Je prijatie vecného plnenia lekárom od pacienta, ako prejav vďaky, skutočne trestným činom prijímania úplatku?

JUDr. Jakub Polák, advokát so sídlom v Nitre

Je prijatie vecného plnenia lekárom od pacienta, ako prejav vďaky, skutočne trestným činom prijímania úplatku podľa § 329 Trestného zákona?

Týmto článkom by som chcel nie len polemizovať, ale dokonca aj oponovať právnemu názoru spočívajúcemu v tom, že prijatie vecného plnenia ako prejavu vďaky lekárom od pacienta by malo byť, a to aj bez zvýhodnenia pacienta pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, kvalifikované ako trestný čin prijímania úplatku podľa § 329 TZ. Nedokážem sa stotožniť s týmto právnym názorom a považujem ho za viac ako len nesprávny. Poznám právne názory vyslovené Najvyšším súdom SR (ďalej len „NSSR“) ohľadom tejto problematiky, avšak aj napriek rešpektu k NSSR mám odlišný právny názor, ktorý sa pokúsim bližšie vysvetliť v tomto článku. Domnievam sa, že právna polemika je v tejto problematike skutočne na mieste, pretože podľa môjho názoru je takýto právny výklad neprimerane rozširujúci a zovšeobecňujúci, ktorý v oblasti trestného práva nemôže mať miesto, v dôsledku čoho dochádza ku kriminalizovaniu občiansko-právneho inštitútu darovania len preto, že jeho účastníkmi sú lekár a pacient. Kladiem si otázku, či je dôvodné, účelné a skutočne potrebné odňať osobám lekárov a pacientov možnosť uzatvoriť darovaciu zmluvu v zmysle občianskeho zákonníka aj v prípadoch, kedy lekár žiadnym spôsobom nezvýhodnil pacienta?

V rámci obhajoby klienta (lekára) obvineného z trestného činu prijímania úplatku podľa § 329 TZ som sa opätovne raz stretol s právnym názorom dozorového prokurátora, ktorý si podľa očakávania osvojil vyššie spomenutý právny názor NSSR. Práve prokuratúra často odkazuje na vyššie uvedený právny názor. Pri detailnejšej analýze jednotlivých rozhodnutí som dospel k záveru ako sa tento nesprávny právny názor ustálil, kedy dokonca sám NSSR (v inom zložení senátu) svoje predchádzajúce judikatórne rozhodnutie čiastočne nesprávne vyložil, pretože pri vyslovovaní svojho právneho názoru a odkazovaní na toto predchádzajúce judikátorne rozhodnutie, došlo v zásade k tomu, že v dôsledku gramatickej formulácie neprimerane rozšíril množinu situácií, ktoré by sa mali právne posudzovať ako trestný čin prijímania úplatku.

Skutková podstata trestného činu prijímania úplatku v zmysle § 329 ods. 1 TZ znie:

„Kto v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.“

Z judikovaného rozsudku NSSR zo dňa 25. februára 2014, sp. zn. 2 To 12/2013, uverejneného v Zbierke stanovísk NSSR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 21/2015 (ďalej len „Stanovisko R 21/2015“), vyplýva pod rímska I:

„Trestný čin prijímania úplatku podľa § 329 Tr. zák. spočívajúci v prijatí, požadovaní alebo prijatí sľubu úplatku v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu nemusí byť spojený s porušením povinnosti páchateľa, ktorá vyplýva z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, ako je tomu pri trestnom čine prijímania úplatku podľa § 328 Tr. zák.“

S citovanou právnou vetou Stanoviska R 21/2015 súhlasím. Skutočne aj podľa môjho názoru, nie je právne významné to, či páchateľ (v našom prípade lekár) skutočne porušil svoju povinnosť (napr. zákonnú, alebo vyplývajúcu mu zo zamestnania atď.), ale významné je podľa môjho názoru to, či lekár nejakým spôsobom zvýhodnil a/alebo uprednostnil pacienta oproti inému pacientovi.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky svojim uznesením zo dňa 29. januára 2018, sp. zn. XVI/2 Pz 1/18/1000-3(ďalej len „Uznesenie GPSR“), dospel vo veci zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Tr. zák.) v konaní podľa § 363 a nasl. TP k záveru, ktorým čiastočne upresnil Stanovisko R 21/2015 v tom smere, že skutok spočívajúci v odovzdaní/prijatí drobnej finančnej hotovosti lekárovi ako prejavu vďaky za už poskytnutú zdravotnú starostlivosť nie je trestným činom.

Taktiež súhlasím aj s týmto právnym názorom generálneho prokurátora, pretože dobrovoľný prejav vďaky v akejkoľvek forme, bez akéhokoľvek pocitu potreby alebo nevyhnutnosti tak vykonať zo strany pacienta, je slobodným prejavom človeka, ktorý sa tak rozhodol urobiť dobrovoľne, a preto nevidím dôvod, pre ktorý by mala v takomto prípade nasledovať represia zo strany štátu v podobe trestného stíhania lekára a pacienta. Samozrejme aj v tomto prípade musí zo skutkových okolností vyplývať, že lekár nijakým spôsobom pacienta nezvýhodnil a/alebo neuprednostnil a poskytnuté vecné plnenie nemá povahu vďaky za toto zvýhodnenie a/alebo uprednostnenie.

Do tejto problematiky vstúpil Najvyšší súd SR svojim rozširujúcim právnym názorom vysloveným v odôvodnení rozsudku 5To/5/2018 (ďalej len „Rozsudok 5To/5/2018“). V prvom rade chcem uviesť, že Rozsudok 5To/5/2018 má judikatórny charakter k celkom inej problematike, pretože jeho právna veta znie:

„Ustanovenie § 55 ods. 2 Trestného zákona neviaže zákaz uloženia trestu povinnej práce na nedostatok zdravotnej spôsobilosti páchateľa na výkon takého trestu, ale len na okolnosť jeho dlhodobej práceneschopnosti, alebo invalidity páchateľa (bez rozlíšenia jej rozsahu). Z tohto dôvodu súd nie je oprávnený preskúmavať, či napriek preukázanej, a to hoci len čiastočnej invalidite páchateľa, by tento bol alebo nebol schopný prípadne uložený trest povinnej práce vykonať.“

Ako z citovaného vyplýva, jedná sa o celkom inú právnu problematiku ako je tá, ktorá sa týka trestného činu prijímania úplatku podľa § 329 TZ. Z tohto dôvodu nemožno Rozsudok 5To/5/2018 považovať za judikátorne rozhodnutie vo vzťahu k právnej problematike týkajúcej sa trestného činu prijímania úplatku, čiže v tomto smere nemá takú právnu váhu ako Stanovisko R 21/2015. Napriek tomu, NSSR sa v rámci odôvodnenia Rozsudku 5To/5/2018 dotkol aj právneho názoru generálneho prokurátora vysloveného v Uznesení GPSR, ku ktorému uviedol svoj odlišný právny názor, a to:

„Z citovaného judikátu (pozn. R 21/2015), ale aj množstva iných rozhodnutí Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu tak jednoznačne vyplýva, že - na rozdiel od názoru generálneho prokurátora: i) pri tomto trestnom čine nemusí dôjsť k porušeniu povinností páchateľa (lekár nijako nemusí zvýhodniť podplácajúceho pacienta), ii) nerozlišuje sa, kedy došlo k poskytnutiu neoprávnenej výhody (či pred, počas alebo po poskytnutí zdravotnej starostlivosti) a iii) nie je relevantné ani to, aká bola hodnota poskytnutého plnenia (či išlo o naturálie, drobnú alebo významnú finančnú hotovosť). Generálnym prokurátorom zvolený výklad zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu preto nemôže obstáť.“

A práve vyššie citovaný právny názor NSSR v Rozsudku 5To/5/2018 považujem za nesprávny, pretože neodráža právny názor vyslovený v Stanovisku R 21/2015. Zo Stanoviska R 21/2015 vyplýva, že trestný čin prijímania úplatku podľa § 329 TZ nemusí byť spojený s porušením povinnosti páchateľa. Tento právny záver bol zo strany Najvyššieho súdu SR nesprávne interpretovaný v Rozsudku 5To/5/2018, pretože porušenie povinnosti dáva na roveň so zvýhodnením podplácajúceho, čo sú dve odlišné právne skutočnosti. Porušenie povinnosti a zvýhodnenie podplácajúceho sú celkom odlišné skutočnosti, ktoré nemožno pripodobňovať.

Ako príklad uvediem situáciu, kedy úradník, ktorý má povinnosť vydať rozhodnutie v lehote 30 dní, tak v dôsledku prijatia finančných prostriedkov od žiadateľa, a to bez ohľadu na to či pred, počas, alebo ich má sľúbené až po rozhodnutí, vydá toto rozhodnutie žiadateľovi za 1 deň. Úradník síce neporušil žiadnu povinnosť, pretože vydal rozhodnutie v rámci stanovenej lehoty 30 dní, avšak v predmetnej veci zvýhodnil podplácajúceho žiadateľa oproti ostatným žiadateľom takým spôsobom, že mu vydal rozhodnutie v dôsledku prijatia finančných prostriedkov za 1 deň, t.j. skôr ako ostatným žiadateľom. V takýchto prípadoch síce nedôjde k porušeniu povinnosti, avšak celkom jednoznačne dôjde k zvýhodneniu konkrétneho žiadateľa oproti iným.

Poukazujem preto na nesprávnu interpretáciu Stanoviska R 21/2015 vo vyššie citovanom odôvodnení Rozsudku 5To/5/2018, pretože zo Stanoviska R 21/2015 nevyplýva to, že „lekár nijako nemusí zvýhodniť podplácajúceho pacienta“. Túto formuláciu dotvoril NSSR v rámci odôvodňovania Rozsudku 5To/5/2018 doplňujúcim konštatovaním v zátvorke, čím rozšíril množinu korupčných správaní nad pôvodný rámec definovaný v Stanovisku R 21/2015, pretože zo Stanoviska R 21/2015 vyplýva len to, že pri korupčnom správaní „nemusí dôjsť k porušeniu povinnosti páchateľa“.

Som toho názoru, ako to aj vyplýva zo Stanoviska R 21/2015, že pri trestnom čine prijímania úplatku podľa § 329 TZ skutočne „nemusí dôjsť k porušeniu povinnosti páchateľa“, avšak odmietam právny názor NSSR v Rozsudku 5To/5/2018, že „lekár nijako nemusí zvýhodniť podplácajúceho pacienta“. Podľa môjho názoru, cieľom (účelom) definovanej časti Stanoviska R 21/2015 bolo subsumovať pod korupčné správanie také prípady, kedy síce páchateľ neporuší žiadnu povinnosť, avšak zároveň musí platiť, že lekár zvýhodní podplácajúceho pacienta.

Inými slovami povedané, v zmysle Stanoviska R 21/2015 je bez významu to, či páchateľ porušil povinnosť alebo nie, avšak k zvýhodneniu podplácajúceho musí dôjsť. Naproti tomu NSSR v Rozsudku 5To/5/2018 dezinterpretačne vyložil Stanovisko R 21/2015 tak rozširujúco, že podľa tam prezentovaného právneho výkladu Stanoviska R 21/2015 nemusí dôjsť ani k zvýhodneniu podplácajúceho.

Výklad prezentovaný v Rozsudku 5To/5/2018 je navyše v rozpore so samotnou podstatou korupčného správania, a zároveň má až nebezpečný rozmer v tom, že rozširuje trestnoprávnu represiu mimoriadne extenzívnym spôsobom na legálny občiansko-právny inštitút darovania. Inými slovami povedané, takýmto extenzívnym výkladom dochádza ku kriminalizovaniu inštitútu darovania medzi lekárom a pacientom len z toho dôvodu, že lekár poskytoval zdravotnú starostlivosť pacientovi. Z môjho pohľadu je neprípustné takto diskriminačne a represívne pristupovať k lekárom v prípadoch, kedy prijmú dar od pacienta, hoci tohto pacienta nijako nezvýhodnili, t.j. nesprávali sa korupčne.

V zmysle vyššie uvedeného, a teda v duchu Stanoviska R 21/2015 je zrejmé, že páchateľ trestného činu prijímania úplatku síce nemusí porušiť žiadnu povinnosť, avšak je nevyhnutné aby nejakým spôsobom zvýhodnil podplácajúcu osobu. V opačnom prípade by absentoval tzv. „korupčný charakter správania sa“. Považujem preto právny názor vyslovený v Rozsudku 5To/5/2018 za nesprávny, pretože rozširujúcim spôsobom dezinterpretuje Stanovisko R 21/2015.

NSSR v rámci odôvodňovania Rozsudku 5To/5/2018 zároveň odôvodnil tento svoj právny názor určitými právnymi úvahami a domnienkami, na ktoré musím zareagovať, pretože ich považujem za neopodstatnené, pričom sa týkajú tak konkrétnych skutkových okolností, ktoré sa môžu v jednotlivých trestných konaniach líšiť a nemožno im priznať charakter akéhosi „vzorca“, ktorý by bolo možne generálne aplikovať na každú trestnú vec. Na tieto sa pokúsim reagovať jednotlivo. Z odôvodnenia Rozsudku 5To/5/2018 ďalej vyplýva:

I.

„Ak by sme ním (pozn. generálnym prokurátorom) prezentovaný výklad akceptovali, mohlo by to mať závažné negatívne dôsledky na stíhanie korupčných trestných činov. Postačovalo by, ak by lekár (ale ako rozvedieme nižšie, aj akákoľvek iná osoba, ktorá obstaráva vec všeobecného záujmu) odmietol prijať úplatok pred alebo počas poskytovania zdravotnej starostlivosti s tým, že by pacienta inštruoval, že v prípade spokojnosti mu môže po poskytnutí zdravotnej starostlivosti niečo podarovať. Takto by sa medzi pacientmi rozšírilo všeobecné povedomie, že „dávať“ je treba až po zákroku, nakoľko vtedy to nie je trestné a hlavne, vtedy to lekári očakávajú, príjmu a nabudúce sa o nich opäť dobre postarajú. Popísaný stav by viedol k úplnej legalizácii úplatkov, stalo by sa verejným tajomstvom, a to predovšetkým u najzraniteľnejších osôb - dôchodcov, chronicky alebo dlhodobo chorých pacientov, že úplatky dávať treba, len ich treba nazývať darom a odovzdávať ich až po poskytnutí zdravotnej starostlivosti.“

Vyššie prezentované úvahy majú arbitrárny a svojvoľný charakter, pretože pracujú s predpokladmi a úvahami pacientov v tak špecifickej a konkrétnej rovine, že by museli mať oporu v konkrétnych skutkových okolnostiach jednotlivých trestných vecí. Každopádne ich nemožno zovšeobecniť pre každú trestnú vec, pretože tieto skutkové okolnosti sa môžu meniť. Ak by však aj nejaký lekár „inštruoval pacienta“, že v prípade spokojnosti by mu mal alebo mohol niečo podarovať až po poskytnutí zdravotnej starostlivosti, tak je potrebné zdôrazniť, že takéto konkrétne správanie lekára by naplnilo skutkovú podstatu „dá si sľúbiť“, ktorú Trestný zákon predsa pozná v rámci skutkovej podstaty trestného činu prijímania úplatku podľa § 329 TZ. Prezentovaný výklad generálneho prokurátora v Uznesení GPSR sa zameral na celkom inú problematiku (dobrovoľné poďakovanie po poskytnutí zdravotnej starostlivosti), a teda vôbec nelegalizuje skutočnú korupčnú trestnú činnosť, pretože ako som už vyššie uviedol, tu vymenované prípady (inštruovanie pacienta lekárom) na ktoré poukazuje NSSR neboli predmetom právneho názoru generálneho prokurátora v Uznesení GPSR, pričom tieto pokrýva základná skutková podstata trestného činu prijímania úplatku v podobe „dá si sľúbiť“.

Čo sa týka ďalšej domnienky, že by lekári takéto dary očakávali, v budúcnosti prijali a postarali sa tak o pacienta dobre, tak táto naráža na predpoklad, že o tých pacientov, ktorí lekára neobdarujú, nebude zo strany lekára dobre postarané. Inými slovami povedané, aby sa jednalo zo strany lekára o korupčné správanie, musel by svojich pacientov rozdeľovať na dve skupiny. Jednu skupinu by tvorili tí pacienti, ktorí obdarujú lekára a bude o nich v budúcnosti dobre postarané (budú zvýhodnení) a druhú skupinu by tvorili tí pacienti, ktorí lekára neobdarujú a nebude o nich v budúcnosti dobre postarané (budú znevýhodnení). Ak by sa takto selektívne ku svojim pacientom správal akýkoľvek lekár, tak toto by bolo potrebné jednoznačne vnímať ako nepriame vynucovanie si úplatku zo strany lekára, pričom v takomto prípade by dochádzalo k zvýhodňovaniu konkrétnej skupiny pacientov (darcov) oproti inej skupine pacientov (nedarcov), avšak takúto okolnosť tiež pokrýva skutková podstata trestného činu prijímanie úplatku podľa § 329 TZ. Každopádne v takýchto prípadoch by dochádzalo k zvýhodňovaniu konkrétnej skupiny pacientov oproti inej skupine pacientov, čo len potvrdzuje moje tvrdenie spočívajúce v tom, že aby sme určité konanie/správanie lekára mohli považovať za korupčné, musí zo strany lekára nejakým spôsobom dôjsť ku zvýhodňovaniu pacienta. Vzhľadom k vyššie uvedenému, ani v tomto prípade právny názor generálneho prokurátora v Uznesení GPSR nijako nelegitimizuje úplatky tak, ako to navodzuje NSSR v Rozsudku 5To/5/2018. Takéto prípadné (uprednostňujúce) správanie lekára pokrýva skutková podstata trestného činu prijímania úplatku podľa § 329 TZ, a nie je preto potrebné kvôli takýmto špecifickým príkladom kriminalizovať občiansko-právny inštitút dobrovoľného darovania medzi pacientom a lekárom.

II.

„Zároveň, ak by sme uvedené konanie pripustili v zdravotníctve, rovnako by sme ho museli pripustiť v iných oblastiach verejného života. Trestným by nemohlo byť ani konanie sudcu, ktorý by po skončení pojednávania prijal od účastníka alebo obžalovaného drobnú finančnú hotovosť, fľašu, pozvanie na obed a pod. za „zákonné a spravodlivé rozhodnutie v jeho veci“. Ani konanie policajta, ktorý by v zákonnej lehote vydával cestovné pasy, za čo by sa mu spokojní občania chodili poďakovať formou kávy, dezertu, ovocia či fľaše domácej borovičky, by nebolo trestné.“

Čo sa týka týchto ďalších príkladov, ktorými NSSR dôvodí svoj nesprávny právny názor, tak tieto sú podľa môjho názoru nevhodným príkladom a nemožno ich pripodobniť vzťahu lekár-pacient. Sudca je rozhodca medzi dvomi stranami, ktorý rozhoduje o tom, komu právo (nárok) prizná a komu nie. Sudca vykonáva rozhodovaciu činnosť v spornej záležitosti medzi dvomi stranami, avšak lekár poskytuje zdravotnú starostlivosť všetkým občanom rad radom rovnakým spôsobom a nedochádza z jeho strany ku rozhodovacej činnosti. Poskytovanie lekárskej starostlivosti lekárom a rozhodovacia činnosť sudcu sú absolútne diametrálne odlišné činnosti, ktoré podľa môjho názoru nemožno argumentačne porovnávať. Tu by som len podotkol, že obdarovanie sudcu po skončení pojednávania evokuje spokojnosť a poďakovanie účastníka za to, že bol úspešný v spore s iným účastníkom, čiže sa môže javiť, že vyjadruje vďaku za uprednostnenie (priznanie práva) na úkor druhého účastníka. Samozrejme tieto skutočnosti by museli vyplynúť z vykonaného dokazovania. Naproti tomu, pacient vyjadrujúci vďaku obdarovaním lekára za to, že mu zachránil život, nie je spojený so žiadnym jeho zvýhodnením oproti inému pacientovi, pretože lekár sa snaží zachraňovať životy všetkých pacientov, a teda sa jedná len o prejavenie vďaky konkrétneho človeka za záchranu jeho života. V tejto súvislosti ma napadol obdobný príklad, kedy hasič alebo policajt zachráni život malého dieťaťa. V prípade, ak sa rodičia rozhodnú dodatočne prejaviť vďaku za záchranu života ich dieťaťa tomuto hasičovi alebo policajtovi odovzdaním nejakého daru (vecného plnenia), jednalo by sa o odovzdanie resp. prijímanie úplatku? Som toho názoru, že nie. Napriek tomu, že policajt a hasič nemajú nárok na dodatočnú odmenu za záchranu života malého dieťaťa, pričom si „len“ plnili svoju povinnosť vyplývajúcu z ich zamestnania, nič nemôže brániť rodičom dobrovoľne sa rozhodnúť prejaviť im vďaku vecným plnením za záchranu života ich dieťaťa.

Čo sa týka príkladu policajta vydávajúceho cestovné pasy, tak tu si dovolím nadviazať už na môj vyššie uvedený príklad s úradníkom. Ak by policajt vydával pasy mimo poradia žiadostí ako mu boli podané občanmi, pričom by sa mu niektorý z občanov prišiel „poďakovať“ za rýchlejšie vydanie pasu (uprednostnené vydanie) oproti inému občanovi, jednalo by sa o úplatok. Ak by však policajt vydával pasy v poradí zodpovedajúcom poradiu prijatých žiadostí, a teda nikoho by nezvýhodnil, nejednalo by sa o úplatok. Aj v tomto príklade je podľa môjho názoru rozdielovým parametrom práve zvýhodňovanie konkrétneho občana oproti iným.

Záver:

V predmetnej problematike je z hľadiska právnej teórie veľmi dôležité rozlišovať civilno-právny inštitút „dar“ a trestno-právny pojem „úplatok“.

V zmysle § 131 TZ: „Úplatok je vec alebo iné plnenie majetkovej či nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok.“

Z definície darovacej zmluvy podľa § 628 Občianskeho zákonníka vyplýva, že darca bezodplatne prenecháva obdarovanému dar, t.j. absentuje tu synalagmatický vzťah. Inými slovami povedané, darca prenecháva obdarovanému dar bez toho, aby za to dostal protiplnenie od obdarovaného. Zároveň platí, že obdarovaný nemá právny nárok na dar a je len dobrovoľným rozhodnutím darcu odovzdať dar obdarovanému, pričom obdarovaný nemá právne prostriedky na vynútenie si daru. V opačnom prípade by platilo, že všetci máme právny nárok byť niekým obdarovaný a môžeme si tento nárok uplatňovať napríklad aj súdnou cestou, čo je absurdné.

V trestnom práve je zároveň neprípustný rozširujúci výklad, v dôsledku ktorého budeme kriminalizovať občiansko-právny inštitút „dar“ cez prizmu trestnoprávnej definície „úplatok“ len preto, že Trestný zákon definuje úplatok ako plnenie bez právneho nároku. Áno, javí sa, že v dôsledku definície úplatku v Trestnom zákone je možné pod túto definíciu subsumovať aj dar, avšak v tomto smere poukazujem aj na starú rímsku zásadu „ius est ars boni et aequi“ (právo je umenie dobrého a spravodlivého). Správny výklad práva (rozumný a spravodlivý) je pre aplikáciu pojmu úplatok na konkrétne skutkové okolnosti absolútne kľúčový. Je neprípustné nekritickým gramatickým výkladom pojmu úplatok kriminalizovať občiansko-právny inštitút darovacej zmluvy.

Ak teda Občiansky zákonník upravuje inštitút darovania, t.j. dovoľuje prijímať dary, tak tento inštitút nemožno kriminalizovať cestou Trestného zákona. V tomto smere je zároveň bez právneho významu to, či je obdarovaný lekárom, murárom, sudcom, predavačom, t.j. je bez právneho významu to, aká osoba je osobou obdarovanou.

Na to, aby sme prípady, kedy sa pacient rozhodne prejaviť vďaku lekárovi vecným plnením, mohli považovať za korupciu je dôležité to, či lekár pacienta nejakým spôsobom uprednostnil a/alebo zvýhodnil oproti iným, a zároveň, či toto poskytnuté plnenie súvisí s uprednostnením a/alebo so zvýhodnením. Právny názor NSSR v Rozsudku 5To/5/2018 preto považujem za nesprávny. V prípadoch, kedy lekár žiadnym spôsobom nezvýhodní pacienta, nemôže dôjsť ku korupčnému správaniu, pretože v nich absentuje samotná podstata tzv. „úplatkárstva“, t.j. „niečo za niečo“.

Iným slovami povedané, ak sa pacient rozhodne dobrovoľne a slobodne, bez akéhokoľvek vedľajšieho vplyvu, vyjadriť lekárovi vďaku vecným plnením z akéhokoľvek dôvodu, a to bez toho aby za to od lekára očakával „niečo navyše“, pričom mu lekár poskytol zdravotnú starostlivosť riadne a bez akéhokoľvek zvýhodnenia oproti iným pacientom, tak takéto konanie je potrebné právne kvalifikovať ako odovzdanie daru a nie úplatku. Zo samotnej povahy lekárskeho povolania vyplýva, že lekári zachraňujú životy ľuďom. Je preto celkom prirodzené, že ak raz lekár niekomu zachráni život, môže u niektorých osôb (pacientov) nastať pocit vďaky a dobrovoľnej túžby prejaviť túto vďaku lekárovi nejakou vecnou alebo finančnou formou. Samozrejme tento prejav vďaky nie je povinnosťou pacienta, nemožno si ho ani vynucovať a ani nárokovať zo strany lekára, pretože lekár na takéto plnenie nemá nárok, avšak to nevylučuje možnosť pacienta sa dobrovoľne a slobodne rozhodnúť obdarovať lekára. Nemožno preto takéto dobrovoľné konanie zúčastnených osôb (pacienti-darcovia a lekár-obdarovaný), ktoré celkom jednoznačne spĺňa definičné znaky daru, kriminalizovať a reštriktívne vykladať ako dávanie a prijímanie úplatku.

 

Diskusia