Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí dňa 19.06.2013 rozhodol tak (sp. zn. PL. ÚS 9/2013), že prijal na ďalšie konanie návrh prvého námestníka generálneho prokurátora o súlade ustanovenia § 437 ods. 4 Tr. zák. s článkom 1 ods. 1 prvou vetou, článkom 2 ods. 2 a článkom 50 ods. 6 Ústavy SR a článkom 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň pozastavil účinnosť ustanovenia § 437 ods. 4 Tr. zák.
(poznámka - doplnil JUDr. Peter Šamko)
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ustanovenie § 437 ods. 4 Tr. zák. bolo "tŕňom v oku" odbornej verejnosti prakticky od svojho vzniku, nakoľko vzbudzovalo otázniky o svojej súladnosti s Ústavou SR ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Z § 437 ods.4 veta prvá Tr. zák. vyplýva, že ak došlo k premlčaniu trestného stíhania pred účinnosťou tohto zákona podľa doterajších predpisov (t. j. ak došlo k premlčaniu trestného stíhania do 31.12.2005 podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov), ustanovenia o premlčaní trestného stíhania sa podľa Trestného zákona účinného od 1.1.2006 nepoužijú. Logickým výkladom uvedeného ustanovenia možno dospieť k tomu, že ak k premlčaniu trestného stíhania nedošlo do 31.12.2005, ustanovenia o premlčaní trestného stíhania podľa nového Trestného zákona sa použijú (§ 437 ods.4 veta prvá Tr. zák. argumentum a contrário). Premlčacie doby, ustanovenia o spočívaní a prerušení premlčania trestného stíhania sa teda budú, v takýchto prípadoch, posudzovať podľa nového Trestného zákona a to aj vtedy ak samotná trestnosť činu sa bude posudzovať podľa ustanovení predchádzajúceho Trestného zákona (ak premlčacia doba plynie aj po 1.1.2006 uplatnia sa na posudzovanie premlčania trestného stíhania vždy ustanovenia nového Trestného zákona).
Z predmetného výkladu je zjavné, že ustanovenie § 437 ods.4 Tr. zák. priamo odporuje zásade vyjadrenej v § 2 ods.1 Tr. zák. a článku 40 ods.6 Listiny základných práv a slobôd. Zásada, že trestnosť činu sa posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný a že podľa neskoršieho zákona sa trestnosť činu posudzuje vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie sa uplatní aj pri posudzovaní otázky či je alebo nie je trestné stíhanie premlčané (teda aj pri posudzovaní otázky či premlčacia doba bola prerušená alebo či spočíva). Vždy sa pritom použije, vo všetkých smeroch, buď len práva účinného v čase spáchania činu alebo len práva neskoršieho (R 32/1951), pričom vždy je potrebné použiť súhrn trestnoprávnych noriem ako celok. Nie je preto možné posudzovať trestnosť činu, t. j. všetky podmienky relevantné pre výrok o vine a treste podľa predchádzajúceho Trestného zákona účinného do 31.12.2005 s výnimkou premlčania trestného stíhania, ktoré sa bude posudzovať podľa nového Trestného zákona účinného od 1.1.2006. Pri posudzovaní trestnosti činu by tak bolo nutné použiť obidva Trestné zákony naraz, čo je absolútne neprijateľné. Navyše v novom Trestnom zákone došlo k predĺženiu premlčacích dôb, k rozšíreniu podmienok spôsobujúcich spočívanie premlčacej doby a k sprísneniu podmienok na prerušenie premlčania trestného stíhania a preto nový Trestný zákon evidentne zhoršuje postavenie páchateľa v tomto smere. Ustanovenie § 437 ods.4 Tr. zák. tak neprípustne a dodatočne stanovuje prísnejšie podmienky spôsobujúce zánik trestnej zodpovednosti a umožňuje ich aplikovať dodatočne a spätne aj na prípady, ktoré budú inak posudzované podľa predchádzajúceho Trestného zákona. Ide tu o zjavné porušenie zákazu retroaktivity v neprospech páchateľa. Túto retroaktivitu neskoršieho prísnejšieho Trestného zákona možno demonštrovať na príklade, keď sa napríklad páchateľ dopustil v roku 2004 trestného činu vydierania podľa § 235 ods.1 Tr. zák., pričom od spáchania skutku mu začala plynúť päťročná premlčacia doba, ktorá by mala uplynúť v roku 2009. Od 1.1.2006 však už ide o zločin, pri ktorom nový Trestný zákon stanovuje desaťročnú premlčaciu dobu a preto sa páchateľovi, za použitia § 437 ods.4 Tr. zák., predĺži premlčacia doba až do roku 2014 a spáchanie akéhokoľvek miernejšieho úmyselného trestného činu po 1.1.2006 spôsobí prerušenie plynutia premlčacej doby.
K predmetnej problematike je potrebné uviesť, že podľa rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, zákaz retroaktivity prísnejšieho zákona sa nevzťahuje na procesné normy a preto sa neuplatní v prípadoch, ak premlčanie trestného stíhania je inštitútom procesným. To však neplatí v prípadoch, ak premlčanie trestného stíhania je inštitútom hmotnoprávnym (tak je to aj v Slovenskej republike) a kde je tzv. negatívnou podmienkou trestnej zodpovednosti. Zákaz spätnej pôsobnosti prísnejšieho Trestného zákona sa vzťahuje na všetky podmienky trestnej zodpovednosti stanovené vnútroštátnym právom príslušného štátu, teda aj na premlčanie, pokiaľ vylučuje trestnú zodpovednosť. Retroaktívna, prísnejšia úprava premlčania je preto z hľadiska Európskeho dohovoru o ľudských právach prípustná len pri výnimke uvedenej v článku 7 ods.2. Ustanovenie 437 ods.4 Tr. zák. je preto v rozpore aj s článkom 7 ods.1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
Vzhľadom k uvedenému je
preto potrebné, v rámci novelizácie Trestného zákona,
vypustiť ustanovenie § 437 ods.4 Tr. zák. a pri posudzovaní premlčania
trestného stíhania pri skutkoch, ktoré boli spáchané za účinnosti
predchádzajúceho Trestného zákona a pri ktorých premlčacia doba neuplynula
do konca roku 2005, je aj naďalej nutné vychádzať buď len z právnej úpravy
uvedenej v Trestnom zákone účinnom do 31.12.2005 alebo len z právnej
úpravy uvedenej v Trestnom zákone účinnom od 1.1.2006 a to podľa
toho, ktorý z uvedených Trestných zákonov je pre páchateľa priaznivejší
ako celok.v prípade, že k takejto novele Trestného zákona nepríde, bude zrejme nevyhnutý zásah Ústavného súdu SR tak ako to bolo aj v prípade tzv. asperačnej zásady.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.