Náhrada škody pri dopravnej nehode spôsobenej zamestnancom a hranice adhézneho rozhodovania

Abstrakt

Pri dopravnej nehode spôsobenej vodičom, ktorý koná pri plnení pracovných úloh, treba samostatne posudzovať trestnú zodpovednosť vodiča, hmotnoprávnu zodpovednosť za škodu a procesné predpoklady adhézneho rozhodovania. Skutočnosť, že vodič bol právoplatne uznaný vinným z nedbanlivostného trestného činu, ešte sama osebe neznamená, že mu možno v adhéznom konaní uložiť povinnosť nahradiť škodu. Okrem slovenskej právnej úpravy sa článok opiera o rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 6 Tz 8/2025 z 9. apríla 2025. Analyzuje jeho význam v slovenskom právnom prostredí, rozdiel medzi postavením poškodeného a pasívnou vecnou legitimáciou obžalovaného, ako aj hranice procesných oprávnení poškodeného pri absencii hmotnoprávneho základu pre náhradu škody v trestnom konaní.

1. Úvod

Na prvý pohľad sa otázka subjektu, ktorý má byť v rámci adhézneho konania zaviazaný na náhradu škody, môže javiť ako nesporná a ustálenou súdnou praxou jednoznačne vyriešená. Existujú však prípady, v ktorých je potrebné sa uvedenou otázkou zaoberať podrobnejšie. Ide napríklad o dopravné nehody spôsobené zamestnancom pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi, a to s použitím motorového vozidla zamestnávateľa.

Pre vyriešenie otázky, komu má poškodený adresovať nárok na náhradu škody je potrebné vyriešiť otázku hmotnoprávnej pasívnej legitimácie povinného subjektu. Inak povedané, na správne uplatnenie si nároku na náhradu škody je potrebné zistiť, či zodpovednosť za škodu smeruje voči vodičovi, zamestnávateľovi, prevádzateľovi vozidla alebo poisťovateľovi.

Pri vodičovi, ktorý v čase nehody plnil pracovné úlohy a nevybočil z ich rámca, je potrebné zohľadniť všeobecnú úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú osobou použitou pri činnosti, osobitnú zodpovednosť prevádzateľa motorového vozidla, pracovnoprávny vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom a napokon aj režim povinného zmluvného poistenia.

Najvyšší súd Českej republiky riešil obdobnú otázku v rozsudku sp. zn. 6 Tz 8/2025. Jeho argumentácia je podnetná aj pre slovenské právne prostredie, pretože vychádza z právnej úpravy, ktorá má v tejto oblasti porovnateľnú štruktúru. Zmyslom jeho zaradenia do článku preto nie je preberať český právny záver bez ďalšieho, ale konfrontovať ho so slovenskou právnou úpravou a pomenovať hranice, ktoré má adhézne rozhodovanie v podobných veciach.

2. Slovenská hmotnoprávna úprava

2.1 Zodpovednosť osoby použitej pri činnosti

Základným východiskom pre riešenie nastoleného problému je § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Škoda je podľa tohto ustanovenia spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou vtedy, keď ju pri jej činnosti spôsobila osoba, ktorú na túto činnosť použila. Ustanovenie zároveň výslovne uvádza, že osoba použitá pri činnosti sama za takto spôsobenú škodu podľa Občianskeho zákonníka nezodpovedá; tým nie je dotknutá jej zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov.

Právny význam tohto pravidla spočíva v tom, že poškodený sa domáha náhrady od subjektu, ktorému právny poriadok pripisuje zodpovednosť za spôsobenú škodu. Ide o zamestnávateľa, pre ktorého obvinený zamestnanec plnil pracovné úlohy vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu, vykonával inú činnosť na príkaz zamestnávateľa, prípadne vykonával činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty. Podstatné je, že obvinený, ktorý spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k zraneniu poškodeného, bol v pracovnom alebo obdobnom pomere, plnil úlohy a povinnosti v súlade so zmluvou alebo oprávnenými pokynmi zamestnávateľa a používal motorové vozidlo so súhlasom zamestnávateľa.

Zamestnanec môže voči zamestnávateľovi zodpovedať za porušenie pracovných povinností, podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce (§ 179 a § 186) nejde však automaticky o priamu zodpovednosť obvineného zamestnanca voči tretej osobe, teda poškodenému.

Pre posúdenie, či bola škoda spôsobená pri činnosti zamestnávateľa, je potrebné skúmať vecnú, časovú a miestnu súvislosť konania s pracovnou úlohou. Samotná skutočnosť, že zamestnanec postupoval nesprávne, porušil právny predpis alebo konal nedbanlivo, ešte neznamená, že vybočil z rámca pracovnej činnosti. Nesprávny spôsob plnenia úlohy nepredstavuje exces z plnenia pracovných úloh, ktorý by zakladal priamu zodpovednosť zamestnanca za vznik škody.

V slovenskej civilnej judikatúre sa uvedený záver nachádza napríklad v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/131/2020, zo dňa 29.09.2021. V uvedenom uznesení súd vychádzal z toho, že vodič, ktorý vykonával pracovnú cestu v mene a na zodpovednosť právnickej osoby, nebol voči poškodeným pasívne vecne legitimovaný. Povinnosťou nahradiť škodu (náhradu bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia, nemajetkovú ujmu a trov konania) zaviazal právnickú osobu podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako aj poisťovňu z titulu plnenia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.

2.2 Osobitná zodpovednosť prevádzateľa motorového vozidla

Pri dopravnej nehode nemožno však § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka posudzovať izolovane. Občiansky zákonník v § 427 až § 431 upravuje osobitnú zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov. Podľa § 427 zodpovedajú osoby vykonávajúce dopravu a iný prevádzateľ motorového vozidla za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky. Prevádzateľom je pritom osoba, ktorá má právnu alebo faktickú možnosť disponovať s motorovým vozidlom. Z uvedeného dôvodu ňou nemusí byť vždy vlastník vozidla.

Pre právne posúdenie konkrétnej nehody je teda nevyhnutné identifikovať prevádzateľa vozidla a určiť, ktorý zodpovednostný režim sa uplatní. Ak je zamestnávateľ zároveň prevádzateľom vozidla a vodič konal pri plnení pracovnej úlohy, bude jeho postavenie spravidla vyplývať tak z § 420 ods. 2, ako aj z § 427 Občianskeho zákonníka. Ak prevádzateľom bol iný subjekt, nemožno ho nahradiť vodičom iba preto, že vodič vozidlo v čase nehody riadil.

Odlišná situácia môže nastať pri použití vozidla bez vedomia alebo proti vôli prevádzateľa. Vtedy treba posúdiť § 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka a prípadné zavinenie prevádzateľa pri umožnení takéhoto použitia („namiesto prevádzateľa zodpovedá ten, kto použije dopravný prostriedok bez vedomia alebo proti vôli prevádzateľa. Prevádzateľ zodpovedá spoločne s ním, ak takéto použitie dopravného prostriedku svojou nedbalosťou umožnil.“).

Záver o pasívnej vecnej legitimácii vodiča preto nemôže byť založený iba na tom, kto sedel za volantom, ale musí vychádzať z celého komplexu skutkových a právnych skutočností, viažucich sa na konkrétny prípad.

2.3 Povinné zmluvné poistenie

Pri dopravných nehodách má osobitný význam zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Podľa § 15 ods. 1 poškodený uplatňuje nárok na náhradu škody vrátane inej ujmy priamo proti poisťovateľovi. K rozsahu tohto plnenia nachádzame zaujímavý názor v uznesení NS SR sp. zn. 7Cdo/131/2020, zo dňa 29.09.2021. V ňom je uvedené: „za použitia eurokonformného výkladu ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.") potrebné považovať za škodu na zdraví v zmysle tohto zákona aj nemajetkovú ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv pozostalých obetí dopravnej nehody“

Pri dopravnej nehode preto môže byť popri prevádzateľovi vozidla relevantným subjektom aj poisťovateľ, a to v rozsahu poistného krytia.

Priamy nárok voči poisťovateľovi nemení procesné pravidlo adhézneho konania. Trestný súd môže v adhéznom konaní uložiť povinnosť na náhradu škody iba obžalovanému, nie zamestnávateľovi ani poisťovni. Obžalovanému však môže uložiť predmetnú povinnosť len vtedy, ak poškodený má podľa hmotného práva nárok proti obžalovanému. Možnosť domáhať sa plnenia od poisťovateľa preto sama osebe nezakladá dôvod uložiť povinnosť na náhradu škody vodičovi, ktorý nie je hmotnoprávne zaviazaným subjektom.

3. Adhézne konanie a pasívna vecná legitimácia obžalovaného

3.1 Nárok na náhradu škody podľa Trestného poriadku

Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku je poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom, oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť túto škodu nahradiť. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok uplatňuje.

Podmienka, že poškodený má nárok proti obvinenému, nie je iba formálnou náležitosťou návrhu. Vyjadruje zásadu, že trestný súd v adhéznom konaní rozhoduje o občianskoprávnom nároku iba v rozsahu, v ktorom smeruje proti osobe, ktorá je podľa hmotného práva povinná škodu nahradiť. Trestný poriadok v rozoberanej veci sám neurčuje, kto je dlžníkom náhrady škody; túto otázku treba vyriešiť podľa Občianskeho zákonníka, osobitných predpisov a podľa okolností konkrétneho prípadu.

Rovnaké východisko vyplýva z § 287 Trestného poriadku. Ak súd odsudzuje obžalovaného za trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uloží mu spravidla povinnosť škodu nahradiť, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ustanovenie však nemožno vykladať tak, že odsúdenie automaticky nahrádza chýbajúci hmotnoprávny titul zodpovednosti obžalovaného.

Pri dopravnej nehode spôsobenej zamestnancom je potrebné pred rozhodnutím o adhéznom nároku vyriešiť aspoň tieto otázky: kto bol prevádzateľom vozidla, na akú činnosť bol vodič použitý, či vodič konal pri plnení pracovných úloh, či došlo k excesu a či má vodič voči poškodenému samostatný právny titul zodpovednosti. Až potom možno posúdiť, či je možné uložiť povinnosť na náhradu škody priamo obžalovanému alebo ho s jeho nárokom odkázať na civilný proces podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku.

3.2 Postavenie poškodeného

Za poškodeného sa podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku považuje osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Táto definícia sa viaže na účinok trestného činu na právnu sféru osoby, nie priamo na úspech jej nároku proti konkrétnemu obžalovanému.

V tejto súvislosti vyvstáva otázka, či ovplyvni absencia hmotnoprávneho základu poškodeného uplatniť si nárok na náhradu škody voči obvinenému jeho procesné práva poškodeného?

Podľa môjho názoru je potrebné odlíšiť hmotnoprávne postavenie osoby dotknutej trestným činom od jej procesnej účasti ako poškodeného na hlavnom pojednávaní. Podľa § 256 ods. 3 Trestného poriadku súd nepripustí na hlavné pojednávanie osobu, ktorej právo uplatňovať práva poškodeného zrejme nepatrí. Takéto rozhodnutie nebráni uplatneniu nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Procesný záver o nepripustení teda neznamená, že osoba nemohla byť trestným činom poškodená; znamená, že v danom trestnom konaní nemôže vykonávať práva poškodeného v rozsahu, ktoré jej zákon nepriznáva.

Ak je otázka pasívnej vecnej legitimácie obžalovaného sporná a jej zodpovedanie závisí od dokazovania pracovného režimu, účelu jazdy alebo prípadného excesu, nemožno ju bez vykonania relevantných dôkazov spoľahlivo vyriešiť, pretože práve tieto okolnosti môžu byť rozhodujúce pre posúdenie, komu hmotné právo pripisuje zodpovednosť. Poškodený preto musí mať možnosť navrhnúť dôkazy potrebné na objasnenie tejto otázky, pokiaľ je jeho procesná účasť zatiaľ prípustná.

3.3 Hranice dokazovania a záverečnej reči poškodeného

Ústavný súd Slovenskej republiky sa v náleze sp. zn. II. ÚS 655/2013 z 18. júna 2014 zaoberal možnosťou poškodeného klásť vypočúvaným osobám otázky. V tejto súvislosti vyložil slovné spojenie „v rozsahu uplatnených práv“ v § 272 ods. 1 Trestného poriadku ústavne konformne. Uviedol, že poškodený alebo jeho splnomocnenec môže klásť otázky vzťahujúce sa na uplatnený nárok, teda otázky smerujúce k zisteniu skutočností nevyhnutných pre jeho úspešnosť. Rozsah otázok je limitovaný príčinnou súvislosťou medzi skutkom uvedeným v obžalobe a uplatnenými právami poškodeného.

Ústavný súd zároveň zdôraznil, že poškodený nenahrádza prokurátora. Ak však uplatňuje nárok proti osobe, voči ktorej sa vedie trestné konanie, nemožno ho obmedziť iba na otázky týkajúce sa výšky škody. Pre jeho nárok môže byť nevyhnutné objasniť aj to, či došlo k protiprávnemu konaniu, kto ho spáchal a či sú splnené predpoklady zodpovednosti osoby, proti ktorej nárok smeruje.

Tento záver však nemožno mechanicky preniesť na situáciu, v ktorej je už nepochybné, že obžalovaný vodič nie je osobou hmotnoprávne zaviazanou na náhradu škody. Ak poškodený uplatňuje nárok proti obvinenému vodičovi, hoci podľa zistených okolností zodpovedá zamestnávateľ alebo prevádzateľ vozidla, nemožno oprávnenie podľa § 272 ods. 1 využívať ako všeobecné oprávnenie na dokazovanie viny obžalovaného bez väzby na vlastný uplatniteľný nárok.

Naopak, ak je ešte potrebné zistiť, či vodič konal pri plnení pracovných úloh, či išlo o použitie vozidla na pracovný účel alebo či vodič vybočil z rámca pracovnej činnosti, otázky a dôkazné návrhy poškodeného k týmto okolnostiam zostávajú relevantné. Bez ich objasnenia totiž nemožno spoľahlivo rozhodnúť, či je nárok proti obžalovanému vylúčený, alebo či má vodič samostatný právny titul zodpovednosti.

Obdobne treba vykladať § 274 ods. 2 Trestného poriadku. Poškodený môže v záverečnej reči hovoriť iba v rozsahu uplatnených nárokov. Ak proti obžalovanému žiadny nárok, o ktorom možno v adhéznom konaní rozhodovať, neexistuje, nemá tento limitovaný priestor slúžiť na všeobecnú záverečnú reč o vine a treste. Iná situácia nastáva vtedy, ak je hmotnoprávny základ nároku sporný a dokazovanie o vine je zároveň nevyhnutné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 6 Tz 8/2025

4.1 Skutkový a procesný základ

Dôkaz o tom, že riešenie nastoleného problému nie je notoricky známe a v justičnej praxi jednoznačné, nachádzame napríklad v českej judikatúre. Najvyšší súd Českej republiky rozhodoval 9. apríla 2025 o sťažnosti pre porušenie zákona podanej ministrom spravodlivosti v prospech obvineného. Obvinený bol vodičom autobusu mestskej hromadnej dopravy. Pri jazde po určenej trase na priechode pre chodcov zrazil chodkyňu a spôsobil jej zranenia. Za prečin ublíženia na zdraví z nedbanlivosti podľa § 147 ods. 1 a 2 českého trestného zákonníka bol uznaný vinným.

Súd prvého stupňa uložil obvinenému povinnosť nahradiť poškodenej časť škody. Odvolací súd následne rozhodol o náhrade škody a nemajetkovej ujmy v celkovej výške 174 055 Kč, pozostávajúcej zo straty na zárobku, nákladov na lieky, bolestného a nemajetkovej ujmy. Najvyšší súd Českej republiky vyslovil, že týmto rozhodnutím bol porušený zákon v neprospech obvineného, a adhézny výrok zrušil. Hmotnoprávnym východiskom citovaného rozhodnutia bol § 2914 českého Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ten, kto pri svojej činnosti použije zmocnenca, zamestnanca alebo iného pomocníka, nahradí škodu ním spôsobenú rovnako, ako keby ju spôsobil sám. Česká právna úprava tým pripisuje vonkajšiu zodpovednosť osobe, ktorá pomocníka pri vlastnej činnosti použila. V posudzovanom prípade išlo o zamestnávateľa -dopravný podnik.

Najvyšší súd zároveň odlíšil tento vzťah od pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnanca podľa § 250 ods. 1 českého Zákonníka práce. Zamestnanec môže zodpovedať zamestnávateľovi za škodu spôsobenú zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Táto povinnosť však predstavuje vnútorný pracovnoprávny vzťah a sama osebe nezakladá právo poškodeného požadovať náhradu priamo od zamestnanca.

Pretože obvinený riadil autobus v rámci svojej pracovnej činnosti a nebolo zistené, že by z tohto rámca vybočil, Najvyšší súd dospel k záveru, že adhézny nárok nemal byť uložený priamo jemu. Rozhodujúce nebolo to, že obvinený svojím konaním spáchal trestný čin, ale komu občianske právo pripisovalo povinnosť nahradiť spôsobenú škodu.

4.2 Trestný čin nie je automaticky excesom

V citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sa súd zaoberal aj otázkou vplyvu porušenia pravidiel v cestnej premávke na exces z plnenia pracovných povinností. Riešil, či riadenie motorového vozidla, pri ktorom zamestnanec porušil pravidlá cestnej premávky, môže byť považované za plnenie jeho pracovných úloh.

V tejto súvislosti vyslovil: „Oním excesivním chováním ovšem není a priori každá činnost, jíž zaměstnanec způsobil škodu a jež je trestným činem nebo přestupkem.“

Uvedená veta predstavuje ťažisko rozhodnutia. Porušenie pravidiel cestnej premávky počas pracovnej jazdy môže byť nesprávnym, nedbanlivým alebo trestným spôsobom výkonu pracovnej úlohy. Nepredstavuje však exces, vybočenie z plnenia pracovných úloh alebo výkonu pracovnej činnosti. Inak povedané, samotná trestnosť konania preto ešte nepreukazuje, že vodič konal mimo rámca pracovnej činnosti.

Vo všeobecnosti exces treba posudzovať podľa konkrétnych skutkových okolností. Relevantné bude najmä to, na aký účel sa jazda uskutočnila, či vodič plnil pokyny zamestnávateľa, či jazda mala časovú a miestnu súvislosť s pracovnou úlohou a či vodič svoju pracovnú činnosť neopustil napríklad použitím vozidla na súkromný účel alebo uskutočnením úplne nesúvisiacej činnosti. Nedbanlivostné porušenie dopravných predpisov počas jazdy na určenej trase sa od takéhoto vybočenia odlišuje.

5. Význam českého rozsudku pre slovenské právo

Český rozsudok nemožno v slovenskom právnom poriadku použiť ako záväzný prameň práva. Jeho význam je komparatívny a argumentačný. Zhodná právna logika však vyplýva zo slovenského § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka: ak bola škoda spôsobená osobou použitou pri činnosti zamestnávateľa a nedošlo k excesu, vodič spravidla nie je osobou, ktorá podľa tohto ustanovenia voči tretej osobe zodpovedá.

Slovenské právo môže viesť k rovnakému výsledku aj z iného právneho dôvodu, najmä ak je zamestnávateľ zároveň prevádzateľom motorového vozidla. Vtedy sa uplatní osobitná zodpovednosť podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka. Posúdenie adhézneho nároku preto musí byť presné: trestná zodpovednosť vodiča môže existovať súčasne s občianskoprávnou zodpovednosťou zamestnávateľa alebo prevádzateľa a s poistným záväzkom poisťovateľa, avšak tieto zodpovednosti nemožno stotožniť.

Pre slovenskú aplikačnú prax z toho vyplýva potreba vykonať už v prípravnom konaní dokazovanie o pracovnom postavení vodiča a o účele jazdy. Dôležité môžu byť pracovná zmluva, príkaz na pracovnú cestu, kniha jázd, záznam o pridelení vozidla, interné pokyny zamestnávateľa, údaje o trase a výpovede nadriadených. Tieto dôkazy nie sú významné iba pre občianskoprávne posúdenie zodpovednosti, ale aj pre správne vymedzenie predmetu adhézneho konania.

Ak sa preukáže, že vodič konal pri plnení pracovných úloh a nevybočil z ich rámca, súd by nemal uložiť povinnosť na náhradu škody priamo jemu len preto, že bol uznaný vinným z trestného činu. Poškodeného treba nasmerovať na subjekt, ktorému hmotné právo zodpovednosť pripisuje, prípadne na poisťovateľa podľa zákona o PZP. Súčasne treba rešpektovať procesné pravidlá o nepripustení osoby na hlavné pojednávanie a o rozsahu otázok a záverečnej reči poškodeného.

Iný záver môže prichádzať do úvahy, ak vodič pri nehode nekonal v rámci pracovnej činnosti, ak použil vozidlo na súkromný účel, ak z pracovnej úlohy významne vybočil alebo ak jeho priama zodpovednosť vyplýva z iného samostatného hmotnoprávneho titulu. V takom prípade nemožno § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka použiť mechanicky na vylúčenie zodpovednosti vodiča.

6. Záver

Pri dopravnej nehode spôsobenej zamestnancom pri plnení pracovných povinností treba pri náhrade škody od začiatku riešiť tri otázky: či vodič trestne zodpovedá, kto podľa hmotného práva zodpovedá za škodu a v akom rozsahu možno o nároku rozhodnúť v adhéznom konaní.

Podľa slovenskej právnej úpravy môže byť za škodu spôsobenú pri činnosti zamestnávateľa zodpovedný zamestnávateľ alebo iný subjekt, ktorý je prevádzateľom motorového vozidla. Vodič-zamestnanec môže mať voči zamestnávateľovi pracovnoprávnu zodpovednosť, táto však sama osebe neznamená jeho priamu občianskoprávnu zodpovednosť voči poškodenému. Pri dopravnej nehode treba navyše zohľadniť osobitný režim zodpovednosti za prevádzku vozidla a priamy nárok poškodeného voči poisťovateľovi.

Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 6 Tz 8/2025 správne upozorňuje, že trestný čin nie je automaticky excesom z pracovnej činnosti. Tento záver je presvedčivý aj z pohľadu slovenského práva, ak sa uplatní spolu s dôsledným rozlíšením jednotlivých hmotnoprávnych titulov zodpovednosti. Adhézny súd nemôže nahradiť chýbajúcu pasívnu vecnú legitimáciu obžalovaného tým, že vodič bol pôvodcom nehodového deja.

Procesné práva poškodeného treba vykladať tak, aby mu nebolo odopreté dokazovanie skutočností potrebných na posúdenie jeho nároku. Súčasne však tieto práva nemôžu slúžiť na všeobecné dokazovanie viny obžalovaného v situácii, keď je už nepochybné, že voči nemu poškodený hmotnoprávny nárok nemá. Hranicou je vecná väzba medzi uplatneným nárokom, osobou obžalovaného a skutkom, ktorý je predmetom trestného konania.

Poznámky

1 Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, najmä § 420 ods. 2 a § 427 až § 431.

2 Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, najmä § 179 ods. 1 a § 186 ods. 2.

3 Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, najmä § 46 ods. 1 a 3, § 256 ods. 3, § 272 ods. 1, § 274 ods. 2, § 287 a § 288.

4 Zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 15.

5 Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/131/2020, zo dňa 29.09.2021, dostupný na www.nsud.sk.www.nsud.sk

6 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 655/2013 z 18. júna 2014.

7 Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 172/2018, v ktorom ústavný súd nadviazal na výklad procesných práv poškodeného podľa nálezu sp. zn. II. ÚS 655/2013.

8 Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 6 Tz 8/2025 z 9. apríla 2025, dostupný na www.nsoud.cz.

9 Zákon č. 89/2012 Sb., občanský zákoník, § 2914; zákon č. 262/2006 Sb., zákoník práce, § 250 ods. 1; zákon č. 141/1961 Sb., trestní řád, § 228 a § 229.

10 V českej veci podala poškodená proti rozsudku Najvyššieho súdu ústavnú sťažnosť. Ústavný súd Českej republiky ju uznesením sp. zn. III. ÚS 1647/25 z 12. júna 2025 odmietol; tým sa nemení predmet článku, ktorým je výklad záväznosti obžalovaného v adhéznom výroku.

 

Diskusia