Martin Bezák, autor je advokát a člen Súdnej rady Slovenskej republiky
O prípustnosti rozsudku pre zmeškanie vo veciach ochrany osobnosti
I. Úvodom
Vďaka sporu medzi policajtmi bývalej Národnej kriminálnej agentúry zoskupenými okolo Jána Čurillu, ktorí sú z tohto dôvodu verejnosti známi ako čurillovci, a ministrom vnútra Matúšom Šutajom Eštokom o ochranu osobnosti, ktorý Mestský súd Bratislava IV rozhodol rozsudkom pre zmeškanie, sa problematika rozhodovania takéhoto druhu sporov rozsudkom pre zmeškanie stala predmetnom značného záujmu nielen odbornej, ale aj laickej verejnosti.
Autor tohto článku sa k uvedenej problematike taktiež viackrát verejne vyjadril, pričom jeho vyjadrenia vzbudili silné negatívne vášne na strane osôb, ktoré sú v predmetnom spore fanúšikmi čurillovcov, a ich právneho zástupcu [1].
Spor medzi čurillovcami a Matúšom Šutajom Eštokom sa v súčasnosti presunul do ústavnoprávnej roviny po tom, ako Ústavný súd Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 603/2026 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť čurillovcov proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.06.2026, sp. zn. 5Co/63/2026, 5Co/64/2026, ktorým Krajský súd v Bratislave zrušil rozsudok pre zmeškanie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10.09.2025, č. k. 9Cos/1/2025-105 [2]. Týmto zrušeným rozsudkom pre zmeškanie Mestský súd Bratislava IV bez nariadenia pojednávania uložil Matúšovi Šutajovi Eštokovi povinnosť ospravedlniť sa čurillovcom a nahradiť každému z nich nemajetkovú ujmu v sume 15.000 eur z dôvodu, že sa na základe uznesenia súdu, ktoré mu bolo doručené fikciou do jeho elektronickej schránky, nevyjadril k žalobe čurillovcov [3].
Ide teda stále o veľmi aktuálnu problematiku, ktorej základom je spor o to, či je rozsudkom pre zmeškanie možné rozhodnúť aj o žalobe na ochranu osobnosti. Vzhľadom na to sa autor v tomto článku rozhodol zhrnúť svoju predchádzajúcu argumentáciu, podľa ktorej o takomto druhu žaloby nie je možné rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, odpovedať na argumentáciu, ktorú vzniesli jeho názoroví oponenti, a nazrieť na túto problematiku aj z pohľadu rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Autor v závere tejto úvodnej časti považuje za potrebné zdôrazniť, že nie je jeho ambíciou vyjadrovať sa v tomto článku k samotnému meritu sporu medzi čurillovcami a Matúšom Šutajom Eštokom. Teda k otázke, či je žaloba čurillovcov dôvodná alebo nie (či Matúš Šutaj Eštok svojimi výrokmi zasiahol do osobnostných práv čurillovcov alebo nie). Ambíciou autora je výlučne predniesť v tomto článku argumentáciu, podľa ktorej o žalobe na ochranu osobnosti nie je vôbec možné rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, či už je dôvodná alebo nie.
II. O rozsudku pre zmeškanie všeobecne
Rozsudok pre zmeškanie je osobitným druhom rozhodnutia súdu, ktorého účelom je zrýchlenie súdneho konania v prípade pasivity jednej z procesných strán. Zjednodušene možno uviesť, že rozsudok pre zmeškanie je procesnou sankciou, ktorou je súd oprávnený postihnúť tú z procesných strán, ktorá je bezdôvodne nečinná alebo koná obštrukčne. Už zo samotnej podstaty tohto procesného inštitútu vyplýva, že má potenciál vytvárať pnutie medzi základným právom jednej procesnej strany na konanie bez zbytočných prieťahov a základným právom druhej procesnej strany na súdnu ochranu, ktorá má byť nielen deklarovaná zákonom (formálna), ale má byť každému aj skutočne poskytnutá (materiálna). Požiadavka materiálnej súdnej ochrany práv a oprávnených záujmov jednotlivca vyplýva z ústavnej definície Slovenskej republiky, ako (materiálneho) právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Podľa účinnej právnej úpravy civilného sporového konania je súd oprávnený rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie iba o žalobe na splnenie povinnosti [§ 273 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „Civilný sporový poriadok“) a § 274 Civilného sporového poriadku v spojení s § 137 písm. a) Civilného sporového poriadku]. Súd rozsudkom pre zmeškanie nie je oprávnený rozhodnúť o žalobe na usporiadanie práv a povinností [§ 137 písm. b) Civilného sporového poriadku], ani o určovacej žalobe [§ 137 písm. c) a d) Civilného sporového poriadku].
O žalobe na splnenie povinnosti je súd oprávnený rozhodnúť v dvoch prípadoch.
Prvým z nich je prípad uvedený v § 273 Civilného sporového poriadku, kedy sa žalovaný na základe uznesenia súdu, ktoré mu bolo doručené do vlastných rúk, nevyjadril v určenej lehote k žalobe a bol zároveň súdom poučený o tom, že v takomto prípade môže súd o žalobe rozhodnúť bez nariadenia pojednávania rozsudkom pre zmeškanie. Súd však nie je povinný v takomto prípade rozsudkom pre zmeškanie rozhodnúť, iba tak urobiť môže. To bol aj prípad Matúša Šutaja Eštoka, ktorý sa nevyjadril k žalobe čurillovcov o ochranu osobnosti, ktorú mu Mestský súd Bratislava IV doručil do jeho elektronickej schránky spolu s uznesením, ktorým mu uložil povinnosť vyjadriť sa k tejto žalobe v určenej lehote.
Druhým z nich je prípad uvedený v § 274 Civilného sporového poriadku, kedy sa žalovaný bez včasného ospravedlnenia vážnymi okolnosťami nedostavil na pojednávanie, na ktoré bol riadne a včas predvolaný s poučením, že v prípade, ak sa naň nedostaví, môže súd o žalobe rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Rovnako aj v tomto prípade súd nie je povinný rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, iba tak urobiť môže, ak to žalobca navrhol. Tu je však potrebné dodať, že súd ešte donedávna v takomto prípade mal povinnosť rozhodnúť na návrh žalobcu rozsudkom pre zmeškanie. Zákonodarca však novelou Civilného sporového poriadku zmenil túto povinnosť súdu na jeho možnosť s účinnosťou od 15.07.2026 [4]. Reagoval tak na neprimeranú prísnosť zákona, ktorú už pred tým musel svojou judikatúrou zmierňovať Ústavný súd Slovenskej republiky [5].
Účinná právna úprava rozsudku pre zmeškanie v Civilnom sporovom poriadku výslovne neuvádza, že skutkovým základom tohto rozsudku môže byť žalobcom tvrdený skutkový stav iba vtedy, ak ho súd považuje za nesporný, tak ako tomu bolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy [§ 153b ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“)]. Zákonodarca pri rekodifikácii občianskeho súdneho konania v dôvodovej správe k návrhu Civilného sporového poriadku neuviedol, prečo od výslovného vyjadrenia tejto podmienky pri rekodifikácii civilného sporového procesu upustil [12].
Odborná právnická literatúra ale dospieva k záveru, že táto podmienka je v účinnej právnej úprave rozsudku pre zmeškanie, ktorý súd vydal podľa § 273 Civilného sporového poriadku z dôvodu nevyjadrenia sa žalovaného k žalobe, stále vyjadrená formuláciou, podľa ktorej súd nemusí ale „môže“ rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie. Z tejto formulácie potom vyplýva súdu povinnosť skúmať, či je žalobcom tvrdený skutkový stav nesporný, a prihliadať na všetky skutočnosti, na ktoré zo zákona prihliadať má (napr. na preklúziu práva žalobcu, absolútnu neplatnosť právneho úkonu, atď.). Citujem: „Ak súd dospeje k názoru, že žalobcom tvrdený skutkový stav nie je nesporný, napriek tomu, že by boli splnené všetky podmienky na vydanie kontumačného rozsudku, súd takýto rozsudok nevydá.“ [7]. K rovnakému záveru dospela aj súdna judikatúra, podľa ktorej, citujem: „Súd pri rozhodovaní rozsudkom pre zmeškanie žalovaného podľa § 273 CSP, okrem splnenia formálnych predpokladov uvedených v § 273 CSP zváži aj to, či tvrdenia žalobcu sú dostatočne presvedčivé, prípadne, či nie sú rozporné.“ (R 2/2023) [8].
To však neplatilo o právnej úprave rozsudku pre zmeškanie, ktorý súd vydal podľa § 274 Civilného sporového poriadku účinného do 15.07.2026, podľa ktorého, ako už bolo uvedené, bol súd vždy povinný vydať rozsudok pre zmeškanie, ak sa žalovaný bez ospravedlnenia nedostavil na pojednávanie, na ktoré bol riadne a včas predvolaný, a bol zároveň súdom poučený o možnosti rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie. Ani v tomto prípade zákonodarca pri rekodifikácii občianskeho súdneho konania v dôvodovej správe k návrhu Civilného sporového poriadku neuviedol, prečo súdu odníma možnosť a ukladá mu povinnosť rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, ak sa žalovaný bez ospravedlnenia nedostavil na pojednávanie, na ktoré bol predvolaný [9].
Súd bol teda v takomto prípade povinný rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie aj vtedy, ak bol skutkový stav, ktorý žalobca vo svojej žalobe tvrdil, sporný alebo nebol vôbec daný, či už do jeho základu alebo výšky, alebo právo, ktoré si žalobca na súde uplatňoval, zaniklo preklúziou, prípadne vôbec nevzniklo pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Pri prísnom formalistickom výklade § 274 Civilného sporového poriadku, tak súd mohol rozsudkom pre zmeškanie priznať žalobcovi aj plnenie nemožné (objektívne neexistujúce právo), alebo plnenie, ktoré má základ v právnom úkone, ktorý odporuje zákonu, zákon obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Takáto právna úprava prostredníctvom prehnaného formalizmu uprednostňovala, až absolutizovala, záujem na rýchlosti konania na úkor materiálnej ochrany práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb, ktorá je prvoradou ústavnou úlohou súdov, a to bez toho, aby na to existoval ústavne akceptovateľný dôvod.
Túto neprimeranú tvrdosť zákona začal zmierňovať Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojej judikatúre ustálil záver, že ustanovenie § 274 Civilného sporového poriadku, napriek jeho kogentnej povahe, nie je možné vykladať iba gramaticky a formálne tak, že súd musí vždy rozsudkom pre zmeškanie žalobe vyhovieť, ak sú splnené formálne podmienky na vydanie takéhoto rozsudku, pretože by to znamenalo porušenie práva na spravodlivý súdny proces [10]. Prioritou súdneho konania je materiálna, nie formálna ochrana práv strán sporu, preto rozsudok pre zmeškanie nemožno využívať na rýchle a bezúčelné ukončenie sporu na úkor základného práva na súdnu ochranu [11]. Rozsudok pre zmeškanie nemá byť zneužívaný na získanie neodôvodneného úspechu v sporoch. Úspech jednej procesnej strany nemá byť založený na nepriaznivých okolnostiach druhej procesnej strany, ale na presvedčivosti a dôvodnosti jej vlastných argumentov [12]. Súd by mal rozhodovať rozsudkom pre zmeškanie iba vtedy, ak je dôvodom neúčasti procesnej strany na pojednávaní, vzhľadom na jej predchádzajúce správanie, preukázateľne jej nezáujem aktívne sa podieľať na konaní [13] [14] [15] [16] [17].
Z uvedeného vyplýva, že súd nesmie nikdy skĺznuť k formalistickému výkladu ustanovení § 273 a § 274 Civilného sporového poriadku a mechanicky rozhodnúť o žalobe na splnenie povinnosti rozsudkom pre zmeškanie vždy, keď si žalovaný nesplní svoju povinnosť vyjadriť sa k takejto žalobe alebo sa bez ospravedlnenia nedostaví na nariadené pojednávanie. Pri svojej úvahe, či o žalobe rozhodne rozsudkom pre zmeškanie, je súd, okrem vyhodnotenia, či sú splnené formálne podmienky na jeho vydanie uvedené v ustanoveniach § 273 a § 274 Civilného sporového poriadku, povinný zohľadniť všetky okolnosti prípadu, a vyhodnotiť aj to, či možno považovať žalobcom tvrdený skutkový stav za nesporný. Ak súd na túto svoju povinnosť rezignuje, nemožno ním vydaný rozsudok pre zmeškanie hodnotiť ako ústavne konformný a musí byť zrušený podľa § 356 písm. b) Civilného sporového poriadku z dôvodu, že neboli splnené podmienky na jeho vydanie.
Tieto závery, ktoré vyplývajú z citovanej odbornej právnickej literatúry, judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, platili aj v čase, kedy Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 12.06.2026, sp. zn. 5Co/63/2026, 5Co/64/2026, zrušil rozsudok pre zmeškanie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10.09.2025, č. k. 9Cos/1/2025-105, ktorým Mestský súd Bratislava IV uložil Matušovi Šutajovi Eštokovi povinnosť ospravedlniť sa čurillovcom a nahradiť im nemajetkovú ujmu v peniazoch. To, nakoniec, potvrdzuje aj skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol pre neprípustnosť ústavnú sťažnosť, ktorou sa Matúš Šutaj Eštok domáhal, aby Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že rozsudkom pre zmeškanie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10.09.2025, č. k. 9Cos/1/2025-105, bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a aby Ústavný súd Slovenskej republiky tento rozsudok pre zmeškanie zrušil. Ústavný súd Slovenskej republiky tak urobil po tom, ako s odkazom na už vyššie citovaný judikát R 2/2023 dospel k záveru, že Matúš Šutaj Eštok nevyčerpal účinný právny prostriedok, ktorý mu Civilný sporový poriadok priznáva na ochranu jeho základných práv a slobôd, keďže námietku nesplnenia materiálnych podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie je možné uplatniť ako odvolací dôvod podľa § 356 písm. b) Civilného sporového poriadku [18].
III. O rozsudku pre zmeškanie v spore o ochranu osobnosti
Závery, ku ktorým sme dospeli v predchádzajúcej časti tohto článku, je súd povinný zohľadňovať vždy, keď rieši otázku, či po splnení formálnych podmienok, ktoré sú uvedené v § 273 alebo 274 Civilného sporového poriadku, má o žalobe na splnenie povinnosti rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
Je ale žaloba na ochranu osobnosti žalobou na splnenie povinnosti, o ktorej jedinej môže súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa návetia ustanovení § 273 a 274 Civilného sporového poriadku?
Žalobou na splnenie povinnosti podľa § 137 písm. a) Civilného sporového poriadku rozumieme žalobu, ktorou si žalobca na súde voči žalovanému uplatňuje nárok na splnenie existujúceho práva. Rozsudok, ktorým súd o takejto žalobe rozhoduje, má deklaratórnu povahu. Súd ním autoritatívnym spôsobom iba deklaruje, že žalobca má voči žalovanému právo, ktoré mu už vzniklo z právneho úkonu, protiprávneho úkonu alebo právnej skutočnosti, alebo že takéto právo žalobcovi voči žalovanému nevzniklo. V prvom prípade súd žalobe vyhovie a uloží žalovanému povinnosť, aby žalobcovi splnil dlh, ktorý zodpovedá jeho pohľadávke. V druhom prípade súd žalobu žalobcu zamietne. Dlh žalovaného, ktorý zodpovedá žalobcovej pohľadávke, môže spočívať v povinnosti, aby žalovaný voči žalobcovi niečo konal, zdržal sa nejakého konania voči žalobcovi alebo aby nejaké konanie žalobcu strpel. Súd v takomto prípade je viazaný žalobným návrhom žalobcu (§ 216 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a môže žalobcovi priznať iba to právo, čo do jeho základu aj výšky, ktorého sa svojou žalobou domáha. Pohľadávka žalobcu, ktorá zodpovedá povinnosti žalovaného niečo konať, môže mať podobu peňažného alebo nepeňažného plnenia. Typickým príkladom žaloby na splnenie povinnosti, je žaloba na zaplatenie peňažnej pohľadávky, žaloba na náhradu škody alebo žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Žalobou o nároku na usporiadanie práv a povinností podľa § 137 písm. b) Civilného sporového poriadku rozumieme žalobu, ktorou sa žalobca domáha, aby súd zmenil právny vzťah medzi ním a žalovaným. Rozsudok, ktorým súd o takejto žalobe rozhoduje, má konštitutívnu povahu. Súd ním vytvára nové práva a povinnosti žalobcu a žalovaného, alebo takéto práva povinnosti mení prípadne ruší. Súd v takomto prípade nie je viazaný žalobným návrhom žalobcu (§ 216 ods. 2 Civilného sporového poriadku) a môže právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným usporiadať aj iným spôsobom, než akým to žalobca v žalobe navrhol. Súd je pri svojom rozhodovaní obmedzený iba spôsobom, akým práva a povinnosti strán sporu upravuje príslušná hmotnoprávna norma. Typickým príkladom žaloby o nároku na usporiadanie práv a povinností je žaloba na zrušenie a vysporiadanie podielového spoluvlastníctva (§ 142 Občianskeho zákonníka) alebo žaloba na vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (§ 143 ods. ods. 3 Občianskeho zákonníka).
Na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že žaloba, ktorou sa žalobca domáha, aby mu žalovaný nahradil nemajetkovú ujmu, ktorú mu spôsobil zásahom do jeho osobnostných práv, je typickým príkladom žaloby na splnenie povinnosti podľa § 137 písm. a) Civilného sporového poriadku, o ktorej súd môže rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, ak sú splnené formálne podmienky pre vydanie takéhoto rozsudku uvedené v ustanoveniach § 273 a 274 Civilného sporového poriadku a zároveň materiálne podmienky zhrnuté v závere druhej časti tohto článku.
Avšak, nie je tomu tak.
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť podľa tvrdení žalobcu spôsobená zásahom žalovaného do jeho osobnostných práv, totiž nie je existujúcim právom žalobcu, ktorého existenciu súd svojim rozsudkom iba autoritatívne deklaruje. Toto právo vzniká až rozhodnutím, v ktorom súd dospeje k záveru, že žalovaný zasiahol do osobnostných práv žalobcu a na reštitúciu tohto zásahu nepostačuje, aby žalovaný poskytol žalobcovi primerané zadosťučinenie (napríklad vo forme ospravedlnenia), ale tento zásah je vzhľadom na konkrétne okolnosti veci tak závažný, že musí byť žalobcovi reštituovaný aj náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Súd prizná žalobcovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a určí jeho výšku (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka) na základe vlastnej úvahy o tom, či a v akej miere (ako závažne) bola znížená dôstojnosť žalobcu alebo jej vážnosť v spoločnosti. Táto úvaha musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci (§ 215 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a súd ju musí preskúmateľným spôsobom zdôvodniť v odôvodnení svojho rozsudku. Nemôže byť nahradená fikciou nespornosti protistranou nepopretých skutkových tvrdení podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ktorá v prípade rozsudku pre zmeškanie nastáva vždy, keďže jednou zo zákonných podmienok jeho vydania je nečinnosť žalovaného. Ustanovenie § 275 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého odôvodnenie rozsudku pre zmeškanie obsahuje (iba) stručnú identifikáciu procesného nároku a právny dôvod jeho vydania, súdu, napokon, ani neposkytuje priestor pre takúto úvahu, ktorú musí súd podľa hmotného práva bezpodmienečne vyjadriť.
Nemožno v tomto smere opomenúť ani skutočnosť, že takáto úvaha súdu nevyhnutne zahŕňa aj posúdenie otázky, či možno žalobcom tvrdený zásah do jeho osobnostných práv považovať za neoprávnený (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Predmetnom fikcie nespornosti nepopretých skutkových tvrdení podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku však môžu byť iba skutkové tvrdenia, nie právne posúdenie veci. Otázka neoprávnenosti (protiprávnosti) zásahu je pritom nepochybne otázkou právneho posúdenia veci, nie vecou hodnotenia skutkového stavu.
Nakoniec, žalobca vo svojej žalobe o ochranu osobnosti ani nevie dôkazmi objektivizovať tvrdenie o tom, že mu vznikla nemajetková ujma v konkrétnej výške tak, ako je tomu pri majetkovej ujme (skutočnej škode alebo ušlom zisku), kedy žalobca vie konkrétnymi dôkazmi preukázať, o akú konkrétnu hodnotu sa zmenšil jeho majetok v dôsledku protiprávneho konania poškodeného. Mieru, v akej mal žalovaný zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, určuje súd podľa závažnosti, rozsahu a trvania zásahu žalovaného. Iba tieto okolnosti žalobca vie a je povinný súdu dokazovať. Na uvedenom nemení nič ani to, akým spôsobom žalobca v žalobnom návrhu vyčísli ujmu, ktorú mu, podľa jeho subjektívneho vnímania, mal žalovaný spôsobiť zásahom do jeho osobnostných práv. Takýmto návrhom žalobcu, ktorý je založený iba na jeho subjektívnych pocitoch, nie je súd v konaní o ochranu osobnosti viazaný. To je ďalší z dôvodov, pre ktorý nie je možné považovať žalobu o ochranu osobnosti za žalobu na splnenie povinnosti, o ktorej by bol súd oprávnený rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
Súd je totiž pri rozhodovaní rozsudkom pre zmeškanie viazaný žalobným návrhom žalobcu a vychádza iba z jeho skutkových tvrdení, ktoré nie je oprávnený nijako meniť. To, okrem už uvedených argumentov, potvrdzuje aj návetie ustanovení § 273 a 274 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd rozsudkom pre zmeškanie žalobe „vyhovie“, ako aj znenie § 275 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku pre zmeškanie vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku uvedie iba jeho identifikáciu. Oporu v platnej a účinnej právnej úprave civilného sporového konania preto nemá názor, podľa ktorého je súd v prípade, ak rozhoduje rozsudkom pre zmeškanie o žalobe na ochranu osobnosti, oprávnený modifikovať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca v žalobnom návrhu uplatnil v neprimeranej výške. Ak by mala žaloba o ochranu osobnosti povahu žaloby na splnenie povinnosti, o ktorej by súd mohol rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, mohla by nastať situácia, ktorá je z pohľadu základného práva každého na materiálnu súdnu ochranu absolútne neprípustná, kedy by súd musel uložiť žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu bez ohľadu na to, v akej výške si ju žalobca uplatnil. A to aj v prípade, ak by si ju žalobca uplatnil v úplne absurdnej alebo likvidačnej výške.
Uvedené závery potvrdzuje aj ustálená judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej, citujem: „Rozhodnutie o práve na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka nie je možné považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy. Ústavný súd Slovenskej republiky vychádza z toho, že sú predmetom posúdenia a úvahy súdu otázky, či sú vôbec splnené podmienky na priznanie tohto práva uplatneného v žalobe a v akom rozsahu. Teda nejde tu o povinnosť na strane zasahovateľa, ktorá by vyplývala priamo z hmotného práva, a už vôbec nie jej rozsah. Jedine vo veci konajúci súd, keď autoritatívne posúdi neoprávnenosť zásahu, ho môže konštituovať svojím rozhodnutím. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že možnosť priznania tohto práva vyplýva z hmotného práva, konkrétne úpravy § 13 Občianskeho zákonníka. (...) Preto právny záver alebo názor, že samotný zásah je právnym dôvodom priznania tohto do úvahy prichádzajúceho hmotného práva, je mylný a nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Keďže ide o konštitutívne rozhodovanie súdu, právnym dôvodom je až samotné rozhodnutie súdu o tom, že také právo vzhľadom na okolnosti prípadu priznáva a v určitom rozsahu.“ [19].
To, že súd o žalobe na ochranu osobnosti rozhoduje konštitutívnym rozsudkom, má aj ďalšie procesné následky, ktoré sú typické pre žalobu o nároku na usporiadanie práv a povinností podľa § 137 písm. b) Civilného sporového poriadku. Keďže súd nie je viazaný žalobným návrhom žalobcu, môže mu rozsudkom priznať aj vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy, než ktorej sa sám domáhal, ak na základe vlastnej odôvodnenej úvahy založenej na vykonanom dokazovaní dospeje k záveru, že žalobcom uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy nepostačuje na reštitúciu zásahu do jeho osobnostných práv. Tento záver opäť potvrdzuje judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej, citujem: „Z § 13 ods. 1 a 3 OZ vyplýva určitý spôsob vysporiadania vzťahu medzi účastníkmi konania, takže súdy podľa § 153 ods. 2 OSP (§ 216 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pozn. autora) ani neboli viazané žalobným návrhom sťažovateľky, preto mohli a mali sami presne určiť, ktorý prostriedok ochrany osobnostnej sféry sťažovateľky a ako formulovaný jej v zmysle § 13 ods. 1 a 2 OZ priznajú (...)“ [20]. To, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nevzniká pred podaním žaloby, ale určuje (konštituuje) ho až súd svojím rozsudkom, je aj dôvod, pre ktorý sa žalovaný dostáva do omeškania s plnením náhrady nemajetkovej ujmy až deň nasledujúci po dni, kedy márne uplynie lehota, v ktorej mal podľa výroku právoplatného rozsudku súdu nahradiť žalobcovi spôsobenú nemajetkovú ujmu. Ani túto skutočnosť Mestský súd Bratislava IV v spore čurillovcov proti Matúšovi Šutajovi Eštokovi nezohľadnil, keď mu svojím rozsudkom pre zmeškanie uložil povinnosť nahradiť žalobcom úrok z omeškania už odo dňa nasledujúceho po dni, kedy súd Matúšovi Šutajovi Eštokovi doručil ich žalobu [21].
IV. Záverom
Možno preto zhrnúť, že o žalobe na ochranu osobnosti nie je súd vôbec oprávnený rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, pretože ju nemožno považovať za žalobu na splnenie povinnosti v zmysle § 137 písm. a) Civilného sporového poriadku. Ani v prípade, ak by bolo možné žalobu o ochranu osobnosti považovať za žalobu na splnenie povinnosti, by o nej súd nemal rozhodovať rozsudkom pre zmeškanie. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť žalobcom tvrdeným zásahom do jeho osobnostných práv, totiž nie je možné považovať za nesporný, keďže podľa hmotnoprávnych ustanovení musí byť vždy vecou odôvodnenej úvahy súdu, ktorá má nielen skutkovú alebo aj právnu povahu.
Keďže uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky o prijatí ústavnej sťažnosti čurillovcov proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, ktorým bol zrušený rozsudok pre zmeškanie Matúša Šutaja Eštoka, doposiaľ nebol zverejnený na oficiálnej webstránke Ústavného súdu Slovenskej republiky, nie je možné zistiť, aké dôvody viedli Ústavný súd Slovenskej republiky k prijatiu tejto ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti nemeritórnemu rozhodnutiu všeobecného súdu, na ďalšie konanie.
V tejto chvíli je preto možné konštatovať iba toľko, že v prípade, ak IV. senát Ústavného súdu Slovenskej dospeje v konaní o predmetnej ústavnej sťažnosti k odlišnému právnemu názoru, než k tomu, ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky už vo svojej predchádzajúcej ustálenej judikatúre vyjadril ku konštitutívnej povahe rozsudku o žalobe na ochranu osobnosti, pre ktorú tento rozsudok nemôže mať podobu rozsudku pre zmeškanie, je pre zachovanie právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky nevyhnutné, aby postupom podľa § 13 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov predložil plénu Ústavného súdu Slovenskej republiky návrh na zjednotenie týchto odlišných právnych názorov [22].
***
Poznámky pod čiarou:
[1] Bezák, M. Môže súd rozhodnúť spor o ochranu osobnosti kontumačným rozsudkom? In: LinkedIn. Dostupné online: https://lnkd.in/p/drCin8Md
[2] Bod 25 tlačovej správy Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.10.2026, č. S4/33/2026, o rozhodnutiach, ktoré IV. senát Ústavného súdu Slovenskej republiky prijal na neverejnom zasadnutí dňa 26.10.2026. Dostupné online: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/37961d6e-b9c8-8ac9-e1c1-03e554534603
[3] Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.06.2026, sp. zn. 5Co/63/2026, 5Co/64/2026. Dostupné online: https://www.facebook.com/peter.kubina/posts/pfbid0VdyegAe9CadprNrA6tihNaYAE8WF81XwofCbdrGSL8ML1AfXG917z1f6i1ArtpG3l
[4] zákon č. 148/2026 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov
[5] Bod 2 dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov. Dostupné online: https://www.slov-lex.sk/elegislativa/legislativne-procesy/SK/LP/2025/667
[6] Časť k § 266 a § 267 osobitnej časti dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona Civilného sporového poriadku. Dostupné online: https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=6&ID=1333
[7] Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1002
[8] Právna veta uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej zo dňa 20.12.2020, sp. zn. 2Obdo/54/2022, zverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2023 pod č. R 2/2023. Dostupné online: https://www.nsud.sk/data/att/bd9/691076.e59888.pdf
[9] Viď vyššie poznámku č. 6
[10] Bod 43 odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.06.2019, sp. zn. I. ÚS 233/2019. Dostupné online: https://www.ustavnysud.sk/rozhodovacia_cinnost/rozhodnutia
[11] Bod 17 odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.07.2021, sp. zn. III. ÚS 121/2021. Dostupné online: https://www.ustavnysud.sk/rozhodovacia_cinnost/rozhodnutia
[12] Bod 11 odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.04.2021, sp. zn. III. ÚS 288/2021. Dostupné online: https://www.ustavnysud.sk/rozhodovacia_cinnost/rozhodnutia
[13] Bod 13 odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 03.06.2021, sp. zn. III. ÚS 354/2021. Dostupné online: https://www.ustavnysud.sk/rozhodovacia_cinnost/rozhodnutia
[14] Bod 21 odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.06.2021, sp. zn. III. ÚS 373/2020. Dostupné online: https://www.ustavnysud.sk/rozhodovacia_cinnost/rozhodnutia
[15] Bod 14 odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 06.03.2024, sp. zn. II. ÚS 106/2024. Dostupné online: https://www.ustavnysud.sk/rozhodovacia_cinnost/rozhodnutia
[16] Bod 19 odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.04.2024, sp. zn. IV. ÚS 201/2024. Dostupné online: https://www.ustavnysud.sk/rozhodovacia_cinnost/rozhodnutia
[17] 2. právna veta uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.06.2024, sp. zn. III. ÚS 341/2024, zverejneného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 24/2024. Dostupné online: https://www.ustavnysud.sk/vyh%C4%BEad%C3%A1vanie-v-zbierke-n%C3%A1lezov-a%E2%80%AFuznesen%C3%AD
[18] Bod 20 odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.01.2026, sp. zn. I. ÚS 9/2026. Dostupné online: https://www.ustavnysud.sk/rozhodovacia_cinnost/rozhodnutia
[19] Právna veta nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.10.2019, sp. zn. IV. ÚS 72/2019, zverejneného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 22/2019. Dostupné online: https://www.ustavnysud.sk/vyh%C4%BEad%C3%A1vanie-v-zbierke-n%C3%A1lezov-a%E2%80%AFuznesen%C3%AD
[20] Bod 18 odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.11.2016, sp. zn. I. ÚS 689/2014, zverejneného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 32/2016 a v odbornom právnom časopise Zo súdnej praxe č. 6/2017 pod č. 55/2017 https://www.ustavnysud.sk/vyh%C4%BEad%C3%A1vanie-v-zbierke-n%C3%A1lezov-a%E2%80%AFuznesen%C3%AD
[21] Rozsudok pre zmeškanie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10.09.2025, č. k. 9Cos/1/2025-105. Dostupné online: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ff5836b6-c688-4eb5-884c-3ffa09b51330
[22] Viď vyššie poznámku č. 19
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.