Násilné trestné činy osôb so schizofréniou a právo na sprievod dôverníka obvineného

Mgr. Petra Pátrovičová, právna čakateľka Okresnej prokuratúry Trnava

Násilné trestné činy osôb so schizofréniou a právo na sprievod dôverníka obvineného

Jedným z najzávažnejších a forenzne najrelevantnejších duševných ochorení je schizofrénia. Na Slovensku touto diagnózou trpí približne 50-tisíc ľudí, čo predstavuje zhruba 1 % celkovej populácie. Ide o závažné psychotické ochorenie, ktorého klinický nástup môže byť pozvoľný alebo náhly. Často mu predchádza tzv. prodromálna fáza, ktorá sa prejavuje postupným sociálnym stiahnutím sa a izoláciou, výraznými zmenami v nálade a nešpecifickou úzkosťou, postupným narúšaním logického myslenia a kognitívnych funkcií. Po tejto fáze dochádza k prepuknutiu plne rozvinutej psychotickej fázy, ktorej dominujú pozitívne symptómy – najmä bludy (nevyvrátiteľné, chorobné presvedčenia nezodpovedajúce realite) a halucinácie (zmyslové vnemy bez reálneho podnetu, najčastejšie sluchové). Pre pochopenie kriminogénneho potenciálu schizofrénie je nevyhnutné preniknúť do vnútorného prežívania pacienta a opustiť optiku racionálne uvažujúceho človeka. Psychologička Eva Vašová z Ústavu pre výkon zabezpečovacej detencie v Českej republike opisuje toto prežívanie ako stav, kedy jedinec prežíva permanentný, paralyzujúci strach o svoj vlastný život. Tento strach je vyvolaný bludným presvedčením, že ho neustále niekto sleduje, snaží sa ho otráviť a že nikde na svete preňho nie je bezpečne. Tento stav navyše sprevádzajú imperatívne (prikazujúce) sluchové halucinácie, ktoré pacientovi vulgárne nadávajú, dehonestujú ho a nútia ho konať. V takomto stave extrémneho ohrozenia sa kompletne rúca a mení celá kognitívna schéma jedinca. Násilný čin, ktorý sa vonkajšiemu javí ako brutálny, nepochopiteľný a bezdôvodný, je v subjektívnom vnímaní pacienta vnímaný ako jediná možná forma „chorobne motivovanej sebaobrany“. Súčasná spoločnosť čelí predsudkom voči ľuďom trpiacim schizofréniou, ktorých laická verejnosť a médiá často paušálne vykresľujú ako nevyspytateľné a extrémne nebezpečné monštrá. Predpokladom k násilným trestným činom u osôb so schizofréniou však nie je samotná diagnóza, ale to, ako sa k týmto ľuďom správa ich okolie od útleho detstva. Rozhodujúci podiel na rozvoji prípadnej agresivity má totiž dysfunkčné a citovo chladné rodinné prostredie, školská šikana a traumatizácia v dospievaní, spojené s neskoršou sociálnou izoláciou a požívaním alkoholu či zneužívaním drog, ktoré fungujú ako deštruktívny spúšťač akútnych psychotických stavov. Ak človek s predispozíciou k tomuto ochoreniu vyrastá v bezpečnom, prijímajúcom a chápavom prostredí, kde sa mu namiesto odsudzovania dostane včasnej diagnostiky a podpory, jeho šanca na stabilný a bezpečný život v spoločnosti sa dramaticky zvyšuje.

Tento humanistický prístup k duševne chorým osobám (páchateľom) nachádza oporu v štúdii The MacArthur Violence Risk Assessment Study (MacArthurská štúdia hodnotenia rizika násilia), ktorá dokázala, že miera násilia u osôb s diagnostikovanou duševnou poruchou (vrátane schizofrénie), ktoré nezneužívajú návykové látky, je štatisticky zhodná s mierou násilia u bežnej populácie žijúcej v rovnakom prostredí. Z kriminologického hľadiska je u pacientov so psychotickými poruchami vo všeobecnosti najrizikovejšie užívanie psychoaktívnych látok u pacientov. Užívanie drog ako sú alkohol, marihuana a pervitín pred začiatkom schizofrénie vedie k rýchlejšiemu nástupu príznakov a choroby ako takej. Nie je pritom rozhodujúce či sa jedná o dlhodobé alebo krátkodobé užívanie. Nástup schizofrénie môže v niektorých prípadoch nastať aj po jednorazovej dávke drogy. Uvedené však platí len u jedincov, ktorí majú genetickú (dedičnú) predispozíciu k danému ochoreniu. Samotná diagnóza teda nie je generátorom násilia. Kľúčovým spúšťačom agresie nie je samotná psychóza, ale jej kombinácia so zneužívaním alkoholu a drog (tzv. duálna diagnóza), osobná história traumatizácie v detstve a sociálna deprivácia. Výskum prekvapivo preukázal, že pacienti trpiaci bludmi vo všeobecnosti nevykazujú vyššiu mieru násilia než pacienti bez nich. To potvrdzuje, že k násilným činom dochádza len v prípadoch zlyhania podpornej sociálnej a zdravotnej siete. Tradičný medicínsko-právny prístup, ktorý pri posudzovaní nebezpečnosti obvineného kládol neprimeraný dôraz na samotnú prítomnosť diagnózy, je dnes neudržateľný.

Násilná trestná činnosť páchateľov so schizofréniou vykazuje špecifickú kriminologickú typológiu, pre ktorú je charakteristické, že okruh obetí sa často obmedzuje na najbližších príbuzných a osoby zdieľajúce s páchateľom spoločnú domácnosť. Tento kriminogénny mechanizmus je priamym dôsledkom progresívnej sociálnej izolácie chorého človeka, ktorý pod vplyvom permanentného tlaku ochorenia začne projektovať svoje perzekučné a paranoidné bludy na ľudí vo svojom bezprostrednom okolí. Tento predpoklad potvrdzujú aj sociologické výskumy zamerané na správanie pacientov po prepustení z psychiatrickej starostlivosti. Ak u nich dôjde k agresii, toto násilie je v drvivej väčšine namierené voči osobám, ktoré páchateľ dôverne pozná. Štatistiky ukazujú, že až 51 % všetkých násilných incidentov smeruje voči rodinným príslušníkom – najčastejšie vo forme patricídia (úmyselné usmrtenie vlastného otca) či matricídia (úmyselné usmrtenie vlastnej matky) – a ďalších 35 % voči priateľom a známym. Ústav experimentálnej medicíny v Taliansku skúmal v roku 2022 prípady matricídii, pričom bolo zistené, že 81,5% páchateľov boli mladí muži (synovia) a až 43,2% z nich trpelo schizofréniou a psychotickými ochoreniami.

Dňa 24. novembra 2023 v dopoludňajších hodinách došlo v obci Chminianska Nová Ves k brutálnemu útoku, pri ktorom mladá žena napadla svojich starých rodičov veľkým kuchynským nožom, starej mame spôsobila 33 bodných a rezných rán, na svojho starého otca zaútočila, keď ležal na zemi a najmenej 15 krát bodla do oblasti vrchnej časti tela najmä hlavy, brucha, hrudníka, krku a vrchných končatín, čím obaja utrpeli mnohopočetné vnútorné i vonkajšie zranenia. Stará mama zomrela na následky zranení v ten istý deň a starý otec po 25 dňoch zomrel v nemocnici. V čase činu nebola pre nepríčetnosť zodpovedná, preto bolo jej trestné stíhanie zastavené, pretože v dôsledku hebefrénnej schizofrénie nemohla v čase skutku nebezpečnosť svojho konania pre spoločnosť a z rovnakého dôvodu nemohla svoje konanie ani ovládať. Skutok spáchala výhradne zo psychotickej motivácie. Bezprostredným spúšťacím mechanizmom (tzv. triggerom) bola banálna rodinná situácia. Páchateľka chcela 3 eurá na cigarety. Jej stará mama jej tieto peniaze odmietla dať s odôvodnením, že sa s nimi nerozpráva. Svedok opisoval ženu v čiernom oblečení, ktorá bez akýchkoľvek emócii útočila na staršieho muža a ťahala ho po zemi. Iný svedok opísal, že po spozorovaní situácie, keď na ňu kričal čo robí, začala páchateľka starého otca ťahať za nohu smerom do letnej kuchynky, následne utiekla. V mysli páchateľky, ktorá bola v tom čase už úplne rozvrátená ťažkou psychózou, odmietnutie starej mamy zapôsobilo ako rozbuška. Spustilo to masívny, nekontrolovateľný afekt a chorobnú agresiu, ktorú nedokázala korigovať. V jej zdravotnej dokumentácii navyše bolo zaznamenané predchádzajúce užívanie alkoholu, pervitínu a marihuany. Hoci u nej nebola diagnostikovaná priama závislosť, užívanie drog u osôb so schizofréniou pôsobí ako extrémny katalyzátor – dokáže urýchliť rozpad osobnosti a spustiť akútnu psychotickú epizódu s fatálnymi následkami.

Dňa 05. 12. 2023 v okrese Banská Bystrica, po predchádzajúcom slovnom konflikte muž fyzicky napadol svoju matku tak, že pristúpil k nej v kuchyni a začal ju opakovane päsťami udierať do tváre, nosa a brady, následne do nej hodil plnú pivovú fľašu, ktorá sa jej rozbila na zadnej časti hlavy, po tomto ju stiahol do kúpeľne, aby sa umyla, ona sa však otočila a išla opäť do obývačky, následne ju podkopol a odhodil smerom do rohu k radiátoru, na ktorý spadla hlavou, na to sa začala dvíhať, kedy ju opakovane kopol do hlavy, ona sa však stále dvíhala zo zeme, pričom chrčala, on si potom otvoril fľašu alkoholu, z ktorej sa napil, pričom na ňu z jej obsahu vylial a ešte ju trikrát kopol do tváre a do hrude, aby sa viac zo zeme nezdvihla, čím jej uvedeným konaním spôsobil mnohopočetné zranenia, ktorým na mieste podľahla. Motivácia k tomuto činu bola patologická a bola priamym produktom nestabilizovaného endogénneho psychotického ochorenia. Páchateľ konal v snahe znížiť svoju masívnu, patologickú úzkosť, ktorá pramenila z jeho paranoidného nastavenia voči okoliu. Trpel totiž fixovaným psychotickým bludom, že jeho matka nie je jeho biologickou matkou. Tento blud sa stupňoval s postupným zhoršovaním jeho duševného stavu, pričom akýkoľvek bežný tlak alebo správanie zo strany matky v ňom vyvolávalo chorobnú hostilitu a nepredvídateľné, výbušné reakcie. Z psychologického a psychiatrického hľadiska bol u páchateľa diagnostikovaný dlhodobý stav paranoidnej schizofrénie a znalci konštatovali, že jeho rozpoznávacie a ovládacie schopnosti boli v čase spáchania skutku úplne vymiznuté. Jeho osobnosť vykazovala hlbokú dezorganizáciu, inkoherentné myslenie a chýbajúci náhľad na vlastnú chorobu, kvôli čomu v minulosti odmietal spolupracovať pri liečbe. Jeho prežívanie bolo emočne oploštené, odcudzené a neprirodzené. Kontakt s ľuďmi vnímal ako traumatizujúci a trpel autistickým uzatváraním sa do seba. Aj v tomto prípade k celkovému rozpadu osobnosti a zníženiu rozumovej kontroly nad agresívnymi tendenciami prispel dlhodobý abúzus alkoholu, pervitínu a marihuany, hoci v mesiacoch pred činom abstinoval.

Zavedenie inštitútu dôverníka pre obvinených a jeho význam v trestnom konaní

Podľa odporúčania Európskej komisie z 27. novembra 2013 o procesných zárukách pre zraniteľné osoby podozrivé alebo obvinené v trestnom konaní (2013/C 378/02) majú členské štáty EÚ posilniť procesné práva všetkých podozrivých alebo obvinených osôb, ktoré nie sú schopné pochopiť trestné konanie vzhľadom na svoj vek, duševný alebo fyzický stav alebo telesné postihnutie a účinne sa na nich zúčastňovať, čo z nich robí zraniteľné osoby. Rozhodujúce je, aby sa zraniteľnosť osoby podozrivej alebo obvinenej v trestných konaniach rýchlo identifikovala a uznala. Na tieto účely by orgány činné v trestnom konaní a súd mali vykonať prvotné posúdenie, preto by odborníci, ktorí prichádzajú do kontaktu so zraniteľnými osobami mali absolvovať primeranú odbornú prípravu, aby sa oboznámili s osobitnými potrebami týchto osôb, pričom by takisto mali mať možnosť požiadať nezávislého odborníka o posúdenie stupňa zraniteľnosti, potrieb zraniteľnej osoby a primeranosti akýchkoľvek opatrení, ktoré sa prijali alebo plánujú prijať proti zraniteľnej osobe. Odporúčanie zavádza pojem „vhodná dospelá osoba“, ktorou je príbuzný alebo osoba, ktorá má sociálny vzťah k zraniteľnej osobe a ktorá bude pravdepodobne komunikovať s orgánmi a umožní zraniteľnej osobe uplatňovať jej procesné práva. Členské štáty by mali uplatňovať prezumpciu zraniteľnosti najmä v prípade osôb so závažnými psychologickými, duševnými, fyzickými alebo zmyslovými poruchami, duševnými chorobami alebo kognitívnymi poruchami, ktoré im bránia pochopiť konania a účinne sa na nich zúčastňovať. Zraniteľné osoby potrebujú počas trestných konaní primeranú pomoc a podporu. Z tohto dôvodu by mala byť aj vhodná dospelá osoba čo najskôr informovaná o trestnom konaní proti zraniteľnej osobe, charaktere obvinenia, procesných právach a dostupných opravných prostriedkoch. Vhodná dospelá osoba by mala byť čo najskôr informovaná o pozbavení osobnej slobody a o jeho odôvodnení, pokiaľ to nie je v rozpore s najlepším záujmom zraniteľnej osoby. Európska komisia tiež odporúča audiovizuálne zaznamenávať akýkoľvek výsluch zraniteľných osôb vo fáze vyšetrovacej väzby.

V slovenskom trestnom práve pod pojem „vhodná dospelá osoba“ spadá inštitút dôverníka poškodeného v priebehu celého trestného konania (§ 48a Tr. por.) a obžalovaného v súdnom konaní (§ 250 ods. 2 Tr. por.). Obžalovaný má právo vybrať si dvoch dôverníkov, ktorí môžu byť prítomní na hlavnom pojednávaní aj v prípade, ak bola verejnosť z pojednávania vylúčená. Právo poškodeného na sprievod dôverníka je rozšírené na celé trestné konanie, pričom je v trestnom poriadku exaktne vymedzené, že poskytuje poškodenému potrebnú pomoc, najmä psychickú. Na porovnanie s civilným mimosporovým procesom, ktorého účastníkmi sú zraniteľné osoby, zákon priznáva účastníkovi konania o spôsobilosti na právne úkony a konania o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení (§ 242 a § 259 CMP) – osobe s duševnou poruchou právo zvoliť si dôverníka, ktorý sa zúčastňuje konania. Ak civilné právo takýmto spôsobom chráni duševné zdravie účastníka s duševným ochorením pri rozhodovaní napr. o jeho hospitalizácii, trestné právo by malo pri hrozbe väzby, trestu či ochranného liečenia pôsobiť obdobne. Zatiaľ čo poškodený má právo na sprievod dôverníka počas celého trestného konania (vrátane prípravného konania, obvinený (resp. obžalovaný) disponuje týmto právom až v súdnom konaní, čo je však pre psychicky chorých páchateľov nedostatočné, pretože súdne konanie je po vykonanom prípravnom konaní finálnym štádiom procesu. Zadržanie políciou, umiestnenie do cely predbežného zaistenia a prvé výsluchy predstavujú pre každého človeka stresor. Pre osobu trpiacu psychotickým ochorením môže toto prostredie dekompenzovať jej stav. Prítomnosť dôverníka už v prípravnom konaní pôsobí ako psychologická kotva, ktorá znižuje hladinu úzkosti a bráni úplnému mentálnemu kolapsu obvineného. Duševne chorý obvinený je v stave úzkosti a dezorientácie mimoriadne sugestibilný a náchylný na sekundárnu traumatizáciu. Pod vplyvom tlaku vyšetrovania a absencie blízkej osoby môže dôjsť k tzv. psychotickej racionalizácii alebo k iracionálnemu priznaniu sa k činu, ktorý nespáchal, prípadne k skresleniu skutkových okolností. Dôverník svojou prítomnosťou pomáha obvinenému udržať kontakt s realitou, čím sa zvyšuje spoľahlivosť a objektivita jeho výpovede pre potreby vyšetrovania. Právo na ochranu zdravia – vrátane toho duševného – je univerzálnym ľudským právom, ktoré nemôže byť podmieňované vybraným procesným postavením.

Trestný poriadok v § 37 upravuje inštitút povinnej obhajoby, ktorý sa uplatňuje okrem iného aj v prípadoch, ak je obvinený pozbavený spôsobilosti na právne úkony, jeho spôsobilosť je obmedzená, ak má orgán činný v trestnom konaní či súd pochybnosti o jeho spôsobilosti náležite sa obhajovať a v konaní o obzvlášť závažnom zločine alebo v konaní o trestnom čine, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica je najmenej desať rokov. Hoci je prítomnosť obhajcu zárukou ochrany procesných práv obvineného, v prípade osôb s duševnou poruchou alebo mentálnym znevýhodnením tento inštitút sám osebe nerieši všetky ich špecifické potreby. Prítomnosť dôverníka (napr. rodinného príslušníka alebo dlhodobého terapeuta) odbúrava počiatočnú nedôveru a strach z neznámeho prostredia. Obhajca spravidla nepozná individuálne prejavy, spúšťače úzkosti či špecifické komunikačné vzorce, ktoré sú u konkrétneho obvineného s duševným ochorením prítomné. Štandardizovaný psychometrický nástroj GSS (Gudjonsson Suggestibility Scale), ktorý sa dodnes celosvetovo používa na meranie dvoch aspektov reakcie človeka na výsluchový stres, a to mieru, do akej podozrivý podľahne vedúcim a sugestívnym otázkam vyšetrovateľa a mieru, do akej podozrivý zmení svoju výpoveď po tom, čo vyšetrovateľ vyvinie interpersonálny tlak. Štúdie opakovane preukázali, že pacienti s aktívnou fázou schizofrénie a ľudia s intelektovým znevýhodnením dosahujú v testoch GSS štatisticky významne vyššie skóre v oboch parametroch v porovnaní so zdravou kontrolnou skupinou. Ich schopnosť odolávať nátlaku je znížená o 40 % až 60 %. Pod vplyvom spätnej väzby, že „klamú“, okamžite menia svoje odpovede smerom, ktorý im naznačuje vyšetrovateľ, len aby znížili úroveň interpersonálneho napätia. Nedávna empirická štúdia publikovaná v Frontiers in Psychiatry (2021) potvrdila vysoké riziko traumatizácie psychicky chorých osôb počas vyšetrovacích úkonov a súdnych pojednávaní, ak chýba podporný mechanizmus. Policajti bez špecifického tréningu nedokázali odlíšiť symptómy akútnej psychózy (napr. bludnú produkciu) od vedomého klamstva, čo viedlo k neefektívnemu a traumatizujúcemu vedeniu výsluchu. Prítomnosť dôverníka pôsobí ako stabilizačný faktor, ktorý výrazne znižuje riziko úzkostí, panických záchvatov a celkového zhoršenia psychického stavu obvineného a zefektívni priebeh úkonov trestného konania.

Príbeh Oľgy Hepnárovej

V júli 1973 22-ročná Oľga Hepnarová úmyselne nasmerovala nákladné auto na skupinu ľudí čakajúcich na električkovej zastávke v Prahe, pričom usmrtila osem osôb a ďalších šesť ťažko zranila. Po skutku bez zranenia vystúpila a pokojne čakala na príchod polície.

Olga Hepnarová pochádzala z usporiadanej rodiny. Od detstva však trpela psychickými problémami, psychiatri jej diagnostikovali chorobu dnes známu ako hebefrénna schizofrénia a už v trinástich rokoch sa pokúsila o samovraždu. Základnú školu síce dokončila pod dohľadom psychológov a psychiatrov, neskôr sa jej však nik systematicky nevenoval. Vyučila sa za umeleckú knihárku, ale pre problémy s ľuďmi skončila ako vodička nákladných áut. Viackrát sa snažila dostať do psychiatrickej liečebne, vždy neúspešne. Naposledy asi mesiac pred vraždením. Lekári ju označili za simulantku a v nej to posilnilo odpor k systému. Svoj čin chápala ako akt pomsty voči spoločnosti, ktorú obviňovala zo svojho celoživotného utrpenia a nepochopenia. V deň skutku redakcií Svobodného slova a Mladého světa novín list, v ktorom okrem iného napísala: „Jsem zničený člověk. Člověk zničený lidmi... Mám možnost volit mezi sebezabitím a mstou. Moje volba je: pomstím se svým vrahům...“

Oľga čin neľutovala, práve naopak vyjadrila úľavu a spokojnosť, pričom ľutovala iba to, že nezabila viac ľudí a že medzi nimi neboli aj jej rodičia. Vtedajší socialistický režim a jeho justičný aparát sa príliš nezaoberali skutočným duševným stavom obvinenej. Hoci Olga Hepnarová od detstva trpela vážnymi psychickými problémami, v trinástich rokoch sa pokúsila o samovraždu a neskôr jej bola diagnostikovaná hebefrénna schizofrénia, súdni znalci počas trestného konania opomenuli uvedenú diagnózu a zaujali záver, že hoci išlo o výrazne patologickú osobnosť s prvkami disociácie, v čase činu nebola nepríčetná. Tlak spoločnosti navyše smeroval k tomu najprísnejšiemu trestu – trestu smrti, čo potlačilo akúkoľvek snahu o objektívne medicínske a psychologické posúdenie. Jej obhajca, JUDr. Otakar Topič, ktorý bol nielen advokátom, ale aj vyštudovaným psychológom, od začiatku tvrdil, že Hepnarová trpela nediferencovanou formou schizofrénie (hebefrénneho či paranoidného typu) a jej ovládacie a rozpoznávacie schopnosti boli znížené až vymiznuté. Mestský súd v Prahe ju uznal za vinnú z trestného činu vraždy a odsúdil ju na trest smrti. Ona súdu poďakovala a vzdala sa práva na podanie odvolania. Odvolanie za ňu podala jej matka, ale Najvyšší súd ČSR rozsudok potvrdil. Prípad ešte posudzoval Najvyšší súd ČSSR, ktorý ho prekvalifikoval na všeobecné ohrozenie, ale výrok o treste nezmenil. Oľga Hepnarová bola popravená v marci 1975 ako posledná žena na území Československa. Obhajca Otakar Topič bol po výroku o treste smrti zdrvený, o prípade často hovoril, tvrdil, že Oľga Hepnarová mala schizofréniu a patrila na psychiatriu. Časom sa uzavrel do seba a dva roky po jej poprave, spáchal samovraždu.

Justičný systém vtedajšieho Československa sa k tomuto prípadu postavil z pozície striktného retributivizmu, teda trestania ako odplaty. Vtedajší trestnoprávny rámec navyše neponúkal alternatívu v podobe doživotného trestu odňatia slobody, čo zužovalo rozhodovacie pole súdu na binárnu voľbu medzi časovo obmedzeným trestom (maximálne 15 rokov) a trestom smrti. Súdny proces sa tak sústredil primárne na formálne naplnenie skutkovej podstaty trestného činu a otázku príčetnosti vyriešil pragmatickým príklonom k posudku, ktorý eliminoval akékoľvek pochybnosti o duševnom zdraví obžalovanej. Ignorovali sa pritom systémové zlyhania v oblasti primárnej a sekundárnej prevencie – od dysfunkčného rodinného zázemia až po fatálne zlyhanie ambulantnej psychiatrickej starostlivosti, ktorú Hepnarová bezprostredne pred činom vyhľadala, no bola pre administratívne prekážky odmietnutá. Reakcia verejnosti bola okamžitá a plná hnevu. Hepnarová zaútočila na bezbranných starých ľudí čakajúcich na zastávke. Pre vtedajšiu spoločnosť bola stelesnením čistého, nepochopiteľného zla. Verejnosť nechcela počuť o jej ťažkom detstve, šikane či psychických problémoch. Akýkoľvek pokus o jej obhajobu alebo vysvetlenie jej stavu bol vnímaný ako urážka pamiatky obetí. Hoci Hepnarová vystupovala na súde chladne a vyhlasovala, že sa smrti nebojí, svedectvá zo dňa popravy (12. marca 1975) opisujú jej úplné psychické zrútenie. Pred šibenicou kládla zúfalý odpor, plakala, vracala a museli ju k šibenici doslova dotiahnuť.

Ľudia ako Oľga Hepnarová nevznikajú zo dňa na deň. Sú výsledkom dlhodobého reťazca zlyhaní rodinného, školského a spoločenského prostredia. Ak sa nesnažíme pochopiť mechanizmy, ktoré vedú k násilným činom duševne chorých osôb, nedokážeme im včas predchádzať.

Zdroje:

1. STUART, H. Violence and mental illness: an overview. World Psychiatry, Official journal of the world psychiatric association

2. The MacArthur Violence Risk Assessment Study

3. Uznesenie Krajskej prokuratúry Nitra zo dňa 28.4.2016, sp.zn. Kv 19/15/4400

4. Uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 08.07.2024, sp. zn. 4Nt/14/2024

5. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 19.06.2024, sp. zn. 7Nt/30/2024

6. Uznesenie Okresného súdu Námestovo zo dňa 09.01.2023, sp. zn. 3Pu/1/2023

7. Odporúčanie Európskej komisie z 27. novembra 2013 o procesných zárukách pre zraniteľné osoby podozrivé alebo obvinené v trestnom konaní (2013/C 378/02)

8. VAŠOVÁ, Eva. Klinická Ψ: Jak může vypadat schizofrenie?.https://podtail.com/podcast/psychologicky-podcast/10-klinicka-jak-m-e-vypadat-schizofrenie/

9. CÍLEK, R. Olga Hepnarová. Zabíjela, protože neuměla žít. Nakladatelství XYZ s.r.o.

10. DUFEK, M. Soudní psychiatrie: pro právníky a lékaře

11. Gudjonsson Suggestibility Scale (GSS)

12. Katharina Lorey, Jörg M Fegert - Increasing Mental Health Literacy in Law Enforcement to Improve Best Practices in Policing—Introduction of an Empirically Derived, Modular, Differentiated, and End-User Driven Training Design A United States Forensic Sample for the Gudjonsson Suggestibility Scales

13. Matricide and psychiatric evaluation: An update (Feola, Ciamarra, et al.)

Diskusia