Páchateľ ako svedok a jeho krivá výpoveď - niekoľko ďalších myšlienok

 

Či­ta­te­lia por­tá­lu www.prav­ne­lis­ty.sk a www.ucps.sk sa mô­žu už is­tý čas za­obe­rať po­le­mi­kou me­dzi mnou a JUDr. Pet­rom Šam­kom tý­ka­jú­cou sa vý­po­ve­de pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu ako sved­ka oh­ľad­ne toh­to tres­tné­ho či­nu a mož­né­ho je­ho pos­ti­hu pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de, ak oh­ľad­ne toh­to svoj­ho tres­tné­ho či­nu vy­po­ve­dá nep­rav­di­vo. Z do­te­raz uve­rej­ne­ných prís­pev­kov je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru zrej­mý od­liš­ný fi­lo­zo­fic­ko – práv­ny náh­ľad mňa a JUDr. Pet­ra Šam­ka na uve­de­né práv­ne prob­lé­my. Nie je mo­jou am­bí­ciou pres­vied­čať za kaž­dú ce­nu auto­ra ale­bo od­bor­nú ve­rej­nosť o „svo­jej prav­de“. Cie­ľom mo­jich pred­chá­dza­jú­cich prís­pev­kov bo­lo skôr po­núk­nuť al­ter­na­tív­ny poh­ľad v tej­to ob­las­ti a kri­ti­ku do­te­raj­šej praxe a ju­di­ka­tú­ry v SR. Pô­vod­ne som už ne­mal v úmys­le po­le­mi­ku me­dzi na­mi dvo­mi ďa­lej roz­ví­jať. Vzhľa­dom však na os­tat­ný prís­pe­vok JUDr. Pet­ra Šam­ka k tej­to té­me uve­rej­ne­ný na strán­ke- http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a195-nie­kol­ko-dal­sich-poz­na­mok-k-vy­kla­du-poj­mu-sve­dok-a-k-to­mu-ci-pa­cha­tel-mo­ze-byt-sved­kom-vo-svo­jej-vlas­tnej-tres­tnej-ve­ci - dňa 04. 01. 2013 som sa však roz­ho­dol rea­go­vať. Cie­ľom môj­ho sú­čas­né­ho (ve­rím, že struč­nej­šie­ho) textu bu­de zod­po­ve­dať otáz­ky, kto­ré mi autor im­pli­cit­ne ale­bo ot­vo­re­ne po­lo­žil v ozna­če­nom prís­pev­ku a po­núk­nuť vy­svet­le­nia  k niek­to­rým prob­le­ma­tic­kým čas­tiam do­te­raj­šej po­le­mi­ky. Ta­kis­to mám v úmys­le rea­go­vať na niek­to­ré tvr­de­nia JUDr. Pet­ra Šam­ka, kto­ré mo­je ar­gu­men­ty úče­lo­vo sta­va­jú do ab­sur­dnej po­lo­hy a im­pli­ku­jú zá­ve­ry, o kto­rých som nik­dy či­ta­te­ľa nep­res­vied­čal. Zá­ro­veň však chcem na­šu po­le­mi­ku obo­ha­tiť niek­to­rý­mi ďal­ší­mi my­šlien­ka­mi.

Pre­čo za sved­ka v prie­be­hu na­šej dis­ku­sie „me­cha­nic­ky“  po­va­žu­jem len oso­bu, kto­rá vy­po­ve­dá na zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu sved­ka po for­mál­nom pou­če­ní pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku?

Od­po­veď na tú­to otáz­ku je po­mer­ne jed­no­du­chá a pos­ky­tu­je ju sa­mot­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 Tres­tné­ho zá­ko­na. Pod­ľa § 346 ods. 1 Tr. zák. kto ako sve­dok v ko­na­ní pred sú­dom ale­bo v tres­tnom ko­na­ní ale­bo na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia v cu­dzi­ne pred pro­ku­rá­to­rom ale­bo po­li­caj­tom, ale­bo pred sud­com me­dzi­ná­rod­né­ho or­gá­nu uz­na­né­ho Slo­ven­skou re­pub­li­kou uve­die nep­rav­du o okol­nos­ti, kto­rá má pod­stat­ný vý­znam pre roz­hod­nu­tie, ale­bo kto ta­kú okol­nosť za­ml­čí, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy na je­den rok až päť ro­kov.       

Z tej­to di­kcie je zrej­mé, že sub­jekt tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de je ur­čo­va­ný nie­len poj­mom „sve­dok“ ale mu­sí byť inter­pre­to­va­ný aj v sú­vis­los­ti so znak­mi ob­jek­tív­nej strán­ky tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty (..v ko­na­ní pred sú­dom ale­bo v tres­tnom ko­na­ní..), t.j. mô­že ním byť len sve­dok po for­mál­nom pou­če­ní a vy­po­ču­tý „na zá­pis­ni­cu“. V tom­to zmys­le nes­po­chyb­ňu­jem, že po­jem „sve­dok“ ako chrá­ne­ná oso­ba v ust. § 139 ods. 1 písm. i/ Tr. zák. a pre úče­ly kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­stát je poj­mom šir­ším, za­hŕňa­jú­cim aj eš­te for­mál­ne ne­vy­po­ču­tých sved­kov. Po­tiaľ­to sa s JUDr. Pet­rom Šam­kom zrej­me zho­du­je­me. Nez­ho­du­je­me sa však v otáz­ke, či eš­te viac zú­žiť prá­ve onú už­šiu sku­pi­nu sved­kov, kto­rých má na mys­li ust. § 346 ods. 1 Tr. zák. Z toh­to uh­ľa poh­ľa­du mi nie je zrej­mé pri­rov­na­nie mo­jej kon­cep­cie ku kon­cep­cii, kto­rá by vy­ní­ma­la for­mál­ne ne­vy­po­ču­tých sved­kov spod ochra­ny § 139 ods. 1 písm. i/ Tr. zák. a kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­stát, kde má po­jem „sve­dok“ ne­po­chyb­ne šir­ší vý­znam, a to prá­ve kvô­li ab­sen­cii  zá­kon­né­ho textu „v ko­na­ní pred sú­dom ale­bo v tres­tnom ko­na­ní“. Ta­ké­to pri­rov­na­nie ide opač­ným sme­rom ako na­ša po­le­mi­ka, keď mi pod­sú­va vy­ní­ma­nie for­mál­ne ne­vy­po­ču­tých sved­kov spod ochra­ny us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na v kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­sta­tách. Ka­te­go­ri­zá­cia sved­kov na po­ten­ciál­nych (ma­te­riál­nych) a už vy­po­ču­tých (for­mál­nych) is­te­že ne­po­ru­šu­je žiad­ne us­ta­no­ve­nia zá­ko­na, čo je prá­ve da­né do­dat­kom „v ko­na­ní pred sú­dom ale­bo v tres­tnom ko­na­ní“ v ust. § 346 ods. 1 Tr. zák. a je­ho ab­sen­ciou v ust. § 139 ods. 1 písm. i/ Tr. zák. Pri tej­to ka­te­go­ri­zá­cii (vý­kla­de) je te­da mož­né kon­šta­to­vať práv­ny pod­klad. V tom­to zmys­le ide o zjav­nú de­zin­terpre­tá­ciu mo­jej kon­cep­cie, keď prá­ve nech­cem vy­ní­mať z už zú­že­né­ho roz­sa­hu poj­mu sve­dok v ust. § 346 ods. 1 Tr. zák. ďal­ších sved­kov (pá­cha­te­ľov). Sa­moz­rej­me, že si v zmys­le uve­de­nej de­zin­terpre­tá­cie ne­mys­lím, že po­jem „ob­vi­ní“ pri tres­tnom či­ne kri­vé­ho ob­vi­ne­nia v zmys­le § 345 Tr. zák. by mal pok­rý­vať len for­mál­ne vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku. Pre ta­ký­to zá­ver by bo­lo nut­né pri­dať v skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu kri­vé­ho ob­vi­ne­nia ďal­ší zá­kon­ný text, kto­rý tam ab­sen­tu­je. Tu sa už však na­ša po­le­mi­ka ve­die v po­mer­ne ab­sur­dnej ro­vi­ne.

Po­kiaľ som vo svo­jom dru­hom prís­pev­ku uvie­dol, že „zá­kon ani me­dzi­ná­rod­né do­ho­vo­ry, kto­rý­mi je SR via­za­ná neu­mož­ňu­jú po­dob­nú „ka­te­go­ri­zá­ciu“ sved­kov“ mal som na mys­li pri­ro­dze­ne ka­te­go­ri­zá­ciu for­mál­ne vy­po­ču­tý „bež­ný“ sve­dok ver­zus for­mál­ne vy­po­ču­tý sve­dok „pá­cha­teľ“, te­da ka­te­go­ri­zá­ciu, kto­rá je pod­sta­tou na­šej po­le­mi­ky. Pri­púš­ťam, že na­mies­to slo­va „neu­mož­ňu­jú“ som mal vo vzťa­hu k me­dzi­ná­rod­ným do­ho­vo­rom skôr pou­žiť vý­raz „ne­vy­ža­du­jú“, my­sliac tým prá­ve na fakt, že ani trest­ný pos­tih sved­ka – pá­cha­te­ľa pre kri­vú vý­po­veď ne­po­ru­šu­je žiad­ne z je­ho ľud­ských práv.

Pre­čo stá­le ope­ru­jem zá­ka­zom do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu pri spor­nej prob­le­ma­ti­ke?

Is­te­že som si ve­do­mý sku­toč­nos­ti, že prin­cíp ne­mo te­ne­tur nie je žiad­nou me­tó­dou vý­kla­du prá­va a ani ho tak ne­pou­ží­vam. Av­šak:

 Teória (vý­klad) o tom, že sve­dok – pá­cha­teľ sa ne­mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de oh­ľad­ne toh­to je­ho tres­tné­ho či­nu sa v ju­di­ka­tú­re zro­di­la prá­ve z dô­vo­du, že ta­ký­to trest­ný pos­tih má od­po­ro­vať zá­sa­de zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu. Roz­hod­ne nie je prav­dou, že prin­cíp ne­mo te­ne­tur bol v pred­met­ných súd­nych roz­hod­nu­tiach pou­ži­tý len pod­por­ne a ten­to vý­klad spo­čí­va ťa­žis­ko­vo na hmot­nop­ráv­nom od­lí­še­ní sved­ka a pá­cha­te­ľa. Ten­to zá­ver je mož­né vy­vo­diť z od­ôvod­ne­nia zá­klad­ných ju­di­ká­tov Rt 25/1969 a Rt 39/1970 ako aj z pr­vo­re­pub­li­ko­vej ju­di­ka­tú­ry (napr. ju­di­kát v AS­PI pod ozna­če­ním Zm I 523/29).

Napr. časť od­ôvod­ne­nia ju­di­ká­tu Rt 25/1969 znie: „Av­šak ani v tých prí­pa­doch, keď sve­dok ne­vyu­ži­je svo­je prá­vo od­oprieť vý­po­veď a vy­po­ve­dá pred or­gán­mi vy­me­no­va­ný­mi v us­ta­no­ve­ní § 175 ods. 1 Tr. zák. nep­rav­du v sna­he za­ta­jiť svo­ju vlas­tnú tres­tnú čin­nosť, ne­napĺňa zna­ky tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de. Z us­ta­no­ve­nia § 91 ods. 1 Tr. por. to­tiž vy­plý­va, že ob­vi­ne­ný nes­mie byť žiad­nym spô­so­bom do­nu­co­va­ný k priz­na­niu a to ani ne­pria­mo. Nep­rav­di­vá vý­po­veď sle­du­jú­ca cieľ, aby oso­ba, kto­rá vy­po­ve­dá nep­rez­ra­di­la svo­ju tres­tnú čin­nosť, je v sku­toč­nos­ti sú­čas­ťou ob­ha­jo­by. Tú­to ob­ha­jo­bu ne­mož­no vy­nu­co­vať vý­slu­chom ob­vi­ne­né­ho ako sved­ka, kto­rý na roz­diel od ob­vi­ne­né­ho je po­vin­ný vy­po­ve­dať prav­du pod san­kciou tres­tné­ho pos­ti­hu. Ta­ký­to pos­tup by bol ne­pria­mym do­nu­co­va­ním ob­vi­ne­né­ho us­ved­čo­vať sám se­ba k priz­na­niu, čo je vzhľa­dom k vy­ššie uve­de­né­mu us­ta­no­ve­niu § 91 ods. 1 Tr. por. nep­rí­pus­tné.

Časť od­ôvod­ne­nia ju­di­ká­tu ZM I 523/29 znie:

Zru­šo­va­cí súd roz­ho­dol v po­čet­ných roz­hod­nu­tiach, že za sve­dec­kú vý­po­veď v zmys­le § 199a/ Tres­tné­ho zá­ko­na ne­mož­no po­va­žo­vať vý­po­veď oso­by, pro­ti kto­rej bol pod­ľa spi­sov dô­vod k po­doz­re­niu, že sa sa­ma do­pus­ti­la tres­tné­ho či­nu, o kto­rom je vy­po­čú­va­ná, ale­bo že na ňom ma­la tres­tnú účasť, ak je jej vý­po­veď, nech aj bo­la uro­be­ná vo for­me sve­dec­tva pred sú­dom, vskut­ku ob­ha­jo­bou vin­ní­ka. To ply­nie zo zá­sa­dy ov­lá­da­jú­cej trest­ný po­ria­dok, vy­slo­ve­nej naj­mä v us­ta­no­ve­ní § 202 Tres­tné­ho po­riad­ku, že vin­ník nie je po­vin­ný priz­nať sa k vi­ne a nes­mie byť ni­ja­kým spô­so­bom do­nu­co­va­ný k priz­na­niu, ani san­kcia § 199 a/ Tres­tné­ho zá­ko­na nes­mie byť pou­ži­tá ako pros­trie­dok k obí­de­niu toh­to zá­ka­zu.

Po­kiaľ čí­tam od­ôvod­ne­nia tých­to (a iných) roz­hod­nu­tí správ­ne, vy­plý­va z nich, že v oba­ve pred po­ru­še­ním zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu a na je­ho zá­kla­de  sú­dy uro­bi­li zu­žu­jú­ci vý­klad sub­jek­tu tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de. Roz­hod­ne tu ne­bol zá­kaz do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu pou­ži­tý len pod­por­ne.

Je prav­dou, že na­še tres­tné prá­vo sved­ka ni­jak ne­de­fi­nu­je. Ta­kis­to je zrej­mé, že hmot­nop­ráv­ne mô­že byť sved­kom aj ten, kto ne­bol eš­te for­mál­ne vy­po­ču­tý. Vo svo­jom prís­pev­ku som vô­bec ten­to fakt nes­po­chyb­nil. Uvie­dol som len, že teóriu o pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu, kto­rý ako sve­dok mô­že vy­po­ve­dať len v pro­ces­nop­ráv­nom vý­zna­me (vy­po­ve­dá len for­mál­ne ako sve­dok) a ne­mô­že byť hmot­nop­ráv­nym sub­jek­tom tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de po­va­žu­jem za ume­lú práv­nu konštruk­ciu. Sa­moz­rej­me za ume­lú práv­nu konštruk­ciu by som to­to de­le­nie ne­po­va­žo­val, ak by exis­to­val prí­kaz zá­ko­no­dar­cu (zá­kon­né us­ta­no­ve­nie), kto­ré by de­fi­ní­ciou sved­ka vy­lu­čo­va­lo pá­cha­te­ľov tres­tné­ho či­nu ako sved­kov – k to­mu však nes­kôr.

Us­ta­no­ve­nie § 346 ods. 1 Tr. zák. vy­me­dzu­je sub­jekt tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de nie­len poj­mom „sve­dok“, ale aj (v sú­vis­los­ti s ob­jek­tív­nou strán­kou) di­kciou „sve­dok v ko­na­ní pred sú­dom ale­bo v tres­tnom ko­na­ní“. Tým dá­va zá­ko­no­dar­ca jas­ne naj­avo, že si že­lá, aby sub­jek­tom tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de bo­la kaž­dá tres­tne zod­po­ved­ná oso­ba vy­po­ču­tá v tres­tnom ko­na­ní ale­bo v ko­na­ní pred sú­dom v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka. Keď­že sved­ka ni­jak ne­de­fi­nu­je, ne­mož­no vy­lú­čiť zá­ver, že sved­kom mô­že byť aj pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu, ku kto­ré­mu vy­po­ve­dá. Roz­hod­ne ten­to zá­ver ne­mož­no uro­biť na pod­kla­de zá­kon­né­ho vy­me­dzenia pá­cha­te­ľa v § 19 ods. 1 Tr. zák. – pá­cha­te­ľom je ten, kto trest­ný čin spá­chal sám.  Aký má sú­vis tá­to di­kcia so sved­kom, kto­rý nie je nik­de de­fi­no­va­ný? Ak zá­kon de­fi­nu­je pá­cha­te­ľa len uve­de­nou stro­hou de­fi­ní­ciou, pre­čo ne­mož­no uza­vrieť, že aj sve­dok, kto­rý sa do­pus­til iné­ho tres­tné­ho či­nu a kri­vo k ne­mu vy­po­ve­dá, ne­mô­že byť pá­cha­te­ľom vo vzťa­hu k to­mu­to no­vé­mu tres­tné­mu či­nu kri­vej vý­po­ve­de? Pos­ta­ve­nie sved­ka je v na­šom práv­nom po­riad­ku ur­čo­va­né je­ho po­vin­nos­ťa­mi vy­me­dze­ný­mi v § 127 ods. 1 Tr. por., kto­rým ko­reš­pon­du­jú je­ho prá­va – ok­rem iné­ho aj prá­vo na od­op­re­tie vý­po­ve­de. Ta­kis­to však ne­mož­no bez jas­né­ho zá­kon­né­ho pod­kla­du sved­ka od­lí­šiť od pá­cha­te­ľa na pod­kla­de us­ta­no­ve­nia § 127 ods. 1 Tr. por., te­da len z dô­vo­du, že sve­dok by mal vy­po­ve­dať o tom, čo mu je zná­me o pá­cha­te­ľo­vi. Pre­čo by sve­dok ne­mo­hol vy­po­ve­dať o se­be sa­mom, ak si tak že­lá?     

Otáz­ka te­da pod­ľa môj­ho ná­zo­ru nes­to­jí tak, či je zá­kaz do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu pou­ží­va­ný ako me­tó­da vý­kla­du prá­va čo je pri­ro­dze­ne evi­dent­ný nez­my­sel. Otáz­ka skôr sto­jí tak, či exis­tu­jú re­le­van­tné dô­vo­dy pre ne­pou­ži­tie dos­lov­né­ho vý­kla­du di­kcie „sve­dok v ko­na­ní pred sú­dom ale­bo v tres­tnom ko­na­ní“ a pre pou­ži­tie reš­trik­tív­ne­ho vý­kla­du tej­to di­kcie, kto­rý vy­ní­ma pá­cha­te­ľa z je­ho pô­sob­nos­ti? Za for­mál­ny nao­pak po­va­žu­jem len vý­klad poj­mu „sve­dok“ bez vý­kla­du di­kcie „v ko­na­ní pred sú­dom ale­bo v tres­tnom ko­na­ní“.

Z na­šej práv­nej teórie a praxe vy­plý­va, že reš­trik­tív­ny vý­klad sub­jek­tu tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de sú­dy uro­bi­li prá­ve v oba­ve pred po­ru­še­ním zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu. Ako som sa sna­žil uká­zať vo svo­jich pred­chá­dza­jú­cich prís­pev­koch tá­to oba­va je ne­dô­vod­ná, ak sve­dok má prá­vo v prí­pa­de mož­nos­ti se­baob­vi­ne­nia od­oprieť vý­po­veď – a to­to prá­vo má kaž­dý sve­dok v SR. Po­kiaľ te­da JUDr. Pe­ter Šam­ko v pos­led­nom prís­pev­ku „od­pá­ja“ od uve­de­né­ho reš­trik­tív­ne­ho vý­kla­du prin­cíp ne­mo te­ne­tur, na zá­kla­de čo­ho je po­tom pot­reb­né ro­biť reš­trik­tív­ny vý­klad sub­jek­tu tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de? V ta­kom prí­pa­de sa reš­trik­tív­ny vý­klad tau­to­lo­gic­ky stá­va vý­kla­dom len kvô­li vý­kla­du sa­mot­né­mu bez ra­cio­nál­ne­ho od­ôvod­ne­nia. Teória, kto­rá vznik­la len v oba­ve pred po­ru­še­ním zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu sa tak zba­vu­je svo­jich ko­re­ňov a ži­je si „vlas­tným ži­vo­tom“.          

Z tých­to dô­vo­dov ne­mož­no pod­ľa môj­ho ná­zo­ru na­šu po­le­mi­ku viesť bez uva­žo­va­nia o prin­cí­pe ne­mo te­ne­tur.

Pre­čo pou­ží­vam prík­la­dy z USA a pre­čo som pou­žil niek­to­ré roz­hod­nu­tia ESĽP?

Prík­la­dy z USA som pou­žil z dô­vo­du, že v tej­to kra­ji­ne sa zro­dil prin­cíp ne­mo te­ne­tur v je­ho mo­der­nom po­ňa­tí a na dok­res­le­nie môj­ho pred­pok­la­du, že tres­tným pos­ti­hom sved­ka – pá­cha­te­ľa pre kri­vú vý­po­veď ne­do­chá­dza k po­ru­še­niu prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur tak, ako je za­kot­ve­ný v me­dzi­ná­rod­ných do­ho­vo­roch ako sú­časť ľud­ských práv. Na tom pred­sa nič ne­me­ní kon­šta­to­va­nie, že v USA je trest­ný pro­ces up­ra­ve­ný inak.  Vô­bec som nech­cel sle­po pre­be­rať rie­še­nia sys­té­mu com­mon law do náš­ho práv­ne­ho po­riad­ku a nie je pre­to dô­vod pred tým va­ro­vať. Už aj vo svo­jom os­tat­nom prís­pev­ku som pred­sa pri­pus­til, že v USA je sub­jekt kri­vej vý­po­ve­de sub­jek­tom všeo­bec­ným. Pou­ži­tím prík­la­dov z USA som chcel vy­kres­liť, že aj pri inom chá­pa­ní tres­tné­ho pos­ti­hu sved­ka – pá­cha­te­ľa pre kri­vú vý­po­veď ne­do­chá­dza k po­ru­še­niu ľud­ských práv pá­cha­te­ľa za­kot­ve­ných naj­mä v Me­dzi­ná­rod­nom pak­te o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach.

Mu­sím však priz­nať, že sa mi prie­či apriór­ny strach pred sys­té­mom com­mon law v tres­tnom prá­ve, pre­to­že kon­ti­nen­tál­ne­mu sys­té­mu by pros­pe­la is­tá im­ple­men­tá­cia vhod­ných rie­še­ní z ne­ho a to naj­mä z hľa­dis­ka zni­žo­va­nia for­ma­li­zá­cie pro­ce­su a urý­chle­nia ko­na­ní, kto­ré v kra­ji­nách sys­té­mu com­mon law tr­va­jú ne­po­mer­ne krat­šie a vý­kon spra­vod­li­vos­ti je tu efek­tív­nej­ší – to je však už k inej té­me.  

Po­kiaľ mi JUDr. Pe­ter Šam­ko kla­die otáz­ku, či aj ka­te­go­ri­zá­cia na sved­kov „z pr­vej ru­ky“ a „z dru­hej ru­ky“ je pod­ľa mňa za­ká­za­ná a ide o ume­lú práv­nu konštruk­ciu sú­dov USA, od­po­ve­dám nas­le­dov­ne:

Prob­le­ma­ti­ka sve­dec­tiev „z dru­hej ru­ky“ (hear­say evi­den­ce) je v USA veľ­mi dl­ho práv­ne dis­ku­to­va­nou prob­le­ma­ti­kou, za kto­rou je kom­plex dô­vo­dov so­ciál­nej a fi­lo­zo­fic­kej po­va­hy, pre kto­ré je väč­ši­nou sve­dec­tvo z po­ču­tia me­nej dô­ve­ry­hod­né, už len z toh­to dô­vo­du ne­mô­že ísť o ume­lú práv­nu konštruk­ciu. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je tu evi­dent­ný roz­diel me­dzi ka­te­go­ri­zá­ciou na sved­ka a sved­ka pá­cha­te­ľa vy­tvo­re­nou na­ši­mi súd­mi, kto­rá je vec­ne od­ôvod­ňo­va­ná vý­luč­ne (a nes­práv­ne) zá­ka­zom do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu.

O ume­lú práv­nu konštruk­ciu pri sved­koch z dru­hej ru­ky vo fe­de­rál­nej ju­ris­dik­cii ne­mô­že ísť, pre­to­že má zá­kon­ný pod­klad v pred­pi­se Fe­de­ral ru­les of evi­den­ce z ro­ku 1975 – pra­vid­lo č. 802.  

Roz­hod­ne nie je prav­dou, že sve­dec­tvo z dru­hej ru­ky je v USA (as­poň vo fe­de­rál­nej ju­ris­dik­cii) vždy nep­rí­pus­tné a vý­sluch ta­ké­ho­to sved­ka sa za­ka­zu­je. Pra­vid­lo č. 802 z Fe­de­ral ru­les of evi­den­ce je mož­né pre­lo­žiť nas­le­dov­ne:

„Sve­dec­tvo z po­ču­tia (hear­say) je nep­rí­pus­tné, po­kiaľ niek­to­rý z nas­le­du­jú­cich pred­pi­sov nes­ta­no­ví inak:

-          fe­de­rál­ny zá­kon,

-          ten­to pred­pis,

-          iné pra­vid­lá pred­pí­sa­né Naj­vyš­ším sú­dom.“  

Pra­vid­lá 803 a 804 zá­ro­veň sta­no­vu­jú ka­ta­lóg vý­ni­miek zo zá­klad­né­ho prin­cí­pu.

Vzhľa­dom k iné­mu pro­ce­su tvor­by prá­va v sys­té­me com­mon law, kde je zá­väz­né prá­vo tvo­re­né aj súd­ny­mi roz­hod­nu­tia­mi, ne­mož­no ho­vo­riť o ume­lej práv­nej konštruk­cii vy­tvo­re­nej súd­mi USA, a to ani v prí­pa­de, ak by pre ňu neexis­to­val zá­kon­ný pod­klad. Vý­raz „ume­lá práv­na konštruk­cia“ som pou­žil na zu­žu­jú­ci vý­klad sub­jek­tu tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de vy­tvo­re­nej na­ši­mi súd­mi prá­ve pre to, že tu už ide pod­ľa môj­ho ná­zo­ru o tvor­bu prá­va sú­dom v kon­ti­nen­tál­nom sys­té­me, na zá­kla­de nes­práv­ne­ho pou­ži­tia prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur, v roz­po­re so zá­kon­ným zá­väz­ným textom a tým aj prí­ka­zom zá­ko­no­dar­cu (čo by sa­moz­rej­me ne­bo­lo prí­pus­tné ani v sys­té­me com­mon law). JUDr. Pe­ter Šam­ko v tej­to čas­ti te­da po­rov­ná­va ne­po­rov­na­teľ­né.

Na tom­to mo­jom zá­ve­re nič ne­me­ní ani kon­šta­to­va­nie, že v USA (a aj iných kra­ji­nách) vy­po­ve­dá v ko­na­ní pred sú­dom ob­ža­lo­va­ný pod prí­sa­hou ob­dob­ne ako sve­dok.

Prík­la­dy z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ESĽP som vo svo­jom pos­led­nom prís­pev­ku ne­pou­žil pred uro­be­nie zá­ve­ru, že za ob­dob­né ko­na­nia by pá­cha­te­lia v SR ne­bo­li pos­tih­nu­tí, ako sa sna­ží naz­na­čiť JUDr. Pe­ter Šam­ko. Pou­žil som ich len z dô­vo­du, aby som vy­kres­lil chá­pa­nie zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu v kon­texte Do­ho­vo­ru a roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ESĽP a tým pre po­dop­re­nie pred­pok­la­du, že trest­ný pos­tih sved­ka – pá­cha­te­ľa pre kri­vú vý­po­veď ne­po­ru­šu­je je­ho ľud­ské prá­va.  Pre pri­po­me­nu­tie uvá­dzam, že exis­tu­jú v zá­sa­de dva dru­hy prí­pa­dov, keď súd kon­šta­to­val po­ru­še­nie prá­va ne­vy­po­ve­dať a ne­byť nú­te­ný k se­baob­vi­ne­niu. Pr­vý sa tý­ka vy­nú­te­nia in­for­má­cií od oso­by v sú­vis­los­ti s pre­bie­ha­jú­cim ale­bo oča­ká­va­ným ko­na­ním pro­ti nej, dru­hý sa tý­ka vy­nú­te­nia in­for­má­cií od oso­by v inom dru­hu ko­na­nia a ich nás­led­né­ho pou­ži­tia v tres­tnom ko­na­ní. Mys­lím, že je zrej­mé, že v prí­pa­de tres­tné­ho pos­ti­hu pre kri­vú vý­po­veď sved­ka – pá­cha­te­ľa, kto­rý mal prá­vo od­oprieť vý­po­veď, ani o je­den z tých­to prí­pa­dov nej­de. Je za­ují­ma­vé, že JUDr. Pe­ter Šam­ko sa vo svo­jom pos­led­nom prís­pev­ku zmie­ňu­je len o dvoch mnou ci­to­va­ných ve­ciach (Weh a Allen) a nez­mie­ňu­je sa už o mnou ci­to­va­nej ve­ci Van Von­del, kto­rá sa prá­ve tý­ka­la kri­vej vý­po­ve­de uro­be­nej oh­ľad­ne vlas­tné­ho ko­na­nia. Tu je pot­reb­né uviesť, že tiež neš­lo o úpl­ne ana­lo­gic­ký prík­lad s na­šou práv­nou úp­ra­vou, na­priek to­mu z od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia sú­du je pod­ľa mňa zrej­mé, že ani ve­ci v rám­ci na­šej práv­nej úp­ra­vy by súd ne­roz­ho­dol inak.   

K niek­to­rým ďal­ším proti­ar­gu­men­tom

Roz­lí­še­nie me­dzi účas­tní­kom ko­na­nia a sved­kom pod­ľa OSP

JUDr. Pe­ter Šam­ko vo svo­jom pos­led­nom prís­pev­ku tvr­dí, že aj ci­vil­ná od­bor­ná li­te­ra­tú­ra uvá­dza, že účas­tník ko­na­nia nie je sved­kom a pre­to, aj na­priek to­mu, že má v zmys­le § 131 ods. 1 OSP po­vin­nosť ho­vo­riť prav­du, sa ne­mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de. Ide to­tiž o oso­bu od­liš­nú od sved­ka.

Nie je mi zrej­mé, aký má to­to tvr­de­nie sú­vis s tres­tnop­ráv­nou úp­ra­vou, keď nas­ta­ve­nie náš­ho tres­tné­ho pro­ce­su priz­ná­va pá­cha­te­ľo­vi všet­ky prá­va až od mo­men­tu for­mál­ne­ho vzne­se­nia ob­vi­ne­nia (prí­pad­ne je­ho za­dr­ža­nia ako po­doz­ri­vé­ho). Nap­ro­ti to­mu v ci­vil­nom pro­ce­se je účas­tník, účas­tní­kom ko­na­nia od po­čiat­ku (má ta­ké­to pro­ces­né pos­ta­ve­nie). Nas­ta­ve­nie náš­ho tres­tné­ho pro­ce­su ne­vy­lu­ču­je, že pá­cha­teľ bu­de v do­be pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia vy­po­čú­va­ný v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka (a čas­to sa tak de­je) so všet­ký­mi prá­va­mi a po­vin­nos­ťa­mi, ok­rem iné­ho aj s po­vin­nos­ťou vy­po­ve­dať prav­du a s prá­vom od­oprieť vy­po­ve­dať, ak by si svo­jou vý­po­ve­ďou spô­so­bil ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia.

Ku kla­ma­niu sved­ka v ne­pod­stat­ných okol­nos­tiach a prá­vu na kla­ma­nie

JUDr. Pe­ter Šam­ko mi vy­tkol mo­je tvr­de­nie, že po­vin­nosť sved­ka vy­po­ve­dať prav­du je ob­me­dze­ná len je­ho prá­vom na od­op­re­tie vý­po­ve­de. Kri­ti­ka toh­to môj­ho tvr­de­nia spo­čí­va v tom, že sám zá­ko­no­dar­ca umož­ňu­je sved­ko­vi vy­po­ve­dať nep­rav­du o ne­pod­stat­ných okol­nos­tiach. Ten­to zá­ver sa­moz­rej­me vy­plý­va zo zne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 Tr. zák. Mo­je pô­vod­né tvr­de­nie je pot­reb­né  chá­pať v ro­vi­ne na­šej po­le­mi­ky, kto­rá sa ve­die o mož­nom napl­ne­ní zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de sved­kom – pá­cha­te­ľom, te­da o klam­stve tý­ka­jú­com sa okol­nos­ti dô­le­ži­tej pre tres­tné ko­na­nie. Ak som te­da do­po­siaľ ho­vo­ril o prá­ve sved­ka na kla­ma­nie, kto­ré mu teória vy­tvo­re­ná na­ši­mi súd­mi priz­ná­va, mám tým sa­moz­rej­me na mys­li prá­vo sved­ka na kla­ma­nie v pod­stat­ných okol­nos­tiach. V prí­pa­de, ak sve­dok – pá­cha­teľ mô­že bez­tres­tne vy­po­ve­dať nep­rav­du o pod­stat­nej okol­nos­ti tý­ka­jú­cej sa je­ho tres­tné­ho či­nu, mô­že­me to naz­vať to­le­ran­ciou štá­tu vo­či ta­ké­mu­to ko­na­niu, ale ak to naz­ve­me prá­vom na kla­ma­nie, aký je me­dzi tý­mi­to poj­ma­mi kva­li­ta­tív­ny roz­diel? Ne­mô­že ísť o ob­dob­ný prí­pad, ako po­da­nie nep­rav­di­vé­ho tres­tné­ho ozná­me­nia ozna­mo­va­te­ľom, pre­to­že ta­ké­to ko­na­nie nie je u nás tres­tnop­ráv­ne san­kcio­no­va­né (čo je inak pod­ľa môj­ho ná­zo­ru veľ­ký ne­dos­ta­tok).  Tú­to prob­le­ma­ti­ku však v na­šej dis­ku­sii ne­po­va­žu­jem za kľú­čo­vú, pre­to ďa­lej ne­mu­sí­me vô­bec ho­vo­riť o prá­ve sved­ka – pá­cha­te­ľa kla­mať, ale mô­že­me po­koj­ne  ho­vo­riť o to­le­ran­cii štá­tu vo­či to­mu­to ko­na­niu.  

 

 

Prá­vo štát­nych or­gá­nov na prav­du

Vo svo­jom pos­led­nom prís­pev­ku JUDr. Pe­ter Šam­ko im­pli­ku­je môj údaj­ný ná­zor o tom, že ne­san­kcio­no­va­nie kri­vých vý­po­ve­dí sved­kov- pá­cha­te­ľov má po­ru­šo­vať prá­vo štá­tu na prav­du. To­to prá­vo nes­pa­dá pod ochra­nu Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd. V tej­to čas­ti po­va­žu­jem inter­pre­tá­ciu mo­jich tvr­de­ní za mier­ne úče­lo­vú. Vo svo­jich prís­pev­koch som nik­dy ju­di­ka­tú­ru ESĽP v otáz­ke prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur nein­terpre­to­val tak, že by ma­lo do­chá­dzať k ne­ja­kým po­ru­še­niam prá­va štá­tu, kto­rý nie je sub­jek­tom ľud­ských práv. ESĽP by sa­moz­rej­me ne­mal dô­vod kon­šta­to­vať po­ru­še­nie práv pod­ľa do­ho­vo­ru v prí­pa­de ne­pos­tih­nu­tia sved­ka – pá­cha­te­ľa pre kri­vú vý­po­veď, pre­to­že ne­san­kcio­no­va­nie toh­to ko­na­nia priz­ná­va pá­cha­te­ľo­vi prá­va nad roz­sah práv priz­na­ným Do­ho­vo­rom vo svet­le roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ESĽP. Ako som už uvie­dol, úče­lom môj­ho pred­chá­dza­jú­ce­ho prís­pev­ku bo­lo uká­zať, že tres­tnop­ráv­na san­kcia za ta­ké­to ko­na­nie ne­po­ru­šu­je žiad­ne z ka­ta­ló­gu ľud­ských práv priz­na­ných Do­ho­vo­rom. Po­kiaľ som naz­na­čil, že štát by mal mať zá­ujem na efek­tív­nom vý­ko­ne spra­vod­li­vos­ti a ne­pod­ko­pá­vať svo­je zá­uj­my ume­lý­mi práv­ny­mi teória­mi, ta­ký­to ná­zor ne­má nič spo­loč­né s ap­li­ká­ciou Do­ho­vo­ru, ale prá­ve s tvor­bou tres­tnej po­li­ti­ky štá­tu, kto­rú však  má tvo­riť zá­ko­no­dar­ca a nie sú­dy. Je evi­den­tné, že ESĽP ne­mô­že ur­čo­vať štá­tom ich tres­tnú po­li­ti­ku a nik­dy som to netvr­dil.

K dob­ro­voľ­né­mu ini­cio­va­niu tres­tné­ho ko­na­nia pá­cha­te­ľom

JUDr. Pe­ter Šam­ko mi vo svo­jom prís­pev­ku vy­tkol, že mo­ja kon­cep­cia „sa za­me­ria­va len na to, či niek­to dob­ro­voľ­ne prí­de na po­lí­ciu ozná­miť spá­chanie vy­mys­le­né­ho tres­tné­ho či­nu ale­bo či je pred­vo­la­ný po­lí­ciou na vy­ko­na­nie sve­dec­kej vý­po­ve­de“ a pod­ľa to­ho ur­ču­jem , či ide o ko­na­nie sú­lad­né so zá­ka­zom do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu ale­bo nie. Ta­ké­to tvr­de­nie môj­ho par­tne­ra v tej­to dis­ku­sii po­va­žu­jem za nep­rav­di­vé.

 Tak­to som k uve­de­nej prob­le­ma­ti­ke pris­tu­po­val v mo­jom pr­vom prís­pev­ku naz­va­nom „Lik­vi­dá­cia dô­ka­zov zo stra­ny pá­cha­te­ľov tres­tnej čin­nos­ti a prin­cíp ne­mo te­ne­tur se ip­sum ac­cu­sa­re“, v kto­rom som v zá­sa­de ne­po­chy­bo­val o správ­nos­ti čes­kos­lo­ven­skej ju­di­ka­tú­ry v otáz­kach vý­po­ve­de pá­cha­te­ľa ako sved­ka. Vo svo­jom dru­hom prís­pev­ku naz­va­nom „Eš­te raz k vý­po­ve­di pá­cha­te­ľa ako sved­ka, ni­če­niu dô­ka­zov a zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu“ som však vznie­sol po­chyb­nos­ti o správ­nos­ti prís­tu­pu čes­kos­lo­ven­ských sú­dov k tým­to otáz­kam. Mal som za to, že od­vte­dy sa na­ša po­le­mi­ka ve­die v zá­klad­nej otáz­ke, či je mož­né sved­ka – pá­cha­te­ľa pos­tih­núť za kri­vú vý­po­veď, ak vy­po­ve­dá v tres­tnej ve­ci oh­ľad­ne skut­ku, z kto­ré­ho je pria­mo po­doz­ri­vý. Na­priek to­mu som uvie­dol, že všet­ky dô­vo­dy pre trest­ný pos­tih za kri­vú vý­po­veď, kto­ré pla­tia u sved­ka – pá­cha­te­ľa, kto­rý vy­po­ve­dá ku svoj­mu sku­toč­né­mu tres­tné­mu či­nu pla­tia eš­te viac u pá­cha­te­ľa, kto­rý si vy­mys­lí a ozná­mi trest­ný sku­tok v sna­he za­kryť iný trest­ný čin a nás­led­ne k ne­mu vy­po­ve­dá v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka. To, že JUDr. Pe­ter Šam­ko obe tres­tné ve­ci sto­tož­ňu­je ako tres­tné ve­ci tý­ka­jú­ce sa pá­cha­te­ľa stá­le ne­po­va­žu­jem za správ­ne. Je­di­ným reál­nym po­jít­kom me­dzi tý­mi­to tres­tný­mi ve­ca­mi je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru len sub­jek­tív­ny úmy­sel pá­cha­te­ľa za­kryť tres­tným či­nom údaj­ne spá­cha­ným na ňom svoj vlast­ný trest­ný čin. Ten­to zlý úmy­sel by ne­mal byť pá­cha­te­ľo­vi na pros­pech. Po­kiaľ môj par­tner v tej­to po­le­mi­ke vy­chá­dza z ná­zo­ru, že sve­dok stá­le vy­po­ve­dá napr. len vo ve­ci „zmiz­nu­tia“ úč­tov­ných dok­la­dov, kto­ré sám zlik­vi­do­val, keď ho­vo­rí o ich krá­de­ži, je to vý­klad idú­ci neo­dô­vod­ne­ne v pros­pech pá­cha­te­ľa (kto­rý sa zrej­me aj do­pus­til tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie). Pou­ka­zu­jem tu na to, že v žiad­nom prí­pa­de ne­mô­že ísť len o for­mál­nu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu vy­mys­le­né­ho skut­ku po­li­caj­tom ako krá­de­že, pre­to­že tú­to práv­nu kva­li­fi­ká­ciu ur­čí sám pá­cha­teľ opi­som skut­ku, kto­rým mu ma­li byť dô­ka­zy od­cu­dze­né. Tá­to kon­cep­cia však na­rá­ža na ďal­ší prob­lém: Nie v kaž­dom prí­pa­de si pá­cha­te­lia „vy­mýš­ľa­jú“ tres­tné či­ny len v sna­he le­ga­li­zo­vať zmiz­nu­tie dô­ka­zov. Už vo svo­jom pred­chá­dza­jú­com prís­pev­ku som pou­žil prík­lad, ak napr. pá­cha­teľ spá­cha krá­dež v mes­te A a nás­led­ne nep­rav­di­vo ozná­mi a nás­led­ne vy­po­ve­dá ako sve­dok k vy­mys­le­né­mu tres­tné­mu či­nu lú­pe­že, kto­rý na ňom mal byť spá­cha­ný v roz­hod­nom ča­se v mes­te B – čím si vlas­tne vy­tvá­ra fa­loš­né ali­bi. Pá­cha­teľ tu te­da ne­vy­po­ve­dá ako sve­dok vo ve­ci „zmiz­nu­tia“ nie­čo­ho, ale v otáz­ke svoj­ho po­by­tu v ča­se skut­ku. Kla­diem si otáz­ku, či aj tu by iš­lo o tres­tnú vec tý­ka­jú­cu sa pá­cha­te­ľa, v kto­rej by kri­vú vý­po­veď štát to­le­ro­val len z dô­vo­du, aby si pá­cha­teľ mo­hol vy­ro­biť fa­loš­né ali­bi?

Pod­stat­ná sku­toč­nosť však v tom­to ok­ru­hu prob­lé­mov spo­čí­va v tom, že sve­dok – pá­cha­teľ v kaž­dej tres­tnej ve­ci, kto­rá sa ho tý­ka, vy­po­ve­dá dob­ro­voľ­ne a je jed­no, či je pred­vo­la­ný ale­bo sa k vý­po­ve­di dos­ta­ví sám. Ta­ké­mu­to sved­ko­vi to­tiž­to zá­kon vždy priz­ná­va prá­vo na od­op­re­tie vý­po­ve­de. Je len ve­cou slo­bod­nej vô­le pá­cha­te­ľa, že sa roz­hod­ne to­to prá­vo ne­vyu­žiť a vy­po­ve­dá o okol­nos­tiach dô­le­ži­tých pre tres­tné ko­na­nie nep­rav­di­vo. Dob­ro­voľ­nosť ko­na­nia pá­cha­te­ľa te­da vô­bec nes­po­čí­va v tom, akým spô­so­bom sa na po­lí­ciu „dos­ta­ví“.

Nie­koľ­ko ďal­ších my­šlie­nok na zá­ver

Mys­lím, že pod­sta­tu na­šej po­le­mi­ky mô­že­me zhr­núť do otáz­ky, či pá­cha­teľ má byť tres­tne zod­po­ved­ný za kri­vú vý­po­veď, ak nep­rav­di­vo vy­po­ve­dá v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka po zá­kon­nom pou­če­ní k vlas­tné­mu tres­tné­mu či­nu (nech sa tak de­je z akých­koľ­vek dô­vo­dov).

JUDr. Pe­ter Šam­ko tvr­dí, že pá­cha­teľ nik­dy ne­mô­že byť sved­kom, čo vy­plý­va z hmot­nop­ráv­ne­ho od­lí­še­nia sved­ka a pá­cha­te­ľa a vý­klad tých­to otá­zok ne­má nič spo­loč­né so zá­ka­zom do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu.  V nas­le­du­jú­com texte sa te­da po­kú­sim pod­ro­biť kri­ti­ke ta­ký­to vý­klad, a to bez  pri­hliad­nu­tia k zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu.

Vo svo­jom pred­chá­dza­jú­com prís­pev­ku som sa nes­na­žil pre­be­rať rie­še­nia sys­té­mu com­mon law (účel pou­ži­tia tých­to prík­la­dov som vy­svet­lil vy­ššie), jed­nu pa­ra­le­lu me­dzi chá­pa­ním tých­to otá­zok na­šou (čím mys­lím aj čes­kou) ju­di­ka­tú­rou a za­hra­nič­nou (kon­ti­nen­tál­nou) ju­di­ka­tú­rou som však uro­bil. Iš­lo o roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 11Tcu 130/2004, na kto­rý pô­vod­ne pou­ká­zal JUDr. Pe­ter Šam­ko.          

Pre pri­po­me­nu­tie ci­tu­jem z môj­ho pred­chá­dza­jú­ce­ho člán­ku: Iš­lo tu o uz­ná­va­cie ko­na­nie roz­sud­ku (pres­nej­šie dvoch) ne­mec­ké­ho sú­du, kto­rým bol od­sú­de­ný čes­ký ob­čan pre trest­ný čin na­po­má­ha­nia k tres­tné­mu či­nu do­vo­zu omam­ných pros­tried­kov a nep­rí­saž­nej fa­loš­nej vý­po­ve­de. Ten­to pá­cha­teľ sa do­pus­til dro­go­vé­ho tres­tné­ho či­nu spo­loč­ne s jed­ným spolu­pá­cha­te­ľom, kto­rý bol tres­tne stí­ha­ný sa­mos­tat­ne. V tres­tnej ve­ci toh­to spolu­pá­cha­te­ľa vy­po­ve­dal čes­ký ob­čan nep­rav­di­vo ako sve­dok o tom, že on si vo­zid­lo za úče­lom do­vo­zu drog nep­re­na­jal a neup­ra­vil ho tak, aby sa v ňom da­li dro­gy pre­viezť. V tej­to čas­ti bol od­sú­de­ný pre trest­ný čin nep­rí­saž­nej fa­loš­nej vý­po­ve­de. Naj­vyš­ší súd ČR od­sú­de­nie cu­dzo­zem­ským sú­dom v čas­ti fa­loš­nej vý­po­ve­de neuz­nal, ar­gu­men­tu­júc, že nie je spl­ne­ná zá­kon­ná pod­mien­ka obojstran­nej tres­tnos­ti skut­ku. Pod­ľa ná­zo­ru NS ČR pá­cha­teľ vy­po­ve­dal sí­ce v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, av­šak ku skut­ku, kto­ré­ho sa sám do­pus­til. Pos­tih toh­to pá­cha­te­ľa pre ob­do­bu tres­tné­ho či­nu nep­rav­di­vej vý­po­ve­de a nep­rav­di­vé­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku by pod­ľa ná­zo­ru NS ČR od­po­ro­val zá­sa­de, že ob­vi­ne­ný nes­mie byť žiad­nym spô­so­bom do­nu­co­va­ný k priz­na­niu. V ďal­šom texte roz­hod­nu­tia sa naj­vyš­ší súd za­obe­rá otáz­kou, že sved­kom mô­že byť len oso­ba od­liš­ná od pá­cha­te­ľa (ob­vi­ne­né­ho) skut­ku, ku kto­ré­mu vy­po­ve­dá.“ (ko­niec ci­tá­tu)

V tej­to ďal­šej čas­ti od­ôvod­ne­nia Naj­vyš­ší súd ČR kon­šta­tu­je, že pá­cha­teľ ne­mô­že byť sved­kom, pri­čom pre pod­po­re­nie toh­to zá­ve­ru ci­tu­je di­kciu § 97 ods. 1 čes­ké­ho Tres­tné­ho po­riad­ku, te­da, že sve­dok má vy­po­ve­dať, čo mu je zná­me aj o pá­cha­te­ľo­vi (ob­do­ba § 127 ods. 1 Tr. por.). Z to­ho má vy­plý­vať, že u sved­ka mu­sí ísť o oso­bu vždy od­liš­nú od pá­cha­te­ľa. V tej­to čas­ti už ide pod­ľa môj­ho ná­zo­ru o pre­jav teórie, kto­rá re­zig­nu­je na svo­je ko­re­ne (zá­kaz do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu) a ro­bí vý­klad nie­čo­ho, čo ani nie je pot­reb­né vy­kla­dať.

Vo svo­jom pred­chá­dza­jú­com prís­pev­ku som ta­kis­to po­lo­žil otáz­ku čo od­li­šu­je práv­nu si­tuáciu v Ne­mec­ku, kde od­sú­de­nie ta­ké­ho­to pá­cha­te­ľa pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de je mož­né, od práv­nej si­tuácie v ČR (a aj v SR), kde pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu ne­mô­že byť „sku­toč­ným“ sved­kom, a ak ako sve­dok vo vzťa­hu k ním spá­cha­né­mu skut­ku kla­me, je to do­vo­le­né?

Nech­cem sa pa­so­vať do ro­ly znal­ca ne­mec­ké­ho tres­tné­ho prá­va, ale po­kiaľ som mal mož­nosť oboz­ná­miť sa so zne­ním ne­mec­kých tres­tných kó­dexov, pri tres­tnom či­ne nep­rí­saž­nej fa­loš­nej vý­po­ve­de pod­ľa § 153 ne­mec­ké­ho tres­tné­ho zá­ko­na (falsche uneid­li­che aus­sa­ge) je sub­jekt tres­tné­ho či­nu špe­ciál­ny a je de­fi­no­va­ný ako sve­dok ale­bo zna­lec. V re­le­van­tných us­ta­no­ve­niach ne­mec­ké­ho tres­tné­ho po­riad­ku (§ 48 až § 71) up­ra­vu­jú­cich sved­kov sve­dok  nie je de­fi­no­va­ný a nie je de­fi­no­va­ný ani v ne­mec­kom tres­tnom zá­kon­ní­ku. Ne­mec­ký trest­ný zá­kon­ník v ust. § 25 ods. 1 tak­tiež de­fi­nu­je pá­cha­te­ľa len ako to­ho, kto trest­ný čin spá­chal sám ale­bo pros­tred­níc­tvom iné­ho. Je prav­dou, že ne­mec­ký trest­ný po­ria­dok nik­de neuk­la­dá po­vin­nosť sved­ko­vi vy­po­ve­dať o pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu, je však zrej­mé, že ak sve­dok má in­for­má­cie k pá­cha­te­ľo­vi, je ich po­vin­ný uviesť. 

Som si ve­do­mý, že to­to mo­je po­rov­na­nie ne­mož­no pre­ce­ňo­vať, stá­le sa však za­obe­rám otáz­kou, pre­čo pos­tih za kri­vú vý­po­veď sved­ka – pá­cha­te­ľa je mož­ný v Ne­mec­ku, ale nie je mož­ný v ČR a SR. Pre­čo te­da pá­cha­teľ v Ne­mec­ku mô­že byť hmot­nop­ráv­ne sved­kom, ale v SR už nie? Je dô­vo­dom ta­ké­ho­to prís­tu­pu len po­vin­nosť sved­ka vy­po­ve­dať, čo mu je zná­me o pá­cha­te­ľo­vi (§ 127 ods. 1 Tr. por.)?

Po­kiaľ má zu­žu­jú­ci vý­klad sub­jek­tu tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de pod­ľa § 346 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na (zu­žu­jú­ci vý­klad di­kcie „sve­dok v ko­na­ní pred sú­dom ale­bo v tres­tnom ko­na­ní“) vy­plý­vať len z hmot­nop­ráv­ne­ho roz­lí­še­nia me­dzi sved­kom a pá­cha­te­ľom, ta­ké­to od­lí­še­nie by ma­lo mať is­tý zá­kon­ný (naj­lep­šie hmot­nop­ráv­ny) pod­klad. Ta­ký­to pod­klad však v na­šich tres­tných kó­dexoch ne­vi­dím. Uro­biť „hmot­nop­ráv­ne od­lí­še­nie“ sved­ka a pá­cha­te­ľa bez aké­ho­koľ­vek dô­vo­du a re­le­van­tné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho (ale­bo iné­ho zá­kon­né­ho) pod­kla­du sa mi však zdá zvláš­tne. Ako som už uvie­dol, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru nie je mož­né to­to od­lí­še­nie do­vo­diť len z di­kcie § 19 ods. 1 Tr. zák. (pá­cha­te­ľom je ten, kto trest­ný čin spá­chal sám) a z di­kcie § 127 ods. 1 Tr. por.  (sve­dok má vy­po­ve­dať o pá­cha­te­ľo­vi). Hmot­nop­ráv­na úp­ra­va pá­cha­te­ľa ne­má žiad­ny sú­vis so sved­kom a di­kcia ust. § 127 ods. 1 Tr. por. ne­dá­va dô­vod na tvr­de­nie, že by sve­dok ne­mo­hol vy­po­ve­dať o se­be sa­mom.   

Ta­ký­to ná­zor mô­že niek­to po­va­žo­vať za for­mal­izmus, ja ho však po­va­žu­jem za reš­pek­to­va­nie vô­le zá­ko­no­dar­cu. Is­te nas­ta­ve­nie tres­tné­ho pro­ce­su zá­ko­no­dar­com, kde ne­má­me do vzne­se­nia ob­vi­ne­nia pre pá­cha­te­ľa pl­no­hod­not­né pro­ces­né pos­ta­ve­nie je zvláš­tne. Zvláš­tne (ba po­ve­dal by som až za­rá­ža­jú­ce) je však aj nas­ta­ve­nie tres­tné­ho pro­ce­su na­ším zá­ko­no­dar­com, v kto­rom nú­ti­me ľu­dí ne­zried­ka 3 – 4 krát „pa­pa­gá­jo­vať“ tie is­té vý­po­ve­de, a kde tres­tné ko­na­nie oh­ľad­ne ba­nál­nych tres­tných či­nov ne­zried­ka tr­vá aj ro­ky. To však neop­ráv­ňu­je sú­dy (ani práv­nu teóriu) rie­šiť uve­de­né prob­lé­my v roz­po­re s prí­ka­zom zá­ko­no­dar­cu a zu­žu­jú­cim vý­kla­dom vy­ní­mať spod pô­sob­nos­ti skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov ka­te­gó­rie pá­cha­te­ľov, kto­ré ma­jú pod ne spa­dať a tak­to tvo­riť tres­tnú po­li­ti­ku štá­tu - to pris­lú­cha len zá­ko­no­dar­co­vi.

Pri zu­žu­jú­com vý­kla­de di­kcie „sve­dok v ko­na­ní pred sú­dom ale­bo v tres­tnom ko­na­ní“, kto­rý či­ní z pá­cha­te­ľa nes­pô­so­bi­lý sub­jekt tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de ide pod­ľa môj­ho ná­zo­ru jed­noz­nač­ne o sud­cov­skú tvor­bu prá­va v roz­po­re s ak­tuál­ne plat­nou práv­nou úp­ra­vou. Na to, aby som ak­cep­to­val, že v tom­to prí­pa­de má­me pou­žiť zu­žu­jú­ci vý­klad op­ro­ti dos­lov­né­mu vý­kla­du (kto­rý lep­šie zod­po­ve­dá vô­li zá­ko­no­dar­cu) by som pot­re­bo­val vi­dieť re­le­vant­ný dô­vod pre zu­žu­jú­ci vý­klad. Iný­mi slo­va­mi, dô­vod pre zu­žu­jú­ci vý­klad by bol da­ný, ak by dos­lov­ný vý­klad zá­ko­na spô­so­bo­val ur­či­té prob­lé­my.

Pod­ľa ak­tuál­nej práv­nej úp­ra­vy v SR trest­ný pos­tih sved­ka pre kri­vú vý­po­veď tý­ka­jú­cu sa je­ho tres­tné­ho či­nu nes­pô­so­bu­je žiad­ne práv­ne prob­lé­my a nev­zni­ka­jú ním ani otáz­ky oh­ľad­ne po­ru­šo­va­nia ľud­ských práv, prí­pad­ne ús­tav­ných zá­sad, čo som sa sna­žil uká­zať v mo­jom pred­chá­dza­jú­com prís­pev­ku. Na tom­to mies­te mu­sím po­ve­dať, že za práv­ny prob­lém ne­po­va­žu­jem bez­dô­vod­né „hmot­nop­ráv­ne“ roz­de­le­nie sved­kov na sved­kov „bež­ných“ a sved­kov – pá­cha­te­ľov.

Pri vý­kla­de JUDr. Pet­ra Šam­ka, kto­rým sa ob­vi­ne­ný zba­vu­je tres­tnej zod­po­ved­nos­ti pre ma­re­nie spra­vod­li­vos­ti pri ni­če­ní dô­ka­zov ide pod­ľa môj­ho ná­zo­ru o ob­dob­ný vý­klad bez aké­ho­koľ­vek dô­vo­du a (čo i len náz­na­ku) zá­kon­né­ho pod­kla­du. Aj pre­to som do na­šej po­le­mi­ky za­hr­nul kri­ti­ku toh­to ná­zo­ru auto­ra, kto­rý tres­tnú san­kciu za ni­če­nie dô­ka­zov ob­vi­ne­ný­mi nes­práv­ne po­va­žu­je za vy­ža­do­va­nie spolu­prá­ce ob­vi­ne­né­ho na vlas­tnom tres­tnom stí­ha­ní a za „nep­red­lo­že­nie“ dô­ka­zov pro­ti se­be.

Pri tej­to prob­le­ma­ti­ke ne­mô­že­me od­hliad­nuť  aj od sig­ná­lu, kto­rý sú­dy tou­to „tvor­bou tres­tnej po­li­ti­ky“ vy­sie­la­jú sub­jek­tom prá­va. Ide o sig­nál, že ne­reš­pek­to­va­nie zá­kon­né­ho pou­če­nia pri vý­po­ve­di sved­ka a ni­če­nie dô­ka­zov je to­le­ro­va­né, čo v rám­ci slo­ven­ských „reálií“ po­va­žu­jem za mi­mo­riad­ne škod­li­vé. Opa­ku­jem, že sú­dy by ne­ma­li tvo­riť tres­tnú po­li­ti­ku štá­tu, tú­to má tvo­riť zá­ko­no­dar­ca a sú­dy ju ma­jú vy­ko­ná­vať.

Zá­ko­no­dar­co­vi is­te nič neb­rá­ni oso­bit­ným zá­kon­ným us­ta­no­ve­ním vy­lú­čiť pá­cha­te­ľov ako sved­kov pri tres­tnom či­ne, pre kto­rý sa ve­die ko­na­nie. To­to opat­re­nie by však mu­se­lo byť „kom­pen­zo­va­né“ zru­še­ním for­mál­ne­ho vzná­ša­nia ob­vi­ne­nia a priz­na­ním pl­no­hod­not­né­ho pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia po­doz­ri­vé­ho od po­čiat­ku tres­tné­ho ko­na­nia (t.zn. od po­da­nia tres­tné­ho ozná­me­nia, prí­pad­ne za­ča­tia ko­na­nia z úrad­nej mo­ci). Inak dôj­de ku kreo­va­niu de fac­to ďal­šie­ho pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia me­dzi sved­kom a ob­vi­ne­ným, čo spô­so­bí len ďal­šie ap­li­kač­né prob­lé­my. Zru­še­nie for­mál­ne­ho vzná­ša­nia ob­vi­ne­nia by bo­lo pod­ľa môj­ho ná­zo­ru veľ­mi vhod­ným opat­re­ním aj z iných dô­vo­dov. Na­vy­še neexis­tu­je re­le­vant­ný dô­vod nep­riz­nať po­doz­ri­vé­mu všet­ky prá­va od pr­vé­ho kon­tak­tu s po­lí­ciou.  Ani ta­ké­to opat­re­nie však ne­za­ru­čí, že pá­cha­teľ ne­bu­de nik­dy vy­po­čú­va­ný ako sve­dok, roz­sah tých­to prí­pa­dov však bu­de len mar­gi­nál­ny.

Is­te exis­tu­jú štá­ty, kde sú pá­cha­te­lia tres­tných či­nov zá­ko­no­dar­com vy­lú­če­ní ako spô­so­bi­lí sved­ko­via. Prík­la­dom mô­že byť švaj­čiarska fe­de­rál­na úp­ra­va, kde zá­kon (čl. 162 tres­tné­ho po­riad­ku) vý­slov­ne de­fi­nu­je sved­ka ako oso­bu, kto­rá ne­ma­la účasť na tres­tnom či­ne a nie je oso­bou pos­ky­tu­jú­cou in­for­má­cie (oso­bit­né pro­ces­né pos­ta­ve­nie). Za in­špi­ra­tív­nu v na­šej po­le­mi­ke je mož­né po­va­žo­vať skut­ko­vú pod­sta­tu tý­ka­jú­cu sa po­dá­va­nia nep­rav­di­vých tres­tných ozná­me­ní (čl. 304 švaj­čiarske­ho fe­de­rál­ne­ho tres­tné­ho zá­kon­ní­ka), kto­rá je napl­ne­ná už len po­da­ním tres­tné­ho ozná­me­nia pre sku­tok, o kto­rom ozna­mo­va­teľ vie, že sa nes­tal.

Ob­dob­ný zá­kon­ný pod­klad pre zú­že­ný roz­sah sub­jek­tu tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de však v slo­ven­skom práv­nom pros­tre­dí v sú­čas­nos­ti ab­sen­tu­je. Slo­ven­ská re­pub­li­ka (ob­dob­ne ako Ne­mec­ko) te­da pat­rí ku sku­pi­ne štá­tov, kto­rých práv­ne po­riad­ky pri­púš­ťa­jú trest­ný pos­tih sved­ka – pá­cha­te­ľa pre je­ho kri­vú vý­po­veď. „Pre­sun“ do inej sku­pi­ny štá­tov (napr. Švaj­čiarsko) však pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je mož­né uro­biť len le­gis­la­tív­nou úp­ra­vou a nie ne­pod­lo­že­ný­mi vý­klad­mi sú­dov ale­bo práv­nej teórie.

Na zá­kla­de to­ho, čo už od­zne­lo v rám­ci na­šej po­le­mi­ky som ná­zo­ru, že JUDr. Pe­ter Šam­ko a ja vy­chá­dza­me v nej z od­liš­ných fi­lo­zo­fic­ko-práv­nych náh­ľa­dov. Kým kon­cep­cia môj­ho par­tne­ra sa za­me­ria­va na apriór­ne od­mie­ta­nie pos­ti­hu sved­ka pre kri­vú vý­po­veď, ak je sa­mot­ným pá­cha­te­ľom, mo­ja kon­cep­cia sa viac pridr­žia­va zá­kon­né­ho textu a mys­lím, že aj vô­le zá­ko­no­dar­cu. Ne­viem, či ide o for­ma­lis­tic­ký vý­klad sub­jek­tu tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de. Ako som už uvie­dol, v kaž­dom prí­pa­de ide o vý­klad dos­lov­ný, kto­rý však nes­pô­so­bu­je žiad­ne prob­lé­my a ne­vi­dím dô­vod pre pou­ži­tie vý­kla­du reš­trik­tív­ne­ho. Sa­moz­rej­me, v prí­pa­de, ak by pos­tih sved­ka – pá­cha­te­ľa pre kri­vú vý­po­veď po­ru­šo­val zá­klad­né ľud­ské prá­va a slo­bo­dy, dô­vod pre ta­ký­to zu­žu­jú­ci vý­klad by da­ný bol. Po­kiaľ mal však sve­dok mož­nosť od­oprieť z dô­vo­du mož­né­ho se­baob­vi­ne­nia vý­po­veď ne­mož­no ho­vo­riť o žiad­nom po­ru­še­ní je­ho ľud­ských práv, ak by aj bo­la vo­či ne­mu vy­vo­de­ná tres­tná zod­po­ved­nosť za kri­vú vý­po­veď.

Ako som už v úvo­de uvie­dol, nie je mo­jím cie­ľom pres­vied­čať za kaž­dú ce­nu od­bor­nú ve­rej­nosť a JUDr. Pet­ra Šam­ka o svo­jom ná­zo­re na uve­de­né prob­lé­my. Bu­dem rád, ak prí­nos mo­jich prís­pev­kov v tej­to po­le­mi­ke bu­de spo­čí­vať as­poň  v tom, že aj v prí­pa­de pos­ti­hu sved­ka – pá­cha­te­ľa pre kri­vú vý­po­veď , prí­pad­ne ob­vi­ne­né­ho pre ni­če­nie dô­ka­zov (za sú­čas­nej slo­ven­skej práv­nej úp­ra­vy)  sa nie je pot­reb­né obá­vať po­ru­še­nia ľud­ských práv pá­cha­te­ľa, kon­krét­ne prá­va ne­byť do­nu­co­va­ný k se­baob­vi­ne­niu. V tom­to zmys­le mô­že ísť o prí­nos pre or­gán ap­li­ká­cie prá­va, kto­rý by na­šiel „od­va­hu“ inter­pre­to­vať uve­de­né práv­ne prob­lé­my inak ako do­te­raj­šia súd­na prax.       

 

 

Diskusia