Maloletí versus trestné konanie

JUDr. Rastislav Rondík , vyšetrovateľ Policajného zboru

                                                Maloletí versus trestné konanie

Článok je úvahou k procesnému statusu podozrivej osoby, ktorá je dieťaťom, teda osoby, ktorá v čase spáchania činu inak trestného nedovŕšila štrnásty rok svojho veku a pre trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len Trestný zákon) v čase spáchania činu nedovŕšila pätnásty rok svojho veku. So zamyslením sa nad úlohami, ktoré v počiatočnej fáze zisťovania skutkového stavu veci vyplývajú pre orgány činné v trestnom konaní a ktoré sú po legislatívnych zmenách v trestnoprávnej oblasti vyžadované v rozsahu, aby boli aj eurokonformné.

Nadobudnutím účinnosti zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým došlo k zmene a doplneniu Trestného zákona ako aj k doplneniu zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len Trestný poriadok) v ktorých zákonoch nadobudol status podozrivej osoby procesný charakter, bolo aj preto v záujme zabezpečenia jednotného postupu prokurátorov v trestnom konaní podľa príslušných ustanovení o podozrivej osobe, vydané stanovisko prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky, evidované pod sp. zn. IV/1 Spr216/24/1000-13, zo dňa 13. 5. 2024, (ďalej len stanovisko), ktoré sa okrem iného dotýka aj procesného postupu v prípade, že podozrivou osobou zo spáchania trestného činu je osoba maloletá, teda dieťa, ktoré v zmysle § 22 Trestného zákona nenesie trestnú zodpovednosť.

V bode č. 3 stanoviska, sa uvádza, že prekážkou pre vznik procesného postavenia podozrivého nie je existencia okolnosti vylučujúcej jeho trestnú zodpovednosť s poukazom na ustanovenie § 22 Trestného zákona. Dotknutému maloletému, ako osobe nachádzajúcej sa v osobitne zraniteľnom postavení, je potrebné umožniť v trestnom konaní uplatniť jeho participačné právo a s ním súvisiace procesné práva, ktoré mu priznáva medzinárodná zmluva alebo priamo uplatniteľný právne záväzný akt Európskej únie.

V bode č. 8 stanoviska, sa uvádza, že meritórne rozhodnutia vydané orgánmi činnými v trestnom konaní v jeho predsúdnej fáze, u ktorých Trestný poriadok v osobitných ustanoveniach taxatívnym spôsobom definuje okruh subjektov s právom na ich oznámenie (resp. doručenie), medzi ktoré nepatrí podozrivý, sa podozrivému neoznamujú. To neplatí, ak ide o maloletého podozrivého a jeho zákonného zástupcu. Podozrivý okrem maloletého a jeho zákonného zástupcu nie je oprávnenou osobou na podanie sťažnosti proti takémuto rozhodnutiu orgánu činného v trestnom konaní. Týmto nie je dotknuté právo podozrivého byť vhodným spôsobom informovaný o zmene skutočnosti týkajúcich sa podozrenia voči jeho osobe, o existencií ktorého bol v predchádzajúcom priebehu trestného konania úradne informovaný, pokiaľ dôkazný vývoj zásadným spôsobom modifikuje jeho postavenie v trestnom konaní (zánik resp. rozptýlenie podozrenia).

Na uvedené nadväzuje aj bod č. 9 stanoviska a to o uplatňovaní povinnej obhajoby v predsúdnom konaní v nasledovnom znení: Inštitút tzv. povinnej obhajoby v predsúdnom trestnom konaní je pri uplatnení eurokonformného výkladu vzájomne prepojených ustanoveniach § 2 ods. 9 § 33b ods. 1 § 37 ods. 1 písm. e) a § 37 ods. 2 Trestného poriadku dôvodné aplikovať výlučne na podozrivého, ktorý sa nachádza v osobitne zraniteľnom postavení, najmä v dôsledku jeho neplnoletosti, prípadne nepriaznivého duševného stavu. Ak zadovážené zistenia takúto situáciu u konkrétneho podozrivého, ktorý už bol o svojom procesnom statuse úradne vyrozumený, hodnoverne indikujú a podozrivý si nezvolí obhajcu ani v určenej lehote, je potrebné bez meškania podať sudcovi pre prípravné konanie vecne a miestne príslušného súdu návrh na ustanovenie obhajcu podozrivému podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku per analogiam.

V časti odôvodnenia stanoviska, sa k nastolenej problematike osobitného postavenia podozrivej osoby, ktorou je maloletá osoba alebo osoba v nepriaznivom duševnom stave okrem iného uvádza, že aj napriek tomu, že trestná zodpovednosť maloletých páchateľov činov inak trestných je vzhľadom na okolnosť spočívajúcu v nedostatku ich veku ipso iure vylúčená, takéto deti sa bežne stávajú účastníkmi predsúdneho trestného konania, v rámci ktorého sú s nimi realizované rozličné procesné úkony, frekventovane vyúsťujúce do vydania rozhodnutia implicitne konštatujúceho ich vinu zo spáchania činu inak trestného.

Čoho odrazom je potom v stanovisku vyjadrený názor, že aj podozrivé deti majú byť do určitej miery privilegovaným nositeľom práva na spravodlivý proces v trestnoprávnom chápaní. Teda, aby maloletí páchatelia neboli v diskriminačnom postavení voči trestne zodpovedným páchateľom trestných činov. Toto je vyjadrené aj na strane č. 16 stanoviska v znení: Esenciálna zložka práva maloletých páchateľov činov inak trestných na spravodlivý proces vo forme procesnej záruky ich účinnej účasti na trestnom konaní (tzv. participačné právo dieťaťa) je v súčasnosti relatívne ucelene reglementovaná v smernici 2016/800. Tento právny akt Európskej únie v prípade detí rozlišuje, či dosahujú vnútroštátne ustanovenú minimálnu vekovú hranicu trestnoprávnej zodpovednosti ich kategorizovanie ako maloletých delikventov nikdy nemôže viesť k presunutiu dôrazu na toto ich postavenie ako také, za súčasného zanedbania potreby preskúmať konkrétny čin, zo spáchania ktorého sú podozrivé, ako i potreby predložiť dôkazy o ich vine. Účelom trestných konaní týkajúcich sa maloletých podozrivých nemôže byt výlučne stotožnenie osoby páchateľa objasňovaného skutku, ale aj dôsledné preverenie toho, či sa predmetný skutok vôbec stal a či kumulatívne napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty niektorého z trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona. Všetky tieto zásadné otázky musia byť s konečnou platnosťou orgánom činným v trestnom konaní zodpovedné v rozhodnutí završujúcom trestné konanie bez toho, aby došlo k postupu podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku. V naznačenom kontexte nemožno strácať zo zreteľa závažné právne konsekvencie, ktoré môže uznesenie o odložení veci podľa § 197 písm. c) Trestného poriadku, resp. uznesenie o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, založené na odôvodnení neprípustnosti s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ( pre absenciu trestnej zodpovednosti kvôli nedostatku veku) vyvolať u maloletého dieťaťa. Každé takéto rozhodnutie o vine sui generis v sebe implicitne vyjadruje tri zásadné dôkazno hodnotiace úsudky orgánu s rozhodovacou právomocou, a síce, že preverovaný skutok sa stal a napĺňa znaky trestného činu (s výnimkou určitého veku ako povinného znaku subjektu) nevynímajúc existenciu príslušnej formy zavinenia a súčasne, že ho spáchal maloletý. Spomínané právne posúdenie veci vyjadrené v právoplatnom rozhodnutí orgánu činného v trestnom konaní a dotýkajúce sa otázky viny je v aplikačnej praxi zo strany iných štátnych orgánov následne rešpektované a spravidla vedie k prijatiu určitých mimotrestných opatrení, ktoré sa môžu v konečnom dôsledku výrazne dotknúť sféry základných práv a slobôd nielen samotného maloletého, ale aj jeho rodičov. Vo vzťahujúcich sa konaniach iných štátnych orgánov je totiž okruh dôkazov zadovážených v trestnom konaní proti maloletému v zásade determinujúci aj pre ich mimotrestné rozhodnutie. Pokiaľ nim dochádza k uloženiu ochrannej výchovy ako inštitútu výnimočnej povahy v civilnom procese, pre maloletého to automaticky prináša ujmu na jeho osobnej slobode, nakoľko táto sa spravidla vykonáva v osobitných (režimových) výchovných zariadeniach (v prípade potreby aj v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti) a jej výkon je tak z povahy veci zakaždým spojený s určitými citeľnými obmedzeniami súčasne znamenajúcimi výrazný zásah aj do práv a povinností rodičov. Adekvátne zohľadnenie načrtnutých osobitostí predsúdneho trestného konania s účasťou maloletého potom vyúsťuje do celkom prirodzenej požiadavky akceptácie procesného postavenia podozrivého aj v jeho prípade, nakoľko práve jednotlivé procesné záruky spojené s takýmto jeho statusom predstavujú právne nástroje umožňujúce maloletému efektívne sa zúčastniť trestného konania, v ktorom sa implicitne rozhoduje o tom, či z jeho strany došlo k naplneniu zákonných znakov skutkovej podstaty určitého trestného činu. Ak by orgány činné v trestnom konaní maloletému (materiálne) podozrivému aj po nadobudnutí účinnosti novely Trestného poriadku naďalej pripisovali výlučne procesné postavenie svedka, neuplatňovali by tak eurokonformný, ale naopak excesívny a reštriktívny výklad novoprijatej právnej úpravy, keďže by tým rezignovali na dosiahnutie medzinárodne predpísaného štandardu jeho procesných garancií. V takom prípade by dotknutého maloletého aj naďalej fakticky vylúčili z možnosti akokoľvek sa spolupodieľať na zadovážení kvalifikovaného dôkazného podkladu pre prijatie rozhodnutia neraz sa zakladajúceho na autoritatívnom skonštatovaní viny zo spáchania činu typovo zodpovedajúceho kriminálnemu deliktu, inými slovami ovplyvniť ingerenciou v jeho prospech priebeh a najmä výsledok trestného konania, na ktorý môže nadväzovať prijatie mimotrestného opatrenia s potenciálne výrazným dosahom na sféru práv a slobôd maloletého a jeho rodičov. Maloletý (materiálne) podozrivý by tak bol orgánmi činnými v trestnom konaní de facto ponechaný v procesnej pasci, pretože by nikdy nemohol nadobudnúť (okrem statusu obvineného ani) status podozrivého, čo za znenia aktuálne platnej a účinnej procesnoprávnej úpravy nemožno pripustiť.

Teda z vyššie uvedeného stanoviska plynie, že aj maloleté dieťa na strane podozrivej osoby a nositelia rodičovských práv v spojení s inštitútom povinnej obhajoby, sa majú podieľať na trestnom konaní, nakoľko vydané rozhodnutie, či to už o odložení veci alebo zastavení trestného stíhania, je potom považované za rozhodnutie o vine sui generis smerujúce voči maloletému podozrivému.

V rámci uvedeného chcem však upriamiť pozornosť na to, že hlavne v štádiu pred začatím trestného stíhania s poukazom na rozhodovanie v zmysle ustanovenia § 197 Trestného poriadku, de lege lata nemá orgán činný v trestnom konaní dostatok oprávnení ani možností, aby maloletému vôbec dokazoval zavinenie zo spáchania oznamovaného skutku, ale expressis verbis má oznamovaný skutok v zmysle ustanovenia § 197 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku odložiť a to s poukazom na neprípustnosť trestného stíhania, z dôvodu nedostatku veku. Čo je potom aj prekážkou vzniku jeho procesného postavenia „podozrivého“ z procesnoprávnych dôvodov. Len v štádiu po začatí trestného stíhania je možné vykonávať dôkazy v rozsahu zisťovania či sa oznamovaný skutok vôbec stal, pričom v štádiu rozhodovania pred začatím trestného stíhania je v zmysle § 196 ods. 2 Trestného poriadku orgán činný v trestnom konaní limitovaný v zisťovaní objektívnej pravdy len na možnosť výsluchu oznamovateľa, poškodeného alebo vyžiadaním si písomných podkladov od oznamovateľa alebo inej osoby, prípadne vypočuť osobu, ktorá podľa oznámenia alebo iného podnetu mala oznamovaný skutok spáchať (maloletého podozrivého), ktoré úkony a ich rozsah sa realizujú len z dôvodu, že oznámenie je potrebné doplniť, napr. k ustáleniu skutkových okolnosti alebo určenia vecnej a miestnej príslušnosti orgánu činného v trestnom konaní, primárne do rámca dôvodov potrebných na vydanie rozhodnutia o začatí trestného stíhania podľa § 199 Trestného poriadku. Teda policajt v štádiu trestného konania pred začatím trestného stíhania nie je oprávnený vypočúvať svedkov, vykonať prehliadku tela, obhliadku miesta činu, obhliadku veci a iné dôkazy, ktoré by potom mohli prispieť na náležité objasnenie veci s poukazom na ustanovenie § 119 Trestného poriadku, čo by potom mohlo byť do určitej miery aj relevantným podkladom pre orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pre uplatnenie ich návrhov k uloženiu výchovných opatrení súdom v zmysle zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zisťovanie príčin a okolností konaní maloletých, ktoré pramenia aj z udalostí, ktoré by inak boli považované za trestné činy v súčasnej dobe prináleží podľa môjho názoru výhradne oddeleniam sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (v rámci ÚPSVaR), ktorých pracovníci (referenti) majú v rámci Slovenskej republiky jasne vymedzené úlohy podľa zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele (ďalej len zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele). Ktorých hlavnou úlohou je chrániť deti, predchádzať sociálnym problémom a riešiť situácie, keď je ohrozený ich vývin, bezpečie alebo sociálne fungovanie. Konkrétne v zmysle ustanovenia § 11 zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kurateleopatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na obmedzenie a odstraňovanie negatívnych vplyvov, ktoré ohrozujú psychický vývin, fyzický vývin alebo sociálny vývin dieťaťa a plnoletej fyzickej osoby, sú najmäa)ponúknutie pomoci dieťaťu, rodičom alebo inej plnoletej fyzickej osobe alebo ponúknutie sprostredkovania pomoci pri riešení výchovných problémov alebo rodinných problémov a pri uplatňovaní nárokov dieťaťa podľa osobitných predpisov,b)sledovanie negatívnych vplyvov pôsobiacich na dieťa a rodinu, zisťovanie príčin ich vzniku a vykonávanie opatrenia na obmedzenie pôsobenia nepriaznivých vplyvov,c) organizovanie alebo sprostredkovanie účasti na programoch zameraných na pomoc pri riešení problémov detí v rodine, v škole a na pomoc rodinám pri riešení výchovných problémov, sociálnych problémov a iných problémov v rodine a v medziľudských vzťahoch,d) organizovanie alebo sprostredkovanie účasti na programoch zameraných na pomoc deťom a plnoletým fyzickým osobám ohrozeným správaním člena rodiny, členov rodiny alebo správaním iných osôb,e)organizovanie alebo sprostredkovanie účasti na programoch zameraných na plnoleté fyzické osoby, ktoré svojím správaním ohrozujú členov rodiny,f)organizovanie alebo sprostredkovanie programov na obmedzenie a odstránenie negatívnych vplyvov prostredia a na predchádzanie sociálnemu vylúčeniu detí a plnoletých fyzických osôb v prostredí...

Predmetné stanovisko upravuje postup voči maloletým, teda deťom do veku, kedy by ešte za svoje konanie neniesli trestnú zodpovednosť. Tým sa myslí každé maloleté dieťa, ktoré je predškolského alebo školského veku (deti ešte vo veku pred nástupom do materskej školy, deti materských škôl, deti základných škôl, ale aj deti škôl špeciálno-výchovno vzdelávacích). Preto sa postup v zmysle stanoviska, ktorý nezohľadňuje ani žiadne individuálne kritériá, ktoré by sa mali aj z tohto ohľadu brať do úvahy, ako okolnosti ktoré majú byť v najlepšom záujme toho ktorého dieťaťa, javí ako nenáležitý, príliš všeobecný, bez zohľadnenia základných trestnoprávnych vzťahov a významu základných zásad trestného konania. Nenáležitosť a nehospodárnosť spočíva aj v tom, že viesť trestné konanie a vyzývať na zvolenie si obhajcu, prípadne žiadať o ustanovenie obhajcu podozrivým deťom, ktoré ešte vzhľadom na svoj nízky vek alebo rozpoznávacie a ovládacie schopnosti si vôbec neuvedomujú svoje konanie, ktoré môže mať znaky trestného činu, by bolo aj v rozpore so základným cieľom trestného konania a to náležite zistiť trestný čin a spravodlivo potrestať jeho páchateľa.

Preto sa v základných ustanoveniach Trestného poriadku v § 9 ods. 1 písm. c) kladie dôraz, že trestné stíhanie nemožno začať a ak už bolo trestné stíhanie začaté musí byť zastavené lebo ide o osobu, ktorá pre nedostatok veku nie je trestne zodpovedná a to bez toho, aby sa už produkovali akékoľvek iné dôkazy, ktoré by mali preukazovať naplnenie ostatných obligatórnych znakov skutkovej podstaty toho ktorého trestného činu a tým nahrádzať činnosť a úlohy referentov oddelení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pri plnom rešpektovaní základných práv a slobôd fyzických ako aj právnických osôb (§ 1 Trestného poriadku).

Diskusia