Niekoľko ďalších poznámok k výkladu pojmu svedok a k tomu, či páchateľ môže byť svedkom vo svojej vlastnej trestnej veci

Už z môj­ho pred­chá­dza­jú­ce­ho prís­pev­ku s náz­vom „Sku­toč­ne mô­že byť pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu sved­kom vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci“, kto­rý bol pub­li­ko­va­ný na www.prav­ne­lis­ty.sk bo­lo zrej­mé, že sa tý­ka len prob­le­ma­ti­ky vý­kla­du zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de (vý­kla­du poj­mu „sve­dok“) a vý­kla­du to­ho, ke­dy ide o „vec pá­cha­te­ľa“. Prá­ve v tých­to čas­tiach som kri­ti­zo­val pr­vý prís­pe­vok JUDr. Ma­tú­ša Har­ka­bu­sa, te­da pod­sta­tou po­le­mi­ky ne­bo­lo to, či sa prí­pad­ne pá­cha­teľ, kto­rý vy­po­ve­dá ako sve­dok vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci mô­že do­pus­tiť aj iných tres­tných či­nov (ako nap­rík­lad tres­tné­ho či­nu kri­vé­ho ob­vi­ne­nia, ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti a po­dob­ne) a pod­sta­tou mo­jej po­le­mi­ky ne­bol ani vý­klad zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu.

 Na­priek to­mu je pod­stat­ná (väč­ši­no­vá) časť dru­hé­ho člán­ku JUDr. Ma­tú­ša Har­ka­bu­sa pub­li­ko­va­né­ho pod náz­vom „Eš­te raz k vý­po­ve­di pá­cha­te­ľa ako sved­ka, ni­če­niu dô­ka­zov a zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu“ ve­no­va­ná prá­ve tres­tné­mu či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti a to­mu, či sa ob­vi­ne­ná oso­ba mô­že nap­rík­lad ni­če­ním lis­tin­ných a vec­ných dô­ka­zov do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti. Nie je mi cel­kom jas­né aký to má sú­vis s po­le­mi­kou o tres­tnom či­ne kri­vej vý­po­ve­de, o tom ko­ho mož­no po­va­žo­vať za sved­ka a ke­dy mož­no ho­vo­riť o tom, že pá­cha­teľ vy­po­ve­dá ako sve­dok vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci.

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu sa bu­dem dr­žať len pô­vod­nej po­le­mi­ky (a mo­jej kri­ti­ky ná­zo­rov JUDr. Ma­tú­ša Har­ka­bu­sa v tom­to sme­re) a ne­bu­dem sa za­obe­rať (v tom­to člán­ku) tres­tným či­nom ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti, pre­to­že to len zby­toč­ne od­vá­dza po­zor­nosť od to­ho čo bo­lo pô­vod­ne pred­me­tom náš­ho ná­zo­ro­vé­ho stre­tu (na­po­kon to­mu­to tres­tné­mu či­nu som sa už na práv­nych lis­toch ve­no­val sa­mos­tat­ným člán­kom s náz­vom „Trest­ný čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti“). Rov­na­ko tak sa ne­bu­dem vy­jad­ro­vať k niek­to­rým kri­tic­kým ná­zo­rom JUDr. Ma­tú­ša Har­ka­bu­sa na jed­no z roz­hod­nu­tí Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok, kto­ré bo­lo oh­ľad­ne pre­be­ra­nej té­my zve­rej­ne­né na práv­nych lis­toch, pre­to­že to­to roz­hod­nu­tie je sí­ce ano­ny­mi­zo­va­né, ale len oh­ľad­ne účas­tní­kov ko­na­nia, inak je z ne­ho pl­ne zrej­mé, že nej­de o roz­hod­nu­tie mo­je, ale môj­ho ko­le­gu JUDr. Da­vi­da Lin­dtne­ra.

 Tak­že k ve­ci.

JUDr. Ma­túš Har­ka­bus vo svo­jom prís­pev­ku, k dis­ku­to­va­nej prob­le­ma­ti­ke, v pod­sta­te uvá­dza len nie­koľ­ko ne­súh­las­ných ar­gu­men­tov (stra­ny 12 – 16 je­ho člán­ku).

 V pr­vom ra­de JUDr. Ma­túš Har­ka­bus kon­šta­tu­je, že teóriu o pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu, kto­rý ako sve­dok mô­že vy­po­ve­dať len v pro­ces­nop­ráv­nom vý­zna­me (vy­po­ve­dá for­mál­ne ako sve­dok) a ne­mô­že byť hmot­nop­ráv­nym sub­jek­tom tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de, je len ume­lá práv­na konštruk­cia, kto­rú up­lat­ňu­jú čes­ké a slo­ven­ské sú­dy bez aké­ho­koľ­vek od­ôvod­ne­nia v sú­vis­los­ti so zá­ka­zom do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu. Uvá­dza, že ide len o konštruk­ciu, kto­rú som prev­zal z ju­di­ka­tú­ry, pri­čom zá­kon a ani me­dzi­ná­rod­né do­ho­vo­ry, kto­rý­mi je SR via­za­ná neu­mož­ňu­jú po­dob­nú „ka­te­go­ri­zá­ciu“ sved­kov.

 K tým­to ar­gu­men­tom auto­ra je nut­né uviesť, že sú zjav­ne chyb­né, pre­to­že roz­lí­še­nie sved­ka na sved­ka v pro­ces­nop­ráv­nom vý­zna­me (t. j. oso­bu, kto­rá vy­po­ve­dá na zá­pis­ni­cu o vý­po­ve­di sved­ka) a sved­ka v hmot­nop­ráv­nom vý­zna­me (t. j. sved­ka ako pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de) vy­plý­va z vý­kla­du zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de (kon­krét­ne z vý­kla­du poj­mu „sve­dok“, kto­rý je ob­siah­nu­tý ako zá­kon­ný znak tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty). Ale­bo po­ve­da­né inak, tres­tné ko­na­nie mož­no viesť len pro­ti to­mu, kto mô­že byť sub­jek­tom to­ho kto­ré­ho tres­tné­ho či­nu. Pod­mien­ky sub­jek­tu kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu (tak ako aj os­tat­ných zna­kov skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov) sta­no­vu­je tres­tné prá­vo hmot­né, te­da nes­ta­no­vu­je ich tres­tné prá­vo pro­ces­né a už vô­bec nie zá­kaz do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu. Zá­kaz do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu nie je žiad­nou me­tó­dou vý­kla­du prá­va pros­tred­níc­tvom kto­rej by sa ma­li vy­kla­dať jed­not­li­vé zna­ky skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov, te­da nie je ani me­tó­dou vý­kla­du zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a pre­to ani nie je ur­ču­jú­ci pri sta­no­ve­ní to­ho kto a za akých okol­nos­tí sa mô­že ale­bo ne­mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de (t. j. ko­ho mô­že­me ale­bo ne­mô­že­me po­va­žo­vať za sved­ka v zmys­le zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de). Na­po­kon, prá­ve to­to je pod­stat­ný ne­dos­ta­tok ar­gu­men­tá­cie JUDr. Ma­tú­ša Har­ka­bu­sa, te­da to, že všet­ky spor­né bo­dy vy­kla­dá len pros­tred­níc­tvom zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu a úpl­ne opo­mí­na, že ten ne­má nič spo­loč­né s me­to­do­ló­giu vý­kla­du zna­kov tres­tné­ho či­nu (len pre úpl­nosť je pot­reb­né uviesť, že vo svo­jom pred­chá­dza­jú­com prís­pev­ku som ani raz nes­po­me­nul zá­kaz do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu, ale som sa za­me­ral len na vý­klad poj­mu „sve­dok“ ako zá­klad­né­ho zna­ku skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a z to­ho vy­plý­va­jú­ce­ho poj­mu „tá is­tá vec“)

 Vý­klad zna­kov kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pre­to len ťaž­ko mož­no ozna­čiť za ume­lú práv­nu konštruk­ciu, kto­rú vy­tvo­ri­la ju­di­ka­tú­ra, tak ako to uvá­dza JUDr. Ma­túš Har­ka­bus, pre­to­že ide (v pod­mien­kach slo­ven­skej ale aj čes­kej práv­nej úp­ra­vy) o pr­vot­né (zá­klad­né) prib­lí­že­nie sa k textu zá­ko­na a k je­ho slov­né­mu vy­jad­re­niu zna­kov kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu.

 Pri rie­še­ní spor­nej prob­le­ma­ti­ky je te­da pod­stat­ným hmot­nop­ráv­ne vy­me­dzenie poj­mu „sve­dok“, kto­rý je zá­klad­ným zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de. Na­priek to­mu, že Trest­ný zá­kon (a do­kon­ca ani Trest­ný po­ria­dok) ne­pos­ky­tu­je le­gál­nu de­fi­ní­ciu poj­mu „sve­dok“, JUDr. Ma­túš Har­ka­bus za sved­ka auto­ma­tic­ky (dá sa po­ve­dať až me­cha­nic­ky) po­va­žu­je len oso­bu, kto­rá vy­po­ve­dá na zá­pis­ni­cu o vý­po­ve­di sved­ka a kto­rá bo­la pred svo­jou vý­po­ve­ďou pou­če­ná pod­ľa us­ta­no­ve­ní o sved­ko­vi (sve­dok v pro­ces­nop­ráv­nom vý­zna­me). Ďalej však ne­pos­ky­tu­je žiad­ne od­ôvod­ne­nie toh­to svoj­ho zá­ve­ru (ok­rem zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu, kto­rý však, nie je žiad­nou me­tó­dou vý­kla­du zna­kov skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov). JUDr. Ma­túš Har­ka­bus tak zjav­ne re­zig­no­val na tres­tné prá­vo hmot­né (a zna­ky kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu) a po­mer­ne for­mál­ne ich vy­lo­žil len pros­tred­níc­tvom us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku.

 Bo­lo už uve­de­né vy­ššie, že tres­tné prá­vo ne­pos­ky­tu­je žiad­nu le­gál­nu de­fi­ní­ciu poj­mu „sve­dok“ ako zna­ku zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de (pre­to tak ro­bí naj­mä od­bor­ná li­te­ra­tú­ra a ju­di­ka­tú­ra), pri­čom po­jem „sve­dok“ sa zá­sad­ne de­fi­nu­je ako oso­ba od­liš­ná od ob­vi­ne­né­ho s tým, že „ob­vi­ne­ným“ sa tu ne­mys­lí len ten ko­mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie pos­tu­pom pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. por. (tak ako sa myl­ne dom­nie­va JUDr. Ma­túš Har­ka­bus, pri­čom sa do­púš­ťa rov­na­ké­ho po­chy­be­nia ako pri vý­kla­de poj­me „sve­dok“, keď ob­vi­ne­né­ho sto­tož­ňu­je len s pro­ces­nop­ráv­nou úp­ra­vou, te­da len s oso­bou, kto­rej bo­lo for­mál­ne vzne­se­né ob­vi­ne­nie), ale aj oso­ba po­doz­ri­vá zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, či (v naj­šir­šom vý­zna­me) pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu, kto­rý je de­fi­no­va­ný ako oso­ba, kto­rá spá­cha­la trest­ný čin (§ 19 ods. 1 Tr. zák.).

 Na­po­kon, aj us­ta­no­ve­nie § 127 ods. 1 Tr. por. sta­no­vu­je, že sve­dok má vy­po­ve­dať o tom, čo vie o pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu, te­da je tu pou­ži­tý hmot­nop­ráv­ny po­jem „pá­cha­teľ“, kto­rým sa ro­zu­mie oso­ba, kto­rá trest­ný čin spá­cha­la. Sve­dok je pre­to, v pod­mien­kach práv­nej úp­ra­vy v SR, chá­pa­ný (chá­pa­ný ju­di­ka­tú­rou ale aj z väč­šej čas­ti od­bor­nou li­te­ra­tú­rou) ako oso­ba, kto­rá vlas­tný­mi zmys­la­mi zís­ka­la poz­nat­ky o tres­tnej čin­nos­ti inej oso­by, kto­rá spra­vid­la nie je vo ve­ci za­in­te­re­so­va­ná (sa­moz­rej­me s vý­nim­kou tzv. za­uja­tých sve­dec­tiev prí­buz­ných a po­dob­ne). Sve­dok je te­da vy­tvo­re­ný uda­los­ťou, kto­rú ini­cio­val pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu (te­da niek­to iný ako sve­dok) a kto­rú sve­dok vní­mal (zra­kom, slu­chom, hma­tom a po­dob­ne). Ide o lo­gic­ký vý­klad poj­mu „sve­dok“ ako zna­ku zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de v na­šich práv­nych pod­mien­kach, kto­rý hmot­nop­ráv­ne roz­li­šu­je me­dzi pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu a sved­kom tres­tné­ho či­nu (na čo nad­vä­zu­je Trest­ný po­ria­dok nás­led­ným roz­lí­še­ním na ob­vi­ne­né­ho a sved­ka v pro­ces­nom vý­zna­me) a pre­to vy­chá­dza z to­ho, že hmot­nop­ráv­ne nie je mož­né, aby pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu bol zá­ro­veň, vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci aj sved­kom. Prá­ve pre­to ju­di­ka­tú­ra ci­to­va­ná v mo­jom pred­chá­dza­jú­com prís­pev­ku uvá­dza, že ok­ruh pá­cha­te­ľov tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de je (pri vý­kla­de poj­mu „sve­dok“ ako zna­ku tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty) zú­že­ný len na oso­by, kto­ré ako sved­ko­via vy­po­ve­da­jú nep­rav­du, av­šak sa­mi nie sú pá­cha­teľ­mi tres­tné­ho či­nu, kto­rej sa ich sve­dec­ká vý­po­veď tý­ka. Z hľa­dis­ka ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de mô­že uviesť nep­rav­du o okol­nos­ti vý­znam­nej pre roz­hod­nu­tie or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní len oso­ba od­liš­ná od pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu, nie však sa­mot­ný pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu. Aby sa mo­hol niek­to do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de mu­sí byť vždy sved­kom v pro­ces­nop­ráv­nom vý­zna­me (t. j. vy­po­ve­dať ako sve­dok po zá­kon­nom pou­če­ní pred or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­dom), av­šak to auto­ma­tic­ky nez­na­me­ná, že sa do­pus­til ale­bo mo­hol do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de (t. j. byť sub­jek­tom toh­to tres­tné­ho či­nu v je­ho hmot­nop­ráv­nom vy­me­dze­ní).

 Opä­tov­ne tre­ba zdô­raz­niť, že nej­de o žiad­nu mo­ju ume­lú práv­nu konštruk­ciu, či ume­lú práv­nu konštruk­ciu ju­di­ka­tú­ry (ako sa dom­nie­va JUDr. Ma­túš Har­ka­bus), ale ide o vý­klad prá­va, kon­krét­ne vý­klad poj­mu „sve­dok“ ako zna­ku skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de, kto­rým sa chá­pe oso­ba od­liš­ná od pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu (oso­ba kto­rá má pos­kyt­núť sve­dec­tvo o tres­tnej čin­nos­ti inej oso­by). Prá­ve pre­to je bez vý­zna­mu (z hľa­dis­ka zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de), či bol pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu for­mál­ne vy­po­ču­tý ako sve­dok o svo­jej vlas­tnej tres­tnej čin­nos­ti a či bol aj pou­če­ný o prá­ve od­oprieť vý­po­veď, kto­ré ne­vyu­žil, na­koľ­ko hmot­nop­ráv­ne ide to­tiž o pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu, kto­rý ne­mô­že byť sved­kom vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci. Roz­lí­še­nie na sved­ka v pro­ces­nop­ráv­nom vý­zna­me a sved­ka v hmot­nop­ráv­nom vý­zna­me má pre­to svo­je opod­stat­ne­nie a je za­lo­že­né na od­liš­nos­tiach v oso­bách sved­ka a pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu. Na­po­kon, ob­dob­né od­lí­še­nie sa up­lat­ňu­je aj pri hmot­nop­ráv­nom poj­me pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu (ten, kto­rý trest­ný čin spá­chal) a pri pro­ces­nop­ráv­nom poj­me ob­vi­ne­ný z tres­tné­ho či­nu (t. j. ten kto­ré­mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, kto­rý však ne­mu­sí byť to­tož­ný s pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu).

 Inak roz­lí­še­nie osôb, kto­rých sa ko­na­nie pred sú­dom tý­ka (vec­ne) a kto­ré sa ne­mô­žu do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a sved­kov poz­ná aj prá­vo ci­vil­né, kto­ré roz­li­šu­je me­dzi účas­tní­kom súd­ne­ho ko­na­nia (kto­rý je na vý­sled­ku ko­na­nia pred sú­dom za­in­te­re­so­va­ný) a sved­kom (sve­dok sa pri­tom v rám­ci ci­vil­né­ho ko­na­nia chá­pe tak­tiež ako oso­ba od­liš­ná od účas­tní­ka ko­na­nia, pre­to nap­rík­lad ju­di­ka­tú­ra kon­šta­tu­je, že de­dič vy­po­ve­da­jú­ci v ko­na­ní o pre­jed­na­nie de­dič­stva ako účas­tník ko­na­nia nie je sved­kom a pre­to ani ne­mô­že byť stí­ha­ný pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de, ak nap­rík­lad za­ta­jil v po­zos­ta­los­tnom ko­na­ní časť ma­jet­ku. Aj ci­vil­ná od­bor­ná li­te­ra­tú­ra uvá­dza, že účas­tník ko­na­nia nie je sved­kom a pre­to, aj na­priek to­mu, že má v zmys­le § 131 ods. 1 OSP po­vin­nosť ho­vo­riť prav­du, sa ne­mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de. Ide to­tiž o oso­bu od­liš­nú od sved­ka – k to­mu poz­ri nap­rík­lad Baj­cu­ra a kol.: Ob­čian­sky súd­ny po­ria­dok, Ko­men­tár, Eurounion, Bra­tis­la­va 1999).

 Ak by sme vy­chá­dza­li len strik­tne z for­mál­ne­ho a me­cha­nic­ké­ho pre­be­ra­nia poj­mov z Tres­tné­ho po­riad­ku pri vý­kla­de zna­kov skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov (tak ako to uro­bil JUDr. Ma­túš Har­ka­bus) mu­se­li by sme dos­pieť k zá­ve­ru, že sved­kom mô­že byť len oso­ba, kto­rá bo­la pred­vo­la­ná or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­dom aby vy­po­ve­da­la ako sve­dok, na­koľ­ko tak to naz­na­ču­je § 127 ods. 1 Tr. por. (kto­rý ho­vo­rí o pred­vo­lá­va­ní osôb ako sved­kov), čím by bo­li vy­lú­če­ní ako sved­ko­via oso­by, kto­ré sa dos­ta­via sved­čiť bez pred­vo­la­nia (ta­ký­to for­mál­ny vý­klad by po­tom mu­sel zna­me­nať, že oso­ba, kto­rá prí­de po­dať fa­loš­né tres­tné ozná­me­nie a nep­rav­di­vú sve­dec­kú vý­po­veď ne­mô­že byť po­va­žo­va­ná za sved­ka a to ani v pro­ces­nop­ráv­nom zmys­le, pre­to­že, pod­ľa JUDr. Ma­tú­ša Har­ka­bu­sa, prí­de sved­čiť dob­ro­voľ­ne, t. j. ne­bo­la pred­vo­la­ná). Ta­ký­to for­mál­ny vý­klad prá­va mož­no sku­toč­ne ozna­čiť za ab­surd­ný.

 To, že me­cha­nic­ké pre­be­ra­nie poj­mov, kto­ré ma­jú len pro­ces­nop­ráv­ny vý­znam a sú up­ra­ve­né v Tres­tnom po­riad­ku a ich for­mál­ne sto­tož­ňo­va­nie s vý­kla­dom zna­kov kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty uve­de­nej v Tres­tnom zá­ko­ne je chyb­né mož­no de­monštro­vať aj na tres­tnom či­ne kri­vé­ho ob­vi­ne­nia pod­ľa § 345 ods. 1 Tr. zák., kto­ré­ho sa do­pus­tí ten, kto iné­ho lži­vo ob­vi­ní z tres­tné­ho či­nu v úmys­le pri­vo­diť je­ho tres­tné stí­ha­nie. Ak by sme vy­kla­da­li hmot­nop­ráv­ny po­jem „ob­vi­ní“ pod­ľa me­cha­nic­ké­ho pre­be­ra­nia poj­mov z Tres­tné­ho po­riad­ku a vy­hlá­si­li po­chyb­ný zá­kaz to­mu, aby je­den a ten is­tý po­jem (či ob­dob­ný po­jem) mo­hol mať sa­mos­tat­ný hmot­nop­ráv­ny vý­znam, ale aj od­liš­ný (sa­mos­tat­ný) pro­ces­nop­ráv­ny vý­znam, mu­se­li by sme dos­pieť k zá­ve­ru, že po­jem „ob­vi­ne­ný“ v zmys­le tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty (t. j. kri­vo ob­vi­ne­ný) je to­tož­ný s poj­mom „ob­vi­ne­ný“ v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku (vo vý­zna­me oso­ba pro­ti kto­rej sa vznie­slo ob­vi­ne­nie) a tým pá­dom by sa tres­tné­ho či­nu kri­vé­ho ob­vi­ne­nia mo­hol do­pus­tiť len po­li­cajt ale­bo pro­ku­rá­tor, na­koľ­ko len tí mô­žu (práv­ne účin­ne v zmys­le us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku) vzniesť ob­vi­ne­nie (čo sa sa­moz­rej­me vždy ro­bí s úmys­lom pri­vo­diť ob­vi­ne­nej oso­be tres­tné stí­ha­nie). Sa­moz­rej­me ten­to vý­klad je ab­surd­ný, av­šak vhod­ne de­monštru­je neak­cep­to­va­teľ­nosť akých­koľ­vek for­mál­nych vý­kla­dov prá­va (ak sa vô­bec dá po­va­žo­vať za vý­klad prá­va to, že sa všet­ko vy­kla­dá pros­tred­níc­tvom jed­nej zá­sa­dy, kto­rá za­ka­zu­je do­nú­te­nie k se­baob­vi­ne­niu) ako aj to, že sku­toč­ne dva rov­na­ké poj­my mô­žu byť v rôz­nych práv­nych pred­pi­soch (nap­rík­lad Trest­ný zá­kon a Trest­ný po­ria­dok) chá­pa­né v iných vý­zna­moch (a to nap­rík­lad v roz­ši­ru­jú­cich, či zu­žu­jú­cich). To je na­po­kon prob­lém aj nap­rík­lad tres­tné­ho či­nu pohŕda­nia sú­dom pod­ľa § 343 Tr. zák. a vý­kla­du poj­mu „po­jed­ná­va­nie“ ako zna­ku tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty (je mož­né hmot­nop­ráv­ny po­jem „po­jed­ná­va­nie“ sto­tož­niť len s pro­ces­ným poj­mom „hlav­né po­jed­ná­va­nie“ ale­bo pod ne­ho mož­no pod­ra­diť aj iné for­my ko­na­nia sú­du ako nap­rík­lad ve­rej­né za­sad­nu­tie, ne­ve­rej­né za­sad­nu­tie, či vý­sluch pri roz­ho­do­va­ní o väz­be?).

 Ak te­da JUDr. Ma­túš Har­ka­bus ho­vo­rí o tom, že ta­kú­to „ka­te­go­ri­zá­ciu“ sved­kov (t. j. sved­kov v pro­ces­nop­ráv­nom vý­zna­me a sved­kov v hmot­nop­ráv­nom vý­zna­me) neu­mož­ňu­je zá­kon, tak sa roz­hod­ne mý­li, pre­to­že ju vy­slo­ve­ne umož­ňu­je lo­gic­ký vý­klad Tres­tné­ho zá­ko­na a to vý­klad hmot­nop­ráv­ne­ho poj­mu „sve­dok“ uve­de­né­ho v skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de. Po­kiaľ ďa­lej ho­vo­rí, že ta­kú­to „ka­te­go­ri­zá­ciu“ neu­mož­ňu­jú ani me­dzi­ná­rod­né do­ho­vo­ry, kto­rý­mi je SR via­za­ná, tak to už je úpl­ne „mi­mo“ vec­nú ar­gu­men­tá­ciu, pre­to­že neexis­tu­je žiad­ny me­dzi­ná­rod­ný do­ho­vor, kto­rý by za­ka­zo­val vy­kla­dať po­jem „sve­dok“ vy­ššie uve­de­ným spô­so­bom, res­pek­tí­ve, kto­rý by zne­mož­ňo­val, aby práv­ny po­ria­dok SR chá­pal sved­ka ako oso­bu od­liš­nú od pá­cha­te­ľa.

 Keď už JUDr. Ma­túš Har­ka­bus ho­vo­rí o ka­te­go­ri­zá­cii sved­kov tak je pot­reb­né pri­po­me­núť, že práv­na prax a teória vy­tvo­ri­la aj iné ka­te­gó­rie sved­kov a to nap­rík­lad sved­ka v ma­te­riál­nom zmys­le (tzv. po­ten­cio­nál­ny sve­dok), kto­rým sa ro­zu­mie oso­ba, kto­rá má poz­nat­ky o tres­tnom či­ne či o je­ho pá­cha­te­ľo­vi, av­šak do­po­siaľ eš­te ne­bo­la pred­vo­la­ná na vý­sluch, prí­pad­ne o nej or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ale­bo súd ani ne­ma­jú ve­do­mosť (nap­rík­lad pre­to, že ne­ma­jú ve­do­mosť ani o tres­tnom či­ne) a sved­ka vo for­mál­nom zmys­le, t. j. ide o oso­bu, kto­rá už bo­la pou­če­ná o prá­vach a po­vin­nos­tiach sved­ka or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­dom a ako sve­dok vy­po­ve­da­la v tres­tnom ko­na­ní (to­to roz­lí­še­nie ak­cep­tu­je aj sú­čas­ná tres­tnop­ráv­na od­bor­ná li­te­ra­tú­ra nap­rík­lad Čen­téš, J. a kol: Tres­tné prá­vo pro­ces­né, Heu­ré­ka 2012).

 Aj to­to roz­lí­še­nie je vy­tvo­re­né len vý­kla­dom a umož­ňu­je, aby bol Tres­tným zá­ko­nom oso­bit­ne chrá­ne­ný aj sve­dok v ma­te­riál­nom zmys­le, t. j. kaž­dý, kto­rý má in­for­má­cie o tres­tnom či­ne, či je­ho pá­cha­te­ľo­vi a to bez oh­ľa­du, že eš­te ne­bol for­mál­ne pou­če­ný o prá­vach a po­vin­nos­tiach sved­ka v zmys­le us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, do­kon­ca bez oh­ľa­du na to, že sa do­po­siaľ ani ne­ve­die tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci. Tak nap­rík­lad tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. sa mož­no do­pus­tiť aj na sved­ko­vi. Vzhľa­dom k to­mu, že vý­klad poj­mu „sve­dok“ v hmot­nop­ráv­nom zmys­le, pri tom­to tres­tnom či­ne, za­hŕňa aj tzv. po­ten­cio­nál­ne­ho sved­ka (sved­ka v ma­te­riál­nom zmys­le), kto­rý eš­te ne­bol vy­po­ču­tý a ani pou­če­ný ako sve­dok, prí­pad­ne ide o sved­ka, kto­rý eš­te ani nie je zná­my po­lí­cii, mož­no úto­ky na ta­ké­ho­to sved­ka pos­tih­núť pred­met­nou kva­li­fi­ko­va­nou skut­ko­vou pod­sta­tou. Ak by sme pri­ja­li vý­klad JUDr. Ma­tú­ša Har­ka­bu­sa a me­cha­nic­ky preb­ra­li for­mál­ne vy­me­dzenie sved­ka z Tres­tné­ho po­riad­ku, mu­se­li by sme dos­pieť k zá­ve­ru, že ta­ký­to sve­dok nie je sved­kom pre­to­že eš­te ne­bol pou­če­ný or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­dom a ne­vy­po­ve­dal do zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu sved­ka a pre­to nie je mož­né pou­žiť kva­li­fi­ko­va­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 2 písm. b) Tr. zák. a pos­kyt­núť tak po­ten­cio­nál­ne­mu sved­ko­vi oso­bit­nú práv­nu ochra­nu. Na tom­to mies­te je ne­vyh­nut­né JUDr. Ma­tú­šo­vi Har­ka­bu­so­vi po­lo­žiť otáz­ku, či aj ta­kú­to „ka­te­go­ri­zá­ciu“ sved­kov neu­mož­ňu­je zá­kon, prí­pad­ne či je do­kon­ca v roz­po­re s me­dzi­ná­rod­ný­mi do­ho­vor­mi a prí­pad­ne v čom kon­krét­nom by ma­la byť v roz­po­re s ni­mi (t. j. aké us­ta­no­ve­nie me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy má po­ru­šo­vať čle­ne­nie sved­kov v hmot­nop­ráv­nom vý­zna­me a sved­kov v pro­ces­nop­ráv­nom vý­zna­me, či sved­ka v ma­te­riál­nom zmys­le a sved­ka vo for­mál­nom zmys­le). Aj v tých­to prí­pa­doch zoh­rá­va svo­ju úlo­hu hmot­nop­ráv­ny vý­klad poj­mu „sve­dok“, kto­rý sa od­li­šu­je od pro­ces­nop­ráv­ne­ho poj­mu „sve­dok“. Ide o vý­klad poj­mu „sve­dok“, kto­rý je roz­ši­ru­jú­ci op­ro­ti poj­mu sve­dok uve­de­né­mu v Tres­tnom po­riad­ku a to po­kiaľ ide o tzv. po­ten­cio­nál­ne­ho sved­ka a zu­žu­jú­ci po­kiaľ ide o pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu, kto­rý by mal vy­po­ve­dať ako sve­dok vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci (roz­ši­ru­jú­ci ako aj zu­žu­jú­ci vý­klad zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu je bež­nou for­mou vý­kla­du).

 Len pre úpl­nosť je mož­né, ku ka­te­go­ri­zá­cii sved­kov, uviesť aj čle­ne­nie sved­kov na tzv. pria­mych sved­kov (kto­rí zís­ka­li in­for­má­cie o pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu, či o tres­tnom či­ne pria­mym po­zo­ro­va­ním) a tzv. sved­kov „z po­ču­tia“ (kto­rí ma­jú ta­ké­to in­for­má­cie len spros­tred­ko­va­né od inej oso­by). V pod­mien­kach práv­ne­ho po­riad­ku SR ne­má ta­ké­to čle­ne­nie veľ­ký vý­znam z hľa­dis­ka do­ka­zo­va­nia, na­koľ­ko Trest­ný po­ria­dok umož­ňu­je aj vý­sluch sved­kov „z po­ču­tia“ (vý­znam má to­to čle­ne­nie z hľa­dis­ka hod­no­te­nia dô­ka­zov, keď vý­sluch sved­ka, kto­rý má in­for­má­cie „z dru­hej ru­ky“ je vždy len ne­pria­mym dô­ka­zom), av­šak nap­rík­lad v USA, te­da v štá­te kto­ré­ho práv­nou úp­ra­vou sa in­špi­ru­je JUDr. Ma­túš Har­ka­bus, má to­to roz­lí­še­nie vý­znam aj z hľa­dis­ka do­ka­zo­va­nia, keď vý­po­ve­de sved­kov, kto­rí ma­jú in­for­má­cie „z dru­hej ru­ky“ sú nep­rí­pus­tné a vý­po­veď ta­kej­to oso­by ako sved­ka sa za­ka­zu­je (na pod­kla­de tzv. vy­lu­čo­va­cích no­riem). Aj ta­ká­to ka­te­go­ri­zá­cia sved­kov je pod­ľa JUDr. Ma­tú­ša Har­ka­bu­sa za­ká­za­ná? Aj tu ide o ume­lú práv­nu konštruk­ciu (vy­tvo­re­nú v USA), ak súd hod­no­tí sved­kov vo svo­jich roz­hod­nu­tiach na pria­mych a ne­pria­mych na­priek to­mu, že žiad­ne ta­ké­to de­le­nie Trest­ný po­ria­dok ne­poz­ná? Sa­moz­rej­me, že nie. Ide o lo­gic­ký vý­klad a trie­de­nie sved­kov pod­ľa ich spo­ľah­li­vos­ti na zá­kla­de to­ho, či bo­li tzv. oči­tí sved­ko­via ale­bo nie (inak sku­toč­nosť, že mož­no v ko­na­ní pred sú­dom vy­po­čuť tzv. sved­ka „z po­ču­tia“, či „z dru­hej ru­ky“ je, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, správ­ne kri­ti­zo­va­ná, na­koľ­ko ta­ké­ho­to sved­ka spra­vid­la nie je mož­né vy­po­čuť kon­tra­dik­tór­ne, pre­to­že ne­vie pos­kyt­núť ni­ja­ké in­for­má­cie o tres­tnom či­ne a ani o pá­cha­te­ľo­vi, ale len in­for­má­cie o tom kto mu pos­ky­tol tie­to in­for­má­cie a akým spô­so­bom). Vy­me­dzenie rôz­nych dru­hov trie­de­nia sved­kov pod­ľa rôz­nych hľa­dísk je v rôz­nych štá­toch a práv­nych sys­té­moch po­mer­ne bež­né a aj od­liš­né a ta­ké­to roz­li­šo­va­nie (či trie­de­nie) sved­kov čas­to vy­chá­dza len z vý­kla­du (a ju­di­ka­tú­ry) a je pl­ne v kom­pe­ten­cii jed­not­li­vých štá­tov, kto­rý si mô­žu up­ra­viť svoj trest­ný sys­tém pod­ľa svo­jich vlas­tných pred­stáv.

 Aj z toh­to pod­por­né­ho vý­kla­du, a uve­de­né­ho trie­de­nia (či ka­te­go­ri­zá­cie) sved­kov, mož­no vy­vo­diť, že konštruk­cia JUDr. Ma­tú­ša Har­ka­bu­sa o tom, že ka­te­go­ri­zá­cia sved­kov od­po­ru­je ne­ja­ké­mu zá­ko­nu, či me­dzi­ná­rod­né­mu do­ho­vo­ru a že sved­kom je len kto bol o prá­vach a po­vin­nos­tiach sved­ka pou­če­ný je vy­slo­ve­ne nes­práv­na a hra­ni­čí so svoj­voľ­ným vý­kla­dom prá­va, kto­rý vy­slo­ve­ne ne­gu­je sku­toč­nosť, že o tom kto mô­že byť pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu roz­ho­du­je tres­tné prá­vo hmot­né a nie tres­tné prá­vo pro­ces­né a je­ho for­mál­na ap­li­ká­cia na zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu.

 Ak ďa­lej JUDr. Ma­túš Har­ka­bus, vo svo­jom prís­pev­ku, uvá­dza, že prá­vo sved­ka kla­mať ne­pat­rí do ka­ta­ló­gu práv sved­ka (a pre­to mu­sí ho­vo­riť prav­du), tak je pot­reb­né mu dať za prav­du, av­šak to­to kon­šta­to­va­nie ne­ho­vo­rí nič o tom, či sa sve­dok, kto­rý kla­me a ne­reš­pek­tu­je po­vin­nosť ho­vo­riť prav­du mô­že aj do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de. V pr­vom ra­de je nut­né uviesť, že tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de sa mož­no do­pus­tiť len vte­dy, ak sve­dok uve­die nep­rav­du o okol­nos­ti, kto­rá má pod­stat­ný vý­znam pre roz­hod­nu­tie ale­bo ta­kú­to okol­nosť za­ml­čí (uve­de­né ne­po­chyb­ne vy­plý­va zo zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de). Z vý­kla­du ci­to­va­ných zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de te­da vy­plý­va, že zá­ko­no­dar­ca ne­pos­ti­hu­je tres­tnop­ráv­ne aké­koľ­vek klam­stvo sved­ka, ale len klam­stvo sved­ka, kto­ré je pod­stat­né pre roz­hod­nu­tie (vý­klad uve­de­ných zna­kov za pou­ži­tia ar­gu­men­tu a con­trá­rio). Trest­ný zá­kon tak nes­ta­no­vu­je žiad­nu san­kciu za tzv. bež­né (ne­pod­stat­né) klam­stvá (nep­rav­dy) uve­de­né sved­kom pri sve­dec­kej vý­po­ve­di, te­da do ur­či­tej mie­ry umož­ňu­je sved­ko­vi kla­mať sám zá­ko­no­dar­ca a to bez akej­koľ­vek tres­tnop­ráv­nej san­kcie (po­vin­nosť sved­ka ho­vo­riť prav­du na stra­ne jed­nej nez­na­me­ná, že ak sve­dok tú­to po­vin­nosť nespl­ní mu­sí byť, na stra­ne dru­hej, auto­ma­tic­ky tres­tnop­ráv­ne pos­tih­nu­teľ­ný pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de). Kla­ma­nie sved­ka pri sve­dec­kej vý­po­ve­di o ne­pod­stat­ných sku­toč­nos­tiach pre­to tak­tiež ne­mož­no ozna­čiť za prá­vo sved­ka kla­mať, ale ide len o ur­či­tú to­le­ran­ciu štá­tu, kto­rý za prí­pad­né klam­stvá sved­kov, kto­ré sa ne­da­jú ozna­čiť za pod­stat­né nes­ta­no­vu­je žiad­ny tres­tnop­ráv­ny pos­tih. Tvr­de­nie, že po­vin­nosť sved­ka vy­po­ve­dať prav­di­vo je ob­me­dze­ná len prá­vom sved­ka na od­op­re­tie vý­po­ve­de, ak by sve­dok sám se­ba prav­di­vou vý­po­ve­ďou ob­vi­nil (te­da, že sve­dok má ho­vo­riť buď len prav­du ale­bo má ml­čať le­bo inak sa do­pus­tí tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de), tak ako to kon­šta­tu­je JUDr. Ma­túš Har­ka­bus, te­da nie je vô­bec pres­né, pre­to­že opä­tov­ne vy­chá­dza len z for­mál­ne­ho vý­kla­du us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku (prá­vo sved­ka na od­op­re­tie vý­po­ve­de) a opo­mí­na tres­tné prá­vo hmot­né a zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de, kto­ré sí­ce neu­mož­ňu­jú sved­ko­vi kla­mať, ale neuk­la­da­jú žiad­nu tres­tnop­ráv­nu san­kciu za to ak sve­dok kla­mať bu­de a to okol­nos­tiach, kto­ré ne­bu­dú po­va­žo­va­né za pod­stat­né pre roz­hod­nu­tie. Po­kiaľ ide o pod­stat­né klam­stvá, tak tam sa pá­cha­teľ oh­ľad­ne svo­jej tres­tnej čin­nos­ti ne­mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu prá­ve pre­to, že sí­ce napĺňa uve­de­né zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de (v zmys­le že uvá­dza nep­rav­di­vé sku­toč­nos­ti pod­stat­né pre roz­hod­nu­tie), av­šak nespĺňa pod­mien­ku špe­ciál­ne­ho sub­jek­tu, pre­to­že nej­de o oso­bu od­liš­nú od pá­cha­te­ľa (k to­mu poz­ri vý­klad vy­ššie ako aj ju­di­ka­tú­ru sú­dov uvá­dza­nú v mo­jom pred­chá­dza­jú­com prís­pev­ku). Ne­san­kcio­no­va­nie niek­to­rých osôb za nep­rav­di­vú sve­dec­kú vý­po­veď pod­ľa skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de (nap­rík­lad pá­cha­te­ľov, kto­rý vy­po­ve­da­jú o vlas­tnej tres­tnej čin­nos­ti ako sved­ko­via) ne­vyp­lý­va z to­ho, že by mal sve­dok ne­ja­ké dom­ne­lé prá­vo kla­mať, ale z to­ho, že sa roz­li­šu­je me­dzi sved­kom a pá­cha­te­ľom (v tom sme­re, že pá­cha­teľ ne­mô­že byť sved­kom vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci). Na tom­to mies­te mož­no opä­tov­ne spo­me­núť práv­nu úp­ra­vu ci­vil­né­ho pro­ce­su (OSP), v kto­rom zá­ko­no­dar­ca vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že účas­tník ko­na­nia má ho­vo­riť prav­du a nič ne­zaml­čať, av­šak ne­dodr­ža­nie tej­to po­vin­nos­ti tres­tnop­ráv­ne ne­pos­ti­hu­je a to ani vte­dy nie, ak súd omy­lom vy­po­ču­je účas­tní­ka ko­na­nia ako sved­ka (ani tu nej­de o žiad­ne prá­vo účas­tní­ka ko­na­nia kla­mať, ale ide o ur­či­tú be­ne­vo­len­ciu zá­ko­no­dar­cu, kto­rý pred­pok­la­dá, že účas­tník ci­vil­né­ho ko­na­nia je na je­ho vý­sled­ku bez­pros­tred­ne za­in­te­re­so­va­ný a tým mô­že byť ov­plyv­ne­ná aj je­ho vý­po­veď v ko­na­ní pred sú­dom).

 Ak sa JUDr. Ma­túš Har­ka­bus pý­ta aký má po­tom vý­znam prá­vo sved­ka od­oprieť vý­po­veď v prí­pa­doch v kto­rých by si mo­hol pri­vo­diť ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia, tak je nut­né od­po­ve­dať, že ide o pois­tku oso­by vo­či štá­tu, že ne­bu­de mu­sieť vy­po­ve­dať ako sve­dok ak bu­de ná­zo­ru, že svo­jou vý­po­ve­ďou by moh­la spô­so­biť tres­tné stí­ha­nie svo­jej oso­be. Sa­moz­rej­me, tá­to pois­tka sa tý­ka aj ne­bez­pe­čen­stva do­po­siaľ ne­ve­de­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia, te­da tý­ka sa aj sved­kov, kto­rý ne­vy­po­ve­da­jú ako sved­ko­via vo svo­jej vlas­tnej ve­ci, ale svo­jou vý­po­ve­ďou v tres­tnej ve­ci inej oso­by by sa moh­li dos­tať (prez­ra­diť) trest­ný čin, kto­rý eš­te ani ne­mu­sel vy­jsť naj­avo. Na­po­kon, to, že má sve­dok prá­vo od­oprieť vý­po­veď eš­te nez­na­me­ná, že ak ho ne­vyu­ži­je mu­sí sa auto­ma­tic­ky do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de ak vy­po­ve­dá nep­rav­di­vo (poz­ri k to­mu ar­gu­men­tá­ciu vy­ššie, z kto­rej je zrej­mé, že po­ru­še­nie po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­ce z tres­tnop­ro­ces­ných pred­pi­sov, či ich ne­reš­pek­to­va­nie ne­mu­sí vô­bec zna­me­nať napl­ne­nie zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, tak ako sa myl­ne dom­nie­va JUDr. Ma­túš Har­ka­bus).

 Len pre úpl­nosť je pot­reb­né spo­me­núť aj prob­le­ma­ti­ku po­dá­va­nia nep­rav­di­vých tres­tných ozná­me­ní, na­koľ­ko tie sú vždy „za­čiat­kom“ tres­tné­ho ko­na­nia, kto­ré tak­to ini­ciu­je pá­cha­teľ, aby tak za­kr­yl spá­chanie svoj­ho tres­tné­ho či­nu. Pod­ľa § 62 ods. 2 Tr. por. sa ozna­mo­va­teľ má pou­čiť o zod­po­ved­nos­ti za uve­de­nie nep­rav­di­vých úda­jov vrá­ta­ne nás­led­kov kri­vé­ho ob­vi­ne­nia. Us­ta­no­ve­nie § 196 ods. 2 Tr. por. ho­vo­rí, že oso­bu, kto­rá vy­po­ve­dá v tzv. pred­príp­rav­nom ko­na­ní tre­ba po­tom pou­čiť o nás­led­koch kri­vé­ho ob­vi­ne­nia. Otáz­ka te­da znie, či má štát (pros­tred­níc­tvom svo­jich or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní) prá­vo na vy­ža­do­va­nie prav­di­vých in­for­má­cií od fy­zic­kých, či práv­nic­kých osôb a ak áno, či mož­no tres­tnop­ráv­ne pos­ti­ho­vať po­da­nie lži­vých tres­tných ozná­me­ní, v kto­rých ne­do­chá­dza ku kri­vé­mu ob­vi­ne­niu inej oso­by (a ani nap­rík­lad k oho­vá­ra­niu inej oso­by), ale lži­vé tres­tné ozná­me­nie je za­me­ra­né na iné sku­toč­nos­ti, nap­rík­lad na fin­go­va­nie tres­tnej čin­nos­ti, aby tým bo­la za­kry­tá tres­tná čin­nosť ozna­mo­va­te­ľa, prí­pad­ne aj ko­ho­koľ­vek iné­ho.

 Sú­dy v Čes­kej re­pub­li­ke sa po­kú­si­li tres­tnop­ráv­ne stí­hať po­dá­va­nie nep­rav­di­vých tres­tných ozná­me­ní ako trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia cu­dzích práv (v SR je ten­to trest­ný čin up­ra­ve­ný v § 375 Tr. zák. a je­ho pod­sta­ta je rov­na­ká ako v ČR, te­da pá­cha­teľ sa ho do­pus­tí tak, že uve­die iné­ho do omy­lu a tým mu spô­so­bí váž­nu uj­mu na prá­vach) s tým, že ma­lo byť poš­ko­de­né prá­vo Po­lí­cie ČR na to, aby nik­to po­da­ním nep­rav­di­vé­ho tres­tné­ho ozná­me­nia neb­rá­nil po­lí­cii v pl­ne­ní jej po­vin­nos­tí, te­da vy­vo­dzo­va­lo sa tu prá­vo po­lí­cie na prav­du (uvá­dza­nú v tres­tných ozná­me­niach). Roz­diel­ne práv­ne vý­kla­dy na tú­to prob­le­ma­ti­ku zjed­no­ti­lo až Sta­no­vis­ko Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 15 Tdo 574/2006 (pub­li­ko­va­né v zbier­ke pod čís­lom 21/2007), kto­ré skon­šta­to­va­lo, že prá­vo po­lí­cie na prav­du je len dom­ne­lé prá­vo, pre­to­že ne­má opo­ru v žiad­nom práv­nom pred­pi­se. Žiad­ny práv­ny pred­pis nes­ta­no­vu­je prá­vo po­lí­cie na prav­du a ta­ké­to prá­vo nie je mož­né vy­vo­diť ani z us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, či zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re. Naj­vyš­ší súd ČR k uve­de­né­mu skon­šta­to­val, že zo sa­mot­nej san­kcio­no­va­teľ­nos­ti kri­vej sve­dec­kej vý­po­ve­de, či kri­vé­ho ob­vi­ne­nia ne­mož­no me­cha­nic­ky vy­vo­dzo­vať prá­vo po­lí­cie na prav­di­vé in­for­má­cie a pre­to ne­mô­že ísť o spá­chanie tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia cu­dzích práv (k uve­de­né­mu je pot­reb­né do­dať, že prá­vo po­lí­cie na prav­du neexis­tu­je ani pri sved­ko­vi, pri­čom v pod­mien­kach SR by po­da­nie lži­vé­ho tres­tné­ho ozná­me­nia moh­lo byť, sa­mo o se­be, naj­viac tak pries­tup­kom pro­ti ob­čian­ske­mu spolu­na­ží­va­niu).

 Tie­to sku­toč­nos­ti uvá­dzam pre­to, aby bo­lo zrej­mé, že ani ozna­mo­va­teľ ne­dis­po­nu­je prá­vom kla­mať, na­priek to­mu sa ne­do­pus­tí tres­tné­ho či­nu ak uve­die v tres­tnom ozná­me­ní lži­vé in­for­má­cie (nap­rík­lad že mu niek­to uk­ra­dol tr­žbu kto­rú mal v pre­daj­ni a pri­tom iš­lo z je­ho stra­ny o spre­ne­ve­ru tr­žby). Po­ru­še­nie po­vin­nos­ti po­dať prav­di­vé tres­tné ozná­me­nie (kto­rá by sa da­la vy­vo­diť zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 62 ods. 2 Tr. por.) tak nez­na­me­ná auto­ma­tic­ké spá­chanie tres­tné­ho či­nu a už vô­bec nie vy­tvo­re­nie prá­va kla­mať pre ozna­mo­va­te­ľa (tak ako sa dom­nie­va JUDr. Ma­túš Har­ka­bus pri sved­ko­vi). Ne­san­kcio­no­va­nie ta­kých­to ko­na­ní zo stra­ny štá­tu je vý­ra­zom tres­tnej po­li­ti­ky štá­tu, kto­rý mô­že sta­no­viť ur­či­tú po­vin­nosť, av­šak za jej po­ru­še­nie ne­mu­sí sta­no­viť auto­ma­tic­ky aj san­kciu, t. j. po­ru­še­nie zá­kon­nej po­vin­nos­ti te­da auto­ma­tic­ky ne­vyt­vá­ra ne­ja­ké prá­vo pre to­ho, kto­rý tú­to po­vin­nosť po­ru­šil (to je vlas­tne konštruk­cia JUDr. Ma­tú­ša Har­ka­bu­sa, kto­rý tvr­dí, že ak pri­pus­tí­me kla­ma­nie sved­ka zna­me­ná to auto­ma­tic­ky prá­vo sved­ka na kla­ma­nie. Po­ru­še­ním po­vin­nos­ti sa žiad­ne prá­vo auto­ma­tic­ky ne­vyt­vá­ra a už vô­bec ne­mu­sí po­ru­še­nie po­vin­nos­ti zna­me­nať aj vznik san­kcie. Ale­bo po­ve­da­né inak, ak sve­dok kla­me, ho­vo­rí to len o tom, že po­ru­šil po­vin­nosť ho­vo­riť prav­du, av­šak to, že ho za to ne­pot­res­tám ne­ho­vo­rí nič o tom, že by z to­ho vy­plý­va­lo prá­vo na kla­ma­nie).

 Ak JUDr. Ma­túš Har­ka­bus nás­led­ne vo svo­jom prís­pev­ku pod­por­ne ar­gu­men­tu­je kva­li­fi­ko­va­nou skut­ko­vou pod­sta­tou tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de, kon­krét­ne zna­kom z oso­bit­né­ho mo­tí­vu (v úmys­le za­kryť ale­bo uľah­čiť iný trest­ný čin) tak je­ho vý­klad je nep­ri­ja­teľ­ný, pre­to­že ak sa zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de mô­že do­pus­tiť len sve­dok (t. j. oso­ba od­liš­ná od pá­cha­te­ľa), tak aj kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu sa mô­že do­pus­tiť len sve­dok, t. j. oso­ba od­liš­ná od pá­cha­te­ľa. Za tých­to okol­nos­tí sa bež­ne znak „v úmys­le za­kryť ale­bo uľah­čiť iný trest­ný čin“ vy­kla­dá ako za­kryť ale­bo uľah­čiť iný trest­ný čin inej oso­by (t. j. pá­cha­te­ľa, kto­rý ten­to iný trest­ný čin spá­chal). Tu je pot­reb­né opä­tov­ne pri­po­me­núť zá­klad­ný vý­kla­do­vý pos­tu­lát v prá­ve (kto­rý už opa­ko­va­ne vy­jad­ril aj ús­tav­ný súd), že dos­lov­ný ja­zy­ko­vý vý­klad nie je mož­né pre­ce­ňo­vať (a me­cha­nic­ky ap­li­ko­vať pod­ľa zá­sa­dy, že čo nie je evi­den­tne ja­zy­ko­vo vy­jad­re­né v texte zá­ko­na neexis­tu­je), pre­to­že ja­zy­ko­vý vý­klad je len pr­vot­né prib­lí­že­nie sa k ap­li­ko­va­nej práv­nej nor­me, ja­zy­ko­vý vý­klad je len vý­cho­dis­kom pre ob­jas­ne­nie a ujas­ne­nie si zmys­lu a úče­lu práv­nej nor­my, k čo­mu nás­led­ne slú­žia aj ďal­šie pos­tu­py, nap­rík­lad lo­gic­ký a sys­te­ma­tic­ký vý­klad a po­dob­ne.

 Po­kiaľ ide o ďal­šiu časť ná­mie­tok JUDr. Ma­tú­ša Har­ka­bu­sa, kto­ré sa tý­ka­jú vý­kla­du to­ho, ke­dy pá­cha­teľ vy­po­ve­dá ako sve­dok vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci (te­da, čo je mož­né po­va­žo­vať za „vlas­tnú tres­tnú vec“), tak tam JUDr. Ma­túš Har­ka­bus ar­gu­men­tu­je v pod­sta­te len tak, že jed­no tres­tné ko­na­nie sa bu­de tý­kať skrá­te­nia da­ne a dru­hé sa bu­de tý­kať vy­mys­le­nej krá­de­že a pre­to ide o úpl­ne iný sku­tok a nej­de o vec pá­cha­te­ľa. JUDr. Ma­túš Har­ka­bus tu opo­me­nul, že prá­ve po­da­nie nep­rav­di­vé­ho tres­tné­ho ozná­me­nia pá­cha­te­ľom je pod­sta­tou je­ho ko­na­nia, aby za­kr­yl trest­ný čin, kto­rý spá­chal a pre­to sa mu­sí tý­kať prá­ve ko­na­nia, kto­rý spá­chal. Nap­rík­lad pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry ozná­mi lú­pež fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­ré mu bo­li zve­re­né, aby tak za­kr­yl ich spre­ne­ve­ru, te­da vy­po­ve­dá o nás­led­ku svo­jej tres­tnej čin­nos­ti, o tom, že fi­nan­čné pros­tried­ky bo­li od­ňa­té z dis­po­zí­cie ich vlas­tní­ka, av­šak ako ko­na­nie, kto­ré ten­to nás­le­dok spô­so­bí uve­die nep­rav­di­vo lú­pež­né ko­na­nie. Je zjav­né, že sa ta­ká­to lži­vá vý­po­veď tý­ka tres­tnej čin­nos­ti tej­to oso­by a to „zmiz­nu­tia“ zve­re­ných fi­nan­čných pros­tried­kov. Pá­cha­teľ te­da nás­led­ne vy­po­ve­dá o skut­ko­vých okol­nos­tiach ako sve­dok, kto­ré sa tý­ka­jú je­ho tres­tnej čin­nos­ti a je jed­no ako tie­to skut­ko­vé okol­nos­ti práv­ne kva­li­fi­ku­je po­li­cajt, či ako kon­krét­ne vy­me­dzí sku­tok do opi­su skut­ko­vej ve­ty uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia (tre­ba zrej­me pri­po­me­núť, že pod­stat­ným tu je spá­chanie tres­tné­ho či­nu pá­cha­te­ľom, kto­ré tvo­rí ur­či­tý skut­ko­vý dej oh­ľad­ne kto­ré­ho po­dá­va vy­mys­le­né tres­tné ozná­me­nie, pri­čom opis skut­ko­vej ve­ty uve­de­ný v uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia je po­tom už len ur­či­tý „vý­sek“ toh­to skut­ko­vé­ho de­ja, kto­rý je z čas­ti nep­rav­di­vý, av­šak aj ten­to „vý­sek“ má bez­pros­tred­nú prí­čin­nú sú­vis­losť s tres­tnou čin­nos­ťou pá­cha­te­ľa a sú­vi­sí s ňou).

 Bo­lo už uve­de­né v mo­jom pred­chá­dza­jú­com prís­pev­ku, že ak pá­cha­teľ nap­rík­lad scho­vá, zni­čí ale­bo poš­ko­de­ní úč­tov­né dok­la­dy, aby tak sťa­žil od­ha­le­nie spá­chania da­ňo­vé­ho tres­tné­ho či­nu (to bo­lo pô­vod­ne pred­me­tom po­le­mi­ky) ide o po­doz­re­nie mi­ni­mál­ne zo spá­chania tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie pod­ľa § 259 ods. 2 písm. b) Tr. zák. (nap­rík­lad neu­pot­re­bi­teľ­nosť úč­tov­ných dok­la­dov v zmys­le tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty mô­že spo­čí­vať aj v ich scho­va­ní, či za­ta­je­ní) a te­da ak ta­ká­to oso­ba vy­po­ve­dá o úč­tov­ných dok­la­doch v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pre trest­ný čin krá­de­že (že mu bo­li úč­tov­né dok­la­dy od­cu­dze­né), tak vy­po­ve­dá o svo­jej tres­tnej čin­nos­ti a to o tres­tnej čin­nos­ti, kto­rá sa tý­ka mi­ni­mál­ne tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie. Pod­sta­tou skut­ko­vé­ho de­ja je to, že nie sú dos­tup­né úč­tov­né dok­la­dy s tým, že v opi­se skut­ko­vej ve­ty uve­de­nej v uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia je ne­dos­tup­nosť úč­tov­ných dok­la­dov na­via­za­ná na ich od­cu­dzenie, pri­čom v sku­toč­nos­ti má byť na­via­za­ná na ich zni­če­nie pá­cha­te­ľom (stá­le ide o ten is­tý skut­ko­vý dej spo­čí­va­jú­ci v ne­dos­tup­nos­ti úč­tov­ných dok­la­dov ako nás­led­ku). Ak tu nej­de o tres­tnú vec pá­cha­te­ľa, kto­rý sám zni­čil úč­tov­né dok­la­dy a tým spá­chal trest­ný čin, mi­ni­mál­ne, skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a úč­tov­nej evi­den­cie, tak o ko­ho tres­tnú vec ide? Po­da­nie lži­vé­ho tres­tné­ho ozná­me­nia je tak sú­čas­ťou do­kon­čo­va­nia už spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu (nap­rík­lad uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a úč­tov­nej evi­den­cie) a pre­to sa pá­cha­teľ ne­mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de, na­koľ­ko, ako už bo­lo uve­de­né, ne­mô­že byť, ob­sa­ho­vo, sved­kom vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci (nespĺňa te­da ná­le­ži­tos­ti sub­jek­tu toh­to tres­tné­ho či­nu). Tvá­riť sa, že nej­de o tres­tnú vec pá­cha­te­ľa, kto­rý sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie len pre­to, že po­li­cajt sku­tok práv­ne kva­li­fi­ku­je ako trest­ný čin krá­de­že po­va­žu­jem za čis­tý a bez­bre­hý for­mal­izmus (opä­tov­ne tre­ba zdô­raz­niť, že pá­cha­teľ vy­po­ve­dá o úč­tov­ných dok­la­doch, kto­ré sám zni­čil a pre­to ide o je­ho tres­tnú vec tý­ka­jú­cu sa ne­dos­tup­nos­ti úč­tov­ných dok­la­dov).

 Na to, aby or­gán roz­ho­du­jú­ci vo ve­ci mo­hol po­sú­diť či ide o tres­tnú vec pá­cha­te­ľa, te­da vec, kto­rá vec­ne a bez­pros­tred­ne sú­vi­sí s tres­tnou čin­nos­ťou pá­cha­te­ľa a v kto­rej ne­mô­že byť sved­kom, mu­sí mať o tej­to tres­tnej čin­nos­ti ve­do­mosť a to as­poň v hru­bých ry­soch, kto­rá však ne­mô­že byť za­lo­že­ná len na sub­jek­tív­nych dom­nien­kach. Ak by sme pou­ži­li vy­ššie uve­de­ný prík­lad s úč­tov­ný­mi dok­lad­mi, tak ak by sa v ko­na­ní ve­de­nom o tres­tnom či­ne krá­de­že, kto­ré ini­cio­val prá­ve pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia hos­po­dár­skej a úč­tov­nej evi­den­cie zis­ti­lo len to, že k žiad­ne­mu tres­tné­mu či­nu krá­de­že prísť ne­moh­lo, av­šak ne­po­da­ri­lo by sa zis­tiť v dôs­led­ku aké­ho kon­krét­ne­ho ko­na­nia (a ko­ho ko­na­nia) úč­tov­né dok­la­dy „zmiz­li“ mo­hol by byť ta­ký­to pá­cha­teľ pos­ti­ho­va­ný za trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de pre­to­že by neexis­to­va­lo nič, čo by ho moh­lo spo­jiť so „zmiz­nu­tím“ úč­tov­ných dok­la­dov (ok­rem ur­či­tých sub­jek­tív­nych do­ha­dov a dom­nie­nok), te­da ne­bo­lo by tu nič čo by opod­stat­ňo­va­lo zá­ver (ve­do­mosť štát­nych or­gá­nov), že v tres­tnej ve­ci vy­po­ve­dal ako sve­dok prá­ve pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a úč­tov­nej evi­den­cie. Po­dob­ne to bo­lo aj v prí­pa­de, kto­rý rie­šil Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va vo ve­ci Weh pro­ti Ra­kús­ku (a kto­rý uvá­dza vo svo­jom prís­pev­ku JUDr. Ma­túš Har­ka­bus), kde (tak ako ci­tu­je z od­ôvod­ne­nia sú­du) sa ne­vie­dlo ko­na­nie vo­či sťa­žo­va­te­ľo­vi pre prek­ro­če­nie rých­los­ti, ale bol po­ku­to­va­ný len za pos­kyt­nu­tie nep­rav­di­vej in­for­má­cie s tým, že štát­ne or­gá­ny ne­ma­li žiad­ne po­doz­re­nie, že to bol prá­ve sťa­žo­va­teľ, kto prek­ro­čil rých­losť. V tej­to ve­ci te­da štát­ne or­gá­ny ne­ma­li re­le­van­tné po­doz­re­nie (ok­rem dom­nie­nok), že pá­cha­te­ľom skut­ku (v da­nom prí­pa­de prek­ro­če­nia rých­los­ti) bol prá­ve sťa­žo­va­teľ, te­da re­čou na­šej práv­nej ter­mi­no­ló­gie, neš­lo o vý­po­veď oso­by v ko­na­ní kto­rá by sa tý­ka­la je­ho tres­tnej ve­ci (pres­nú vnút­roš­tát­nu úp­ra­vu ob­jek­tív­nej zod­po­ved­nos­ti v Ra­kús­ku však ne­poz­nám a jej vý­klad a po­rov­na­nie s práv­nou úp­ra­vou SR ne­po­dal ani JUDr. Ma­túš Har­ka­bus).

 V praxi v SR však k ta­kým­to prí­pa­dom pri­chá­dza spo­ra­dic­ky, na­koľ­ko vo väč­ši­ne prí­pa­dov, v kto­rých sa „od­ha­lí“ kla­ma­nie sved­ka sa zá­ro­veň zis­tí aj to že doš­lo k spá­chaniu ur­či­té­ho tres­tné­ho či­nu a po­da­nie lži­vé­ho tres­tné­ho ozná­me­nia bo­lo len pros­tried­kom na do­ko­na­nie tres­tné­ho či­nu (nap­rík­lad prí­pa­dy uvá­dza­né v mo­jom pred­chá­dza­jú­com prís­pev­ku, kto­ré sa tý­ka­jú pois­ťo­va­cích pod­vo­dov), či do­kon­če­nie tres­tné­ho či­nu, prí­pad­ne ide len o sna­hu za­kryť spá­chanie tres­tné­ho či­nu (to je prík­lad aj spo­mí­na­ných úč­tov­ných dok­la­dov). Po­kiaľ ide o úč­tov­né dok­la­dy tak mô­žem spo­me­núť prík­lad z praxe, s kto­rým som sa stre­tol eš­te ako pro­ku­rá­tor. Pod­ni­ka­te­ľo­vi hro­zi­la da­ňo­vá kon­tro­la o kto­rej sa doz­ve­del a pre­to sa roz­ho­dol zlik­vi­do­vať svo­je úč­tov­níc­tvo. Ro­bil to cel­kom pri­mi­tív­ne, na­koľ­ko úč­tov­níc­tvo pá­lil vo svo­jej zá­hra­de pred ro­din­ným do­mom. Keď­že tých úč­tov­ných dok­la­dov bo­lo po­mer­ne ve­ľa, pá­lil ich spo­loč­ne s dvo­mi ďal­ší­mi oso­ba­mi a to po­čas dvoch dní. Ná­ho­da chce­la, že su­se­dom pod­ni­ka­te­ľa bol da­ňo­vý po­rad­ca, kto­rý si ne­mo­hol nev­šim­núť dvoj­dňo­vú vat­ru na zá­hra­de su­se­da ako aj zvyš­ky úč­tov­ných dok­la­dov, kto­ré mu vie­tor fú­kal do zá­hra­dy. Tie­to zvyš­ky úč­tov­ných dok­la­dov zbie­ral a fo­tog­ra­fic­ky za­zna­me­ná­val ko­na­nie v zá­hra­de pod­ni­ka­te­ľa (tu po­ne­chaj­me bo­kom zá­kon­nosť vy­ho­to­vo­va­nia tých­to fo­tog­ra­fic­kých sní­mok). Pod­ni­ka­teľ nás­led­ne po­dal tres­tné ozná­me­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu krá­de­že (úč­tov­né dok­la­dy mu ma­li byť od­cu­dze­né z au­ta, kto­rým ich pre­vá­žal), av­šak nás­led­ne pri­šiel ce­lú vec ozná­miť aj su­sed pod­ni­ka­te­ľa a do­nie­sol aj fo­tog­ra­fie a po­mer­ne veľ­ké množ­stvo zvyš­kov úč­tov­ných dok­la­dov. Or­gán roz­ho­du­jú­ci vo ve­ci te­da na­do­bu­dol re­le­van­tné po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie pod­ľa § 259 ods. 2 písm. b) Tr. zák. zo stra­ny pod­ni­ka­te­ľa a tým na­do­bu­dol aj ve­do­mosť o tom, že je­ho lži­vé sve­dec­tvo má bez­pros­tred­ný a vec­ný sú­vis prá­ve s je­ho tres­tnou čin­nos­ťou. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu, na zá­kla­de pra­vid­la, že pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu ne­mô­že byť zá­ro­veň sved­kom vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci, bo­lo roz­hod­nu­té, že tres­tnop­ráv­ny pos­tih za trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de nep­ri­chá­dza do úva­hy (ne­dos­ta­tok v ná­le­ži­tos­ti sub­jek­tu) a pre­to bol pod­ni­ka­teľ tres­tne stí­ha­ný len za vy­ššie uve­de­ný trest­ný čin pro­ti hos­po­dár­skej dis­cip­lí­ne (sa­moz­rej­me, nik­to ne­ni­čí úč­tov­né dok­la­dy len „z dl­hej chví­le“, av­šak po­doz­re­nie z da­ňo­vé­ho tres­tné­ho či­nu sa pod­ni­ka­te­ľo­vi preu­ká­zať ne­po­da­ri­lo a skon­či­lo len v ro­vi­ne úva­hy, že kaž­dé ko­na­nie má svo­je prí­či­ny, av­šak tie­to prí­či­ny sa preu­ká­zať ne­po­da­ri­lo). Ten­to prík­lad uvá­dzam pre­to, že tres­tnop­ráv­ny pos­tih hro­zí to­mu kto kri­vo vy­po­ve­dá ako sve­dok o svo­jej tres­tnej čin­nos­ti vždy, pre­to­že ak štát ne­bu­de mať ve­do­mosť o je­ho tres­tnej čin­nos­ti, kto­rú sa sna­ží svo­jou nep­rav­di­vou sve­dec­kou vý­po­ve­ďou za­kryť, a nás­led­ne prav­da vy­jde naj­avo, bu­de mu hro­ziť trest­ný pos­tih pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de a ak prav­da vy­jde naj­avo s tým, že sa re­le­van­tne „od­kry­je“ sa­mot­ná tres­tná čin­nosť, tak pá­cha­te­ľo­vi hro­zí trest­ný pos­tih prá­ve za ten­to trest­ný čin, kto­rý sa sna­žil nep­rav­di­vou sve­dec­kou vý­po­ve­ďou za­kryť. Nej­de tu te­da o žiad­nu imu­ni­tu pre pá­cha­te­ľov pri tres­tnom či­ne kri­vej vý­po­ve­de ako sa myl­ne dom­nie­va JUDr. Ma­túš Har­ka­bus, pre­to­že tres­tnop­ráv­ny pos­tih ta­ké­mu­to pá­cha­te­ľo­vi neh­ro­zí len v prí­pa­de, ak sa ne­po­da­rí zis­tiť, že pá­cha­teľ kla­mal a ani to, že kla­mal aby za­kr­yl svo­ju tres­tnú čin­nosť oh­ľad­ne kto­rej vy­po­ve­dal. V ta­kom­to prí­pa­de ne­bu­de sa­moz­rej­me vy­vo­dzo­va­ná tres­tná zod­po­ved­nosť, le­bo „nič ne­bo­lo preu­ká­za­né“ (tres­tné stí­ha­nie, kto­ré bo­lo za­ča­té na pod­kla­de nep­rav­di­vé­ho tres­tné­ho ozná­me­nia oh­ľad­ne od­cu­dzenia úč­tov­ných dok­la­dov bu­de nás­led­ne pre­ru­še­né), av­šak to sa tý­ka aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho ko­na­nia ve­de­né­ho pre aký­koľ­vek trest­ný čin.

 Po­kiaľ JUDr. Ma­túš Har­ka­bus uvá­dza vo svo­jom prís­pev­ku prí­pad Allen pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu, tak pod­ľa ním uvá­dza­né­ho po­pi­su dô­vo­dov roz­hod­nu­tia bol pán Allen vy­zva­ný, aby pred­lo­žil zá­zna­my oh­ľad­ne sta­vu svoj­ho ob­chod­né­ho ma­jet­ku, pri­čom pred­lo­žil nes­práv­ne úda­je a za­ta­jil je­ho pod­stat­né čas­ti. Z po­pi­su od­ôvod­ne­nia pri­tom vy­plý­va, že bol tres­tne pos­tih­nu­tý prá­ve za pos­kyt­nu­tie tej­to nep­rav­di­vej in­for­má­cie. Nie je mi cel­kom zrej­mé ako sa ten­to prí­pad do­tý­ka pre­jed­ná­va­nej spor­nej prob­le­ma­ti­ky, pre­to­že aj v pod­mien­kach SR by bol tres­tne pos­tih­nu­teľ­ný nap­rík­lad za trest­ný čin ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia (§ 243a Tr. zák. – pá­cha­teľ uve­de­nie nep­rav­di­vé úda­je vo vy­hlá­se­ní o svo­jom ma­jet­ku) ale­bo už nie­koľ­kok­rát uvá­dza­né­ho tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie (§ 259 Tr. zák. – pá­cha­teľ uve­die nep­rav­di­vé ale­bo hru­bo skres­ľu­jú­ce úda­je ale­bo za­ta­jí úda­je vo vý­ka­zoch slú­žia­cich nap­rík­lad na kon­tro­lu úč­tov­níc­tva). V pod­sta­te iš­lo v tom­to prí­pa­de o po­da­nie nep­rav­di­vé­ho da­ňo­vé­ho priz­na­nia, čo je v na­šich práv­nych pod­mian­kach mož­né tres­tnop­ráv­ne san­kcio­no­vať aj ako trest­ný čin skrá­te­nia da­ne (prí­pad­ne aj za si­tuácie, keď vô­bec žiad­ne da­ňo­vé priz­na­nie po­da­né ne­bo­lo ho­ci mal da­ňo­vý sub­jekt príj­my po­dlie­ha­jú­ce da­ni). Pán Allen bol pos­tih­nu­tý, a tak by to bo­lo aj v pod­mien­kach SR, pri­már­ne za pos­kyt­nu­tie ob­sa­hu nep­rav­di­vej in­for­má­cie (ob­sah in­for­má­cie bol tres­tným či­nom sám o se­be) a nie za to, že ten­to ob­sah pos­ky­tol vo for­me ur­či­tej vý­po­ve­de (tak je to aj pri vy­ššie uvá­dza­ných tres­tných či­noch, pri kto­rých sa vô­bec ne­vy­ža­du­je, aby nep­rav­di­vá in­for­má­cia ma­la for­mu ús­tnej nep­rav­di­vej vý­po­ve­de, pre­to­že sa tres­tá ob­sah a nie for­ma pos­kyt­nu­tia in­for­má­cie). Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va tu dos­pel k zá­ve­ru, že prá­vo neob­vi­ňo­vať se­ba sa­mé­ho nej­de tak ďa­le­ko, aby za­hŕňa­lo prá­vo od­miet­nuť po­dať da­ňo­vé priz­na­nie. Ar­gu­men­tá­cia JUDr. Ma­tú­ša Har­ka­bu­sa tým­to prí­pa­dom je pre­to zjav­ne po­chyb­ná, pre­to­že sa ne­tý­ka prob­le­ma­ti­ky, kto­rá je pred­me­tom na­šej po­le­mi­ky.

 Len pre úpl­nosť by som pri­po­me­nul, že Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va ne­vyk­la­dá zna­ky skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov jed­not­li­vých kra­jín, kto­ré spa­da­jú pod je­ho pô­sob­nosť, a ani neur­ču­je tres­tnú po­li­ti­ku jed­not­li­vých štá­tov. Ak vý­klad prá­va vnút­roš­tát­ny­mi or­gán­mi, či prá­vo sa­mo nie je v roz­po­re s Do­ho­vo­rom, ne­má s ním prob­lém ani Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va, kto­rý ak­cep­tu­je aj roz­lič­nosť práv­nych po­riad­kov jed­not­li­vých štá­tov. Nie je mi zná­me, že by Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va v niek­to­rom zo svo­jich roz­hod­nu­tí na­mie­tal pro­ti vý­kla­du prá­va, kto­ré sta­no­vu­je pra­vid­lo, že pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu ne­mô­že byť zá­ro­veň sved­kom vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci, res­pek­tí­ve, že by do­kon­ca tvr­dil, že ta­ký­to vý­klad je v roz­po­re s Do­ho­vo­rom (na­po­kon, Do­ho­vor sa tý­ka zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd me­dzi kto­ré roz­hod­ne ne­pat­rí dom­ne­lé prá­vo štát­nych or­gá­nov na prav­du).

 Či­ta­teľ toh­to prís­pev­ku si ur­či­te vši­mol, že tak ako vo svo­jom pred­chá­dza­jú­com prís­pev­ku tak aj do­po­siaľ som sa, pri svo­jom vý­kla­de, nez­mie­nil o zá­ka­ze do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu. Je to tak pre­to (a to už bo­lo naz­na­če­né vy­ššie), že tá­to zá­sa­da ne­pos­ky­tu­je žiad­ne hmot­nop­ráv­ne vo­dít­ka k to­mu ako vy­kla­dať po­jem sve­dok v zmys­le zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de. Na­po­kon, zá­kaz do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu ta­ké­to am­bí­cie ani ne­má, pre­to­že nej­de o vý­kla­do­vé pra­vid­lo. Prá­ve pre­to mi nie je cel­kom jas­né pre­čo s tým­to zá­ka­zom JUDr. Ma­túš Har­ka­bus (ale­bo len s ním) stá­le ope­ru­je pri spor­nej prob­le­ma­ti­ke a pre­čo všet­ky ar­gu­men­ty zu­žu­je len na to, či oso­ba prí­de sa­ma, dob­ro­voľ­ne sved­čiť bez pred­vo­la­nia ale­bo či je na vý­sluch pred­vo­la­ná štát­nym or­gá­nom. To­to roz­lí­še­nie mô­že mať svoj vý­znam pri vý­kla­de zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu, av­šak ne­má žiad­ny vý­znam pre vý­klad poj­mu sve­dok v zmys­le zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de. Zá­kaz do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu sa tý­ka da­nej prob­le­ma­ti­ky len ok­ra­jo­vo (či skôr dopl­nko­vo). Tu tre­ba opä­tov­ne zo­pa­ko­vať, že to či mô­že byť niek­to po­va­žo­va­ný za sved­ka ako sub­jekt zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de ale­bo ne­mô­že, res­pek­tí­ve kto­rú tres­tnú vec a ke­dy mož­no po­va­žo­vať za „vec pá­cha­te­ľa“ v kto­rej ne­mô­že byť zá­ro­veň aj sved­kom zá­vi­sí od vý­kla­du tých­to práv­nych otá­zok a nie od zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu.

 To, že kon­cep­cia JUDr. Ma­tú­ša Har­ka­bu­sa, kto­rá sa za­me­ria­va len na to, či niek­to dob­ro­voľ­ne prí­de na po­lí­ciu ozná­miť spá­chanie vy­mys­le­né­ho tres­tné­ho či­nu ale­bo či je pred­vo­la­ný po­lí­ciou na vy­ko­na­nie sve­dec­kej vý­po­ve­de (a pod­ľa to­ho ur­ču­je či ide o ko­na­nie sú­lad­né so zá­ka­zom do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu ale­bo nie) je vy­slo­ve­ne neudr­ža­teľ­ná pri rie­še­ní spor­né­ho mo­de­lo­vé­ho prí­pa­du mož­no de­monštro­vať na tom, že ak v praxi niek­to po­dá­va tres­tné ozná­me­nie (a je bez vý­zna­mu, či je prav­di­vé ale­bo nep­rav­di­vé) kon­čí je­ho ak­tív­ne (dob­ro­voľ­né) ko­na­nie prá­ve po­da­ním tres­tné­ho ozná­me­nia. Ďal­šie ko­na­nie, po po­da­ní tres­tné­ho ozná­me­nia, je už ve­cou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré mu­sia prev­ziať ak­ti­vi­tu a roz­hod­núť o po­da­nom tres­tnom ozná­me­ní a sú po­vin­né ko­nať z úrad­nej po­vin­nos­ti a zis­ťo­vať skut­ko­vý stav ve­ci o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti a to v roz­sa­hu pot­reb­nom na roz­hod­nu­tie (§ 2 ods. 10 Tr. por.). Ak te­da pá­cha­teľ da­ňo­vé­ho tres­tné­ho či­nu po­dá vy­mys­le­né tres­tné ozná­me­nie, že mu bo­li od­cu­dze­né úč­tov­né dok­la­dy (pri­čom tie­to dok­la­dy sám zni­čil) kon­čí je­ho ak­tív­ne ko­na­nie vo vzťa­hu k štá­tu tým­to ko­na­ním. Prí­pad­né za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci je už ak­ti­vi­tou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré nás­led­ne, po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, pred­vo­lá­va­jú ozna­mo­va­te­ľov, aby priš­li zo­pa­ko­vať svo­je úda­je z tres­tné­ho ozná­me­nia do zá­pis­ni­ce o vý­po­ve­di sved­ka (prí­pad­ne sved­ka – poš­ko­de­né­ho). Z toh­to poh­ľa­du ne­mož­no po­va­žo­vať vy­ko­na­nie sve­dec­kej vý­po­ve­de za dob­ro­voľ­né, pre­to­že je vždy ini­cio­va­né or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, kto­rý mu­sí „spro­ces­niť“ po­da­né tres­tné ozná­me­nie po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia. Ak by sme pri­ja­li po­chyb­nú kon­cep­ciu JUDr. Ma­tú­ša Har­ka­bu­sa o zá­ka­ze do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu ako pod­stat­né­mu ar­gu­met­nu v spor­nom mo­de­lo­vom prí­pa­de, mu­se­li by sme dos­pieť k zá­ve­ru, že pred­vo­la­nie pá­cha­te­ľa po­lí­ciou k sve­dec­kej vý­po­ve­di v uve­de­nom prí­pa­de je vždy ne­dob­ro­voľ­né (zo stra­ny pá­cha­te­ľa, kto­ré­ho ak­ti­vi­ta kon­čí po­da­ním vy­mys­le­né­ho tres­tné­ho ozná­me­nia) a vždy pôj­de o ak­tív­ne ko­na­nie zo stra­ny štá­tu (pred­vo­la­nie ozna­mo­va­te­ľa na vý­sluch sved­ka po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia), kto­ré už s ak­ti­vi­tou pá­cha­te­ľa ne­má pod­stat­ný sú­vis, na­koľ­ko or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sú po­vin­né ko­nať z úrad­nej po­vin­nos­ti a prá­ve oni pot­re­bu­jú (z hľa­dis­ka práv­nej úp­ra­vy), aby ozna­mo­va­teľ zo­pa­ko­val svo­je úda­je z tres­tné­ho ozná­me­nia do sve­dec­kej vý­po­ve­de (sa­mot­ný ozna­mo­va­teľ ne­pot­re­bu­je vy­po­ve­dať ako sve­dok, pre­to­že mu sta­čí len to, že svo­jim tres­tným ozná­me­ním „spus­til“ tres­tné ko­na­nie). Teória JUDr. Ma­tú­ša Har­ka­bu­sa by po­tom, pa­ra­doxne, vied­la k zá­ve­ru, že tres­tné stí­ha­nie pá­cha­teľ kto­rý po­dá vy­mys­le­né tres­tné ozná­me­nie, kto­ré nás­led­ne „potvr­dí“ aj vo svo­jej vý­po­ve­di v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, by bo­lo vždy v roz­po­re so zá­ka­zom do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu, pre­to­že ta­ký­to sve­dok by vždy vy­po­ve­dal až na pod­kla­de pred­vo­la­nia zo stra­ny po­lí­cie (je­ho nás­led­ná sve­dec­ká vý­po­veď po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia by ne­bo­la nik­dy dob­ro­voľ­ná z poh­ľa­du na zá­kla­de ko­ho ak­ti­vi­ty sa dos­tal na po­lí­ciu vy­po­ve­dať ako sve­dok). Ce­lá kon­cep­cia vy­sta­va­ná JUDr. Ma­tú­šom Har­ka­bu­som te­da zly­há­va pre­to, že rie­še­nie spor­nej prob­le­ma­ti­ky, v pr­vom ra­de, ne­sú­vi­sí bez­pros­tred­ne so zá­ka­zom do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu (v ju­di­ka­tú­re sa pou­ží­va iba pod­por­ne, či skôr dopl­nko­vo na zvý­raz­ne­nie to­ho, že pá­cha­teľ ne­mô­že byť sved­kom vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci a pre­to by ne­mal byť vy­po­čú­va­ný ako sve­dok a tak pria­mo, či ne­pria­mo nú­te­ný k sve­dec­kej vý­po­ve­di) a v dru­hom ra­de pre­to, že dob­ro­voľ­né dos­ta­ve­nie sa k vy­ko­na­niu sve­dec­kej vý­po­ve­de v spor­nom mo­de­lo­vom prí­pa­de jed­no­du­cho neexis­tu­je, pre­to­že vždy ide o ak­ti­vi­tu štá­tu vo­či ozna­mo­va­te­ľo­vi.

 Po­kiaľ ide o his­to­ric­ký exkurz po­da­ný JUDr. Ma­tú­šom Har­ka­bu­som k zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu na pod­kla­de súd­nych roz­hod­nu­tí v USA (v sú­vis­los­ti s tres­tným či­nom kri­vej vý­po­ve­de), tak je nut­né uviesť, že iš­lo o po­kus o tzv. kom­pa­ra­tív­ny vý­klad prá­va, av­šak ab­so­lút­ne za­vá­dza­jú­ci. Kom­pa­ra­tív­ny (po­rov­ná­va­cí) vý­klad prá­va, t. j. vý­klad prá­va s oh­ľa­dom na práv­nu úp­ra­vu ob­siah­nu­tú v iných štá­toch je mož­né ra­cio­nál­ne pou­žiť ako rie­še­nie ur­či­té­ho prob­lé­mu len v prí­pa­doch, keď sú práv­ne úp­ra­vy v po­rov­ná­va­ných štá­toch rov­na­ké (ale­bo veľ­mi po­dob­né). Cu­dzie prá­vo, či vý­sled­ky cu­dzej práv­nej ve­dy (vrá­ta­ne cu­dzej ju­di­ka­tú­ry) mož­no te­da pou­žiť len v prí­pa­doch ak sú v sú­la­de s práv­nym po­riad­kom SR. Ale­bo po­ve­da­né inak, vy­chá­dza sa z to­ho, že ak rov­na­ký prob­lém, pri rov­na­kej práv­ne úp­ra­ve aj v po­rov­ná­va­nom práv­nom po­riad­ku bol už vy­rie­še­ný (nap­rík­lad ju­di­ka­tú­rou) ide o rie­še­nie, kto­ré je mož­né pou­žiť pri inter­pre­tá­cii prá­va aj v pod­mien­kach SR (prá­ve pre­to je kom­pa­ra­tív­ny vý­klad prá­va čas­to pou­ží­va­ný pri po­rov­ná­va­ní s práv­nou úp­ra­vou v ČR, na­koľ­ko tá je v mno­hých sme­roch rov­na­ká ako v SR a vý­sled­ky ju­di­ka­tú­ry sú­dov ČR sa pre­to bež­ne vy­uží­va­jú pri rie­še­ní práv­nych prob­lé­mov, kto­ré pri zhod­nej práv­nej úp­ra­ve už bo­li vy­rie­še­né tou­to čes­kou ju­di­ka­tú­rou, či bo­li vy­rie­še­né čes­kou práv­nou ve­dou, kto­rej vý­sled­ky rie­še­ní sú ob­siah­nu­té naj­mä v ko­men­tá­roch). Ak sa však, len vo všeo­bec­nos­ti, za­me­ria­me na práv­nu úp­ra­vu (či ju­di­ka­tú­ru) v USA, zis­tí­me, že tá je úpl­ne od­liš­ná od práv­nej úp­ra­vy v SR. V ko­na­ní pred sú­dom v USA (ale nap­rík­lad aj v Ka­na­de) to­tiž všet­ky oso­by vy­po­ve­da­jú vždy len v pos­ta­ve­ní sved­ka. USA ne­poz­ná, v ko­na­ní pred sú­dom, vý­sluch ob­ža­lo­va­né­ho, či nap­rík­lad znal­ca, ale poz­ná len vý­sluch sved­ka. Pre­to aj keď sa ob­ža­lo­va­ný roz­hod­ne vy­po­ve­dať v ko­na­ní pred sú­dom, vy­po­ve­dá ako sve­dok. Všet­ky oso­by, kto­ré vy­po­ve­da­jú v ko­na­ní pred sú­dom ma­jú te­da pos­ta­ve­nia sved­kov a všet­ky sú aj pred vý­po­ve­ďou pou­čo­va­né o tres­tných nás­led­koch kri­vej vý­po­ve­de (to sa tý­ka aj ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý je v ko­na­ní pred sú­dom pou­čo­va­ný ako sve­dok a ak sa roz­hod­ne vy­po­ve­dať má pos­ta­ve­nie sved­ka). Ak by sme pou­ži­li na­šu práv­nu ter­mi­no­ló­giu na práv­ne po­me­ry v USA, tak sub­jekt tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de v USA je všeo­bec­ný (nie špe­ciál­ny ako v SR), t. j. toh­to tres­tné­ho či­nu sa mô­že do­pus­tiť kto­koľ­vek, pri­čom sta­čí aby sa tak sta­lo po for­mál­nom pou­če­ní. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že kom­pa­ra­tív­ny vý­klad prá­va pri USA nie je mož­né pou­žiť pri inter­pre­tá­cii prá­va v SR, na­koľ­ko ide o di­amet­rál­ne od­liš­nú prá­vu úp­ra­vu, kto­rá v ko­na­ní pred sú­dom, pri vý­po­ve­diach, ne­roz­li­šu­je me­dzi ob­ža­lo­va­ným a sved­kom, ale poz­ná len sved­ka (práv­na úp­ra­va v USA tak mô­že slú­žiť len ako prí­pad­ná in­špi­rá­cia pre zá­ko­no­dar­cu v SR, či nie je pot­reb­né zme­niť práv­nu úp­ra­vu v SR, av­šak ako inter­pre­tač­ná po­môc­ka pri rie­še­ní spor­ných si­tuá­cií by sa da­la pou­žiť len v prí­pa­de, ak by aj práv­na úp­ra­va v SR ma­la všeo­bec­ný sub­jekt pri tres­tnom či­ne kri­vej vý­po­ve­de a ak by pria­mo zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu bo­li kon­ci­po­va­né tak, že sa ho do­pus­tí kto­koľ­vek kto bol for­mál­ne pou­če­ný ako sve­dok).

 K uve­de­né­mu je však nut­né do­dať, že ame­ric­ká prax, pod­ľa kto­rej sa ob­ža­lo­va­ní vy­po­čú­va­jú ako sved­ko­via a do­kon­ca pou­ču­jú aj o nás­led­koch kri­vej vý­po­ve­de je dl­ho­do­bo od­mie­ta­ná vo via­ce­rých štá­toch Euró­py a je čas­to kri­ti­zo­va­ná ako cel­kom nev­hod­ná a cu­dzia kon­ti­nen­tál­ne­mu tres­tné­mu prá­vu (poz­ri k to­mu nap­rík­lad Šámal, P.: Zá­klad­ní zá­sa­dy tres­tní­ho říze­ní v de­mok­ra­tic­kém sys­té­mu, Co­dex Bo­he­mia 1999). Od­bor­ná li­te­ra­tú­ra pri­tom cel­kom správ­ne va­ru­je naj­mä pred sle­pým pre­be­ra­ním rie­še­ní z cu­dzieho práv­ne­ho po­riad­ku a to len na pod­kla­de ob­ľú­be­nos­ti ur­či­tej cu­dzej práv­nej úp­ra­vy (na­priek to­mu, že úpl­ne od­liš­nej). To pla­tí hlav­ne po­kiaľ ide o práv­ne po­riad­ky štá­tov com­mon law, kde sa čas­to a me­cha­nic­ky pre­be­ra­jú, s veľ­kou ob­ľu­bou, ich práv­ne rie­še­nia a to aj keď sú ne­kon­zis­ten­tné s práv­nym po­riad­kom ČR (ale­bo SR) (k uve­de­né­mu poz­ri bliž­šie nap­rík­lad Mel­zer, F.: Me­to­do­lo­gie na­lé­za­ní prá­va, Úvod do práv­ní ar­gu­men­ta­ce, C.H.Beck 2010, kde autor, s pou­ka­zom na ra­kús­ku od­bor­nú li­te­ra­tú­ru, do­kon­ca ozna­ču­je bez­du­ché pre­be­ra­nie rie­še­ní z práv­nych po­riad­kov štá­tov com­mon law a to aj za si­tuácie, keď ide o úpl­ne od­liš­né práv­ne po­riad­ky, za práv­ny im­pe­rial­izmus. K práv­nej ar­gu­men­tá­cii poz­ri nap­rík­lad aj Tryz­na, J.: Práv­ní prin­ci­py a práv­ní ar­gu­men­ta­ce, Audi­to­rium, Pra­ha 2010).

 Struč­ný his­to­ric­ký exkurz ju­di­ka­tú­ry USA po­da­ný JUDr. Ma­tú­šom Har­ka­bu­som pre­to tre­ba uzat­vo­riť tak, že ide len o náčrt ju­di­ka­tú­ry bez náčr­tu práv­nej úp­ra­vy, kto­rý mô­že mať len in­špi­ra­tív­ny cha­rak­ter pre zá­ko­no­dar­cu v SR, av­šak je ne­pou­ži­teľ­ný za sú­čas­nej práv­nej úp­ra­vy v SR a pri rie­še­ní spor­né­ho prí­pa­du, kto­rý je pred­me­tom po­le­mi­ky me­dzi na­mi.

 Mož­no pre­to uza­vrieť, že pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu ne­mô­že byť sved­kom vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci (s vý­nim­kou čis­to pro­ces­ných si­tuá­cií, keď už je­ho tres­tná vec bo­la prá­vop­lat­ne skon­če­ná a má vy­po­ve­dať vo­či svo­jim spolu­pá­cha­te­ľom, res­pek­tí­ve keď je­ho tres­tná vec bo­la vy­lú­če­ná na sa­mos­tat­né ko­na­nie a má vy­po­ve­dať v pô­vod­nom ko­na­ní) a pre­to sa v tej­to svo­jej tres­tnej ve­ci ne­mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de. Na tom ne­mô­že nič zme­niť ani zá­kaz do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu, pre­to­že nej­de o spô­sob vý­kla­du prá­va. Na­po­kon, sa­mot­ný zá­kaz do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu za­ka­zu­je štát­nym or­gá­nom, aby nie­ko­ho nú­ti­li k se­baob­vi­ne­niu, av­šak ne­za­ka­zu­je, aby štát­ne or­gá­ny po­va­žo­va­li sved­ka za oso­bu od­liš­nú od pá­cha­te­ľa v je­de­nej a tej is­tej ve­ci (rov­na­ko zá­kaz do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu ne­za­ka­zu­je, aby štát­ne or­gá­ny od­miet­li vy­vo­diť tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť za spá­chanie tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de, ak sa nep­rav­di­vej sve­dec­kej vý­po­ve­de do­pus­til pá­cha­teľ oh­ľad­ne svo­jej tres­tnej čin­nos­ti).

Diskusia