Zamyslenie sa nad právom na efektívne vyšetrovanie v intenciách nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/242/2026

JUDr. Katarína Roskoványi, prokurátorka Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

Zamyslenie sa nad právom na efektívne vyšetrovanie v intenciách nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/2026 zo 16. apríla 2026

Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/2026 zo 16. apríla 2026 (ďalej iba „nález“) bolo vo výroku I. konštatované, že upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/4 Gn 227/24/1000-5 z 10. februára 2025 bolo porušené základné právo sťažovateľa na život podľa čl. 15 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej iba „Ústava SR“) v súvislosti s požiadavkou na účinné vyšetrovanie, základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na život podľa čl. 2 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s požiadavkou na účinné vyšetrovanie (ďalej iba „Dohovor“).

Krátky úvod do problematiky práva na efektívne vyšetrovanie

Právo na efektívne vyšetrovanie nie je explicitne upravené v Ústave SR a ani v samotnom Dohovore. Táto procesná povinnosť však vyplýva z prijatého záväzku zmluvných štátov, dodržiavať práva a slobody upravené v Dohovore.

Z hľadiska vnútroštátneho pohľadu nás pojem „vyšetrovať“ môže obmedziť na jeho vnímanie len z pohľadu vyšetrovania v trestnom konaní.

Judikatúra ESĽP však rozlišuje dva druhy povinnosti vyšetrovať. Na jednej strane je to všeobecná povinnosť štátu vyšetrovať, pod ktorou sa rozumie existencia účinného nezávislého systému, teda povinnosť štátu iniciovať akékoľvek konanie – trestné, občianskoprávne, správne, disciplinárne alebo ich kombinácie, pomocou účinného nezávislého súdneho systému, pre objasnenie priebehu udalostí, ktoré pravdepodobne viedli k ujme. Na strane druhej je to špecifickejšia povinnosť, úradná povinnosť vyšetrovať, najčastejšie s následkom trestného konania, teda s využitím trestnoprávneho mechanizmu. Čo oba typy povinností vyšetrovať spája, je požiadavka na nezávislosť, rýchlosť, dôkladnosť, verejný dohľad a v neposlednom rade na zapojenie obetí. Porušenie ľudských práv upravených v Dohovore teda nevyhnutne nevyžaduje využitie úradného (trestného) vyšetrovania, postačuje, aby oba druhy vyšetrovania existovali ako dostupné procesné možnosti.

Procesná povinnosť v podobe vyšetrovania vzniká tam, kde konkrétne právo chránené Dohovorom samo o sebe, alebo z hľadiska závažnosti jeho porušenia, vyžaduje hmotnoprávnu ochranu Kedy je nutné úradné vyšetrovanie prostredníctvom procesných mechanizmov trestnoprávnej ochrany a kedy nie, závisí od odpovede na otázku, či trestné konanie je jedinou vhodnou procesnou cestou v prípade porušenia práva chráneného Dohovorom. V prípadoch, kedy existuje aj iná procesná cesta ochrany v podobe disciplinárneho konania, procesnú povinnosť napĺňa aj existencia takéhoto účinného súdneho systému.

Kľúčovými prvkami účinnosti vyšetrovania, stanovenými v judikatúre ESĽP sú nezávislosť a nestrannosť, adekvátnosť a dôkladnosť vyšetrovania, rýchlosť a primeraná rýchlosť, verejná kontrola a účasť obetí na vyšetrovaní. Tieto prvky sú vzájomne prepojené a žiadny z nich, posudzovaný samostatne, nepredstavuje cieľ sám osebe. Ide o kritériá, ktoré v súhrne umožňujú posúdiť mieru účinnosti vyšetrovania.

Okolnosti prípadu sťažovateľa

Sťažovateľ, syn obete, nahlásil nezvestnosť svojho ťažko chorého otca na príslušnom obvodnom oddelení a požadoval, aby boli hneď po začatí pátrania, vyžiadané dostupné kamerové záznamy od príslušných subjektov potencionálne zachytávajúce pohyb jeho nezvestného otca. Predmetné záznamy mali byť vyžiadané v čase, keď už nezvestný nebol pravdepodobne nažive.

Sťažovateľ podal trestné oznámenie, v ktorom tvrdil, že príslušní policajti postupovali v rozpore so svojimi povinnosťami, pretože nevyžiadali kamerové záznamy včas a ak by tak učinili, bol by jeho otec s vysokou pravdepodobnosťou zachránený.

Skutočnosti, ktoré boli obsahom trestného oznámenia, boli prešetrované Úradom inšpekčnej služby, útvaru inšpekcie, odboru inšpekčnej služby Západ, 1. oddelenia vyšetrovania (ďalej len „inšpekčná služba“), ktorý rozhodnutím odovzdal (dve) trestné oznámenia pre podozrenie zo spáchania prečinu marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť policajti na disciplinárne konanie, pretože výsledky vyšetrovania preukázali, že nešlo o trestný čin, ale o skutok, ktorý by mohol byť posúdený ako disciplinárne previnenie porušením povinností policajta, ktoré je oprávnený posúdiť a prejednať priamy nadriadený policajta.

Sťažnosť sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu bola prokurátorom príslušnej krajskej prokuratúry zamietnutá a následne bola jeho žiadosť na preskúmanie zákonnosti postupu inšpekčnej služby a prokurátora krajskej prokuratúry bola Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej iba „generálna prokuratúra“) ako nedôvodná odložená.

Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

V konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej iba „ústavný súd“) sťažovateľ namietal porušenie hmotnoprávneho aspektu čl. 2 Dohovoru tým, že život jeho otca bol ohrozený, pretože polícia po nahlásení jeho nezvestnosti, nepodnikla všetky potrebné opatrenia na pátranie po ňom a to konkrétne – nezabezpečila ním požadované kamerové záznamy včas. Ak by tak učinila, bol by jeho otec s vysokou pravdepodobnosťou zachránený. Porušenie čl. 2 Dohovoru v jeho procesnej časti videl sťažovateľ v neefektívnom vyšetrovaní zodpovednosti príslušných policajtov za smrť jeho otca, pretože v konaní pred začatím trestného konania došlo k vykonaniu nezákonného dôkazu (úradný záznam), nevykonania dôkazov navrhovaných sťažovateľom a v konečnom dôsledku k vydaniu arbitrárnych rozhodnutí orgánov činných v tomto konaní, došlo k porušeniu procesnej zložky čl. 2 Dohovoru.

Podľa ústavného súdu došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 15 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR a čl. 2 v jeho procesnej zložke (právo na efektívne vyšetrovanie) a práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR (arbitrárnosť upovedomenia generálnej prokuratúry).

Uplatnenie článku 2 Dohovoru a čl. 15 ods. 1, ods. 2 Ústavy

Ústavný súd sa nezaoberal otázkou uplatniteľnosti čl. 2 Dohovoru a 15. ods. 1 ods. 2 Ústavy na daný prípad. Z argumentácie sťažovateľa je zrejmé, že prípad sa týkal života jeho otca, z čoho odvodzuje uplatniteľnosť vyššie uvedených článkov.

Čl. 2 ods. 1 Dohovoru ukladá zmluvnému štátu negatívnu povinnosť zdržať sa úmyselného a nezákonného odňatia života, ale aj pozitívnu povinnosť prijať primerané opatrenia na ochranu života osôb nachádzajúcich sa v jeho jurisdikcii. Pozitívna povinnosť presahuje povinnosť zabezpečiť právo na život zavedením trestnoprávnych ustanovení na odrádzanie od páchania trestných činov proti osobe, podporených mechanizmami presadzovania práva na potláčanie a trestanie porušení týchto ustanovení. V určitých jasne vymedzených okolnostiach môže totiž tiež znamenať pozitívnu povinnosť orgánov prijať preventívne operatívne opatrenia na ochranu osoby, ktorej život je ohrozený.

Z nálezu možno konštatovať, že otec sťažovateľa trpel ťažkou chorobou (bližšie nešpecifikovanou). Nie je zrejmé, či bol, alebo nebol v starostlivosti opatrovateľa alebo zdravotníka, z dôvodu tejto choroby, alebo či žil sám. Z nálezu ale vyplýva, že otec sťažovateľa bol nájdený bez známok života potom, ako po nahlásení jeho nezvestnosti, nedošlo zo strany polície k jeho nájdeniu.

Podľa môjho názoru, na rozdiel od názoru ústavného súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 15 ods. 2 ústavy[1], pretože udalosti v predmetnom prípade, v žiadnom prípade nezahŕňajú odňatie (pozbavenie) života, no môžu spadať do rozsahu pôsobnosti článku 2 Dohovoru a čl. 15 ods. 1 Ústavy, ktoré chránia právo na život.

K porušeniu hmotnoprávnej zložky čl. 2 Dohovoru

Sťažovateľ namietal porušenie hmotnoprávnej zložky čl. 2 (bod 37 nálezu), k čomu sa ústavný súd nevyjadril.

Vychádzajúc z judikatúry ESĽP[2], článok 2 Dohovoru môže za určitých jasne vymedzených okolností obsahovať pozitívnu povinnosť orgánov prijať preventívne operatívne opatrenia na ochranu jednotlivca pred inou osobou alebo, za osobitných okolností, pred ním samým a aj v prípade, ak nezvestná osoba je zraniteľnou osobou z dôvodu veku, alebo choroby. Pre vznik tejto pozitívnej povinnosti, musí byť preukázané, že orgány v príslušnom čase vedeli alebo mali vedieť, že dotknutá osoba bola vystavená skutočnému a bezprostrednému ohrozeniu života, a že neprijali opatrenia, ktoré by sa od nich mohli rozumne očakávať[3]. Takúto povinnosť treba vykladať spôsobom, ktorý neukladá orgánom nemožnú alebo neprimeranú záťaž.[4]

Nahlásením nezvestnosti otca sťažovateľa, vrátane informácie o jeho ťažkej chorobe, sa, podľa môjho názoru, mohla aktivovala povinnosť policajného orgánu prijať primerané preventívne opatrenia na ochranu jeho života, podobne, ako je to v prípade osoby, ktorej život je ohrozený trestnými činmi inej osoby alebo sebapoškodzovaním[5], za podmienky, že polícia mala aj konkrétnu informáciu, že hrozí reálne a bezprostredné ohrozenie života nezvestného. Touto otázkou sa ústavný súd nezaoberal, napriek tomu, že generálna prokuratúra na to vo svojom vyjadrení poukázala (bod 23 nálezu).

V bode 57 nálezu ústavný súd naznačil odlíšenie medzi samotným postupom polície (pozitívna povinnosť vykonať primerané preventívne opatrenia) pri hľadaní nezvestnej osoby a kvalitou a zákonnosťou vyšetrovania tohto postupu (procesná povinnosť efektívne vyšetrovať skutkové okolnosti za ktorých došlo k úmrtiu a prípadné vyvodenie zodpovednosti).

Ústavný súd sa však v konečnom dôsledku vôbec nezaoberal samotnou primeranosťou reakcie polície na informáciu o nezvestnosti otca sťažovateľa a teda otázkou, či ich reakcia bola v rozpore s povinnosťou chrániť život a rovnako ani otázkou, či sťažovateľom požadované zabezpečenie kamerových záznamov (ich rozsah nie je zrejmý, v bode 6 nálezu sa hovorí o požiadavke zabezpečiť kamerové záznamy od príslušných subjektov bez špecifikácie a v bode 11 o Dopravnom podniku mesta Bratislava) bolo za daných okolností možné podľa predstáv sťažovateľa. To, že nejaké procesné opatrenia zo strany polície prijaté boli, nešlo teda o absolútnu nečinnosť, možno vydedukovať z bodu 16 nálezu, kde sa spomína vykonanie „penza úkonov“ políciou.

Odpoveď ústavného súdu na namietané porušenie hmotnoprávnej zložky článku 2 Dohovoru, mohlo mať zásadný význam pre postup polície v obdobných prípadoch, ak by ústavný súd rozhodol o sťažovateľom tvrdenom porušení hmotnoprávnej zložky článku 2 Dohovoru, konkrétne či z daných okolností došlo (alebo nedošlo) k porušeniu pozitívnej povinnosti chrániť život zo strany polície. Vzhľadom k bodu 57 nálezu, svojou odpoveďou by, podľa môjho názoru, neprimerane nezasiahli do akéhokoľvek konania (disciplinárneho konania, trestného konania).

K porušeniu procesnej zložky čl. 2 Dohovoru

Otázku splnenia procesnej povinnosti zmluvného štátu posudzuje ESĽP samostatne a nezávisle od otázky samotného zásahu do práva na život (hmotnoprávna zložka). Vo viacerých prípadoch bolo dokonca namietané porušenie procesnej povinnosti podľa článku 2 Dohovoru bez toho, aby bola podaná sťažnosť týkajúca sa jej hmotnoprávneho aspektu.

Procesná povinnosť viesť účinné vyšetrovanie pozostáva z požiadaviek na nezávislosť a nestrannosť, primeranú rýchlosť, umožnenie verejnej kontroly a účasti poškodených a dôkladnosť a dostatočnosť vyšetrovania.

Pre splnenie poslednej požiadavky je v zmysle judikatúry ESĽP potrebné, aby vnútroštátne orgány zistili skutkové okolnosti prípadu v rozsahu nevyhnutnom na posúdenie veci. Aby bolo vyšetrovanie účinné, musí byť dostatočne dôkladné. Procesné povinnosti vyplývajúce z práva na účinné vyšetrovanie vyžadujú použitie účinných prostriedkov, nesmerujú však k určitému výsledku (vzneseniu obvinenia, podanie obžaloby, uznaniu viny a uloženiu trestu). Neexistuje právo na stíhanie alebo odsúdenie konkrétnej osoby. Orgány síce musia prijať všetky primerané opatrenia na zhromaždenie dôkazov, objasnenie okolností a vykonanie dôkladnej, objektívnej a nestranné analýzy všetkých relevantných prvkov, bez toho, aby zanedbali akékoľvek zrejmé smery vyšetrovania, procesná povinnosť sa však nesmie vykladať ako uloženie nemožnej alebo neprimeranej záťaže. Nie je však úlohou ESĽP analyzovať každé tvrdené pochybenie orgánov činných v trestnom konaní, ak ide svojou povahou o izolované chyby alebo ojedinelé opomenutia.[6]

Ústavný súd odvodzuje sťažovateľovo právo na účinné úradné vyšetrovanie (t.j. vyšetrovanie s použitím trestnoprávnych mechanizmov) od judikatúry ESĽP podľa ktorej, je povinnosťou vnútroštátnych orgánov vykonať takého vyšetrovanie, ak jednotlivec vznesie obhájiteľnú námietku, že utrpel „v rukách zástupcov štátu“ zaobchádzanie odporujúce čl. 3 Dohovoru (obdobne čl. 2 Dohovoru).

Pod pojmom „v rukách zástupcov štátu“ sa rozumejú situácie, keď dôjde k odňatiu života osobe napr. vo väzbe alebo inak pod kontrolou štátnych orgánov. V týchto prípadoch sa podľa judikatúry ESĽP uplatňuje procesná povinnosť zmluvných štátov v plnej miere a vyžaduje sa od nich, „aby zabezpečili účinné uplatňovanie vnútroštátnych zákonov, ktoré chránia právo na život, a v prípadoch, v ktorých sú zapojení štátni zástupcovia alebo orgány, aby zabezpečili ich zodpovednosť za úmrtia, ku ktorým došlo v rámci ich zodpovednosti.“ Naviac je irelevantné, či sa štátni činitelia podieľali konaním alebo opomenutím na udalostiach, ktoré viedli k smrti, keďže štát má v každom prípade povinnosť začať a viesť účinné úradné vyšetrovanie, ktoré spĺňa požiadavky Dohovoru.

Je nepochybné, že k takejto situácii v prípade sťažovateľovho otca nedošlo. Nahlásením nezvestnosti jednotlivca príslušnému orgánu sa totiž takáto osoba nedostáva pod kontrolu štátu („do rúk zástupcov štátu“ ) v zmysle Dohovoru a teda v tejto súvislosti nemôže vzniknúť, v prípade smrti nezvestnej osoby z dôvodu, že nebola políciou nájdená, rovnaký zodpovednostný vzťah, ako je to v prípade úmrtia vo väzbe.

Ako som už vyššie uviedla, nahlásením nezvestnosti, vrátane informácie o ťažkej chorobe a s ňou súvisiacim reálnym a bezprostredným ohrozením života, vzniká povinnosť policajného orgánu prijať primerané opatrenia a preventívne operatívne opatrenia na ochranu jeho života podobne, ako je to v prípade osoby, ktorej život je ohrozený trestnými činmi inej osoby alebo sebapoškodzovaním.

Ústavný súd ako dôvod konštatovania porušenia práva na efektívne úradné vyšetrovanie v prípade sťažovateľa, uviedol arbitrárnosť upovedomenia Generálnej prokuratúry SR, pretože sťažovateľ nedostal odpoveď na svoju námietku, týkajúcu sa nezákonnosti vypočutia dotknutých policajtov v podobe operatívneho vyťaženia (bod 76, 77 nálezu).

Ústavný súd sa v danom prípade nezaoberal dôkladnosťou vyšetrovania pred začatím trestného konania, vrátane kvality odôvodnenia rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní ako celku, ale arbitrárnosť rozhodnutia Generálnej prokuratúry SR postavil iba na nezodpovedaní jedinej námietky poškodeného, že prečo neboli dotknutí policajti vypočutí v procesnom postavení podozrivých a že na túto námietku nedostal odpoveď.

Otázka zákonnosti a použitia dôkazu – vypočutia osoby v štádiu konania pred začatím trestného stíhania podľa zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore – v následnom trestnom konaní, má význam v prípade porušenia práv tejto osoby. Napr. pokiaľ z trestného oznámenia, vykonaných dôkazov vyplýva, že boli naplnené znaky trestného činu a je zrejmé, že konkrétna osoba je podozrivou, avšak orgán činný v trestnom konaní ju potrebuje vypočuť ešte pred vydaním rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, je na mieste túto osobu vypočuť v procesnom postavení podozrivej, aby jej bolo umožnené uplatniť si všetky práva obsiahnuté v práve na obhajobu. V predmetnom prípade však orgány činné v trestnom konaní dospeli k záveru, že nedošlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu, keďže rozhodli o odstúpení veci príslušnému orgánu na disciplinárne konanie. V tejto súvislosti je na mieste otázka, prečo ústavný súd považuje nevypočutie dotknutých policajtov v procesnom postavení podozrivých za tak závažný nedostatok, že konštatuje porušenie práva poškodeného na efektívne vyšetrovanie z dôvodu arbitrárnosti rozhodnutia prokurátora Generálnej prokuratúry SR, ktorý nezodpovedal námietku poškodeného v tomto smere. Som toho názoru, že pokiaľ aj nedošlo k zodpovedaniu tejto námietky, ústavný súd nevysvetlil, prečo toto jediné opomenutie prokurátora považuje za tak závažný nedostatok, že to podľa jeho názoru, ohrozilo základný cieľ vyšetrovania s porušilo práva sťažovateľa na efektívne vyšetrovanie podľa čl. 2 Dohovoru v jej procesnej zložke. Procesná povinnosť totiž neukladá vyšetrovacím orgánom povinnosť vyhovieť každej žiadosti o konkrétne vyšetrovacie opatrenie, ktorú poškodený predloží v priebehu vyšetrovania[7].

V zmysle judikatúry ESĽP sa v predmetnom prípade nevyžaduje striktne aplikácia trestnoprávnych mechanizmov, ale postačuje ak existuje aj iný nezávislý systém ochrany práva sťažovateľa, za ktorý je považované aj disciplinárne konanie. Spôsob prejednania disciplinárneho previnenia, závisí od jeho závažnosti. To nič nemení na tom, že sťažovateľ má prístup aj k ďalšiemu mechanizmu ochrany jeho práv v danom prípade a tým je postup podľa zákona č.514/2013 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V prípade, ak v disciplinárnom konaní bude konštatovaný nesprávny úradný postup dotknutých policajtov, môže si sťažovateľ uplatniť právo na náhradu škody v tomto smere. Ako totiž aj ústavný súd konštatoval, vyšetrovanie nemusí nevyhnutne viesť k odsúdeniu podozrivého alebo obvineného; neexistuje absolútne právo na stíhanie alebo odsúdenie konkrétnej osoby v prípade, že nedošlo k zavinenému zlyhaniu pri snahe zaviazať páchateľov trestných činov k zodpovednosti.

Povinnosťou je však zvoliť správne prostriedky, aby sa dal dosiahnuť výsledok[8].

Z ustálenej praxe ústavné súdu vyplýva, že právo na inú právnu ochranu podľa čl. 45 Ústavy SR zahŕňa v sebe aj právo na riadne odôvodnené rozhodnutie prokuratúry v rámci práva na spravodlivé konanie. Účelom odôvodnenia je predovšetkým oboznámiť účastníkov trestného konania s úvahami, na ktorých rozhodovací orgán založil svoje rozhodnutie, a tiež dodržanie zásady vylúčenia svojvoľnosti. V odôvodnení svojho rozhodnutia prokurátor vysvetlí rozhodovacie dôvody do takej miery, aby z nich bol zrejmý rozsah vykonaného preskúmania a najmä – aspoň podstatným spôsobom – vysvetlené, prečo sa rozhodnutie nedotklo predmetu sťažnosti. Tak ako ústavný súd zdôraznil v bode 47, na upovedomenie prokurátora nemožno klásť rovnaké požiadavky, aké sú v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu (resp. judikatúry ESĽP) kladené na odôvodnenia právoplatných súdnych rozhodnutí. V predmetnom prípade však ústavný súd konštatuje arbitrárnosť rozhodnutia iba z jediného dôvodu a to absencie odpovede na jedinú námietku sťažovateľa.

Právo na účinné vyšetrovanie vyvinul vo svojej judikatúre ESĽP ako procesnú povinnosť štátu vykonať účinné vyšetrovanie, ak je vznesené opodstatnené tvrdenie o porušení práva na život, zákazu mučenia alebo zákazu otroctva a nútených prác, a to najmä zo strany štátnej moci. ESĽP však postupne rozšíril svoju judikatúru a povinnosť štátu vykonať účinné vyšetrovanie sa už nevzťahuje len na najzávažnejšie trestné činy proti životu alebo zdraviu, ale aj napríklad na majetkovú trestnú činnosť.[9] ESĽP vo svojej judikatúre často zdôrazňuje, že požiadavka vykonania účinného vyšetrovania má charakter procesnej povinnosti tzv. náležitej starostlivosti, a teda nezaručuje žiadny konkrétny výsledok[10], na druhej strane však už rozšíril svoje závery aj o povinnosť vnútroštátnych orgánov zabezpečiť, aby za závažné útoky na fyzickú a duševnú integritu obete neboli ukladané neprimerane mierne tresty.[11]

Myslím si, že ústavný súd by mal zasiahnuť v súvislosti s ústavnými sťažnosťami poškodených v trestnom konaní vo výnimočných situáciách. Aj keď porušenie práva na účinné vyšetrovanie možno konštatovať už aj v prípade menej závažných trestných činov (prečinov), zásah ústavného súdu by mal byť len výnimočný, v úplne extrémnych prípadoch pochybenia a porušenia práva na účinné vyšetrovanie, keď tieto pochybenia orgánov činných v trestnom konaní majú mimoriadne intenzívny pretrvávajúci dopad na poškodeného. Nemalo by sa totiž zabúdať ani na veľmi dôležitú rovnováhu medzi pozitívnymi záväzkami, ktoré má štát voči poškodeným, a negatívnymi záväzkami voči obvineným. Ochranu práv poškodených nemožno bez ďalšieho uprednostňovať pred ochranou práv obvinených (podozrivých) – obaja sú rovnocennými subjektmi základných práv.

Namiesto záveru otázky na zamyslenie: Ako si majú orgány činné v trestnom konaní vykladať nález ústavného súdu? Majú každú osobu, ktorá je označená oznamovateľom za podozrivú z trestného činu, vypočuť bez ďalšieho v procesnom postavení podozrivej osoby? Majú orgány činné v trestnom konaní povinnosť vysvetľovať oznamovateľovi, prečo nevypočuli ním označenú osobu ako podozrivého, keď z ich rozhodnutí je zjavné, že nedošlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu? Je v konaní pred začatím trestného stíhania relevantné vypočúvať osobu v procesnom postavení podozrivého, ak nie je dôvod na začatie trestného stíhania, nie je to nadbytočné a neúmerne zasahujúce do života danej osoby?

 

Diskusia