Oslobodenie spod obžaloby nie je prestávka ani dôvod na prerušenie trestného stíhania

pplk. Mgr. Peter Brndiar, ÚBOK P PZ, externý študent Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Oslobodenie spod obžaloby nie je prestávka ani dôvod na prerušenie trestného stíhania

V aplikačnej praxi (a nejde len o súčasný jav) sa vyskytujú situácie, keď po právoplatnom oslobodzujúcom rozsudku z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný, teda po oslobodení podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku, prokurátor udelí pokyn či adresuje podnet policajtovi (orgánu činnému v trestnom konaní), aby spis (trestné konanie) prerušil v režime prípravného konania podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v niektorých prípadoch orgány činné v trestnom konaní k popisovanému postupu pristupujú aj z vlastnej iniciatívy, bez predchádzajúceho impulzu prokurátora. Takýto jav si zaslúži kritickú pozornosť, keďže nezodpovedá procesnej povahe oslobodzujúceho rozsudku ani systematike trestného konania.

Uvedený postup je zrejme motivovaný snahou reagovať na procesnú situáciu, v ktorej sa v rámci súdneho konania nepodarilo bez dôvodných pochybností preukázať vinu konkrétneho obžalovaného, pričom otázka totožnosti páchateľa skutku zostáva naďalej otvorená. Ide teda o pokus orgánov činných v trestnom konaní zachovať „procesnú kontinuitu“ veci a vytvoriť priestor pre ďalšie objasňovanie skutkového deja a identifikáciu jeho páchateľa. Napriek tejto praktickej motivácii však zvolený prístup nereflektuje zákonný rámec trestného konania a vedie k nesprávnemu procesnému uchopeniu následkov právoplatného oslobodzujúceho rozsudku.

Zmysel § 285 písm. c) Trestného poriadku je v judikatúre aj doktríne ustálený. Ide o situáciu, keď dokazovaním bolo preukázané, že sa skutok stal a má znaky trestného činu, avšak nebolo možné bez dôvodných pochybností ustáliť, že ho spáchal práve obžalovaný. Dôvod oslobodenia podľa písm. c) je potrebné dôsledne odlišovať nielen od § 285 písm. a) Trestného poriadku (kde nie je preukázaná samotná existencia skutku), ale aj od § 285 písm. b) Trestného poriadku (kde síce skutok bol preukázaný, avšak nejde o trestný čin). Rozlíšenie má zásadný význam a judikatúra ho dlhodobo zdôrazňuje; už v rozhodnutí R 26/1965 sa výslovne uvádza, že ak sa skutok stal, ale nemožno preukázať jeho spáchanie obžalovaným, treba použiť dôvod zodpovedajúci § 285 písm. c), nie písm. a) [pozn.: v čase rozhodovania išlo o § 226 písm. a) a c) zákona č. 141/1961 Zb. Trestný poriadok]. Táto judikatúrna línia pretrváva a je rešpektovaná aj v súčasnej aplikačnej praxi.

Oslobodenie podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku je meritórnym rozhodnutím vo veci samej. Súd ním vyčerpáva obžalobu v rozsahu skutku aj osoby a uzatvára trestné stíhanie voči konkrétnemu obžalovanému. Nejde o procesný medzistav ani o dočasné riešenie, ale o konečný záver založený na zásade, že vina musí byť preukázaná bez dôvodných pochybností.

Charakteru oslobodzujúceho rozsudku nezodpovedá predstava, že by sa vec mohla po jeho právoplatnosti „vrátiť“ do štádia prípravného konania, a už vôbec nie, že by bolo možné ju opätovne prerušiť. Inštitút prerušenia má miesto výlučne v situáciách, keď trestné stíhanie trvá, no dočasne mu bráni zákonná prekážka. Po právoplatnom oslobodzujúcom rozsudku však takýto stav neexistuje, keďže trestné stíhanie voči obžalovanému bolo právoplatne skončené. Nejde o prebiehajúce konanie, ktoré by bolo možné pozastaviť, ale o právoplatne ukončenú vec, v ktorej bolo meritórne rozhodnuté o obžalobe.

Trestný poriadok nepripúšťa, aby po právoplatnom súdnom rozhodnutí bolo trestné stíhanie riešené prostredníctvom prerušenia v rámci prípravného konania; zo systematiky právnej úpravy, najmä z účinkov právoplatnosti a z oddelenia jednotlivých štádií trestného konania, vyplýva opak. Inými slovami, právoplatné skončenie veci súdom samo osebe nevytvára priestor na to, aby sa pôvodné prípravné konanie „udržiavalo pri živote“ jeho prerušením. Taký záver by bol v napätí s účinkami právoplatného rozsudku aj s princípom právnej istoty.

Ak by sa pripustila správnosť uvádzaného postupu, viedlo by to k zásadnému narušeniu systematiky trestného konania, najmä k faktickému vyprázdneniu významu mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v Trestnom poriadku. Právoplatne skončená vec by bola „procesne transformovaná“ späť do štádia prípravného konania, čím by sa obchádzal zákonom ustanovený režim preskúmavania právoplatných rozhodnutí.

Trestný poriadok pritom výslovne počíta s tým, že zásah do právoplatného meritórneho rozhodnutia je možný len prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov, predovšetkým obnovy konania (§ 393 a nasl. Trestného poriadku) a dovolania (§ 368 a nasl. Trestného poriadku). Každý z týchto prostriedkov má presne vymedzené podmienky, procesné garancie a rozhodovaciu právomoc súdu, čo zabezpečuje ochranu právnej istoty aj práv dotknutých osôb.

Osobitne významná je obnova konania, ktorá predstavuje zákonný mechanizmus umožňujúci reagovať na nové skutočnosti alebo dôkazy vo vzťahu k tej istej osobe, voči ktorej bolo trestné stíhanie právoplatne skončené. Ak by sa pripustilo „oživenie“ veci prostredníctvom jej návratu do prípravného konania, inštitút obnovy konania by stratil svoj význam, keďže nové skutočnosti by bolo možné procesne uchopiť bez splnenia zákonných podmienok obnovy a bez rozhodovania súdu.

Takýto prístup je neudržateľný najmä preto, že by umožňoval obísť prísne podmienky obnovy konania – najmä požiadavku existencie nových skutočností alebo dôkazov, ktoré neboli bez viny odsúdeného známe v pôvodnom konaní a ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení s už vykonanými dôkazmi odôvodniť iné rozhodnutie vo veci. Zároveň by sa tým poprela aj zásada, že o prelomení právoplatného rozhodnutia rozhoduje súd, nie orgány činné v prípravnom konaní.

Ak sa teda po právoplatnom oslobodení neobjavia žiadne nové skutočnosti, je nevyhnutné takýto stav rešpektovať. Právoplatné meritórne rozhodnutie predstavuje konečný výsledok dokazovania a vyjadrenie zásady, že vina nebola preukázaná bez dôvodných pochybností. Z doktrinálneho hľadiska právoplatnosť rozhodnutia zahŕňa jeho formálny aj materiálny aspekt – kým formálna právoplatnosť vyjadruje jeho nezmeniteľnosť prostredníctvom riadnych opravných prostriedkov, materiálna právoplatnosť zakladá jeho záväznosť a prekážku veci rozhodnutej (res iudicata).

Práve materiálna právoplatnosť zabezpečuje stabilitu právnych vzťahov tým, že bráni opätovnému rozhodovaniu o tej istej veci vo vzťahu k tej istej osobe, pokiaľ zákon neustanovuje výnimočný postup na jej prelomenie. Takýmto postupom sú výlučne mimoriadne opravné prostriedky upravené zákonom. V situácii, keď sa neobjavia nové skutočnosti, preto neexistuje procesný dôvod na ďalšie zásahy orgánov činných v trestnom konaní, keďže by tým dochádzalo k popretiu účinkov právoplatnosti rozhodnutia a narušeniu princípu právnej istoty.

Osobitnú pozornosť si však vyžaduje situácia, ak sa objavia informácie nasvedčujúce tomu, že skutok spáchala iná osoba, a to buď počas súdneho konania, ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku, alebo následne po tomto rozhodnutí, napríklad v rámci iného trestného konania.

V takom prípade je potrebné vychádzať zo základnej konštrukcie trestného konania ako fázovitého procesu, v ktorom jednotlivé štádiá na seba nadväzujú a majú presne vymedzené procesné funkcie. Hoci relevantné poznatky môžu vzniknúť v rôznych kontextoch, ich procesné uchopenie si vyžaduje využitie zákonných inštitútov v rámci prípravného konania. Ak sú splnené zákonné podmienky, vytvára sa tým priestor na začatie trestného stíhania vo veci a následné vykonávanie dokazovania v zákonom predpokladanom režime.

Takýto prístup nemožno považovať za neprípustné zdvojenie trestného konania. Hoci ide o ten istý skutok, z hľadiska osoby páchateľa ide o novú, doposiaľ nerozhodnutú otázku. Predmet dokazovania sa v tomto štádiu neobmedzuje len na existenciu skutku, ale smeruje k jeho pripísaniu konkrétnej osobe, ktorá nebola subjektom pôvodného rozhodovania. Ide preto o kvalitatívne odlišnú procesnú situáciu, ktorá odôvodňuje využitie prostriedkov prípravného konania bez zásahu do účinkov právoplatného oslobodzujúceho rozsudku.

Zaujímavú procesnú situáciu predstavuje moment, keď sa v priebehu dokazovania zameraného už na inú osobu po začatí trestného stíhania objavia nové skutočnosti smerujúce späť k pôvodnému obžalovanému, ktorý bol právoplatne oslobodený. V takom prípade neprichádza do úvahy pokračovanie mimo rámca právoplatne skončenej veci, ale výlučne postup prostredníctvom obnovy konania, keďže ide o jediný zákonný mechanizmus umožňujúci prelomiť účinky právoplatného rozhodnutia vo vzťahu k tej istej osobe.

Ak súd obnovu konania povolí, dochádza k zásadnej procesnej zmene. Súčasne s tým, ako sa opätovne otvára konanie vo vzťahu k pôvodnému obžalovanému, vzniká potreba prehodnotiť ďalšie smerovanie dokazovania realizovaného v prípravnom konaní vo vzťahu k inej osobe. Povolenie obnovy konania predstavuje kvalifikované rozhodnutie súdu, ktorým sa konštatuje existencia nových skutočností alebo dôkazov spôsobilých privodiť iné rozhodnutie vo veci, a tým sa otvára priestor na nové, úplné súdne posúdenie otázky páchateľstva.

Za opísanej procesnej situácie možno uvažovať o zastavení nového trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Po novele vykonanej zákonom č. 40/2024 Z. z., účinnej od 15. marca 2024, už toto ustanovenie nevychádza z požiadavky „nepochybnosti“, ale z kritéria „dostatočne odôvodneného záveru“.

Zmyslom § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (v spojení s § 215 ods. 4 Trestného poriadku v prípade vedenia trestného stíhania „vo veci“) je umožniť ukončenie prípravného konania vtedy, ak výsledky dovtedy vykonaného dokazovania po ich náležitom vyhodnotení poskytujú dostatočne odôvodnený záver, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, sa nestal v podobe, v akej bol procesne uchopený vo vzťahu k osobe, na ktorú sa dovtedajšie dokazovanie sústreďovalo. Nevyžaduje sa teda absolútna istota ani úplné vylúčenie každej mysliteľnej alternatívy, rozhodujúce je, že po zohľadnení všetkých relevantných dôkazov už ďalšie pokračovanie v doterajšom smere nemá dostatočný skutkový podklad. Aj v rozhodovacej činnosti prokuratúr sa po novele výslovne uvádza, že nejde o absolútnu nepochybnosť, ale o stav, keď opačný záver už nie je logický, rozumný ani dôvodný (porov. uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava III z 15. apríla 2024, sp. zn. 3 Pv 497/21/1103-29, zverejnené na webe Generálnej prokuratúry SR) .

Práve povolenie obnovy konania vo vzťahu k pôvodne oslobodenému obžalovanému vytvára nové procesné a dôkazné východiská. Ak súd právoplatne uzná, že sa objavili nové skutočnosti alebo dôkazy spôsobilé privodiť iné rozhodnutie vo veci, potom už nie je opodstatnené zotrvávať bez ďalšieho na alternatívnej verzii, podľa ktorej sa dokazovanie v novom trestnom stíhaní zameriavalo na inú osobu. V takom stave je legitímne uzavrieť, že ďalšie vedenie trestného stíhania v tomto smere by mohlo viesť k vzniku rozporných záverov o tom istom skutku a o otázke páchateľstva, pričom rozhodnutie o tejto otázke má byť prednostne vyriešené v opätovne otvorenej veci proti pôvodnému obžalovanému.

Zároveň je potrebné výslovne dodať, že zastavenie trestného stíhania nemá definitívny charakter vo vzťahu k budúcemu procesnému vývoju. Ak by obnovené konanie proti pôvodnému obžalovanému opätovne skončilo jeho oslobodením a následne by sa objavili ďalšie nové skutočnosti smerujúce k inej osobe, nič nebráni tomu, aby sa pri splnení zákonných podmienok znovu vytvoril procesný priestor na preverenie jej (inej osoby) trestnej zodpovednosti.

V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z ustálenej judikatúry, podľa ktorej právoplatné zastavenie trestného stíhania vedeného „vo veci“ nevytvára prekážku veci rozhodnutej. Už v rozhodnutí R 1/1981 bolo judikované, že ak sa trestné stíhanie začalo len vo veci, právoplatné uznesenie o jeho zastavení nebráni tomu, aby bolo trestné stíhanie pre ten istý skutok znovu začaté, pokiaľ neexistujú iné zákonné prekážky, a to aj bez predchádzajúceho zrušenia takého rozhodnutia. Tento záver sa uplatní aj v prípadoch, keď sa v uznesení o začatí trestného stíhania uvádza konkrétna osoba len ako účastník skutku, nie ako obvinený.

Uvedená judikatúrna línia je plne využiteľná aj v analyzovanej procesnej situácii. Dočasné ukončenie jedného smeru dokazovania prostredníctvom zastavenia trestného stíhania neznamená definitívne uzavretie otázky páchateľstva, ale len reakciu na aktuálny stav dôkaznej situácie. Ak sa následne objavia nové skutočnosti, ktoré odôvodňujú preverenie zodpovednosti inej osoby, právna úprava poskytuje dostatočný priestor na opätovné procesné uchopenie veci bez toho, aby tým boli dotknuté účinky právoplatnosti predchádzajúcich rozhodnutí.

Osobitne citlivú procesnú situáciu predstavuje štádium, keď nové trestné stíhanie vedené voči inej osobe dospeje až do fázy vznesenia obvinenia a následne sa objavia skutočnosti smerujúce späť k pôvodne oslobodenému obžalovanému, na základe ktorých súd povolí obnovu konania.

V takomto prípade je potrebné mimoriadne obozretne zvažovať ďalší procesný postup, najmä vo vzťahu k možnosti zastavenia trestného stíhania voči novoobvinenému. Na rozdiel od situácie, keď sa trestné stíhanie vedie „vo veci“, totiž právoplatné zastavenie trestného stíhania voči konkrétnej obvinenej osobe nadobúda materiálnoprávne účinky prekážky veci rozhodnutej (res iudicata). Takéto rozhodnutie preto nemožno bez ďalšieho „oživiť“ opätovným začatím trestného stíhania; jeho prelomenie prichádza do úvahy výlučne prostredníctvom obnovy konania podľa § 394 ods. 3 Trestného poriadku.

Z povahy tohto mimoriadneho opravného prostriedku však vyplýva zásadné obmedzenie. Obnova konania slúži výlučne na nápravu skutkových omylov a jej prípustnosť je viazaná na existenciu nových skutočností alebo dôkazov, ktoré neboli orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu v čase rozhodovania známe a ktoré sú spôsobilé samy osebe alebo v spojení s už vykonanými dôkazmi odôvodniť iné rozhodnutie vo veci. Nejde teda o možnosť opätovného hodnotenia tých istých dôkazov ani o revíziu pôvodných skutkových záverov, ale o reakciu na kvalifikovanú zmenu dôkaznej situácie.

Práve v tom spočíva riziko neuváženého zastavenia trestného stíhania v analyzovanom štádiu. Ak totiž dôjde k zastaveniu trestného stíhania voči obvinenému v čase, keď dôkazná situácia už odôvodnila vznesenie obvinenia (teda existoval vyšší stupeň pravdepodobnosti, že skutok spáchala konkrétna osoba), následné „návraty“ k tejto osobe budú procesne viazané na splnenie podmienok obnovy konania. V situácii, keď by sa po zastavení trestného stíhania obvineného neobjavili žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy v kvalifikovanom zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku, by neexistoval zákonný mechanizmus umožňujúci opätovné otvorenie trestného stíhania voči tejto osobe.

Inak povedané, zastavením trestného stíhania v tomto štádiu by sa procesne „uzamkla“ možnosť ďalšieho preverovania trestnej zodpovednosti obvineného, a to bez ohľadu na to, že pôvodné dôkazy už raz odôvodnili záver o dôvodnosti trestného stíhania.

Za tejto situácie sa preto javí ako vhodnejší postup neukončiť prípravné konanie zastavením trestného stíhania, ale zachovať jeho otvorenosť do času, kým nebude v obnovenom konaní právoplatne vyriešená otázka páchateľstva vo vzťahu k pôvodnému obžalovanému. Hoci Trestný poriadok explicitne neupravuje osobitný režim pre takúto procesnú situáciu, systematický výklad vedie k záveru, že predčasné meritórne ukončenie veci by mohlo viesť k neodstrániteľným procesným dôsledkom, ktoré zákonodarca nepredpokladal; zároveň pritom nemožno prehliadnuť, že Trestný poriadok neupravuje ani možnosť prerušiť trestné stíhanie z dôvodu povolenia obnovy konania, keďže dôvody prerušenia podľa § 228 Trestného poriadku na takýto prípad nedopadajú.

Nie je vylúčené, že v aplikačnej praxi môže nastať aj procesná situácia, keď nové trestné stíhanie vedené voči inej osobe dospeje až do štádia konania pred súdom a skončí sa právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom, spravidla z dôvodu podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku. V takom prípade vzniká stav, keď vo vzťahu k tomu istému skutku existujú dve právoplatné meritórne rozhodnutia, ktorými boli spod obžaloby oslobodené dve odlišné osoby.

Na prvý pohľad môže takýto stav vyvolávať pochybnosti o jeho súlade s princípom právnej istoty alebo s požiadavkou jednotnosti rozhodovania. Pri bližšom pohľade však ide o dôsledok dôsledného rešpektovania základných zásad trestného konania, predovšetkým zásady prezumpcie neviny, zásady in dubio pro reo, ale aj zásady obžalovacej.

Zásada obžalovacia vyjadruje, že súd môže rozhodovať len o skutku a osobe, ktoré sú vymedzené v obžalobe, a to na podklade dôkazov vykonaných v konkrétnom konaní. Každé trestné stíhanie vedené voči určitej osobe tak predstavuje samostatný procesný rámec, v ktorom sa posudzuje jej individuálna trestná zodpovednosť. Skutočnosť, že v jednom ani v druhom prípade nebolo možné bez dôvodných pochybností ustáliť páchateľstvo, preto neznamená, že skutok nespáchal nikto, ale len to, že vina konkrétnej osoby nebola preukázaná zákonom požadovaným spôsobom.

Takýto výsledok predstavuje prirodzený dôsledok nastavenia dôkazného štandardu v trestnom konaní, ktorý predpokladá posudzovanie trestnej zodpovednosti výlučne vo vzťahu ku konkrétnej osobe a v rámci samostatného konania.

Z hľadiska ďalšieho procesného vývoja však ani uvedená situácia nepredstavuje definitívne uzavretie otázky páchateľstva. Ak by sa následne objavili nové skutočnosti alebo dôkazy smerujúce k jednej z osôb, ktoré boli právoplatne oslobodené, vytvára sa procesný priestor na podanie návrhu na povolenie obnovy konania v tej veci, na ktorú sa nové poznatky vzťahujú.

Obnova konania tak plní svoju korekčnú funkciu – umožňuje reagovať na kvalifikovanú zmenu dôkaznej situácie bez toho, aby došlo k narušeniu účinkov právoplatnosti rozhodnutí alebo k obchádzaniu zákonom ustanovených procesných pravidiel. Práve viazanosť na nové skutočnosti alebo dôkazy zabezpečuje, že zásah do právoplatného rozhodnutia nastáva len vo výnimočných a odôvodnených prípadoch.

Správnosť zmieňovaného postupu spočíva v tom, že rešpektuje tak individualizáciu trestnej zodpovednosti (vyplývajúcu zo zásady obžalovacej), ako aj ochrannú funkciu trestného konania vo vzťahu k jednotlivcovi. Tým sa zabezpečuje, že otázka páchateľstva je posudzovaná vždy vo vzťahu ku konkrétnej osobe a v rámci samostatného procesného rámca, bez neprípustného prenášania záverov medzi jednotlivými konaniami.

Záverom možno konštatovať, že opísané situácie nie sú len okrajovým javom, ale poukazujú na hlbší problém nesprávneho procesného uchopenia následkov oslobodzujúceho rozsudku. Snaha „udržiavať vec pri živote“ prostredníctvom jej návratu do prípravného konania nerešpektuje ani účinky právoplatnosti, ani základnú štruktúru trestného konania ako fázovitého procesu (predsúdne a súdne štádium).

Ak má trestné konanie zostať vnútorne konzistentné, je nevyhnutné trvať na tom, že právoplatne skončenú vec nemožno nahrádzať jej faktickým pokračovaním v inej procesnej podobe. Každý zásah do takéhoto rozhodnutia musí prebiehať výlučne prostredníctvom zákonom predpokladaných mechanizmov, predovšetkým obnovy konania.

Práve dôsledné rešpektovanie týchto východísk zároveň umožňuje, aby bola otázka páchateľstva riešená korektne – vždy vo vzťahu ku konkrétnej osobe a v rámci samostatného konania – bez toho, aby dochádzalo k neprípustnému prelínaniu jednotlivých procesných rovín. Len tak možno zachovať nielen právnu istotu, ale aj integritu trestného konania ako celku.

 

Diskusia