Aplikačné problémy s ľahostajnosťou v trestnom práve; kedy je ľahostajnosť súčasť úmyselného a kedy nedbanlivostného zavinenia

Aplikačné problémy s ľahostajnosťou v trestnom práve alebo kedy je ľahostajnosť súčasť úmyselného a kedy nedbanlivostného zavinenia

Pojem hrubej nedbanlivosti bol zavedený do Trestného zákona zákonom č. 157/2025 Z.z. s účinnosťou od 01.08.2025 a to v ustanovení § 16 ods. 2 Tr. zák. Nejde o tretiu formu zavinenia (pristupujúcu k úmyslu a nedbanlivosti), ale ide o vyššiu formu (intenzitu) vedomej a nevedomej nedbanlivosti. Preto ak zákonodarca pri trestnom čine porušenia reštriktívneho opatrenia podľa § 417b ods. 1 Tr. zák. stanovuje, že sa ho môže páchateľ dopustiť „čo aj z hrubej nedbanlivosti“, myslí sa tým to, že sa ho možno dopustiť tak úmyselne (priamy ako aj nepriamy úmysel) ako aj z vedomej alebo nevedomej nedbanlivosti, avšak pri vedomej a nevedomej nedbanlivosti sa vyžaduje ich vyššia intenzita v podobe hrubej nedbanlivosti. Zavinenie z hrubej nedbanlivosti teda zužuje trestný postih iba na závažnejšie prípady nedbanlivostného zavinenia, avšak stále ide o zavinenie nedbanlivostné (vo forme vedomej alebo nevedomej nedbanlivosti)[1].

Zavinenie vo forme hrubej nedbanlivosti sa má nateraz týkať iba nového trestného činu porušenia reštriktívneho opatrenia podľa § 417b Tr. zák., avšak nie je vylúčené, že táto forma zavinenia sa v budúcnosti rozšíri aj na iné trestné činy, napríklad na trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 238 Tr. zák.

Zároveň je však nutné uviesť, že zákonná definícia hrubej nedbanlivosti (tak ako aj definícia priameho, či nepriameho úmyslu, respektíve vedomej alebo nevedomej nedbanlivosti) neurčuje len subjektívnu stránku pri tom ktorom trestnom čine uvedenom v osobitnej časti Trestného zákona, ale zároveň pôsobí aj ako interpretačné pravidlo pri výklade skutkových podstát akýchkoľvek trestných činov. Zavinenie nie je iba prvok skutkovej podstaty trestného činu, ale aj hranica výkladu.

Práve preto sa už teraz začalo v aplikačnej praxi pracovať s definíciou hrubej nedbanlivosti aj pri iných trestných činoch ako je trestný čin porušenia reštriktívneho opatrenia podľa § 417b Tr. zák., pretože časť orgánov aplikujúcich právo ako aj obhajcov chápe definíciu hrubej nedbanlivosti ako zákonné vymedzenie toho, čo už nie je možné podradiť pod úmyselné zavinenie, konkrétne pod nepriamy úmysel.

Toto tvrdenie platí najmä na posudzovanie ľahostajnosti v zavinení páchateľa, ktoré je spravidla typické pre nepriamy úmysel, avšak v niektorých prípadoch sa môže preklopiť do nedbanlivosti. Doposiaľ Trestný zákon s ľahostajnosťou v zavinení priamo nepracoval a ponechával túto otázku na rozhodovaciu činnosť súdov, či odbornú literatúru, avšak práve zavedením definície hrubej nedbanlivosti prenikla ľahostajnosť aj do Trestného zákona a treba povedať, že nie najšťastnejšie.

Definícia hrubej nedbanlivosti a problémy s ľahostajnosťou v zavinení

Ustanovenie § 16 ods. 2 Tr. zák. definuje hrubú nedbanlivosť nasledovne:

Trestný čin je spáchaný z hrubej nedbanlivosti, ak páchateľ obzvlášť ľahostajne alebo hrubo poruší obvyklú opatrnosť, starostlivosť alebo povinnosť vyplývajúcu zo všeobecne záväzných právnych predpisov, a toto porušenie viedlo k ohrozeniu alebo porušeniu záujmu chráneného týmto zákonom.

Problematickým sa v praxi javí použitie slova „ľahostajne“ v definícii hrubej nedbanlivosti, nakoľko súdna prax už dlhodobo priraďuje ľahostajnosť k následku trestného činu k nepriamemu úmyslu (ide tu o tzv. nepravú ľahostajnosť). Za všetky súdne rozhodnutia, či súdne výstupy možno poukázať na to, ktoré udalo v posudzovaní ľahostajnosti v zavinení smer a to na správu trestného kolégia publikovanú v Zbierke rozhodnutí a stanovísk č. 41/1976, v ktorej najvyšší súd uviedol, že súdy ľahostajnosť páchateľa k následku spravidla považujú za „uzrozumenie“ s následkom a teda ide o úmysel nepriamy. K tomu najvyšší súd dodal, že s touto praxou je možné súhlasiť, pokiaľ ľahostajnosť páchateľa k tomu, či následok nastane alebo nenastane vyjadruje jeho kladné stanovisko k obidvom možnostiam.

Súdna prax tak v ČR ako aj v SR zastáva dlhodobo ustálený názor, že ľahostajnosť páchateľa k následku je spravidla súčasťou nepriameho úmyslu, nie nedbanlivosti. Ak teda páchateľ obzvlášť ľahostajne poruší obvyklú mieru opatrnosti, či povinnosť vyplývajúcu zo zákona (napríklad povinnosť viesť riadne účtovníctvo, či podávať daňové priznania) a toto porušenie spôsobí následok trestného činu (napríklad príde k zatajeniu dane z príjmu, teda k spáchaniu trestného činu skrátenia dane), potom by takéto konanie mohlo byť podradené pod nepriamy úmysel (uzrozumenie v zmysle nepriameho úmyslu by tu malo zahŕňať aj nepravú ľahostajnosť) a nie pod vedomú nedbanlivosť.

A práve tu je problém, ktorý spôsobila zákonná definícia hrubej nedbanlivosti tým, že do svojho obsahu zahrnula, a celkom nadbytočne, aj pojem ľahostajnosť. V aplikačnej praxi to spôsobilo, že napríklad pri daňových trestných činoch, kde ľahostajnosť páchateľa k následku vyplýva z okolností prípadu a bola doposiaľ posudzovaná súdnou praxou ako nepriamy úmysel, predkladajú obhajcovia návrhy, aby bolo zavinenie páchateľa prekvalifikované na nedbanlivostné, nakoľko zákonodarca vložením ľahostajnosti do definície hrubej nedbanlivosti prelomil doterajšiu rozhodovaciu prax súdov ohľadne ľahostajnosti a prostredníctvom zákonnej definície hrubej nedbanlivosti vsunul ľahostajnosť k následku do nedbanlivostného zavinenia. Ak by to tak bolo, potom by osoby obvinené napríklad z daňových trestných činov, či úpadkových trestných činov boli beztrestné, nakoľko pri týchto trestných činoch sa vyžaduje zavinenie úmyselné a to minimálne nepriamy úmysel. Definícia hrubej nedbanlivosti tu preto pôsobí ako interpretačné pravidlo pri posudzovaní zavinenia (konkrétne ľahostajnosti) pri akomkoľvek trestnom čine. Ľahostajnosť k následku ako súčasť zavinenia býva pritom nezriedka súčasťou aj napríklad trestných činov proti životu a zdraviu a podradením ľahostajnosti pod úmyselné, či nedbanlivostné zavinenie môže prísť k výrazným zmenám v právnej kvalifikácii skutku[2].

Za všetky, možno uviesť jeden príklad z praxe, kde súdy vyslovene pracovali s pojmom ľahostajnosť vo vzťahu k nepriamemu úmyslu a pri ktorých (rovnakých, či obdobných) v súčasnosti obhajoba argumentuje definíciou hrubej nedbanlivosti, teda tým, že ide o prekonané súdne úvahy a má ísť už o zavinenie nedbanlivostné.

Trestné konanie bolo vedené pre trestný čin poškodzovania veriteľa, v ktorom obžalovaní J. V. a Z. V. (manželia) boli konateľmi spoločnosti T s.r.o., pričom ako štatutárni zástupcovia tejto spoločnosti mohli konať v mene spoločnosti samostatne. Predmetná obchodná spoločnosť odoberala tovar na podklade objednávok od podnikateľského subjektu O s.r.o. s tým, že z tohto záväzkového vzťahu vzniklo podnikateľskému subjektu O s.r.o. právo na plnenie (pohľadávka) voči spoločnosti T s.r.o. v celkovej výške 17.147,71 euro. Spoločnosť T s.r.o. (v postavení dlžníka) neuhradila tento svoj dlh s tým, že následne došlo k predaju nehnuteľnosti, ktorého vlastníkom bola spoločnosť T s.r.o. za kúpnu cenu 33.194 euro. Tieto finančné prostriedky, ktoré boli kupujúcim nehnuteľnosti aj reálne vyplatené v hotovosti, neboli použité na úhradu splatných pohľadávok predmetnej spoločnosti. Spoločnosť T s.r.o. nemala, okrem uvedenej nehnuteľnosti, žiadny iný relevantný majetok, z ktorého by mohol veriteľ (podnikateľský subjekt O s.r.o.) uspokojiť svoju splatnú pohľadávku (dlžník bol v úpadku) a preto na majetku veriteľa došlo k vzniku skutočnej škody (reálnemu zníženiu majetku dodaním tovaru, ktorý zostal nezaplatený) vo výške neuhradenej pohľadávky, t. j. vo výške 17.147,71 euro.

Sporným medzi stranami bolo to, či protiprávne konanie obžalovaných popísané vyššie bolo pokryté ich úmyselným zavinením. To bola aj podstata odvolacích námietok obidvoch obžalovaných, ktorí namietali, že nekonali v úmysle poškodiť veriteľa. Obaja obžalovaní pritom v odvolaní namietali, že práve druhý z konateľov mal uhradiť pohľadávku veriteľa, t. j. obžalovaný J. V. uvádzal, že tak mala urobiť obžalovaná Z. V. a naopak (vinu za neuhradenie pohľadávky prenášali jeden na druhého.

Krajský súd v Bratislave k tomu uviedol, že obaja obžalovaní boli konateľmi spoločnosti s ručeným obmedzením a z tohto titulu boli oprávnení konať menom spoločnosti, t. j. vykonávať menom spoločnosti všetky právne úkony. Odvolaciu námietku obžalovanej Z. V., že sumu utŕženú z predaja nehnuteľnosti zaúčtovala na základe pokynu obžalovaného preto nie je možné akceptovať a už vôbec nie ak malo ísť, podľa jej výpovede, len o účtovnú operáciu bez toho, aby boli do spoločnosti aj reálne vložené finančné prostriedky z predaja nehnuteľnosti. Obžalovaná nebola podriadenou obžalovaného (obaja boli konateľmi, ktorí mohli konať samostatne), pričom z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní vyplýva, že nezastávala funkciu konateľa len formálne, respektíve, že by pri rozhodovaní v spoločnosti mal výrazne dominantné postavenie obžalovaný. Na strane druhej, ak obžalovaný v priebehu konania tvrdil, že mal obmedzený prístup k účtovníctvu, tak aj tu je nutné uviesť, že obžalovaný bol konateľ obchodnej spoločnosti a k výkonu svojej funkcie konateľa mal pristupovať aktíve, t. j. mal vykonať kroky, aby sa k účtovníctvu spoločnosti dostal, respektíve mal vykonať aktívne kroky k tomu, aby došlo k úhrade pohľadávky veriteľa. V čase, keď došlo k predaju nehnuteľnosti mal byť pritom partnerský vzťah obžalovaných rozvrátený a preto obžalovaný nemohol dôvodne spoliehať na to, že k úhrade pohľadávky veriteľa príde aj bez jeho pričinenia a rovnaké konštatovanie platí aj na obžalovanú Z. V. Odvolací súd upozorňuje, že podstatou konateľstva v obchodnej spoločnosti je konanie s odbornou starostlivosťou, pričom odbornosť sa vzťahuje na schopnosť rozhodovania konateľa so znalosťou veci. Vzhľadom k uvedenému si mal obžalovaný preverovať ekonomickú situáciu v spoločnosti, stav dlhov spoločnosti a rozsah použitia finančných prostriedkov spoločnosti na úhradu jej záväzkov a nie len pasívne spoliehať na konanie obžalovanej, s ktorou mal rozvrátené osobné vzťahy. Ak tak neurobil, celkom určite mu bol osud pohľadávok veriteľa ľahostajný, teda to, či budú alebo nebudú uhradené s tým, že musel byť uzrozumený s obidvomi týmito alternatívami. Obaja obžalovaní teda museli vedieť, že svojím konaním môžu spôsobiť stav, keď pohľadávka veriteľa zostane neuspokojená a keď veriteľ už nebude mať možnosť uspokojiť pohľadávku z iného dlžníkovho majetku, pričom im bolo ľahostajné, či sa tak stane alebo nestane (išlo o tzv. nepravú ľahostajnosť, ktorá tvorí súčasť uzrozumenia s následkom, teda súčasť nepriameho úmyslu). Ľahostajnosť k možnosti spôsobenia následku tu možno vyvodzovať aj z toho, že obaja obžalovaní využili, či skôr zneužili vzájomné rozpory a obviňovali sa navzájom z toho, že práve ten druhý z konateľov mal zodpovednosť za úhradu pohľadávky veriteľa. Zodpovednosť konateľa za riadne vedenie spoločnosti a za konanie s odbornou starostlivosťou však nekončí tým, že sa vyhovorí na druhého konateľa, keď sám reálne nevykonal nič, aby zamedzil, či aspoň sťažil spôsobenie možného vzniku následku na majetku veriteľa hoci tak urobiť mal. Za takéhoto stavu bola nepochybne naplnená vedomostná (obaja obžalovaní mali jasnú vedomosť o všetkých rozhodných skutkových okolnostiach) ako aj vôľová (obidvom obžalovaným bolo ľahostajné, či príde k uspokojeniu veriteľa, pričom neurobili nič aby sa tak stalo, respektíve, aby aktívnym konaním zisťovali či sa tak stalo a to aj napriek tomu, že nemohli objektívne spoliehať, z dôvodu rozvrátených vzťahov, na konanie druhého konateľa) zložka nepriameho úmyslu u obidvoch obžalovaných[3].

Pokiaľ ide o posudzovanie ľahostajnosti v zavinení tak je nutné poukázať aj na právnu úpravu v Českej republike, v ktorej zákonodarca nasledoval judikatúru súdov a ľahostajnosť (zmierenie) s následkom priradil vyslovene k úmyselnému zavineniu[4] a to k nepriamemu úmyslu, pričom v definícii hrubej nedbanlivosti v českom Trestnom zákone slovo „ľahostajnosť“, celkom logicky, nenájdeme[5].

Aj tento komparatívny pohľad do Českej republiky je využívaný obvinenými, či obhajcami pri priraďovaní ľahostajnosti k nedbanlivostnému zavineniu, keď sa argumentuje aj tak, že ak by zákonodarca chcel naďalej považovať ľahostajnosť za súčasť nepriameho úmyslu, potom by prijal obdobnú právnu úpravu ako v Českej republike a nie vyslovene spomenul ľahostajnosť v definícii, ktorá sa týka nedbanlivostného zavinenia.

Z vyššie uvedeného možno už teraz urobiť čiastkový záver, že vloženie pojmu „ľahostajnosť“ do definície hrubej nedbanlivosti spôsobuje zbytočný chaos v posudzovaní zavinenia v jednotlivých trestných veciach, ktoré možno označiť za hraničné z hľadiska toho, či ide o nepriamy úmysel alebo vedomú nedbanlivosť a zvádza prehodnocovať doterajšiu rozhodovaciu činnosť súdov.

Kedy je ľahostajnosť súčasťou nepriameho úmyslu a kedy možno uvažovať, že by mohla byť súčasťou vedomej nedbanlivosti

Ako teda výkladovo pristupovať k uvedenému problému, aby sa nemusela prehodnocovať doterajšia rozhodovacia prax súdov, ktorá je pri posudzovaní ľahostajnosti vo vzťahu k zmiereniu sa s následkom správna a zároveň, aby zostal zachovaný zmysel nešťastne formulovanej definície hrubej nedbanlivosti?

Ľahostajnosť ako súčasť nepriameho úmyslu (§ 15 písm. b) Tr. zák.) bude prichádzať do úvahy vtedy, ak páchateľ vie, že môže spôsobiť následok a zmieri sa s tým. Laicky to možno vyjadriť tak, že páchateľovi „to je jedno“, či následok nastane alebo nenastane („možno sa niečo stane, možno nie, je mi to jedno“; „keď sa to stane, stane sa“; páchateľ nevyvíja žiadne úsilie zabrániť následku, hoci vie, že môže nastať). V takomto prípade je nutné aj po zavedení definície hrubej nedbanlivosti trvať na tom, že ide o nepriamy úmysel.

Ľahostajnosť ako súčasť hrubej nedbanlivosti (§ 16 ods. 2 Tr. zák.) je nutné chápať ako hodnotiaci znak intenzity nedbanlivosti, ktorý nevyjadruje zmierenie sa s následkom, ale absenciu minimálnej požadovanej opatrnosti. Táto ľahostajnosť teda nevyjadruje vnútorný súhlas, či nesúhlas páchateľa s následkom (zmierenie sa s následkom), ale mimoriadne hrubé porušenie povinnej opatrnosti. Je to ľahostajnosť, ktorá má iný význam, než ľahostajnosť pri nepriamom úmysle.

Ľahostajnosť pri nepriamom úmysle bude znamenať „ak sa to stane, je mi to jedno“, teda akceptáciu následku a ľahostajnosť pri hrubej nedbanlivosti (či aj pri vedomej nedbanlivosti) bude znamenať „som extrémne neopatrný, ale nedomýšľam následok“, teda síce ignoranciu rizika, ktoré je zjavné, avšak nie akceptáciu následku (hrubá nedbanlivosť teda nesmie zahŕňať akceptáciu následku, čo je typické napríklad pri dopravných nehodách).

Kľúčovým rozdielom teda bude to, že pri ľahostajnosti ako súčasti nedbanlivostného zavinenia páchateľ z primeraných (racionálnych) dôvodov spolieha, že následok nenastane, kým pri ľahostajnosti ako súčasti nepriameho úmyslu je páchateľovi ľahostajné, či následok nastane, respektíve nemá primerané (racionálne) dôvody, na ktoré by reálne mohol spoliehať, že následok nenastane. Akceptácia následku, prípadne spoliehanie sa na neprimerané (fiktívne, iluzórne) dôvody, respektíve na náhodu, bude vždy vylučovať zavinenie z nedbanlivosti. O ktorú ľahostajnosť (o aké zavinenie) pôjde sa bude vyvodzovať nepriamo, teda z objektívnych okolností každého jednotlivého prípadu[6].

Záver

Napriek tomu, že zakotvenie definície hrubej nedbanlivosti do Trestného zákona bolo nevyhnutným krokom, keďže táto požiadavka vyplýva z práva EÚ, nebolo nutné, aby definícia hrubej nedbanlivosti obsahovala aj pojem „ľahostajnosť“ (to právo EÚ nevyžaduje). V slovenských právnych pomeroch to pôsobí mätúco a vytvára kolíziu medzi nepriamym úmyslom a vedomou nedbanlivosťou, pretože kto je k následku ľahostajný, v tom smere, že je s možnosťou jeho vzniku zmierený, nekoná z nedbanlivosti, ale koná úmyselne.

Vzhľadom k vyššie popísaným aplikačným problémom a rizikám vyplývajúcim z definície hrubej nedbanlivosti, ako aj s poukazom na to, že hranica medzi nepriamym úmyslom a vedomou nedbanlivosťou je veľmi tenká a výklad pri zavinení musí byť jednoznačný a nevzbudzujúci pochybnosti, sa prihováram za to, aby zákonodarca pri niektorej z početných noviel Trestného zákona, ktoré sú v legislatívnom procese upravil definíciu hrubej nedbanlivosti tak, že z nej vypustí pojem „ľahostajnosť“ a zmierenie sa s následkom upraví vyslovene ako súčasť nepriameho úmyslu.

Článok v rozšírenej verzii bol publikovaný v časopise Justičná revue č. 2/2026

Diskusia