Utajenie uznesenia v prípravnom konaní ako problém spravodlivého procesu

pplk. Mgr. Peter Brndiar, ÚBOK P PZ, externý študent Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

       Utajenie uznesenia v prípravnom konaní ako problém spravodlivého procesu

Vo verejnom priestore aktuálne rezonuje mediálne sledovaný prípad známy pod názvom „Rozuzlenie“, v ktorom pozornosť nepriťahuje len samotná vecná podstata trestného stíhania, ale najmä forma vydania meritórneho rozhodnutia v prípravnom konaní. Podľa verejne dostupných informácií bolo uznesenie o zastavení trestného stíhania vyhotovené v utajovanom režime, pričom oprávnené osoby mali byť následne len upovedomené o jeho vydaní.

Pri hodnotení tejto procesnej situácie je potrebné korektne uviesť, že verejne dostupné informácie neumožňujú poznať celý skutkový a dôkazný rámec veci. Zverejnené okolnosti však nasvedčujú tomu, že konanie súviselo aj s činnosťou bezpečnostných zložiek štátu, vrátane informácií pochádzajúcich zo Slovenskej informačnej služby a ďalších podkladov, pri ktorých možno rozumne predpokladať potrebu zvýšenej ochrany. Práve v takýchto prípadoch býva formulačné spracovanie rozhodnutia nepochybne náročnejšie, pretože je potrebné zachovať rovnováhu medzi ochranou utajovaných skutočností a právom dotknutých osôb na efektívnu procesnú obranu.

Osobitne sa však neprikláňam k názoru, že samotná existencia citlivých alebo utajovaných podkladov automaticky odôvodňuje, aby celé rozhodnutie vo veci samej zostalo uzavreté v utajovanom režime. Utajovanie samotných uznesení považujem z pohľadu spravodlivého procesu za riešenie problematické, a to z dôvodov, ktoré budú rozobraté ďalej.

V aplikačnej praxi sa už v minulosti vyskytli prípady, keď v trestných veciach obsahujúcich utajované skutočnosti nebolo oprávnenej osobe doručené meritórne uznesenie v listinnej forme, ale bola predvolaná do osobitného režimového pracoviska určeného na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami, kde mala možnosť len nahliadnuť do obsahu uznesenia. Rozhodnutie si nemohla odniesť ani z neho vyhotoviť plnohodnotnú kópiu, jeho obsah nemala možnosť dôsledne analyzovať mimo režimového priestoru so svojím právnym zástupcom alebo obhajcom a sťažnosť proti nemu si mohla pripravovať len v podmienkach utajovaného režimu, bez použitia elektronických zariadení, internetu či bežných pracovných pomôcok, ako sú odborné databázy, judikatúra, právne informačné systémy alebo vlastné pracovné podklady, a spravidla aj za prítomnosti príslušníka Policajného zboru.

Takýto postup býva odôvodňovaný potrebou ochrany utajovaných skutočností. Otázkou však zostáva, či ide o riešenie zákonné, primerané a zlučiteľné s požiadavkami spravodlivého procesu. Ochrana utajovaných skutočností totiž nemôže slúžiť ako dôvod na obmedzenie samotnej podstaty procesných práv ani na vytvorenie procesného režimu, v ktorom sa výkon opravných prostriedkov stáva iba formálne zachovaným, no fakticky výrazne sťaženým.

Neverejnosť prípravného konania sama osebe neznamená, že orgány činné v trestnom konaní získavajú oprávnenie utajovať samotné uznesenia, ktoré majú zákonnú povinnosť doručovať oprávneným osobám. Trestný poriadok rozlišuje medzi neverejnosťou konania a medzi režimom doručovania rozhodnutí. Skutočnosť, že prípravné konanie nie je verejné, neznamená, že rozhodnutie vo veci samej môže byť fakticky odňaté z dispozičnej sféry osoby, ktorej sa bezprostredne dotýka. Práve naopak, obsah rozhodnutia musí byť tejto osobe sprístupnený spôsobom, ktorý umožňuje reálne uplatnenie jej procesných práv.

Zákonná úprava oznamovania uznesení pritom vyžaduje presné rozlíšenie medzi vyhlásením uznesenia a doručením jeho rovnopisu. Podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku sa uznesenie oznamuje buď vyhlásením v prítomnosti osoby, ktorej sa má oznámiť, alebo doručením rovnopisu. Nemožno teda vylúčiť, že aj v režimovom priestore môže dôjsť k určitej forme oznámenia uznesenia. To však ešte neznamená, že takýto postup je postačujúci vo všetkých procesných situáciách. Osobitne pri uzneseniach, ktorými sa rozhoduje vo veci samej a proti ktorým zákon pripúšťa sťažnosť, musí byť spôsob oznámenia posudzovaný nielen formálne, ale aj z hľadiska reálnej možnosti vykonať opravný prostriedok.

Pri uznesení o zastavení trestného stíhania nejde len o všeobecný režim oznamovania uznesení podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku. Ustanovenie § 215 ods. 5 Trestného poriadku je vo vzťahu k nemu v pomere špeciality, keďže pri tomto konkrétnom type rozhodnutia výslovne stanovuje, že uznesenie sa musí doručiť obvinenému, poškodenému a oznamovateľovi. Zatiaľ čo § 179 ods. 1 všeobecne pripúšťa oznámenie uznesenia buď jeho vyhlásením, alebo doručením rovnopisu, § 215 ods. 5 pri zastavení trestného stíhania vyžaduje doručenie. Ide o procesne významnú požiadavku zákona. Aj judikatúra vychádza z toho, že právne účinky spojené s doručením písomnosti, vrátane začiatku plynutia lehoty na podanie opravného prostriedku, môžu nastať len vtedy, ak bola písomnosť doručená niektorým zo spôsobov, ktorý pre ňu predpisuje alebo pripúšťa Trestný poriadok (R 3/1972 – VII). Ak by teda uznesenie o zastavení trestného stíhania nebolo oprávnenej osobe doručené, ale bola by jej len umožnená znalosť jeho obsahu v režimovom priestore, nenastali by účinky riadneho doručenia, a teda ani účinky začiatku plynutia lehoty na podanie sťažnosti.

Práve pri uzneseniach, proti ktorým zákon pripúšťa sťažnosť, sa význam riadneho doručenia prejavuje najvýraznejšie. Právo podať opravný prostriedok nemožno redukovať len na formálnu možnosť podpísať podanie v režimovej miestnosti. Efektívny výkon tohto práva predpokladá dostatočný čas, možnosť pokojnej analýzy rozhodnutia, konzultáciu s právnym zástupcom alebo obhajcom a prístup k právnym zdrojom, judikatúre a vlastným pracovným podkladom. Ak je osoba odkázaná výlučne na oboznámenie sa s rozhodnutím v kontrolovanom režimovom priestore bez možnosti bežnej odbornej práce, ide o zásadné oslabenie práva na účinný opravný prostriedok.

V tejto súvislosti je mimoriadne významná aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), predovšetkým rozsudok vo veci Moiseyev proti Rusku z 9. októbra 2008 (sťažnosť č. 62936/00). Išlo o trestné stíhanie pracovníka ruského ministerstva zahraničných vecí obvineného z vlastizrady v podobe špionáže, pričom vec bola vedená v režime utajovaných skutočností, keďže časť dôkazov mala obsahovať štátne tajomstvá.

Podstatou sťažnosti pred ESĽP nebola samotná existencia utajovaných skutočností, ale spôsob, akým tento režim zasiahol do reálneho výkonu práva na obhajobu. Sťažovateľ nemal voľný prístup k obžalobe ani k spisu, dokumenty mohol študovať len v osobitných kontrolovaných priestoroch a vlastné poznámky si nemohol odniesť, pretože museli zostať uložené v režimovom priestore. Aj komunikácia s obhajcami podliehala obmedzeniam a samotná príprava obhajoby bola výrazne sťažená.

ESĽP zdôraznil, že existencia utajovaných skutočností síce môže odôvodniť určité procesné obmedzenia, nemôže však viesť k popretiu samotnej podstaty práva na obhajobu. Ak obvinený nemôže normálne pracovať so spisom, používať vlastné poznámky a pripravovať si obhajobu v primeraných podmienkach, právo na obhajobu sa stáva iba formálnym.

ESĽP preto dospel k záveru, že takýto režim porušil článok 6 Dohovoru, teda právo na spravodlivý proces a právo na primerané podmienky na prípravu obhajoby. Tento záver je mimoriadne relevantný aj pri posudzovaní uznesení vydávaných v utajovanom režime v podmienkach slovenského trestného konania. Ak osoba nemá možnosť pracovať s obsahom rozhodnutia mimo režimového pracoviska, konzultovať ho v prirodzených podmienkach s právnym zástupcom alebo obhajcom a pripraviť kvalifikovanú sťažnosť s využitím bežných odborných nástrojov, jej procesné postavenie je zjavne oslabené a právo na opravný prostriedok zostáva len formálne zachované.

Ak by sa pripustil výklad, podľa ktorého môže byť uznesenie obsahujúce utajované skutočnosti vedené výlučne v režime utajovanej skutočnosti bez riadneho doručenia v listinnej forme, viedlo by to k mimoriadne problematickým procesným dôsledkom. Osobitne zreteľné je to pri uznesení o vznesení obvinenia. Ak by boli predmetom trestného stíhania obdobné skutočnosti, napríklad informácie súvisiace s činnosťou Slovenskej informačnej služby, spravodajských zložiek štátu, operatívno-pátracej činnosti, nasadením informačno-technických prostriedkov alebo ďalšími bezpečnostne citlivými podkladmi, rovnakou logikou by bolo možné tvrdiť, že aj samotné uznesenie o vznesení obvinenia má zostať výlučne v utajovanom režime. Oprávnená osoba by tak bola vystavená rozhodnutiu, ktoré zásadným spôsobom zasahuje do jej právneho postavenia, no zároveň by nemala možnosť s ním pracovať v štandardných podmienkach výkonu procesnej obrany. Nemohla by si ho pokojne preštudovať, analyzovať mimo režimového pracoviska, konzultovať ho v prirodzenom prostredí so svojím obhajcom ani pripraviť kvalifikovanú sťažnosť s využitím bežných odborných nástrojov. Právo podať opravný prostriedok by síce formálne existovalo, jeho reálny výkon by však bol zásadne oslabený. Rovnako závažný problém by vznikol aj v systematike samotného trestného konania, pretože osoba by bola trestne stíhaná na základe rozhodnutia, ktoré jej fakticky nie je sprístupnené v bežnej procesnej forme, zatiaľ čo v štádiu súdneho konania by aj pri existencii utajovaných skutočností súd vydával rozsudok v štandardnom procesnom režime, teda ako rozhodnutie doručované stranám konania a podliehajúce riadnemu preskúmaniu. Vznikla by tak absurdná situácia, v ktorej by skoršie rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní podliehalo prísnejšiemu režimu utajenia než samotné konečné rozhodnutie súdu vo veci samej.

Takýto záver navyše naráža aj na systematiku samotnej procesnej úpravy. Podľa § 180 Trestného poriadku platí, že ak tento diel neustanovuje niečo iné, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia prvého dielu tejto hlavy o rozsudku. Zákon teda nevytvára medzi rozsudkom a uznesením zásadnú hodnotovú priepasť, ale naopak vychádza z toho, že aj uznesenie ako procesné rozhodnutie vo veci samej musí spĺňať základné požiadavky preskúmateľnosti, zrozumiteľnosti a riadneho sprístupnenia oprávneným osobám. Ak sa na uznesenie primerane vzťahuje režim rozsudku, nemožno bez veľmi presvedčivého zákonného základu obhajovať stav, v ktorom sa celé uznesenie fakticky vyjme z bežného doručovania a ponechá iba v režimovom priestore.

Práve porovnanie so súdnou fázou konania ukazuje nelogickosť opačného prístupu. V podmienkach Slovenskej republiky sa súdne rozhodnutia nepíšu ako „utajované rozsudky“ v tom zmysle, že by boli ako celok vyňaté z doručovania stranám konania. Aj v prípadoch, kde sa dokazovanie opiera o utajované skutočnosti, súd vydáva rozsudok, ktorý je procesne doručovaný, preskúmateľný a použiteľný pre výkon riadnych aj mimoriadnych opravných prostriedkov. Ochrana utajovaných skutočností sa nerieši utajením samotného rozsudku, ale spôsobom jeho formulácie.

Táto technika spočíva v tom, že súd nepreberá do odôvodnenia doslovné znenie utajovaných informácií, ale pracuje s ich všeobecným opisom, odkazom na určitý okruh dôkazov alebo formuláciou, že z vykonaného dokazovania vyplynuli konkrétne skutkové závery. Namiesto presnej reprodukcie utajovanej informácie môže rozhodnutie napríklad uvádzať, že svedok vypovedal k určitému okruhu skutočností, že orgán činný v trestnom konaní sa oboznámil s relevantnými listinami alebo že vykonané dôkazy potvrdili určitý skutkový záver. Za správne riešenie treba považovať stav, v ktorom utajenie zostáva viazané len na konkrétne listiny alebo ich presne vymedzené časti, pričom oprávneným osobám sa umožní oboznámiť sa s nimi v zákonom predpokladanom režime, zatiaľ čo rozhodnutie je doručované v štandardnej forme. Uznesenie potom môže pracovať s odkazom na tieto podklady bez potreby ich doslovného reprodukovania a zároveň uviesť, že oprávnené osoby mali možnosť oboznámiť sa s konkrétnymi utajovanými listinami v osobitnom režime, takže ich podrobný obsah nie je potrebné v rozhodnutí ďalej rozvádzať. Citlivé údaje sa tým nevyzrádzajú, no rozhodnutie zostáva zrozumiteľné, preskúmateľné a spôsobilé na kvalifikovanú procesnú obranu. Ide o štandardnú techniku justičnej práce, nie o výnimočný alebo neobvyklý postup.

Nie je preto zrejmé, prečo by rovnakú formulačnú precíznosť nemohli uplatňovať aj orgány činné v trestnom konaní pri vyhotovovaní uznesení. Ak súd dokáže vydať neutajovaný rozsudok aj vo veci obsahujúcej utajované skutočnosti, neexistuje presvedčivý dôvod, aby prokurátor alebo vyšetrovateľ nevedeli rovnakým spôsobom formulovať uznesenie o vznesení obvinenia, uznesenie o zastavení trestného stíhania alebo iné rozhodnutie vo veci samej. Utajené majú byť konkrétne skutočnosti a konkrétne listiny, nie samotná existencia a obsah procesného rozhodnutia, ktoré je základným nositeľom práv a povinností účastníkov konania.

Ochrana utajovaných skutočností je nepochybne legitímnym cieľom a v niektorých prípadoch aj nevyhnutnou súčasťou trestného konania. Nesmie sa však stať prostriedkom na oslabovanie samotnej podstaty procesných garancií ani na obchádzanie práv, ktoré Trestný poriadok priznáva oprávneným osobám. Rozhodnutie vo veci samej nemôže existovať len ako obsah uzavretý v režimovom priestore, ku ktorému má dotknutá osoba prístup iba pod kontrolou a za podmienok zásadne sťažujúcich výkon obrany. Právny štát sa totiž neprejavuje len zákonnosťou postupu orgánov verejnej moci, ale aj tým, či je osobe, do ktorej práv sa zasahuje, reálne umožnené s obsahom rozhodnutia disponovať spôsobom, ktorý jej umožní účinne vykonávať právo na obranu.

Diskusia