Šablónová spravodlivosť - rozhoduje prokurátor alebo vopred pripravené uznesenie?

pplk. Mgr. Peter Brndiar, ÚBOK P PZ, externý študent Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

 Šablónová spravodlivosť – rozhoduje prokurátor alebo vopred pripravené uznesenie?

Nie je žiadnym tajomstvom, že medzi advokátmi, vyšetrovateľmi, prokurátormi aj ďalšími ľuďmi z právnej praxe sa už roky diskutuje o existencii tzv. „šablónových uznesení“. Hoci sa o tomto fenoméne hovorí najmä v neoficiálnych debatách, len výnimočne sa stáva predmetom odbornej verejnej diskusie. Pod týmto pojmom možno rozumieť rozhodnutia, ktorých podstatná časť odôvodnenia je koncipovaná natoľko všeobecne, že po zmene identifikačných údajov, stručného opisu skutkového stavu a niekoľkých formálnych náležitostí ich možno po minimálnych úpravách použiť aj v úplne odlišných trestných veciach. Individuálne právne posúdenie konkrétneho prípadu sa pritom redukuje na minimum, zatiaľ čo rozhodujúcu časť odôvodnenia tvorí vopred pripravený text pozostávajúci zo všeobecných úvah o dokazovaní, citácií zákonných ustanovení a konštatovaní, ktoré možno po minimálnych úpravách použiť aj v skutkovo a právne odlišných trestných veciach.

Či ide iba o profesijný mýtus alebo o jav, ktorý sa objavuje aj v rozhodovacej praxi, ponechávam na posúdenie každého čitateľa. Súčasťou článku je preto aj anonymizované uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava I, na základe ktorého si môže každý vytvoriť vlastný názor. Už samotná možnosť takéhoto posúdenia je dôležitá, pretože diskusia o šablónových uzneseniach by nemala zostať v rovine všeobecných dojmov, ale mala by vychádzať aj z konkrétnych rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o príliš odvážne tvrdenie. Porovnanie väčšieho počtu rozhodnutí niektorých orgánov činných v trestnom konaní však vyvoláva oprávnenú otázku, či úvahy o existencii šablónových uznesení nie sú realite podstatne bližšie, než by sa mohlo zdať. Nejde pritom iba o podobný štýl písania alebo opakovanie zaužívaných právnych formulácií. Problém vzniká v okamihu, keď sa z univerzálneho textu stane podstatná časť odôvodnenia rozhodnutia a individuálne okolnosti konkrétnej veci zostanú na jeho okraji. Rozhodnutie, ktoré má byť výsledkom individuálneho posúdenia konkrétneho prípadu, sa tak môže zmeniť na dokument, ktorý by po minimálnych úpravách obstál aj v desiatkach ďalších skutkovo a právne odlišných vecí.

Najvýraznejšie sa tento jav prejavuje pri rozhodovaní o sťažnostiach proti uzneseniam policajtov. Práve tam je existencia šablónových uznesení mimoriadne nebezpečná. Sťažnosť totiž predstavuje jediný riadny opravný prostriedok, prostredníctvom ktorého môže oznamovateľ dosiahnuť preskúmanie rozhodnutia policajta prokurátorom. V tomto štádiu konania už nejde iba o posúdenie správnosti postupu policajta. Ide predovšetkým o preverenie, či orgán vykonávajúci dozor nad zachovávaním zákonnosti skutočne naplnil svoju zákonnú úlohu a poskytol účastníkovi konania reálnu ochranu pred prípadným nezákonným alebo vecne nesprávnym rozhodnutím.

Prokurátor v tomto štádiu konania nevystupuje ako obhajca rozhodnutia policajta ani ako orgán, ktorého úlohou je za každú cenu potvrdiť prvostupňové rozhodnutie. Je garantom zákonnosti prípravného konania, ochrany základných práv a slobôd a zároveň orgánom, ktorý má zabezpečiť, aby sa prípadné pochybenia policajta odstránili už v prípravnom konaní, bez potreby ďalších opravných prostriedkov alebo nadväzujúcich súdnych konaní. Jeho úlohou nie je hľadať argumenty na potvrdenie rozhodnutia policajta, ale nezávisle preskúmať, či toto rozhodnutie obstojí z pohľadu zákonnosti aj vecnej správnosti. Zákon mu preto zveruje právomoc preskúmať napadnuté uznesenie v celom rozsahu, vyhodnotiť jednotlivé námietky uvedené v sťažnosti, vykonať vlastné hodnotenie skutkových a právnych okolností veci a presvedčivým spôsobom vysvetliť, prečo považuje rozhodnutie policajta za správne alebo nesprávne. Práve rozhodovanie o sťažnosti predstavuje okamih, v ktorom sa má prejaviť nezávislosť prokurátora od rozhodnutia policajta.

Ak sa druhostupňové rozhodnutie obmedzí iba na potvrdenie záverov prvostupňového orgánu bez vlastného preskúmateľného odôvodnenia, dvojstupňové rozhodovanie stráca svoj praktický význam a sťažnosť sa môže zmeniť na formalitu.

Význam tejto úlohy nemožno podceňovať. Prokurátor totiž nie je poslednou procesnou prekážkou pred podaním ústavnej sťažnosti alebo žaloby na medzinárodný súd. Je predovšetkým prvou a často jedinou reálnou zárukou toho, že nezákonnosť alebo vecná nesprávnosť rozhodnutia policajta bude odstránená bez potreby ďalších zdĺhavých konaní. Ak rezignuje na individuálne preskúmanie napadnutého rozhodnutia, rezignuje tým aj na jednu zo svojich najdôležitejších zákonných úloh. Ak sa prokurátor obmedzí iba na formálne potvrdenie rozhodnutia policajta bez vlastného preskúmateľného odôvodnenia, jeho rozhodnutie síce formálne existuje, no z pohľadu výkonu dozoru nad zachovávaním zákonnosti môže zostať iba zdanlivé.

Takéto požiadavky pritom nie sú výsledkom prehnaných očakávaní účastníkov konania. Vyplývajú zo samotných princípov právneho štátu a dlhodobej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Povinnosť riadne odôvodňovať rozhodnutia nepredstavuje formalitu ani akademickú požiadavku právnej teórie. Je jednou zo základných záruk ochrany pred svojvôľou orgánov verejnej moci. Práve odôvodnenie umožňuje účastníkovi konania pochopiť, akými úvahami sa rozhodujúci orgán riadil, a zároveň umožňuje verejnosti kontrolovať, že výkon verejnej moci nebol svojvoľný. Nestačí preto iba oznámiť výsledok rozhodovania. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako boli hodnotené vykonané dôkazy, akým spôsobom sa rozhodujúci orgán vysporiadal s podstatnými námietkami účastníka konania a prečo dospel práve k prijatému záveru.

Právna istota totiž nevzniká tým, že orgány verejnej moci rozhodujú. Vzniká až vtedy, keď z ich rozhodnutí možno zistiť, prečo rozhodli práve tak, ako rozhodli.

Práve preto nemožno problém šablónových uznesení vnímať iba ako otázku kvality odôvodnenia jednotlivých rozhodnutí. Ide o jav, ktorý môže mať podstatne závažnejšie dôsledky. Právny štát totiž nestojí iba na existencii zákonov, ale predovšetkým na dôvere občanov, že štátne orgány budú ich veci skutočne individuálne posudzovať a poskytovať im účinnú právnu ochranu. Ak však občan po podaní rozsiahlej a vecne odôvodnenej sťažnosti dostane rozhodnutie, z ktorého sa prakticky nedozvie, prečo jeho konkrétne námietky neobstáli, môže celkom prirodzene nadobudnúť presvedčenie, že zákonom garantovaný opravný prostriedok predstavuje iba formálnu prekážku na ceste k vopred pripravenému výsledku.

Dôvera občanov v právny štát sa pritom nevytráca jedným nesprávnym rozhodnutím. Stráca sa postupne. Každým rozhodnutím, z ktorého účastník konania nadobudne presvedčenie, že jeho argumenty nikto skutočne neposudzoval. Každým rozhodnutím, ktoré pôsobí dojmom, že bolo vytvorené ešte skôr, ako sa rozhodujúci orgán oboznámil s obsahom podanej sťažnosti. Strata dôvery v zákonné mechanizmy ochrany práv patrí medzi najnebezpečnejšie javy, ktoré môžu v právnom štáte vzniknúť. Pokiaľ občania prestanú veriť, že sa prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní môžu účinne domôcť ochrany svojich práv, časť z nich začne hľadať iné spôsoby riešenia svojich problémov. Niektorí rezignujú na využívanie zákonných prostriedkov ochrany úplne. Iní sa pokúsia zabezpečovať dôkazy vlastnými prostriedkami, obchádzať príslušné orgány alebo riešiť svoje spory mimo zákonného rámca, neraz aj za cenu konania, ktoré sa samo dostáva na hranicu zákona alebo ju prekračuje. Takýto stav predstavuje vážne riziko pre dôveru verejnosti v právny štát, pretože oslabuje presvedčenie občanov, že zákonné prostriedky ochrany práv plnia svoj účel.

O to viac prekvapuje, že aj v roku 2026 možno stále naraziť na rozhodnutia, pri ktorých vzniká oprávnená pochybnosť, či boli vytvorené pre konkrétnu vec, alebo či ide o text, ktorý by po minimálnych úpravách obstál aj v desiatkach ďalších trestných konaní bez ohľadu na ich skutkové a právne odlišnosti.

Ak má byť rozhodovanie o sťažnostiach skutočným výkonom dozoru nad zachovávaním zákonnosti, nestačí, aby bolo výsledné rozhodnutie iba zákonné. Musí byť aj presvedčivé. Presvedčivé však môže byť iba vtedy, ak z jeho odôvodnenia možno zistiť, že vzniklo na základe individuálneho posúdenia konkrétnej veci, konkrétnych dôkazov a konkrétnych námietok účastníka konania, nie použitím vopred pripraveného šablónového odôvodnenia. Práve z tohto pohľadu by mal čitateľ posudzovať aj nasledujúce uznesenie.

Uzneseniu Okresnej prokuratúry Bratislava I predchádzalo uznesenie vyšetrovateľa o odmietnutí trestného oznámenia. Oznamovateľ využil svoje zákonné právo podať sťažnosť, v ktorej podrobne napadol skutkové aj právne závery vyšetrovateľa. Namietal spôsob hodnotenia dôkazov, neúplnosť dokazovania, neodstránené rozpory medzi vykonanými dôkazmi, absenciu vykonania navrhovaných dôkazov, nedostatočné vyhodnotenie listinných podkladov, logické rozpory v odôvodnení, ako aj jeho nepreskúmateľnosť. Išlo teda o rozsiahlu argumentáciu, ktorá si prirodzene vyžadovala individuálne posúdenie každej jednej námietky.

Anonymizované uznesenie nezverejňujem ako dôkaz nesprávnosti jedného konkrétneho rozhodnutia. Zverejňujem ho preto, aby si každý čitateľ mohol vytvoriť vlastný názor na to, či z jeho obsahu možno zistiť, akými konkrétnymi úvahami sa prokurátor riadil pri rozhodovaní o jednotlivých námietkach sťažnosti a či z odôvodnenia vyplýva, že podaná sťažnosť bola skutočne individuálne preskúmaná.

Šablónové uznesenia totiž nepredstavujú iba problém kvality odôvodnenia rozhodnutí. Predstavujú predovšetkým problém dôvery občanov v to, že štát o ich veciach skutočne rozhodol, a nie iba vytvoril dojem, že rozhodol.

4 Pn 563/25/1101 – 8 V Bratislave 27. mája 2026

Uznesenie

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava I vec oznámenia XXXX XXXXX (ďalej len ako „oznamovateľ“) takto

rozhodla:

Podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku sťažnosť oznamovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ 1. oddelenia vyšetrovania, Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I z 21.04.2026, číslo konania ORP-884/1-VYS-B1-2025 o odmietnutí veci podľa § 197 odsek 1 písmeno d/ Trestného poriadku

zamietam,

pretože je nedôvodná.

Odôvodnenie

Vyšetrovateľ PZ 1. oddelenia vyšetrovania, Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I uznesením z 21.04.2026 rozhodol o odmietnutí veci podľa § 197 odsek 1 písmeno d/ Trestného poriadku na tom skutkovom základe ako je uvedený v predmetnom uznesení vyšetrovateľa PZ, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 odsek 2 Trestného poriadku.

Dané uznesenie napadol oznamovateľ v zákonom stanovenej lehote sťažnosťou, v rámci ktorej vyjadril svoj nesúhlas s takýmto postupom pričom bližšie analyzoval skutkový stav veci.

Podľa § 2 odsek 10 Trestného poriadku „Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby zistili skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby súdu umožnili spravodlivé rozhodnutie.“

Podľa § 2 odsek 12 Trestného poriadku „Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 odsek 5 podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.“.

Podľa § 193 odsek 1 Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak

a) nie je prípustná,

b) bola podaná oneskorene, osobou neoprávnenou, osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala alebo ktorá znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť, alebo

c) nie je dôvodná.“.

Podľa § 190 odsek 2 Trestného poriadku „Ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie

a) policajt prokurátorovi, ktorý vykonáva nad prípravným konaním dozor, a ak ide o sťažnosť proti uzneseniu, ku ktorému dal prokurátor súhlas alebo pokyn, jeho prostredníctvom nadriadenému prokurátorovi,

b) prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu,

c) vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník predsedovi senátu a v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie, ktorí majú pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu.

V zmysle ustanovenia § 197 odsek 1 písmeno d) Trestného poriadku ak nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 odsek 2 Trestného poriadku, prokurátor alebo policajt uznesením vec odmietne.

V citovanom ustanovení je upravený postup, keď prokurátor alebo policajt po preskúmaní trestného oznámenia dôjde k záveru, že v danej veci nejde o trestný čin t. j. prečin alebo zločin.

Zmyslom postupu orgánov činných v trestnom konaní pred začatím trestného stíhania je preverenie existujúcich indícií nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin a následné vyhodnotenie a právne posúdenie skutkových zistení. Uvedenej potrebe tiež zodpovedá rozsah dokazovania v tomto štádiu trestného konania, ktorý sa obmedzuje len na zistenie základných skutočností a teda odôvodnenosti prípadného začatia trestného stíhania, bez začatie ktorého je potrebné zistenie okolností umožňujúcich formuláciu skutku, z ktorého aspoň v hrubých rysoch vyplývajú konkrétne skutočnosti, napĺňajúce všetky znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu a ktoré definujú skutok v čase, mieste, spôsobe a okolnostiach vylučujúcich jeho zámenu s iným skutkom.

Po preskúmaní konštatujem, že som nezistila žiadne pochybenie v postupe vyšetrovateľa PZ pri konaní o trestnom oznámení, ktoré by malo vplyv na úplnosť zistenia skutkového stavu a správnosť výroku jeho rozhodnutia. Rozsah zabezpečených podkladov na rozhodnutie považujem za dostatočný na rozhodnutie o trestnom oznámení.

V tejto súvislosti uvádzam, že sa v plnom rozsahu stotožňujem s rozhodnutím vyšetrovateľa PZ ako aj s odôvodnením napadnutého uznesenia. Je na mieste pripomenúť, že konanie a rozhodnutie prvostupňového orgánu (v tomto prípade vo veci konajúceho vyšetrovateľa PZ) a druhostupňového orgánu (v tomto prípade dozorujúcej prokurátorky) tvorí organický jeden celok. Nie je teda potrebné opätovne rozvádzať skutkový a právny stav, ktorý bol v tejto veci policajtom pri prvostupňovom rozhodovaní správne zistený.

Analogicky, keďže sa stotožňujem s vyhodnotením veci policajtom nielen po skutkovej, ale aj po právnej stránke, poukazujem na odôvodnenie samotného sťažnosťou napadnutého uznesenia vyšetrovateľa PZ, z ktorého dostatočne vyplýva, ktoré dôkazy boli podkladom pre jeho právny záver a z čoho pramení aj samotná dôvodnosť takéhoto vyhodnotenia.

Vzhľadom na hore uvedené, ako orgán vecne a miestne príslušný na rozhodnutie o sťažnosti podľa § 190 odsek 2 Trestného poriadku som túto z dôvodu podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku zamietla.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť.

JUDr. XXXXX XXXXXXX
prokurátorka

 

Diskusia