Fikcia doručenia rozhodnutia o priestupku versus trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. g) Tr. zák.

plk. doc. JUDr. Mgr. Janka Hašanová, PhD., vedúca katedry| Katedra správneho práva | Akadémia Policajného zboru v Bratislave

Fikcia doručenia rozhodnutia o priestupku verzus trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. g) Trestného zákona

Vyjadrenie k článku:

https://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a338-trestny-cin-kradeze-podla-212-ods.-2-pism.-f-a-fikcia-dorucenia

Podľa ustanovení § 24 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), ktorý sa subsidiárne vzťahuje na oznámenie rozhodnutia o priestupku, je rozhodnutie o priestupku možné považovať za platne oznámené aj prostredníctvom fikcie doručenia rozhodnutia do vlastných rúk. Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť počas uloženia na pošte, písomnosť sa považuje za doručenú dňom vrátenia nedoručenej zásielky správnemu orgánu, aj keď sa adresát o tom nedozvedel. V takomto prípade je nutné aplikovať nevyvrátiteľnú právnu domnienku uvedenú v § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to predpoklad, že o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov Slovenskej republiky vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka (tzv. neznalosť zákona neospravedlňuje).

Podmienkou priestupkovej recidívy, ktorá má za následok trestné stíhanie páchateľa bez ohľadu na výšku spôsobenej škody, je existencia právoplatného rozhodnutia. Ak bol páchateľ za dva obdobné činy v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch postihnutý, nejedná sa o priestupok, ale o trestný čin (tzv. zásada „trikrát a dosť“). V prípade, ak bolo rozhodnutie o priestupku proti majetku doručené prostredníctvom fikcie, takéto doručenie podľa názorov súdnych autorít nie je využiteľné pre účely trestného konania. P. Šamko uvádza: „Ak rozhodnutie správneho orgánu o uložení sankcie za priestupok proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) nadobudlo právoplatnosť na základe tzv. fikcie doručenia podľa § 24 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, a nie je preukázané, páchateľ o uložení sankcie mal vedomosť, skutok, ktorý spáchal v priebehu dvanástich mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o uložení sankcie za priestupok, nie je možné posúdiť ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona z dôvodu absencie úmyselného zavinenia. Takéto konanie je potrebné kvalifikovať ako priestupok proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona o priestupkoch.[1] S uvedeným názorom je možné polemizovať, keďže spôsob doručenia rozhodnutia nie je rozhodujúci pre posúdenie subjektívnej stránky krádeže – teda úmyselného zmocnenia sa cudzej veci. Oznámenie rozhodnutia je len formalizovaným oboznámením páchateľa s výsledkom konania. Ak by sme vychádzali z úvahy, že od oznámenia rozhodnutia sa odvíja subjektívna stránka priestupku, nebolo by možné postihnúť páchateľa za priestupok prostredníctvom fikcie oznámenia rozhodnutia vôbec a uvedený spôsob doručenia rozhodnutia o priestupku by bol nemožný v prípade všetkých skutkov, ktoré sú viazané na úmyselné zavinenie. Domnievam sa, že subjektívnu stránku treba vykladať striktne v spojení s daným protiprávnym skutkom t. j. či si páchateľ chcel prisvojiť cudziu vec tým, že sa jej zmocní (priamy úmysel) alebo páchateľ vedel, že prisvojením si cudzej veci tým, že sa jej zmocní, pácha protiprávny čin, lebo s tým bol uzrozumený (nepriamy úmysel). P. Šamko argumentuje tým, že: „Úmysel, ako vnútorný psychický vzťah páchateľa, sa musí vzťahovať na všetky ostatné znaky tvoriace v súhrne skutkovú podstatu trestného činu. Skladá sa z zložky vôľovej a vedomostnej. Pri prečine krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona[2] sa úmysel páchateľa (t. j. jeho vôľa a vedomosť), musí vzťahovať nielen na okolnosť, že si „prisvojuje cudziu vec“, ale aj na znak „bol za obdobný čin v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch postihnutý“. Preukázanie naplnenia všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní. Ak orgán činný v trestnom konaní vykonanými dôkazmi nepreukáže, že páchateľ mal vedomosť o uložení sankcie za priestupok proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona o priestupkoch (za prvú krádež), nie je naplnená (pri druhej krádeži) subjektívna stránka prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona – absentuje úmyselné zavinenie. V takomto prípade skutok (v poradí druhá krádež) spáchaný v priebehu dvanástich mesiacov od právoplatného uloženia sankcie za priestupok proti majetku (prvá krádež) môže byť právne posúdený len ako priestupok proti majetku podľa § 50 ods. 2 zákona o priestupkoch, a nie ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona.“[3]

Domnievam sa, že druhá časť skutkovej podstaty je objektívnou podmienkou faktického stavu, ktorý má byť posúdený a preukázaný, a nie je viazaná na úmysel páchateľa. Opačný výklad by mohol viesť k tomu, že páchatelia by začali argumentovať nedbanlivosťou aj v prípade iných konaní proti majetku. Napr. podľa § 212 ods. 1 písm. f) Trestného zákona - čin spácha na veci, ktorej odber podlieha spoplatneniu na základe osobitného predpisu – by páchateľ tvrdil, že nevedel, že ide o vec, ktorej odber podlieha osobitnému spoplatneniu, ale bol toho názoru, že ide o bežnú vec. Alebo v prípade trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona - spôsobí tak malú škodu – páchateľ poukáže na to, že nevedel a nechcel ukradnúť vec s hodnotou vyššou ako 700 eur, netušil, že vec je takej vysokej hodnoty. Resp. pri § 212 ods. 1 písm. e) Trestného zákona - takou vecou je vec z úrody z pozemku, ktorý patrí do poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo drevo nachádzajúce sa na lesnom pozemku, alebo ryba z rybníka s intenzívnym chovom – by páchateľ poukazoval na nedbanlivosť z dôvodu, že nevedel, že ide o rybu z rybníka s intenzívnym chovom.

Páchateľ, ktorý je právoplatne uznaný vinným zo spáchania priestupku, či už v blokovom konaní, v rozkaznom konaní, po nariadení ústneho pojednávania a po doručení rozhodnutia o priestupku (hoci aj prostredníctvom fikcie oznámenia rozhodnutia o priestupku) sa, podľa môjho názoru, považuje za postihnutého za spáchanie priestupku.

Okrem toho, aby nastala fikcia oznámenia rozhodnutia, musia byť splnené viaceré podmienky. Jednou z nich je, že adresát zásielky (rozhodnutia o priestupku) za zdržiava v mieste doručenia. Znamená to, že adresát si je spravidla vedomý resp. kontrolovaním pošty si má byť vedomý toho, že mu je doručované úradné rozhodnutie, ale doručovanie spravidla ignoruje. V zmysle správneho poriadku sa však predpokladá, že ak si adresát napriek tomu, že sa v mieste doručenia zdržiaval, neprevezme zásielku v rámci odbernej lehoty pošty, písomnosť je považovaná za doručenú s fikciou, že adresát je o tom uzrozumený (nepriamy úmysel). Ak by nastala situácia, že adresát sa v mieste doručenia nezdržiaval (napr. bol na zahraničnej pracovnej ceste), fikcia doručenia by nastať nemohla, a ak adresát preukáže správnemu orgánu, že sa v mieste doručenia rozhodnutia o priestupku nezdržiaval, bude sa mu doručovať opakovane.[4] Uvedené potvrdzuje aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 10Sžrk/4/2018: „Citované ustanovenie § 24 ods. 2 Správneho poriadku zakotvuje inštitút tzv. náhradného doručenia do vlastných rúk. Predpokladom takéhoto postupu je však skutočnosť, že adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, nebol zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje a zároveň zanechanie dvoch upovedomení, z ktorých prvé upovedomenie je pokusom o ďalšie osobné doručenie a druhé upovedomenie je oznámením o uložení zásielky. (...) „... Využitie fikcie doručenia podľa poslednej vety citovaného ustanovenia § 24 ods. 2 správneho poriadku prichádza do úvahy iba v prípade splnenia všetkých týmto ustanovením stanovených zákonných predpokladov, t. j. preukázanie skutočnosti, že adresát zásielky určenej do vlastných rúk sa v čase jej doručovania v mieste doručovania aj skutočne zdržoval, a teda mal aj reálnu možnosť dozvedieť sa o pokusoch poštového doručovateľa predmetnú zásielku mu doručiť (napr. stanovisko uverejnené v periodiku Zo súdnej praxe č. 4/2001), tiež preukázanie, že poštový doručovateľ dodržal postup pri doručovaní zásielky adresovanej do vlastných rúk, pretože ak napr. poštový doručovateľ po prvom neúspešnom doručovaní zásielky určenej do vlastných rúk zásielku ihneď uložil na pošte bez toho, aby sa pokúsil ju doručovať opakovane po tom, ako o tom adresáta vhodných spôsobom upovedomil, nemôže dôjsť k naplneniu zákonných podmienok na uplatnenie fikcie doručenia (napr. Výber rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu 1/1971, Zborník stanovísk, správ a rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu č. 52/1996). Obdobne, ak doručenka zásielky určenej adresátovi do vlastných rúk, ktorá bola uložená na pošte, obsahuje iba jeden podpis poštového doručovateľa, nemá povahu verejnej listiny, pretože neobsahuje všetky predpísané náležitosti (C.H. BECK č. RNs C 155/2001). V prípade náhradného doručovania je uvedeným ustanovením konštruovaná právna fikcia, že účinky doručenia písomnosti nastanú ex lege po uplynutí stanovenej doby aj voči tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal. Právna fikcia je právno-technický postup, pomocou ktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba z konštatovania faktu. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia, ako nástroj odmietnutia reality právom, je nástrojom výnimočným, striktne určeným pre naplnenie tohto jedného z hlavných ústavných postulátov právneho poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej istoty), musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti splnené, súd nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať. V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy možno štátnu moc uplatňovať len v prípadoch a stanovených medziach spôsobom, ktorý ustanoví zákon (m.m. I. ÚS 119/07).“[5]

Diskusia