Nedostatočné uplatňovanie trestného činu mučenia alebo iného neľudského alebo krutého zaobchádzania v slovenskej praxi

JUDr. Marica Pirošíková, PhD., advokátka, bývalá dlhoročná zástupkyňa SR pred ESĽP

Nedostatočné uplatňovanie osobitnej skutkovej podstaty trestného činu mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania v slovenskej právnej praxi vo svetle medzinárodných ľudskoprávnych štandardov

1. Úvod

Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania predstavuje jeden zo základných a absolútnych princípov ochrany ľudskej dôstojnosti. Je zakotvený v článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), podľa ktorého nikto nesmie byť mučený ani podrobovaný neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.

Absolútna povaha tohto zákazu znamená, že sa naň nemožno odvolávať iba v prípadoch mimoriadne intenzívneho násilia alebo v situáciách, keď je konanie štátnych orgánov motivované osobitne zavrhnutiahodným cieľom. Povinnosť štátu zabezpečiť ochranu pred mučením, neľudským alebo krutým zaobchádzaním zahŕňa nielen zákaz samotného konania, ale aj povinnosť účinne vyšetrovať dôvodné podozrenia z takéhoto zaobchádzania, vyvodiť individuálnu zodpovednosť a zabezpečiť, aby uložené sankcie mali reálny preventívny účinok.

V slovenskej trestnoprávnej praxi sa v tejto súvislosti vynára závažná otázka, či orgány činné v trestnom konaní dostatočne uplatňujú osobitnú skutkovú podstatu trestného činu mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania podľa § 420 Trestného zákona[1], alebo či prípady napr. policajného násilia či neľudského zaobchádzania s osobami pozbavenými osobnej slobody posudzujú prostredníctvom všeobecnejších skutkových podstát - právna kvalifikácia sa spravidla obmedzuje na trestné činy ublíženia na zdraví alebo zneužitia právomoci verejného činiteľa, a nie na trestný čin mučenia alebo iného zlého zaobchádzania.

Pripomínam, že výber príslušnej skutkovej podstaty má zásadný význam pre vyjadrenie skutočnej povahy protiprávneho konania, jeho závažnosti, ochranu obete a preventívne pôsobenie trestného práva.

Osobitný význam majú v tejto súvislosti záverečné odporúčania Výboru OSN proti mučeniu k štvrtej periodickej správe Slovenskej republiky z roku 2023 (CAT/C/SVK/CO/4). Výbor v bode 15 vyjadril znepokojenie nad nízkym počtom sťažností, trestných stíhaní a odsúdení v prípadoch nadmerného použitia sily príslušníkmi orgánov presadzovania práva. Zároveň poukázal na skutočnosť, že v prípadoch, v ktorých dochádza k trestnému stíhaniu príslušníkov bezpečnostných zložiek, sa právna kvalifikácia spravidla obmedzuje na trestné činy ublíženia na zdraví alebo zneužitia právomoci, a nie na mučenie alebo kruté, neľudské či ponižujúce zaobchádzanie. V bode 16 písm. b) preto Výbor výslovne odporučil Slovenskej republike, aby osoby podozrivé zo spáchania takéhoto konania trestne stíhala podľa § 420 Trestného zákona a v prípade ich odsúdenia zabezpečila uloženie trestov zodpovedajúcich závažnosti ich konania. Výbor zároveň v bode 7 upozornil na absenciu zákonnej definície mučenia zodpovedajúcej všetkým prvkom článku 1 Dohovoru OSN proti mučeniu. Uvedené odporúčania potvrdzujú, že otázka správnej právnej kvalifikácie policajného násilia podľa osobitnej skutkovej podstaty mučenia nie je iba teoretickým problémom, ale predstavuje konkrétnu oblasť, v ktorej Slovenská republika potrebuje posilniť uplatňovanie svojich medzinárodných záväzkov.

Ďalším mimoriadne dôležitým podkladom na posúdenie tejto problematiky je judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako príklad možno uviesť rozsudok vo veci Valeriu a Nicolae Roșca proti Moldavsku (sťažnosť č. 41704/02, 20. október 2009). Tento rozsudok sa priamo zaoberá situáciou, keď príslušníci polície podrobili zadržané osoby mučeniu, avšak vnútroštátne orgány ich trestne stíhali a odsúdili za zneužitie právomoci namiesto osobitného trestného činu mučenia.

Závery ESĽP majú význam aj pre Slovenskú republiku, pretože identifikujú hranice, ktoré musí štát rešpektovať pri vyšetrovaní a právnom posudzovaní prípadov násilia zo strany príslušníkov verejnej moci.

2. Mučenie, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie v judikatúre ESĽP

Pre správnu právnu kvalifikáciu prípadov zlého zaobchádzania je nevyhnutné poznať aj judikatúru ESĽP, ktorý postupne vymedzil hranice medzi mučením, neľudským zaobchádzaním a ponižujúcim zaobchádzaním. Hoci všetky tieto formy konania spadajú pod absolútny zákaz podľa článku 3 Dohovoru, ich rozlišovanie má zásadný význam pri posudzovaní intenzity konania a jeho právnej kvalifikácie.

Pri posudzovaní, či určité konanie dosiahlo intenzitu mučenia, ESĽP zohľadňuje najmä intenzitu spôsobeného fyzického alebo psychického utrpenia, dĺžku jeho trvania, účel konania, spôsob jeho vykonania, zdravotný stav a osobitnú zraniteľnosť obete, ako aj celkový kontext, v ktorom k zaobchádzaniu došlo. Mučenie predstavuje osobitne závažnú formu zlého zaobchádzania charakterizovanú vysokou intenzitou spôsobeného utrpenia. Neľudské zaobchádzanie môže spočívať v spôsobení intenzívneho fyzického alebo psychického utrpenia, ktoré však nedosahuje osobitnú intenzitu mučenia. Ponižujúce zaobchádzanie je charakterizované predovšetkým vyvolaním pocitov strachu, úzkosti, menejcennosti alebo poníženia, ktoré sú spôsobilé zlomiť morálny alebo fyzický odpor obete a zasiahnuť do jej ľudskej dôstojnosti.

Významným rozhodnutím pri vymedzení pojmu mučenie je rozsudok vo veci Aksoy proti Turecku (18. december 1996), v ktorom ESĽP posudzoval použitie takzvaného palestínskeho zavesenia zadržanej osoby. Sťažovateľ mal ruky zviazané za chrbtom a bol za ne zavesený, pričom táto poloha spôsobovala mimoriadne intenzívne fyzické utrpenie a závažné zdravotné následky. ESĽP dospel k záveru, že takéto zaobchádzanie predstavovalo mučenie, pričom zdôraznil predovšetkým závažnosť a intenzitu spôsobeného utrpenia, ako aj skutočnosť, že obeť sa nachádzala pod úplnou kontrolou štátnych orgánov. Na tento prístup nadviazal v rozsudku vo veci Aydın proti Turecku (25. september 1997), v ktorom posudzoval znásilnenie ženy príslušníkom bezpečnostných síl počas jej zadržania, sprevádzané ďalšími formami fyzického a psychického násilia. ESĽP konštatoval, že znásilnenie predstavuje obzvlášť závažnú a odpornú formu zlého zaobchádzania, ktorá môže dosiahnuť intenzitu mučenia. Pri tomto závere zohľadnil závažnosť fyzických a psychických následkov a výraznú mocenskú prevahu páchateľa nad zadržanou osobou.

Ďalším významným rozhodnutím je rozsudok vo veci Selmouni proti Francúzsku (28. júl 1999), v ktorom ESĽP posudzoval opakované fyzické a psychické násilie páchané policajtmi počas niekoľkodňového zadržania sťažovateľa. Zaobchádzanie zahŕňalo bitie, ponižovanie, vyhrážky a sexuálne ponižujúce konanie. ESĽP dospel k záveru, že konanie dosiahlo intenzitu mučenia. Rozhodnutie je významné aj z hľadiska dynamického vývoja štandardov ochrany ľudských práv, keďže ESĽP zdôraznil, že Dohovor je živým nástrojom, ktorý sa musí vykladať vo svetle súčasných podmienok a čoraz vyšších štandardov ochrany ľudskej dôstojnosti. Osobitnú pozornosť venoval súd aj policajnému násiliu vo veci Corsacov proti Moldavsku (4. apríl 2006), v ktorej posudzoval zaobchádzanie so zadržanou osobou vrátane bitia chodidiel praktikou falaka. ESĽP poukázal na mimoriadne závažnú povahu tejto metódy a zdôraznil, že bitie chodidiel predstavuje úmyselné konanie, ktoré možno kvalifikovať ako mučenie. Rovnakou problematikou sa zaoberal aj v rozsudku vo veci Levința proti Moldavsku (16. december 2008), v ktorom opätovne posudzoval použitie praktiky falaka a ďalšie formy násilia voči osobám nachádzajúcim sa pod kontrolou polície. ESĽP potvrdil, že bitie chodidiel predstavuje osobitne závažnú formu zlého zaobchádzania dosahujúcu intenzitu mučenia. Význam tejto judikatúry potvrdzuje aj rozsudok vo veci Valeriu a Nicolae Roșca proti Moldavsku (20. október 2009), v ktorom ESĽP výslovne konštatoval, že bitie chodidiel praktikou falaka je úmyselným konaním, ktoré možno kvalifikovať ako mučenie.

Pri posudzovaní neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v súvislosti s výkonom policajných právomocí má zásadný význam rozsudok vo veci Ribitsch proti Rakúsku (4. december 1995). ESĽP v ňom zdôraznil osobitnú ochranu osôb nachádzajúcich sa pod kontrolou polície a uviedol, že ak je osoba pri zadržaní zdravá a následne sa u nej zistia zranenia, štát je povinný poskytnúť presvedčivé vysvetlenie ich vzniku. Použitie fyzickej sily voči osobe pozbavenej osobnej slobody, ktoré nie je striktne nevyhnutné vzhľadom na jej vlastné správanie, predstavuje zásah do ľudskej dôstojnosti a môže zakladať porušenie článku 3 Dohovoru. Uvedené rozhodnutie je mimoriadne dôležité pre policajnú prax, pretože potvrdzuje, že samotné postavenie príslušníka polície ani existencia zákonného oprávnenia používať donucovacie prostriedky neznamenajú neobmedzenú možnosť použitia fyzickej sily.

Pri posudzovaní neľudského zaobchádzania v súvislosti s vykonávaním policajného výsluchu s cieľom získať priznanie má zásadný význam rozsudok vo veci Gäfgen proti Nemecku (30. jún 2008). ESĽP v ňom posudzoval konanie príslušníkov polície, ktorí sa sťažovateľovi počas výsluchu vyhrážali spôsobením intenzívnej fyzickej bolesti s cieľom prinútiť ho prezradiť informácie o mieste, kde sa nachádzalo unesené dieťa. ESĽP zdôraznil, že zákaz zlého zaobchádzania podľa článku 3 Dohovoru platí bez ohľadu na okolnosti prípadu a sledovaný cieľ, a to aj v prípade, ak sa orgány snažia získať informácie na záchranu ľudského života. ESĽP konštatoval, že predmetné vyhrážky dosiahli intenzitu neľudského zaobchádzania, a preto predstavovali porušenie článku 3 Dohovoru. Uvedené rozhodnutie potvrdzuje, že ani záujem na objasnení trestnej činnosti, ani snaha získať priznanie či informácie potrebné na záchranu ľudského života nemôžu ospravedlniť použitie psychického nátlaku dosahujúceho intenzitu zakázaného zlého zaobchádzania.

Osobitnú kategóriu predstavujú prípady zlého zaobchádzania vo väzenských zariadeniach, v ktorých ESĽP zdôrazňuje potrebu zohľadňovať individuálne okolnosti a osobitnú zraniteľnosť väznených osôb. V rozsudku vo veci Kucheruk proti Ukrajine (6. september 2007) ESĽP posudzoval zaobchádzanie s väzňom trpiacim chronickou schizofréniou. Príslušníci väzenskej služby ho bez dostatočného odôvodnenia bili obuškami a následne umiestnili na deväť dní do disciplinárnej cely, pričom počas siedmich dní bol nepretržite spútaný. Takéto obmedzenie nebolo podložené primeraným psychiatrickým odôvodnením a väzňovi zároveň nebola zabezpečená náležitá zdravotná starostlivosť v súvislosti so spôsobenými zraneniami. ESĽP konštatoval porušenie článku 3 Dohovoru a zdôraznil, že pri zaobchádzaní s osobami trpiacimi duševným ochorením je nevyhnutné prihliadať na ich osobitnú zraniteľnosť a zabezpečiť, aby používanie donucovacích prostriedkov bolo primerané a riadne odôvodnené. Problematikou ochrany väzňov pred ponižovaním a násilím zo strany ostatných väznených osôb sa ESĽP zaoberal aj v rozsudku vo veci S. P. a ostatní proti Rusku (2. máj 2023). Predmetom posudzovania bola situácia väzňov, ktorí boli v rámci neformálnej väzenskej hierarchie zaradení do postavenia takzvaných „vydedencov“. V dôsledku svojho podradného postavenia boli vystavení segregácii, systematickému ponižovaniu, prideľovaniu ponižujúcich úloh, odopieraniu základných potrieb a zvýšenému riziku fyzického a sexuálneho násilia zo strany ostatných väzňov. Väzenské orgány pritom neprijali účinné opatrenia na ich ochranu ani na odstránenie tohto systémového problému. Rozhodnutie potvrdzuje, že pozitívne záväzky štátu vyplývajúce z článku 3 Dohovoru zahŕňajú aj povinnosť chrániť väznené osoby pred dlhodobým ponižovaním a násilím zo strany iných väzňov a že porušenie Dohovoru môže vzniknúť aj v dôsledku nečinnosti príslušných orgánov.

Judikatúra ESĽP zároveň potvrdzuje, že neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie nemusí byť výsledkom jedného konkrétneho násilného konania, ale môže vyplývať aj z kumulatívneho pôsobenia nevhodných podmienok pozbavenia osobnej slobody. V rozsudku vo veci Ananyev a ostatní proti Rusku (10. január 2012) ESĽP posudzoval podmienky väznenia charakterizované extrémnym preplnením ciel, nedostatkom osobného priestoru, nevyhovujúcimi hygienickými podmienkami a obmedzenými možnosťami pohybu. Zdôraznil, že podmienky pozbavenia osobnej slobody je potrebné hodnotiť komplexne, pričom ich kumulatívny účinok môže dosiahnuť intenzitu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Konkrétnejšie požiadavky na minimálny osobný priestor väznených osôb rozpracoval ESĽP v rozsudku vo veci Muršić proti Chorvátsku (20. október 2016). ESĽP v ňom uviedol, že osobný priestor menší ako 3 m² na osobu v spoločnej cele zakladá silnú domnienku porušenia článku 3 Dohovoru. Túto domnienku možno vyvrátiť len za splnenia prísnych podmienok, najmä ak je obmedzenie osobného priestoru krátkodobé a príležitostné a zároveň je kompenzované dostatočnou voľnosťou pohybu a primeranými aktivitami mimo cely.

Judikatúra ESĽP vytvára rámec na posudzovanie rôznych foriem zlého zaobchádzania podľa článku 3 Dohovoru. Potvrdzuje, že pri rozlišovaní medzi mučením, neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním je rozhodujúce komplexné posúdenie intenzity spôsobeného utrpenia, okolností konkrétneho prípadu, postavenia a zraniteľnosti obete, ako aj konania alebo nečinnosti štátnych orgánov. Zároveň zdôrazňuje, že absolútny zákaz zlého zaobchádzania sa vzťahuje nielen na priame násilie zo strany štátnych orgánov, ale aj na situácie, v ktorých štát nezabezpečí ochranu osôb nachádzajúcich sa pod jehokontrolou pred násilím, ponižovaním alebo nevyhovujúcimi podmienkami väznenia.

3. Povinnosť štátu účinne a bezodkladne vyšetrovať podozrenia z mučenia či iného neľudského zaobchádzania

Vo veci Valeriu a Nicolae Roșca proti Moldavsku sa ESĽP zaoberal zaobchádzaním s osobami zadržanými na policajnej stanici v moldavskom meste Ialoveni v júni 2001. Podstatnou súčasťou skutkového základu boli zistenia Európskeho výboru na zabránenie mučeniu a neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (ďalej len „CPT“), ktorý v tom čase vykonával návštevu Moldavska. CPT vo svojej správe opísal prípad zadržanej osoby, ktorá pri prvom rozhovore s delegáciou nevykazovala viditeľné poranenia. Pri nasledujúcom rozhovore však lekárske vyšetrenie odhalilo viacero zranení. V oblasti ľavého spánku sa nachádzala rana dlhá jeden centimeter, v oblasti ľavej obličky modročervený hematóm s rozmermi 8 × 3 centimetre a obe chodidlá boli pri pohmate výrazne bolestivé a tvrdé, najmä v oblasti päty. Zistené poranenia zodpovedali tvrdeniam zadržanej osoby, podľa ktorých ju policajti opakovane udierali do hlavy kusom tvrdej gumy a následne ju počas výsluchu bili po chodidlách a v oblasti ľavej obličky. Osobitne závažná bola skutočnosť, že k násiliu malo dôjsť v priestoroch policajného zariadenia, pričom zadržaná osoba sa nachádzala v úplnej mocenskej podriadenosti príslušníkov polície. CPT na základe týchto zistení požiadal moldavské orgány o prijatie okamžitých opatrení na ochranu zadržanej osoby a o vykonanie vyšetrovania zaobchádzania s osobami zadržanými v danom zariadení.

Interné vyšetrovanie ministerstva vnútra následne preukázalo, že aj ďalšia osoba zadržiavaná v tom istom zariadení uviedla, že bola vystavená fyzickému zlému zaobchádzaniu. Aj táto osoba sa podrobila súdnolekárskemu vyšetreniu. Napriek uvedeným zisteniam moldavské orgány začali trestné konanie podľa ustanovenia upravujúceho zneužitie právomoci, nie podľa osobitnej skutkovej podstaty trestného činu mučenia. Práve tento postup sa stal jedným z kľúčových problémov, ktorými sa ESĽP v rozsudku zaoberal. ESĽP konštatoval:

„Zlé zaobchádzanie so sťažovateľmi a povinnosti orgánov podľa článku 3 Dohovoru

64. ESĽP konštatuje, že medzi účastníkmi konania nie je sporné, že so sťažovateľmi príslušníci policajnej stanice v Ialoveni 13. júna 2001 zle zaobchádzali. Poznamenáva, že sťažovatelia boli okrem iného podrobení praktike falaka (pozri vyššie odsek 41). ESĽP pripomína, že bitie osôb po chodidlách, teda praktika falaka, je konaním, ktoré je vždy úmyselné a možno ho kvalifikovať výlučne ako mučenie (pozri Corsacov proti Moldavsku, č. 18944/02, ods. 65, 4. apríl 2006, a Levinţa proti Moldavsku, č. 17332/03, ods. 71, 16. december 2008). Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci došlo k porušeniu práva sťažovateľov nebyť vystavení zlému zaobchádzaniu, čím boli porušené hmotnoprávne požiadavky článku 3 Dohovoru.

Vzhľadom na skutočnosť, že príslušníci zodpovední za zlé zaobchádzanie boli napokon odsúdení a bol im uložený trest, je potrebné posúdiť, či sa sťažovatelia napriek tomu môžu naďalej považovať za obete porušenia článku 3. V rámci tohto posúdenia ESĽP preskúma, či orgány splnili svoje povinnosti vyplývajúce z článku 3, najmä či vykonali účinné vyšetrovanie zlého zaobchádzania so sťažovateľmi a či odsúdením a potrestaním troch príslušníkov polícia žalovaný štát splnil pozitívne záväzky, ktoré mu toto ustanovenie ukladá.

a) Vyšetrovanie zlého zaobchádzania so sťažovateľmi

65. ESĽP poukazuje na to, že vo veci Batı a ostatní proti Turecku (č. 33097/96 a 57834/00, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2004-IV, výňatky) rozhodol: „133. ... Ak jednotlivec uplatňuje obhájiteľné tvrdenie, že bol mučený v čase, keď sa nachádzal v rukách štátnych orgánov, pojem „účinný prostriedok nápravy“ zahŕňa okrem prípadného poskytnutia náhrady škody a bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek iné prostriedky nápravy dostupné podľa vnútroštátneho práva, aj dôkladné a účinné vyšetrovanie. Druh vyšetrovania, ktorý umožní dosiahnuť tieto ciele, sa môže líšiť v závislosti od okolností. Bez ohľadu na použitý spôsob vyšetrovania však orgány musia konať hneď po podaní úradnej sťažnosti. Aj keď sťažnosť v striktnom zmysle slova podaná nebola, vyšetrovanie sa musí začať, ak existujú dostatočne jasné náznaky, že došlo k mučeniu alebo zlému zaobchádzaniu (pozri okrem iných rozhodnutie Özbey proti Turecku (rozh.), č. 31883/96, 8. marec 2001; pozri tiež Istanbulský protokol, ...). Orgány musia zohľadniť osobitne zraniteľné postavenie obetí mučenia a skutočnosť, že osoby, ktoré boli vystavené závažnému zlému zaobchádzaniu, sú často menej ochotné alebo pripravené podať sťažnosť (pozri Aksoy proti Turecku, rozsudok z 18. december 1996, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1996-VI, s. 2286 – 2287, ods. 97 – 98). ... 136. Je nepochybné, že v tejto súvislosti je implicitnou požiadavkou bezodkladnosť a primeraná rýchlosť konania. Rýchla reakcia orgánov pri vyšetrovaní tvrdení o zlom zaobchádzaní sa vo všeobecnosti považuje za nevyhnutnú na zachovanie dôvery verejnosti v ich dodržiavanie zásad právneho štátu a na predchádzanie akémukoľvek zdaniu spolupáchateľstva na protiprávnych konaniach alebo tolerovania takýchto konaní (pozri okrem iných Indelicato proti Taliansku, č. 31143/96, ods. 37, 18. október 2001, a Özgür Kılıç proti Turecku (rozh.), č. 42591/98, 24. september 2002). Hoci v konkrétnej situácii môžu existovať prekážky alebo ťažkosti brániace pokroku vo vyšetrovaní, vo všeobecnosti sa za nevyhnutné považuje, aby orgány začali vyšetrovanie bezodkladne, a to s cieľom zachovať dôveru verejnosti v dodržiavanie zásad právneho štátu a zabrániť akémukoľvek zdaniu spolupáchateľstva na protiprávnych konaniach alebo ich tolerovania (pozri mutatis mutandis Paul a Audrey Edwards proti Spojenému kráľovstvu, č. 46477/99, ods. 72, ESĽP 2002-II).“

66. Pokiaľ ide o vyšetrovanie tvrdení sťažovateľov, ESĽP poznamenáva, že orgány sa o zlom zaobchádzaní so sťažovateľmi dozvedeli 14. júna 2001, keď ich o tejto skutočnosti informoval CPT. V dôsledku toho sťažovateľov 15. júna 2001 navštívili príslušníci ministerstva vnútra (pozri vyššie odsek 14) a plukovník D. P. v ten istý deň podal správu o zlom zaobchádzaní s nimi (pozri vyššie odsek 17).

67. ESĽP konštatuje, že napriek všetkým týmto početným a navzájom sa potvrdzujúcim správam o tom, že so sťažovateľmi bolo zle zaobchádzané, boli sťažovatelia odvedení k lekárovi až 18. júna 2001, teda na štvrtý deň po tom, ako sa orgány o tejto situácii dozvedeli (pozri vyššie odsek 18). Toto omeškanie, ako správne poukázali sťažovatelia, umožnilo, aby sa ich rany čiastočne zahojili, v dôsledku čoho lekár na ich telách zistil už len „ľahké poranenia“.

68. Navyše, ani po tom, čo lekárska správa potvrdila, že so sťažovateľmi bolo zle zaobchádzané, a ministerstvo vnútra 21. júna 2001 požiadalo o začatie trestného vyšetrovania (pozri vyššie odsek 20), sa vyšetrovanie nezačalo bezprostredne, ale až o mesiac neskôr, 21. júla 2001.

69. ESĽP napokon konštatuje, že zistenia CPT, lekárska správa a výpovede svedkov predstavovali rozsiahly súbor dôkazov. Vzhľadom na tieto počiatočné dôkazy a na základe vnútroštátnych súdnych rozhodnutí sa zdá, že súdy nemuseli riešiť mimoriadne zložitú vec ani z hľadiska zisťovania skutkového stavu, ani z hľadiska riešenia zložitých právnych otázok. Potvrdzuje to skutočnosť, že do novembra 2001 prokuratúra už vyšetrovanie ukončila a vec predložila súdu prvého stupňa na prejednanie (pozri vyššie odsek 24).

70. ESĽP sa domnieva, že omeškanie s predvedením sťažovateľov k lekárovi s cieľom potvrdiť zlé zaobchádzanie s nimi, ako aj omeškanie so začatím trestného vyšetrovania neboli v súlade s požiadavkou bezodkladnosti vyšetrovania v zmysle článku 3 Dohovoru.

b) Preventívny účinok zákazu zlého zaobchádzania

71. ESĽP poukazuje na to, že vo veci Okkalı proti Turecku (č. 52067/99, § 65, ESĽP 2006-XII, výňatky) rozhodol:

„... procesné požiadavky článku 3 sa neobmedzujú len na štádium predbežného vyšetrovania, ak ... vyšetrovanie vedie k začatiu súdneho konania pred vnútroštátnymi súdmi: celé konanie vrátane súdneho konania musí spĺňať požiadavky vyplývajúce zo zákazu zakotveného v článku 3. To znamená, že vnútroštátne súdne orgány v žiadnom prípade nesmú pripustiť, aby spôsobené fyzické alebo psychické utrpenie zostalo nepotrestané. Je to nevyhnutné na zachovanie dôvery verejnosti v právny štát a jej podpory preň, ako aj na predchádzanie akémukoľvek zdaniu, že orgány protiprávne konania tolerujú alebo sa na nich spolupodieľajú (pozri mutatis mutandis Öneryıldız proti Turecku [VK], č. 48939/99, ods. 96, ESĽP 2004-XII).“

72. ESĽP poznamenáva, že v prejednávanej veci boli trom príslušníkom polície odsúdeným za zlé zaobchádzanie so sťažovateľmi uložené tresty odňatia slobody na tri roky a zákaz pôsobenia v orgánoch presadzovania práva na dva roky. Takýto trest odňatia slobody predstavoval najnižšiu trestnú sadzbu povolenú zákonom (pozri vyššie odsek 37). Určenie trestu, ktorý sa považuje za najvhodnejší na zabezpečenie výchovného a preventívneho účinku odsúdenia, patrí do právomoci vnútroštátnych súdov ukladajúcich trest. Súdy tak v prejednávanej veci aj postupovali a miernosť uloženého trestu odôvodnili pomerne nízkym vekom obžalovaných, ich dovtedajšou bezúhonnosťou a skutočnosťou, že mali rodiny a v spoločnosti boli pozitívne vnímaní (pozri vyššie odsek 32). Podľa vnútroštátneho práva boli súdy povinné prihliadať na poľahčujúce aj priťažujúce okolnosti. Súdy sa však nevyjadrili k viacerým zjavne relevantným priťažujúcim okolnostiam (výslovne uvedeným v článku 38 Trestného zákona – pozri vyššie odsek 37). Predovšetkým ani jeden z príslušníkov neprejavil známky ľútosti, keďže počas celého konania popierali, že by sa z ich strany došlo k akémukoľvek zlému zaobchádzaniu.

73. ESĽP tiež poznamenáva, že aj najnižší trest uložený príslušníkom polície bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu jedného roka, takže títo príslušníci nestrávili vo väzení ani jeden deň. Okrem toho počas vyšetrovania neboli dočasne zbavení výkonu svojich funkcií (čo bolo v rozpore s odporúčaniami Istanbulského protokolu – pozri vyššie odsek 43).

74. Napokon, a rovnako dôležité je, že ESĽP sa domnieva, že preventívny účinok právnych predpisov prijatých osobitne na riešenie problematiky mučenia možno zabezpečiť len vtedy, ak sa tieto predpisy uplatňujú vždy, keď si to okolnosti vyžadujú. V prejednávanej veci CPT zistil (pozri odsek 24 správy CPT za rok 2001, citovaný vyššie v odseku 41), že osoba vyšetrená 14. júna 2001 mala poranenia spôsobené bitím po chodidlách (falaka), pričom zároveň uviedol, že v tom istom čase tam bolo zle zaobchádzané aj s ďalšou osobou. ESĽP už konštatoval, že týmito dvoma osobami boli sťažovatelia (pozri vyššie odsek 54). ESĽP pripomína, že bitie osôb po chodidlách, teda praktika falaka, je konaním, ktoré je vždy úmyselné a možno ho kvalifikovať výlučne ako mučenie (pozri vyššie citovaný rozsudok Corsacov, ods. 65, a vyššie citovaný rozsudok Levinţa, ods. 71). Za takýchto okolností nemožno neexistenciu začatia trestného konania podľa článku 101/1 Trestného zákona (mučenie), bez akéhokoľvek vysvetlenia, prečo bol zvolený iný druh trestného činu (zneužitie právomoci), považovať za dostatočnú na zabezpečenie preventívneho účinku právnych predpisov prijatých osobitne na riešenie problematiky zlého zaobchádzania.

75. ESĽP tiež poukazuje na stanovisko ministerstva vnútra, ktoré aj po tom, ako sa počas návštevy CPT dozvedelo o prípade sťažovateľov, uviedlo, že „nemá vedomosť o konkrétnych prípadoch použitia neľudských metód vypočúvania osôb zadržaných políciou“ (pozri vyššie odsek 41). Ďalej konštatuje, že neboli vyvinuté žiadne úsilie na rozvoj moderných vyšetrovacích metód, čo bolo aj výslovne priznané (pozri vyššie odsek 42), a že prijatie Etického kódexu polície sa výrazne oneskorilo (k jeho prijatiu došlo takmer štyri roky po tom, ako sa naň CPT informoval, pozri vyššie odseky 38 a 41). Tieto skutočnosti potvrdzujú, že moldavské orgány nedokázali jednoznačne odmietnuť prax zlého zaobchádzania zo strany orgánov presadzovania práva, a zároveň posilňujú dojem, že právne predpisy prijaté na predchádzanie zlému zaobchádzaniu a trestanie takýchto činov nemajú plný preventívny účinok.

c) Záver týkajúci sa povinností žalovaného štátu v súvislosti so zlým zaobchádzaním so sťažovateľmi

76. ESĽP dospel k záveru, že vyšetrovanie zlého zaobchádzania so sťažovateľmi nebolo „bezodkladné“ v zmysle článku 3 Dohovoru. Zároveň konštatuje, že konanie vedené proti trom príslušníkom polície vrátane miernosti uloženého trestu a skutočnosti, že neboli stíhaní podľa právnych ustanovení prijatých osobitne na riešenie problematiky mučenia, nezabezpečilo dostatočný odstrašujúci účinok potrebný na predchádzanie podobným konaniam v budúcnosti (pozri vyššie citovaný rozsudok Okkalı, ods. 75). V prejednávanej veci teda došlo k porušeniu článku 3 Dohovoru.“

ESĽP teda zdôraznil, že samotné následné odsúdenie príslušníkov polície ešte automaticky neznamená, že štát splnil všetky svoje záväzky vyplývajúce z Dohovoru. Preto preskúmal aj účinnosť vyšetrovania a charakter trestnoprávnej reakcie štátu.Zdôraznil, že ak jednotlivec prednesie obhájiteľné tvrdenie, že bol mučený v čase, keď sa nachádzal v rukách štátnych orgánov, účinný prostriedok nápravy musí zahŕňať dôkladné a účinné vyšetrovanie. Ak existujú objektívne zistiteľné skutočnosti nasvedčujúce tomu, že osoba bola vystavená mučeniu alebo zlému zaobchádzaniu, orgány musia konať z vlastnej iniciatívy.ESĽP zároveň zdôraznil osobitnú zraniteľnosť obetí mučenia a skutočnosť, že osoby vystavené závažnému zlému zaobchádzaniu často nie sú pripravené alebo ochotné podať formálnu sťažnosť.Tento záver má osobitný význam pri policajnom násilí, pretože poškodený sa často nachádza v prostredí, v ktorom je jeho osobná sloboda obmedzená a jeho bezpečnosť závisí od orgánov, voči ktorým má jeho oznámenie smerovať.ESĽP zároveň zdôraznil, že účinné vyšetrovanie musí spĺňať požiadavku bezodkladnosti a primeranej rýchlosti. Rýchla reakcia orgánov pri preverovaní tvrdení o zlom zaobchádzaní je nevyhnutná na zachovanie dôvery verejnosti v dodržiavanie zásad právneho štátu a na predchádzanie zdaniu, že orgány protiprávne konania tolerujú alebo sa na nich spolupodieľajú. V bodoch 66 až 70 rozsudku ESĽP následne aplikoval tieto požiadavky na konkrétny prípad. Orgány sa o zlom zaobchádzaní dozvedeli už 14. júna 2001, keď ich o tejto skutočnosti informoval CPT. Nasledujúci deň sťažovateľov navštívili príslušníci ministerstva vnútra a plukovník D. P. v ten istý deň podal správu o ich zlom zaobchádzaní. Napriek tomu boli sťažovatelia odvedení k lekárovi až 18. júna 2001. ESĽP v bode 67 konštatoval: „Toto omeškanie, ako správne poukázali sťažovatelia, umožnilo, aby sa ich rany čiastočne zahojili, v dôsledku čoho lekár na ich telách zistil už len ‚ľahké poranenia‘.“ Tento záver poukazuje na mimoriadny význam včasného lekárskeho vyšetrenia obete. Odklad môže viesť k zániku alebo oslabeniu objektívnych dôkazov a následne aj k sťaženiu dokazovania v trestnom konaní. ESĽP ďalej v bode 68 konštatoval, že ani po potvrdení zlého zaobchádzania lekárskou správou a po žiadosti ministerstva vnútra z 21. júna 2001 o začatie trestného vyšetrovania sa vyšetrovanie nezačalo bezprostredne. Začalo sa až 21. júla 2001. V bode 69 ESĽP poukázal na to, že zistenia CPT, lekárska správa a výpovede svedkov predstavovali rozsiahly súbor dôkazov. Nešlo pritom o skutkovo alebo právne mimoriadne komplikovanú vec. Následne v bode 70 dospel k záveru: „ESĽP sa domnieva, že omeškanie s predvedením sťažovateľov k lekárovi s cieľom potvrdiť zlé zaobchádzanie s nimi, ako aj omeškanie so začatím trestného vyšetrovania neboli v súlade s požiadavkou bezodkladnosti vyšetrovania v zmysle článku 3 Dohovoru.“

Uvedený záver je priamo využiteľný pri hodnotení postupu slovenských orgánov v prípadoch mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania. Povinnosť bezodkladne zabezpečiť lekárske vyšetrenie, zaistiť dostupné dôkazy a začať vyšetrovanie nemožno považovať za fakultatívny procesný postup. Ide o súčasť pozitívnych procesných záväzkov štátu podľa článku 3 Dohovoru. Najvýznamnejšia časť rozsudku z hľadiska slovenskej trestnoprávnej praxe sa nachádza v bode 74.

ESĽP v ňom formuloval zásadnú požiadavku týkajúcu sa uplatňovania osobitnej právnej úpravy trestného činu mučenia: „Preventívny účinok právnych predpisov prijatých osobitne na riešenie problematiky mučenia možno zabezpečiť len vtedy, ak sa tieto predpisy uplatňujú vždy, keď si to okolnosti vyžadujú.“ Táto právna veta predstavuje základný interpretačný východiskový bod pre posudzovanie prípadov, v ktorých orgány činné v trestnom konaní namiesto osobitnej skutkovej podstaty mučenia používajú všeobecnú skutkovú podstatu zneužitia právomoci.

V predmetnej veci totiž nešlo o situáciu, keď by vnútroštátne orgány vôbec nevyvodili trestnú zodpovednosť voči policajtom. Traja príslušníci polície boli odsúdení. Problém spočíval v tom, že ich konanie nebolo stíhané podľa ustanovenia trestného zákona upravujúceho mučenie, hoci skutkové okolnosti podľa ESĽP jednoznačne vyžadovali posúdenie tohto ustanovenia.

ESĽP v bode 74 výslovne uviedol:

„Za takýchto okolností nemožno neexistenciu začatia trestného konania podľa článku 101/1 Trestného zákona (mučenie), bez akéhokoľvek vysvetlenia, prečo bol zvolený iný druh trestného činu (zneužitie právomoci), považovať za dostatočnú na zabezpečenie preventívneho účinku právnych predpisov prijatých osobitne na riešenie problematiky zlého zaobchádzania.“

Z uvedeného vyplývajú tri podstatné závery. Po prvé, samotná existencia odsudzujúceho rozsudku voči príslušníkovi polície nemusí postačovať na splnenie záväzkov štátu podľa článku 3 Dohovoru. Po druhé, orgány musia skúmať, či skutkové okolnosti nevyžadujú uplatnenie osobitnej skutkovej podstaty mučenia. Po tretie, ak sa orgány rozhodnú nepoužiť osobitnú skutkovú podstatu mučenia a zvolia inú právnu kvalifikáciu, musia byť schopné tento postup náležite vysvetliť.

ESĽP tak ustanovil požiadavku, aby sa osobitná právna úprava mučenia reálne uplatňovala v prípadoch, v ktorých sú na to splnené skutkové a právne predpoklady. Právna kvalifikácia podľa všeobecnej skutkovej podstaty zneužitia právomoci preto nemôže automaticky nahrádzať posúdenie konania podľa osobitného ustanovenia o mučení.

ESĽP sa v bodoch 71 až 76 rozsudku nezaoberal iba právnou kvalifikáciou konania policajtov, ale aj účinnosťou následného trestného postihu. V bode 71 odkázal na rozsudok vo veci Okkalı proti Turecku a zdôraznil, že procesné požiadavky článku 3 Dohovoru sa nekončia ukončením prípravného konania. Ak vyšetrovanie vedie k súdnemu konaniu, požiadavky článku 3 sa vzťahujú na celé konanie vrátane rozhodovania o vine a treste.

V tejto súvislosti ESĽP ďalej uviedol, že „vnútroštátne súdne orgány v žiadnom prípade nesmú pripustiť, aby spôsobené fyzické alebo psychické utrpenie zostalo nepotrestané.“

Zdôraznil, že povinnosť štátu zabezpečiť účinnú ochranu pred mučením zahŕňa aj požiadavku, aby výsledné konanie a uložená sankcia neboli v rozpore s preventívnym účelom zákazu zlého zaobchádzania. V bode 72 konštatoval, že trom odsúdeným policajtom boli uložené tresty odňatia slobody na tri roky a zákaz pôsobenia v orgánoch presadzovania práva na dva roky. Išlo pritom o najnižšiu trestnú sadzbu umožnenú vnútroštátnym právom. ESĽP pripustil, že určenie primeraného trestu patrí v zásade do právomoci vnútroštátnych súdov. Zároveň však upozornil, že súdy pri ukladaní trestu zohľadnili predovšetkým nízky vek obžalovaných, ich dovtedajšiu bezúhonnosť a skutočnosť, že mali rodiny a v spoločnosti boli pozitívne vnímaní. Nedostatočne sa však vysporiadali s viacerými relevantnými priťažujúcimi okolnosťami. Osobitne významná bola skutočnosť, že ani jeden z policajtov neprejavil ľútosť a počas celého konania popierali akékoľvek zlé zaobchádzanie. V bode 73 ESĽP navyše konštatoval, že aj uložený minimálny trest bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu jedného roka. Policajti tak v skutočnosti nestrávili vo väzení ani jeden deň. Zároveň neboli počas vyšetrovania dočasne zbavení výkonu svojich funkcií, čo ESĽP vyhodnotil ako postup odporujúci odporúčaniam Istanbulského protokolu. Tieto skutočnosti ukazujú, že účinnosť trestnoprávnej reakcie nemožno posudzovať iba podľa toho, či bola určitá osoba formálne uznaná za vinnú. Rozhodujúce je aj to, či celkové konanie štátu vyjadruje skutočnú závažnosť spáchaného konania a či vytvára dostatočný preventívny účinok.

V bode 75 rozsudku ESĽP zohľadnil aj širší inštitucionálny kontext prípadu. Poukázal na to, že moldavské ministerstvo vnútra napriek konkrétnym zisteniam CPT popieralo vedomosť o prípadoch používania neľudských metód vypočúvania. ESĽP zároveň zohľadnil absenciu úsilia o rozvoj moderných vyšetrovacích metód a výrazné oneskorenie pri prijatí etického kódexu polície. Podľa ESĽP tieto skutočnosti potvrdzovali, že moldavské orgány nedokázali jednoznačne odmietnuť prax zlého zaobchádzania zo strany orgánov presadzovania práva. V bode 76 následne dospel k záveru, že vyšetrovanie nebolo bezodkladné a že konanie proti trom policajtom vrátane miernosti uloženého trestu a nepoužitia osobitných ustanovení prijatých na riešenie problematiky mučenia nezabezpečilo dostatočný odstrašujúci účinok. Preto konštatoval porušenie článku 3 Dohovoru.

Tento záver je zásadný: porušenie Dohovoru nespočívalo iba v samotnom fyzickom násilí, ktorému boli sťažovatelia vystavení, ale aj v nedostatočnej následnej reakcii štátu. Štát teda nemôže považovať svoje záväzky za splnené len preto, že príslušníci polície boli formálne odsúdení za určitý trestný čin. Musí zabezpečiť, aby vyšetrovanie bolo účinné, bezodkladné a nezávislé a aby trestnoprávna reakcia zodpovedala skutočnej povahe a závažnosti konania.

4. Význam stanovísk CPT a Istanbulského protokolu

Rozsudok vo veci Valeriu a Nicolae Roșca proti Moldavsku je významný aj tým, že ESĽP pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistení CPT a z medzinárodných štandardov vyšetrovania mučenia.

V bode 41 rozsudku sú reprodukované zistenia CPT týkajúce sa návštevy Moldavska v júni 2001: „41. Príslušné časti správy CPT týkajúcej sa návštevy Moldavska v období od 10. do 22. júna 2001 znejú takto: „24. Osobitná pozornosť by sa mala venovať prípadu zadržanej osoby, s ktorou sa delegácia stretla v oddelení policajného zaistenia (EDP) v Ialoveni. Počas prvého rozhovoru tento muž nevykazoval žiadne zranenia ani stopy po poraneniach. Pri ďalšom rozhovore nasledujúci deň lekárske vyšetrenie vykonané jedným z lekárov delegácie odhalilo v oblasti ľavého spánku ranu dlhú 1 cm, pokrytú chrastami, a v oblasti ľavej obličky modročervený hematóm s rozmermi 8 × 3 cm. Obe chodidlá boli pri pohmate veľmi bolestivé a tvrdé, najmä v oblasti päty. Tieto poranenia a príznaky zodpovedajú jeho tvrdeniam, podľa ktorých ho večer predchádzajúceho dňa, po odchode delegácie, príslušníci polície v kancelárii EDP niekoľkokrát udreli do hlavy kusom tvrdej gumy a následne ho počas výsluchu, po tom, čo ho prinútili kľačať na stoličke s rukami spútanými pred telom, bili po chodidlách a v oblasti ľavej obličky.

Keďže dotknutá osoba vyjadrila obavy, že po odchode delegácie bude opäť vystavená zlému zaobchádzaniu, delegácia požiadala styčného dôstojníka ministerstva vnútra o prijatie okamžitých opatrení na zabezpečenie jej ochrany a o vykonanie vyšetrovania zaobchádzania s osobami zadržanými v tomto zariadení EDP. Dotknutá osoba bola prevezená do zariadenia EDP v hlavnom meste, kde sa v prítomnosti svojho právneho zástupcu podrobila súdnolekárskemu vyšetreniu. Interné vyšetrovanie, ktoré ministerstvo vnútra vykonalo počas návštevy, takisto preukázalo, že ďalšia osoba zadržiavaná v tom istom zariadení EDP vzniesla pred osobami zodpovednými za vyšetrovanie tvrdenia o fyzickom zlom zaobchádzaní. Aj táto osoba sa podrobila súdnolekárskemu vyšetreniu. Listom z 5. novembra 2001 moldavské orgány oznámili, že prokuratúra začala trestné konanie podľa článku 182 ods. 5 Trestného zákona (zneužitie právomoci/zneužitie úradnej moci). Vyšetrovanie bolo začaté a spis bude v krátkom čase postúpený súdu.

CPT berie tieto informácie na vedomie so záujmom a žiada, aby bol v primeranom čase informovaný o rozhodnutí súdu.

25. Ako sa uvádza v odseku 13 vyššie, v reakcii na zhoršenie situácie sa delegácia odvolala na článok 8 ods. 5 Dohovoru a požiadala moldavské orgány, aby bez ďalšieho odkladu vykonali dôkladné a nezávislé vyšetrovanie metód používaných operatívnymi policajnými útvarmi v celej krajine pri vypočúvaní zadržaných osôb. Moldavské orgány vo svojom liste z 5. novembra 2001 iba uviedli, že „ministerstvo vnútra nemá vedomosť o konkrétnych prípadoch použitia neľudských metód vypočúvania osôb zadržaných políciou“, a pripomenuli postupy platné v prípade sťažností na zlé zaobchádzanie. Takéto stanovisko je podľa názoru Výboru zjavne neudržateľné vzhľadom na všetky informácie zhromaždené počas návštevy v roku 2001.

S odkazom na článok 3 Dohovoru CPT naliehavo vyzýva moldavské orgány, aby bezodkladne vykonali uvedené vyšetrovanie a informovali Výbor o jeho výsledkoch v lehote troch mesiacov od zaslania správy o návšteve v roku 2001.“

42. Príslušné časti odpovede, ktorú moldavská vláda predložila 26. júna 2002 k správe CPT za rok 2001, znejú takto:

„24. CPT žiada, aby bol informovaný o rozhodnutí súdu, ktoré bude prijaté na základe návrhu prokurátora vo veci uvedenej v príslušnom odseku. Informujeme Vás, že trestná vec (uvedená v odseku 24 správy za rok 2001), vedená na základe článku 185 ods. 2 Trestného zákona „Zneužitie právomoci alebo prekročenie právomoci“, sa stále nachádza v štádiu vyšetrovania. ...

28. CPT žiada moldavské orgány o vyjadrenie k rozvoju moderných vyšetrovacích metód.

V tejto súvislosti, žiaľ, nebol dosiahnutý žiadny pokrok.

29. CPT žiada o informácie o pokroku pri príprave Etického kódexu polície. Na naše veľké poľutovanie sa ani v tejto oblasti nedosiahol žiadny pokrok.“

V bode 43 rozsudku ESĽP poukázal na Istanbulský protokol, teda Príručku o účinnom vyšetrovaní a dokumentovaní mučenia a iného krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania:

„43. Príručka o účinnom vyšetrovaní a dokumentovaní mučenia a iného krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (Istanbulský protokol) bola predložená Vysokému komisárovi Organizácie Spojených národov pre ľudské práva 9. augusta 1999. „Istanbulské zásady“ následne získali podporu Organizácie Spojených národov prostredníctvom rezolúcií Komisie OSN pre ľudské práva a Valného zhromaždenia OSN. Ide o prvý súbor usmernení vypracovaný na účely vyšetrovania mučenia. Protokol obsahuje podrobné praktické pokyny na posudzovanie osôb, ktoré tvrdia, že sa stali obeťami mučenia alebo zlého zaobchádzania, na vyšetrovanie podozrení z mučenia a na predkladanie výsledkov vyšetrovania príslušným orgánom.

Zásady uplatniteľné na účinné vyšetrovanie a dokumentovanie mučenia a iného krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania sú uvedené v prílohe 1 príručky, ktorej príslušné časti znejú takto:

„Medzi ciele účinného vyšetrovania a dokumentovania mučenia a iného krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania (ďalej len „mučenie alebo iné zlé zaobchádzanie“) patrí objasnenie skutočností a určenie a uznanie individuálnej zodpovednosti a zodpovednosti štátu voči obetiam a ich rodinám, identifikácia opatrení potrebných na zabránenie opakovaniu takýchto konaní, uľahčenie trestného stíhania alebo prípadného uloženia disciplinárnych sankcií osobám, ktoré vyšetrovanie označilo za zodpovedné, ako aj preukázanie potreby úplného odškodnenia a nápravy zo strany štátu vrátane spravodlivej a primeranej finančnej kompenzácie a zabezpečenia prostriedkov na lekársku starostlivosť a rehabilitáciu.

Štáty zabezpečia, aby sa sťažnosti a oznámenia týkajúce sa mučenia alebo zlého zaobchádzania vyšetrovali bezodkladne a účinne. Aj v prípade, že nebola podaná výslovná sťažnosť, sa vyšetrovanie musí vykonať, ak existujú iné náznaky, že mohlo dôjsť k mučeniu alebo zlému zaobchádzaniu. Vyšetrovatelia musia byť nezávislí od osôb podozrivých zo spáchania takýchto činov, ako aj od orgánu, v ktorom tieto osoby pôsobia, a musia byť odborne spôsobilí a nestranní. Musia mať prístup k vyšetrovaniam vykonávaným nestrannými lekárskymi alebo inými odborníkmi alebo byť oprávnení takéto vyšetrovania zabezpečiť.

...

Vyšetrovací orgán musí mať právomoc a povinnosť získať všetky informácie potrebné na vykonanie vyšetrovania. ... Osoby, ktoré môžu byť zapletené do mučenia alebo zlého zaobchádzania, musia byť zbavené akejkoľvek pozície, z ktorej by mohli priamo alebo nepriamo vykonávať kontrolu alebo moc nad sťažovateľmi, svedkami a ich rodinami, ako aj nad osobami vykonávajúcimi vyšetrovanie. Údajné obete mučenia alebo zlého zaobchádzania a ich právni zástupcovia musia byť informovaní o všetkých vypočutiach a musia mať k nim prístup, rovnako ako k všetkým informáciám relevantným pre vyšetrovanie. Musia mať tiež právo predkladať ďalšie dôkazy.

...

Písomná správa vypracovaná v primeranej lehote musí obsahovať rozsah vyšetrovania, postupy a metódy použité pri hodnotení dôkazov, ako aj závery a odporúčania založené na zistených skutkových okolnostiach a uplatniteľnom práve. Po dokončení musí byť táto správa zverejnená. Musí tiež podrobne opísať konkrétne udalosti, pri ktorých bolo zistené, že k nim došlo, a dôkazy, na základe ktorých sa tieto zistenia prijali, ako aj uviesť mená svedkov, ktorí vypovedali, s výnimkou osôb, ktorých totožnosť bola utajená v záujme ich vlastnej ochrany. Štát musí v primeranej lehote na správu o vyšetrovaní odpovedať a podľa potreby uviesť opatrenia, ktoré plánuje prijať v nadväznosti na jej závery.

Lekárski odborníci zapojení do vyšetrovania mučenia alebo zlého zaobchádzania musia vždy postupovať v súlade s najvyššími etickými štandardmi a predovšetkým musia pred vykonaním akéhokoľvek vyšetrenia získať informovaný súhlas. Vyšetrenie sa musí vykonať v súlade so zavedenými štandardmi lekárskej praxe. Predovšetkým sa vyšetrenia musia vykonávať v súkromí, pod dohľadom lekárskeho odborníka a bez prítomnosti príslušníkov bezpečnostných zložiek a iných štátnych úradníkov.

Lekársky odborník musí bezodkladne vypracovať presnú písomnú správu. Táto správa by mala obsahovať minimálne tieto údaje:

a) meno vyšetrovaného a mená osôb prítomných pri vyšetrení vrátane ich príslušnosti; presný čas a dátum, miesto, povahu a adresu zariadenia (v prípade potreby vrátane čísla miestnosti), v ktorom sa vyšetrenie vykonáva (napríklad väzenské zariadenie, klinika, dom); okolnosti, za ktorých sa vyšetrovaná osoba v čase vyšetrenia nachádzala (napríklad povaha akýchkoľvek obmedzujúcich prostriedkov použitých pri jej príchode alebo počas vyšetrenia, prítomnosť príslušníkov bezpečnostných zložiek počas vyšetrenia, správanie osôb sprevádzajúcich väznenú osobu, vyhrážky adresované vyšetrujúcemu lekárovi), ako aj všetky ďalšie relevantné skutočnosti;

b) podrobný záznam o výpovedi vyšetrovaného, ako ju uviedol počas rozhovoru, vrátane údajne použitých metód mučenia alebo zlého zaobchádzania, času, keď malo k mučeniu alebo zlému zaobchádzaniu dôjsť, a všetkých sťažností týkajúcich sa fyzických a psychických príznakov;

c) záznam o všetkých fyzických a psychických nálezoch zistených pri klinickom vyšetrení vrátane príslušných diagnostických testov a, pokiaľ je to možné, farebných fotografií všetkých zranení;

d) posúdenie pravdepodobnej súvislosti medzi fyzickými a psychickými nálezmi a možným mučením alebo zlým zaobchádzaním. Musí sa uviesť odporúčanie týkajúce sa akejkoľvek potrebnej lekárskej a psychologickej liečby a ďalších vyšetrení;

e) v správe musia byť jasne identifikované osoby, ktoré vyšetrenie vykonali, a správa musí byť podpísaná.

...“

Istanbulský protokol predstavuje medzinárodne uznávaný súbor odborných a procesných štandardov určených na vyšetrovanie a dokumentovanie prípadov mučenia a iného neľudského zaobchádzania. Osobitný význam má požiadavka, aby osoby podozrivé z mučenia a iného neľudského zaobchádzania boli zbavené pozície, z ktorej by mohli vykonávať priamu alebo nepriamu kontrolu nad sťažovateľmi, svedkami, ich rodinami alebo osobami vykonávajúcimi vyšetrovanie. Tento štandard je mimoriadne dôležitý v prípadoch policajného násilia. Ak osoba podozrivá z mučenia a iného neľudského zaobchádzania zostáva v služobnom postavení, z ktorého môže ovplyvňovať poškodených alebo svedkov, vzniká objektívne riziko narušenia účinnosti vyšetrovania. ESĽP v bode 73 rozsudku výslovne upozornil, že policajti neboli počas vyšetrovania zbavení výkonu svojich funkcií, čo nebolo v súlade s odporúčaniami Istanbulského protokolu. Pre slovenskú prax z toho vyplýva potreba dôsledne skúmať nielen formálnu nezávislosť vyšetrovania, ale aj faktické možnosti podozrivých príslušníkov polície ovplyvňovať priebeh konania a postavenie poškodených.

5. Význam rozsudku pre Slovenskú republiku a aplikáciu § 420 Trestného zákona

Závery rozsudku Valeriu a Nicolae Roșca proti Moldavsku majú osobitný význam pri hodnotení slovenskej trestnoprávnej praxe.

Slovenský Trestný zákon obsahuje osobitnú skutkovú podstatu trestného činu mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania podľa § 420. Napriek existencii tejto právnej úpravy sa v praxi objavujú prípady, v ktorých sa možné mučenie alebo iné závažné zlé zaobchádzanie posudzuje predovšetkým ako zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona, prípadne ako trestný čin proti zdraviu.

Takýto postup si vyžaduje osobitnú pozornosť. Podstatou problému totiž nie je existencia trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Uvedená skutková podstata má svoje samostatné opodstatnenie a môže byť uplatnená aj v prípadoch, keď konanie verejného činiteľa súčasne napĺňa znaky iného trestného činu.

Problém vzniká vtedy, ak všeobecná skutková podstata zneužitia právomoci nahrádza posúdenie podľa osobitnej skutkovej podstaty mučenia napriek tomu, že skutkové okolnosti vyžadujú preskúmanie jej zákonných znakov.

Osobitne významná je pritom právna úprava § 420 ods. 2 písm. e) Trestného zákona, ktorá reflektuje zvýšenú ochranu osoby, ktorej osobná sloboda bola obmedzená v súlade so zákonom.

Zákonodarca tým vyjadril, že osoba nachádzajúca sa v policajnom zaistení, vo väzbe alebo v inom zákonnom režime obmedzenia osobnej slobody sa nachádza v osobitne zraniteľnom postavení a vyžaduje zvýšenú ochranu pred konaním predstavujúcim mučenie alebo iné neľudské či kruté zaobchádzanie. Ak sa konanie voči takejto osobe posudzuje výlučne podľa § 326 Trestného zákona bez náležitého preskúmania § 420, môže dôjsť k oslabeniu osobitnej ochrany, ktorú zákonodarca výslovne priznal.

Z rozsudku ESĽP vo veci Valeriu a Nicolae Roșca proti Moldavsku pritom vyplýva, že vnútroštátne orgány musia pri výbere právnej kvalifikácie rešpektovať skutočnú povahu konania a nesmú sa uspokojiť s použitím všeobecnejšej skutkovej podstaty bez náležitého vysvetlenia, prečo osobitná skutková podstata mučenia nebola použitá.

Význam uvedeného rozsudku je ešte výraznejší v spojení so závermi Výboru OSN proti mučeniu, ktoré sa priamo týkajú Slovenskej republiky, ktorý (ako už bolo uvedené v úvode tohto článku) v záverečných odporúčaniach zo 7. júna 2023, vyjadril znepokojenie nad tým, že prípady nadmerného použitia sily príslušníkmi orgánov presadzovania práva bývajú na Slovensku kvalifikované najmä ako ublíženie na zdraví alebo zneužitie právomoci, a nie ako mučenie alebo kruté, neľudské či ponižujúce zaobchádzanie a následne Slovenskej republike odporučil, aby osoby podozrivé zo spáchania mučenia či iného neľudského alebo krutého zaobchádzania stíhala podľa § 420 Trestného zákona. Výbor výslovne identifikoval problém právnej kvalifikácie a označil konkrétne ustanovenie slovenského Trestného zákona, ktoré má byť v relevantných prípadoch uplatňované. V spojení s rozsudkom ESĽP vo veci Valeriu a Nicolae Roșca proti Moldavsku tak vzniká významný medzinárodnoprávny argument: osobitná skutková podstata podľa § 420 Trestného zákona nemôže zostať iba formálnou súčasťou trestnoprávneho poriadku, ale musí sa reálne uplatňovať vždy, keď to skutkové okolnosti vyžadujú.

6. Zistenia CPT týkajúce sa Slovenskej republiky

Pri posudzovaní zaobchádzania s osobami obmedzenými na osobnej slobode majú význam aj správy CPT, ktorý vykonáva kontrolnú činnosť priamo na miestach, kde sa nachádzajú osoby zbavené slobody. Jeho zistenia vychádzajú z rozhovorov s osobami vo väzbe, z prehliadok policajných zariadení a väzenských ústavov, ako aj z preskúmania zdravotnej dokumentácie a podmienok, za ktorých je s týmito osobami zaobchádzané.

Problematika fyzického násilia zo strany príslušníkov Policajného zboru bola opakovane predmetom kritiky CPT aj vo vzťahu k Slovenskej republike. V správe z návštevy Slovenska uskutočnenej v dňoch 19. až 28. marca 2018, ktorá bola zverejnená v roku 2019 pod označením CPT/Inf (2019) 20, Výbor vyjadril vážne znepokojenie nad značným počtom vierohodných tvrdení osôb, ktoré boli alebo nedávno predtým boli zadržané políciou, vrátane mladistvých, o úmyselnom fyzickom zlom zaobchádzaní zo strany policajtov. Uvádzané prípady sa týkali najmä kopancov a úderov obuškom, ktoré mali byť osobám spôsobované aj po tom, ako už boli policajtmi ovládnuté a nepredstavovali ďalšie bezpečnostné riziko. Výbor zároveň kritizoval pokračujúcu prax pripútavania zadržaných osôb putami k stenovým zariadeniam alebo iným pevným predmetom v policajných priestoroch. V tejto súvislosti zdôraznil potrebu zabezpečiť účinný prístup k advokátovi už od samotného začiatku pozbavenia slobody a dôvernosť lekárskych vyšetrení zadržaných osôb. Tieto zistenia sú významné aj z hľadiska dokazovania, pretože poukazujú na osobitné riziko vzniku fyzického násilia v čase bezprostredne nasledujúcom po zadržaní, keď sa osoba nachádza pod úplnou kontrolou príslušníkov bezpečnostných zložiek.

Na tieto problémy nadväzuje aj správa CPT z návštevy Slovenskej republiky uskutočnenej v dňoch 28. novembra až 8. decembra 2023, zverejnená 10. apríla 2025 pod označením CPT/Inf (2025) 09. Výbor v nej uviedol, že hoci väčšina vypočutých osôb hodnotila zaobchádzanie zo strany policajtov ako korektné, delegácia zaznamenala aj tvrdenia o fyzickom zlom zaobchádzaní a neprimeranom použití sily pri zadržaní, počas prevozu osôb na policajné útvary a pri ich prvotnej registrácii. Osobitne závažné boli zistenia týkajúce sa väzenských zariadení. V ústave na výkon trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou boli zaznamenané tvrdenia o fackách a kopancoch zo strany príslušníkov väzenskej služby. Ešte závažnejšie tvrdenia sa týkali ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Ružomberku, kde viacerí vypočutí väzni uvádzali fyzické násilie zo strany niektorých príslušníkov, pozostávajúce z faciek, úderov päsťami, kopancov a úderov teleskopickými obuškami. CPT v tejto súvislosti zdôraznil, že príslušníkom väzenskej služby musí byť jednoznačne komunikované, že žiadna forma zlého zaobchádzania s väznenými osobami nie je prijateľná. Výbor zaznamenal tvrdenia o fyzickom násilí aj v Záchytnom tábore Medveďov, kde mali byť cudzinci zadržaní v zariadení udieraní päsťami s cieľom vynútiť si ich poslušnosť. Aj tieto zistenia poukazujú na to, že otázka ochrany osôb nachádzajúcich sa pod kontrolou štátnych orgánov sa netýka výlučne policajného zadržania alebo výkonu väzby a trestu odňatia slobody, ale všetkých situácií, v ktorých je jednotlivec vystavený moci a kontrole verejných orgánov.

Z pohľadu posudzovania prípadov fyzického násilia je dôležité, že CPT vo svojich správach opakovane poukazuje na význam účinných záruk už od prvých okamihov obmedzenia osobnej slobody, najmä na prístup k právnemu zastúpeniu, nezávislé a dôverné lekárske vyšetrenie a riadne zaznamenávanie zistených poranení. Tieto požiadavky majú priamy súvis s povinnosťou štátu zabezpečiť účinné vyšetrenie tvrdení o zlom zaobchádzaní a vytvárať podmienky, ktoré umožnia objektívne zdokumentovať jeho prípadné následky. Zistenia CPT predstavujú významný nezávislý odborný podklad pri hodnotení systémových nedostatkov a pri posudzovaní toho, či štát plní svoje pozitívne záväzky vyplývajúce z článku 3 Dohovoru

7. Analýza Amnesty International Slovensko: systémové nedostatky pri vyšetrovaní policajného násilia

Obdobné nedostatky dokumentuje aj analýza Amnesty International Slovensko z 25. júna 2025 s názvom „Systémové zlyhanie spravodlivosti na Slovensku: Procesné porušenia zákazu mučenia políciou“.

Amnesty International v nej poukazuje na pretrvávajúce procesné porušenia zákazu mučenia vyplývajúceho z Dohovoru v kontexte policajného násilia na Slovensku, vrátane toho, že mnohé prípady možného mučenia alebo neľudského zaobchádzania sú v slovenskej praxi kvalifikované ako zneužitie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona alebo ako ublíženie na zdraví podľa § 155 a § 156 Trestného zákona.. Osobitnú pozornosť venuje prípadom, ktoré sa riešia iba v rovine administratívnych sťažností a nikdy sa nedostanú do štádia trestného konania a následného vyšetrovania.

Podľa analýzy pôsobí systém vybavovania sťažností netransparentne, formalisticky a neúčinne. Amnesty upozorňuje, že viac ako 90 % podaní sa zamieta už v počiatočnej fáze. Organizácia pritom vychádza z verejných správ Ministerstva vnútra SR a Úradu inšpekčnej služby, ako aj z údajov získaných na základe žiadostí o sprístupnenie informácií.

Za osobitne závažný problém považuje skutočnosť, že aj najzávažnejšie podozrenia z policajného násilia sa môžu vybavovať iba ako administratívne sťažnosti bez začatia trestného konania.

Podľa údajov uvedených v analýze bolo v rokoch 2023 a 2024 evidovaných 2 542 trestných oznámení v súvislosti s činnosťou polície. Z nich bolo vznesených 173 obvinení, čo predstavuje približne 6,8 % všetkých trestných oznámení, a podaných 55 obžalôb, teda približne 2,2 % všetkých trestných oznámení. Len v troch prípadoch došlo k podaniu návrhu na schválenie dohody o vine a treste na súd.

Amnesty International zároveň poukazuje na nedostatočný súlad slovenskej definície trestného činu mučenia s článkom 1 Dohovoru OSN proti mučeniu, absenciu špecializovaných vyšetrovateľov pre takéto prípady a závažné nedostatky pri preverovaní oznámení o policajnom násilí.

Významná je aj kritika nedostatočnej transparentnosti. Ministerstvo vnútra podľa analýzy nedisponuje viacerými údajmi potrebnými na vyhodnotenie efektívnosti systému vybavovania sťažností a trestných oznámení, vrátane údajov o tom, koľko administratívnych sťažností bolo následne postúpených na trestné konanie.

Organizácia upozorňuje aj na absenciu dostatočne rozčlenených údajov o obetiach podľa veku, etnicity alebo zdravotného znevýhodnenia, čo znemožňuje vyhodnotiť osobitné riziká, ktorým môžu byť vystavené zraniteľné skupiny.

Tieto zistenia sú významné v kontexte procesných záväzkov štátu podľa článku 3 Dohovoru. ESĽP opakovane zdôrazňuje, že vyšetrovanie závažných tvrdení o zlom zaobchádzaní musí byť rýchle, dôkladné, nezávislé a účinné. Orgány sa musia vždy vážne pokúsiť zistiť, čo sa stalo, a nemôžu sa spoliehať na unáhlené alebo nepodložené závery, ktorými vyšetrovanie ukončia.

Zistenia Amnesty International zároveň potvrdzujú, že problém právnej kvalifikácie nie je iba individuálnou otázkou jedného trestného konania. Ide o širší problém fungovania mechanizmov ochrany pred policajným násilím na Slovensku.

Zvlášť závažná je kombinácia nedostatočného právneho posúdenia skutkov a neúčinného vyšetrovania. Ak sa možné mučenie od začiatku posudzuje iba ako zneužitie právomoci alebo ublíženie na zdraví, môže sa tým oslabiť dôraz vyšetrovania na osobitnú povahu zakázaného zaobchádzania, jeho intenzitu, účel a okolnosti, za ktorých bolo vykonávané.

Analýza Amnesty International tak predstavuje dôležitý podklad na hodnotenie toho, či Slovenská republika zabezpečuje účinné mechanizmy ochrany pred policajným násilím a či plní svoje medzinárodné záväzky.

8. Česká judikatúra ako komparatívny príklad uplatňovania osobitnej skutkovej podstaty mučenia a iného neľudského a krutého zaobchádzania

Dôležitosť uvedených medzinárodných štandardov potvrdzuje aj rozhodovacia prax vnútroštátnych súdov v Českej republike, ktorá poskytuje dôležitý komparatívny príklad uplatňovania osobitnej skutkovej podstaty trestného činu mučenia.

V tejto súvislosti je osobitne relevantné uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 15. novembra 2022, sp. zn. 8 Tdo 861/2022.

V predmetnej trestnej veci boli prejednávané skutky príslušníkov Polície Českej republiky, ktorí sa počas výkonu služby dopúšťali fyzického a psychického násilia voči osobám obmedzeným na osobnej slobode.

Rozsudkom Okresného súdu v Kladne z 5. októbra 2021, sp. zn. 2 T 147/2014, boli traja policajti uznaní za vinných zo zločinu mučenia a iného neľudského a krutého zaobchádzania podľa § 149 ods. 1 a ods. 2 českého Trestného zákonníka. V prípade dvoch z nich bola uplatnená aj kvalifikačná okolnosť podľa § 149 ods. 2 písm. e), zatiaľ čo v prípade tretieho policajta bola skutková podstata naplnená podľa § 149 ods. 1 a ods. 2 písm. a). Okrem toho boli jednotlivé skutky niektorých policajtov kvalifikované aj ako zneužitie právomoci úradnej osoby podľa § 329 českého Trestného zákonníka. Štvrtý policajt bol odsúdený za zneužitie právomoci úradnej osoby, avšak nie za trestný čin podľa § 149.

Konanie policajtov zahŕňalo viacero samostatných skutkov. Išlo napríklad o opakované fyzické napádanie osoby podozrivej zo spáchania priestupku, ktorú policajti kopali a bili počas služobného zákroku, ako aj o niekoľkohodinový psychický a fyzický nátlak na zadržanú osobu s cieľom vynútiť si jej priznanie k trestnej činnosti.

V ďalšom prípade policajti vystavovali poškodeného verbálnym útokom, vyhrážkam väzbou a hrozbám fyzického násilia, pričom jeden z nich ho aj fyzicky napadol. V poslednom z relevantných skutkov policajti zadržanej osobe neumožnili vykonať potrebu, následne ju nútili vytierať pomočenú podlahu vlastným oblečením a pritom ju opakovane fyzicky napádali. Časť konania bola zachytená audiovizuálnymi záznamami vyhotovenými skrytou kamerou v priestoroch policajnej služobne.

Okresný súd uložil trom policajtom odsúdeným podľa § 149 úhrnné tresty odňatia slobody v trvaní 28, 30 a 24 mesiacov, pričom výkon všetkých týchto trestov podmienečne odložil. Štvrtému policajtovi, odsúdenému podľa § 329, uložil trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov, takisto s podmienečným odkladom.

Krajský súd v Prahe uznesením z 12. apríla 2022, sp. zn. 13 To 25/2022, odvolania obvinených zamietol a Najvyšší súd Českej republiky následne uznesením z 15. novembra 2022, sp. zn. 8 Tdo 861/2022, odmietol dovolania všetkých štyroch obvinených ako zjavne neopodstatnené.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky je významné predovšetkým tým, že sa podrobne zaoberá výkladom zákonných znakov osobitnej skutkovej podstaty mučenia a iného neľudského a krutého zaobchádzania.

V bodoch 92 až 94 odôvodnenia Najvyšší súd zdôraznil, že pri posudzovaní intenzity zlého zaobchádzania je potrebné zohľadňovať nielen závažnosť spôsobenej ujmy, ale aj dĺžku jeho trvania a okolnosti, za ktorých k nemu došlo. Poukázal pritom na vzťah medzi intenzitou spôsobeného utrpenia a časovým trvaním konania: čím dlhšie zlé zaobchádzanie trvá, tým nižšia intenzita jednotlivých útokov a závažnosť ich následkov môže postačovať na dosiahnutie potrebnej miery utrpenia.

Pri hodnotení konania policajtov preto nebolo rozhodujúce iba samotné fyzické násilie, ale aj dlhodobý psychický nátlak, vyhrážky, ponižovanie a skutočnosť, že poškodené osoby sa nachádzali pod kontrolou policajtov a nemohli sa účinne brániť.

Osobitnú pozornosť si zasluhuje aj bod 98 uznesenia, v ktorom Najvyšší súd vysvetlil subjektívnu stránku trestného činu podľa § 149 ods. 1 českého Trestného zákonníka. Zdôraznil, že na jej naplnenie nestačí iba úmyselné uskutočňovanie iného neľudského a krutého zaobchádzania. Musí byť zároveň preukázané, že úmysel páchateľa smeroval k spôsobeniu telesného alebo duševného utrpenia inej osobe.

Za takéto utrpenie považoval najmä intenzívnu fyzickú alebo duševnú bolesť, výrazný strach, obavy o vlastný život alebo zdravie či o život alebo zdravie blízkych osôb, ako aj vyvolanie poruchy zdravia alebo ochorenia.

V bode 99 následne potvrdil správnosť právnej kvalifikácie konania troch policajtov podľa § 149 českého Trestného zákonníka.

Významný je aj bod 100 uznesenia, v ktorom sa Najvyšší súd zaoberal rozdielnou právnou kvalifikáciou jednotlivých skutkov. Zatiaľ čo niektoré konania policajtov boli kvalifikované ako mučenie a iné neľudské a kruté zaobchádzanie podľa § 149, iné boli posúdené iba ako zneužitie právomoci úradnej osoby podľa § 329.

Najvyšší súd pripustil, že odôvodnenie nižšej intenzity skutkov kvalifikovaných podľa § 329 nebolo úplne vyčerpávajúce. Zároveň však zdôraznil, že v dovolacom konaní nemohol zmeniť právnu kvalifikáciu v neprospech obvinených vzhľadom na zákaz reformatio in peius.

Z hľadiska slovenskej právnej praxe je uvedený prípad významný predovšetkým tým, že demonštruje možnosť uplatnenia osobitnej skutkovej podstaty mučenia popri trestnom čine zneužitia právomoci úradnej osoby, ak sú naplnené zákonné znaky oboch trestných činov.

Česká právna úprava podľa § 149 Trestného zákonníka je svojím účelom a obsahom blízka slovenskej skutkovej podstate podľa § 420 Trestného zákona. Predmetné rozhodnutie preto predstavuje relevantný komparatívny argument v prospech dôsledného uplatňovania osobitnej skutkovej podstaty mučenia aj v slovenských prípadoch policajného násilia.

Zároveň však nemožno prehliadať, že všetkým trom policajtom odsúdeným podľa § 149 boli uložené podmienečné tresty odňatia slobody. Prípad preto potvrdzuje význam správnej právnej kvalifikácie, nie však automaticky dostatočnosť uložených sankcií z hľadiska ich preventívneho a odstrašujúceho účinku, ako to vyžaduje judikatúra ESĽP. Otázku primeranosti trestného postihu je potrebné posudzovať samostatne.

9. Záver

Rozsudok ESĽP vo veci Valeriu a Nicolae Roșca proti Moldavsku predstavuje významný judikatúrny podklad pri posudzovaní prípadov mučenia a iného neľudského zaobchádzania zo strany štátnych orgánov a uplatňovania osobitných trestnoprávnych ustanovení. Jeho podstata spočíva v tom, že štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti podľa článku 3 Dohovoru iba tým, že napr. príslušníkov polície formálne odsúdi za všeobecný trestný čin zneužitia právomoci, ak povaha ich konania vyžaduje uplatnenie osobitnej skutkovej podstaty mučenia.

ESĽP v bode 74 jednoznačne zdôraznil, že preventívny účinok právnych predpisov prijatých osobitne na riešenie problematiky mučenia možno zabezpečiť len vtedy, ak sa tieto predpisy uplatňujú vždy, keď si to okolnosti vyžadujú. Tento záver má priamy význam pre slovenskú trestnoprávnu prax, najmä vzhľadom na existenciu osobitnej skutkovej podstaty podľa § 420 Trestného zákona a odporúčania Výboru OSN proti mučeniu adresované Slovenskej republike v roku 2023. Neprípustné je, aby sa aplikáciou trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa bez náležitého preskúmania vylúčilo posúdenie, či konanie zároveň nenapĺňa znaky osobitného trestného činu mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania.

Obdobné nedostatky dokumentuje aj analýza Amnesty International Slovensko z 25. júna 2025 s názvom „Systémové zlyhanie spravodlivosti na Slovensku: Procesné porušenia zákazu mučenia políciou“.

Amnesty International poukazuje na to, že mnohé prípady možného mučenia alebo neľudského zaobchádzania sú v slovenskej praxi kvalifikované ako zneužitie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona alebo ako ublíženie na zdraví podľa § 155 a § 156 Trestného zákona. Organizácia zároveň upozorňuje na nedostatočný súlad slovenskej definície trestného činu mučenia s článkom 1 Dohovoru OSN proti mučeniu, absenciu špecializovaných vyšetrovateľov pre takéto prípady a závažné nedostatky pri preverovaní oznámení o policajnom násilí. Amnesty dokumentuje aj vysoký podiel podaní, ktoré sú zamietané už v počiatočných fázach preverovania, a nízky počet prípadov, ktoré dospejú do štádia obvinenia a obžaloby.

Právna kvalifikácia musí vychádzať zo skutočnej povahy konania, intenzity spôsobeného utrpenia, okolností jeho vykonania, postavenia obete a ďalších zákonných znakov príslušnej skutkovej podstaty. Zároveň je potrebné dôsledne rozlišovať medzi mučením a iným neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním. Hoci obe kategórie predstavujú porušenie absolútneho zákazu podľa článku 3 Dohovoru, mučenie predstavuje osobitne závažnú formu zlého zaobchádzania, ktorej posúdenie vyžaduje zohľadnenie intenzity utrpenia, účelu konania a ďalších relevantných okolností.

Význam uvedených záverov potvrdzuje aj citovaná rozhodovacia prax vnútroštátnych súdov v Českej republike, ktorá poskytuje dôležitý komparatívny príklad uplatňovania osobitnej skutkovej podstaty trestného činu mučenia a iného neľudského a krutého zaobchádzania.

Z hľadiska slovenskej právnej praxe je uvedený prípad významný predovšetkým tým, že demonštruje možnosť uplatnenia osobitnej skutkovej podstaty mučenia popri trestnom čine zneužitia právomoci úradnej osoby, ak sú naplnené zákonné znaky oboch trestných činov. Česká právna úprava podľa § 149 Trestného zákonníka je svojím účelom a obsahom blízka slovenskej skutkovej podstate podľa § 420 Trestného zákona. Predmetné rozhodnutie preto predstavuje relevantný komparatívny argument v prospech dôsledného uplatňovania osobitnej skutkovej podstaty mučenia aj v slovenských prípadoch policajného násilia. Zároveň však nemožno prehliadať, že v citovanom českom rozhodnutí všetkým trom policajtom odsúdeným podľa § 149 boli uložené podmienečné tresty odňatia slobody. Prípad preto potvrdzuje význam správnej právnej kvalifikácie, nie však automaticky dostatočnosť uložených sankcií z hľadiska ich preventívneho účinku, ako to vyžaduje judikatúra ESĽP. Otázku primeranosti trestného postihu je potrebné posudzovať samostatne.

Judikatúra ESĽP poskytuje mnoho konkrétnych príkladov konania, ktoré dosiahlo intenzitu mučenia a neľudského zaobchádzania. Obdobné riziká a konkrétne formy zlého zaobchádzania dokumentuje vo svojich správach aj CPT. Ochrana podľa článku 3 Dohovoru sa vzťahuje nielen na extrémne formy fyzického násilia predstavujúce mučenie, ale aj na psychické ponižovanie, zneužívanie mocenského postavenia, neprimerané donucovacie postupy a podmienky výkonu trestu, ktoré zasahujú do ľudskej dôstojnosti. Ak takéto konanie zároveň zakladá dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, štát je povinný zabezpečiť jeho účinné a nezávislé vyšetrovanie a vyvodiť zodpovedajúcu individuálnu zodpovednosť.

Osobitne dôsledne sa musí postupovať v prípadoch osôb pozbavených osobnej slobody, ktoré sú vzhľadom na svoju závislosť od štátnych orgánov vystavené zvýšenému riziku zneužitia moci. Práve skutočnosť, že sa tieto osoby nachádzajú pod faktickou kontrolou štátu, zakladá zvýšenú zodpovednosť príslušných orgánov za ochranu ich telesnej a duševnej integrity.

Z medzinárodných štandardov vyplýva, že účinná ochrana pred mučením a iným neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním si vyžaduje nielen existenciu zákazu takéhoto konania v právnom poriadku, ale aj jeho dôsledné presadzovanie prostredníctvom účinného vyšetrovania, správnej právnej kvalifikácie a primeraného trestného postihu. Samotná existencia osobitnej skutkovej podstaty v trestnom zákone ešte nezaručuje, že štát svoje medzinárodné záväzky aj reálne plní. Rozhodujúce je, či orgány činné v trestnom konaní a súdy dokážu rozpoznať konanie dosahujúce intenzitu mučenia alebo iného krutého a neľudského zaobchádzania a či naň dokážu primerane reagovať.

Osobitná skutková podstata trestného činu mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania nemôže existovať iba na papieri. Musí sa uplatňovať vždy, keď si to skutkové okolnosti vyžadujú.

 

Diskusia