Osobitný kvalifikačný pojem "na viacerých osobách" a trestné činy proti majetku

V ča­so­pi­se Jus­tič­ná re­vue č. 4/2014 bol pub­li­ko­va­ný člá­nok pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry v No­vom Mes­te nad Vá­hom JUDr. On­dre­ja Prik­ry­la PhD. s náz­vom „K ap­li­ká­cii oso­bit­né­ho kva­li­fi­kač­né­ho zna­ku na via­ce­rých oso­bách vo vzťa­hu k tres­tným či­nom pro­ti ma­jet­ku“.

V pred­met­nom člán­ku autor do­chá­dza k zá­ve­ru, že oso­bit­ný kva­li­fi­kač­ný znak – na via­ce­rých oso­bách v zmys­le § 138 písm. j) Tr. zák., je mož­né pou­žiť aj vo vzťa­hu k tres­tným či­nom pro­ti ma­jet­ku.

Na pod­po­ru toh­to svoj­ho tvr­de­nia uvá­dza, že zá­ko­no­dar­ca neuvie­dol žiad­ne ob­me­dzu­jú­ce ale­bo li­mi­tu­jú­ce inter­pre­tač­né pra­vid­lo, kto­ré by zne­mož­ňo­va­lo ap­li­ká­ciu toh­to oso­bit­né­ho kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu na ma­jet­ko­vé tres­tné či­ny. S pou­ka­zom na lo­gic­kog­ra­ma­tic­ký vý­klad a zá­sa­du a con­trá­rio do­chá­dza k zá­ve­ru, že ak by zá­ko­no­dar­ca chcel ob­me­dziť ap­li­ko­va­nie os­tat­ných oso­bit­ných kva­li­fi­kač­ných zna­kov, nap­rík­lad vo vzťa­hu k ok­ru­hu ma­jet­ko­vých tres­tných či­nov, bo­la by tá­to sku­toč­nosť vy­jad­re­ná rov­na­ko ako to vy­jad­ril pri spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu so zbra­ňou v us­ta­no­ve­ní § 138 písm. a) Tr. zák.

Ďalej pou­ka­zu­je na to, že pri niek­to­rých tres­tných či­noch pro­ti ma­jet­ku je pred­me­tom úto­ku pria­mo oso­ba, res­pek­tí­ve oso­by. Pre­to nie je správ­ne všeo­bec­ne via­zať pred­met úto­ku pri ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch vý­luč­ne len na ve­ci. Hmot­ným pred­me­tom úto­ku mô­žu byť všeo­bec­ne oso­by ale­bo ve­ci, na kto­ré pá­cha­teľ pô­so­bí. Autor uvá­dza, že nap­rík­lad pri tres­tnom či­ne pod­vo­du je pred­me­tom úto­ku oso­ba a úby­tok na cu­dzom ma­jet­ku pred­sta­vu­je ne­ga­tív­ny úči­nok tres­tné­ho či­nu. Zo zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pre­to vy­plý­va, že trest­ný čin pod­vo­du je pá­cha­ný na via­ce­rých oso­bách a nie na via­ce­rých ve­ciach. Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra má pá­chanie ma­jet­ko­vé­ho tres­tné­ho či­nu na via­ce­rých oso­bách vy­ššiu ty­po­vú ne­bez­peč­nosť či­nu pre spo­loč­nosť ako ko­na­nie, keď je trest­ný čin pá­cha­ný na jed­nej oso­be.

Autor uzat­vá­ra prík­la­dom, že  ak sa pá­cha­teľ vlá­me do pia­tich chatiek a napl­ní zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu krá­de­že bu­de pot­reb­né ta­ké­to ko­na­nie po­su­dzo­vať ako zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia na via­ce­rých oso­bách a to z dô­vo­du sub­jek­tív­ne­ho sta­vu – ve­do­mos­ti pá­cha­te­ľa, že svo­jim ko­na­ním za­sa­hu­je do vlas­tníc­kych práv pia­tich osôb, t. j. via­ce­rých osôb.

S vy­ššie uve­de­ný­mi práv­ny­mi ná­zor­mi JUDr. On­dre­ja Prik­ry­la PhD. si do­vo­lím ne­súh­la­siť, pre­to­že vy­vo­lá­va­jú po­chyb­nos­ti o svo­jej správ­nos­ti.

V pr­vom ra­de je pot­reb­né uviesť, že zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia uve­de­ný v § 138 Tr. zák. je oso­bit­ným kva­li­fi­kač­ným poj­mom a tak ako aj os­tat­né kva­li­fi­kač­né poj­my je zá­ko­no­dar­com ob­sa­ho­vo vy­me­dze­ný len vo všeo­bec­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na v rám­ci pia­tej hla­vy, kto­rá sa tý­ka vý­kla­du poj­mov. Nás­led­ne už zá­ko­no­dar­ca v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na pri jed­not­li­vých kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­sta­tách tres­tných či­nov pou­ží­va len náz­vy oso­bit­ných kva­li­fi­kač­ných poj­mov (nap­rík­lad zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia, chrá­ne­ná oso­ba, oso­bit­ný mo­tív a po­dob­ne) bez to­ho aby bliž­šie špe­ci­fi­ko­val ob­sah tých­to oso­bit­ných kva­li­fi­kač­ných poj­mov oh­ľad­ne jed­not­li­vých tres­tných či­nov (t. j. v kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­sta­tách sa už bliž­šie neu­vá­dza nap­rík­lad, že bol čin spá­cha­ný or­ga­ni­zo­va­nou sku­pi­nou, su­ro­vým spô­so­bom, vlá­ma­ním a po­dob­ne, ale sa len uve­die, že bol čin spá­cha­ný zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia).

Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že ide o le­gis­la­tív­nu tech­ni­ku tvor­by jed­not­li­vých kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov, kto­rú pou­žil zá­ko­no­dar­ca. Len z le­gis­la­tív­nej tech­ni­ky tvor­by Tres­tné­ho zá­ko­na (kon­krét­ne tvor­by kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov) ne­mož­no v žiad­nom prí­pa­de vy­vo­dzo­vať, že všet­ky spô­so­by zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 138 Tr. zák. sa mu­sia vždy a v pl­nom roz­sa­hu vzťa­ho­vať na kaž­dý trest­ný čin, v kto­ré­ho kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te sú uve­de­né. Ak te­da autor člán­ku vy­vo­dzu­je mož­nosť pou­ži­tia oso­bit­né­ho kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu na via­ce­rých oso­bách aj pri ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch len z to­ho, že tie­to nie sú vy­slo­ve­ne uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 138 Tr. zák. ako tres­tné či­ny na kto­ré sa ten­to zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia nev­zťa­hu­je (po­dob­ne ako je to pri pá­cha­ní tres­tné­ho či­nu so zbra­ňou v zmys­le § 138 písm. a) Tr. zák.) tak ten­to je­ho ná­zor je vý­kla­do­vo neudr­ža­teľ­ný.

Sku­toč­nosť, že nie všet­ky spô­so­by ko­na­nia, kto­ré sú uve­de­né ako zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia v us­ta­no­ve­ní § 138 Tr. zák. mož­no vždy pou­žiť pri jed­not­li­vých tres­tných či­noch ako znak kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu mož­no de­monštro­vať na tres­tnom či­ne pod­vo­du.

 Pod­ľa § 221 ods. 3 písm. c) Tr. zák. mož­no trest­ný čin pod­vo­du spá­chať zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia. Ako už bo­lo vy­ššie uve­de­né, kva­li­fi­ko­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu pod­vo­du bliž­šie ne­vy­me­dzu­je čo sa pri tres­tnom či­ne pod­vo­du ro­zu­mie pod zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia, res­pek­tí­ve, kto­rý zo spô­so­bov zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia je mož­né vy­užiť pri tres­tnom či­ne pod­vo­du. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je nut­né vy­chá­dzať zo všeo­bec­ne kon­ci­po­va­né­ho zne­nia us­ta­no­ve­nia § 138 Tr. zák. Ak by sme ak­cep­to­va­li práv­ny ná­zor auto­ra člán­ku, mu­se­li by sme dos­pieť k zá­ve­ru, že všet­ky spô­so­by ko­na­nia uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 138 Tr. zák. sa da­jú a mu­sia pou­žiť aj pri tres­tnom či­ne pod­vo­du, pre­to­že us­ta­no­ve­nie § 138 Tr. zák. neu­vá­dza trest­ný čin pod­vo­du ako vý­nim­ku pri kto­rom by sa niek­to­rý zo spô­so­bov uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 138 Tr. zák. ne­dal pou­žiť.

 Hneď na úvod je nut­né uviesť, že pou­ži­tie kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty, kto­rá sa tý­ka zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia pri tres­tnom či­ne pod­vo­du nep­ri­chá­dza do úva­hy pri ta­kých for­mách ko­na­nia, kto­ré už, sa­mé ose­be, napĺňa­jú zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty iné­ho tres­tné­ho či­nu (t. j. ap­li­ká­ciu zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia ako kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty da­né­ho tres­tné­ho či­nu neob­me­dzu­je len us­ta­no­ve­nie § 38 ods. 1 Tr. zák. ako sa myl­ne dom­nie­va autor člán­ku). Na tom­to mies­te je ne­vyh­nut­né pri­po­me­núť, že trest­ný čin pod­vo­du je cha­rak­te­ri­zo­va­ný ne­ná­sil­ným spô­so­bom úto­če­nia vo­či cu­dziemu ma­jet­ku, t. j. pá­cha­teľ pri­nú­ti iné­ho k vy­ko­na­niu ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cie tak, že ho uvá­dza do omy­lu (kla­me ho), či vy­uží­va je­ho om­yl a do­siah­ne to, že mý­lia­ca sa oso­ba vy­ko­ná ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu dob­ro­voľ­ne s nez­na­los­ťou sku­toč­né­ho sta­vu ve­ci.

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu nie je mož­né spá­chať trest­ný čin pod­vo­du so zbra­ňou (§ 138 písm. a) Tr. zák.), su­ro­vým ale­bo trýz­ni­vým spô­so­bom (§ 138 písm. c) Tr. zák.), ná­si­lím, hroz­bou bez­pros­tred­né­ho ná­si­lia ale­bo hroz­bou inej ťaž­kej uj­my (§ 138 písm. d) Tr. zák.), vlá­ma­ním (§ 138 písm. e) Tr. zák.) a ani s vy­uži­tím ties­ne, nes­kú­se­nos­ti, od­ká­za­nos­ti ale­bo po­dria­de­nos­ti (§ 138 písm. g) Tr. zák.). Ak to­tiž pá­cha­teľ pou­ži­je ta­ké­to ko­na­nie, aby inú oso­bu do­nú­til k vy­ko­na­niu ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cie (pri­čom mu­sí ísť o ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce vy­ko­na­niu ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cie, čo vy­plý­va z ná­ve­tia § 138 Tr. zák., kto­ré ho­vo­rí o „pá­cha­ní tres­tné­ho či­nu“), napĺňa už zna­ky iné­ho tres­tné­ho či­nu a to nap­rík­lad tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia, či lú­pe­že (ak ide o pá­chanie tres­tné­ho či­nu za pou­ži­tia ná­si­lia, so zbra­ňou a po­dob­ne), tres­tné­ho či­nu krá­de­že (ak ide o pá­chanie tres­tné­ho či­nu vlá­ma­ním) ale­bo tres­tné­ho či­nu úže­ry (ak pôj­de o pá­chanie ma­jet­ko­vé­ho tres­tné­ho či­nu za vy­uži­tia ties­ne, nes­kú­se­nos­ti a po­dob­ne).

 Pod­stat­ným tu je, že pá­cha­teľ úto­čí na ma­je­tok iné­ho ko­na­ním, kto­ré nie je mož­né po­va­žo­vať za pod­vod­né, pre­to­že oso­ba, kto­rá vy­ko­ná­va ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu ne­ko­ná v omy­le, ale poz­ná všet­ky roz­hod­né skut­ko­vé okol­nos­ti a prá­ve pre­to pá­cha­teľ vy­uží­va iné for­my ko­na­nia a to nap­rík­lad ko­na­nie ná­sil­né, či vy­uží­va­nie ties­ne iné­ho. V prí­pa­de, ak by sa pá­cha­teľ do­pus­til pod­vod­né­ho ko­na­nia až nás­led­ne, po do­ko­na­ní niek­to­ré­ho z uve­de­ných tres­tných či­nov, neš­lo by tak­tiež o pá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia, pre­to­že to­to pod­vod­né ko­na­nie by už tvo­ri­lo úpl­ne sa­mos­tat­ný sku­tok, bez­pros­tred­ne nad­vä­zu­jú­ci na sku­tok, v kto­rom doš­lo k vy­ko­na­niu ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cie, res­pek­tí­ve by len iš­lo o sú­časť ko­na­nia pô­vod­né­ho skut­ku, kto­ré slú­ži­lo iba na za­kry­tie ta­ké­ho­to ko­na­nia.

 Mož­no pre­to zo­pa­ko­vať, že pri tres­tnom či­ne pod­vo­du nep­ri­chá­dza vô­bec do úva­hy zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 138 písm. a), c), d), e), f) (lesť je zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, na­koľ­ko je sú­čas­ťou poj­mu om­yl a len ten­to kva­li­fi­kač­ný znak by tu bol vy­lú­če­ný s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 38 ods. 1 Tr. zák.), g) Tr. zák. Je evi­den­tné, že väč­ši­na ko­na­ní uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 138 Tr. zák. nie je ap­li­ko­va­teľ­ná pri tres­tnom či­ne pod­vo­du, pre­to­že ak by sa ich pá­cha­teľ do­pus­til s úmys­lom zís­kať ma­jet­ko­vý pros­pech napl­nil by už spra­vid­la zna­ky úpl­ne iné­ho tres­tné­ho či­nu než je trest­ný čin pod­vo­du.

 Ak te­da zá­ko­no­dar­ca neuvie­dol žiad­ne ob­me­dzu­jú­ce ale­bo li­mi­tu­jú­ce inter­pre­tač­né pra­vid­lo, kto­ré by zne­mož­ňo­va­lo ap­li­ká­ciu us­ta­no­ve­nia § 138 Tr. zák. aj pri tres­tnom či­ne pod­vo­du, nez­na­me­ná to auto­ma­tic­ky, že všet­ky spô­so­by zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia bu­dú ap­li­ko­va­teľ­né aj pri tres­tnom či­ne pod­vo­du.

 Vy­vo­dzo­vať mož­nosť, či do­kon­ca po­vin­nosť ap­li­ko­vať všet­ky zá­važ­nej­šie spô­so­by ko­na­nia pri kaž­dom tres­tnom či­ne, kde je ten­to ná­zov oso­bit­né­ho kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu uve­de­ný a to len pre­to, že us­ta­no­ve­nie § 138 Tr. zák. neob­sa­hu­je žiad­ne ob­me­dzu­jú­ce pra­vid­lo po­dob­né pra­vid­lu uve­de­né­mu v us­ta­no­ve­ní § 138 písm. a) Tr. zák., tak ako to naz­na­ču­je autor člán­ku, je pre­to zjav­ne nes­práv­ne.

 Je ne­vyh­nut­né zo­pa­ko­vať, že pou­ži­tie náz­vu „zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia“ v jed­not­li­vých kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­sta­tách tres­tných či­nov je len le­gis­la­tív­na tech­ni­ka a pre­to to, či kon­krét­ny zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia mož­no ap­li­ko­vať aj pri kon­krét­nom tres­tnom či­ne zá­vi­sí od vý­kla­du zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu (nap­rík­lad od vý­kla­du ob­jek­tív­nej strán­ky, či ob­jek­tu da­né­ho tres­tné­ho či­nu) a nie od to­ho, či us­ta­no­ve­nie § 138 Tr. zák. ob­sa­hu­je ale­bo neob­sa­hu­je aj ne­ja­ké iné li­mi­tu­jú­ce inter­pre­tač­né pra­vid­lo než to, kto­ré sa tá­ka pá­chania tres­tné­ho či­nu so zbra­ňou, res­pek­tí­ve len pou­ži­tím us­ta­no­ve­nia § 38 ods. 1 Tr. zák. Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že nap­rík­lad z vý­kla­du zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du je zrej­mé, že nie je mož­né pri tom­to tres­tnom či­ne ap­li­ko­vať zá­važ­nej­ší spô­sob pá­chania tres­tné­ho či­nu so zbra­ňou, či ná­si­lím a po­dob­ne. Li­mi­tu­jú­cim inter­pre­tač­ným pra­vid­lom, kto­ré roz­ho­du­je, či niek­to­ré so spô­so­bov zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia mož­no ale­bo ne­mož­no pou­žiť sú tu pre­to zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty da­né­ho tres­tné­ho či­nu.

 Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že me­cha­nic­kou, či for­mál­nou ap­li­ká­ciou us­ta­no­ve­nia § 138 Tr. zák. (vrá­ta­ne oso­bit­né­ho kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu pá­chania tres­tné­ho či­nu na via­ce­rých oso­bách) len s pou­ka­zom, že na ap­li­ká­ciu zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia pos­ta­čí len to, že v us­ta­no­ve­ní § 138 Tr. zák. nie sú vý­nim­ky, si pre­to v žiad­nom prí­pa­de ne­vys­ta­čí­me a ta­ký­to vý­klad je aj v roz­po­re s lo­gic­kým  vý­kla­dom zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho ma­jet­ko­vé­ho tres­tné­ho či­nu.

 Ur­či­te nie je spor­né, že nap­rík­lad ani trest­ný čin neop­ráv­ne­né­ho uží­va­nia cu­dzej ve­ci, neop­ráv­ne­né­ho vy­ro­be­nia a pou­ží­va­nia pla­tob­né­ho pros­tried­ku, úve­ro­vé­ho pod­vo­du, sub­ven­čné­ho pod­vo­du, neop­ráv­ne­né­ho obo­ha­te­nia, pod­vod­né­ho úpad­ku, poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, úže­ry, ma­re­nia kon­kur­zné­ho ko­na­nia a po­dob­ne sa ne­mož­no do­pus­tiť so zbra­ňou, su­ro­vým spô­so­bom, či ná­si­lím, na­koľ­ko ak by sa tak sta­lo už by neš­lo o ma­jet­ko­vé tres­tné či­ny a pre­to aj pri tých­to tres­tných či­noch je vy­lú­če­ná ap­li­ká­cia zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia v zmys­le § 138 písm. a), c), d) Tr. zák. a to s pou­ka­zom na vý­klad zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu. To sú­vi­sí s tým, že pre ma­jet­ko­vé tres­tné či­ny je cha­rak­te­ris­tic­ké, že ide o ne­ná­sil­né úto­ky na cu­dzí ma­je­tok (či len na cu­dzie ve­ci), kým pou­ži­tie ná­sil­ných spô­so­bov ko­na­nia je do­mé­nou naj­mä tres­tných či­nov pro­ti ži­vo­tu a zdra­viu, či tres­tných či­nov pro­ti slo­bo­de.

 Autor člán­ku ďa­lej vy­vo­dzu­je mož­nosť (po­vin­nosť) ap­li­ko­vať oso­bit­ný kva­li­fi­kač­ný po­jem „na via­ce­rých oso­bách“ z ob­jek­tu tres­tné­ho či­nu, či pred­me­tu úto­ku pri ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch, pri­čom kon­šta­tu­je, že pri niek­to­rých tres­tných či­noch pro­ti ma­jet­ku je pred­me­tom úto­ku pria­mo oso­ba, res­pek­tí­ve oso­by. Pre­to pod­ľa je­ho ná­zo­ru nie je správ­ne všeo­bec­ne via­zať pred­met úto­ku pri ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch vý­luč­ne len na ve­ci. Autor uvá­dza, že nap­rík­lad pri tres­tnom či­ne pod­vo­du je pred­me­tom úto­ku oso­ba a úby­tok na cu­dzom ma­jet­ku pred­sta­vu­je ne­ga­tív­ny úči­nok tres­tné­ho či­nu. Zo zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pre­to vy­plý­va, že trest­ný čin pod­vo­du je pá­cha­ný na via­ce­rých oso­bách a nie na via­ce­rých ve­ciach.

 S tým­to práv­nym ná­zo­rom sa tak­tiež ne­mož­no sto­tož­niť.

 Aj v tom­to prí­pa­de mož­no nes­práv­nosť toh­to ná­zo­ru de­monštro­vať na tres­tnom či­ne pod­vo­du, kto­rý spo­mí­na aj sa­mot­ný autor člán­ku.

 Po­kiaľ ide o trest­ný čin pod­vo­du, tak in­di­vi­duál­nym ob­jek­tom toh­to tres­tné­ho či­nu je spo­lo­čen­ský zá­ujem na ochra­ne cu­dzieho ma­jet­ku (t. j. ma­jet­ku, kto­rý nie je vo vlas­tníc­tve pá­cha­te­ľa buď vô­bec, res­pek­tí­ve je len v po­die­lo­vom spolu­vlas­tníc­tve pá­cha­te­ľa), pri­čom dru­ho­vým ob­jek­tom je všeo­bec­ný spo­lo­čen­ský zá­ujem na ochra­ne vlas­tníc­tva ako cel­ku s tým, že sa chrá­ni tak ma­je­tok štá­tu ako aj ma­je­tok práv­nic­kých, či fy­zic­kých osôb  (ochra­na sa pos­ky­tu­je bez oh­ľa­du na to, či ide o ma­je­tok pa­tria­ci Slo­ven­skej re­pub­li­ke, res­pek­tí­ve iné­mu štá­tu, prí­pad­ne, či ide o ma­je­tok pa­tria­ci „slo­ven­ským“ práv­nic­kým a fy­zic­kým oso­bám ale­bo oso­bám za­hra­nič­ným).

 Z hľa­dis­ka ob­jek­tu je te­da pri tres­tnom či­ne pod­vo­du chrá­ne­ným prá­vo vlas­tniť ma­je­tok, kto­ré vy­plý­va z člán­ku 20 ods. 1 Ústa­vy SR (zá­kon č. 460/1992 Zb.), kto­ré sta­no­vu­je, že kaž­dý má prá­vo vlas­tniť ma­je­tok, pri­čom vlas­tníc­ke prá­vo všet­kých vlas­tní­kov má rov­na­ký zá­kon­ný ob­sah a ochra­nu. Rov­na­ko je for­mu­lo­va­ný aj člá­nok 11 ods. 1 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd (ús­tav­ný zá­kon č. 23/1991 Zb.). Spo­lo­čen­ský zá­ujem, pri tres­tnom či­ne pod­vo­du te­da vy­chá­dza zo všeo­bec­nej zá­kon­nej úp­ra­vy prá­va vlas­tniť ma­je­tok a z po­vin­nos­ti štá­tu to­to prá­vo chrá­niť (a to prí­pad­ne aj tres­tnop­ráv­ne). Kon­krét­nym pred­me­tom úto­ku pri tres­tnom či­ne pod­vo­du (res­pek­tí­ve iné­ho ma­jet­ko­vé­ho tres­tné­ho či­nu) nie je pri­tom oso­ba (ako sa myl­ne dom­nie­va autor člán­ku), ale je ním kon­krét­na zlož­ka tvo­ria­ca cu­dzí ma­je­tok, nap­rík­lad hnu­teľ­ná vec, poh­ľa­dáv­ka, iné ma­jet­ko­vé prá­vo a po­dob­ne, na kto­ré pá­cha­teľ úto­čí svo­jim pod­vod­ným ko­na­ním pros­tred­níc­tvom oso­by vy­ko­ná­va­jú­cej v omy­le ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu. Nás­led­kom ta­ké­ho­to ko­na­nia (po­ru­chou na ob­jek­te) je po­tom (ak pôj­de o do­ko­na­ný trest­ný čin pod­vo­du) vznik ško­dy na cu­dzom ma­jet­ku a účin­kom pri tres­tnom či­ne pod­vo­du bu­de zmen­še­nie, či nez­väč­še­nie kon­krét­ne­ho ma­jet­ku kon­krét­ne­ho poš­ko­de­né­ho, kto­ré bu­de vy­jad­re­né čí­sel­ne, pros­tred­níc­tvom ob­jek­tu, ako ško­da na cu­dzom ma­jet­ku.

 Z uve­de­né­ho vý­kla­du jed­né­ho zo zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du (ob­jek­tu toh­to tres­tné­ho či­nu) je zrej­mé, že trest­ný čin pod­vo­du je vždy pá­cha­ný na cu­dzom ma­jet­ku a nik­dy nie na oso­be a už vô­bec nie na mý­lia­cej sa oso­be (na­po­kon oso­ba ko­na­jú­ca v omy­le ne­mu­sí byť to­tož­ná s poš­ko­de­nou oso­bou). Oso­ba uvá­dza­ná do omy­lu, či oso­ba kto­rej om­yl je vy­uží­va­ný je len pros­tried­kom k obo­ha­te­niu pá­cha­te­ľa, či inej oso­by a k spô­so­be­niu ško­dy na cu­dzom ma­jet­ku. Pod­sta­tou, cie­ľom pá­cha­te­ľa tu nie je len kla­ma­nie inej oso­by sa­mo ose­be, ale cie­ľom (úče­lom) ko­na­nia pá­cha­te­ľa je obo­ha­te­nie sa spô­so­be­ním ško­dy na cu­dzom ma­jet­ku. Pá­cha­teľ te­da vždy úto­čí na cu­dzí ma­je­tok a nás­led­kom ko­na­nia pá­cha­te­ľa je (v prí­pa­de do­ko­na­nia tres­tné­ho či­nu pod­vo­du) vždy uj­ma na cu­dzom ma­jet­ku (ško­da). To, že ma­je­tok na kto­rý sa úto­čí mu­sí nie­ko­mu vlas­tníc­ky pat­riť (tak ako to uvá­dza autor člán­ku) nie je roz­ho­du­jú­ce, pre­to­že pri tres­tnom či­ne pod­vo­du sa vy­ža­du­je len to, že nej­de o ma­je­tok vo vý­luč­nom vlas­tníc­tve pá­cha­te­ľa (te­da mi­ni­mál­ne, že ide o ma­je­tok, kto­rý má pá­cha­teľ v spolu­vlas­tníc­tve).

 Ak te­da autor člán­ku uvá­dza, že exis­ten­cia cu­dzieho ma­jet­ku (či len cu­dzej ve­ci) sa vlas­tníc­ky vzťa­hu­je vždy na ur­či­tú kon­krét­nu oso­bu, tak ten­to zá­ver nie je pri tres­tnom či­ne pod­vo­du pod­stat­ný a ne­vyp­lý­va ani zo zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, pre­to­že ško­da mô­že byť spô­so­be­ná aj na ma­jet­ku nez­ná­mych vlas­tní­kov (nap­rík­lad pod­vod­né úto­ky vo­či pô­de nez­ná­mych vlas­tní­kov, kto­rú spra­vu­je Slo­ven­ský po­zem­ko­vý fond), či na ma­jet­ku, kto­ré­ho vlas­tníc­tvo je spor­né a nie je zrej­mé, kto je vlas­tní­kom poš­ko­de­né­ho ma­jet­ku. Opä­tov­ne je nut­né zo­pa­ko­vať, že na napl­ne­nie zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pos­ta­čí len zis­te­nie, že pá­cha­teľ nie je vý­luč­ným vlas­tní­kom ma­jet­ku vo­či kto­ré­mu úto­čil, t. j. nie je ne­vyh­nut­ným zis­tiť aj kon­krét­nu poš­ko­de­nú oso­bu, ho­ci sa tak v praxi spra­vid­la de­je, na­koľ­ko tým­to zis­te­ním sa zá­ro­veň do­ka­zu­je, že nej­de o ma­je­tok vlas­tníc­ky pa­tria­ci pá­cha­te­ľo­vi (nap­rík­lad pod­vod­né­ho ko­na­nia sa mož­no do­pus­tiť aj vo­či ma­jet­ku po­ru­či­te­ľa, pri­čom pred pre­jed­na­ním de­dič­stva nie je vždy jas­né kto a v akom roz­sa­hu pri­chá­dza do úva­hy ako de­dič a te­da kto kon­krét­ne je ale­bo mô­že byť poš­ko­de­nou oso­bou). Aj z toh­to roz­bo­ru je evi­den­tné, že pá­cha­teľ pri tres­tnom či­ne pod­vo­du úto­čí na ma­je­tok, žiad­nym spô­so­bom neú­to­čí na oso­by, te­da trest­ný čin ne­pá­cha na oso­be a to ani na tej kto­rú kla­me a ani na tej kto­rá by moh­la byť poš­ko­de­nou oso­bou.

 Opä­tov­ne je pot­reb­né zdô­raz­niť, že pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu pod­vo­du neú­to­čí na oso­by ko­na­jú­ce v omy­le (a ani na oso­by, v kto­rých vlas­tníc­tve sa na­chá­dza ma­je­tok vo­či kto­ré­mu sme­ru­je pod­vod­né ko­na­nie), ale úto­čí na jed­not­li­vé zlož­ky ma­jet­ku k čo­mu len vy­uží­va ok­la­ma­né oso­by. Tak nap­rík­lad pri pod­vo­doch s neh­nu­teľ­nos­ťa­mi vo­či pô­de nez­ná­mych vlas­tní­kov pri kto­rých je do omy­lu uvá­dza­ná spra­vid­la prís­luš­ná sprá­va ka­tas­tra, res­pek­tí­ve no­tár (ak ide o vy­dr­ža­nie) cel­kom ur­či­te nie je trest­ný čin pod­vo­du spá­cha­ný na prís­luš­nej sprá­ve ka­tas­tra ako mý­lia­cej sa práv­nic­kej oso­be, či na no­tá­ro­vi ako oso­be os­ved­ču­jú­cej vy­dr­ža­nie, ale je spá­cha­ný vo­či cu­dziemu ma­jet­ku do kto­ré­ho ná­le­ža­la neh­nu­teľ­nosť (nie je pri­tom nap­rík­lad zrej­mé kto je vlas­tní­kom, na­koľ­ko ide o pô­du nez­ná­mych vlas­tní­kov a pre­to ťaž­ko mož­no ho­vo­riť o spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu na nez­ná­mych vlas­tní­koch), kto­rá za pou­ži­tia pod­vod­né­ho ko­na­nia preš­la do vlas­tníc­tva pá­cha­te­ľa ale­bo inej oso­by.

 Na­po­kon, aj z hľa­dis­ka sub­jek­tív­nej strán­ky má pá­cha­teľ čas­to len ve­do­mosť o tom, že ma­je­tok, kto­rý chce zís­kať ne­pat­rí do je­ho vlas­tníc­tva a ne­vy­ža­du­je sa aby mal aj ve­do­mosť ko­mu ten­to ma­je­tok vlas­tníc­ky pat­rí, či nap­rík­lad vlas­tníc­ky pat­rí jed­nej ale­bo via­ce­rým oso­bám. Aj z hľa­dis­ka sub­jek­tív­nej strán­ky je trest­ný čin pod­vo­du (ale nap­rík­lad aj krá­de­že) kon­ci­po­va­ný tak, že pá­cha­teľ úto­čí na cu­dzí ma­je­tok a nie na oso­by.

 Ak autor člán­ku uvá­dza, že ak sa pá­cha­teľ vlá­me do pia­tich chatiek a napl­ní zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu krá­de­že bu­de pot­reb­né ta­ké­to ko­na­nie po­su­dzo­vať ako zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia na via­ce­rých oso­bách a to z dô­vo­du sub­jek­tív­ne­ho sta­vu – ve­do­mos­ti pá­cha­te­ľa, že svo­jim ko­na­ním za­sa­hu­je do vlas­tníc­kych práv pia­tich osôb, t. j. via­ce­rých osôb, tak je pot­reb­né uviesť, že pá­cha­teľ spra­vid­la ani len (z hľa­dis­ka svo­jej ve­do­mos­ti) ne­tu­ší kto je vlas­tní­kom chatiek do kto­rých sa vlá­mal, prí­pad­ne koľ­ko je vlas­tní­kov jed­not­li­vých chatiek. Na­po­kon, sku­toč­nosť, že pá­cha­teľ sa vlá­mal do pia­tich chatiek eš­te nez­na­me­ná, že kaž­dá chat­ka má sa­mos­tat­né­ho vlas­tní­ka (te­da že päť chatiek sa rov­ná päť vlas­tní­kov), pre­to­že nie je vy­lú­če­né, že všet­ky chat­ky bu­dú mať len jed­né­ho, či dvoch vlas­tní­kov, res­pek­tí­ve poš­ko­de­ným mô­že byť náj­om­ca (uží­va­teľ) a tak­tiež nie je vy­lú­če­né, že vlas­tníc­tvo chatiek je spor­né, vlas­tní­ci nie sú us­tá­le­ní a po­dob­ne (nap­rík­lad ide o čas­tú si­tuáciu v Bra­tis­la­ve v zá­hrad­kár­skych osa­dách, kde ide čas­to o kon­fiš­ká­ty, pô­vod­ní vlas­tní­ci nie sú zná­mi už od dru­hej sve­to­vej voj­ny, keď bo­li vy­síd­le­ní, pri­čom v niek­to­rých prí­pa­doch doš­lo uží­va­teľ­mi k vy­dr­ža­niu, v niek­to­rých ide o náj­om a po­dob­ne). Sku­toč­nosť kto je vlas­tní­kom, či uží­va­te­ľom chatiek, res­pek­tí­ve či chat­ky ma­jú jed­né­ho ale­bo via­ce­rých vlas­tní­kov, či uží­va­te­ľov pre­to spra­vid­la nie je pok­ry­tá úmy­sel­ným za­vi­ne­ním pá­cha­te­ľa, kto­rý sa do nich vlá­me. Čo je pok­ry­té je­ho za­vi­ne­ním je to, že ide o chat­ky a ve­ci v nich, kto­ré vlas­tníc­ky ne­pa­tria je­mu, te­da že sa zmoc­ňu­je cu­dzích ve­cí a to nap­rík­lad za po­mo­ci vlá­ma­nia (na napl­ne­nie skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu krá­de­že sa ne­vy­ža­du­je zis­ťo­va­nie ve­do­mos­ti pá­cha­te­ľa o vlas­tníc­kych po­me­roch pri jed­not­li­vých chat­kách).

 V tej­to sú­vis­los­ti mož­no uviesť aj čas­té prí­pa­dy, pri kto­rých jed­na vec, vo­či kto­rej pá­cha­teľ úto­čí, je v spolu­vlas­tníc­tve via­ce­rých osôb (nap­rík­lad pia­tich). Ak by sme pou­ži­li práv­ny vý­klad auto­ra člán­ku, mu­se­li by sme aj tu dos­pieť k zá­ve­ru, že ma­jet­ko­vý trest­ný čin bol spá­cha­ný na via­ce­rých oso­bách, pre­to­že bo­lo po­ru­še­né spo­loč­né vlas­tníc­tvo via­ce­rých osôb. Ta­ký­to vý­klad by už bol sku­toč­ne ab­surd­ný, pre­to­že pri tres­tnom či­ne pod­vo­du (ale aj nap­rík­lad krá­de­že) je pod­stat­ným útok na cu­dziu vec a je bez vý­zna­mu či pat­rí jed­né­mu ale­bo via­ce­rým vlas­tní­kom (pod­stat­ným je tu to, že vlas­tníc­ky ne­pat­rí ce­lá pá­cha­te­ľo­vi).

 Nes­práv­nosť ná­zo­ru auto­ra člán­ku mož­no nap­rík­lad de­monštro­vať aj na tres­tnom či­ne krá­de­že, pri kto­rom pá­cha­teľ úto­čí na cu­dzie ve­ci, pri­čom s vlas­tní­kom, či op­ráv­ne­ným dr­ži­te­ľom ve­ci vô­bec nep­ri­chá­dza do kon­tak­tu. Ide o ty­pic­ké ko­na­nie pri tres­tnom či­ne krá­de­že, keď sa pá­cha­teľ zmoc­ňu­je cu­dzích ve­cí bez ve­do­mia vlas­tní­ka ve­cí a čas­to aj v je­ho nep­rí­tom­nos­ti. Aj tu je evi­den­tné, že pá­cha­teľ úto­čí na cu­dzie ve­ci (ako zlož­ku cu­dzieho ma­jet­ku), kto­rých sa zmoc­ňu­je a nik­dy nie na oso­by, do vlas­tníc­tva kto­rých tie­to ve­ci pa­tria. Pre­to aj v prí­pa­de tres­tné­ho či­nu krá­de­že je čin pá­cha­ný na cu­dzích ve­ciach, či cu­dzej ve­ci a nie na ich vlas­tní­ko­vi. Aj tu je z hľa­dis­ka sub­jek­tív­nej strán­ky bez vý­zna­mu, či pá­cha­teľ vie ko­mu od­cu­dzo­va­ná vec vlas­tníc­ky pat­rí, sta­čí len zis­te­nie, že vie, že ne­pat­rí vlas­tníc­ky vý­luč­ne je­mu.

 Mož­no pre­to uza­vrieť, že ak je trest­ný čin pod­vo­du, či iný ma­jet­ko­vý trest­ný čin (nap­rík­lad spre­ne­ve­ry, krá­de­že a po­dob­ne) pá­cha­ný tak, že dôj­de k spô­so­be­niu ško­dy na troch, či via­ce­rých cu­dzích ma­jet­koch (vlas­tníc­ky pa­tria­cim trom ale­bo via­ce­rým sub­jek­tom) ne­bu­de ten­to ma­jet­ko­vý trest­ný čin pá­cha­ný na troch ale­bo via­ce­rých oso­bách, ale bu­de pá­cha­ný na troch ale­bo via­ce­rých cu­dzích ma­jet­koch. Pou­ži­tie oso­bit­né­ho kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu – na via­ce­rých oso­bách te­da pri ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch nep­ri­chá­dza do úva­hy.

 Ten­to zá­ver vy­plý­va aj z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Naj­vyš­šie­ho sú­du SR (nap­rík­lad sp. zn. 3 Tdo 75/2012), v kto­rej Naj­vyš­ší súd SR skon­šta­to­val, že „zá­klad­nou otáz­kou pre po­sú­de­nie ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­nia § 138 písm. j/ Tr. zák. je, ke­dy je trest­ný čin spá­cha­ný na oso­be. Roz­ho­du­jú­cim je po­sú­de­nie nie­len ob­jek­tu tres­tné­ho či­nu, ale aj pred­me­tu úto­ku, na kto­rý pá­cha­teľ bez­pros­tred­ne úto­čí. V prí­pa­de tres­tné­ho či­nu krá­de­že je ob­jek­tom ochra­na ma­jet­ko­vých práv, pri­čom pred­me­tom úto­ku je v tom­to prí­pa­de cu­dzia vec. Z uve­de­né­ho mož­no jed­noz­nač­ne vy­vo­diť, že pred­me­tom úto­ku nie je oso­ba, a te­da nej­de o trest­ný čin spá­cha­ný na oso­be. Pri tres­tnom či­ne krá­de­že pod­ľa § 212 Tr. zák. nie je po­tom mož­né ap­li­ko­vať oso­bit­ný kva­li­fi­kač­ný po­jem pod­ľa § 138 písm. j/ Tr. zák. Oso­bit­ný kva­li­fi­kač­ný po­jem pod­ľa § 138 písm. j/ Tr. zák. by bo­lo mož­né ap­li­ko­vať v prí­pa­de, ak by bol trest­ný čin spá­cha­ný pro­ti ži­vo­tu, zdra­viu jed­not­li­vých osôb, resp. zá­sa­hu do ich te­les­nej in­teg­ri­ty, na­koľ­ko v ta­kom­to prí­pa­de by bol pred­me­tom úto­ku člo­vek“.

 Autor člán­ku ako ďal­ší z ar­gu­men­tov na pod­po­ru svoj­ho ná­zo­ru uvá­dza, že vy­ššiu ty­po­vú ne­bez­peč­nosť či­nu pre spo­loč­nosť ma­jú prí­pa­dy, keď pá­cha­teľ za­siah­ne do ma­jet­ko­vých práv väč­šie­ho poč­tu osôb op­ro­ti prí­pa­dom, keď spá­cha trest­ný čin na jed­nej oso­be. Aj ten­to práv­ny ná­zor vy­vo­lá­va op­ráv­ne­né po­chyb­nos­ti o svo­jej správ­nos­ti. V praxi som sa stre­tol aj s prí­pad­mi, keď iš­lo o spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pri pá­cha­ní kto­ré­ho pá­cha­teľ zneu­žil viac­krát dô­ve­ru jed­nej oso­by a tak­to sa do­pus­til v prie­be­hu jed­né­ho ro­ku cel­ko­vo de­sia­tich čias­tko­vých úto­kov pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, av­šak za­sia­hol vždy len do ma­jet­ko­vých práv jed­nej oso­by (pri všet­kých čias­tko­vých úto­koch vy­stu­po­va­la ako poš­ko­de­ná oso­ba jed­na a tá is­tá oso­ba). Sku­toč­ne mož­no tvr­diť, že spá­chanie via­ce­rých skut­kov, či čias­tko­vých úto­kov (nap­rík­lad de­sia­tich) na cu­dzí ma­je­tok jed­nej prí­pad­ne dvoch osôb je me­nej spo­lo­čen­sky ne­bez­peč­né ako spá­chanie de­sia­tich skut­kov, či čias­tko­vých úto­kov pri kto­rých bol za­siah­nu­tý ma­je­tok de­sia­tich osôb? (v jed­nom a aj v dru­hom prí­pa­de ide, zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né, o de­sať pod­vo­dov, roz­die­lom je len to, že sa me­nil po­čet poš­ko­de­ných osôb, av­šak po­čet proti­práv­nych ko­na­ní pá­cha­te­ľa bol rov­na­ký v obid­voch prí­pa­doch a  v pr­vom prí­pa­de s jed­ným poš­ko­de­ným mô­že byť do­kon­ca aj cel­ko­vá vý­ška spô­so­be­nej ško­dy vy­ššia ako v dru­hom prí­pa­de, kde je poš­ko­de­ných de­sať). O vy­ššej ne­bez­peč­nos­ti či­nu pre spo­loč­nosť by tak mal roz­ho­do­vať po­čet proti­práv­nych ko­na­ní pá­cha­te­ľa, či cel­ko­vá vý­ška ním spô­so­be­nej ško­dy a nie po­čet poš­ko­de­ných osôb.

Z člán­ku auto­ra nie je cel­kom zrej­mé, či v sú­vis­los­ti s pá­cha­ním ma­jet­ko­vých tres­tných či­nov na via­ce­rých oso­bách ho­vo­rí o pok­ra­čo­va­ní v tres­tnej čin­nos­ti (spá­chanie via­ce­rých čias­tko­vých úto­kov s via­ce­rý­mi nás­led­ka­mi), res­pek­tí­ve o opa­ko­va­ní tres­tnej čin­nos­ti, či o spá­cha­ní jed­né­ho skut­ku (jed­né­ho ko­na­nia) s via­ce­rý­mi nás­led­kam. To vy­plý­va z to­ho, že autor v člán­ku ne­de­fi­no­val ná­va­tie (uvá­dzaciu ve­tu) us­ta­no­ve­nia § 138 Tr. zák. Pod­ľa § 138 písm. j) Tr. zák. sa zá­väz­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia ro­zu­mie pá­chanie tres­tné­ho či­nu na via­ce­rých oso­bách. K uve­de­né­mu mož­no do­dať, že v praxi je po­mer­ne spor­né a dis­ku­to­va­né, či za pá­chanie tres­tné­ho či­nu v zmys­le § 138 Tr. zák. mož­no po­va­žo­vať aj len pok­ra­čo­va­nie v pá­cha­ní tres­tné­ho či­nu, či opa­ko­va­nie pá­chania tres­tné­ho či­nu. Časť súd­nej praxe za­stá­va práv­ny ná­zor, že pá­cha­ním tres­tné­ho či­nu v zmys­le § 138 písm. j) Tr. zák. sa má na mys­li len spá­chanie jed­né­ho skut­ku, kto­rý spô­so­bu­je via­ce­ro nás­led­kov.

 Z hľa­dis­ka pá­chania tres­tné­ho či­nu „na via­ce­rých oso­bách“ je te­da po­mer­ne ne­po­chyb­ným, že sa ním ro­zu­me­jú prí­pa­dy, v kto­rých pá­cha­teľ, jed­ným skut­kom (pres­nej­šie jed­ným ko­na­ním z hľa­dis­ka hmot­nop­ráv­ne­ho ako aj pro­ces­nop­ráv­ne­ho) spô­so­bí nás­le­dok naj­me­nej trom rôz­nym oso­bám (§ 127 ods. 12 Tr. zák.). Prob­le­ma­tic­kým je te­da to, či pá­chanie tres­tné­ho či­nu na via­ce­rých oso­bách mož­no pou­žiť aj v prí­pa­doch, ak ide o pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin, v kto­rom sú spá­cha­né naj­me­nej tri čias­tko­vé úto­ky s tro­mi rôz­ny­mi poš­ko­de­ný­mi oso­ba­mi (t. j., ide o prí­pa­dy, v kto­rých ide o je­den sku­tok len z hľa­dis­ka hmot­nop­ráv­ne­ho, ale už nie aj z hľa­dis­ka pro­ces­nop­ráv­ne­ho). V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né spo­me­núť ju­di­kát tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne zo dňa 16.11.2011 (uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne sp.zn. 2Tos/30/2011 zo 4.5.2011), kto­rý (v sú­vis­los­ti s tres­tným či­nom krá­de­že) za­ujal sta­no­vis­ko, že zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia v zmys­le § 138 písm. j) Tr. zák. (na via­ce­rých oso­bách) je pot­reb­né pou­žiť aj pri pok­ra­čo­va­com tres­tnom či­ne, pre­to­že pre ta­kú­to práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku je roz­ho­du­jú­ca ve­do­mosť pá­cha­te­ľa o tom, že svo­jim proti­práv­nym ko­na­ním poš­ko­dzu­je naj­me­nej tri oso­by.

 Už bo­lo uve­de­né vy­ššie pre­čo je nes­práv­ny ná­zor auto­ra člán­ku (a aj ci­to­va­ný ná­zor Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne), že pri ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch je pá­cha­ný trest­ný čin na oso­be a nie na ma­jet­ku (a to aj s pou­ka­zom na roz­ho­do­va­ciu čin­nosť Naj­vyš­šie­ho sú­du SR), av­šak na tom­to mies­te sa bu­de­me za­obe­rať len tým, či sa ná­ve­tie us­ta­no­ve­nia § 138 tý­ka aj pok­ra­čo­va­nia v tres­tnej čin­nos­ti.

 Prik­lá­ňam sa k ná­zo­rom, že „zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia“,  ako oso­bit­ný kva­li­fi­kač­ný po­jem je v us­ta­no­ve­ní § 138 Tr. zák. konštruo­va­ný tak, že sa tý­ka len jed­né­ho skut­ku (jed­né­ho ko­na­nia), kto­rý mô­že pô­so­biť vo­či via­ce­rým oso­bám a mô­že spô­so­biť aj via­ce­ro nás­led­kov, av­šak mu­sí ísť vy­slo­ve­ne len o jed­no ko­na­nie, nie o via­ce­ro ko­na­ní, kto­ré len ďal­šie okol­nos­ti pred­pok­la­da­né Tres­tným zá­ko­nom spá­ja­jú do jed­né­ho ko­na­nia. Pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin je len ume­lá práv­na konštruk­cia, kto­rá via­ce­ro čias­tko­vých úto­kov hmot­nop­ráv­ne po­su­dzu­je ako je­den sku­tok, av­šak fak­tic­ky o je­den sku­tok nej­de, pre­to­že vnú­tor­ne po­zos­tá­va z via­ce­rých čias­tko­vých úto­kov. Pri zá­važ­nej­šom spô­so­be ko­na­nia je však pot­reb­né aby iš­lo o jed­no ko­na­nie nie­len práv­ne, ale aj fak­tic­ky (t. j., aby iš­lo o je­den sku­tok nie­len z hmot­nop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka, ale aj z pro­ces­nop­ráv­ne­ho). Ale­bo po­ve­da­né inak, nie je mož­né pri­pus­tiť ta­ký práv­ny vý­klad, kto­rý by zvý­hod­ňo­val pá­cha­te­ľov len pre­to, že via­ce­rý­mi čias­tko­vý­mi útok­mi opa­ko­va­ne úto­čia len na je­den ale­bo dva sub­jek­ty (nap­rík­lad ak pá­cha­teľ vy­die­ra via­ce­rý­mi čias­tko­vý­mi útok­mi jed­nu ale­bo naj­viac dve oso­by do­pus­tí sa pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia len v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te, av­šak ak sa po­dob­ných čias­tko­vých úto­kov do­púš­ťal už vo­či trom oso­bám, iš­lo by o vy­ššiu tres­tnú sadz­bu za pou­ži­tia zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia). Ta­ké­to „dvo­ja­ké“ po­su­dzo­va­nie pá­cha­te­ľov by bo­lo ne­lo­gic­ké a nep­ri­ja­teľ­né. Na­po­kon, pod­sta­tou pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu je to, že pá­cha­teľ pá­cha dva ale­bo viac čias­tko­vých úto­kov jed­né­ho tres­tné­ho či­nu a tým spô­so­bu­je dva ale­bo viac nás­led­kov, kto­ré sa však, z hľa­dis­ka hmot­nop­ráv­ne­ho, po­su­dzu­jú len ako je­den nás­le­dok (z hľa­dis­ka hmot­nop­ráv­ne­ho pre­to pá­cha­teľ vždy spô­so­bí len je­den nás­le­dok), pri­čom sa vy­ža­du­je, aby iš­lo „o pok­ra­čo­va­nie v pá­cha­ní tres­tné­ho či­nu“ (§ 122 ods. 10 Tr. zák.) a pre­to nes­ta­čí len aby iš­lo „o pá­chanie tres­tné­ho či­nu“, t. j. bez je­ho pok­ra­čo­va­nia, tak ako je to vy­me­dze­né v ná­ve­tí § 138 Tr. zák.

Po­jem „pá­chanie tres­tné­ho či­nu“, kto­rý je uve­de­ný v ná­ve­tí § 138 Tr. zák. te­da ne­ho­vo­rí nič o pok­ra­čo­va­ní to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu a je z ne­ho zrej­mé, že mu­sí ísť len o je­den sku­tok (jed­no ko­na­nie  z hľa­dis­ka hmot­nop­ráv­ne­ho ako aj pro­sec­nop­ráv­ne­ho) a nie je mož­né ho napl­niť až súč­tom via­ce­rých čias­tko­vých nás­led­kov. Z uve­de­né­ho vy­plý­va aj to, že zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia „na via­ce­rých oso­bách“ nie je mož­né pou­žiť nie­len pri pok­ra­čo­va­com tres­tnom či­ne, ale ani v prí­pa­doch ak ide o opa­ko­va­nie to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu (ak ide o via­ce­ro sa­mos­tat­ných skut­kov, te­da ak nie sú spl­ne­né pod­mien­ky na po­sú­de­nie ko­na­nia pá­cha­te­ľa ako jed­né­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, tak­tiež nie je mož­né tie­to via­ce­ré nás­led­ky sčí­tať a vy­slo­viť napl­ne­nie zna­ku „na via­ce­rých oso­bách“).

Na­mies­to zá­ve­ru, je pot­reb­né po­ďa­ko­vať auto­ro­vi člán­ku, že na od­bor­nej úrov­ni ot­vo­ril po­mer­ne spor­nú prob­le­ma­ti­ku po­su­dzo­va­nia zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia ako oso­bit­né­ho kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu. Aj z tej­to po­le­mi­ky je zrej­mé, že Trest­ný zá­kon účin­ný od 01.01.2006 bol mi­mo­riad­ne ne­vy­da­re­ný (a to aj z hľa­dis­ka le­gis­la­tív­ne­ho spra­co­va­nia). Sta­čí spo­me­núť, že len za nie­čo vy­še osem ro­kov svo­jej exis­ten­cie už bol dvad­sať­krát no­ve­li­zo­va­ný, pri­čom sa prip­ra­vu­je ďal­šia no­ve­la kto­rá by ma­la byť účin­ná od 01.01.2015. Už te­raz je mož­né skon­šta­to­vať, že ani tá ne­bu­de sta­čiť, na­koľ­ko „zre­lým“ na zá­sad­nú zme­nu sú aj oso­bit­né kva­li­fi­kač­né poj­my a to hlav­ne zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia, kto­rý spô­so­bu­je čas­té vý­kla­do­vé prob­lé­my a ne­jed­not­nosť roz­ho­do­va­nia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov (tak nap­rík­lad vý­kla­do­vo spor­ným a ne­jed­not­ným je aj po­su­dzo­va­nie zá­važ­nej­šie­ho ko­na­nia spo­čí­va­jú­ce­ho v pá­cha­ní tres­tné­ho či­nu po dl­hší čas v zmys­le § 138 písm. d) Tr. zák. Tu tre­ba pri­po­me­núť, že nie je vhod­ným, aby aký­koľ­vek zá­kon a oso­bit­ne Trest­ný zá­kon ob­sa­ho­val ta­ké­to vý­raz­ne neur­či­té práv­ne poj­my ako je po­jem „po dl­hší čas“, keď ani nes­ta­no­vu­je žiad­ne ob­jek­tív­ne vo­dít­ka pod­ľa kto­rých by bo­lo mož­né ur­čiť aká do­ba pri akom kon­krét­nom tres­tnom či­ne mô­že byť po­va­žo­va­ná už za dl­hší čas. Vzhľa­dom k to­mu je v praxi ten­to znak vy­kla­da­ný prak­tic­ky ľu­bo­voľ­ne a je­ho napl­ne­nie, či ne­napl­ne­nie ne­zá­vi­sí od us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na, ale od to­ho kto má aký sub­jek­tív­ny vý­kla­do­vý ná­zor na po­jem „po dl­hší čas“).

 Skôr než za neus­tá­le zme­ny v Tres­tnom zá­ko­ne, kto­ré už hra­ni­čia s po­ru­šo­va­ním prin­cí­pu práv­nej is­to­ty a po­pie­ra­jú zá­sa­du, že nez­na­losť zá­ko­na neos­pra­vedl­ňu­je (ale­bo po­ve­da­né inak, prá­vo kto­ré sa me­ní kaž­dý deň je hor­šie než žiad­ne prá­vo, pri­čom je stá­le väč­ším prob­lé­mom zis­tiť čo je v tres­tnom prá­ve plat­né a účin­né prá­vo, ke­dy bo­lo zme­ne­né a do­kon­ca nie­ke­dy je prob­lém zis­tiť aj kto­rý zá­kon zme­nu pri­nie­sol – to je prob­lém tzv. ne­pria­mych no­viel) sa pri­ho­vá­ram za pri­ja­tie úpl­ne no­vé­ho (od­bor­ne a aj le­gis­la­tív­ne) prep­ra­co­va­nej­šie­ho Tres­tné­ho zá­ko­na.

Diskusia