Je nezaplatenie daňovej licencie trestným činom?

 

Je ne­zap­la­te­nie, resp. vy­hý­ba­nie sa pla­te­niu da­ňo­vej li­cen­cie tres­tným či­nom ?

Rád by som rea­go­val na pos­led­né slo­vá prís­pev­ku pá­na Šam­ka s ti­tu­lom „Poz­nám­ky k člán­ku o tres­tnom či­ne ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho“, naj­mä s pou­ka­zom na oča­ká­va­ný ná­rast tres­tných ozná­me­ní sú­vi­sia­cich s nep­la­te­ním da­ňo­vých li­cen­cií.

Osob­ne ne­chá­pem, ako mo­hol vô­bec štát do zá­ko­na o da­ni z PRÍJMOV za­kot­viť in­šti­tút da­ňo­vej li­cen­cie a de­fi­no­vať ju vô­bec ako daň. Či už iš­lo zá­mer ale­bo ne­dôs­led­nosť, je zjav­né, že de­fi­no­va­nie da­ňo­vej li­cen­cie ako pop­lat­ku by bo­lo ove­ľa pres­nej­šie. Da­ňo­vá li­cen­cia za­ťa­žu­je aj tých pod­ni­ka­te­ľov, resp. ich spo­loč­nos­ti, kto­ré do­siah­li aj stra­tu. Do­kon­ca si do­vo­ľu­jem tvr­diť, že aj tých, kto­rí nie­len­že pod­ni­ka­jú, prí­pad­ne sa sna­žia pod­ni­kať, hoc do­siah­li stra­tu (pr­vá sku­pi­na), ale aj tých, kto­rí už ne­pod­ni­ka­jú a ani sa o pod­ni­ka­nie nes­na­žia(dru­há sku­pi­na). Veľ­mi dô­le­ži­té je po­sú­de­nie tých­to sku­pín osôb, na­koľ­ko da­ňo­vá li­cen­cia má pod­ľa zá­me­ru štá­tu „za­ťa­žiť“ prí­jem, resp. aj stra­tu z POD­NI­KA­NIA. Ne­ma­la by však lo­gic­ky za­siah­nuť tých, kto­rí sa o pod­ni­ka­nie ani len nes­na­žia. Prík­la­dom, mô­žu byť ne­ži­vé spo­loč­nos­ti, kto­ré len for­mál­ne „vi­sia“ v ob­chod­nom re­gis­tri, pri­čom ich ma­ji­te­lia up­red­nos­tňu­jú rad­šej po­hodl­né nu­lo­vé kaž­do­roč­né priz­na­nia k da­ni z príj­mov pred ná­roč­ným zru­še­ním spo­loč­nos­ti a jej nás­led­né­ho vý­ma­zu z ob­chod­né­ho re­gis­tra. Te­da to, že „dr­žia na se­be“ spo­loč­nosť nie je z dô­vo­du, že by chce­li pod­ni­kať, ale z dô­vo­du, že pro­ces jej zru­še­nia a vý­ma­zu je veľ­mi kom­pli­ko­va­ný. To­to po­sú­de­nie by moh­lo byť dô­le­ži­té aj v tres­tnop­ráv­nej ro­vi­ne.

 V tej­to sú­vis­los­ti je za­ují­ma­vá ju­di­ka­tú­ra NS SR, z kto­rej mož­no čer­pať „fi­lo­zo­fiu“ v reál­nom po­ní­ma­ní pod­ni­ka­nia, a nie for­mál­nom, spo­čí­va­jú­com prak­tic­ky len v zá­pi­se v ob­chod­nom re­gis­tri, resp. živ­nos­ten­skom re­gis­tri. Inak po­ve­da­né, pod­ni­ka­te­ľom som a pod­ni­kám, ak REÁLNE pod­ni­kám, resp. sa sna­žím o pod­ni­ka­nie, a nie­len dis­po­nu­jem spo­loč­nos­ťou, kto­rá mô­že byť už ro­ky neak­tív­na.

Zá­kon sú „len“ us­po­ria­da­né pís­men­ka v texte, a te­da mal by sa vy­kla­dať ra­cio­nál­ne. Vďa­ka to­mu sa za­me­dzu­je tzv. zneu­ži­tiu prá­va (ro­zu­mej, ke­dy spl­níš všet­ko čo zá­kon vy­ža­du­je, te­da ko­náš v sú­la­de so zá­ko­nom, av­šak vý­sle­dok toh­to ko­na­nia ne­mu­sí byť v sú­la­de so za­mýš­ľa­ným zá­me­rom zá­ko­na, k zneu­ži­tiu prá­va sa asi naj­viac prib­li­žu­je po­jem ob­chá­dzanie zá­ko­na). Ak by som te­da bol ra­cio­nál­ne uva­žu­jú­cim sud­com, tak hoc je v zá­ko­ne slo­víč­ko „daň“, tak ho bu­dem vní­mať ako pop­la­tok. Sa­moz­rej­me, vzhľa­dom na pre­fe­ro­va­ný a príl­iš po­zi­ti­vis­tic­ký prís­tup nep­red­pok­la­dám ta­ké­to vní­ma­nie v práv­nej ro­vi­ne.

V tej­to sú­vis­los­ti mož­no ho­vo­riť aj o mož­nom zneu­ži­tí prá­va (zá­ko­na) sa­mot­ným štá­tom, te­da ak iš­lo zo stra­ny štá­tu o zá­mer (nie ne­dôs­led­nosť), zís­kať účin­nú zbraň v po­do­be tres­tné­ho prá­va na vy­má­ha­nie štát­nych dl­hov (obí­de­nie rov­na­ké­ho pos­ta­ve­nia ve­ri­te­ľov) a to ap­li­ká­ciou slo­víč­ka daň a nie pop­la­tok v sa­mot­nom texte zá­ko­na.

Ak chcel štát za­viesť in­šti­tút da­ňo­vej li­cen­cie, tak ju mal as­poň „po­sa­diť“ me­dzi ma­jet­ko­vé da­ne, a nie daň z príj­mu. Da­ňo­vá li­cen­cia pos­ti­hu­je te­da aj to­ho, kto nič ne­vy­ko­ná­va, resp. sa o vý­kon ani nes­na­ží, ale len nie­čo vlas­tní (napr. ob­chod­ný po­diel v ne­ži­vej spo­loč­nos­ti). Spra­vid­la sa jed­ná o prí­pa­dy, ke­dy naj­mä v spo­loč­nos­tiach s ru­če­ným ob­me­dze­ným fi­gu­ru­je jed­na a tá is­tá oso­ba na po­zí­cii ko­na­te­ľa, aj spo­loč­ní­ka, kto­rá v mi­nu­los­ti za­lo­ži­la spo­loč­nosť oča­ká­va­júc ús­peš­nosť reali­zá­cie svoj­ho pod­ni­ka­teľ­ské­ho zá­me­ru, av­šak bez že­la­né­ho vý­sled­ku. Mô­že ísť o prí­pad, ke­dy stros­ko­ta­la spolu­prá­ca s do­dá­va­te­ľom, resp. od­be­ra­te­ľom. Tá­to sí­ce zvlád­la sí­ce sa­mot­nú príp­ra­vu na pod­ni­ka­nie, ale sa­mot­né pod­ni­ka­nie už nie. To ne­za­ča­la z dô­vo­du neús­pe­chu kon­tra­ho­va­nia zá­kaz­ky ani vy­ko­ná­vať.

Mož­ný prí­pad stí­ha­nia za ne­zap­la­te­nia da­ňo­vej li­cen­cie v praxi:

Pod­ni­ka­teľ si v ro­ku 2005 za­lo­žil ese­roč­ku. V za­lo­že­nej spo­loč­nos­ti bol sám (spo­loč­ník so 100% po­die­lom, aj ko­na­teľ). Zá­klad­né ima­nie, „ako bo­lo vte­dy zvy­kom“, len za­úč­to­val do pok­lad­ne, hoc ho tam reál­ne nev­lo­žil. Pre ne­ho šlo len o úč­tov­nú ope­rá­ciu. Mal do­hod­nu­tý kon­trakt s ra­kús­kym od­be­ra­te­ľom na do­dáv­ku sta­veb­ných di­el­cov. Po za­lo­že­ní spo­loč­nos­ti však ra­kús­ky od­be­ra­teľ „od­sko­čil“ od spolu­prá­ce a pod­ni­ka­te­ľo­vi os­ta­la spo­loč­nosť „na kr­ku“. Sna­žil sa zís­kať iné zá­kaz­ky, žiaľ bez vý­sled­ku. Po ča­se zva­žo­val aj zru­še­nie spo­loč­nos­ti, av­šak keď zis­til kom­pli­ko­va­nosť a fi­nan­čnú ná­roč­nosť zru­še­nia spo­loč­nos­ti, tak sa uchý­lil ku kaž­do­roč­né­mu po­dá­va­niu nu­lo­vých da­ňo­vých priz­na­ní k da­ni z príj­mov. Pla­ti­te­ľom DPH sa nik­dy nes­tal. Nás­led­ne sa za­mes­tnal, na spo­loč­nosť za­bu­dol, vždy len do kon­ca mar­ca vy­pl­nil tla­či­vo a od­ov­zdal ho na da­ňo­vý úrad. Ne­dáv­no sa doz­ve­del, že štát za­vie­dol da­ňo­vé li­cen­cie, pri­čom jed­ným z hlav­ných cie­ľov bol ok­rem vý­be­ru da­ní aj vý­maz ne­ži­vých spo­loč­nos­tí z re­gis­trov. Je­ho ka­ma­rát, kto­rý je práv­nik mu po­ra­dí, že nech nič nep­la­tí, fir­ma pred­sa ne­má ma­je­tok, ne­má z čo­ho za­pla­tiť splat­nú daň. Tým sa ne­mô­že do­pus­tiť TČ ne­zap­la­te­nia da­ne. Vznik­ne mu sí­ce dlh na da­ni, av­šak je­di­ným ve­ri­te­ľom bu­de len štát – da­ňo­vý úrad a nik iný. A keď­že nej­de as­poň o dvoch roz­diel­nych ve­ri­te­ľov, tak nie sú spl­ne­né pod­mien­ky na ini­ciá­ciu kon­kur­zné­ho ko­na­nia, čo ho ako šta­tu­tá­ra zba­vu­je tej­to po­vin­nos­ti. Pod­ni­ka­teľ to te­da ne­chá tak ako do­te­raz, ne­zap­la­tí da­ňo­vú li­cen­ciu... po ča­se však prí­de tres­tné ozná­me­nie zo stra­ny správ­cu da­ne, na­koľ­ko z pril­ože­nej sú­va­hy, kto­rá je sú­čas­ťou da­ňo­vé­ho priz­na­nia vy­plý­va, že v pok­lad­ni je v ča­se splat­nos­ti da­ne 5 tis eur, kto­ré bo­li zlo­že­né ako vklad spo­loč­ní­ka do spo­loč­nos­ti a pred­sta­vu­jú zlo­že­né zá­klad­né ima­nie. Ako bu­de prí­beh pok­ra­čo­vať ďa­lej uká­že blíz­ka bu­dúc­nosť a prax. Dú­faj­me, že ne­dôj­de tres­tným stí­ha­niam bez to­ho, aby OČTK skú­ma­li či pe­nia­ze spo­loč­nosť reál­ne má ale­bo ne­má /nep­re­be­ra­júc auto­ma­tic­ky zos­tat­ky z vý­ka­zov, resp. nep­re­be­ra­júc auto­ma­tic­ky zá­ve­ry správ­cu da­ne, čo pri správ­nom pos­tu­pe ani ne­mô­žu/. Od do­ká­za­nia tej­to sku­toč­nos­ti pred­sa zá­vi­sí ok­rem iné­ho aj za­vi­ne­nie, te­da ak pod­ni­ka­teľ mal za to, že pe­nia­ze v spo­loč­nos­ti reál­ne nie sú, hoc úč­tov­ne vo vý­ka­zoch sú, tak sa ne­mo­hol do­pus­tiť TČ, na­koľ­ko chý­ba úmy­sel.

O tom, že z ra­cio­nál­ne­ho poh­ľa­du je da­ňo­vá li­cen­cia pop­lat­kom, a nie da­ňou, hoc zá­kon ju tak po­me­nú­va a de­fi­nu­je, som pí­sal vy­ššie. Mož­no vďa­ka to­mu­to „zneu­ži­tiu prá­va“ nao­zaj štát zís­ka sil­nú a účin­nú zbraň v po­do­be tres­tné­ho prá­va, pos­ti­hu­júc aj vy­ššie uve­de­nú „dru­hú sku­pi­nu“, te­da tých, kto­rí sa o pod­ni­ka­nie ani nes­na­žia a ne­ma­li „spad­núť“ do spo­loč­né­ho ko­ša s tý­mi, kto­rí sa o to sna­žia. Sa­moz­rej­me, chá­pem štát, že chce do­nú­tiť ta­kých­to pod­ni­ka­te­ľov k ak­ti­vi­te (aby ru­ši­li ne­ži­vé spo­loč­nos­ti), av­šak nes­to­tož­ňu­jem sa s tým, aby bo­lo k to­mu vy­uží­va­né tres­tné prá­vo, čo je pod­ľa mňa ab­sur­dné. Ob­jek­tom skut­ko­vej pod­sta­ty je riad­ny vý­ber da­ní, te­da ochra­na toh­to spo­lo­čen­ské­ho zá­uj­mu. Sa­mot­ný štát však pri za­vá­dza­ní da­ňo­vej li­cen­cie uvá­dza ako hlav­ný dô­vod aj to, že chce vy­čis­tiť trh od neak­tív­nych spo­loč­nos­tí, a te­da za­ve­de­ním da­ňo­vej li­cen­cie pod­ni­ka­te­ľov „ak­ti­vo­vať“.

Ro­zum­nej­šie by bo­lo, aby sa za pl­ne­nia is­tých pod­mie­nok (spo­loč­nosť ne­má zá­väz­ky, žia­den zos­tat­ky, je ne­ži­vou) uľah­čil pro­ces zru­še­nia a vý­ma­zu spo­loč­nos­ti, čím by do­sia­hol to, že pod­ni­ka­teľ si vy­be­rie tú­to ces­tu a nie ri­zi­ko stí­ha­nia, či špe­ku­lá­ciu v po­do­be „ako­že“ vstú­pe­nia do lik­vi­dá­cie v zá­uj­me vy­hnúť sa da­ňo­vým li­cen­ciám. Na­mies­to to­ho bu­de spl­ne­né for­mál­ne pod­mien­ky k stí­ha­niu.

Mož­ný prí­pad stí­ha­nia za skrá­te­nie da­ňo­vej li­cen­cie  v praxi:

Pod­ni­ka­teľ si v ro­ku 2005 za­lo­žil ese­roč­ku. V za­lo­že­nej spo­loč­nos­ti bol sám (spo­loč­ník so 100% po­die­lom, aj ko­na­teľ). Zá­klad­né ima­nie, „ako bo­lo vte­dy zvy­kom“, len za­úč­to­val do pok­lad­ne, hoc ho tam reál­ne nev­lo­žil. Iš­lo len p úč­tov­nú ope­rá­ciu. Mal do­hod­nu­tý kon­trakt s ra­kús­kym od­be­ra­te­ľom na do­dáv­ku sta­veb­ných di­el­cov. Po za­lo­že­ní spo­loč­nos­ti však ra­kús­ky od­be­ra­teľ „od­sko­čil“ od spolu­prá­ce a pod­ni­ka­te­ľo­vi os­ta­la spo­loč­nosť „na kr­ku“. Sna­žil sa zís­kať iné zá­kaz­ky, žiaľ bez vý­sled­ku. Po ča­se zva­žo­val aj zru­še­nie spo­loč­nos­ti, av­šak keď zis­til kom­pli­ko­va­nosť a fi­nan­čnú ná­roč­nosť zru­še­nia spo­loč­nos­ti, tak sa uchý­lil ku kaž­do­roč­né­mu po­dá­va­niu nu­lo­vých da­ňo­vých priz­na­ní k da­ni z príj­mov. Pla­ti­te­ľom DPH sa nik­dy nes­tal. Nás­led­ne sa za­mes­tnal, na spo­loč­nosť za­bu­dol, vždy len do kon­ca mar­ca vy­pl­nil tla­či­vo a od­ov­zdal ho na da­ňo­vý úrad. Ne­dáv­no sa doz­ve­del, že štát za­vie­dol da­ňo­vé li­cen­cie, pri­čom jed­ným z hlav­ných cie­ľov bol ok­rem vý­be­ru da­ní aj vý­maz ne­ži­vých spo­loč­nos­tí z re­gis­trov. Je­ho ka­ma­rát, kto­rý je práv­nik mu po­ra­dí, že nech do kon­ca ro­ka vstú­pi do lik­vi­dá­cie, aby sa vy­hol da­ňo­vým li­cen­ciám. Prak­tic­ky uro­bí len pr­vý krok v po­do­be pod­pi­su roz­hod­nu­tia o zru­še­ní spo­loč­nos­ti a jej vstu­pe do lik­vi­dá­cie. To je všet­ko. Pod­pis má kon­šti­tu­tív­ne účin­ky, sa­mot­ný zá­pis len dek­la­ra­tór­ne. V ko­neč­nom dôs­led­ku k napl­ne­niu to­ho, aby nep­la­til da­ňo­vé li­cen­cie ne­mu­sí ani za­pí­sať vstup do lik­vi­dá­cie do ob­chod­né­ho re­gis­tra. To má vý­znam pre ne­ho naj­mä z dô­vo­du, že mož­no v bu­dúc­nos­ti eš­te „naš­tar­tu­je“ na svo­ju ne­ži­vú spo­loč­nosť ne­ja­ký pro­jekt a pod­ni­ka­nie, pri­čom by ne­bo­lo pre ne­ho príl­iš vhod­né, ak by bol na úpl­nom vý­pi­se z ob­chod­né­ho re­gis­tra vi­di­teľ­ný stav, že spo­loč­nosť bo­la už v lik­vi­dá­cii. V zmys­le ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, ak ne­doš­lo k deľ­be lik­vi­dač­né­ho zos­tat­ku, tak mož­no roz­hod­nu­tie o zru­še­ní a vstu­pe do lik­vi­dá­cie eš­te zru­šiť. Až od da­né­ho oka­mi­hu by pla­til da­ňo­vú li­cen­ciu. Po­čas ob­do­bia ke­dy spo­loč­nosť vstu­pom do lik­vi­dá­cie „udr­žu­je na­ďa­lej v spán­ku“ da­ňo­vé li­cen­cie nep­la­tí. Ča­som je zo stra­ny správ­cu da­ne po­da­né tres­tné ozná­me­nie za­lo­že­né na sku­toč­nos­ti, že pod­ni­ka­teľ sa chcel vy­hnúť da­ňo­vej li­cen­cii a to bol je­di­ný pre­čo vstú­pil do lik­vi­dá­cie. Zru­šiť spo­loč­nosť ani nech­cel (a to ani ako ved­ľaj­ší dô­vod), keď­že oča­ká­val, že o rok, dva roz­beh­ne pod­ni­ka­nie v is­tom seg­men­te. Z je­ho poh­ľa­du by bo­lo pred­sa zby­toč­né te­raz zru­šiť svo­ju spo­loč­nosť, a nás­led­ne, keď sa vy­skyt­ne pod­ni­ka­teľ­ská príl­eži­tosť za­kla­dať no­vú. Pa­ra­doxne tu mô­žu byť spl­ne­né pod­mien­ky na tres­tné stí­ha­nie. OČTK sa mô­že pý­tať pod­ni­ka­te­ľa, čo chcel do­cie­liť tým, že vstú­pil do lik­vi­dá­cie. Ak bu­de od­po­veď, že nech­cel pla­tiť da­ňo­vé li­cen­cie, ale zá­ro­veň chcel aj spo­loč­nosť zru­šiť a vy­ma­zať, tak by o skrá­te­nie ne­mu­se­lo ísť. Ak však bu­de od­po­veď, že nech­cel pla­tiť da­ňo­vé li­cen­cie, čo bol je­di­ný dô­vod je­ho ko­na­nia, tak to už by moh­lo byť skrá­te­nie. Ako sa bu­de pos­tu­po­vať v ta­kých­to prí­pa­doch za­sa uká­že prax a blíz­ka bu­dúc­nosť. To, že sa ne­jed­ná o pop­la­tok, ale daň by moh­lo spô­so­biť nes­po­čet­né množ­stvo stí­ha­ní.

Mož­ný prí­pad stí­ha­nia za ne­zap­la­te­nie (skrá­te­nie, neod­vo­de­nie) zdra­vot­né­ho pois­te­nia vy­plý­va­jú­ce­ho z po­die­lu na lik­vi­dač­nom zos­tat­ku

Naj­väč­šou ab­sur­di­tou je nas­le­dov­ný mož­ný prí­pad. Pod­ni­ka­teľ si v ro­ku 2005 za­lo­žil ese­roč­ku. V za­lo­že­nej spo­loč­nos­ti bol sám (spo­loč­ník so 100% po­die­lom, aj ko­na­teľ). Zá­klad­né ima­nie, „ako bo­lo vte­dy zvy­kom“, len za­úč­to­val do pok­lad­ne, hoc ho tam reál­ne nev­lo­žil. Iš­lo len p úč­tov­nú ope­rá­ciu. Mal do­hod­nu­tý kon­trakt s ra­kús­kym od­be­ra­te­ľom na do­dáv­ku sta­veb­ných di­el­cov. Po za­lo­že­ní spo­loč­nos­ti však ra­kús­ky od­be­ra­teľ „od­sko­čil“ od spolu­prá­ce a pod­ni­ka­te­ľo­vi os­ta­la spo­loč­nosť „na kr­ku“. Sna­žil sa zís­kať iné zá­kaz­ky, žiaľ bez vý­sled­ku. Po ča­se zva­žo­val aj zru­še­nie spo­loč­nos­ti, av­šak keď zis­til kom­pli­ko­va­nosť a fi­nan­čnú ná­roč­nosť zru­še­nia spo­loč­nos­ti, tak sa uchý­lil ku kaž­do­roč­né­mu po­dá­va­niu nu­lo­vých da­ňo­vých priz­na­ní k da­ni z príj­mov. Pla­ti­te­ľom DPH sa nik­dy nes­tal. Nás­led­ne sa za­mes­tnal, na spo­loč­nosť za­bu­dol, vždy len do kon­ca mar­ca vy­pl­nil tla­či­vo a od­ov­zdal ho na da­ňo­vý úrad. Ne­dáv­no sa doz­ve­del, že štát za­vie­dol da­ňo­vé li­cen­cie, pri­čom jed­ným z hlav­ných cie­ľov bol ok­rem vý­be­ru da­ní aj vý­maz ne­ži­vých spo­loč­nos­tí z re­gis­trov. Je­ho ka­ma­rát, kto­rý je práv­nik mu po­mô­že spo­loč­nosť zlik­vi­do­vať, všet­ky zá­pi­sy do ob­chod­né­ho re­gis­tra sú ús­peš­né a spo­loč­nosť je vy­ma­za­ná z re­gis­tra. V pok­lad­ni  však bo­li stá­le úč­tov­né pe­nia­ze, kto­ré bo­li aj lik­vi­dač­ným zos­tat­kom. Návrh na roz­de­le­nie lik­vi­dač­né­ho zos­tat­ku pod­ni­ka­teľ schvá­lil aj pod­pí­sal a ulo­žil na ob­chod­ný súd, hoc reál­ne mu žiad­ne pe­nia­ze vy­pla­te­né ne­bo­li. Ča­som ho vy­zve zdra­vot­ná pois­ťov­ňa na za­pla­te­nie zdra­vot­né­ho pois­te­nia, na­koľ­ko z vy­pla­te­né­ho lik­vi­dač­né­ho zos­tat­ku (tak ako pri vy­pla­te­nej di­vi­den­de) je nut­né uh­ra­diť 14% ti­tu­lom zdra­vot­né­ho pois­te­nia. Tu nas­tá­va pa­ra­dox, nie­len­že ide o to, že na za­čiat­ku vlo­že­né pe­nia­ze ako vklad do spo­loč­nos­ti (po­do­tý­kam, že sa jed­ná o „čis­té“ pe­nia­ze fy­zic­kej oso­by, kto­rá vlo­ží svo­je vlas­tné pe­nia­ze (očis­te­né od všet­kých da­ní a od­vo­dov, te­da nej­de ne­ja­ký prí­jem) do spo­loč­nos­ti ako vklad, sú pred­me­tom 14% zdra­vot­né­ho od­vo­du (te­da jed­ná sa o „ne­pria­me zda­ňo­va­nie“ nie­čo­ho, čo nie je prí­jem), ale na­vy­še na ús­peš­né vy­mo­že­nie mož­no ap­li­ko­vať aj tres­tné prá­vo.

Ján Ma­rô­nek

 

 

 

 

Diskusia