Je záverečná reč obžalovaného dôkazný prostriedok?

V sú­čas­nej do­be je pred­me­tom od­bor­nej dis­ku­sie (naj­mä na od­bor­ných se­mi­ná­roch) aj po­mer­ne spor­ná prob­le­ma­ti­ka práv­nej po­va­hy zá­ve­reč­ných re­čí, te­da to­ho, či zá­ve­reč­ná reč ob­ža­lo­va­né­ho je dô­kaz­ným pros­tried­kom (t. j., či ide o ob­do­bu vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rá je dô­kaz­ným pros­tried­kom v zmys­le § 119 ods. 2 Tr. por.) a či ob­sah zá­ve­reč­nej re­či ob­ža­lo­va­né­ho je dô­ka­zom, na kto­rom by bo­lo mož­né za­lo­žiť od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho.

 Pod­kla­dom pre tú­to, ná­zo­ro­vo ne­jed­not­nú, od­bor­nú dis­ku­siu bo­lo po­su­dzo­va­nie prí­pa­du, v kto­rom ob­ža­lo­va­ný, v rám­ci do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, po­pie­ral spá­chanie tres­tné­ho či­nu uve­de­né­ho v ob­ža­lo­be, pri­čom os­tat­né dô­ka­zy ne­bo­li pres­ved­či­vé na uz­na­nie vi­ny. V rám­ci zá­ve­reč­nej re­či sa však ob­ža­lo­va­ný priz­nal k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu a oľu­to­val ho. Súd nás­led­ne ob­ža­lo­va­né­ho uz­nal vin­ným za spá­chanie skut­ku uve­de­né­ho v ob­ža­lo­be, pri­čom je­ho od­sú­de­nie za­lo­žil, tak­mer vý­luč­ne, na je­ho zá­ve­reč­nej re­či. Ob­ža­lo­va­ný si po­ne­chal le­ho­tu na vy­jad­re­nie sa k roz­sud­ku s tým, že nás­led­ne si zvo­lil ob­haj­cu, kto­rý po­dal od­vo­la­nie (v me­ne klien­ta), v kto­rom uvá­dzal, že vy­jad­re­nie ob­ža­lo­va­né­ho v zá­ve­reč­nej re­či nie je mož­né po­va­žo­vať za dô­kaz a te­da ani na ňom nie je mož­né za­lo­žiť od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho.

 Časť od­bor­nej ve­rej­nos­ti vy­slo­vi­la ná­zor, že vy­jad­re­nie ob­ža­lo­va­né­ho v zá­ve­reč­nej re­či je dô­ka­zom a mož­no na ňom za­lo­žiť od­sú­de­nie, pre­to­že zá­ve­reč­ná reč je sú­čas­ťou hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, pri­čom súd mô­že oprieť svo­je roz­hod­nu­tie o všet­ko, čo bo­lo preb­ra­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Opač­ný práv­ny vý­klad je ozna­čo­va­ný za nep­ri­ja­teľ­ný práv­ny for­mal­izmus. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu, po­va­žu­jem za nut­né uviesť aj nie­koľ­ko ne­súh­las­ných ar­gu­men­tov, na­koľ­ko sa dom­nie­vam, že zá­ve­reč­nú reč ob­ža­lo­va­né­ho nie je mož­né po­va­žo­vať za dô­kaz­ný pros­trie­dok a jej ob­sah za dô­kaz.

 V pr­vom ra­de je pot­reb­né uviesť, že pod­ľa § 2 ods. 19 Tr. por. súd pri roz­ho­do­va­ní na hlav­nom po­jed­ná­va­ní smie pri­hliad­nuť len na tie dô­ka­zy, kto­ré bo­li v tom­to ko­na­ní vy­ko­na­né (tzv. zá­sa­da bez­pros­tred­nos­ti). Pred­met­ná zá­klad­ná zá­sa­da tres­tné­ho ko­na­nia te­da sta­no­vu­je pra­vid­lo, že súd mu­sí, pri roz­ho­do­va­ní (t. j. po­su­dzo­va­ní vi­ny, či ne­vi­ny, tres­tu, ochran­né­ho opat­re­nia, ale­bo náh­ra­dy ško­dy) vy­chá­dzať len vý­sled­kov do­ka­zo­va­nia (vý­slu­chy ob­ža­lo­va­né­ho, sved­kov, znal­cov, čí­ta­nie vý­po­ve­dí z príp­rav­né­ho ko­na­nia, prí­pad­ne lis­tin­ných dô­ka­zov a po­dob­ne), kto­ré bo­li vy­ko­na­né v prie­be­hu do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Ale­bo po­ve­da­né inak, skut­ko­vý stav, z kto­ré­ho vy­plý­va aj práv­na kva­li­fi­ká­cia, mož­no us­ta­lo­vať len dô­kaz­mi, kto­ré bo­li vy­ko­na­né po­čas do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní.

 V rám­ci hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia vy­me­dzu­je Trest­ný po­ria­dok pries­tor na do­ka­zo­va­nie v us­ta­no­ve­niach § 258 až 273 Tr. por. (tre­tí di­el naz­va­ný „Do­ka­zo­va­nie“). Za­čia­tok do­ka­zo­va­nia nas­le­du­je po vy­hlá­se­niach ob­ža­lo­va­né­ho s tým, že súd, o za­ča­tí do­ka­zo­va­nia, ne­ro­bí žiad­ne for­mál­ne (oso­bit­né) roz­hod­nu­tie (uz­ne­se­nie), ale len kon­ti­nuál­ne „prej­de do do­ka­zo­va­nia“, te­da do ďal­šej fá­zy hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, kto­rá nas­le­du­je po vy­hlá­se­niach ob­ža­lo­va­né­ho (ak je ob­ža­lo­va­ný nep­rí­tom­ný, žiad­ne vy­hlá­se­nia ob­ža­lo­va­né­ho o vi­ne, či ne­vi­ne nep­ri­chá­dza­jú do úva­hy, pri­čom sa vy­chá­dza z dom­nien­ky, že ob­ža­lo­va­ný vy­hlá­sil, že je ne­vin­ný a hlav­né po­jed­ná­va­nie prak­tic­ky ih­neď vstú­pi do fá­zy do­ka­zo­va­nia).

 Ko­niec do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­me­dzu­je Trest­ný po­ria­dok ove­ľa for­mál­nej­šie ako je­ho za­čia­tok, pre­to­že us­ta­no­ve­nie § 274 ods. 1 Tr. por. sta­no­vu­je, že ak niet ďal­ších dô­kaz­ných návr­hov ale­bo ak súd roz­ho­dol, že sa ďal­šie dô­ka­zy vy­ko­ná­vať ne­bu­dú, vy­hlá­si pred­se­da se­ná­tu do­ka­zo­va­nie za skon­če­né a ude­lí slo­vo na zá­ve­reč­né re­či.

 Z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia je zrej­mé, že ak pred­se­da se­ná­tu (sa­mo­sud­ca) chce vo ve­ci roz­hod­núť, mu­sí do­ka­zo­va­nie for­mál­ne ukon­čiť (ro­bí tak uz­ne­se­ním, kto­ré je sú­čas­ťou zá­pis­ni­ce o hlav­nom po­jed­ná­va­ní). Vy­hlá­se­ním ta­ké­ho­to uz­ne­se­nia sa for­mál­ne uzat­vá­ra pries­tor na vy­ko­ná­va­nie dô­ka­zov s tým, že nas­le­du­jú už len ar­gu­men­tá­cie strán (zá­ve­reč­né re­či) a zá­ro­veň sa oh­ra­ni­ču­je pries­tor a v ňom vy­ko­na­né dô­ka­zy, kto­ré bu­de súd hod­no­tiť ako pod­klad pre svo­je roz­hod­nu­tie.

 Zá­ve­reč­nú reč ob­ža­lo­va­né­ho te­da ne­mož­no po­va­žo­vať za dô­kaz­ný pros­trie­dok v zmys­le § 119 ods. 2 Tr. por. a jej ob­sah za dô­kaz, na­koľ­ko nas­le­du­je vždy až po for­mál­nom skon­če­ní do­ka­zo­va­nia (t. j. nas­le­du­je vždy až po „uzat­vo­re­ní“ pries­to­ru na vy­ko­ná­va­nie dô­ka­zov). Na­po­kon, zá­ve­reč­né re­či od­de­ľu­je od do­ka­zo­va­nia aj sa­mot­ný Trest­ný po­ria­dok, kto­rý ich up­ra­vu­je v oso­bit­nom štvr­tom di­ely s náz­vom „Zá­ver hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia“.

 K zhod­né­mu ná­zo­ru dos­pe­la aj od­bor­ná li­te­ra­tú­ra (1), kto­rá kon­šta­tu­je, že zá­ve­reč­né vy­stú­pe­nia strán a ich zá­stup­cov pre­bie­ha­jú po skon­če­nom do­ka­zo­va­ní, pre­to ich ob­sah ne­mož­no pou­žiť ako dô­kaz. Ar­gu­men­tá­cia up­lat­ne­ná v zá­ve­reč­ných re­čiach, ale mô­že viesť k dopl­ne­niu vý­sled­kov do­ka­zo­va­nia ale­bo mô­že ov­plyv­niť súd pri hod­no­te­ní vy­ko­na­ných dô­ka­zov.

 Sku­toč­nosť, že zá­ve­reč­ná reč ob­ža­lo­va­né­ho nie je dô­kaz­ný pros­trie­dok, na­koľ­ko je „mi­mo“ do­ka­zo­va­nia vy­plý­va aj z us­ta­no­ve­nia § 276 ods. 1 Tr. por., kto­ré sta­no­vu­je, že ak súd zis­tí, so zre­te­ľom na zá­ve­reč­né re­či ale­bo pri zá­ve­reč­nej po­ra­de, že tre­ba eš­te niek­to­rú okol­nosť ob­jas­niť, roz­hod­ne uz­ne­se­ním, že do­ka­zo­va­nie bu­de dopl­ne­né a v hlav­nom po­jed­ná­va­ní pok­ra­ču­je. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie zvý­raz­ňu­je fakt, že zá­ve­reč­né re­či nie sú sú­čas­ťou do­ka­zo­va­nia s tým, že ak je ne­vyh­nut­né vy­ko­nať ďal­šie dô­ka­zy, mu­sí súd for­mál­ne roz­hod­núť o náv­ra­te do do­ka­zo­va­nia a až po­tom mô­že pok­ra­čo­vať v ďal­šom vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov na hlav­nom po­jed­ná­va­ní.

 Z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va aj to, že stra­ny sa v zá­ve­reč­ných re­čiach mô­žu za­obe­rať len sku­toč­nos­ťa­mi, kto­ré sa preb­ra­li na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a dô­kaz­mi, kto­ré  sa na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­na­li v rám­ci do­ka­zo­va­nia.  Nie je však vy­lú­če­né, aby pro­ces­ná stra­na v zá­ve­reč­nej re­či upo­zor­ni­la na no­vé skut­ko­vé okol­nos­ti a po­núk­la o nich dô­ka­zy. Prá­ve na zá­kla­de to­ho mô­že súd roz­hod­núť o dopl­ne­ní do­ka­zo­va­nia (2).

 Po­čas ko­na­nia zá­ve­reč­ných re­čí je však vy­lú­če­né vy­ko­ná­va­nie akých­koľ­vek dô­ka­zov, kto­ré ne­bo­li vy­ko­na­né v rám­ci do­ka­zo­va­nia, čo vy­plý­va z to­ho, že pries­tor ur­če­ný na zá­ve­reč­né re­či je pries­to­rom ur­če­ným na ar­gu­men­to­va­nie a nie na do­ka­zo­va­nie. Nap­rík­lad ak niek­to­rá zo strán bu­de chcieť po­čas zá­ve­reč­nej re­či pre­čí­tať ne­ja­kú lis­ti­nu (nap­rík­lad zmlu­vu), kto­rá ne­bo­la pre­čí­ta­ná v prie­be­hu do­ka­zo­va­nia a ne­bo­la tak pred­lo­že­ná ani proti­stra­ne, bu­de ne­vyh­nut­né, aby súd, za pou­ži­tia § 274 ods. 4 Tr. por., pre­ru­šil zá­ve­reč­nú reč a upo­zor­nil stra­ny, že v prie­be­hu zá­ve­reč­ných re­čí nie je mož­né vy­ko­ná­vať do­ka­zo­va­nie (nás­led­ne je mož­ný aj ta­ký pos­tup, že súd pod­ľa § 276 ods. 1 Tr. por. roz­hod­ne o dopl­ne­ní do­ka­zo­va­nia, ot­vo­rí opä­tov­ne do­ka­zo­va­nie a umož­ní vy­ko­na­nie toh­to lis­tin­né­ho dô­ka­zu ako aj reak­ciu proti­stra­ny). Pre­ru­šiť zá­ve­reč­nú reč by mal súd aj vte­dy, ak by sa stra­na po­kú­si­la „obísť“ us­ta­no­ve­nia o do­ka­zo­va­ní a za­lo­žiť svo­ju ar­gu­men­tá­ciu, a ov­plyv­ne­nie sú­du, na dô­ka­zoch, kto­ré bo­li po­čas do­ka­zo­va­nia ozna­če­né za nep­rí­pus­tné, či ne­zá­kon­né a pre­to ani ne­bo­li vy­ko­na­né. Zá­ver o tom, že v prie­be­hu zá­ve­reč­ných re­čí nie je prí­pus­tným vy­ko­ná­vať dô­ka­zy za­stá­va­la aj star­šia od­bor­ná li­te­ra­tú­ra (3)

 Zá­ve­reč­ná reč (akej­koľ­vek stra­ny) nie je dô­kaz (a ani v rám­ci pries­to­ru na jej pred­ne­se­nie nie je mož­né vy­ko­ná­vať dô­ka­zy), ale ide o ar­gu­men­tá­ciu, kto­rá sa tý­ka hod­no­te­nia už vy­ko­na­ných dô­ka­zov, skut­ko­vých okol­nos­tí, práv­ne­ho po­sú­de­nia, prí­pad­ne aj otáz­ky tres­tu, ochran­né­ho opat­re­nia, či náh­ra­dy ško­dy. Len pre úpl­nosť tre­ba do­dať, že vy­uži­tie zá­ve­reč­nej re­či je prá­vom strán a nie ich po­vin­nos­ťou s tým, že žiad­na zo strán, a to ani pro­ku­rá­tor, to­to prá­vo ne­mu­sí vy­užiť. Zá­ve­reč­né re­či sú te­da sa­mos­tat­nou fá­zou hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, v kto­rej ma­jú stra­ny pries­tor na zá­ve­reč­nú dis­ku­siu o dô­ka­zoch a ar­gu­men­toch s cie­ľom ov­plyv­niť roz­hod­nu­tie sú­du (to, že zá­ve­reč­ná reč je ar­gu­men­tá­cia mož­no vy­vo­diť aj z roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 1 Tdo 43/2008). Ar­gu­men­tá­cia strán, či dis­ku­sia strán o dô­ka­zoch a ar­gu­men­toch proti­stra­ny, v žiad­nom prí­pa­de ne­mô­že byť po­va­žo­va­ná za dô­kaz. Ob­dob­ne je to aj nap­rík­lad v prí­pa­doch, keď stra­ny ar­gu­men­tu­jú ju­di­ka­tú­rou a pred­kla­da­jú v súd­nom ko­na­ní rôz­ne súd­ne roz­hod­nu­tia na pod­po­ru svo­jich tvr­de­ní. Pred­kla­da­nú ju­di­ka­tú­ru ne­mož­no ozna­čiť za pred­kla­da­nie dô­ka­zov, ale ide o sú­časť ar­gu­men­tá­cie, kto­rá, z hľa­dis­ka § 119 ods. 1 Tr. por. nič ne­do­ka­zu­je, ale jej cie­ľom je len ov­plyv­niť roz­hod­nu­tie sú­du.

 Ak sa vrá­ti­me k vy­ššie uve­de­né­mu prí­pa­du, v kto­rom súd za­lo­žil od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho len na je­ho priz­na­ní v zá­ve­reč­nej re­či, mu­sí­me dos­pieť k zá­ve­ru, že ta­ký­to pos­tup sú­du bol nes­práv­ny, pre­to­že od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho mož­no za­lo­žiť len na dô­ka­zoch a to na dô­ka­zoch, kto­ré bo­li vy­ko­na­né v rám­ci do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Zá­ve­reč­ná reč pri­tom nie je ani dô­kaz a ani sa neus­ku­toč­ňu­je vo fá­ze do­ka­zo­va­nia. Po us­ved­ču­jú­cej zá­ve­reč­nej re­či ob­ža­lo­va­né­ho mal súd pos­tu­po­vať pod­ľa § 276 ods. 1 Tr. por., te­da roz­hod­núť o „náv­ra­te do do­ka­zo­va­nia“, riad­ne pou­čiť ob­ža­lo­va­né­ho a umož­niť mu vy­po­ve­dať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­ža­lo­va­né­ho. Až pro­ces­ná vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho, po ná­le­ži­tom pou­če­ní, má po­va­hu dô­kaz­né­ho pros­tried­ku a jej ob­sah po­va­hu dô­ka­zu. Nás­led­ne mal súd opä­tov­ne skon­čiť do­ka­zo­va­nie, ak vzhľa­dom na us­ved­ču­jú­cu vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho stra­ny ne­navrh­li aj iné dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia, a dať pries­tor na no­vé zá­ve­reč­né re­či (§ 279 ods. 2 Tr. por.). Ob­dob­ne sa pos­tu­pu­je aj v prí­pa­doch, keď ob­ža­lo­va­ný za­šle sú­du pí­som­né vy­jad­re­nie, v kto­rom sa priz­ná k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu. Ta­ké­to pí­som­né vy­jad­re­nie nie je mož­né čí­tať na hlav­nom po­je­ná­va­ní ako lis­tin­ný dô­kaz, keď­že nej­de o lis­tin­ný dô­kaz, ale ide o vý­po­veď a je nut­né k je­ho ob­sa­hu vy­po­čuť ob­ža­lo­va­né­ho.

 Po­kiaľ sa pro­ti vý­kla­du oh­ľad­ne to­ho, že zá­ve­reč­ná reč ob­ža­lo­va­né­ho nie je dô­kaz­ný pros­trie­dok vy­slo­vu­jú ná­miet­ky, že ide o príl­iš­ný práv­ny for­mal­izmus, tak je pot­reb­né sa s ta­kým­to ná­miet­ka­mi sto­tož­niť, av­šak ide o for­mal­izmus zá­kon­ný, te­da for­mal­izmus, kto­rý vy­plý­va z us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku a kto­rý sta­no­vu­je pra­vid­lá ve­de­nia do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a spô­so­by je­ho skon­če­nia. Po­kiaľ ne­dôj­de k úp­ra­ve us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, je nut­né tie­to „pra­vid­lá hry“ sta­no­ve­né Tres­tným po­riad­kom reš­pek­to­vať a dôs­led­ne roz­li­šo­vať me­dzi do­ka­zo­va­ním a ar­gu­men­to­va­ním.

 Poz­nám­ky pod čia­rou:

1/ poz­ri nap­rík­lad Šámal, P. a kol.: Tres­tní řád. Ko­men­tář. 2 vy­dá­ní. Pra­ha, C.H.Beck 1997, s. 1022 ale­bo Fe­nyk, J. a spol. Tres­tní zá­ko­ník a Tres­tní řád, pru­vod­ce trestněpráv­ní­mi před­pi­sy a ju­di­ka­tu­rou, 2. Díl, Tres­tní řád. Lin­de Pra­ha 2010, s. 638)

2/ poz­ri k to­mu nap­rík­lad Ru­žek, A. a kol.: Trest­ný po­ria­dok, Ob­zor, Bra­tis­la­va 1977, s. 547

3/ poz­ri k to­mu Storch, F.: Říze­ní tres­tní ra­kous­ké, díl II., Pra­ha 1896, s. 326 a nasl., rep­rint Wol­ters Kluwer ČR, a.s., 2011)

Diskusia