Ku kritike českého právneho systému zo strany Pracovnej skupiny pre medzinárodné právo v oblasti nespravodlivého odsúdenia

Barbora F.

Ku kritike českého právneho systému zo strany Pracovnej skupiny pre medzinárodné právo v oblasti nespravodlivého odsúdenia

Pracovná skupina pre medzinárodné právo v oblasti nespravodlivého odsúdenia (The Wrongful Conviction International Law Task Force - WCILTF) predstavuje globálnu koalíciu profesorov práva, právnikov a aktivistov zo Severnej Ameriky, Latinskej Ameriky, Európy a Ázie, ktorej cieľom je bojovať proti justičným omylom. WCILTF je podporovaná právnym tímom pro bono v medzinárodnej advokátskej kancelárii Proskauer Rose (www.proskauer.com), ktorá sídli v New Yorku. Zasadzuje sa za zavedenie povinných mechanizmov týkajúcich sa rehabilitácií, právnej pomoci a odškodnenia nespravodlivo odsúdených osôb, a to prostredníctvom podaní na Výbor OSN pre ľudské práva. Táto skupina vypracovala aj správu, ktorá je zverejnená tu. V nej podrobila kritike český právny systém, konštatujúc nasledovné (niektoré pasáže som zvýraznila):

„V posledných dvadsiatich piatich rokoch sa nespravodlivé odsúdenie nevinných stalo hlavným problémom v systémoch trestného súdnictva na celom svete. Výskum naznačuje, že tento problém vždy existoval, ale odhalil sa až v posledných desaťročiach, vďaka forenznému pokroku, ktorý umožňuje testovanie DNA dôkazov z miesta činu po odsúdení. K justičným omylom dochádza kvôli ľudským limitom pri vyšetrovaní a zhromažďovaní dôkazov, ako sú slabá pamäť a a jej meniteľnosť (čo vedie k nesprávnej identifikácii očitými svedkami), nespoľahlivé, alebo chybné forenzné dôkazy, falošné priznania, konfirmačné skreslenie, alebo tunelové videnie zo strany vyšetrovateľov, nedostatočná obhajoba a mnoho ďalších ľudských problémov. Justičné omyly tedaexistujú vo všetkých právnych systémoch na svete, pretože všetky národy používajú rovnaké typy dôkazov a vyšetrovacích techník, bez ohľadu na presné právne postupy používané vo svojich súdnych sieňach.

Na boj proti tomuto problému vznikli po celom svete mimovládne organizácie s názvom “Projekty neviny“, a v súčasnosti existujú celé siete projektov neviny v Ázii, Európe, Severnej a Južnej Amerike. Projekty neviny sú často zriadené na právnických fakultách a prevádzkujú ich profesori práva a študenti práva. Napríklad v jednom členskom štáte bolo v posledných rokoch vďaka práci mimovládnych organizácií, ako sú Innocence Projects, prepustených z väzenia viac ako 3 000 nevinných ľudí. V posledných troch desaťročiach došlo k oslobodeniu nevinných ľudí po celom svete. Stručný videoprehľad týkajúci sa globálneho problému justičných omylov a úsilia organizácií Projekty neviny v boji proti tomuto problému, nájdete na stránke: https://youtu.be/jMATkuFaRU8?si=fO0wXGhPr-oCyhBA. Keďže hnutie neviny si v posledných rokoch vybudovalo globálnu prítomnosť, právnym vedcom sa stalo zrejmým, že v medzinárodnom práve existuje “medzera v oblasti neviny“. WCILTF (World Commission of Legal Trade Group) bola vytvorená s cieľom bojovať proti tomuto problému a pomôcť zaplniť medzeru v oblasti neviny. WCILTF sa skladá z viac ako dvadsiatich piatich profesorov práva a vedúcich pracovníkov Projektov neviny z celej Ázie, Európy, Severnej a Južnej Ameriky.“.

Vzhľadom na vyššie uvedené, dávam záverom tejto pasáže do pozornosti, že v súčasnosti existujú nasledovné verejne dostupné registre rehabilitovaných osôb:

• Národný register rehabilitácií USA (Michigan State University College of Law, Newkirk Center for Science & Society/University of California—Irvine, a University of Michigan Law School); register obsahuje údaje o 3 783 rehabilitovaných osobách (naposledy videné dňa 28. 02. 2026), pričom od roku 1973 bolo v USA rehabilitovaných 202 osôb, ktoré boli odsúdené na trest smrti

Register rehabilitácií americkej organizácie Innocence Project

• Kanadský register justičných omylov (University of Toronto)
• EUREX (Európsky register rehabilitácií - Leids Universiteits Fonds/Gramata Stichting a Universiteitsfonds Limburg) - tento register v súčasnosti eviduje 139 rehabilitácií z 20. krajín, pričom falošné priznania sa objavili v 36 %; krivá prísaha, alebo falošné obvinenie v 33 %; falošný, alebo zavádzajúci forenzný dôkaz v 26 %; nesprávna identifikácia očitými svedkami (procedúra) v 24 % a zneužitie právomoci v 15 % (naposledy videné dňa 28. 02. 2026).
• Register justičných omylov Spojeného kráľovstva (University of Exeter Law School)
• Archív čínskych justičných omylov (US-Asia Law Institute, New York University), dostupný v anglickom jazyku
• register austrálskej aliancie pre justičné omyly.

V ďalej časti správy WCILTF uvádza nasledovné:

„Vzhľadom na relatívne nedávne odhalenie justičných omylov, medzinárodné právne zmluvy a pakty predchádzajú uvedomeniu si tohto problému, a preto sa k danej problematike priamo nevyjadrujú. V posledných rokoch však Výbor OSN pre ľudské práva (HRC) identifikoval kľúčové práva v prospech uväznenej osoby, ktorá tvrdí, že je nevinná, ktoré vyplývajú z práva na spravodlivý proces a ďalších existujúcich práv. Napríklad v prípade Abdiev v. Kazachstan z roku 2023 HRC uviedol, že právo uväznených osôb na opätovné otvorenie trestného konania s cieľom predložiť nové dôkazy o nevine po ukončení odsúdenia a odvolania, s cieľom dosiahnuť oslobodenie a prepustenie na slobodu, je nevyhnutné pre právo na spravodlivý proces podľa článku 14 (1) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Podobne 3. októbra 2023 v Záverečných pripomienkach k piatej periodickej správe Kórejskej republiky Rada pre ľudské práva (HRC) poznamenala, že Južná Kórea by mala „poskytnúť primeranú právnu a finančnú pomoc, aby umožnila osobám odsúdeným na trest smrti prehodnotiť odsúdenia na základe novo objavených dôkazov, vrátane nových dôkazov DNA“. Podobne 25. júla 2024 v Záverečných pripomienkach k druhej periodickej správe Maldív HRC vyjadrila obavy „nad nedostatkom informácií o existencii postupu, ktorý by umožnil osobám odsúdeným na trest smrti požiadať o preskúmanie svojich odsúdení a trestov, na základe novo objavených dôkazov o ich nevine, vrátane nových dôkazov DNA a v prípade nespravodlivého odsúdenia im poskytnúť odškodnenie“. HRC odporučila, aby Maldivy prijali všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby „trest smrti mohol byť preskúmaný na základe novo objavených dôkazov o ich nevine, vrátane nových dôkazov DNA, aby bola poskytnutá primeraná právna a finančná pomoc na umožnenie tohto preskúmania, a aby v prípade nespravodlivého odsúdenia mali jednotlivci prístup k účinným opravným prostriedkom vrátane odškodnenia“ ods. 28 (e). Pozri Brandon Garrett, Laurence Helfer a Jayne Huckerby, Closing International Law’s Innocence Gap, S. Cal. L. Rev. 95 (2021), dostupné na: https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=3803518#).

III. Práva nevinných väznených osôb v Českej republike

Česká republika má právny mechanizmus na opätovné otvorenie ukončených odsúdení na základe nových dôkazov o nevine, ale jeho reštriktívny výklad podkopáva akúkoľvek účinnosť. Inštitút obnovy trestného konania (obnova řízení) je upravený v § 277 až 288 trestného poriadku (zákon č. 141/1961 Zb.). Tento mimoriadny právny prostriedok umožňuje opätovné prerokovanie konečnej trestnej veci, ak sa objavia nové skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré súdu v čase pôvodného rozhodnutia neboli známe a mohli by viesť k odlišnému rozhodnutiu o vine obžalovaného. Podľa § 278(1) trestného poriadku: „Obnova konania v prospech, alebo v neprospech obvineného, sa môže povoliť, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré súdu neboli známe, a ktoré by samy o sebe, alebo v spojení s predtým predloženými dôkazmi, mohli viesť k odlišnému rozhodnutiu o vine obvineného.“

Hoci zákon formálne umožňuje podanie žiadosti o obnovu konania, v praxi je prístup českých súdov mimoriadne reštriktívny. Za posledných desať rokov bolo v Českej republike podaných približne 1 000 žiadostí o obnovu konania v trestných veciach, kde horná hranica trestu presiahla desať rokov. Vo všetkých týchto prípadoch nebola ani jedna obnova konania povolená v prospech odsúdeného na základe nových dôkazov o nevine. Súdy takéto žiadosti systematicky zamietajú, a to aj v prípadoch, keď boli predložené nové znalecké posudky, výpovede svedkov, alebo iné základné dôkazy, ktoré mohli vážne spochybniť pôvodné zistenie o vine. Inštitút obnovy konania je preto v Českej republike de facto nedostupný a v praxi nefunkčný pre nespravodlivo odsúdené osoby, napriek tomu, že je výslovne ustanovený zákonom.

Je známy iba jeden prípad, v ktorom bola obnova konania povolená v závažnejšej trestnej veci (kde horná hranica trestu bola päť rokov, alebo viac) – prípad Michala Šnajdra. Pôvodne bol odsúdený na desať rokov väzenia za únos, odsedel si jeden rok, a počas väzby sám identifikoval skutočných páchateľov. V následnom obnovenom konaní bol nakoniec oslobodený. Odborníci v Českej republike nepoznajú žiadny iný prípad, v ktorom by bola obnova konania povolená pre trestné činy s hornou hranicou trestu viac ako desať rokov. V takýchto prípadoch sú návrhy na obnovu konania systematicky zamietané a k skutočnému oslobodeniu a prepusteniu na slobodu na základe nových dôkazov o nevine v Českej republike v posledných desaťročiach prakticky nedošlo. Odborníci v Českej republike si v skutočnosti uvedomujú závažné prípady, v ktorých boli objavené podstatné dôkazy o nevine, ale české súdy odmietajú ponúknuť nápravu.“.

Záverom tejto časti len doplním, že prípadu Michala Šnajdra som sa podrobne venovala v tomto článku:

https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1560-k-dokazu-pachovou-stopou-v-znamom-ceskom-pripade-nespravodlivo-odsudeneho-michala-snajdra.

V správe WCILTF sa ďalej konštatuje, že:„Česká republika navyše nemá osobitný zákon ani právne ustanovenie, ktoré by výslovne upravovalo testovanie DNA dôkazov z miesta činu po odsúdení, na žiadosť osoby vo výkone trestu. Český právny systém umožňuje odsúdenej osobe v konaní o obnove konania navrhnúť predloženie nových dôkazov, vrátane forenznej analýzy DNA, ak sa domnieva, že takéto dôkazy môžu ovplyvniť posúdenie jej viny, alebo neviny.

Podľa § 283 ods. 2 trestného poriadku môže súd pri rozhodovaní o návrhu na obnovu konania vykonať nové dôkazy, ak sú relevantné pre posúdenie viny. Odsúdená osoba môže navrhnúť nový znalecký posudok, alebo forenznú analýzu, vrátane analýzy DNA, a ak súd považuje tieto dôkazy za významné, môžu byť pripustené a vykonané ako súčasť konania o obnove konania. V praxi však neexistuje žiadne zákonné právo na automatické pripustenie akéhokoľvek navrhovaného dôkazu – rozhodnutie o vykonaní nových testov, vrátane analýzy DNA, je vždy na uvážení súdu a je podmienené splnením zákonných požiadaviek na obnovu konania. Hoci dôkaz DNA je často najsilnejším oslobodzujúcim dôkazom, o testovanie DNA môžu požiadať iba väzni, ktorí majú iné, závažné dôkazy o nevine okrem dôkazov DNA, ktoré im umožňujú znovu otvoriť konanie.

V dôsledku toho české súdy povoľujú nové forenzné testy a analýzu DNA v kontexte obnovy konania len vo výnimočne zriedkavých prípadoch.

Český právny systém navyše nestanovuje žiadnu výslovnú povinnosť pre orgány činné v trestnom konaní uchovávať biologické dôkazy zhromaždené z miesta činu na účely budúceho testovania DNA. Trestný poriadok (zákon č. 141/1961 Zb.) sa vo všeobecnosti v § 79a a 81 zaoberá nakladaním a úschovou vecí dôležitých pre trestné konanie, ale nestanovuje konkrétne pravidlá pre uchovávanie biologických vzoriek, ani pre ich uchovávanie po skončení trestného konania. V praxi sa uchovávanie biologických dôkazov riadi internými predpismi českej polície a forenzných ústavov; tieto nie sú verejne dostupné a nie sú pre súdy právne záväzné. V českom právnom prostredí teda neexistuje žiadna právne vymáhateľná povinnosť uchovávať biologické materiály pre prípadné budúce forenzné testovanie. Výrazným a závažným príkladom dôsledkov tejto právnej situácie je prípad Petra Kramného, v ktorom boli histologické preparáty sŕdc (kľúčový dôkaz pre určenie príčiny smrti) nenávratne zničené počas trestného konania – hoci prípad nebol právoplatne skončený a ďalšie preskúmanie by bolo možné. Tento čin znemožnil akékoľvek následné nezávislé preskúmanie a prípadné nové testovanie dôkazov, čo zásadne obmedzilo možnosti obhajoby a preskúmania viny.“. Na tomto mieste doplním, že prípadu Petra Kramného som sa podrobne venovala v tomto článku:

https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1454-k-pripadu-petra-kramneho-vrazda-v-egypte-elektrickym-prudom. V ňom som tiež upozornila na to, že dňa 20. 02. 2017 vtedajší riaditeľ Fakultnej Nemocnice Ostrava (FNO) - MUDr. S. Němečka, oznámil, že: „Fakultní nemocnice Ostrava není vlastníkem ani správcem uvedených preparátů a nemá právo s nimi jakkoliv disponovat.“. Navzdory tomu, ako aj navzdory opakovaným žiadostiam o zachovanie nekroptického materiálu, vtedajší prednosta Ústavu súdneho lekárstva, FNO, MUDr. Dvořáček, Ph.D., (ktorý na žiadosť obžaloby vypracoval posudok na zdravotný stav P. Kramného v dobe jeho pobytu v Egypte) nechal v roku 2018 zničiť všetok histologický materiál - v tomto Vyjadrení FNO zo dňa 13. 09. 2018 sa uvádzalo, že „Histologický materiál za rok 2013 byl skartován ke dni 22. 3. 2018.“. V roku 2025 Európsky súd pre ľudské práva zamietol sťažnosť P. Kramného, v ktorej namietal zamietnutie svojej sťažnosti o obnovu trestného konania, v ktorom bol v roku 2016 právoplatne uznaný vinným z dvojnásobnej vraždy.

WCILTF v správe ďalej uviedla, že „Jednou z oblastí, v ktorej sa Česká republika v poslednom čase zlepšila, je prístup k záznamom v uzavretých prípadoch. Česká republika má zákon č. 106/1999 Zb. o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý vo všeobecnosti zaručuje verejnosti prístup k informáciám od verejných orgánov. Tento zákon sa však automaticky nevzťahuje na trestné spisy, policajné záznamy, ani na súdne spisy v jednotlivých trestných veciach – tie zostávajú chránené z dôvodu ochrany osobných údajov, utajovaných skutočností alebo integrity trestného konania. Podľa § 65 trestného poriadku majú obhajcovia právo nahliadať do trestných spisov aj po právoplatnom rozsudku, t. j. mať prístup k uzavretým spisom. Toto právo sa priznáva aj odsúdenej osobe a v niektorých prípadoch aj poškodenej strane. Toto právo na prístup sa automaticky nevzťahuje na mimovládne organizácie, novinárov ani verejnosť, ktorí musia požiadať príslušný orgán (súd, prokuratúru, políciu) o prístup; o takýchto žiadostiach sa rozhoduje individuálne a udeľujú sa len v odôvodnených prípadoch. V praxi je prístup k uzavretým spisom často komplikovaný a niektoré súdy – aj napriek zákonnému právu – nevyhovujú žiadostiam obhajcov, alebo odsúdených osôb, bez dôkladného odôvodnenia. Právni experti v Českej republike preto privítali rozhodnutie Ústavného súdu z júla 2025, ktoré zdôraznilo, že účastníci (najmä obhajoba) majú právo na prístup k spisu aj po právoplatnom rozhodnutí o veci, a že akékoľvek obmedzenie tohto práva musí byť presvedčivo a konkrétne odôvodnené.

Hoci české právo vyžaduje, aby boli informácie v prospech obvineného sprístupnené pred súdnym konaním, toto právo orgány často ignorujú. Český trestný poriadok v § 2(5) zakotvuje zásadu materiálnej pravdy, podľa ktorej sú orgány činné v trestnom konaní povinné zisťovať okolnosti v prospech aj v neprospech obvineného. Polícia a prokurátor sú preto povinní objasňovať a zdokumentovať dôkazy, ktoré môžu byť významné pre obhajobu. Podľa § 65(2) trestného poriadku má obhajca právo nahliadnuť do spisu a preskúmať všetky materiály vrátane tých, ktoré môžu oslobodiť obvineného. Súd, prokurátor a policajný orgán musia zabezpečiť, aby obhajoba mala prístup ku všetkým dôkazom relevantným pre posúdenie viny, alebo neviny. Okrem toho, ak existujú dôkazy v prospech obvineného, orgány činné v trestnom konaní nesmú takéto dôkazy zatajiť. Táto povinnosť vyplýva nielen z trestného poriadku, ale aj z ústavných zásad spravodlivého procesu a z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

V praxi však právni experti opakovane pozorovali prípady, keď niektoré dôkazy v prospech obhajoby neboli riadne sprístupnené, alebo boli obhajobe sprístupnené až oneskorene. Existujú situácie, keď obhajoba počas prípravného (vyšetrovacieho) konania nemá prístup k určitým dôkazom, ako sú napríklad záznamy z odpočúvania. Táto prax bola opakovane kritizovaná, pretože bráni plnej účinnosti obhajoby a môže viesť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hoci zákon vyžaduje sprístupnenie dôkazov, niektorí prokurátori, alebo policajné orgány ho nie vždy prísne dodržiavajú a prístup ku všetkým materiálom často zabezpečuje súd až v štádiu súdneho konania.

Pokiaľ ide o odškodnenie nespravodlivo odsúdených, Česká republika má zákon č. 82/1998 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý poskytuje odškodnenie za nezákonné odsúdenie, alebo výkon trestu. Osoba, ktorá bola právoplatne oslobodená, alebo ktorej trestné stíhanie bolo zastavené ako nedôvodné, má nárok na odškodnenie za: majetkovú ujmu, ako je ušlý príjem, alebo náklady na právnu obhajobu; • nemajetkovú ujmu, vrátane morálnej ujmy, straty povesti, psychického utrpenia a vplyvu na osobný a rodinný život. Žiadosť musí byť podaná na Ministerstvo spravodlivosti. Ak je žiadosť zamietnutá, osoba sa môže domáhať jej uplatnenia na občianskoprávnom súde. Praktický rozsah odškodnenia: Podľa právnych expertov v Českej republike sa typické priznané odškodnenie pohybuje od 100 000 do 200 000 Kč (približne 4 000 – 8 000 USD), v závislosti od dĺžky trestu a závažnosti ujmy. Napríklad v máji 2025, mužovi, ktorý bol nespravodlivo odsúdený na 13 rokov väzenia, bolo priznaných 45 000 českých korún, ako odškodnenie za ujmu na zdraví a morálnu ujmu – čo je suma blízko spodnej hranice stupnice odškodnenia za nespravodlivé odsúdenia a odňatie slobody.

Pokiaľ ide o kontrolu a reguláciu policajných výsluchov, české právo ukladá orgánom činným v trestnom konaní iba čiastočnú povinnosť zaznamenávať policajné výsluchy. Podľa § 55a(2) trestného poriadku sa zvukový, alebo zvukovo-obrazový záznam výsluchu musí vyhotoviť, ak: o to požiada vypočúvaná osoba, jej obhajca, alebo zákonný zástupca, alebo ak to súd, prokurátor, alebo policajný orgán považuje za vhodné vzhľadom k povahe výsluchu. Dôležité je, že toto ustanovenie sa vzťahuje aj na výsluchy vedené prostredníctvom videokonferencie – záznam môže byť buď iba zvukový, alebo zvukovo-obrazový, v závislosti od okolností. Nahrávanie je povinné aj v špecifických prípadoch: výsluch maloletých, alebo mladistvých (§ 93 zákona č. 218/2003 Z.z.), výsluch osôb s duševnými poruchami, alebo inými zdravotnými obmedzeniami, ak je to potrebné na ochranu práv vypočúvanej osoby. V štandardných prípadoch týkajúcich sa dospelých podozrivých, nie sú nahrávky povinné a môže postačovať písomný protokol. Nahrávky sa však môžu vyhotoviť na podnet polície, alebo prokurátora.“.

K tejto sekcii doplním, že experti odporúčajú, aby sa nahrávali celé výsluchy podozrivých osôb, nakoľko aj v dôsledku donucovacích vyšetrovacích taktík dochádza k falošným priznaniam, ktoré patria medzi hlavné príčiny justičných omylov. Problematike falošných priznaní som sa podrobne venovala v týchto článkoch:

https://www.pravnelisty.sk/clanky/a980-falosne-doznania-ako-pricina-justicnych-omylov-1-cast

https://www.pravnelisty.sk/clanky/a991-falosne-doznania-ako-pricina-justicnych-omylov-2-cast.

WCILTF sa vo svojej správe následne venovala problematike identifikácie očitými svedkami:

„Nesprávna identifikácia očitými svedkami je hlavnou príčinou justičných omylov na celom svete a český právny systém neobsahuje žiadnu špeciálnu zákonnú úpravu pre postupy identifikácie očitých svedkov políciou, ktorá by spĺňala najvyššie vedecké štandardy (akou je napríklad “double-blind“ metóda). Identifikáciu osôb v trestnom konaní upravuje§ 104b trestného poriadku, ktorý stanovuje iba základné pravidlá (napr. osoby predvedené na identifikáciu by mali mať podobný vzhľad, fotografia podozrivého nesmie byť vopred ukázaná, atď.). Podrobnejšie metodické postupy sú stanovené v smernici policajného prezidenta, ktorá definuje organizačné a technické aspekty realizácie zostáv a identifikačných postupov. Táto smernica však tiež nevyžaduje použitie vedecky odporúčanej “double-blind“ metódy. V praxi sa identifikácia vykonáva podľa policajnej metodiky, ktorá stanovuje určité štandardy pre nestrannosť a organizáciu postupu, ale “double-blind“ metóda nie je ani povinná, ani bežne používaná. Stručne povedané, osvedčené postupy nie sú v praxi ani nariadené, ani používané. …“.

Záverom tejto časti správy doplním, že aj americká organizácia Innocence Project upozorňuje na to, že experti odporúčajú “double-blind“ procedúru, ktorá spočíva v tom, že ani vykonávateľ, ani očitý svedok nevedia, kto je podozrivý. Cieľom takéhoto postupu je zabrániť vykonávateľovi zostavy, aby poskytol neúmyselné, verbálne, alebo neverbálne podnety k tomu, aby tak ovplyvnil očitého svedka, aby tento vybral podozrivého. Podľa štatistických údajov Innocence Project, ktorá sa podieľala na 255 rehabilitáciách, sa nesprávna identifikácia očitými svedkami objavila až v 62 %, v dôsledku čoho ide o faktor, ktorý najčastejšie prispel k odsúdeniu týchto nevinných ľudí. V súvislosti s problematikou identifikácie očitými svedkami dávam do pozornosti aj prelomovú správu Národnej akadémie vied USA z roku 2014, ktorá nesie názov Identifying the Culprit: Assessing Eyewitness Identification, a je zverejnená tu. V nej sa konštatuje, že „lepší zber údajov a výskum v oblasti identifikácie očitých svedkov, nové protokoly pre školenia orgánov činných v trestnom konaní, štandardizované postupy pri realizácii zostáv a zlepšenia v riešení identifikácie očitých svedkov na súde, môžu zvýšiť šance na presnú identifikáciu. Táto správa vysvetľuje vedecké poznatky, ktoré sa objavili za posledných 30 rokov v oblasti identifikácie očitých svedkov, a identifikuje osvedčené postupy týkajúce sa identifikácie očitých svedkov pre orgány činné v trestnom konaní, a prezentácie dôkazov očitých svedkov na súde.“.

 

Diskusia