Pozbavenie osobnej slobody mladistvých ako krajné riešenie: požiadavky judikatúry ESĽP a princíp najlepšieho záujmu dieťaťa

Publikované: 22. 11. 2026, čítané: 82 krát
 

JUDr. Marica Pirošíková, PhD., advokátka, bývalá dlhoročná zástupkyňa SR pred ESĽP

Pozbavenie osobnej slobody mladistvých ako krajné riešenie: požiadavky judikatúry ESĽP a princíp najlepšieho záujmu dieťaťa

Pokiaľ ide o pozbavenie osobnej slobody mladistvých pripomínam zásady zakotvené v článkoch 3 a 37.b Dohovoru o právach dieťaťa a v pravidlách č. 5 a 10 Európskych pravidiel pre mladistvých páchateľov, konkrétne, že pri všetkých opatreniach týkajúcich sa mladistvých treba v prvom rade prihliadať na ich najlepší záujem, a že k zbaveniu slobody u mladistvých by sa malo pristupovať len ako k poslednej možnosti a len na najkratšiu možnú dobu. Podľa článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa musí byť záujem dieťaťa prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa článku 37.b štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru o právach dieťaťa, zabezpečia, aby žiadne dieťa nebolo nezákonne alebo svojvoľne pozbavené slobody. Ďalej, že zatknutie, zadržanie alebo uväznenie dieťaťa sa vykonáva v súlade so zákonom a používa sa len ako krajné opatrenie a na najkratší potrebný čas. Výbor pre práva dieťaťa vo svojom Všeobecnom komentári č. 20 (2016) k uplatňovaniu práv dieťaťa počas dospievania uvádza: „Na zmluvné štáty sa nalieha, aby zaviedli komplexné politiky v oblasti juvenilnej justície, ktoré budú klásť dôraz na restoratívnu justíciu, odklon od súdneho konania, alternatívne opatrenia k zadržaniu a preventívnym zásahom, s cieľom vysporiadať sa so sociálnymi faktormi a hlavnými príčinami, v súlade s článkami 37 a 40 Dohovoru a v súlade so Smernicou Organizácie Spojených národov pre prevenciu kriminality mladistvých. Je potrebné zamerať sa na rehabilitáciu a reintegráciu dospievajúcich, vrátane tých, ktorí sa zapojili do činností klasifikovaných ako terorizmus, v súlade s odporúčaniami uvedenými vo Všeobecnom komentári č. 10 (2007) o právach detí v súdnom konaní“.

Ďalej upozorňujem na Odporúčanie CM/Rec(2008)11 výboru ministrov členským štátov o európskych pravidlách pre mladistvých páchateľov, ktorí podliehajú sankciám alebo opatreniam (prijaté Výborom ministrov 5. novembra 2008 na 1040. zasadnutí delegátov ministrov), v ktorom berúc inter alia do úvahy, že je potrebná spoločná akcia na európskej úrovni s cieľom lepšie chrániť práva a blaho mladistvých, ktorí sa dostanú do konfliktu so zákonom, a vytvoriť vo svojich členských štátoch justičný systém priateľský k deťom odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojej legislatíve, politike a praxi riadili pravidlami obsiahnutými v prílohe k tomuto odporúčaniu. Prílohou k tomuto odporúčaniu sú Európske pravidlá pre mladistvých páchateľov, v ktorých sú uvedené aj nasledujúce základné princípy: „1. S mladistvými páchateľmi, na ktorých sa vzťahujú sankcie alebo opatrenia, sa zaobchádza s rešpektom k ich ľudským právam. 2. Sankcie alebo opatrenia, ktoré možno mladistvým uložiť, ako aj spôsob ich vykonania ustanoví zákon a vychádzajú zo zásad sociálnej integrácie a výchovy a predchádzania recidíve. 3. Sankcie a opatrenia ukladá súd alebo ak ich ukladá iný právoplatne uznaný orgán, podliehajú okamžitému súdnemu preskúmaniu. Určia sa a uložia sa na minimálne nevyhnutné obdobie a len na legitímny účel. 5. Ukladanie a vykonávanie sankcií alebo opatrení vychádza z najlepších záujmov mladistvých páchateľov, obmedzených závažnosťou spáchaných trestných činov (zásada proporcionality) a zohľadňuje ich vek, fyzickú a psychickú pohodu, vývoj, schopnosti a osobné okolnosti (princíp individualizácie), ktoré sa v prípade potreby zistia v správach z psychologického, psychiatrického alebo sociálneho vyšetrovania.6. Aby bolo možné prispôsobiť vykonávanie sankcií a opatrení konkrétnym okolnostiam každého prípadu, orgány zodpovedné za vykonávanie majú dostatočnú mieru voľnej úvahy bez toho, aby to viedlo k vážnej nerovnosti v zaobchádzaní.7. Sankcie alebo opatrenia nesmú ponižovať mladistvých, ktorí im podliehajú.8. Sankcie alebo opatrenia sa neuplatňujú spôsobom, ktorý zhoršuje ich bolestivý charakter alebo predstavuje neprimerané riziko fyzickej alebo psychickej ujmy.9. Sankcie alebo opatrenia sa vykonajú bez zbytočného odkladu a len v rozsahu a na nevyhnutne potrebné obdobie (zásada minimálneho zásahu).10. Pozbavenie slobody mladistvého je krajným opatrením, ktoré sa ukladá a vykonáva na najkratšiu možnú dobu. Je potrebné vyvinúť osobitné úsilie, aby sa predišlo vyšetrovacej väzbe.“

Na dokreslenie európskych štandardov a prístupov upozorňujeme na nasledovné časti Európskych pravidiel pre mladistvých páchateľov: „23.1. Vo všetkých fázach procesu sa poskytne široká škála vedľajších trestov a opatrení prispôsobených rôznym štádiám vývoja mladistvých. 23.2. Prednosť budú mať sankcie a opatrenia, ktoré môžu mať výchovný vplyv a môžu predstavovať restoratívnu reakciu na trestné činy spáchané mladistvými. ... 26. Rozhodnutie o uložení alebo zrušení alternatívneho trestu alebo opatrenia prijíma súdny orgán, alebo ak ho prijíma správny orgán splnomocnený zákonom, podlieha súdnemu preskúmaniu. 27. V závislosti od pokroku, ktorý mladistvý dosiahol, sú príslušné orgány oprávnené, ak to ustanovuje vnútroštátne právo, skrátiť trvanie akejkoľvek sankcie alebo opatrenia, zmierniť akúkoľvek podmienku alebo povinnosť stanovenú v takejto sankcii alebo opatrení alebo ukončiť to. ... 29. Vždy, keď sa na uloženie alebo vykonanie alternatívnych trestov alebo opatrení vyžaduje súhlas mladistvých alebo ich rodičov alebo zákonných zástupcov, musí byť takýto súhlas informovaný a výslovný. 30.1. Ak mladiství nedodržia podmienky a povinnosti vyplývajúce z uložených vedľajších trestov alebo opatrení, nevedie to automaticky k odňatiu slobody. Upravené alebo nové alternatívne sankcie alebo opatrenia nahradia tam, kde je to možné, predchádzajúce. 30.2. Nedodržanie sa automaticky nepovažuje za trestný čin.“

Ďalej upozorňujem na zverejnené stanovisko Komisára Rady Európy pre ľudské práva s názvom „Trestať detskú obeť je nesprávne“[1], v ktorom je inter alia uvedené: „V súčasnosti existujú dva veľmi odlišné prístupy k trestným činom mladistvých. Jedným z nich je zavrieť viac detí v mladšom veku za viac trestných činov. Ďalším trendom – v duchu Dohovoru OSN o právach dieťaťa – je vyhýbať sa kriminalizácii a hľadať rodinné alebo iné sociálne alternatívy k uväzneniu. Ja sa zasadzujem za ten druhý prístup. Hoci posolstvom Dohovoru o právach dieťaťa je, že je potrebné vyhnúť sa kriminalizácii detí, neznamená to, že s mladými páchateľmi by sa malo zaobchádzať, akoby nemali žiadnu zodpovednosť. Naopak, je dôležité, aby mladí páchatelia niesli zodpovednosť za svoje činy a podieľali sa napríklad na náprave škôd, ktoré spôsobili. Rozdiel oproti bežnému trestnému konaniu nachádzame v sankčnom procese. V juvenilnej justícii by nemala existovať žiadna odplata. Zámerom je nastoliť zodpovednosť a zároveň podporiť opätovnú integráciu. Vyžaduje si to inovatívne a účinné komunitné sankcie. V zásade by mali byť zapojení rodičia páchateľa alebo iný zákonný zástupca, pokiaľ sa to nepovažuje za kontraproduktívne pre rehabilitáciu dieťaťa. Bez ohľadu na proces by malo mať dieťa možnosť napadnúť obvinenia a dokonca sa odvolať. V Slovinsku bol zavedený zaujímavý postup pre „urovnanie“. Tam môže byť prípad obvineného mladistvého postúpený mediátorovi, ak s tým súhlasí prokurátor, poškodený a obvinený. Mediátor sa potom snaží dosiahnuť urovnanie, ktoré by bolo uspokojivé pre obeť aj obvineného, ​​a možno sa tak vyhnúť súdnemu procesu. Jeden aspekt by sa mal ešte zdôrazniť: dôležitosť rýchlej reakcie na nesprávne konanie. Oneskorené konania – čo je dnes problém vo viacerých európskych krajinách – sú obzvlášť nešťastné, pokiaľ ide o mladých páchateľov, ktorých zlé činy by sa mali považovať za volanie po okamžitej pomoci. Dohovor OSN požaduje samostatné konanie pre mladistvých, ktorí sú postavení pred súd. Mali by byť priateľské k deťom a ich účelom je opäť rehabilitácia a reintegrácia, a nie trestanie v záujme odplaty. Aby to fungovalo, je potrebné, aby sa všetci zainteresovaní, vrátane sudcov a prokurátorov, vzdelávali nielen o práve, ale aj o špeciálnych potrebách detí. Dieťa v takejto situácii je niekedy viac obeťou ako páchateľom. ... Zatknutie, zadržanie a uväznenie sú v zásade možné pre maloletých, ktorí prekročili minimálny vek trestnej zodpovednosti, ale mali by sa používať „len ako posledná možnosť a na čo najkratšie vhodné obdobie“ , ako sa uvádza v dohovore OSN. Je to v duchu práv dieťaťa, ale tiež vieme, že zbavenie slobody detí má tendenciu zvyšovať mieru recidívy. Jediným dôvodom zatvárania detí je, že neexistuje iná alternatíva, ako zvládnuť vážne a bezprostredné riziko pre ostatných. ... Toto sú princípy vyvinuté v rôznych častiach Rady Európy v spolupráci s odborníkmi z rôznych krajín. Európsky výbor pre sociálne práva argumentoval za vyšší vek trestnej zodpovednosti a Európsky výbor na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu – ktorý navštevuje miesta zadržiavania – vyjadril svoje znepokojenie nad uväznením detí a ich podmienky. Európske a medzinárodné normy sú skutočne jasné, ale nie sú všeobecne známe. Je to poľutovaniahodné, pretože sú veľmi relevantné pre diskusie v členských štátoch, kde teraz zaznieva volanie po „tvrdších metódach“.
Európa, pre ktorú a s deťmi chceme budovať, by mala zahŕňať tie deti, ktoré mali zlý štart do života.“

Pokiaľ ide o situáciu v Slovenskej republike upozorňujeme na to, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) opakovane konštatoval porušenie článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) v súvislosti s väzbou mladistvých. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba mladistvého má predstavovať krajnú možnosť, ku ktorej možno pristúpiť len vtedy, ak je nevyhnutná a sledovaný účel nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami. Pri rozhodovaní o jej uložení a ďalšom trvaní je preto potrebné dôsledne skúmať možnosť využitia alternatívnych opatrení, ktoré by umožnili zabezpečiť účel trestného konania bez pozbavenia osobnej slobody mladistvého. Posúdenie nevyhnutnosti väzby musí vychádzať z individuálnych okolností prípadu, najmä z veku mladistvého, jeho osobnostných a vývojových osobitostí, rodinného a sociálneho zázemia, doterajšieho spôsobu života a správania v priebehu trestného konania. Väzba musí trvať len nevyhnutne potrebný čas a jej ďalšie trvanie musí byť odôvodnené konkrétnymi a aktuálnymi skutočnosťami. V súlade s princípom najlepšieho záujmu dieťaťa a zásadou minimalizácie zásahov do jeho práv preto nemožno väzbu považovať za automatický dôsledok závažnosti stíhaného skutku, ale je potrebné vždy posúdiť, či možno jej účel dosiahnuť miernejším opatrením. (Nart proti Turecku, č. 20817/04, rozsudok zo 6. mája 2008, ods. 31; Güveç proti Turecku, č. 70337/01, rozsudok z 20. januára 2009, ods. 108.)

Na ilustráciu tohto, ako aplikoval uvedené princípy ESĽP na konkrétne prípady, uvediem ako prípady M.B. proti Slovenskej republike a Konečná proti Slovenskej republike.

V rozsudku z 19. decembra 2024 vo veci M.B. proti Slovenskej republike (sťažnosti č. 36989/21 a 7945/22) sa ESĽP odôvodnenosťou väzby sťažovateľa, ako aj rýchlosti jej preskúmania. Dňa 4. augusta 2020 bol sťažovateľ, chlapec, ktorý mal v tom čase štrnásť rokov a takmer desať mesiacov, zatknutý pre podozrenie zo spáchania krádeže, ku ktorej došlo o dva dni skôr. Dňa 6. augusta 2020 Okresný súd Prešov vzal sťažovateľa do väzby. Uviedol, že sťažovateľ bol umiestnený v reedukačnom centre, že skutok, zo spáchania ktorého bol podozrivý, sa mal stať počas jeho dočasného pobytu doma a že do reedukačného centra sa mal vrátiť 1. septembra 2020. Súd zdôraznil, že napriek svojmu nízkemu veku si sťažovateľ uvedomoval protiprávnosť svojho konania. Ďalej poukázal na to, že krádeže, zo spáchania ktorej bol podozrivý, sa mal dopustiť počas skúšobnej doby, ktorá mu bola uložená v súvislosti s lúpežou spáchanou začiatkom roka 2019. Podľa správy reedukačného centra sa jeho správanie v zariadení zlepšilo, avšak pobyt v ňom nemal žiadny vplyv na jeho správanie v domácom prostredí. Z tohto dôvodu bolo potrebné držať ho vo väzbe až do jeho návratu do reedukačného centra, aby sa zabránilo jeho ďalšej trestnej činnosti. Keďže ani predchádzajúce odsúdenie ho neodradilo od opätovného páchania trestnej činnosti, nahradenie väzby miernejšími opatreniami nebolo možné. Dňa 6. augusta 2020 podali sťažovateľ a jeho advokát sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby. Dňa 17. augusta 2020 bolo uznesenie o väzbe doručené advokátovi sťažovateľa. Dňa 21. augusta 2020 podali sťažnosť s podrobným odôvodnením. Dňa 27. augusta 2020 bola vec predložená Krajskému súdu v Prešove, ktorý 2. septembra 2020 napadnuté rozhodnutie potvrdil. Okrem toho uviedol, že riziko pokračovania sťažovateľa v trestnej činnosti zvyšuje aj skutočnosť, že nemá žiadny známy zákonný zdroj príjmov. Rozhodnutie bolo odoslané 16. septembra 2020 a sťažovateľovi a jeho advokátovi bolo doručené 18. septembra, respektíve 22. septembra 2020. Dňa 21. októbra 2020 vyhovel súd rozhodujúci o väzbe žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Súd dospel k záveru, že jeho ďalšie väzobné stíhanie už nie je potrebné, keďže sa mohol vrátiť do reedukačného centra. Súd zároveň poukázal na znalecký posudok predložený v priebehu konania, podľa ktorého schopnosť sťažovateľa kontrolovať svoje správanie dosahovala takú úroveň, ktorá vylučovala potrebu väzby pred súdom. Dňa 15. decembra 2020 Ústavný súd SR rozhodol, že práva sťažovateľa súvisiace s jeho väzbou neboli porušené. Toto rozhodnutie mu bolo doručené 15. januára 2021.

Pred ESĽP Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa článku 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru sťažovateľ konkrétne namietal, že jeho väzba pred súdom nebola odôvodnená, a to najmä s ohľadom na jeho vek. Vláda argumentovala, že väzba sťažovateľa netrvala dlho a že vnútroštátne súdy dostatočne odôvodnili obmedzenie jeho osobnej slobody. ESĽP túto námietku posúdil výlučne z hľadiska článku 5 ods. 3 Dohovoru (pozri napríklad Margaretić proti Chorvátsku, rozsudok z 5. júna 2014, č. 16115/13, ods. 75). Pripomenul, že väzba sťažovateľa na účely článku 5 ods. 3 Dohovoru sa začala 4. augusta 2020 a skončila jeho prepustením 21. októbra 2020. Trvala teda dva mesiace a sedemnásť dní a bola založená na podozrení z jeho opakovanej účasti na krádežiach. ESĽP zdôraznil, že väzba maloletých pred súdom by sa mala používať len ako krajné opatrenie; jej trvanie by malo byť čo najkratšie a v prípadoch, keď je väzba striktne nevyhnutná, by mali byť maloletí držaní oddelene od dospelých. ESĽP poznamenal, že v prejednávanej veci nie je jasné, či bol sťažovateľ počas svojho niekoľkomesačného pobytu vo väzobnom ústave držaný oddelene od dospelých. Podľa názoru ESĽP však vnútroštátne súdy náležite neposúdili, či za okolností daného prípadu bolo možné uplatniť iné alternatívne opatrenia. Konštatovali, že správanie sťažovateľa bolo dobré iba v čase, keď sa nachádzal v reedukačnom centre, avšak ďalej sa nezaoberali otázkou, či mohol byť sťažovateľ po svojom zatknutí vrátený do tohto zariadenia, alebo aspoň k 1. septembru, keď sa tam mal vrátiť. ESĽP upozornil, že je to obzvlášť prekvapujúce v prípade krajského súdu, ktorý vydal svoje rozhodnutie 2. septembra, teda až po dátume, keď sa mal sťažovateľ vrátiť do reedukačného centra. Za týchto okolností sa väzba sťažovateľa ESĽP nejavila ako krajné opatrenie – o to viac, že súd rozhodujúci o väzbe neskôr, v októbri 2020, vyhovel jeho žiadosti o prepustenie a návrat do zariadenia. Okrem toho sa odkaz krajského súdu na absenciu príjmu ako na jeden z dôvodov obmedzenia osobnej slobody nejavil ESĽP ako relevantný pri rozhodovaní o väzbe maloletého mladšieho ako 15 rokov. Pokiaľ ide o dĺžku trvania väzby, ESĽP poukázal na to, že už v minulosti konštatoval porušenie článku 5 ods. 3 aj v prípadoch krátkodobej väzby pred súdom (pozri Selçuk proti Turecku, rozsudok z 10. januára 2006, 21768/02, ods. 32, v ktorom sťažovateľ strávil vo väzbe približne štyri mesiace vo veku šestnásť rokov; a vyššie citovaný rozsudok Nart, ods. 30, v ktorom sťažovateľ strávil vo väzbe štyridsaťosem dní vo veku sedemnásť rokov). Podľa ESĽP sa aj v tomto prípade zdá byť zrejmé, že väzba sťažovateľa mohla trvať podstatne kratšie, keďže sa mohol vrátiť do reedukačného centra minimálne 1. septembra 2020. Uvedené úvahy postačovali ESĽP na to, aby dospel k záveru, že dôvody, ktoré vnútroštátne orgány uviedli na odôvodnenie väzby sťažovateľa, náležite nezohľadňovali jeho osobné pomery. V dôsledku toho bola väzba sťažovateľa pred súdom podľa ESĽP založená na dôvodoch, ktoré nemožno považovať za relevantné a dostatočné. ESĽP uviedol, že za týchto okolností nie je potrebné skúmať, či sa konanie uskutočnilo s osobitnou starostlivosťou a náležitou rýchlosťou (pozri napríklad Solmaz proti Turecku, rozsudok zo 16. januára 2007, č. 27561/02, ods. 43; Kulikowski proti Poľsku, rozsudok z 19. mája 2009, č. 18353/03, ods. 51; a Kuc proti Slovensku, rozsudok z 25. júla 2017, č. 37498/14, ods. 59) a skonštatoval, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 3 Dohovoru.

Sťažovateľ s odkazom na článok 5 ods. 4 Dohovoru namietal, že vnútroštátne súdy nepreskúmali jeho väzbu dostatočne rýchlo. Vláda uviedla, že prieťahy v priebehu väzobného konania boli spôsobené sťažovateľom a jeho advokátom. ESĽP pri posudzovaní prejednávanej veci nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že konanie týkajúce sa väzby sťažovateľa bolo akokoľvek osobitne zložité. Konanie sa začalo 6. augusta 2020, keď bol sťažovateľ vzatý do väzby, a skončilo sa 18. septembra 2020, keď jeho advokát prevzal rozhodnutie odvolacieho súdu. Trvalo teda jeden mesiac a dvanásť dní. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, je pravda, že medzi dňom, keď podal stručnú sťažnosť proti uzneseniu, a dňom, keď predložil jej odôvodnenie, uplynulo pätnásť dní. Advokát sťažovateľa však rozhodnutie zo 6. augusta 2020 prevzal až 17. augusta 2020. Následne mu trvalo štyri dni, kým pripravil sťažnosť a podal ju súdu. Prieťahy v tejto časti konania preto neboli spôsobené sťažovateľom ani jeho advokátom. Ako už bolo uvedené, orgánom trvalo viac ako jeden týždeň pripraviť rozhodnutie súdu prvého stupňa a doručiť ho advokátovi sťažovateľa. Ďalšie viac ako dva týždne trvalo doručenie rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľovi a jeho advokátovi. Okrem toho krajskému súdu trvalo šesť dní, kým v prejednávanej veci rozhodol. S prihliadnutím na svoju judikatúru v tejto oblasti a so zohľadnením skutočnosti, že v prípadoch, keď boli maloletí zbavení osobnej slobody, sa od vnútroštátnych súdov pri preskúmavaní zákonnosti ich väzby vyžaduje osobitná rýchlosť a dôslednosť, ESĽP dospel k záveru o porušení článku 5 ods. 4 Dohovoru pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa neprimeranej dĺžky súdneho preskúmania väzby sťažovateľa.

Za konštatované porušenia ESĽP priznal sťažovateľovi sumu 2 100 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a sumu 1 125 EUR ako náhradu trov a výdavkov, spolu s prípadnou daňou, ktorá mu môže byť vyrubená.

V rozsudku z 22. januára 2026 vo veci Konečná proti Slovenskej republike (č. 22083/21) sa ESĽP zaoberal odôvodnenosťou sťažovateľkinej pokračujúcej väzby v súvislosti s jej stíhaním za vraždu kamaráta a spolužiaka, ktorý zomrel 16. mája 2019 na početné rezné a bodné poranenia v byte, kde sťažovateľka, ktorá mala v tom čase 16 rokov, žila so svojou matkou a kde ona a obeť boli v tom momente prítomní. Dňa 20. mája 2019 bola sťažovateľka zadržaná, vzatá do väzby a 27. novembra 2020 bola Okresným súdom Žilina uznaná vinnou a bol jej uložený trest odňatia slobody 12 rokov a štyri mesiace. Vo väzbe bola v Ústave na výkon väzby Žilina (ďalej len „Ústav“), kde bola na cele s inými väzenkyňami alebo sama. Od 23. mája 2019 do 26. mája 2020 väzbu vykonávala na psychiatrickom oddelení Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne (ďalej len „Nemocnica“), ale bola niekoľkokrát premiestnená do Ústavu pre účasť na súdnych pojednávaniach. Žiadosť jej otca, aby bola v Nemocnici umiestnená oddelene od dospelých, bola zamietnutá kvôli nedostatku miesta. O otázkach zákonnosti a odôvodnenosti sťažovateľkinej väzby súdy rozhodovali pri viacerých za sebou nasledujúcich príležitostiach, jej väzba bola považovaná za nevyhnutnú kvôli nebezpečenstvu, že by pokračovala v trestnej činnosti. Obava z nebezpečenstva, že sťažovateľka by pokračovala v trestnej činnosti, bola spojená s rozsahom a brutalitou útoku a skutočnosťou, že nebol známy motív alebo spúšťač preň. Aj keď znalec v odbore psychiatrie zistil, že pobyt sťažovateľky na slobode nepredstavuje nebezpečenstvo, nebolo to pre súd záväzné a líšilo sa to od záverov psychológa v tom zmysle, že vzhľadom na to, že sťažovateľka bola vychovávaná v bezkonfliktnom prostredí, nemala vyvinuté mechanizmy na spracovanie stresu. Preto existovalo riziko, že ak by bola pod tlakom, mohla by opäť stratiť kontrolu a konať nepredvídateľným spôsobom. Z povahy tejto veci riziko nemohlo byť zmiernené alternatívnymi opatreniami, ako napríklad dohľadom probačného a mediačného úradníka. Dňa 21. apríla 2021 Ústavný súd SR zamietol sťažnosť podanú sťažovateľkou, že jej väzba bola neodôvodnená. Na účely článku 5 ods. 3 Dohovoru sa väzba sťažovateľky začala 20. mája 2019, keď bola zadržaná a skončila sa jej odsúdením 27. novembra 2020. Založená bola najmä na riziku pokračovania v trestnej činnosti a trvala jeden rok, šesť mesiacov a deväť dní.

ESĽP s odkazom na rozsudok Nart proti Turecku pripomenul, že väzba maloletých by sa mala použiť iba ako posledné možné opatrenie; mala by byť čo najkratšia a ak je väzba nevyhnutne potrebná, mali by byť maloletí držaní oddelene od dospelých. Zdôraznil, že v posudzovanom prípade bola sťažovateľka vo väzbe väčšinou s dospelými, okrem nejakého času, ktorý strávila sama a že vnútroštátne súdy náležite neanalyzovali a nedospeli k vlastnému záveru, pokiaľ išlo o riziko pokračovania v trestnej činnosti sťažovateľkou. Ďalej im ESĽP vytkol, že nevyriešili rozpor medzi záverom psychiatra, že sťažovateľka nebola nebezpečná a záverom psychológa, že sťažovateľka by znova mohla niekoho napadnúť, pretože nevedela zvládnuť stres. Okrem toho, orgány nezvážili, či sťažovateľka mohla byť premiestnená do špeciálneho zariadenia pre mladistvých páchateľov. V posudzovanom prípade preto väzbu sťažovateľky nebolo podľa ESĽP možné považovať za posledné možné opatrenie, ako vyžaduje judikatúra ESĽP. Čo sa týka dĺžky väzby, ESĽP pripomenul, že už skôr konštatoval porušenie článku 5 ods. 3 vo vzťahu ku kratšej dĺžke väzby maloletých než v posudzovanom prípade (pozri Selpuk proti Turecku, rozsudok z 10. januára 2006, č. 21768/02, ods. 5 a 32, , v ktorom sťažovateľ strávil približne štyri mesiace vo väzbe, keď mal 16 rokov; a už prípad Nart proti Turecku, ods. 5 a 30, v ktorom sťažovateľ strávil 48 dní vo väzbe, keď mal 17 rokov). ESĽP poznamenal, že sťažovateľka bola vo väzbe v zariadeniach pre dospelých viac než jeden a pol roka, značné množstvo času, bez náležitého zdôvodnenia. Uvedené úvahy sú dostatočné na to, aby ESĽP mohol dospieť k záveru, že dôvody dané vnútroštátnymi orgánmi pre väzbu sťažovateľky náležite neprihliadali na jej individuálne okolnosti. V dôsledku toho bola väzba sťažovateľky založená na dôvodoch, ktoré nemožno vnímať ako relevantné a dostatočné. Za týchto okolností nebolo podľa ESĽP potrebné skúmať, či bolo konanie vedené s osobitnou starostlivosťou a konštatoval, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 3 Dohovoru.

ESĽP priznal sťažovateľke 2 100 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 3 240 EUR pokrývajúcich náklady a výdavky, spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť sťažovateľke vyrubená.

Uvedená judikatúra ESĽP potvrdzuje, že pri rozhodovaní o pozbavení osobnej slobody mladistvých, ako aj pri posudzovaní ďalšieho trvania ich väzby, musia vnútroštátne súdy dôsledne rešpektovať medzinárodné a európske štandardy ochrany práv dieťaťa, predovšetkým zásadu najlepšieho záujmu dieťaťa, individualizácie rozhodovania, proporcionality a subsidiarity trestnoprávnych zásahov. Je preto nevyhnutné, aby vnútroštátne súdy vykladali a aplikovali vnútroštátne právne predpisy v súlade s uvedenými medzinárodnými záväzkami a judikatúrou ESĽP, ktorá predstavuje nielen záväzný interpretačný rámec Dohovoru, ale aj významné usmernenie pre zmenu rozhodovacej praxe vnútroštátnych orgánov. Osobitne významné je to vo vzťahu k rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, ktorý v predmetných prípadoch, na rozdiel od ESĽP, porušenie práv sťažovateľov podľa článku 5 Dohovoru nekonštatoval, hoci ESĽP následne dospel k záveru, že k porušeniu došlo. Táto skutočnosť poukazuje na potrebu dôslednejšieho zohľadňovania judikatúry ESĽP pri ústavnoprávnom preskúmavaní rozhodnutí o väzbe mladistvých a na potrebu posilnenia prístupu orientovaného na ochranu ich práv, individuálnych potrieb a možností nápravy a reintegrácie.

V nasledujúcej časti sa zameriam na medializované informácie týkajúce sa rozhodovania súdov o premene trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia v prípade Judity Konečnej, ktorá bola odsúdená ako mladistvá.

Podľa medializovaných informácii, si Judita trest najskôr odpykávala v Ústave na výkon trestu pre mladistvých v Sučanoch a v súčasnosti sa nachádza v ústave v Kováčovej, ktorý je určený na výkon trestu v minimálnom stupni stráženia. Okresnému súdu v Banskej Bystrici bol 14. októbra doručený návrh riaditeľa ústavu na premenu zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia.[2] Okresný súd Banská Bystrica vo veci návrhu na premenu zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia odročil verejné zasadnutie na neurčito za účelom doplnenia znaleckého dokazovania za účelom zistenia perspektívy účelnosti výkonu trestu domáceho väzenia.[3]

Osobitný význam má skutočnosť, že návrh na premenu zvyšku trestu podal samotný ústav, ktorý disponuje bezprostrednou a dlhodobou znalosťou správania odsúdenej, jej prístupu k povinnostiam a celkového fungovania v podmienkach výkonu trestu.

Podľa § 141 a § 142 Trestného poriadku je účelom znaleckého dokazovania objasnenie skutočností, na ktorých posúdenie sú potrebné odborné znalosti. Znalecké dokazovanie však nemôže nahrádzať rozhodovaciu činnosť súdu ani prenášať na znalca zodpovednosť za právne posúdenie veci.

V posudzovanej veci je preto potrebné dôsledne rozlišovať medzi odbornými otázkami, ktoré môžu byť predmetom znaleckého skúmania, a právnou otázkou, ktorú musí vyriešiť súd. Znalec z odboru psychológie nemôže však namiesto súdu rozhodnúť, či sú splnené zákonné podmienky na premenu zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia, ani či je takáto premena z právneho hľadiska prípustná.

Otázka, či možno v konkrétnom prípade dosiahnuť účel trestu aj prostredníctvom premeny zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia, je totiž neoddeliteľnou súčasťou rozhodovania súdu podľa § 65a Trestného zákona. Jej zodpovedanie predpokladá komplexné vyhodnotenie zákonných podmienok, všetkých vykonaných dôkazov, správania odsúdenej počas výkonu trestu, miery jej polepšenia a individuálnych okolností prípadu.

Znalecké dokazovanie sa nesmie stať prostriedkom na vytváranie ďalšej zákonnej podmienky, ktorú Trestný zákon nepozná. Rovnako nie je prípustné, aby súd fakticky podmienil svoje rozhodnutie tým, že znalec musí potvrdiť účelnosť výkonu trestu domáceho väzenia. Takýto postup by znamenal neprípustné prenesenie časti rozhodovacej právomoci súdu na znalca.

V tejto súvislosti je významný nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 699/2025 z 26. februára 2026, v ktorom zdôraznil nevyhnutnosť rešpektovania zákonných podmienok premeny zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia a neprípustnosť rozširovania týchto podmienok o ďalšie predpoklady, ktoré zákon neustanovuje. Ústavný súd SR konštatoval, že okresný súd aplikoval pravidlá, ktoré nemali potrebnú oporu v zákone, čím neprípustným spôsobom dotvoril vôľu zákonodarcu a zasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR: 18. Ústavný súd sumarizuje, že uplatnenie ustanovení Trestného zákona o premene zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia okresným súdom nebolo realizované ústavne konformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy), keďže okresný súd na rozhodnutie o návrhu riaditeľa ústavu aplikoval pravidlá, ktoré nemajú potrebnú oporu v zákone. Takto dotvoril neprípustným spôsobom vôľu zákonodarcu, čo sa negatívne odrazilo na subjektívnej právnej pozícii sťažovateľa tak, že k premene ním vykonávaného trestu odňatia slobody na miernejší trest domáceho väzenia nedošlo. Súdna ochrana preto sťažovateľovi nebola poskytnutá v súlade s požiadavkou ústavnej konformného výkladu a uplatnenia podústavného práva tvoriacou podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 36/09, III. ÚS 346/09, I. ÚS 674/2014) obsah základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovej a vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu napadnutým uznesením okresného súdu (bod 1 výroku tohto nálezu).“ Hoci uvedený nález priamo neriešil otázku znaleckého dokazovania, jeho právne závery sú významné aj pre posudzovanú problematiku. Potvrdzujú totiž, že súd je pri rozhodovaní o premene zvyšku trestu viazaný zákonom a nemôže vytvárať ďalšie materiálne alebo procesné požiadavky nad rámec zákonom ustanovených podmienok. Znalecké dokazovanie sa musí obmedziť na objasnenie skutočností, ktoré skutočne vyžadujú odborné posúdenie. Konečné vyhodnotenie toho, či sú splnené zákonné predpoklady premeny zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia, musí zostať výlučne v kompetencii súdu.

Záver

Z uvedených medzinárodných a európskych dokumentov, ako aj z judikatúry ESĽP vyplýva jednoznačná požiadavka na osobitne citlivý, individualizovaný a na potreby dieťaťa orientovaný prístup k mladistvým, ktorí sa dostali do konfliktu so zákonom. Základným východiskom každého rozhodovania musí byť najlepší záujem dieťaťa, rešpektovanie jeho ľudskej dôstojnosti, veku, osobnostnej a psychickej vyspelosti, rodinného a sociálneho prostredia, ako aj jeho vývinového potenciálu. Pozbavenie osobnej slobody mladistvého nemôže predstavovať automatickú reakciu na spáchanie trestného činu, ale opatrenie, ku ktorému možno pristúpiť len vtedy, ak sledovaný legitímny účel nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami, a aj v takom prípade len na najkratší nevyhnutný čas.

Tento prístup výstižne vyjadruje aj Komisár Rady Európy pre ľudské práva vo svojom stanovisku „Trestať detskú obeť je nesprávne“, keď zdôrazňuje, že cieľom juvenilnej justície nemá byť odplata, ale prevzatie zodpovednosti za vlastné konanie, rehabilitácia a opätovné začlenenie mladistvého do spoločnosti. Ako osobitne dôležité pritom označuje využívanie účinných komunitných sankcií a sociálnych alternatív k uväzneniu. Významná je aj jeho myšlienka, že dieťa, ktoré sa dostalo do konfliktu so zákonom, môže byť v niektorých prípadoch viac obeťou než páchateľom. Takýto pohľad neznamená popieranie zodpovednosti mladistvého za spáchaný skutok, ale požiadavku, aby reakcia štátu zohľadňovala aj príčiny jeho konania, okolnosti jeho života a reálne možnosti jeho nápravy.

Rovnaké východiská obsahuje aj Odporúčanie CM/Rec(2008)11 Výboru ministrov Rady Európy o európskych pravidlách pre mladistvých páchateľov, podľa ktorého majú mať prednosť sankcie a opatrenia s výchovným a restoratívnym účinkom. Osobitne významné je pravidlo č. 10, podľa ktorého je pozbavenie slobody mladistvého krajným opatrením, ktoré sa má ukladať a vykonávať na najkratšiu možnú dobu. Pravidlá č. 23 a 30 navyše zdôrazňujú význam alternatívnych sankcií a výslovne odmietajú automatické odňatie slobody ako následok nedodržania podmienok alternatívneho opatrenia. Tieto princípy potvrdzujú, že juvenilná justícia musí byť založená na individualizácii, proporcionalite, minimalizácii zásahov do základných práv a hľadaní takých riešení, ktoré mladistvému umožnia prevziať zodpovednosť za svoje konanie bez zbytočného narušenia jeho ďalšieho osobnostného a sociálneho vývoja.

Zásadu pozbavenia osobnej slobody ako krajného prostriedku pritom nemožno obmedzovať len na rozhodovanie o vzatí mladistvého do väzby. Jej význam sa nekončí ani právoplatným odsúdením. Potreba rešpektovať najlepší záujem mladistvého, jeho vývojové osobitosti a možnosti rehabilitácie musí byť prítomná aj pri rozhodovaní o spôsobe a ďalšom priebehu výkonu uloženého trestu. Samotná skutočnosť, že mladistvý bol za spáchaný trestný čin právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody, totiž neznamená, že jeho ďalšie pozbavovanie osobnej slobody musí byť za každých okolností jediným možným spôsobom dosiahnutia účelu trestu. Aj v tejto fáze je potrebné skúmať, či ďalšie trvanie takéhoto zásahu zostáva nevyhnutné a či účel trestu nemožno dosiahnuť miernejším spôsobom.

Judikatúra ESĽP vo veciach Nart proti Turecku, Güveç proti Turecku, M. B. proti Slovenskej republike a Konečná proti Slovenskej republike predstavuje v tomto smere významné upozornenie pre vnútroštátne súdy. Ukazuje, že ani závažnosť stíhaného skutku, ani všeobecne formulované obavy z možného pokračovania v trestnej činnosti nemôžu samy osebe nahradiť konkrétne a individualizované posúdenie nevyhnutnosti pozbavenia osobnej slobody. Súdy musia skutočne preskúmať dostupnosť alternatívnych opatrení, vyhodnotiť relevantné odborné podklady, vysporiadať sa s prípadnými rozpormi v znaleckých záveroch a svoje rozhodnutia založiť na aktuálnych, relevantných a dostatočných dôvodoch. Osobitne v prípade maloletých sa od nich vyžaduje zvýšená starostlivosť a rýchlosť konania.

V tejto súvislosti považujem za potrebné upozorniť aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR. Skutočnosť, že v predmetných veciach porušenie práv sťažovateľov nekonštatoval, zatiaľ čo ESĽP následne dospel k záveru o porušení článku 5 Dohovoru, poukazuje na potrebu dôslednejšieho zohľadňovania osobitných štandardov ochrany osobnej slobody maloletých pri vnútroštátnom súdnom preskúmavaní. Nejde pritom iba o formálne prevzatie judikatúry ESĽP do odôvodnení súdnych rozhodnutí, ale predovšetkým o jej skutočné premietnutie do spôsobu, akým súdy skúmajú nevyhnutnosť a proporcionalitu zásahu do osobnej slobody dieťaťa.

Osobitnú pozornosť si zasluhuje aj aktuálna otázka premeny zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia v prípade odsúdenej, ktorá bola v čase spáchania skutku mladistvá. Táto otázka by nemala byť vnímaná iba ako procesné rozhodovanie o ďalšom spôsobe výkonu trestu. Predstavuje aj príležitosť posúdiť, či sa pôvodne uložený trest a jeho ďalší výkon stále javia ako nevyhnutné a či nemožno jeho účel dosiahnuť spôsobom, ktorý bude menej intenzívne zasahovať do osobnej slobody odsúdenej a zároveň podporí jej ďalšiu nápravu a reintegráciu.

Práve v tejto súvislosti treba zdôrazniť význam zákonných alternatív k výkonu trestu odňatia slobody a potrebu ich reálneho, nie iba formálneho uplatňovania. Ak zákon umožňuje premenu zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia, súd je povinný dôsledne posúdiť, či sú v konkrétnom prípade splnené zákonné predpoklady takejto premeny. Nemôže ich rozširovať o ďalšie požiadavky, ktoré zákonodarca neustanovil, ani rozhodovanie fakticky podmieňovať splnením kritérií, ktoré nemajú oporu v zákone. Zároveň musí prihliadať na individuálne okolnosti odsúdenej a na jej správanie, prístup k plneniu povinností a vývoj počas výkonu trestu. Významná je v tomto smere skutočnosť, že návrh na premenu zvyšku trestu podal samotný ústav na výkon trestu, ktorý má bezprostrednú a dlhodobú znalosť správania odsúdenej, jej prístupu k povinnostiam a fungovania v podmienkach výkonu trestu. Takýto návrh nemožno považovať za bezvýznamnú procesnú okolnosť. Predstavuje relevantný podklad, ktorý si vyžaduje náležité vyhodnotenie v súvislosti s ostatnými dôkazmi a zákonnými podmienkami rozhodovania.

Napokon treba zdôrazniť, že účelom juvenilnej justície nemá byť iba izolácia mladistvého od spoločnosti, ale predovšetkým vytvorenie podmienok na to, aby sa do nej mohol zodpovedne vrátiť. Úspešnosť trestnoprávnej reakcie na konanie mladistvého nemožno merať výlučne dĺžkou jeho pobytu za múrmi ústavu, ale predovšetkým tým, či sa podarilo dosiahnuť jeho nápravu, prevzatie zodpovednosti a vytvorenie predpokladov na jeho riadny život po skončení výkonu trestu.

Pozbavenie osobnej slobody mladistvého má byť vždy výsledkom dôsledného posúdenia konkrétnych okolností, nie automatickým dôsledkom jeho konfliktu so zákonom. Princíp ultima ratio pritom nepredstavuje iba formálnu požiadavku vyplývajúcu z medzinárodných dokumentov, ale materiálny záväzok štátu hľadať také riešenia, ktoré primerane chránia spoločnosť, rešpektujú práva mladistvého a zároveň vytvárajú priestor na jeho nápravu a opätovné začlenenie. Spravodlivosť voči mladistvému sa totiž neprejavuje iba v tom, že štát dokáže primerane reagovať na jeho protiprávne konanie. Prejavuje sa aj v tom, že dokáže rozpoznať okamih, keď ďalšie pozbavovanie jeho osobnej slobody už nie je nevyhnutné. Ak má byť juvenilná justícia skutočne orientovaná na najlepší záujem dieťaťa, jej cieľom nemôže byť mladistvého za každú cenu izolovať od spoločnosti, ale vytvoriť mu reálnu možnosť vrátiť sa do nej ako zodpovedný človek.



[2] Dostupné na: https://www.zilinak.sk/clanky/43596/zvrat-v-pripade-vrazdy-tomasa-v-ziline-judita-by-mohla-ist-do-domaceho-vazenia-na-stole-je-navrh-na-zmenu-trestu#google_vignette

[3] Dostupné na: https://www.teraz.sk/najnovsie/znalecke-dokazovanie-urci-ci-vrahy/1006827-clanok.html?utm


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia