚS ČR – nevzbudzoval podozrenie o účelovom predkladaní návrhov na poslednú chvíľu, by bolo, ak by navrhovateľ predložil návrh na odvolanie riaditeľa RpMS v rozprave o návrhu programu zasadnutia ako jeho doplnenie, o čom by sa následne samostatne hlasovalo.

Toto sa nestalo, čím došlo k obídeniu zmyslu a účelu navrhovania, zverejňovania a schvaľovania programu. V skratke, navrhovanie, zverejňovanie a schvaľovanie programu sleduje

(i) právo na prípravu (členovia rady aj dotknutá osoba sa môžu pripraviť),

(ii) rovnosť v deliberácii (ak by mali všetci členovia rady vopred informáciu o takomto návrhu, vznikol by priestor na vzájomné rokovania, ktorých výsledok by mohol byť odlišný od konečného výsledku),

(iii) transparentnosť a kontrolovateľnosť (informovanie o návrhu vopred mohlo vyvolať legitímnu verejnú diskusiu, v ktorej by mohol zaznieť i názor sektorových stakeholderov, čo by mohlo byť pre radnú diskusiu prospešné; tiež otázka účasti verejnosti, príp. zástupcov médií na samotnom zasadnutí) a

(iv) integritu procesu (diskusia v rámci návrhu na zaradenie nového bodu do programu slúži na vyjasnenie prípustnosti takéhoto návrhu a jej výsledkom je samostatné hlasovanie – o zaradení bodu do programu; v konkrétnej veci nebol tento postup dodržaný).

Pripomínam, že e-mailom z 21. januára 2026 som kolegov požiadal, aby o prípadných „personálnych alebo organizačných návrhoch zásadnejšieho charakteru informovali skôr než pri hlasovaní o programe“. Uviedol som, že táto povinnosť formálne nevyplýva z Rokovacieho poriadku RpMS, ale „v praxi by výrazne prispela k možnosti včasnej prípravy na vecnú diskusiu“.

Postup zvolený väčšinou rady nie je v súlade s čl. 30 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) (kodifikované znenie) (ďalej len „revidovaná audiovizuálna smernica“), ktorá vyžaduje, aby postupy menovania a odvolávania vedúcich národných regulačných orgánov boli transparentné, nediskriminačné a zaručovali požadovaný stupeň nezávislosti; rozhodnutia o odvolaní z funkcie sa musia riadne odôvodniť, vopred sa oznámiť a zverejniť.

Rešpektované neboli ani princípy mediálnej regulácie ako sú opísané v Odporúčaní Rec(2000)23 Výboru ministrov členským štátom o nezávislosti a funkciách regulačných orgánov v sektore vysielania.

III.
K procedúre – perspektíva odvolávaného

Uznesenie rady o odvolaní riaditeľa RpMS z funkcie (rovnako ako o odvolaní predsedu alebo podpredsedu) má povahu individuálneho právneho aktu. Je pravdou, čo opakovane zaznelo v rozprave, že rada nemá špeciálne zákonom ustanovené procesné pravidlá na realizáciu tejto svojej právomoci. Rovnako neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by explicitne formuloval náležitosti takéhoto rozhodnutia.

Ako však k tejto situácii dodal Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) vo veci Muňko (nález z 21. júna 2012, sp. zn. IV. ÚS 478/2011, s. 26 a násl.), napriek absencii procesných pravidiel explicitne sa vzťahujúcich na postup v takýchto a obdobných prípadoch a absencii formálnoprávnych náležitostí takéhoto rozhodnutia pri uplatňovaní zákonom ustanovenej právomoci je nevyhnutné rešpektovať minimálny štandard procesných práv, ktorý je priamo vyvoditeľný z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Uvedené Ústavný súd SR zopakoval aj vo veci Jahnátek (nález z 27. januára 2022, sp. zn. III. ÚS 368/2020, body 40 a 51). K tomuto minimálnemu štandardu podľa Ústavného súdu SR „predovšetkým patrí“ (i) povinnosť príslušného orgánu verejnej moci oboznámiť dotknutú osobu s dôvodmi, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie a (ii) povinnosť príslušného orgánu verejnej moci poskytnúť dotknutej osobe možnosť, aby sa vyjadrila k dôvodom, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie (nález vo veci Muňko, tamtiež).

Ak ide o osobu vykonávajúcu verejnú funkciu v inštitúcii, ktorá disponuje nezávislosťou, tak sú kladené vyššie nároky na kvalitu odvolacieho procesu a samotného rozhodnutia (bližšie pozri nález vo veci Jahnátek, body 52 a 55 a nález zo 14. apríla 2024 vo veci Vážny, sp. zn. III. ÚS 440/2022, bod 26).

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1083 z 11. apríla 2024, ktorým sa stanovuje spoločný rámec pre mediálne služby na vnútornom trhu a mení smernica 2010/13/EÚ (Európsky akt o slobode médií) (ďalej len „EMFA“) v čl. 7 upravuje úlohy a postavenie národných regulačných orgánov, pričom čl. 7 s názvom Národné regulačné orgány alebo subjekty je súčasťou oddielu, ktorého názov znie Nezávislé orgány v oblasti médií; taktiež recitál EMFA opakovane vyzdvihuje princíp nezávislosti regulačných orgánov. Riaditeľ RpMS je výkonným orgánom regulátora (§ 122 ods. 1 zákona č. 264/2022 Z. z.).

Nezávislosť regulačných orgánov v oblasti médií je európskym právom garantovaná. Revidovaná audiovizuálna smernica v už odkazovanom čl. 30 ods. 5 preto výslovne vyžaduje, aby sa personálne rozhodnutia vo vzťahu k vrcholovým funkcionárom orgánov realizovali transparentne, riadne odôvodnili, vopred oznámili a zverejnili.

Ústavný súd SR pri preskúmavaní súladu personálnych rozhodnutí opakovane judikoval, že odvolávaná osoba má právo vyjadriť sa k návrhu na svoje odvolanie (k jeho dôvodom). Vo veci Muňko Ústavný súd SR konštatoval porušenie práva odvolaného riaditeľa Sociálnej poisťovne podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR aj na tom skutkovom základe, že nebol informovaný o dôvodoch svojho odvolania z funkcie a nemal možnosť sa k nim vyjadriť (už odkazovaný nález, strana 29). Vo veci Jahnátek Ústavný súd SR konštatoval porušenie práv odvolaného predsedu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 30 ods. 4 Ústavy SR tiež aj na tomto skutkovom základe.

V prípade odvolania riaditeľa RpMS z 28. januára 2026 došlo k tomu, že odvolávaný verejný funkcionár bol navrhovateľom oboznámený s dôvodmi návrhu, ale toto oboznámenie bolo bezprostredné, neexistoval čas na prípravu. Vo vzťahu k takto vykonanému odvolaniu sú dôležité rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorými sťažnosti odvolaných verejných funkcionárov pri predbežnom prerokovaní odmietol, príp. im nevyhovel po meritórnom prieskume, pretože práve tie definujú, čo Ústavný súd SR považuje za dostatočný, resp. akceptovateľný časový priestor na prípravu dotknutej osoby k návrhu na svoje odvolanie z verejnej funkcie, z čoho je možné vyvodiť, čo už nebude akceptovateľné.

Vo veci Vážny Ústavný súd SR vzal do úvahy, že vláda SR verejnému funkcionárovi oznámila dôvody návrhu na odvolanie listom zo 7. septembra 2022 a dala mu lehotu do 9. septembra 2022 (48 hodín), aby sa k dôvodom vyjadril, čo verejný funkcionár aj učinil. Vo veci Mazák (uznesenie z 13. mája 2024, sp. zn. III. ÚS 255/2024, bod 13 a násl.) Ústavný súd SR považoval za dostačujúci časový priestor na prípravu, že návrh na odvolanie predsedu Súdnej rady SR bol doručený 12. apríla 2024 a zaradený bol na najbližšie zasadnutie 16. apríla 2024, t. j. štyri kalendárne dni (vrátane dvoch dní víkendu) vopred.

V jednom prípade 48 hodín, v druhom prípade štyri kalendárne dni. V oboch prípadoch boli dotknutí odvolaní verejní funkcionári nespokojní a namietali, že je to prikrátko. Ústavný súd SR sa priklonil k tomu, že oba tieto časové rámce sú dostatočné.

Naproti tomu M. Dorociak mal na prípravu v podstate iba niekoľko desiatok minút, pričom tento priestor na prípravu nebol nerušený, keďže po prednese návrhu okamžite začala rozprava, ktorú M. Dorociak ďalej vnímal. Do úvahy tiež treba vziať, že počas rozpravy sa dôvody odvolania rozširovali (vyjadrenia k tzv. eskalačnému kanálu).

Mám za to, že tým, že M. Dorociak nebol včas oboznámený s dôvodmi návrhu na svoje odvolanie z verejnej funkcie a nebol mu daný dostatok priestoru na prípravu vyjadrenia k tomuto odvolaniu, rada porušila jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Význam tohto porušenia je v mojich očiach násobený tým, že táto iniciatíva nebola impulzívna, ale zo strany iniciátora/ov premyslená a plánovaná, čo vyplynulo z verejného vypočutia Mgr. Ing. Ivana Tarabčáka, ktorý uviedol, že ponuku na dočasné vedenie RpMS dostal „minulý týždeň“, t. j. v týždni od 19. do 25. januára 2026.

IV.
K odôvodňovaniu

V rozprave opakovane zaznel názor, že rada má zákonné oprávnenie voliť a odvolávať riaditeľa RpMS a nemá povinnosť toto svoje rozhodnutie odôvodňovať. Tento názor nie je v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR ani s revidovanou audiovizuálnou smernicou.

Vo veci Muňko Ústavný súd SR uviedol, že „by sa žiadalo“, aby uznesenie o odvolaní „obsahovalo aj stručné, ale pritom jednoznačné odôvodnenie“, pretože iba tak sa zabezpečí požiadavka transparentnosti rozhodovania a aj preskúmateľnosť rozhodovania. Nepostačuje len prijať uznesenie na základe materiálu predloženého niektorým členom (už odkazovaný nález, str. 28 a 29). Rovnako to konštatoval vo veci Jahnátek (už odkazovaný nález, body 42 a násl.). Ani široká miera diskrécie nemôže byť dôvodom na priznanie nižšieho štandardu procesných práv (tamtiež, bod 47).

Vnútroštátne orgány sú povinné prednostne využiť eurokonformný výklad zákona č. 264/2022 Z. z. v rozsahu, v akom to dovoľuje jeho znenie a systematika. Ak takýto výklad nie je možný a zároveň dotknuté ustanovenie smernice spĺňa podmienky jasnosti, presnosti a bezpodmienečnosti, možno sa po uplynutí transpozičnej lehoty dovolávať jeho vertikálneho priameho účinku voči štátu alebo subjektu, ktorý vykonáva verejnú moc. Eurokonformný výklad zákona č. 264/2022 Z. z. vyžadujúci riadne odôvodnenie rozhodnutia o menovaní alebo odvolaní vedúceho národného regulačného orgánu nemožno považovať za contra legem. Ak by však bol prijatý opačný názor, čl. 30 ods. 5 revidovanej audiovizuálnej smernice je natoľko jasný, presný a bezpodmienečný, že by sa ho bolo možné v takom prípade dovolávať priamo.

Vo veci Vážny Ústavný súd SR výraznejšie poľavil z nárokov na kvalitu odôvodňovania rozhodnutia o odvolaní verejného funkcionára, ale z rozhodnutia musí byť prinajmenšom zrejmé, čo odvolaný verejný funkcionár porušil, resp. aké konanie je mu vytýkané (už odkazovaný nález, bod 49). Rovnako musí byť z rozhodnutia, príp. aspoň z rozpravy zrejmé, ako sa orgán verejnej moci vyjadril k argumentácii odvolávaného verejného funkcionára (tamtiež, bod 50). K tomuto poľaveniu v nárokoch treba dodať, že rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 2:1 a väčšina senátu Ústavného súdu SR vo veci Vážny vychádzala z toho, že prísne nároky zo skoršieho rozhodnutia vo veci Jahnátek sa uplatňujú na nezávislé regulačné orgány (čo je i prípad RpMS), nie na Sociálnu poisťovňu (tamtiež, bod 26). Ale aj keby to tak nebolo a rozhodnutie z prípadu Vážny by sa aplikovalo aj na riaditeľa RpMS, tak uznesenie väčšiny o jeho odvolaní nespĺňa ani tieto „nižšie“ nároky.

V.
K legalite – o dôvere

Ako vyplýva zo zvukového záznamu, hlasovalo sa o uznesení podľa „§ 122 ods. 1 zákona č. 264/2022 Z. z.“ o odvolaní M. Dorociaka z funkcie riaditeľa RpMS. Toto uznesenie bolo väčšinou schválené. V uznesení teda absentuje odkaz na konkrétny zákonný dôvod skončenia funkcie riaditeľa RpMS.

Rada má právomoc voliť a odvolávať riaditeľa, ale táto právomoc nie je nelimitovaná. Ustanovenie § 122 ods. 2 zákona č. 264/2022 Z. z. výslovne viaže skončenie funkcie riaditeľa s ustanovením o skončení členstva v rade. Pokiaľ ide o skončenie odvolaním, primerane sa uplatňuje § 117 ods. 2 zákona č. 264/2022 Z. z., čo znamená, že rada riaditeľa RpMS odvolá, ak dôjde k nezlučiteľnosti podľa § 115 ods. 3 alebo ak koná v rozpore so štatútom rady, a minori ad maius koná v rozpore so zákonom. Iný dôvod zákon nepozná a nepochybne ide o zámer zákonodarcu, keďže sám zákonodarca označil toto ustanovenie ako transpozíciu viackrát odkazovaného čl. 30 ods. 5 revidovanej audiovizuálnej smernice stanovujúceho nároky na personálne rozhodnutia a proces ich prijímania.

Väčšina rady pravdepodobne chcela riaditeľa RpMS odvolať podľa § 113 ods. 1 písm. a), § 122 ods. 1, ods. 2 s poukazom na § 117 ods. 2 písm. b) zákona č. 264/2022 Z. z. na tom skutkovom základe, že vopred neoznámil zámer vstúpiť do zmluvného záväzku so spoločnosťou Try Services, s.r.o. Tento zámer sa však do uznesenia o odvolaní verne nepremietol. Preto mám za to, že takto vykonaným odvolaním došlo k porušeniu zákona č. 264/2022 Z. z.

V rozprave bol formulovaný názor, že na odvolanie riaditeľa RpMS postačuje bez ďalšieho, aby stratil dôveru väčšiny rady. Väčšina je fluidná; tí, ktorí ju tvorili včera, nemusia ju tvoriť dnes a tí ju zas nemusia tvoriť zajtra. Preto existujú pravidlá, ktoré chránia výkon mandátu riaditeľa RpMS (rovnako i členov rady vrátane predsedu a podpredsedu) pred touto premenlivosťou.

Strata dôvery môže byť dôvodom na odvolanie, ak je sprevádzaná objektívnym činiteľom – porušením nezlučiteľnosti alebo porušením štatútu, resp. zákona. Nesúhlasím, že by strata dôvery bez ďalšieho bola zákonným dôvodom na odvolanie riaditeľa RpMS, pretože to nemá oporu v zákone č. 264/2022 Z. z., hoci pripúšťam, že v tomto konkrétnom bode sa môžem mýliť (vzhľadom na absenciu pevne stanoveného funkčného obdobia riaditeľa – táto téma by si však zaslúžila poctivú a neuponáhľanú diskusiu a až na jej základe formulovať personálny návrh). Bol to však navrhovateľ, kto bol povinný zdôvodniť, prečo rada podľa neho disponuje širokou mierou uváženia (diskrécie) umožňujúcej jej odvolať riaditeľa z dôvodu straty, resp. absencie dôvery alebo na základe úvahy o vhodnejšom kandidátovi (bližšie k tomu pozri nález vo veci Jahnátek, bod 39, príp. odlišné stanovisko JUDr. Petra Straku vo veci Vážny, bod 21).

Členka rady Mgr. Andrea Cox v rozprave podotkla, že ak riaditeľ RpMS nemá dôveru väčšiny, spolupráca bude náročná. Táto myšlienka by nemala zaniknúť, pretože zrozumiteľne odráža prirodzený dôsledok súčasného trojvrstvového usporiadania regulátora: kolektívna rada ako rozhodujúci orgán, odborný aparát sústredený v Kancelárii RpMS a medzi nimi riaditeľ, ktorý sa zodpovedá rade. Napätie medzi riaditeľom RpMS a radou teda môže existovať a je dokonca prirodzené. Spolupráca je náročná, ale nie nemožná. Takéto prípadné napätie je dôsledok práve onoho trojvrstového systému, ktorý je dizajnový s ohľadom na stupeň nezávislosti mediálnej regulácie vyžadovaný európskym právom.

VI.
K legitimite – pojem štábna kultúra

Ak sa pri posudzovaní legality pýtam môžeme? a pri skúmaní proporcionality neprehnali sme to?, tak pri skúmaní legitimity by som kontrolnú otázku formuloval takto: Na aký účel nám bola zverená právomoc menovať a odvolávať riaditeľa RpMS? Zodpovedá tomu to, ako sme túto právomoc teraz použili?

Legitimita preto nespočíva len v tom, že orgán verejnej moci formálne disponuje určitou právomocou, ale aj v tom, ako túto právomoc uplatňuje, aké vnútorné procesy jej výkonu predchádzajú a aký obraz o jej uplatnení vzniká navonok. Práve pri regulačných orgánoch s vysokou mierou nezávislosti má tento aspekt osobitnú váhu. Dôvera v nezávislosť regulácie sa totiž nebuduje len obsahom rozhodnutí, ale aj spôsobom, akým vznikajú. Preto (ale zďaleka nielen preto, tých dôvodov som uviedol vyššie niekoľko) neplatí, že „je úplné jedno, či bol návrh predložený dva dni vopred alebo nie“.

V rozprave nezaznel žiadny presvedčivý argument, ktorý by sa legitimity zvoleného postupu dotýkal. Naopak, zazneli vyjadrenia, ktoré vo mne vyvolali pochybnosti, či bol tento postup legitímny. Pýtal som sa, či boli M. Dorociakovi vopred tlmočené výhrady k jeho práci, prípadne predstavy väčšiny rady o tom, ako by mal RpMS riadiť. Odpoveď bola záporná. Táto informácia ma prekvapila.

Keď som v rozprave použil pojem štábna kultúra, mal som na mysli elementárne očakávanie, že v prípade vážnych výhrad k výkonu funkcie riaditeľa budú tieto výhrady vopred, diskrétne a vecne komunikované, a že sa o nich povedie diskusia. Takáto diskusia môže zahŕňať aj otázku, či riaditeľ dostatočne reflektuje názorové alebo hodnotové nastavenie rady – pokiaľ by to bola relevantná výhrada. V takej situácii by bolo korektné vyzvať ho, aby zvážil zotrvanie vo funkcii.

Mal by som podstatne väčšie porozumenie pre postup, ktorý by bol založený na takejto dovnútra otvorenej hre, než pre postup, ktorý sa opiera o zástupný, zjavne neproporcionálny dôvod na odvolanie. Ak by riaditeľ v takejto situácii odmietol abdikovať a iniciátori odvolania by disponovali opodstatnenými argumentmi, v rámci štábnej kultúry by som očakával, že svoj zámer budú komunikovať so všetkými členmi rady, aby sa v poctivej a neuponáhľanej diskusii hľadalo riešenie.

Treba pritom otvorene priznať, že absencia pevne stanoveného funkčného obdobia riaditeľa RpMS – ktoré Benátska komisia považuje za významnú záruku nezávislosti – poskytuje rade vyššiu mieru uváženia pri odvolávaní, než by tomu bolo pri verejnom funkcionárovi s pevne stanoveným funkčným obdobím. Práve preto je však nevyhnutne klásť ešte väčší dôraz na spôsob, akým sa táto diskrečná právomoc uplatňuje.

Právomoc voliť a odvolávať riaditeľa RpMS bola rade zverená preto, aby mohla prostredníctvom vhodnej nominácie vplývať na efektívnosť a zákonnosť regulačného výkonu v jeho každodennej podobe. V rozprave však nezaznel argument, že by doterajší výkon funkcie riaditeľa bol neefektívny, ani že by jeho odvolanie viedlo k efektívnejšiemu výkonu regulácie. Argumenty smerovali ku koncepcii zákona č. 264/2022 Z. z., ktorá však nie je vecou rady ani Kancelárie RpMS, ale zákonodarcu. Argument nezákonnosti bol – ako uvádzam v ďalšej časti – zjavne neproporcionálny. Zároveň sa ukázalo, že výhrady k efektívnosti alebo zákonnosti neboli M. Dorociakovi vopred naznačené ani otvorene komunikované a nebol mu daný priestor na zmenu.

Za týchto okolností považujem použitie právomoci odvolať riaditeľa RpMS z funkcie za nelegitímne.

VII.
K proporcionalite – o deklarovanom dôvode

Väčšina pléna RpMS sa stotožnila s názorom predkladateľa, že M. Dorociak stratil dôveru rady, čo bolo v rozprave odôvodňované najmä porušením § 122 ods. 3 písm. d) zákona č. 264/2022 Z. z. v súvislosti s neinformovaním o zámere vstúpiť do zmluvného záväzku so spoločnosťou Try Services, s.r.o., ktorého predmet plnenia v zmysle Zmluvy o poskytovaní informačno-technologických služieb v období 1. 1. 2026 – 31. 12. 2026 z 31. decembra 2025 predstavuje sumu 20 160 eur bez DPH, teda presahuje sumu 20 000 eur, s ktorou zákon spája túto informačnú povinnosť.

M. Dorociak v rozprave toto pochybenie priznal a vysvetlil okolnosti jeho vzniku. Za najpodstatnejšiu informáciu z jeho prejavu považujem, že v podstate ide o pokračovanie zmluvného vzťahu, ktorý bol prvýkrát založený zmluvou z roku 2023, každoročne upravovaný podľa skutočných potrieb RpMS vo forme novej zmluvy, pričom parametre kontraktu na rok 2026 vrátene ceny boli definitívne dohodnuté až po 17. decembri 2025, kedy sa uskutočnilo posledné zasadnutie rady.

Toto porušenie – na rozdiel od väčšiny – nepovažujem za natoľko závažné, aby odôvodňovalo uplatnenie najtvrdšieho postihu, ktorým je odvolanie z funkcie riaditeľa RpMS. Uprednostnil by som postih v podobe verejného prerokovania tohto porušenia, prípadne napomenutie. Tvrdšie postihy, napríklad dočasné zníženie odmeny, by už mohli byť z pohľadu proporcionality tiež problematické, pretože, ako v rozprave správne pripomenul člen rady doc. Mgr. Pavel Izrael, PhD., došlo k porušeniu informačnej povinnosti, pri ktorom však nedošlo k poškodeniu rozpočtu ani obohateniu sa.

Väčšina rady sa priklonila k názoru, že proporcionalitu nie je povinná zohľadniť. Mýli sa. Potvrdzuje to rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci Muňko. Ak zákon formuluje odvolací dôvod všeobecne, napr. „neplnenie povinností“ a pod., čo je i prípad zákona č. 264/2022 Z. z., ktorý ako dôvod skončenia funkcie riaditeľa RpMS uvádza konanie v rozpore so štatútom rady, platí, že posúdenie intenzity tohto porušenia, ktoré vedie k odvolaniu z verejnej funkcie, je vecou posúdenia a správnej úvahy rady (mutatis mutandis už odkazovaný nález vo veci Muňko, str. 28). Obdobne tiež vo veci Jahnátek Ústavný súd SR konštatoval (už citovaný nález, bod 47): „Každý odvolací dôvod bez ohľadu ‚šírku‘ jeho formulácie vyžaduje pri svojej aplikácii konkretizáciu, keďže tento dôvod vzhľadom na rozmanitosť spoločenských vzťahov môže byť naplnený rôznymi vzorcami správania.“

VIII.
Záver

Oceňujem vyjadrenie predsedu rady, že cieľom nebolo „robiť revolúciu“ a jeho stanovisko, že Mgr. Ing. Ivan Tarabčák ako dočasne poverený riadením Kancelárie regulátora v rozsahu oprávnení a povinností riaditeľa „má predpoklady, aby pozíciu zastával podľa potrieb nás všetkých“ (súhlasím). Toto vyjadrenie je dôležité a nemalo by zaniknúť.

Ale aj s niekoľkohodinovým odstupom ťažko prehliadnuť rozpor vyjadreného so spôsobom, akým bolo odvolanie riaditeľa RpMS uskutočnené. Odvolanie preto vnímam ako zásah do nezávislosti regulátora. Nevyplýva to z jednej izolovanej chyby, ale z ich súbehu: zvoleného procedurálneho postupu, ktorý sa odchýlil od ustálenej praxe; z nedodržania minimálneho štandardu práv odvolávanej osoby; z absencie presvedčivého a transparentného odôvodnenia rozhodnutia; ako aj z nejasného uchopenia zákonného dôvodu odvolania.

K pochybnostiam o legitimite zvoleného postupu prispieva aj jeho časová súvislosť s nedávnymi zmenami vo vedení rady. Sama osebe by takáto okolnosť nebola významná, v spojení s ostatnými nedostatkami však posilňuje nedôveru.

Definitívne končím toto odlišné stanovisko myšlienkou ústavného sudcu JUDr. Petra Straku (už citovaný disent vo veci Vážny, bod 35, krátené a zhutnené):

Keď Ústavný súd SR zdôraznil, že aj pri odvolávaní verejných funkcionárov musia byť dodržané základné práva – najmä právo poznať dôvody odvolania a vyjadriť sa k nim –, nemohol mať na mysli ich čisto formálne naplnenie. Ak je zrejmé, že orgán verejnej moci je o odvolaní rozhodnutý vopred, bez ohľadu na vyjadrenie dotknutej osoby, takýto proces nemôže byť spravodlivý ani objektívny v ústavnom zmysle. V takom prípade ide len o „kulisu“ pre vopred stanovené rozhodnutie, aby pôsobilo ako legitímne.

Rozhodovanie o odvolaní verejného funkcionára musí byť objektívne a preskúmateľné, čo sa nevyhnutne prejavuje aj v skutočnom využití všetkých dostupných zdrojov na zistenie skutkového stavu. Jedným z nich je aj vyjadrenie odvolávaného, ktoré má potenciál preveriť opodstatnenosť dôvodov odvolania. Skutočná ústavnosť zároveň predpokladá schopnosť nechať sa presvedčiť argumentmi a dôkazmi druhej strany. Len tak možno budovať kultúru reálneho rešpektu k ústavnosti.“

 

Diskusia