Prokurátor a jeho rozhodovanie o "malej" väzbe - návrh pochybného a nepremysleného ustanovenia Trestného poriadku

JUDr. Peter Šamko, sudca Krajského súdu v Bratislave

Prokurátor a jeho rozhodovanie o „malej“ väzbe – návrh pochybného a nepremysleného ustanovenia Trestného poriadku

Do Národnej rady SR bol Vládou SR predložený ďalší návrh zákona, ktorý má meniť aj Trestný poriadok. Ide o pomerne rozsiahlu novelu trestných noriem, ktorá má, okrem iného, umožniť prokurátorovi, aby ukladal obvinenému (a dokonca aj podozrivému!!!) obmedzenia a povinnosti. Podľa navrhovateľa má ísť o opatrenie zamerané na ochranu poškodeného. Celý návrh zákona možno nájsť tu:

https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=595107

Navrhované ustanovenie, ktoré je predmetom tohto príspevku znie nasledovne:

㤠204a

Primerané obmedzenia a povinnosti na ochranu života, zdravia, slobody alebo iných práv poškodeného

(1) Ak je to potrebné na ochranu života, zdravia, slobody alebo iných práv poškodeného, môže prokurátor, aj bez návrhu poškodeného, uznesením uložiť podozrivému alebo obvinenému primerané obmedzenia alebo povinnosti, a to

a)zákaz kontaktu s poškodeným v akejkoľvek forme vrátane kontaktovania prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby alebo inými obdobnými prostriedkami,

b)nepriblížiť sa k poškodenému na vzdialenosť menšiu ako päťdesiat metrov a nezdržiavať sa v blízkosti obydlia poškodeného alebo v určenom mieste, kde sa poškodený zdržuje alebo ktoré navštevuje,

c)nevstupovať do obydlia alebo iných priestorov, v ktorých sa poškodený zdržiava,

d)zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo ohroziť alebo znepríjemniť život poškodeného.

(2) Prokurátor uloží povinnosti alebo obmedzenia podozrivému alebo obvinenému len v rozsahu nevyhnutnom na dosiahnutie účelu podľa odseku 1 a na dobu najviac 90 dní. Ak trvajú dôvody, pre ktoré boli povinnosti alebo obmedzenia uložené, môže prokurátor ich trvanie uznesením predĺžiť, najviac však vždy o ďalších 60 dní, a to aj opakovane. Ak sa dôvody, pre ktoré boli obmedzenia alebo povinnosti uložené, zmenia, prokurátor uznesením uložené obmedzenia alebo povinnosti zmení alebo zruší.

(3) Podozrivý, obvinený alebo poškodený môžu proti uzneseniu podľa odseku 1 a 2 podať sťažnosť. Sťažnosť poškodeného proti uzneseniu, ktorým sa menia alebo rušia uložené primerané obmedzenia alebo povinnosti má odkladný účinok.

(4) Podozrivý alebo obvinený, ktorému boli uložené primerané obmedzenia alebo povinnosti podľa odseku 1, je povinný podrobiť sa kontrole technickými prostriedkami, ak je takáto kontrola nariadená. Nariadiť kontrolu technickými prostriedkami možno, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu.

(5) Ak podozrivý alebo obvinený závažným spôsobom poruší uloženú povinnosť alebo obmedzenie, prokurátor môže podať návrh na vzatie obvineného do väzby; ustanovenie § 71 tým nie je dotknuté.

(6) Prokurátor bezodkladne upovedomí poškodeného o uložení, zmene alebo zrušení povinností alebo obmedzení podľa tohto ustanovenia.“

K návrhu

Podľa môjho názoru ide o inštitút, ktorý neprípustne (v rozpore s § 2 ods. 2 Tr. por. a ustanoveniami upravujúcimi väzobné rozhodovanie) obchádza inštitút väzby a inštitúty umožňujúce nahradiť väzbu. Ak je poškodený ohrozený, tak sú dané dôvody väzby a prokurátor má podať návrh na vzatie obvineného do väzby a súd môže pri väzobnom rozhodovaní nahradiť väzbu a uložiť obvinenému primerané obmedzenia a povinnosti zamerané na ochranu poškodeného (tak ako je to v súčasnej právnej úprave).

Pokiaľ nie sú dané dôvody väzby (poškodený ohrozený nie je), potom neexistuje žiadny dôvod na to, aby bol obvinený (a už vôbec nie podozrivý) obmedzovaný primeranými povinnosťami a obmedzeniami ukladanými prokurátorom.

Navrhovaný inštitút pôsobí ako „malá“ väzba (predväzba bez existencie väzobných dôvodov a dokonca aj bez existencie obvineného, keďže bude stačiť len procesné postavenie podozrivého), ktorú návrh označuje za „neväzbu“ (nie je medzi väzobnými rozhodnutiami), kde prokurátor bez akýchkoľvek zákonných kritérií bude môcť ukladať od stola primerané obmedzenia a povinnosti obvinenému a podozrivému a to za situácie, keď nebudú dané väzobné dôvody a teda ani hrozba pre poškodeného.

Neexistujú zákonné kritériá podľa ktorých má prokurátor postupovať

Kde je hranica kedy má prokurátor uložiť primerané obmedzenia a povinnosti podľa navrhovaného ustanovenia a kedy už má podať návrh na vzatie do väzby na súd? Ak je to myslené tak, že tento inštitút má chrániť poškodených, tak opäť nie je jasné ako by mala vyzerať hrozba pre poškodeného, aby sa dalo povedať, že na väzbu, či jej náhradu to nie je, ale je to iba na akúsi malú väzbu, ktorú môže vybaviť prokurátor primeranými obmedzeniami a povinnosťami. Môže napríklad prokurátor uložiť obvinenému primerané obmedzenia a povinnosti a zároveň, prípadne neskôr bez ich zrušenia, podať návrh na vzatie obvineného do väzby? Môžu byť nálsedne uložené primerané obmedzenia a povinnosti obvinenému duplicitne?

Aký stupeň nebezpečenstva musí existovať? Musí existovať konkrétna hrozba? Bezprostredná hrozba? Dôvodná obava z opakovania konania? Stačí subjektívna obava poškodeného? Musí byť riziko podložené konkrétnymi skutočnosťami? Akými? Napríklad, bude postačovať ak na prokuratúru príde poškodený a bude vypovedať, že sa cíti ohrozený, respektíve, že ho kontaktuje obvinený? A ak si na vyššie uvedené otázky odpovieme áno, nemal by už byť využitý inštitút väzby a prípadne jeho náhrady? Ak áno, tak potom na aké prípady bude tento nový inštitút využiteľný? (jednoznačne navrhovaný inštitút koliduje s inštitútom väzby a navrhovateľ vôbec nevymedzil ich vzájomné hranice). Navrhované ustanovenie nedáva žiadne odpovede na uvedené otázky.

Podozrivý s náramkom a to aj bez obvinenia

Za jeden z najzávažnejších problémov navrhovaného ustanovenia považujem to, že prokurátor bude môcť uložiť primerané obmedzenia a povinnosti aj podozrivému (a to dokonca aj tzv. náramok). Toto je absolútne neprijateľné, nakoľko ak dôkazná situácia nie je taká, že umožňuje vzniesť obvinenie konkrétnej podozrivej osobe, potom nie je možné takejto osobe ani ukladať obmedzenia či povinnosti. Nie je možné „bez trestného činu a skutku“, ktoré by boli uvedené v uznesení o vznesení obvinenia obmedzovať podozrivú osobu spôsobom uvedeným v návrhovom ustanovení (podozrivého možno zadržať, avšak v krátkom čase musí byť podozrivému vznesené obvinenie alebo musí byť prepustený na slobodu bez obvinenia; navrhované ustanovenie pritom stanovuje možnosť, že podozrivý bude prepustený bez obvinenia a zároveň obmedzený prokurátorom aj na tri mesiace a viac a to stále bez vzneseného obvinenia; teoreticky môže byť takéto trestné stíhanie vedené vo veci nakoniec aj prerušené napríklad po viac ako roku bez vzneseného obvinenia a počas celej tejto doby môže byť podozrivý obmedzený prokurátorom a mať dokonca aj „náramok“). Otázka preto znie, vo vzťahu ku ktorému konkrétnemu skutku vlastne prokurátor posudzuje nevyhnutnosť a proporcionalitu opatrenia, ak osobe ešte nebolo vznesené obvinenie? Aký dôkazný štandard musí byť splnený na uloženie takéhoto obmedzenia podozrivému? Odpoveď v návrhu absentuje.

90 dní nie je 90 dní a čo s obmedzeniami prokurátora v konaní pred súdom

Výrazným nedostatkom navrhovaného ustanovenia je aj to, že sa len „tvári“, že primerané obmedzenia a povinnosti môžu byť uložené najviac na dobu 90 dní, teda, že je časovo ohraničené. Navrhovaný text však umožňuje ďalšie (opakované) predlžovanie tejto lehoty a to o 60 dní (do nekonečna), teda tieto obmedzenia môžu trvať roky. Navrhovateľ nestanovil žiadnu konečnú (neprekročiteľnú) lehotu ako je to napríklad pri väzbe (čím dlhšie takéto obmedzenie trvá, tým presvedčivejšie by malo byť odôvodnené) a nie je ani jasné, či prokurátorom uložené obmedzenia alebo povinnosti môžu naďalej trvať aj v prípade podania obžaloby a či ich v konaní pred súdom môže zrušiť súd.

Prokurátor má rozhodovať „od stola“

Navyše, a to je taktiež neprijateľné, prokurátor by mal rozhodovať „od stola“, teda bez výsluchu obvineného, či podozrivého, respektíve bez toho, aby sa obvinený, či podozrivý aspoň mohol vyjadriť k podkladom, ktoré by mali viesť prokurátora k uloženiu primeraných obmedzení, či povinnosti (či dokonca k uloženiu „náramku“). O sťažnosti proti uzneseniu prokurátora má síce rozhodovať sudca pre prípravné konanie, ale ani tam sa nepočíta s tým, že bude obvinený, či podozrivý vypočutý a to všetko za situácie, že obvinenému, či podozrivému budú ukladané pomerne závažné obmedzenia a povinnosti porovnateľné s obmedzeniami, či povinnosťami ukladanými pri väzobnom rozhodovaní, ktoré môžu trvať bez časového obmedzenia.

Sťažnosť podaná proti uzneseniu prokurátora, ktorým bolo uložené obmedzenie nemá mať odkladný účinok, teda treba len dúfať, že sa o obmedzeniach, či povinnostiach obvinený a podozrivý vôbec dozvie, keďže prokurátor bude rozhodovať od stola a uznesenie bude obvinenému a podozrivému zrejme doručovať poštou. Môže sa tak stať, že obvinenému, či podozrivému nebude doručené aj týždne, či mesiace (bude napríklad ležať na pošte). Ako ochráni takéto uznesenie poškodeného, keď obvinený, či podozrivý nebudú vedieť o jeho obsahu? Nie je väzobné rozhodovanie rýchlejšie a flexibilnejšie? Možno vydať príkaz na zatknutie, ak by sa obvinený (u podozrivého zjavne nie) vyhýbal preberaniu poštových zásielok, teda prebratiu uznesenia prokurátora? A čo ak sa bude vyhýbať podozrivý?

Čo znamená „znepríjemniť život?“

Problematickým je aj terminológia, ktorú navrhovateľ zvolil. Napríklad navrhované ustanovenie § 204a ods. 1 písm. d) stanovuje, že by sa mal obvinený, či podozrivý zdržať konania, ktoré by poškodenému mohlo „znepríjemniť život“. Čo znamená „znepríjemniť život poškodeného“? Nie je to absolútne vágny pojem, ktorý môže byť vykladaný až príliš široko? Čím závažnejšie následky sú spojené s porušením uloženej povinnosti (napríklad vzatie do väzby), tým väčší význam musí mať presnosť a predvídateľnosť jej obsahu.

Namiesto záveru

Navrhovateľ mlčí a nestanovuje žiadne kritériá na odlíšenie inštitútov väzby (náhrady väzby) a tohto nového inštitútu. Návrh nehovorí nič o tom, aké podmienky musia byť splnené, aby tak mohol prokurátor postupovať, čo môže zvádzať k svojvôli, respektíve k absolútne nejednotnej praxi v SR a k nahrádzaniu väzobných konaní.

Napríklad, obvinený je trestne stíhaný za trestný čin nebezpečného vyhrážania, pričom väzobný dôvod nie je daný (išlo o jednorazové konanie, obvinený nebol doposiaľ súdne trestaný ani priestupkovo prejednávaný, býva v inom meste ako poškodený a podobne). Prokurátor sa teda rozhodne nepodať návrh na väzbu, ale aplikuje nový inštitút a zakáže (od stola) obvinenému kontakt s poškodeným a priblížiť sa k poškodenému a to za situácie, že od obvineného nehrozí poškodenému žiadne bezprostredné nebezpečenstvo, nakoľko inak by bol podaný návrh na vzatie obvineného do väzby. Prokurátor však bude musieť uloženie tohto obmedzenia odôvodniť ohrozením poškodeného (tak ako znie návetie tohto nového ustanovenia), teda, že napríklad život, či zdravie poškodeného je ohrozené. Ak to tak skutočne je, potom by sa toto ohrozenie malo ustaľovať pri väzobnom rozhodovaní. Ak to tak nie je, potom je neprijateľné obmedzovať obvineného a išlo by o porušenie zásady primeranosti a zdržanlivosti uvedenej v ustanovení § 2 ods. 2 Tr. por. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 Tr. por. možno do základných práv a slobôd zasahovať len v nevyhnutnej miere. Nestačí teda, že opatrenie bude užitočné, rozumné alebo preventívne vhodné. Zásah musí byť aj nevyhnutný a táto nevyhnutnosť nemôže existovať iba v deň uloženia obmedzujúceho opatrenia, ale musí existovať počas celého jeho trvania.

Možnosť prokurátora ukladať obvinenému primerané obmedzenia a povinnosti a to bez väzobných dôvodov, mimo väzobného rozhodovania, bez výsluchu obvineného, bez zákonných kritérií umožňujúcich odlíšiť tento nový inštitút od inštitútu väzby, bez maximálnej lehoty trvania a pri použití vágnych pojmov, je absolútne neprijateľná, nakoľko na jednej strane má ambíciu neprípustne obchádzať inštitút väzby a na strane druhej má ambíciu neprípustne obmedzovať obvineného, či podozrivého v stave neexistencie väzobných dôvodov.

Dovolím si tvrdiť, že navrhované ustanovenie je v rozpore aj s judikatúrou ESĽP, napríklad rozhodnutie veľkej komory ESĽP vo veci De Tommaso v. Taliansku zo dňa 23.02.2017 (č. 43395/09) konštatuje, že akékoľvek preventívne opatrenia, sledovania alebo obmedzenia slobody pohybu uplatňovaného bez predchádzajúceho odsúdenia za konkrétny trestný čin musia spĺňať striktné kritériá predvídateľnosti, jasnosti právnej úpravy a procesných záruk, vrátane verejnosti konania (v zmysle tohto rozhodnutia vágny pojmy ako napríklad „všeobecná nebezpečnosť“ bez jasných mantinelov, nemôžu byť dôvodom na zásah do základných práv občana).

Problém spočíva v tom, že na pomerne významný zásah do práv jednotlivca poskytuje navrhovateľ prokurátorovi veľmi široký priestor na uváženie, pričom materiálne a procesné hranice tohto priestoru nie sú v navrhovanom ustanovení vymedzené presne a zrozumiteľne, ako by to závažnosť možných zásahov vyžadovala. Ochrana poškodeného a ochrana procesných práv podozrivého, či obvineného pritom nie sú protikladné hodnoty. Kvalitný Trestný poriadok musí zabezpečiť oboje.

Treba preto len dúfať, že sa tento nový inštitút nestane súčasťou Trestného poriadku.

Diskusia