Reakcia na článok o zmene výkladu trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa

JUDr. Ondrej Repa, PhD., prokurátor

Reakcia na článok „Zmena výkladu trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, ktorá zostala časťou odbornej verejnosti nepovšimnutá“

JUDr. Peter Šamko ako autor v uvedenom príspevku zo dňa 7.6.2026 poukázal na zákonnú zmenu ustanovenia § 128 ods. 1 Trestného zákona (ďalej len „TZ“), ktorá je účinná od 01.01.2021, pričom podľa jeho názoru má táto skutočnosť aj výrazný dopad na vyvodzovanie trestnej zodpovednosti pre trestný čin zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 TZ (ďalej aj len „trestný čin podľa § 326 TZ“). Osobitne poukazujem na argument JUDr. Šamka v znení „pod trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. bude možné podradiť oveľa širšie spektrum konaní verejných činiteľov, než tomu bolo pred rokom 2021.“ S týmto názorom si dovolím polemizovať, resp. nesúhlasiť.

Prioritne však musím skutočne súhlasiť s tým, že zmena ust. § 128 ods. 1 TZ ostala zo strany viacerých orgánov aplikácie práva, nepovšimnutá.[1] Poukazujem však súčasne aj na fakt, že niektoré orgány činné v trestnom konaní pracujú s týmto ustanovením len v znení po 1.1.2021, a to i pri stíhaní skutkov, ktoré sa stali pred 30.12.2020, čo môže byť porušením § 2 ods. 1 TZ, ktorý upravuje časovú pôsobnosť TZ.

Súhlasím preto s JUDr. Šamkom, že pri posudzovaní zákonného znaku „verejný činiteľ“ v zmysle § 128 ods. 1 TZ je nevyhnutné pracovať so znením zákona účinného v čase spáchania skutku.

Opätovne sa žiada pripomenúť, že súdna prax ale i právna teória[2] ustálila, že pojem „právomoc“ interpretačne vyžaduje prvok moci a rozhodovania, čo znamená mocenské rozhodovanie na právnom podklade uplatňované voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré môžu byť takým rozhodnutím obmedzené na svojich (inak právnym poriadkom garantovaných) právach.[3]

Platí, že prvok moci a rozhodovania ako nedielna súčasť právomoci verejného činiteľa je jedným z rozhodujúcich znakov umožňujúcich identifikovať právomoc verejných činiteľov. Znamená nielen to, že verejný činiteľ je oprávnený konať o právach a povinnostiach iných, ale tiež to, že toto jeho konanie je vynútiteľné donucovacou mocou štátu.

Pre trestnú zodpovednosť verejného činiteľa sa preto v znení účinnom do 31.12.2020 vyžadovalo (a bude vyžadovať), aby bol skutok spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou. Teda aj na naplnenie kvalifikovaného znaku príslušnej skutkovej podstaty trestného činu v postavení verejného činiteľa (napr. trestný čin prijímanie úplatku podľa § 329 ods. 2 TZ) nepostačovala len samotná skutočnosť, že páchateľ je verejným činiteľom, ale súdna prax[4] vyžadovala, aby páchateľ aj vykonával svoju právomoc.

Predmetná zmena ust. § 128 ods. 1 TZ bola vykonaná práve z dôvodu efektívnejšieho vyvodzovania trestnej zodpovednosti verejných činiteľov, čo vyplýva aj z dôvodovej správy k predmetnej novele zákona.

Právna úprava ust. § 128 TZ, vykonaná zákonom č. 312/2020 Z. z. o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 1. januára 2021, už viac nevyžaduje kumulatívne naplnenie znakov „právomoci a zodpovednosti“ verejného činiteľa, ale alternatívne postačuje, ak trestný čin spáchal verejný činiteľ v súvislosti so svojou funkciou alebo postavením.

Napríklad trestná zodpovednosť verejného činiteľa pre niektoré trestné činy (najmä korupčné delikty) bola rozšírená aj na prípady, keď verejný činiteľ k spáchaniu trestného činu nevyužíva svoju právomoc, ale využíva iba svoje samotné postavenie alebo funkciu. Predmetná novelizácia reflektovala najmä na prípady, v ktorých boli ťažko právne postihnuteľné osoby verejných činiteľov, ktorí nedisponovali rozhodovacou právomocou, avšak boli pre konkrétne rozhodnutie dôležitými prvkami, napr. pripravovali podklady pre rozhodnutie alebo konkrétne rozhodnutie sami vypracovali, avšak nepodpisovali. Podľa aktuálnej právnej úpravy môže byť verejný činiteľ zodpovedný už aj za také konanie, pri ktorom nevyužíva svoje verejnomocenské oprávnenia (napr. vôbec formalizovane nerozhoduje o právach a povinnostiach dotknutej osoby s prvom moci a donútenia), ale využíva len svoje samotné postavenie alebo funkciu, kde povaha jeho práce má dosah na veci verejného záujmu.

To znamená, že napríklad pri zločine prijímanie úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 TZ, spáchanom po 1.1.2021, postačí preukázanie, že páchateľ prijal v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu úplatok ako verejný činiteľ, bez toho by vykonával aj akúkoľvek právomoc (postačí funkcia páchateľa).

Mám však zato, že naďalej platí, že na účely vyvodenia trestnej zodpovednosti pre trestný čin zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 TZ je nevyhnutné vo všetkých alineách základnej skutkovej podstaty preukazovať aj zákonný znak „právomoc“. V tomto smere si preto dovolím s JUDr. Šamkom nesúhlasiť, nakoľko podľa môjho právneho názoru je potrebné rozlišovať medzi zákonnými pojmami „verejný činiteľ“ a „právomoc“.

V tejto súvislosti poukazujem, že už aj samotné označenie trestného činu podľa § 326 TZ obsahuje oba pojmy, keďže ide o trestný čin „zneužívanie právomoci verejného činiteľa.“

Podľa § 326 ods. 1 TZ sa trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa dopustí ten, kto ako verejný činiteľ v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech:

a) vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu,

b) prekročí svoju právomoc, alebo

c) nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci alebo z rozhodnutia súdu,

Objektom tohto trestného činu je záujem štátu na riadnom výkone právomoci verejných činiteľov a na ochrane práv a povinností fyzických a právnických osôb.

Na naplnenie tejto skutkovej podstaty sa vyžaduje, aby sa činu dopustil špeciálny subjekt, t.j. verejný činiteľ, legálne definovaný v ust. § 128 ods. 1 TZ, a to jednou z troch taxatívne uvedených foriem konania, pričom z hľadiska zavinenia úmysel páchateľa okrem konania musí zahŕňať aj osobitnú pohnútku spôsobiť niekomu škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech.

Vyššie uvedené tri formy konania uvedené v ust. § 326 ods. 1 TZ sa neprekrývajú a navzájom sa vylučujú, takže jedno konanie nemôže byť súčasné posúdené, alebo právne podradené pod viacero alternatív (písmen) uvedených v ust. § 326 ods. 1 TZ.[5]

Ako vyplýva aj z dostupných komentárov, tak:

Pojem "vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu" treba vykladať tak, že ide o obchádzanie zákona alebo iného právneho predpisu vydaného na základe zákona.

Pod pojmom "prekročí svoju právomoc" sa rozumie konanie páchateľa, ktorý vykonáva činnosť, ktorá patrí do právomoci iného verejného činiteľa (nadriadeného, prípadne aj podriadeného, pokiaľ páchateľ nemá právomoc vec vybaviť sám).

Zákonný znak "nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci" napĺňa konanie páchateľa, ktorý nesplní svoju povinnosť uloženú mu zákonom alebo iným právnym predpisom alebo povinnosť, ktorá vyplýva z jeho pracovnej alebo funkčnej náplne.

Možno preto sumarizovať, že hoci došlo k úprave ustanovenia § 128 TZ, ktoré definuje status verejného činiteľa, je súčasné potrebné uvedomiť si, že súčasťou trestného činu podľa § 326 TZ je nielen znak „verejný činiteľ“ (ako špeciálny subjekt), ale i znak „právomoc“, ktorý je súčasťou objektívnej stránky predmetného trestného činu. Naďalej je preto potrebné pri trestnom čine podľa § 326 TZ zisťovať existenciu právomoci u verejného činiteľa a rozsah jej zneužitia.

Zhrnúc vyššie uvedené, som preto toho názoru, že pri trestnom čine podľa § 326 TZ je nevyhnutné aj naďalej preukazovať zákonný znak „právomoc“, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou objektívnej stránky posudzovaného trestného činu vo všetkých formách protiprávneho konania. To v konečnom dôsledku podľa môjho právneho názoru znamená, že pri trestnom čine podľa § 326 TZ žiadna zmena jeho výkladu nenastala.

Diskusia