Postup súdu prvého stupňa vo vzťahu k vykonaniu nálezu Ústavného súdu SR ohľadne asperačnej zásady

 

          JUDr. Ha­rald  S t i f f e l

 pred­se­da tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia

            Naj­vyš­šie­ho sú­du SR

 

 

  V Bra­tis­la­ve 11. mar­ca 2013

                                                                                                           

 

 

Vec: Pos­tup sú­du pr­vé­ho stup­ňa vo vzťa­hu k vy­ko­na­niu ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du SR z 28.11.2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011(uve­rej­ne­ný 21.12.2012, zák. č. 428/2012 Z.z.)

Na zá­kla­de Váš­ho  lis­tu zo 4. mar­ca 2013,  kto­rým žia­da­te  vy­svet­liť  spô­sob ap­li­ká­cie vy­ššie uve­de­né­ho ná­le­zu ÚS SR, ozna­mu­jem nas­le­dov­né:

 

            So zre­te­ľom na sku­toč­nosť, že v zmys­le vy­ššie ci­to­va­né­ho ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du bo­la zru­še­ná ve­ta za bod­ko­čiar­kou v us­ta­no­ve­ní § 41 ods. 2 Tr. zák., kto­rou sa pri­ka­zo­va­lo sú­du pri uk­la­da­ní tres­tu pod­ľa as­pe­rač­nej zá­sa­dy ten­to ulo­žiť nad jed­nu po­lo­vi­cu tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy ur­če­nej pod­ľa pr­vej ve­ty § 41 ods. 2 Tr. zák., ide o si­tuáciu pred­pok­la­da­nú v us­ta­no­ve­ní § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov.

 

            V zmys­le toh­to us­ta­no­ve­nia, „ak súd v tres­tnom ko­na­ní vy­dal na zá­kla­de práv­ne­ho pred­pi­su, kto­rý nes­kôr stra­til účin­nosť v zmys­le čl. 125 Ústa­vy, roz­su­dok, kto­rý na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť, ale ne­bol vy­ko­na­ný, stra­ta účin­nos­ti ta­ké­ho práv­ne­ho pred­pi­su, je­ho čas­ti ale­bo niek­to­ré­ho us­ta­no­ve­nia je dô­vo­dom ob­no­vy ko­na­nia pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku“.

 

            Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že stra­ta účin­nos­ti vy­ššie ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia (je­ho čas­ti)
sa po­va­žu­je za „sku­toč­nosť sú­du skôr nez­ná­mu...“ v zmys­le § 394 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

Po­kiaľ ide o vý­klad us­ta­no­ve­nia § 41b ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z.z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov v čas­ti „...kto­rý prá­vop­lat­ný roz­su­dok... ne­bol vy­ko­na­ný...“  tre­ba za­ujať sta­no­vis­ko, že vždy pôj­de o prá­vop­lat­ný roz­su­dok, kto­ré­ho všet­ky ulo­že­né tres­ty a ochran­né opat­re­nia ne­bo­li vy­ko­na­né.

 

            Vzhľa­dom na to, že ob­no­va ko­na­nia je návr­ho­vým ko­na­ním (§ 396 ods. 1 Tr. por.)
je zrej­mé, že súd pr­vé­ho stup­ňa (§ 397 ods. 1, ods. 2 Tr. por.) bu­de mu­sieť vy­ko­nať pred­met­né ko­na­nie vždy na návrh op­ráv­ne­nej oso­by, tzn. pre­dov­šet­kým ob­vi­ne­né­ho (§ 396 ods. 1, ods. 3 Tr. por.).

 

            Spor­ným prob­lé­mom zos­tá­va ozna­mo­va­cia po­vin­nosť sú­du v zmys­le § 396 ods. 4
Tr. por. Do­te­raz ne­bo­la vy­rie­še­ná otáz­ka, či má súd po­vin­nosť zo svo­jich evi­den­čných po­mô­cok zis­tiť, kto­ré­mu od­sú­de­né­mu bol od 1.1.2006 ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy s pou­ži­tím us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tr. zák. Z po­va­hy ve­ci a z us­ta­no­ve­nia § 396 ods. 4
Tr. por., ale vy­plý­va, že di­kcia toh­to us­ta­no­ve­nia „ak sa doz­vie súd... o okol­nos­ti, kto­rá by moh­la od­ôvod­niť návrh na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia...“ sa bu­de vzťa­ho­vať nie­len na ta­ké zis­te­nie v kon­krét­nej ve­ci, ale aj na ob­sah evi­den­čných po­mô­cok sú­du (re­gis­trov). V oboch prí­pa­doch bu­de po­vin­nos­ťou sú­du zis­te­né okol­nos­ti ozná­miť pro­ku­rá­to­ro­vi.

 

            V ob­no­ve­nom ko­na­ní sa up­lat­ní čl. 50 ods. 6 Ústa­vy SR a § 2 ods. 1 Tr. zák., kto­ré ur­ču­jú je­ho ča­so­vú pô­sob­nosť. To umož­ňu­je, ak roz­su­dok ne­bol vy­ko­na­ný, roz­hod­núť v pros­pech pá­cha­te­ľa na zá­kla­de zme­ny zá­ko­na vy­vo­la­nej ná­le­zom ús­tav­né­ho sú­du, aj keď k nej doš­lo po spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu a po od­sú­de­ní je­ho pá­cha­te­ľa.

 

            Ob­dob­ne pri opä­tov­nom pre­ro­ko­va­ní ve­ci na zá­kla­de prí­ka­zu do­vo­la­cie­ho sú­du v zmys­le § 388 ods. 1 Tr. por. sa pri po­sú­de­ní tres­tnos­ti či­nu a uk­la­da­ní tres­tu pou­ži­jú rov­na­ké us­ta­no­ve­nia (čl. 50 ods. 6 ús­ta­vy a § 2 ods. 1 Tr. zák.), kto­ré v roz­sa­hu vy­ššie ci­to­va­nej úp­ra­vy pri­ka­zu­jú ret­roak­ti­vi­tu zá­ko­na priaz­ni­vú pre pá­cha­te­ľa (pri­čom zá­ro­veň za­ka­zu­jú ret­roak­ti­vi­tu ne­priaz­ni­vú). To pla­tí aj v prí­pa­de, ak do­vo­la­cí súd pri pres­kú­ma­va­ní ko­na­nia a roz­ho­do­va­nia zis­tí po­ru­še­nie zá­ko­na v pros­pech ob­vi­ne­né­ho (a bez oh­ľa­du na dô­vod zru­še­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia).

 

            Po­kiaľ v prí­pa­de ko­na­nia o po­vo­le­ní ob­no­vy dôj­de k  zru­še­nia vý­ro­ku o tres­te, zá­kon
v § 403 Tres­tné­ho po­riad­ku pri­ka­zu­je sú­du, aby roz­ho­dol „bez od­kla­du o väz­be“. Dĺžka tr­va­nia tej­to väz­by sa bu­de po­su­dzo­vať sa­mos­tat­ne a ne­zá­vis­le od väz­by v pô­vod­nom ko­na­ní. I keď tre­tí di­el, ôs­mej hla­vy Tres­tné­ho po­riad­ku o ob­no­ve ko­na­nia le­ho­tu tr­va­nia väz­by neup­ra­vu­je, tre­ba vy­chá­dzať zo sku­toč­nos­ti, že ide, tak ako pri do­vo­la­ní o mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok, a pre­to bu­de mož­né pou­žiť us­ta­no­ve­nie § 380 ods. 2 Tr. por. per ana­ló­giam.    

           

S poz­dra­vom

 

 

 

JUDr. Ha­rald Stif­fel, v.r.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia