Výsluch obvineného bez výsluchu obvineného

 

Vo vä­zob­ných ve­ciach neus­tá­le pretr­vá­va­jú prí­pa­dy, v kto­rých ob­vi­ne­ní zvo­lia rov­na­kú pro­ces­nú tak­ti­ku v prí­pa­doch, keď je po­da­ná ob­ža­lo­ba (res­pek­tí­ve návrh na predĺže­nie le­ho­ty väz­by) tes­ne pred za­ča­tím ply­nu­tia dvad­sať­dňo­vej le­ho­ty v zmys­le § 76 ods. 2 Tr. por. (1) Tá­to pro­ces­ná tak­ti­ka spo­čí­va v tom, že pred ale­bo po sta­no­ve­ní ter­mí­nu vý­slu­chu sú­dom ale­bo sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie, pred­lo­ží ob­ha­jo­ba sú­du po­da­nie, v kto­rom ob­vi­ne­ný vy­slo­ve­ne žia­da, aby sa ko­na­lo v je­ho nep­rí­tom­nos­ti, t. j. bez je­ho vý­slu­chu, pri­čom zá­ro­veň ob­ha­jo­ba navr­hne sú­du, aby roz­ho­dol o väz­be „od sto­la“, a to z dô­vo­du, že vý­sluch ob­vi­ne­né­ho bez ob­vi­ne­né­ho nep­ri­chá­dza do úva­hy. Pre úpl­nosť tre­ba do­dať, že časť sud­cov sa s ta­kým­to práv­nym ná­zo­rom sto­tož­ňu­je a sku­toč­ne o väz­be roz­ho­du­je „od sto­la“, bez vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho.

 

Vý­kla­do­vý prob­lém spo­čí­va v zne­ní us­ta­no­ve­nia § 72 ods. 2 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho mu­sí byť ob­vi­ne­ný pred roz­hod­nu­tím o väz­be (2) vy­po­ču­tý, pri­čom bez vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho mož­no roz­hod­núť o väz­be vte­dy, ak ob­vi­ne­ný vy­slo­ve­ne po­žia­dal, aby sa ko­na­lo v je­ho nep­rí­tom­nos­ti ale­bo ak zdra­vot­ný stav ob­vi­ne­né­ho neu­mož­ňu­je je­ho vý­sluch. Prob­le­ma­tic­kým je prá­ve tá časť ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia, kto­rá sa tý­ka vý­kla­du slov „bez vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho mož­no roz­hod­núť o väz­be...“.

 

Ako už bo­lo naz­na­če­né, ten­to prob­lém je vy­puk­lý prá­ve v si­tuáciách, keď má súd roz­ho­do­vať o prí­pad­nom ďaľ­šom tr­va­ní väz­by po po­da­ní ob­ža­lo­by, res­pek­tí­ve, keď má sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie roz­ho­do­vať o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by. Mož­no pri­po­me­núť, že ak súd roz­ho­du­je po po­da­ní ob­ža­lo­by, tak roz­ho­du­je buď sa­mo­sud­ca, kto­rý pos­tu­pu­je pod­ľa § 72 ods. 2 Tr. por., te­da roz­ho­du­je na vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho (§ 349 ods. 4 Tr. por.) (3) ale­bo roz­ho­du­je se­nát na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí, pri­čom pos­tu­pu­je pri­me­ra­ne pod­ľa § 72 ods. 2 Tr. por. (§ 304 ods. 2 Tr. por.).

 

Všet­ky tie­to prí­pa­dy ma­jú spo­loč­né to, že sa pri nich pos­tu­pu­je pod­ľa § 72 ods. 2 Tr. por., t. j. súd roz­hod­ne o väz­be po vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho, pri­čom súd (sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie) mu­sí roz­hod­núť o väz­be (v prí­pa­de po­da­nia sťaž­nos­ti aj spo­loč­ne s na­dria­de­ným sú­dom) do up­ly­nu­tia le­ho­ty, kto­rá by bo­la le­ho­tou väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní ale­bo le­ho­ty, kto­rá sa má predĺžiť. Ak sa tak nes­ta­ne, mu­sí byť ob­vi­ne­ný pre­pus­te­ný z väz­by na slo­bo­du

 

Pod­ľa vý­kla­du za­stá­va­né­ho ob­vi­ne­ný­mi (ob­haj­ca­mi), v prí­pa­doch, keď je ob­ža­lo­ba, či návrh na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by po­da­ný pro­ku­rá­to­rom tes­ne pred za­ča­tím ply­nu­tia dvad­sať­dňo­vej le­ho­ty v zmys­le § 76 ods. 2 Tr. por. zna­me­ná vý­slo­ve­né po­žia­da­nie ob­vi­ne­né­ho, aby sa ko­na­lo v je­ho nep­rí­tom­nos­ti to, že súd mu­sí roz­hod­núť bez vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho, tak ako to sta­no­vu­je us­ta­no­ve­nie § 72 ods. 2 Tr. por., te­da sa­mo­sud­ca a sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie by vô­bec ne­ma­li vy­ko­nať vý­sluch ob­vi­ne­né­ho a se­nát by vô­bec ne­mal vy­ko­nať ne­ve­rej­né za­sad­nu­tie, na kto­rom sa má vy­po­čú­vať ob­vi­ne­ný. Ak sa súd sto­tož­ní s ta­kým­to vý­kla­dom (te­da, že nep­ri­chá­dza do úva­hy vý­sluch ob­vi­ne­né­ho bez ob­vi­ne­né­ho) mu­sí roz­hod­núť „od sto­la“, vy­ho­to­vaiť a do­ru­čo­vať uz­ne­se­nie op­ráv­ne­ným oso­bám (pri ob­haj­coch čas­to aj so zá­va­dou v do­ru­čo­va­ní), pri­čom op­ráv­ne­né oso­by ma­jú prá­vo po­dať sťaž­nosť do troch dní od do­ru­če­nia uz­ne­se­nia, pre­to­že ta­ké­to uz­ne­se­nie vy­da­né „od sto­la“ sa ne­vyh­la­su­je. Je evi­den­tné, že pri ta­kom­to pro­ces­nom pos­tu­pe nie je ob­jek­tív­ne mož­né roz­hod­núť prá­vop­lat­ne o väz­be do skon­če­nia le­ho­ty, kto­rá by bo­la le­ho­tou väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní, res­pek­tí­ve le­ho­ty, kto­rá sa má predĺžiť a up­ly­nu­tím tých­to le­hôt do­chá­dza k pre­pus­te­niu ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du.

 

Na­priek to­mu, že zne­nie us­ta­no­ve­nia § 72 ods. 2 Tr. por. nie je veľ­mi pre­cíz­ne (poj­mo­vo) for­mu­lo­va­né, som ná­zo­ru, že uve­de­ný pro­ces­ný pos­tup niek­to­rých sú­dov, kto­rý v prí­pad­ne vý­slov­né­ho vy­hlá­se­nia ob­vi­ne­né­ho, aby sa ko­na­lo v je­ho nep­rí­tom­nos­ti, roz­ho­du­jú o väz­be „od sto­la“, je nes­práv­ny.

 

Vý­sluch ob­vi­ne­né­ho je to­tiž mož­né vy­ko­nať aj bez vý­slu­chu (vý­po­ve­de) ob­vi­ne­né­ho.

 

Ten­to, na pr­vý poh­ľad ne­lo­gic­ký zá­ver, vy­chá­dza z to­ho, že je nut­né roz­li­šo­vať vý­sluch ob­vi­ne­né­ho ako pro­ces­nú for­mu roz­ho­do­va­nia sú­du (či sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie), kto­rý zna­me­ná pre­ro­ko­va­nie a nás­led­né vy­hlá­se­nie roz­hod­nu­tia o väz­be a vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, kto­rý zna­me­ná vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho, te­da fy­zic­kú (ús­tnu) mož­nosť ob­vi­ne­né­ho vy­jad­riť sa pred sú­dom k svoj­mu vä­zob­né­mu tres­tné­mu stí­ha­niu.

 

Po­kiaľ ide o vý­sluch ob­vi­ne­né­ho ako pro­ces­nej for­my roz­ho­do­va­nia sú­du, tak je­ho hlav­nou nápl­ňou je sí­ce fy­zic­ký vý­sluch ob­vi­ne­né­ho bez­pros­tred­ne pred sú­dom, av­šak pod­sta­ta tej­to pro­ces­nej for­my roz­ho­do­va­nia je šir­šia a neob­me­dzu­je sa len na sa­mot­ný vý­sluch (vý­po­veď) ob­vi­ne­né­ho. Z us­ta­no­ve­nia § 72 ods. 2 Tr. por. mož­no vy­vo­diť, že o ko­na­ní vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho mu­sí byť upo­ve­do­me­ný aj pro­ku­rá­tor (prí­pad­ne aj zá­stup­ca zá­uj­mo­vé­ho zdru­že­nia ale­bo iná oso­ba po­nú­ka­jú­ca zá­ru­ku ale­bo pe­ňaž­nú zá­ru­ku), t.j. pri vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho, ako pro­ces­nej for­me roz­ho­do­va­nia, mu­sí mať pro­ku­rá­tor, ako stra­na ko­na­nia pred sú­dom, mož­nosť vy­jad­riť sa k otáz­ke ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by, čo vy­slo­ve­ne vy­jad­ru­je us­ta­no­ve­nie § 72 ods. 2 Tr. por. tým, keď sta­no­vu­je, že k žia­dos­tiam ob­vi­ne­né­ho ale­bo iných osôb, po­da­ných v je­ho pros­pech, mu­sí mať pro­ku­rá­tor mož­nosť sa vy­jad­riť a to pred roz­hod­nu­tím o väz­be (t. j. pro­ku­rá­tor mu­sí mať mož­nosť rea­go­vať na po­da­nia ob­vi­ne­né­ho oh­ľad­ne väz­by a to pria­mo v ko­na­ní pred sú­dom a bez­pros­tred­ne pred sú­dom). Dodr­ža­nie toh­to pos­tu­pu je ne­vyh­nut­né pre­to, aby bol reš­pek­to­va­ný prin­cíp rov­nos­ti strán a tým za­cho­va­ná zá­sa­da kon­tra­dik­tór­nos­ti aj v ko­na­ní o väz­be (4)

 

 Sku­toč­nosť, že vý­sluch ob­vi­ne­né­ho ako pro­ces­ná for­ma pre­ro­ko­va­nia a nás­led­né­ho roz­ho­do­va­nia o väz­be sa ne­vy­čer­pá­va len vý­po­ve­ďou ob­vi­ne­né­ho vy­plý­va aj z us­ta­no­ve­nia § 302 ods. 2 Tr. por., kde sa vý­sluch ob­vi­ne­né­ho ako pro­ces­ná for­ma roz­ho­do­va­nia o väz­be na­zý­va ne­ve­rej­né za­sad­nu­tie v rám­ci kto­ré­ho má ob­vi­ne­ný mož­nosť vy­po­ve­dať a rea­go­vať na prí­pad­né návr­hy pro­ku­rá­to­ra.

 

Mož­no pre­to zhr­núť, že vý­sluch ob­vi­ne­né­ho ako pro­ces­ná for­ma roz­ho­do­va­nia sa­mo­sud­cu, či sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie za­hŕňa nie­len mož­nosť ob­vi­ne­né­ho vy­jad­riť sa k otáz­ke väz­by, ale za­hŕňa aj mož­nosť pro­ku­rá­to­ra, ob­haj­cu, či iných osôb vy­jad­riť sa k prí­pad­né­mu ďal­šie­mu tr­va­niu väz­by u ob­vi­ne­né­ho. Sa­mot­ná vý­po­veď (vý­sluch) ob­vi­ne­né­ho je po­tom po­jem už­ší a umož­ňu­je ob­vi­ne­né­mu tú­to mož­nosť aj ne­vyu­žiť, t. j. po­žia­dať súd, aby sa ko­na­lo v je­ho nep­rí­tom­nos­ti (bez je­ho ús­tne­ho pre­ja­vu), čo však ale nez­na­me­ná, že sa má ko­nať bez pria­me­ho a bez­pros­tred­né­ho pre­jed­na­nia otáz­ky väz­by v ko­na­ní pred sú­dom.

 

Ak te­da ob­vi­ne­ný po­žia­da, aby sa pri roz­ho­do­va­ní o väz­be po po­da­ní ob­ža­lo­by, či po­da­ní návr­hu na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by ko­na­lo bez je­ho prí­tom­nos­ti, nez­na­me­ná to, že súd mô­že roz­hod­núť o väz­be „od sto­la“, bez to­ho, aby sa aj iné op­ráv­ne­né oso­by (naj­mä pro­ku­rá­tor) moh­li k otáz­ke väz­by vy­jad­riť pria­mo v ko­na­ní pred sú­dom. Ta­ká­to žia­dosť ob­vi­ne­né­ho zna­me­ná, že súd (sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie) sta­no­ví ter­mín vý­slu­chu ako pro­ces­nej for­my roz­ho­do­va­nia o väz­be a o ter­mí­ne upo­ve­do­mí zá­ko­nom sta­no­ve­né oso­by. Nás­led­ne po za­ča­tí vý­slu­chu, ako pro­ces­nej for­my roz­ho­do­va­nia, skon­šta­tu­je, že sa bu­de ko­nať v nep­rí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho a to na je­ho žia­dosť, vy­zve pro­ku­rá­to­ra a ob­hja­cu (ak sa na vý­sluch dos­ta­vi­li) (5), aby sa k otáz­ke väz­by vy­jad­ri­li a za­uja­li zá­ve­reč­né návr­hy (prí­pad­ne vy­po­ču­je aj iné oso­by, kto­ré nap­rík­lad po­núk­li pe­ňaž­nú zá­ru­ku za ob­vi­ne­né­ho). Po tých­to pro­ces­ných úko­noch súd (sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie) vý­hlá­si uz­ne­se­nie, kto­ré v pl­nom zne­ní s od­ôvod­ne­ním a pou­če­ním uve­die v zá­pis­ni­ci o úko­ne (§ 72 ods. 3 Tr. por.), pri­čom op­ráv­ne­né oso­by ma­jú prá­vo po­dať sťaž­nosť len ih­neď po vy­hlá­se­ní uz­ne­se­nia.

 

Teo­re­tic­ky pri­chá­dza do úva­hy aj ta­ká si­tuácia, že sa na vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho ako pro­ces­nej for­me roz­ho­do­va­nia sú­du (pro­ces­nom úko­ne) ne­zú­čas­tí žiad­na oso­ba, t. j. ani ob­haj­ca a ani pro­ku­rá­tor (vo vzťa­hu k pro­ku­rá­to­ro­vi je tá­to mož­nosť len čis­to teo­re­tic­ká, na­koľ­ko pro­ku­rá­to­ri sa zú­čas­tňu­jú tých­to pro­ces­ných úko­nov vždy). Aj v ta­kom­to prí­pa­de súd do zá­pis­ni­ce o úko­ne uve­die, že stra­ny ne­vyu­ži­li mož­nosť vy­jad­riť sa pred sú­dom a nás­led­ne vý­hlá­si uz­ne­se­nie, kto­ré v pl­nom zne­ní s od­ôvod­ne­ním a pou­če­ním uve­die v zá­pis­ni­ci o úko­ne (uz­ne­se­nie sa oso­bit­ne ne­vy­ho­to­vu­je, pre­to­že je v pl­nom zne­ní uve­de­né v zá­pis­ni­ci). Keď­že pro­ku­rá­tor a ob­vi­ne­ný sú op­ráv­ne­ní po­dať sťaž­nosť len ih­neď po vy­hlá­se­ní uz­ne­se­nia, vy­hlá­se­né uz­ne­se­nie sú­du by ih­neď na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť, pre­to­že ani jed­na zo strán ne­bo­la prí­tom­ná pri vy­hla­so­va­ní uz­ne­se­nia.

 

K uve­de­nej prob­le­ma­ti­ke už exis­tu­je aj ju­di­ka­tú­ra Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, kto­rý v uz­ne­se­ní sp. zn. 2 Tost 25/2009 (pub­li­ko­va­né v Zbier­ke sta­no­vísk NS a sú­dov SR č. 1/2011 ako roz­hod­nu­tie č. 13) skon­šta­to­val, že „v us­ta­no­ve­ní § 72 ods. 2 Tr. por. je up­ra­ve­ný oso­bit­ný pro­ces­ný úkon, kto­ré­ho úče­lom a vý­sled­kom je roz­hod­nu­tie o väz­be vo for­me uz­ne­se­nia, kto­ré sa v pl­nom roz­sa­hu uve­die v zá­pis­ni­ci o tom­to úko­ne. V prí­pa­de, ak ob­vi­ne­ný vý­slov­ne po­žia­da, aby sa ko­na­lo v je­ho nep­rí­tom­nos­ti, sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie ur­če­ný ter­mín vý­slu­chu nez­ru­ší, ale v tom­to ter­mí­ne skon­šta­tu­je do zá­pis­ni­ce žia­dosť ob­vi­ne­né­ho o ko­na­nie v je­ho nep­rí­tom­nos­ti, pod­ľa ob­sa­hu spi­su roz­hod­ne a umož­ní tak po vy­hlá­se­ní uz­ne­se­nia po­da­nie sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ro­vi a ob­haj­co­vi ob­vi­ne­né­ho (v me­ne ob­vi­ne­né­ho), ak sa na úkon dos­ta­via. Ne­za­cho­va­nie toh­to pos­tu­pu vy­lu­ču­je ap­li­ko­vať na po­da­nú sťaž­nosť oso­bit­nú zá­kon­nú le­ho­tu uve­de­nú v § 83 ods. 2 Tr. por. Nao­pak, ne­vyu­ži­tie prá­va účas­ti na úko­ne má za nás­le­dok vy­lú­če­nie mož­nos­ti po­dať pro­ti roz­hod­nu­tiu o väz­be sťaž­nosť“ (6)

 

V prí­pa­doch, keď do úva­hy pri­chá­dza aj roz­ho­do­va­nie o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du (ide o prí­pa­dy, keď sa zbie­ha roz­ho­do­va­nie sú­du o prí­pad­nom ďal­šom tr­va­ní väz­by v zmys­le § 238 ods. 3 Tr. por., či sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie le­ho­ty väz­by so žia­dos­ťou ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du, či nah­ra­de­nia väz­by niek­to­rým z in­šti­tú­tov uve­de­ných v § 80 a § 81 Tr. por.) mal by súd zá­ro­veň roz­hod­núť aj o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du a to jed­ným uz­ne­se­ním.

 

Ak te­da pri­chá­dza do úva­hy ďal­šie tr­va­nie väz­by u ob­vi­ne­né­ho, mal by súd v uz­ne­se­ní uviesť dva vý­ro­ky, pri­čom pr­vým roz­hod­ne, že sa ob­vi­ne­ný po­ne­chá­va aj na­ďa­lej vo väz­be, nap­rík­lad z vä­zob­né­ho dô­vo­du uve­de­né­ho v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. a dru­hým vý­ro­kom roz­hod­ne, že sa žia­dosť o pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by za­mie­ta. Aj v ta­kom­to prí­pa­de mu­sí súd uviesť pl­né zne­nie uz­ne­se­nia aj s od­ôvod­ne­ním a pou­če­ním do zá­pis­ni­ce o úko­ne, pri­čom uz­ne­se­nie mu­sí ob­sa­ho­vať dve pou­če­nia s tým, že pro­ti vý­ro­ku I. uz­ne­se­nia o po­ne­cha­ní ob­vi­ne­né­ho vo väz­be mož­no po­dať sťaž­nosť len ih­neď po vy­hlá­se­ní uz­ne­se­nia a pro­ti vý­ro­ku II. uz­ne­se­nia o za­miet­nu­tí žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du (prí­pad­ne aj nep­ri­ja­tia in­šti­tú­tov umož­ňu­jú­cich nah­ra­diť väz­bu) mož­no po­dať sťaž­nosť do troch dní od ozná­me­nia uz­ne­se­nia (7). V ta­kom­to prí­pa­de mu­sí súd zá­ro­veň aj vy­ho­to­viť uz­ne­se­nie a nes­ta­čí len uve­de­nie pl­né­ho zne­nia uz­ne­se­nia v zá­pis­ni­ci o úko­ne (v pod­sta­te súd len od­ko­pí­ru­je ce­lé uz­ne­se­nie, kto­ré je v pl­nom zne­ní uve­de­né v zá­pis­ni­ci) a mu­sí ho aj do­ru­čo­vať op­ráv­ne­ným oso­bám.

 

Ta­ký­to pos­tup sú­du je po­mer­ne kom­pli­ko­va­ný a ne­lo­gic­ký, av­šak je zá­kon­ný spô­so­bu­je ho iný re­žim práv­nej úp­ra­vy roz­ho­do­va­nia žia­dos­tí ob­vi­ne­ných o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du než roz­ho­do­va­nia o ďal­šom tr­va­ní väz­by, či roz­ho­do­va­nia o návr­hoch pro­ku­rá­to­ra tý­ka­jú­cich sa predĺže­nia le­ho­ty väz­by. Ak by sa vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho, ako pro­ces­nej for­my roz­ho­do­va­nia, ne­zú­čas­tni­la žiad­na op­ráv­ne­ná oso­ba, zna­me­nal by ten­to „dvo­ji­tý“ re­žim to, že vý­rok o ďal­šom tr­va­ní väz­by by bol prá­vop­lat­ný ih­neď po vy­hlá­se­ní uz­ne­se­nia a to z dô­vo­du, že ne­má kto po­dať sťaž­nosť po vy­hlá­se­ní uz­ne­se­nia a vý­rok oh­ľad­ne za­miet­nu­tia žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du by mal oso­bit­ný re­žim a mo­hol by byť na­pad­nu­tý sťaž­nos­ťou niek­to­rou z op­ráv­ne­ných osôb v zá­kon­nej troj­dňo­vej le­ho­te po do­ru­če­ní  vy­ho­to­ve­né­ho uz­ne­se­nia.

 

Len pre úpl­nosť je pot­reb­né do­dať, že ak pri­chá­dza do úva­hy pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du, súd uro­bí len je­den vý­rok, kto­rým ob­vi­ne­né­ho pre­pus­tí z väz­by na slo­bo­du a to prí­pad­ne aj za vy­uži­tia in­šti­tú­tov nah­ra­dzu­jú­cich väz­bu. Pro­ti ta­ké­mu­to uz­ne­se­niu by bo­lo mož­né po­dať sťaž­nosť len ih­neď po vy­hlá­se­ní uz­ne­se­nia, pre­to­že súd ne­roz­ho­dol o ďal­šom tr­va­ní väz­by, čo zna­me­ná, že mu­sí uro­biť vý­rok o pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du a tým v pod­sta­te aj vy­ho­vie žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du (8)

 

Na zá­ver je nut­né skon­šta­to­vať, že aj na­priek ju­di­ka­tú­re Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, pretr­vá­va­jú aj na­ďa­lej ur­či­té po­chyb­nos­ti o mož­nos­ti vy­ko­nať vý­sluch ob­vi­ne­né­ho bez ob­vi­ne­né­ho a pre­to bu­de pot­reb­né up­ra­viť zne­nie us­ta­no­ve­nia § 72 ods. 2 Tr. por. tak, aby z je­ho zne­nia bo­lo úpl­ne evi­den­tné, že vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, ako pro­ces­ná for­ma roz­ho­do­va­nia sú­du o väz­be, nie je to­tož­ný s vý­slu­chom ob­vi­ne­né­ho ako mož­nos­ťou ob­vi­ne­né­ho vy­jad­riť sa bez­pros­tred­ne (ús­tne) pred sú­dom. Rov­na­ko bu­de ne­vyh­nut­né, zjed­no­tiť a zjed­no­du­šiť spô­sob roz­ho­do­va­nia sú­du v prí­pa­de sú­be­hu roz­ho­do­va­nia o ďal­šom tr­va­ní väz­by a žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du (9).

 

 

Poz­nám­ky pod čia­rou:

                                                                                      

 

1. pod­ľa § 76 ods. 2 Tr. por. je pro­ku­rá­tor po­vin­ný pre­pus­tiť ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du naj­nes­kôr v pos­led­ný deň zá­klad­nej se­dem­me­sač­nej le­ho­ty, ak ne­po­dá naj­me­nej dvad­sať pra­cov­ných dní pred jej up­ly­nu­tím ob­ža­lo­bu, návrh na schvá­le­nie do­ho­dy o vi­ne a tres­te ale­bo sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie návrh na predĺže­nie le­ho­ty väz­by.

2. roz­ho­do­va­ním o väz­be sa ro­zu­mie roz­ho­do­va­nie v zmys­le § 72 ods. 1 Tr. por.

3. ide o oso­bit­nú pro­ces­nú for­mu roz­ho­do­va­nia sa­mo­sud­cu, kto­rú reali­zu­je for­mou vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho, na kto­rej mô­že dôjsť aj k vý­po­ve­di ob­vi­ne­né­ho, keď­že sa­mo­sud­ca ne­ve­rej­né za­sad­nu­tie ne­vy­ko­ná­va a nej­de ani o roz­ho­do­va­nie o väz­be na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, či ve­rej­nom za­sad­nu­tí. Rov­na­ko pos­tu­pu­je aj sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, ak roz­ho­du­je o návr­hu na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by, čo vy­plý­va z us­ta­no­ve­nia § 348 ods. 3 Tr. por.

4. poz­ri pri­me­ra­ne Čen­téš, J. a kol: Tres­tné prá­vo pro­ces­né. Všeo­bec­ná a oso­bit­ná časť. Šamo­rín: Heu­ré­ka, 2012, s. 244

5. súd mô­že ko­nať v nep­rí­tom­nos­ti ob­haj­cu a pro­ku­rá­to­ra aj bez to­ho, že by o to mu­se­li vý­slov­ne žia­dať, tak ako je to pri ob­vi­ne­nom. Pos­ta­čí, že sa ne­dos­ta­via ho­ci bo­li o ter­mí­ne ko­na­nia vý­slu­chu riad­ne a včas upo­ve­do­me­ní.

6. v prí­pa­de, kto­rý po­su­dzo­val Naj­vyš­ší súd SR iš­lo skut­ko­vo o prí­pad, v kto­rom bol po­da­ný návrh na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by, ob­vi­ne­ný po­žia­dal, aby sa ko­na­lo v je­ho nep­rí­tom­nos­ti, nás­led­ne sud­ky­ňa zru­ši­la už na­ria­de­ný vý­sluch ob­vi­ne­né­ho a roz­hod­la bez ďal­šie­ho „od sto­la“, te­da bez vy­hlá­se­nia uz­ne­se­nia a je­ho uve­de­nia v pl­nom zne­ní s od­ôvod­ne­ním a pou­če­ním v zá­pis­ni­ci o úko­ne. Len pre úpl­nosť je pot­reb­né do­dať, že s uve­de­ným pro­ces­ným pos­tu­pom sa, v pod­sta­te, sto­tož­nil aj Ústav­ný súd SR v ná­le­ze zo dňa 06.10.2011 sp. zn. II. ÚS 116/2011, kto­rý však skon­šta­to­val, že v prí­pa­de ko­na­nia vý­slu­chu v nep­rí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho je nut­né ob­vi­ne­né­ho vy­slo­ve­ne pou­čiť, že ak sa bu­de ko­nať v je­ho nep­rí­tom­nos­ti, ne­bu­de môcť po­dať sťaž­nosť vo­či uz­ne­se­niu sú­du, na­koľ­ko v ta­kom­to prí­pa­de mož­no sťaž­nosť po­dať len ih­neď po vy­hlá­se­ní uz­ne­se­nia a tak­tiež je nut­né ob­vi­ne­né­ho pou­čiť, že sa mô­že zú­čas­tniť as­poň vy­hlá­se­nia uz­ne­se­nia. Ten­to zá­ver ús­tav­né­ho sú­du vy­vo­lá­va ur­či­té po­chyb­nos­ti, na­koľ­ko ob­vi­ne­ný je vä­zob­ne tres­tne stí­ha­ný, t. j. mu­sí byť v tres­tnom ko­na­ní za­stú­pe­ný ob­haj­com a prá­ve ob­haj­ca je po­vin­ný pos­kyt­núť ob­vi­ne­né­mu pot­reb­nú práv­nu po­moc, vrá­ta­ne pou­če­nia o mož­nom pro­ces­nom pos­tu­pe sú­du v prí­pa­de, ak sa bu­de roz­ho­do­vať o ďal­šom tr­va­ní väz­by v nep­rí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho, či aj ob­haj­cu. Pou­čo­va­cia po­vin­nosť zo stra­ny sú­du by ne­ma­la byť bez­bre­há a súd by ne­mal sup­lo­vať čin­nosť ob­ha­jo­by. Zo zá­ve­rov pred­met­né­ho ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du SR te­da vy­plý­va, že, z hľa­dis­ka prak­tic­ké­ho, by si súd mal vždy vy­žia­dať es­kor­tu ob­vi­ne­né­ho z väz­ni­ce na súd, a to aj v prí­pa­doch, v kto­rých už dop­re­du dis­po­nu­je pí­som­nou žia­dos­ťou ob­vi­ne­né­ho, aby sa ko­na­lo v je­ho nep­rí­tom­nos­ti, nás­led­ne ob­vi­ne­né­ho, pria­mo pri vý­slu­chu, pou­čiť v sme­re naz­na­če­nom ná­le­zom ús­tav­né­ho sú­du a ak by aj na­ďa­lej, po pou­če­ní, ob­vi­ne­ný tr­val, že chce, aby sa ko­na­lo v je­ho nep­rí­tom­nos­ti, ne­chať ho od­viesť es­kor­tou z po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti a za­zna­čiť všet­ky tie­to sku­toč­nos­ti v zá­pis­ni­ci.

7. zhod­ne aj ju­di­kát tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne pri­ja­tý dňa 16.11.2011 (sp. zn. Jtk 10/11) pub­li­ko­va­ný v Zbier­ke tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne, roč­ník 2011. Kraj­ský súd v Ži­li­ne po­su­dzo­val prí­pad, v kto­rom sa zbie­ha­lo roz­ho­do­va­nie o ďal­šom tr­va­ní väz­by po po­da­ní ob­ža­lo­by so žia­dos­ťou ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du, pri­čom pr­vos­tup­ňo­vý súd sí­ce spo­jil roz­ho­do­va­nie do jed­né­ho uz­ne­se­nia, av­šak nes­práv­ne uvie­dol len jed­no pou­če­nie a to, že sťaž­nosť mož­no (vo­či obid­vom vý­ro­kom) po­dať len ih­neď po vy­hlá­se­ní uz­ne­se­nia.

8. tro­chu od­liš­ná si­tuácia je v prí­pa­doch, keď súd roz­ho­du­je o návr­hu na predĺže­nie le­ho­ty väz­by a ne­mie­ni mu vy­ho­vieť. V ta­kom­to prí­pa­de mu­sí uro­biť vý­rok o tom, že sa návr­hu pro­ku­rá­to­ra o predĺže­nie le­ho­ty väz­by ne­vy­ho­vu­je ako aj vý­rok, kto­rým roz­hod­ne o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du. Do úva­hy tak pri­chá­dza aj roz­hod­nu­tie, kto­rým sud­ca pre príp­rav­né roz­hod­nu­tie ne­vy­ho­vie návr­hu na predĺže­nie le­ho­ty väz­by a zá­ro­veň za­miet­ne žia­dosť ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du.

9. nap­rík­lad tak, že pro­ces­ná for­ma roz­ho­do­va­nia sú­du o väz­be, ak ne­roz­ho­du­je se­nát na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí, by sa na­zý­va­la nap­rík­lad „vä­zob­né za­sad­nu­tie“, na kto­rom by bo­lo mož­né roz­hod­núť aj „bez vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho“, res­pek­tí­ve by v pr­vom prí­pa­de moh­lo ísť o vý­sluch ob­vi­ne­né­ho (ako pro­ces­nej for­my roz­ho­do­va­nia) a v dru­hom prí­pa­de by iš­lo o vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho (ako mož­nos­ti ob­vi­ne­né­ho vy­jad­riť sa pred sú­dom) a po­tom by prís­luš­ná časť us­ta­no­ve­nia § 72 ods. 2 Tr. por. moh­la zniesť „bez vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho....“. Po­kiaľ ide o sú­beh roz­ho­do­va­nia o ďal­šom tr­va­ní väz­by a žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du, tak by pri nich mal pla­tiť rov­na­ký pro­sec­ný re­žim roz­ho­do­va­nia s tým, že pri ich vzá­jom­nom sú­be­hu by sa ma­lo roz­ho­do­vať len jed­ným uz­ne­se­ním, kto­ré by sa v pl­nom zne­ní s od­ôvod­ne­ním a pou­če­ním uvá­dza­lo do zá­pis­ni­ce o úko­ne, t. j. bez to­ho, aby sa nás­led­ne aj vy­ho­to­vo­va­lo a sťaž­nosť vo­či ne­mu by bo­lo mož­né po­dať len ih­neď po vy­hlá­se­ní uz­ne­se­nia.

 

 

 

Diskusia