Pravidlo podporného dôkazu k výpovedi kajúcnika (spoluobvineného) v španielskom trestnom práve

Jozef Hutár

Pravidlo podporného dôkazu k výpovedi kajúcnika (spoluobvineného) v španielskom trestnom práve

Tento článok má ambíciu nadviazať na článok JUDr. Petra Šamka, ktorý kritizoval mediálne blúznenie niektorých osôb o tom, že nutnosť potvrdzovania výpovedí kajúcnika podpornými dôkazmi je nejaká slovenská právna anomália a nie je nikde na svete, pričom k príkladom ktoré uvádzal JUDr. Peter Šamko vo svojom článku (napríklad New York, či Izrael) by som v nižšie uvedenom texte pridal Španielsko, ktoré si takéto pravidlo podporného dôkazu vytvorilo judikatúrou vrcholových súdov. Článok JUDr. Petra Šamka možno nájsť tu:

https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1758-hysteria-okolo-potvrdzovania-vypovedi-kajucnika-podpornymi-dokazmi-alebo-skutocne-nie-je-taketo-ustanovenie-nikde-na-svete

Výpoveď spoluobvineného predstavuje v trestnom konaní osobitnú kategóriu dôkazného prostriedku. Jej význam vystupuje do popredia najmä pri trestnej činnosti páchanej organizovaným alebo konšpiratívnym spôsobom, pri ktorej bývajú priame dôkazy o účasti jednotlivých osôb obmedzené. Zároveň však ide o dôkaz, ktorého spoľahlivosť môže byť ovplyvnená vlastným procesným záujmom vypovedajúcej osoby, snahou o zmiernenie vlastnej trestnej zodpovednosti alebo prenesením zodpovednosti na ďalšie osoby.

Španielska judikatúra tento problém rieši prostredníctvom doktríny minimálnej koroborácie (corroboración mínima) výpovede spoluobvineného (declaración del coimputado). Jej podstata spočíva v požiadavke, aby výpoveď spoluobvineného, pokiaľ predstavuje jediný alebo rozhodujúci usvedčujúci dôkaz, bola podporená určitým externým faktom, údajom alebo okolnosťou.¹

Táto požiadavka nie je iba pravidlom voľného hodnotenia dôkazov. V judikatúre španielskeho Ústavného súdu (Tribunal Constitucional) je bezprostredne spojená s ústavným právom na prezumpciu neviny podľa čl. 24 ods. 2 španielskej ústavy (Constitución Española).²

Východiskom španielskej judikatúry je rozlíšenie medzi procesným postavením svedka a obvineného.

Svedok je zásadne povinný vypovedať pravdivo a nepravdivá výpoveď môže viesť k jeho trestnej zodpovednosti. Spoluobvinený sa však nachádza v zásadne odlišnom procesnom postavení. Má právo nevypovedať, právo nevypovedať proti sebe a právo nepriznať vlastnú vinu.³ Jeho výpoveď preto nemožno hodnotiť podľa rovnakých kritérií ako výpoveď nezainteresovaného svedka.

Tribunal Constitucional z tohto dôvodu upozorňuje na osobitnú povahu usvedčujúcej výpovede spoluobvineného. Neznamená to, že by išlo o neprípustný dôkaz. Naopak, španielska ústavná judikatúra jednoznačne uznáva jej dôkaznú legitimitu. Otázkou je jej dostatočnosť na vyvrátenie prezumpcie neviny.⁴

Základy tejto koncepcie možno identifikovať najmä v STC 153/1997, následne v STC 49/1998 a STC 115/1998, pričom doktrína bola významne spresnená v STC 68/2001 a neskoršej judikatúre.⁵

Podľa ustálenej judikatúry Tribunal Constitucional usvedčujúca výpoveď spoluobvineného predstavuje legitímny dôkazný prostriedok. Ak však zostáva bez ďalšieho dôkazného potvrdenia jediným podkladom usvedčenia, vzniká problém jej dostatočnosti z pohľadu prezumpcie neviny.

V STC 115/1998 Tribunal Constitucional uviedol, že pred dosiahnutím požadovaného minima koroborácie nemožno z ústavnoprávneho hľadiska hovoriť o dostatočnom dôkaznom základe na vyvrátenie prezumpcie neviny.⁶

Zásadný význam následne získala STC 68/2001. Ústavný súd v nej vysvetlil, že nemožno požadovať úplnú koroboráciu výpovede spoluobvineného. Požiadavkou je koroborácia minimálna. Pravdivosť relevantného obsahu výpovede však musí byť podporená aspoň určitým externým faktom, údajom alebo okolnosťou.⁷

Tribunal Constitucional zároveň odmietol vytvoriť abstraktný katalóg okolností, ktoré by automaticky predstavovali dostatočnú koroboráciu. Existencia potrebného minima sa musí posudzovať vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu.⁸

Mimoriadny význam pre systematizáciu doktríny má STC 233/2002. Z jej odôvodnenia možno odvodiť niekoľko základných pravidiel.⁹

Po prvé, výpoveď spoluobvineného je legitímnym dôkazným prostriedkom. Po druhé, ak je jediným usvedčujúcim podkladom a nie je podporená ďalšími okolnosťami, nemusí predstavovať dostatočný dôkaz na vyvrátenie prezumpcie neviny. Po tretie, požadovanú dôkaznú spôsobilosť môže nadobudnúť prostredníctvom minimálnej koroborácie. Po štvrté, koroborácia musí vyplývať z externých faktov, údajov alebo okolností. Napokon, jej dostatočnosť sa posudzuje individuálne podľa okolností konkrétneho prípadu.¹⁰

Nejde teda o formálne dôkazné pravidlo, podľa ktorého by zákon stanovoval konkrétny počet alebo druh podporných dôkazov. Ide o ústavný limit spojený s otázkou, či dôkazný základ ako celok umožňuje legitímne vyvrátiť prezumpciu neviny.

Jeden z najdôležitejších prvkov španielskej doktríny predstavuje požiadavka externality koroborácie.

Nestačí, že výpoveď spoluobvineného pôsobí presvedčivo. Rovnako nestačí, že je podrobná, logická alebo vnútorne konzistentná. Samotná skutočnosť, že vypovedajúci svoju verziu udalostí nemení, taktiež nie je externou koroboráciou.

Tribunal Constitucional zdôraznil, že také charakteristiky výpovede, akými sú jej vnútorná koherentnosť, stabilita alebo absencia nepriateľského vzťahu vypovedajúceho voči obžalovanému, nemožno zamieňať s požadovanými externými prvkami koroborácie.¹¹Ide totiž o dve odlišné otázky. Prvou je vierohodnosť vypovedajúcej osoby a vierohodnosť jej výpovede. Druhou je existencia objektívnych, od samotnej výpovede odlišných skutočností, ktoré podporujú jej pravdivosť. Práve druhá kategória predstavuje koroboráciu v ústavnoprávnom zmysle.¹²

Nie každý externý údaj súvisiaci s výpoveďou je postačujúci. Judikatúra Tribunal Constitucional spresnila, že koroborácia sa nemôže týkať iba okrajových alebo neutrálnych častí výpovede. Musí mať relevantný vzťah ku konkrétnej účasti obžalovaného na skutku, ktorý mu je kladený za vinu.¹³ Tento rozdiel má zásadný praktický význam.

Ak napríklad spoluobvinený tvrdí, že osoba A sa spolu s ním zúčastnila prepravy drog určitým automobilom, pričom ďalšie dôkazy preukážu existenciu automobilu, jeho trasu a prítomnosť drog, tieto okolnosti môžu podporovať pravdivosť všeobecného opisu udalosti. Nemusia však nevyhnutne koroborovať rozhodujúce tvrdenie, že práve osoba A bola do trestnej činnosti zapojená.

Externý údaj preto musí mať dostatočnú väzbu na tú časť výpovede, ktorou je konkrétnemu obžalovanému pripisovaná účasť na trestnom čine.¹⁴

Ďalším významným pravidlom je odmietnutie tzv. vzájomnej koroborácie spoluobvinených. Ak proti obžalovanému vypovedajú dvaja alebo viacerí spoluobvinení, samotná početnosť vzájomne sa podporujúcich výpovedí automaticky nenahrádza požiadavku externého prvku.

Tribunal Constitucional opakovane uviedol, že výpoveď jedného spoluobvineného nemôže byť na účely tejto doktríny považovaná za požadovanú externú minimálnu koroboráciu výpovede iného spoluobvineného.¹⁵ Tento záver sa objavuje v početnej judikatúre, okrem iného v STC 72/2001, STC 181/2002, STC 65/2003, STC 152/2004, STC 55/2005 a STC 142/2006.¹⁶

Dôvodom je, že obe výpovede sú zaťažené rovnakým základným procesným rizikom. Obe pochádzajú od osôb, ktoré sa nachádzajú v postavení obvineného a môžu mať vlastný záujem na výsledku trestného konania. Na prekonanie tohto deficitu je preto potrebný prvok stojaci mimo samotného okruhu výpovedí spoluobvinených.

Požiadavku koroborácie nemožno interpretovať tak, že prokuratúra musí popri výpovedi spoluobvineného predložiť ďalší dôkaz, ktorý sám osebe úplne preukazuje vinu obžalovaného. Ak by externý dôkaz nezávisle dokazoval všetky rozhodujúce okolnosti skutku a účasť obžalovaného, výpoveď spoluobvineného by z hľadiska dôkaznej dostatočnosti prestávala byť rozhodujúcim problémom.

Práve preto španielska judikatúra používa pojem minimálna, a nie úplná koroborácia. STC 68/2001 zdôrazňuje, že pravdivosť výpovede musí byť podporená externými skutočnosťami, pričom nie je možné abstraktne stanoviť intenzitu koroborácie nezávisle od konkrétneho prípadu.¹⁷Požiadavka koroborácie tak nevytvára druhý, úplne autonómny dôkaz viny. Vyžaduje však objektívnu podporu relevantnej usvedčujúcej časti výpovede.

Pre praktickú aplikáciu doktríny je mimoriadne dôležité dôsledne rozlišovať dve úrovne hodnotenia. Na jednej strane môže súd skúmať, či je spoluobvinený vierohodný. Môže prihliadať na konzistentnosť výpovede, existenciu rozporov, vzťah vypovedajúceho k obžalovanému, možné motívy pomsty alebo vlastnej exkulpácie, prípadne stabilitu tvrdení v jednotlivých štádiách konania.Tieto okolnosti sú relevantné pri hodnotení vierohodnosti.

Nenahrádzajú však druhý krok, ktorým je externá koroborácia.¹⁸ Ani mimoriadne presvedčivá, detailná a stabilná výpoveď preto nemôže byť automaticky považovaná za „samokoroborujúcu“. Požadovaný podporný prvok musí byť možné identifikovať mimo vlastných charakteristík tejto výpovede.

Z judikatúry Tribunal Constitucional možno odvodiť praktický viacstupňový test. Súd by mal najskôr určiť, aké postavenie má výpoveď spoluobvineného v celkovom dôkaznom základe. Následne musí identifikovať konkrétnu časť výpovede, ktorou je obžalovanému pripisovaná účasť na trestnom čine.

Potom treba položiť otázku, či existuje externý a od tejto výpovede odlišný fakt, údaj alebo okolnosť, ktorá podporuje objektívnu pravdivosť jej relevantného obsahu.¹⁹

Napokon treba preskúmať, či sa tento externý údaj týka práve rozhodujúcej časti výpovede, teda účasti konkrétneho obžalovaného, a nie iba vedľajších okolností opisovaného skutku.

Španielsky model je zaujímavý predovšetkým tým, že otázku koroborácie neposudzuje iba ako problém všeobecného hodnotenia dôkazov. Tribunal Constitucional pritom nevystupuje ako ďalšia skutková alebo odvolacia inštancia. Jeho úlohou nie je nahrádzať hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi vlastným hodnotením ani rozhodovať, ktorému spoluobvinenému mal trestný súd veriť.

Ústavná kontrola smeruje k otázke, či dôkazný základ, na ktorom bola založená vina, dosahuje minimálnu ústavnú úroveň potrebnú na vyvrátenie prezumpcie neviny.²¹ Práve v tomto kontexte treba chápať corroboración mínima. Ide o mechanizmus zabraňujúci tomu, aby odsúdenie spočívalo výlučne na nekontrolovanom usvedčujúcom tvrdení osoby, ktorá sama čelí trestnému stíhaniu a nachádza sa v zásadne odlišnom procesnom postavení ako svedok.

Doktrína vytvorená Tribunal Constitucional bola recipovaná aj trestnou komorou španielskeho Najvyššieho súdu (Sala Segunda del Tribunal Supremo).

Tribunal Supremo pri hodnotení výpovede spoluobvineného vychádza zo základného rozlíšenia medzi dôveryhodnosťou výpovede a existenciou externých prvkov, ktoré podporujú jej usvedčujúci obsah. Pri aplikácii ústavnej doktríny zdôrazňuje, že externé prvky musia mať vzťah k účasti osoby, voči ktorej je výpoveď použitá.²²

Význam judikatúry Tribunal Supremo spočíva najmä v praktickej aplikácii ústavného štandardu na konkrétne dôkazné situácie. Ústavný štandard corroboración mínima totiž nestanovuje uzavretý zoznam prípustných koroborujúcich dôkazov; rozhodujúce je ich konkrétne spojenie s usvedčujúcim obsahom výpovede.

Španielska koncepcia môže byť relevantná aj pre slovenskú diskusiu o hodnotení výpovedí spolupracujúcich obvinených, resp. osôb, ktorých vlastný procesný záujem môže ovplyvňovať obsah ich výpovede.

Jej význam nespočíva v mechanickom preberaní cudzieho dôkazného pravidla. Španielska judikatúra skôr ponúka metodologicky užitočné rozlíšenie medzi vierohodnosťou výpovede a jej externým potvrdením.

Skutočnosť, že výpoveď je konzistentná, detailná a opakovaná, vypovedá predovšetkým o jej vnútorných vlastnostiach. Externá koroborácia odpovedá na inú otázku: či mimo tvrdenia procesne zainteresovanej osoby existuje objektívna skutočnosť podporujúca pravdivosť jej tvrdenia o účasti konkrétneho obžalovaného.

Práve toto rozlíšenie môže byť analyticky významné pri trestných veciach, v ktorých má usvedčujúca osoba vlastný procesný záujem alebo získava za spoluprácu určitú procesnú či hmotnoprávnu výhodu.

---

Poznámky pod čiarou

1. Pozri najmä STC 68/2001, de 17 de marzo, FJ 5; STC 233/2002, de 9 de diciembre, FJ 3. Tribunal Constitucional používa koncept corroboración mínima na posúdenie dostatočnosti usvedčujúcej výpovede spoluobvineného z hľadiska prezumpcie neviny.

2. Constitución Española, čl. 24 ods. 2: zakotvuje okrem iného právo na prezumpciu neviny (derecho a la presunción de inocencia).

3. Porov. Constitución Española, čl. 24 ods. 2, najmä právo nebyť nútený vypovedať proti sebe (no declarar contra sí mismo) a nepriznať vinu (no confesarse culpable).

4. STC 153/1997, de 29 de septiembre; STC 49/1998, de 2 de marzo; STC 115/1998, de 1 de junio. Judikatúra rozlišuje medzi prípustnosťou výpovede spoluobvineného ako dôkazu a jej dostatočnosťou na vyvrátenie prezumpcie neviny.

5. K vývoju doktríny pozri najmä STC 153/1997; STC 49/1998; STC 115/1998; STC 68/2001, de 17 de marzo, FJ 5; následne STC 233/2002, FJ 3.

6. STC 115/1998, de 1 de junio, najmä odôvodnenie venované dôkaznej hodnote výpovede spoluobvineného a potrebe minimálneho potvrdenia jej usvedčujúceho obsahu.

7. STC 68/2001, de 17 de marzo, FJ 5. Tribunal Constitucional požaduje, aby pravdivosť výpovede bola podporená určitým hecho, dato o circunstancia externa.

8. Tamže, FJ 5. Súd zdôrazňuje nemožnosť stanoviť všeobecnú intenzitu koroborácie nezávisle od okolností konkrétneho prípadu.

9. STC 233/2002, de 9 de diciembre, FJ 3.

10. Tamže. Pozri tiež STC 190/2003, de 27 de octubre, a následnú judikatúru Tribunal Constitucional nadväzujúcu na štandard minimálnej koroborácie.

11. STC 147/2004, de 13 de septiembre, FJ 2. K rozdielu medzi faktormi vierohodnosti výpovede a externou koroboráciou pozri tiež judikatúru citovanú v tomto rozhodnutí.

12. Porov. STC 68/2001, FJ 5; STC 233/2002, FJ 3; STC 147/2004, FJ 2.

13. STC 147/2004, de 13 de septiembre, FJ 2. Koroborujúce skutočnosti musia mať relevantnú väzbu na účasť obžalovaného na skutku.

14. Tamže. Porov. tiež neskoršiu judikatúru Tribunal Constitucional aplikujúcu požiadavku koroborácie na konkrétne usvedčujúce tvrdenia.

15. Pozri napr. STC 72/2001, de 26 de marzo; STC 181/2002, de 14 de octubre; STC 65/2003, de 7 de abril; STC 152/2004, de 20 de septiembre; STC 55/2005, de 14 de marzo; STC 142/2006, de 8 de mayo.

16. STC 142/2006, de 8 de mayo, a tam citovaná predchádzajúca judikatúra. Podstatou pravidla je, že vzájomné výpovede spoluobvinených neodstraňujú potrebu externého prvku požadovaného ústavnou judikatúrou.

17. STC 68/2001, FJ 5.

18. STC 147/2004, FJ 2; porov. STC 233/2002, FJ 3.

19. STC 68/2001, FJ 5; STC 233/2002, FJ 3.

20. Constitución Española, čl. 24 ods. 2.

21. Pozri najmä STC 115/1998; STC 68/2001; STC 233/2002. Predmetom ústavnej kontroly nie je nové voľné hodnotenie všetkých dôkazov, ale existencia ústavne dostatočného dôkazného základu na vyvrátenie prezumpcie neviny.

22. K recepcii ústavnej doktríny v rozhodovacej praxi Sala Segunda del Tribunal Supremo porov. judikatúru týkajúcu sa declaración del coimputado a corroboraciones periféricas. Pri použití jednotlivých rozhodnutí Tribunal Supremo na publikačné účely je vhodné uvádzať kompletný identifikátor CENDOJ, číslo rozhodnutia a číslo opravného prostriedku.

23. STC 68/2001, FJ 5; STC 233/2002, FJ 3.

24. STC 147/2004, FJ 2; STC 142/2006 a tam citovaná judikatúra.



 

Diskusia