K právu odoprieť vypovedať v trestnom konaní

K prá­vu od­oprieť vy­po­ve­dať v tres­tnom ko­na­ní

Pr­vú zmien­ku o zá­ka­ze se­baob­viňova­nia (lat. ne­mo te­ne­tur se ip­sum ac­cu­sa­re) náj­de­me už v Tal­mu­de - ju­dais­tic­kom ná­božen­skom texte, v kto­rom sa pí­še “nik­to nes­to­jí člo­ve­ku bližšie, než on sám se­be, a nik­to sám zo se­ba ne­ro­bí zločin­ca.” Nep­la­tí však, že tá­to zá­sa­da je od do­by Tal­mu­du všeo­bec­ne pri­jí­ma­ná a ak­cep­to­va­ná. Dô­ka­zom je pri­ja­tie tvz. in­kvi­zičnej pro­ce­dú­ry v 13. sto­ročí náš­ho le­to­počtu v rám­ci kto­rej sa priz­na­nie vy­nu­co­va­lo do­kon­ca mučením. Sám sv. To­máš Ak­vin­ský pí­še: “obžalo­va­ný je z po­vin­nos­ti via­za­ný vy­ložiť sud­co­vi prav­du.”

 V praxi sa po­mer­ne čas­to stre­tá­vam s pos­tu­pom, ke­dy vy­šet­ro­va­teľ sved­ka poučí len prečíta­ním zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní o prá­vach a po­vin­nos­tiach sved­ka, te­da aj prá­va od­oprieť vý­po­veď a ďalej nes­kú­ma, či sve­dok reál­ne po­ro­zu­mel poučeniu. Pos­tup, keď sa sved­ko­vi len prečíta­jú zá­kon­né us­ta­no­ve­nia po­važujem za ne­dos­ta­točný naj­mä v prí­pa­doch, keď ide o vý­sluch mla­dis­tvých ale­bo osôb pri kto­rých je dô­vod­né pred­pok­la­dať, že vzhľadom na ich vek, ro­zu­mo­vú vy­spe­losť ne­po­ro­zu­me­jú pod­sta­te tres­tné­ho ko­na­nia, hro­zia­ce­mu tres­tu a po­dob­ne (roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du Trenčín 2To/128/2012), te­da osôb v pos­ta­ve­ní sved­kov, u kto­rých je veľmi dô­ležité, aby bo­li poučení o svo­jich prá­vach zro­zu­mi­teľne a zá­kon­ne (R NS SR 60/2003-I.), Ta­ký­mi­to oso­ba­mi sú bez­po­chy­by aj kon­zu­men­ti omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, kto­rý svo­jou vý­po­veďou nie­len us­vedčujú dí­le­ra z pre­da­ja omam­ných lá­tok a aj se­ba z kú­py, resp. z iné­ho spô­so­bu ob­sta­ra­nia dro­gy.

 Sa­mot­ný ob­sah vy­jad­re­nia sved­ka o využití prá­va ne­vy­po­ve­dať mu­sí byť uve­dený v zá­pis­ni­ci o je­ho výslu­chu. Len vte­dy možno takýto dô­kazný pros­trie­dok po­važovať za vy­ko­naný zá­konným spô­so­bom. Ak ne­bol taký sve­dok poučený o tom­to prá­ve ale­bo sa výslov­ne ne­vy­jad­ril, či spo­me­nu­té prá­vo využíva ale­bo nie, ide o pod­stat­nú chy­bu ko­na­nia, v dôs­led­ku čoho ta­kú­to výpo­veď ne­možno na hlav­nom po­jed­ná­va­ní prečítať. (R 2/2003, R 9/1985) Požiadav­ke riad­ne­ho vy­hlá­se­nia sved­ka v zá­pis­ni­ci o vý­slu­chu, pre pot­re­by číta­nia zá­pis­ni­ce na hlav­nom po­jed­ná­va­ní (§ 263 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku) zod­po­ve­dá ta­ké vy­hlá­se­nie, zo zne­nia kto­ré­ho vý­slov­ne vy­plý­va, že sve­dok prá­vo od­oprieť vy­po­ve­dať ne­využíva. Iný­mi slo­va­mi, napr. vy­hlá­se­nie v zne­ní „Vy­po­ve­dať ne­bu­dem“, by ne­bo­lo dos­tačujú­ce, pre­tože vý­slov­ne ne­vy­jad­ru­je, že sve­dok prá­vo od­oprieť vy­po­ve­dať ne­využíva. (ÚS SR 89/2011-12).

 Aj pri zís­ka­va­ní dô­ka­zov v sú­la­de s ju­di­ka­tú­rou ESĽP, tre­ba mať na zre­te­li fak­to­ry, kto­ré pri skú­ma­ní, či v kon­krét­nom prí­pa­de doš­lo k pot­lačeniu prá­va nein­kri­mi­no­vať se­ba sa­mé­ho zvažuje ESĽP a to: cha­rak­ter a in­ten­zi­tu do­nú­te­nia, exis­ten­ciu re­le­van­tných pro­ces­ných zá­ruk, spô­sob a účel použitia tak­to zís­ka­ných dô­ka­zov. Rov­na­ko tre­ba mať na zre­te­li, že zá­ujem ve­rej­nos­ti ne­môže od­ôvodňovať zá­sa­hy, kto­ré pot­láčajú sa­mú pod­sta­tu prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces, vrá­ta­ne prá­va neob­viňovať se­ba sa­mé­ho.

 Na zá­ver si do­vo­lím spo­me­núť ako za­ují­ma­vosť roz­su­dok ESĽP vo ve­ci Murray vs Spo­je­né kráľov­stvo, v kto­rom ESĽP vy­slo­vil nas­le­dov­ný ná­zor: “Na jed­nej stra­ne je nez­lučiteľné s prá­vom mlčať, aby od­sú­de­nie bo­lo za­ložené vý­lučne ale­bo hlav­ne na mlčaní ob­vi­ne­né­ho ale­bo na je­ho od­miet­nu­tí od­po­ve­dať na otáz­ky ale­bo vy­po­ve­dať. Na dru­hej stra­ne je pre súd rov­na­ko zrej­mé, že to­ho prá­vo ne­môže za­brá­niť to­mu, aby sa mlčanie ob­vi­ne­né­ho vza­lo do úva­hy pri hod­no­te­ní pres­vedčivos­ti us­vedčujú­cich dô­ka­zov v si­tuáciách, kto­ré si vyžadu­jú z je­ho stra­ny vy­svet­le­nie. ... Pri zisťova­ní, či vy­vo­de­nie ne­priaz­ni­vých zá­ve­rov z mlčania ob­vi­ne­né­ho po­ru­šu­je člá­nok 6 Do­ho­vo­ru, je pot­reb­né vziať do úva­hy všet­ky okol­nos­ti prí­pa­du, naj­mä pod­mien­ky, za kto­rých sa bu­dú zá­ve­ry vy­vo­dzo­vať, ich vá­hu, kto­rú ná­rod­né sú­dy mlčaniu prik­la­da­li pri hod­no­te­ní dô­ka­zov a stu­peň do­nú­te­nia vzhľadom k da­nej si­tuá­cii.”