Niekoľko poznámok k problematike (ne)premlčania nárokov obhajcu na odmenu a náhradu hotových výdavkov v trestnom konaní (v prípa

 Pred­met­ná práv­na úva­ha v struč­nos­ti rea­gu­je na niek­to­ré roz­hod­nu­tia sú­dov, kto­ré sa tý­ka­li za­miet­nu­tia ná­rokv ob­haj­cov na od­me­nu a náh­ra­du ho­to­vých vý­dav­kov v prí­pa­doch us­ta­no­ve­nia ob­haj­cov ex of­fo z dô­vo­du preml­ča­nia. Nap­rík­lad Ok­res­ný súd v Tren­čí­ne vy­chá­dzal z pre­mi­sy, že ná­rok ob­haj­cu na od­me­nu a náh­ra­du ho­to­vých vý­dav­kov v tres­tnom ko­na­ní (v prí­pa­doch us­ta­no­ve­nia ob­haj­cu ex of­fo) sa preml­ču­je, na­koľ­ko má súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad, pri kto­rom ide o štan­dart­ný súk­rom­nop­ráv­ny vzťah, kde štát vy­stu­pu­je v po­zí­cii súk­rom­nej oso­by - dl­žní­ka (!) a ob­haj­ca v po­zí­cii ve­ri­te­ľa. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu, Ok­res­ný súd v Tren­čí­ne pri roz­ho­do­va­ní ve­ci pou­žil ana­ló­giu, t.j. aj na us­ta­no­ve­nia § 553 Tr. por. ap­li­ko­val us­ta­no­ve­nia Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka o preml­ča­ní a to z dô­vo­du, že us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku ne­ma­jú žiad­ne oso­bit­né us­ta­no­ve­nie oh­ľad­ne prel­mča­nia. Pos­led­ným ar­gu­men­tom roz­hod­nu­tia Ok­res­né­ho sú­du v Tren­čí­ne bol pou­kaz „na zá­klad­ný prin­cíp práv­ne­ho po­riad­ku, kto­rým je prin­cíp práv­nej is­to­ty, a prá­ve z dô­vo­du reš­pek­to­va­nia toh­to prin­cí­pu je za­kot­ve­ná práv­na úp­ra­va ča­su v po­do­be preml­ča­nia v prís­luš­ných práv­nych nor­mách s tým, že ak by súd ak­cep­to­val ná­zor, že ma­jet­ko­vé prá­vo na náh­ra­du od­me­ny ob­haj­cu sa nep­reml­ču­je, doš­lo by k po­ru­še­niu prin­cí­pu práv­nej is­to­ty“. Ďalej Ok­res­ný súd v Tren­čí­ne skon­šta­to­val, že „vý­klad nes­mie byť ar­bit­rár­ny a mu­sí byť ná­le­ži­te zdô­vod­ne­ný. Pre­to po zoh­ľad­ne­ní ar­gu­men­tov, či sa prá­vo na od­me­nu ad­vo­ká­ta preml­ču­je, súd pri­jal za spra­vod­li­vé vy­riek­nuť, že naj­mä z dô­vo­du prin­cí­pu práv­nej is­to­ty sa aj ten­to ma­jet­ko­vý ná­rok preml­ču­je pod­ľa us­ta­no­ve­ní Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka“.

 V pr­vom ra­de je pot­reb­né uviesť, že práv­na prob­le­ma­ti­ka, kto­rú nas­to­lil Ok­res­ný súd v Tren­čí­ne bo­la v mi­nu­los­ti ak­tuál­na aj v Čes­kej re­pub­li­ke, kde sa via­ce­ré stup­ňe sú­dov (vrá­ta­ne Ústav­né­ho sú­du ČR) ako aj práv­na prax nie­koľ­ko ro­kov za­obe­ra­li rôz­ny­mi otáz­ka­mi oh­ľad­ne od­mien ad­vo­ká­tov a náh­rad ho­to­vých vý­dav­kov vo ve­ciach, v kto­rých bo­li ad­vo­ká­ti us­ta­no­vo­va­ní ex of­fo v prí­pa­doch po­vin­nej (pred­tým nut­nej) ob­ha­jo­by (iš­lo o po­su­dzo­va­nie nap­rík­lad po­va­hy od­me­ny ad­vo­ká­ta, mož­nos­ti preml­ča­nia ná­ro­ku na od­me­nu, mož­nos­ti up­lat­niť si úro­ky z omeš­ka­nia a po­dob­ne).

 Z hľa­dis­ka zá­ko­no­dar­cu, bo­la nas­to­le­ná práv­ná prob­le­ma­ti­ka, de­fi­ni­tív­ne v ČR vy­rie­še­ná zá­ko­nom č. 256/2001 s účin­nos­ťou od 01.01.2002 (k spô­so­bu rie­še­nia poz­ri v texte niž­šie).

 Pod­por­ne mož­no pre­to vy­chá­dzať aj z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov ČR, na­koľ­ko až do spo­mí­na­nej no­ve­ly Tres­tné­ho po­riad­ku bo­la práv­na úp­ra­va v ČR po­dob­ná, res­pek­tí­ve úpl­ne rov­na­ká s práv­nou úp­ra­vou v SR (a to nie­len po­kiaľ ide o od­me­ny ad­vo­ká­tov ale aj po­kiaľ ide o po­vin­nú ob­ha­jo­bu a spô­sob us­ta­no­vo­va­nia ob­haj­cu ako aj spô­sob roz­ho­do­va­nia o od­me­nách a ho­to­vých vý­dav­kov ad­vo­ká­tov).

 K jed­not­li­vým ar­gu­men­tom, kto­ré pou­žil Ok­res­ný súd v Tren­čí­ne mož­no uviesť nas­le­dov­né:

 a/ k vzá­jom­né­mu vzťa­hu štá­tu a ob­haj­cu a k po­va­he ad­vo­kát­nej od­me­ny, ak ide o ob­haj­cu us­ta­no­ve­né­ho v tres­tnom ko­na­ní ex of­fo

 Po­chyb­ným je hneď zá­klad­ná ar­gu­men­tá­cia Ok­res­né­ho sú­du v Tren­čí­ne, te­da, že ná­rok ob­haj­cu na od­me­nu a náh­ra­du ho­to­vých vý­dav­kov v tres­tnom ko­na­ní (v prí­pa­doch us­ta­no­ve­nia ob­haj­cu ex of­fo) má súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad, pri kto­rom ide o štan­dart­ný súk­rom­nop­ráv­ny vzťah, kde štát vy­stu­pu­je v po­zí­cii súk­rom­nej oso­by - dl­žní­ka (!) a ob­haj­ca v po­zí­cii ve­ri­te­ľa. Ten­to práv­ny ná­zor je, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, ab­so­lút­ne nes­práv­ny.

 V prí­pa­doch po­vin­nej ob­ha­jo­by sú dô­vo­dy po­vin­nej ob­ha­jo­by ako aj pos­tup pri us­ta­no­vo­va­ní ob­haj­cu pri ich napl­ne­ní sta­no­ve­né zá­ko­nom a to pre ochra­nu práv­na na ob­ha­jo­bu. Štát te­da v prí­pa­doch, v Tres­tnom po­riad­ku pres­ne špe­ci­fi­ko­va­ných, sám roz­ší­ril prá­vo na ob­ha­jo­bu, keď sta­no­vil, ke­dy ob­vi­ne­ná oso­ba mu­sí mať ob­haj­cu a to do­kon­ca aj v prí­pa­doch ak má sa­ma práv­nic­ké vzde­le­nie, a ak si ho nez­vo­lí, za­bez­pe­čí ta­kej­to oso­be ob­haj­cu štát pros­tred­níc­tvom sú­du. Keď­že dô­vo­dy po­vin­nej ob­ha­jo­by sú sta­no­ve­né auto­ri­ta­tív­nym roz­hod­nu­tím zá­ko­no­dar­cu, je aj nás­led­né us­ta­no­ve­nie ob­haj­cu ex of­fo za­lo­že­né jed­nos­tran­ným roz­hod­nu­tím sú­du (opat­re­nie o us­ta­no­ve­ní ob­haj­cu). Vzťah štá­tu a ob­haj­cu je te­da za­lo­že­ný jed­nos­tran­ným roz­hod­nu­tím, pri­čom ná­rok ob­haj­cu na od­me­nu a na náh­ra­du ho­to­vých vý­dav­kov vzni­ká už oka­mi­hom pos­kyt­nu­tia práv­nej po­mo­ci a súd nás­led­ne roz­ho­du­je o roz­sa­hu pos­kyt­nu­tej práv­nej po­mo­ci a v zá­vis­los­ti na tom aj o vý­ške od­me­ny a náh­ra­de ho­to­vých vý­dav­kov. Ná­rok ob­haj­cu na od­me­nu a náh­ra­du ho­to­vých vý­dav­kov je up­ra­ve­ný v § 553 ods. 2, ods. 4 Tr. por., te­da up­ra­vu­je jed­no z práv, kto­ré tvo­ria ob­sah ve­rej­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu me­dzi štá­tom a ob­haj­com, kde štát (pros­tred­níc­tvom or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci) od­me­ňu­je ad­vo­ká­ta za to, že pos­ky­tol práv­nu po­moc a tým napl­nil prá­vo na ob­ha­jo­bu, kto­rú ga­ran­tu­je v prí­pa­doch po­vin­nej ob­ha­jo­by prá­ve štát. Vzťah ob­haj­cu a štá­tu je te­da za­lo­že­ný auto­ri­ta­tív­nym roz­hod­nu­tím or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci, kto­rý je up­ra­ve­ný Tres­tným po­riad­kom a nie je mož­né na ne­ho ana­lo­gic­ky ap­li­ko­vať us­ta­no­ve­nia Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka a to aj na­priek to­mu, že ide o ma­jet­ko­vé prá­vo (poz­ri pri­me­ra­ne roz­hod­nu­tia Ústav­né­ho sú­du ČR PL. ÚS – st. 1/96, III. ÚS 524/04, prí­pad­ne v nich ci­to­va­né roz­hod­nu­tia sú­dov).

 Prob­lé­mom je, že dô­vo­dy Ok­res­né­ho sú­du v Tren­čí­ne, nez­va­žo­va­li žiad­ne kri­té­riá, kto­ré sa cel­kom štan­dar­tne pou­ží­va­jú na od­lí­še­nie vzťa­hov súk­rom­né­ho a ve­rej­né­ho prá­va. Tým hlav­ným od­li­šo­va­cím kri­té­riom je me­tó­da súk­rom­nop­ráv­nej re­gu­lá­cie, kto­rá vy­jad­ru­je po­va­hu a mie­ru pô­so­be­nia jed­not­li­vých účas­tní­kov práv­ne­ho vzťa­hu, pri­čom sa vy­zna­ču­je rov­nos­ťou sub­jek­tov. Účas­tní­ci ma­jú rov­né pos­tve­nie v práv­nych vzťa­hoch, kto­ré sa pre­ja­vu­je v dvoch sme­roch a to:

1/ žiad­ny z účas­tní­kov vzťa­hu ne­mô­že dru­hé­mu účas­tní­ko­vi jed­nos­tran­ne uk­la­dať po­vin­nos­ti

2/ žiad­ny z účas­tní­kov vzťa­hu ne­mô­že sám mo­cen­sky a auto­ri­ta­tív­ne vy­nú­tiť na dru­hom svo­je sub­jek­tív­ne prá­vo.

 Už z toh­to zá­klad­né­ho roz­li­šo­va­cie­ho kri­té­ria je zrej­mé, že vzťah štá­tu a ob­haj­cu v prí­pa­doch po­vin­nej ob­ha­jo­by ne­má súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad, nie je za­lo­že­ný na rov­nos­ti strán, pri­čom o stra­nách vô­bec ne­mož­no ho­vo­riť, na­koľ­ko štát auto­ri­ta­tív­ne (jed­nos­tran­ným opat­re­ním sú­du) uk­la­dá po­vin­nosť ad­vo­ká­to­vi pos­kyt­núť práv­nu po­moc ob­vi­ne­né­mu (v tom­to vzá­jom­nom vzťa­hu ne­má te­da ob­haj­ca žiad­nu proti­stra­nu). Štát tu te­da zjav­ne ne­vys­tu­pu­je v úlo­he klien­ta ob­haj­cu (klien­tom ob­haj­cu je ob­vi­ne­ný) a pre­to ani ne­má pos­ta­ve­nie kla­sic­ké­ho dl­žní­ka.

 K uve­de­né­mu mož­no do­dať, že je sa­moz­rej­mým, že aj štát (kon­krét­ne aj nap­rík­lad súd), mô­že vy­stu­po­vať v súk­ro­mo­nop­ráv­nych vzťa­hoch a mô­že byť aj stra­nou v súd­nom spo­re (t. j. vy­stu­po­vať ako súk­rom­ná oso­ba ako to uvá­dza od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia Ok­res­né­ho sú­du v Tren­čí­ne), av­šak vždy je pod­stat­ným roz­lí­še­nie, či or­gán ve­rej­nej mo­ci vy­stu­pu­je v ne­ja­kom práv­nom vzťa­hu z po­zí­cie no­si­te­ľa ve­rej­nej mo­ci (t. j. ako or­gán ko­na­jú­ci a auto­ri­ta­tív­ne roz­ho­du­jú­ci  za štát) ale­bo či vy­stu­pu­je v inej po­zí­cii (nap­rík­lad ako jed­na zo strán súd­ne­ho spo­ru, zmluv­né­ho vzťa­hu a po­dob­ne).

 Ve­rej­ná moc je vo všeo­bec­nos­ti naj­čas­tej­šie (a to aj v teo­rii ako aj v roz­ho­do­va­cej praxi sú­dov) vy­me­dze­ná de­fi­ní­ciou bý­va­lé­ho Ústav­né­ho sú­du ČSFR (ná­lez č. 3/1992), kto­rý vy­me­dzil ve­rej­nú moc „ako moc, kto­rá auto­ri­ta­tív­ne roz­ho­du­je o prá­vach a po­vin­nos­tiach sub­jek­tov. Sub­jekt, o kto­ré­ho prá­vach ale­bo po­vin­nos­tiach roz­ho­du­je or­gán ve­rej­nej mo­ci sa ne­na­chá­dza v rov­nop­ráv­nom pos­ta­ve­ní s tým­to or­gá­nom a ob­sah roz­hod­nu­tia toh­to or­gá­nu ne­zá­vi­sí na vô­li sub­jek­tu. Ve­rej­nú moc vy­ko­ná­va štát pre­dov­šet­kým pros­tred­níc­tvom zá­ko­no­dár­nych, vý­kon­ných a súd­nych or­gá­nov, pri­čom kri­té­riom pre ur­če­nie, či ur­či­tý sub­jekt ko­ná ako or­gán ve­rej­nej mo­ci je sku­toč­nosť, či kon­krét­ny sub­jekt roz­ho­du­je o prá­vach a po­vin­nos­tiach iných osôb“. Ve­rej­ná moc te­da auto­ri­ta­tív­ne roz­ho­du­je o prá­vach a po­vi­nos­tiach iných sub­jek­tov.

 Z uve­de­né­ho pre­to vy­plý­va lo­gic­ký zá­ver, že štát, pros­tred­níc­tvom svo­jich or­gá­nov, mô­že v ur­či­tom práv­nom vzťa­hu „vy­stu­po­vať v po­zí­cii súk­rom­nej oso­by – dl­žní­ka“ len vte­dy, ak v tom is­tom práv­nom vzťa­hu ne­vys­tu­pu­je ako no­si­teľ ve­rej­nej mo­ci, te­da vo vr­chnos­ten­skom pos­ta­ve­ní, v kto­rom by mal auto­ri­ta­tív­ne op­ráv­ne­nie.

Ak tie­to práv­ne zá­ve­ry ap­li­ku­je­me na po­su­dzo­va­ný práv­ny prob­lém, tak mu­sí­me dôjsť k zá­ve­ru, že vzťah štá­tu a ob­haj­cu oh­ľad­ne pos­ky­to­va­nia práv­nej po­mo­ci a roz­ho­do­va­nia o ná­ro­koch na od­me­nu v prí­pa­doch, keď je ad­vo­kát us­ta­no­ve­ný ex of­fo, nie je v žiad­nom prí­pa­de „kla­sic­kým“ súk­rom­nop­ráv­nym vzťa­hom, pre­to­že súd v tom­to vzťa­hu vy­stu­pu­je v po­zí­cii or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci, kto­rý nie­len jed­nos­tran­ným auto­ri­ta­tív­nym roz­hod­nu­tím za­kla­dá ten­to práv­ny vzťah, ale aj auto­ri­ta­tív­ne roz­ho­du­je o up­lat­ne­ných ná­ro­koch ob­haj­cu na od­me­nu (nej­de te­da o žiad­ny vzťah za­lo­že­ný na rov­nos­ti, te­da vzťah, v kto­rom by štát bol na jed­nej stra­ne vzťa­hu, ad­vo­kát na stra­ne dru­hej a o prá­vach vznik­nu­tých v toh­to vzťa­hu by roz­ho­do­val „tre­tí“ sub­jekt – súd). V da­nom prí­pa­de ide pre­to cel­kom jed­noz­nač­ne o ve­rej­nop­ráv­ny vzťah. Ak te­da roz­hod­nu­tie Ok­res­né­ho sú­du v Tren­čí­ne uvá­dza, že nie je mož­né náj­sť žiad­ny re­le­vant­ný ar­gu­ment, kto­rý by brá­nil to­mu aby bol vzá­jom­ný vzťah ad­vo­ká­ta a štá­tu sub­su­mo­va­ný pod Ob­čian­sky zá­kon­ník, tak pod­ľa môj­ho ná­zo­ru to­mu evi­den­tne brá­ni vy­ššie uve­de­né zá­klad­né roz­lí­še­nie vzťa­hov suk­rom­nop­ráv­nych a ve­rej­nop­ráv­nych ako aj de­fi­ní­cia poj­mu or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci. Nie je mož­né pri­pus­tiť, aby or­gán roz­ho­du­jú­ci vo ve­ci, ako no­si­tel ve­rej­nej mo­ci, bol po­va­žo­va­ný za rov­nop­ráv­nu stra­nu so sub­jek­tom o ko­ho prá­vach auto­ri­ta­tív­ne roz­ho­du­je (už to to­tiž poj­mo­vo vy­lu­ču­je rov­nop­ráv­ne pos­ta­ve­nie tých­to sub­jek­tov). Ar­gu­men­tá­cia Ok­res­né­ho sú­du v Tren­čí­ne ne­roz­li­šu­je me­dzi štá­tom ako sub­jek­tom súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov a štá­tom ako auto­ri­ta­tív­nym no­si­te­ľom ve­rej­nej mo­ci. Prá­ve z toh­to dô­vo­du je tá­to ar­gu­men­tá­cia nes­práv­na (ak by sme pri­pus­ti­li ar­gu­men­tá­ciu Ok­res­né­ho sú­du v Tren­čí­ne, že ide o kla­sic­ký súk­rom­nop­ráv­ny vzťah a do­vied­li ju ad ab­sur­dum, mu­se­li by sme pri­pus­tiť, že štát, rov­na­ko ako ad­vo­kát, má tiež prá­vo na po­da­nie sťaž­nos­ti vo­či roz­hod­nu­tiu o ná­ro­ku ob­haj­cu, te­da štát by mo­hol op­rav­ným pros­tried­kom na­pad­núť roz­hod­nu­tie, kto­ré sám vy­dal. Ta­ký­to práv­ny zá­ver je evi­den­tne ab­surd­ný).

 b/ k (ne)preml­ča­niu ná­ro­ku ob­haj­cu na od­me­nu a k (ne)mož­nos­ti ana­lo­gic­ké­ho pou­ži­tia Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka

 Z od­ôvod­ne­nia Ok­res­né­ho sú­du v Tren­čí­ne je zrej­mé, že pri roz­ho­do­va­ní ve­ci pou­žil ana­ló­giu, t.j. aj na us­ta­no­ve­nia § 553 Tr. por. ap­li­ko­val us­ta­no­ve­nia Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka o preml­ča­ní a to len pre­to, že us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku ne­ma­jú žiad­ne oso­bit­né us­ta­no­ve­nie oh­ľad­ne prel­mča­nia.

 Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru pou­ži­tie ana­ló­gie pri us­ta­no­ve­ní § 553 ods. 2, ods. 4 Tr. por. nie je mož­né. V pr­vom ra­de je nut­né zo­pa­ko­vať, že ná­rok na od­me­nu a náh­ra­du ad­vo­ká­ta v zmys­le uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia ne­má súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad, vzťah štá­tu a ad­vo­ká­ta má ve­rej­nop­ráv­nu po­va­hu a pre­to, aj v sú­la­de s vy­ššie uve­de­ný­mi práv­ny­mi ná­zor­mi Ústav­né­ho sú­du ČR, mož­no skon­šta­to­vať, že us­ta­no­ve­nia Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka tu ne­mož­no vô­bec ap­li­ko­vať a to ani ana­lo­gic­ky.

 Us­ta­no­ve­nia § 553 ods. 2, ods. 4 Tr. por. je nut­né naj­skôr vy­kla­dať za po­mo­ci lo­gic­ké­ho vý­kla­du. Tu tre­ba zdô­raz­niť, že proti­kla­dom ana­ló­gie je vý­klad ar­gu­men­tum a con­trá­rio. Ak uve­de­né us­ta­no­ve­nie vy­lo­ží­me za po­mo­ci vý­kla­du ar­gu­men­tum a con­trá­rio zis­tí­me, že or­gán roz­ho­du­jú­ci vo ve­ci ne­mô­že ob­haj­co­vi priz­nať ná­rok na od­me­nu a náh­ra­du vý­dav­kov, ak

1/ ob­haj­ca ne­bol us­ta­no­ve­ný (ide naj­mä o prí­pa­dy, ak sa us­ta­no­ve­ný ob­haj­ca dá za­stu­po­vať iným ob­ha­jo­com, kto­rý nás­led­ne up­lat­ní ná­rok na od­me­nu),

2/  ak us­ta­no­ve­ný ob­haj­ca vô­bec ne­po­dal návrh, kto­rým by up­lat­nil ná­rok na od­me­nu (ide o návr­ho­vé op­ráv­ne­nie, te­da nie je mož­né roz­hod­núť o tom­to ná­ro­ku ex of­fo)

3/ ob­haj­ca up­lat­ní ná­rok na od­me­nu pred­tým ako bo­lo tres­tné stí­ha­nie prá­vop­lat­ne skon­če­né

 Pod­ľa toh­to vý­kla­du te­da Trest­ný po­ria­dok ne­poz­ná žiad­ne iné dô­vo­dy, kto­ré by brá­ni­li to­mu, aby up­lat­ne­ný ná­rok na od­me­nu ne­mo­hol byť ob­haj­co­vi priz­na­ný, res­pek­tí­ve Trest­ný po­ria­dok ne­via­že priz­na­nie up­lat­ne­né­ho ná­ro­ku na od­me­nu na spl­ne­nie žiad­nych ďal­ších pod­mie­nok (nap­rík­lad, že by ná­rok mu­sel byť up­lat­ne­ný v ur­či­tej le­ho­te, res­pek­tí­ve, že by or­gán roz­ho­du­jú­ci o ulat­ne­nom ná­ro­ku mo­hol vzniesť (!) ná­miet­ku prel­mča­nia). Je sku­toč­ne mož­né to­to „ml­ča­nie“ zá­ko­no­dar­cu po­va­žo­vať za nech­ce­nú me­dze­ru v zá­ko­ne, kto­rú je mož­né vy­pl­niť ana­ló­giou? Som pres­ved­če­ný že nie. Ml­ča­nie zá­ko­no­dar­cu to­tíž ne­mu­sí zna­me­nať, že ide o me­dze­ru v prá­ve, kto­rú je pot­reb­né vy­pl­niť.

 V da­nom prí­pa­de je to­tiž mož­né pri­pus­tiť aj to, že zá­ko­no­dar­ca tu ml­čí zá­mer­ne, na­koľ­ko pred­met­ný vzťah štá­tu a ob­haj­cu je špe­ci­fic­kým vzťa­hom, kto­rý má ve­rej­nop­ráv­nu po­va­hu a pre­to je aj oso­bit­ne up­ra­ve­ný v Tres­tnom po­riad­ku s tým, že ob­haj­ca má ná­rok na up­lat­ne­nú od­me­nu a vý­dav­ky bez ďal­šie­ho prí­pad­né­ho ná­vý­še­nia, te­da má ná­rok len na od­me­nu a náh­ra­du pod­ľa prís­luš­nej ta­ri­fy (t. j. nap­rík­lad ob­haj­ca ne­mô­že po­ža­do­vať úro­ky z omeš­ka­nia), kto­rý si však ne­mu­sí up­lat­niť vô­bec, res­pek­tí­ve, mô­že tak uro­biť, av­šak nie je ob­me­dze­ný žiad­nou do­bou.

 Sa­moz­rej­me, mož­no uro­biť aj vý­klad iný a to ta­ký, že zá­ko­no­dar­ca bol pri tvor­be pred­met­ných us­ta­no­ve­ní ne­dôs­led­ný a na úp­ra­vu nap­rík­lad preml­ča­nia za­bu­dol. Pri tom­to dru­hom vý­kla­de je nut­né si uve­do­miť, že štát má po­vin­nosť for­mu­lo­vať us­ta­no­ve­nia práv­nych pred­pi­sov čo mož­no naj­pres­nej­šie a ak tak neu­ro­bí (ale­bo ne­do­ká­že uro­biť), nas­tal prob­lém na je­ho stra­ne, vo sfé­re je­ho do­mi­nan­tné­ho vply­vu. Ne­dôs­led­nosť štá­tu pri tvor­be práv­ných pred­pi­sov je pre­to pot­reb­né vy­kla­dať na ťar­chu štá­tu, pri­čom me­dzi vý­kla­dom, kto­rý je vhod­ný pre štát a vý­kla­dom, kto­rý je vhod­ný pre ad­re­sá­ta práv­nej re­gu­lá­cie sa mu­sí zvo­liť vždy dru­há mož­nosť (ide o pou­ži­tie aru­men­tu in du­bio mi­tius, te­da, že ur­či­té us­ta­no­ve­nia ma­jú byť v po­chyb­nos­tiach inter­pre­to­va­né mier­nej­šie, t. j. v pros­pech ad­re­sá­ta mo­cen­ské­ho pô­so­be­nia štá­tu, pri­čom ten­to ar­gu­ment má svo­je up­lat­ne­nie prá­ve vo ve­rej­nom prá­ve, oso­bit­ne v prá­ve tres­tnom, či už pro­ces­nom ale­bo hmot­nom, ale nap­rík­lad aj v da­ňo­vom, te­da tam, kde sa jed­nos­tran­ne za­sa­hu­je do sfé­ry fy­zic­kých a práv­nic­kých osôb, čo zá­ro­veň zna­me­ná aj to, že v ob­las­ti súk­rom­né­ho prá­va nie je pou­ži­teľ­né, na­koľ­ko to je vy­bu­do­va­né na zá­sa­de rov­nos­ti).

 Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru Ok­res­ný súd v Tren­čí­ne pos­tu­po­val v roz­po­re s uve­de­ný­mi vý­kla­do­vý­mi pra­vid­la­mi, keď up­lat­nil zá­sa­du „v po­chyb­nos­tiach v pros­pech štát­nej mo­ci“, čím po­ru­šil zá­klad­ný pri­cíp vzťa­hu jed­not­liv­ca a štá­tu. V práv­nom štá­te nes­mie súd nap­ra­vo­vať po­chy­be­nie zá­ko­no­dar­cu (ak sa dom­nie­va, že ide o po­chy­be­nie) pri for­mu­lá­cii práv­nych pred­pi­sov inter­pre­tá­ciou (dot­vá­ra­ním prá­va), kto­rá zme­ní (dot­vo­rí) text práv­ne­ho pred­pi­su tak, aby bol pre štát vý­hod­ný (poz­ri pri­me­ra­ne aj ná­lez ÚS ČR I. ÚS 22/99). Pre­to je nep­ri­ja­teľ­ná práv­na ar­gu­men­tá­cia Ok­res­né­ho sú­du v Tren­čí­ne, že neexis­tu­je žiad­ne štá­dium ko­na­nia, ke­dy by štát mo­hol vzniesť ná­miet­ku preml­ča­nia (tu už sku­toč­ne ide o nep­rí­pus­tné dot­vá­ra­nie prá­va tak, aby to vy­ho­vo­va­lo štá­tu. Súd nie je po­moc­ní­kom štá­tu a nie je op­ráv­ne­ný dot­vá­rať text práv­nej nor­my tak, aby mo­hol vy­ho­vieť štá­tu).

 Ap­li­ká­cia Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka pre­to v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de nep­ri­chá­dza vô­bec do úva­hy a te­da ani us­ta­no­ve­nia o preml­ča­ní, pre­to­že by iš­lo o nep­rí­pus­tné dot­vá­ra­nie textu práv­nej nor­my ta­kým spô­so­bom, aby bo­la vý­hod­ná pre štát a to na­vy­še za si­tuácie, keď vý­kla­dom (nap­rík­lad za po­mo­ci ar­gu­men­tov a con­trá­rio a in du­bio mi­tius) sa dá cel­kom zjav­ne zis­tiť ob­sah vy­kla­da­nej práv­nej nor­my a aj me­dze práv­nej úp­ra­vy.

 Len pre úpl­nosť je pot­reb­né do­dať, že je ab­so­lút­ne nep­ri­ja­teľ­ným, aby or­gán, kto­rý vo ve­ci roz­ho­du­je, mo­hol zá­ro­veň aj vzná­šať ná­miet­ky preml­ča­nia. Štát tu nie je akou­si dru­hou stra­nou ko­na­nia (proti­stra­nou ad­vo­ká­ta), kto­rý by mo­hol up­lat­niť ná­miet­ku preml­ča­nia, s kto­rou by sa po­tom mu­sel súd za­obe­rať.

 Je mož­né sa sto­tož­niť s tým, že je, naj­mä z prak­tic­ké­ho hľa­dis­ka, neú­nos­né, aby mož­nosť ob­haj­cu up­lat­niť ná­rok na od­me­nu bo­la ča­so­vo neoh­ra­ni­če­ná (teo­re­tic­ky mô­že ob­haj­ca up­lat­niť ná­rok aj po 20. ro­koch od prá­vop­lat­né­ho skon­če­nia ve­ci). Bo­lo by pre­to vhod­ným, vziať do úva­hy čes­kú práv­nu úp­ra­vu, pri tvor­be kto­rej sa vy­chá­dza­lo aj z to­ho, že je vy­lú­če­né ana­lo­gic­ké pou­ži­tie Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka na vzťah ve­rej­nop­ráv­nej po­va­hy a už vô­bec nep­ri­chá­dza do úva­hy preml­ča­nie, na­koľ­ko vo vzťa­hu, kde ad­vo­kát ne­má proti­stra­nu ne­má ani kto vzniesť ná­miet­ku preml­ča­nia. Pre­to pria­mo do Tres­tné­ho po­riad­ku za­vied­li prek­lu­zív­nu le­ho­tu s tým, že ak ob­haj­ca ná­rok neup­lat­ní do jed­né­ho ro­ka, ná­rok (prá­vo) za­ni­ká (tá­to zme­na bo­la za­ve­de­ná prá­ve vy­ššie uve­de­nýcm zá­ko­nom č. 265/2001).

 Po­kiaľ ide o ar­gu­men­ty Ok­res­né­ho sú­du v Tren­čí­ne, že „súd pri roz­ho­do­va­ní o vi­ne a tres­te sa mu­sí spra­vo­vať aj iný­mi hmot­ný­mi pred­pis­mi ako Tres­tným zá­ko­nom (nap­rík­lad zá­kon o ro­di­ne pri za­ned­ba­ní po­vin­nej vý­ži­vy, zá­kon o znal­coch a po­dob­ne) a pre­to ne­mož­no ak­cep­to­vať po­žia­dav­ku, že preml­ča­nie ná­ro­ku na od­me­nu by mu­se­lo byť vy­slo­ve­ne us­ta­no­ve­né v Tres­tnom po­riad­ku“, tak ten­to práv­ny zá­ver je nes­práv­ny. Tres­tné prá­vo hmot­né, sa­mo o se­be, neexis­tu­je, na­koľ­ko je­ho pod­sta­tou je, že pos­ti­hu­je po­ru­šo­va­nie práv, či po­vin­nos­tí, kto­ré sú up­ra­ve­né v iných práv­nych pred­pi­soch a to tak ve­rej­ným ako aj súk­rom­ným prá­vom (nap­rík­lad úmy­sel­né po­ru­še­nie prá­va na ži­vot za­ru­če­né ús­ta­vou pos­ti­hu­je tres­tné prá­vo ako trest­ný čin vraž­dy, ne­vyp­la­te­nie mzdy uve­de­né v zá­kon­ní­ku prá­ce ako trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy, po­ru­še­nie da­ňo­vých po­vin­nos­tí sta­vo­ve­ných v da­ňo­vých zá­ko­noch ako nap­rík­lad skrá­te­nie da­ne a po­dob­ne). Tres­tné prá­vo hmot­né te­da vy­slo­ve­ne vy­chá­dza pri konštruk­cii skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov z iných od­vet­ví prá­va, a to buď pou­ži­tím práv­nych poj­mov (nap­rík­lad tým, že v skut­ko­vej pod­sta­te pou­ží­va poj­my ako „daň“, „vy­ži­vo­va­cia po­vin­nosť“, čím od­ka­zu­je na ich úp­ra­vy v oso­bit­ných pred­pi­soch bez nut­nos­ti ich opä­tov­ne opa­ko­vať v tres­tnom zá­ko­ne), res­pek­tí­ve pria­mo v skut­ko­vých pod­sta­tách (z hľa­dis­ka le­gis­la­tív­nej tech­ni­ky) up­ra­vu­je od­kaz na kok­rét­ny práv­ny pred­pis (ide nap­rík­lad o tzv. blan­ket­né skut­ko­vé pod­sta­ty, nap­rík­lad trest­ný čin ma­re­nia kon­kur­zné­ho ko­na­nia vy­slo­ve­ne od­ka­zu­je na zá­kon o kon­kur­ze a po­dob­ne). Len cel­kom vý­ni­moč­ne tres­tné prá­vo sa­mo, na svo­je úče­ly, de­fi­nu­je poj­my z iných práv­nych od­vet­ví (nap­rík­lad trest­ný zá­kon ob­sa­hu­je vlas­tné vy­me­dzenie poj­mu „vec“ na úče­ly tres­tné­ho zá­ko­na). Ak te­da súd pri roz­ho­do­va­ní o vi­ne, tres­te, či náh­ra­de ško­dy vy­chá­dza z iných práv­nych pred­pi­sov než je Trest­ný zá­kon, ro­bí tak pre­to, že na ne Trest­ný zá­kon, či Trest­ný po­ria­dok od­ka­zu­je. Ich pou­ži­tie te­da nie je ana­ló­giou, nej­de tu te­da o žiad­ne me­dze­ry v prá­ve, kto­ré by súd mu­sel vy­pĺňať a nej­de ani o „ml­ča­nie“ zá­ko­no­dar­cu. Pri us­ta­no­ve­ní § 553 ods. 2, ods. 4 Tr. por. však o ta­ký­to prí­pad nej­de, pre­to­že uve­de­né us­ta­no­ve­nia neob­sa­hu­jú ani pria­my a ani ne­pria­my od­kaz na úp­ra­vu preml­ča­nia (od­ka­zu­jú len na ta­ri­fu ur­če­nú oso­bit­ným pred­pi­som), či na iné in­šti­tú­ty vy­chá­dza­jú­ce zo súk­rom­nop­ráv­nych pred­pi­sov (neob­sa­hu­jú žiad­ny od­kaz ani na mož­nosť up­lat­ne­nia úro­kov z omeš­ka­nia, po­su­dzo­va­nia le­ho­ty splat­nos­ti, mož­nos­ti za­po­čí­ta­nia vzá­jom­ných poh­ľa­dá­vok a po­dob­ne). Ok­res­ný súd v Tren­čí­ne tak nes­práv­ne sto­tož­nil od­ka­zy na iné pred­pi­sy (či už pria­me ale­bo ne­pria­me) s „ml­ča­ním“ za­ko­no­dar­cu.

 c/ k prin­cí­pu práv­nej is­to­ty

 Pos­led­ným ar­gu­men­tom roz­hod­nu­tia Ok­res­né­ho sú­du v Tren­čí­ne bol pou­kaz „na zá­klad­ný prin­cíp práv­ne­ho po­riad­ku, kto­rým je prin­cíp práv­nej is­to­ty, a prá­ve z dô­vo­du reš­pek­to­va­nia toh­to prin­cí­pu je za­kot­ve­ná práv­na úp­ra­va ča­su v po­do­be preml­ča­nia v prís­luš­ných práv­nych nor­mách s tým, že ak by súd ak­cep­to­val ná­zor, že ma­jet­ko­vé prá­vo na náh­ra­du od­me­ny ob­haj­cu sa nep­reml­ču­je, doš­lo by k po­ru­še­niu prin­cí­pu práv­nej is­to­ty“. Ďalej súd skon­šta­to­val, že „vý­klad nes­mie byť ar­bit­rár­ny a mu­sí byť ná­le­ži­te zdô­vod­ne­ný. Pre­to po zoh­ľad­ne­ní ar­gu­men­tov, či sa prá­vo na od­me­nu ad­vo­ká­ta preml­ču­je, súd pri­jal za spra­vod­li­vé vy­riek­nuť, že naj­mä z dô­vo­du prin­cí­pu práv­nej is­to­ty sa aj ten­to ma­jet­ko­vý ná­rok preml­ču­je pod­ľa us­ta­no­ve­ní Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka“.

 Z uve­de­né­ho nie je cel­kom zrej­mé, ko­ho práv­na is­to­ta by ma­la byť po­ru­še­ná tým, že by sa ná­rok ob­haj­cu na od­me­nu preml­čo­val. Pred­met­né roz­hod­nu­tie zrej­me kon­šta­tu­je po­ru­še­nie práv­nej is­to­ty štá­tu. To je však zrej­mý om­yl, na­koľ­ko prin­cíp práv­nej is­to­ty sme­ru­je od štá­tu k jed­not­li­vo­co­vi a nie nao­pak (vy­chá­dza z pri­cí­pu prio­ri­ty jed­not­liv­ca pred štá­tom). Prin­cíp práv­nej is­to­ty vy­jad­ru­je po­žia­dav­ku na štát, aby (v struč­nos­ti) tvo­ril dob­ré prá­vo, šet­ril na­do­bud­nu­té prá­va osôb, pos­ky­to­val is­to­tu, že sa kaž­dý bu­de môcť do­má­hať svo­jich práv ako aj pred­ví­da­teľ­nosť zá­ko­no­dar­cu pri tvor­be prá­va (sem pat­rí nap­rík­lad reš­pek­to­va­nie prin­cí­pu zá­ka­zu ret­roak­ti­vi­ty pre zá­ko­no­dar­cu a po­dob­ne). Prin­cí­pu práv­nej is­to­ty sa pre­to ne­mô­že do­vo­lá­vať ten, kto prá­vo tvo­rí, ten­to prin­cíp sa pre­to ne­tý­ka štá­tu ako za­ko­no­dar­cu, ale prá­ve nao­pak, ide o práv­nu is­to­tu, kto­rú má zá­ko­no­dar­ca pos­ky­to­vať jed­not­liv­com.

 Ak te­da zá­ko­no­dar­ca pri­jal práv­nu nor­mu v ob­las­ti ve­rej­né­ho prá­va, v kto­rej nes­ta­no­vil žiad­nu le­ho­tu, do up­ly­nu­tia kto­rej by si mal ob­haj­ca up­lat­niť ná­rok na od­me­nu, ne­môž­no klásť ob­haj­co­vi za vi­nu, že sa tak prí­pad­ne sta­ne až po up­ly­nu­tí troj­roč­nej le­ho­ty, do­kon­ca ho za to san­kcio­no­vať v po­do­be nep­riz­na­nia ná­ro­ku na od­me­nu a na­vy­še ta­ký­to vý­klad dá­vať do sú­vi­su s prin­cí­pom práv­nej is­to­ty (štát má pos­kyt­núť práv­nu is­to­tu ad­vo­ká­to­vi, že si bu­de môcť up­lat­niť ná­rok na od­me­nu, prá­ve pre­to vznik­la úp­ra­va § 553 Tr. por., a nie pos­ky­to­vať is­to­tu se­be, že tak uro­bí v ur­či­tom ča­se a pou­ži­je pri­tom ana­ló­giu). Na­po­kon, ak niek­to pos­tu­pu­je strik­tne pod­ľa us­ta­no­ve­ní § 553 ods. 2, ods. 4 Tr. por., kto­rých úče­lom je pos­kyt­núť práv­ny rá­mec na roz­hod­nu­tie o ná­ro­ku ob­haj­cu na od­me­nu a vy­uži­je zá­kon­nú mož­nosť uro­biť tak v ča­se, keď to sám po­va­žu­je za vhod­né, je mož­né ta­ký­to pos­tup ozna­čiť za roz­por­ný s prin­cí­pom práv­nej is­to­ty? Ur­či­te nie, prá­ve nao­pak. Pos­tup, kto­rý zvo­lil Ok­res­ný súd v Tren­čí­ne na­ru­šu­je práv­nu is­to­tu ob­haj­cu, na­koľ­ko up­lat­ne­nie je­ho ná­ro­ku via­že na ďal­šie po­vin­nos­ti, kto­ré Trest­ný po­ria­dok ne­poz­ná (vo ve­rej­nom prá­ve pri­tom pla­tí, že ak ne­ja­ká po­vin­nosť nie je vy­slo­ve­ne sta­no­ve­ná, ne­mož­no jej spl­ne­nie vy­nu­co­vať a už vô­bec jej nespl­ne­nie san­kcio­no­vať).

 Bo­lo už uve­de­né vy­ššie, že je v zá­sa­de nep­ri­ja­teľ­né, aby or­gán ap­li­ku­jú­ci prá­vo pou­žil pri vý­kla­de práv­nych no­riem zá­sa­du „v po­chyb­nos­tiach v pros­pech štá­tu“ a už vô­bec nie je mož­né dot­vá­rať text práv­ne­ho pred­pi­su len z dô­vo­du zdan­li­vej „nes­pra­vod­li­vos­ti“. V da­nom prí­pa­de je na­vy­še po­chyb­ným, či sku­toč­nosť, že ná­rok ob­haj­cu na od­me­nu sa nep­reml­ču­je je nut­né po­va­žo­vať za nes­pra­vod­li­vé. Tre­ba si uve­do­miť, že zá­ko­no­dar­ca vy­lú­čil oso­bit­nou práv­nou úp­ra­vou v Tres­tnom po­riad­ku úpl­ne us­ta­no­ve­nia Ob­či­nas­ke­ho zá­kon­ní­ka, te­da nie­len preml­ča­nie, ale nap­rík­lad aj úro­ky z omeš­ka­nia. Ta­ká­to práv­na úp­ra­va, kto­rý Ok­res­ný súd v Tren­čí­ne, ozna­čil za nes­pra­vod­li­vú je pre štát mi­mo­riad­ne vý­hod­ná, pre­to­že je zná­mym fak­tom, že štát buď dl­ho­do­bo o up­lat­ne­ných ná­ro­koch ne­roz­ho­du­je, ale­bo dl­ho­do­bo priz­na­né ná­ro­ky ob­haj­com ne­vyp­lá­ca (res­pek­tí­ve vy­plá­ca ale nep­ra­vi­del­ne), te­da ak by sme pri­pus­ti­li vý­klad uve­de­né­ho sú­du, mu­se­li by sme pri­pus­tiť aj úro­ky z omeš­ka­nia, čo by moh­lo spôs­biť na­vy­šo­va­nie priz­na­ných od­mien a vý­dav­kov až do as­tro­no­mic­kých vý­šok. Spra­vod­li­vosť je tak väč­ši­nou len uhoľ poh­ľa­du.

 Zá­ver

 Na zá­ver len zo­pa­ku­jem, že pod­ľa môj­ho ná­zo­ru sa ná­rok ob­haj­cu na od­me­nu nep­reml­ču­je, ana­lo­gic­ké pou­ži­tie us­ta­no­ve­ní Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka je vy­lú­če­né a poh­ľa­dáv­ka ob­haj­cu vo­či štá­tu nie je poh­ľa­dáv­kou zo vzťa­hu, kto­rý by mal súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad. Do bu­dúc­na bu­de, z prak­tic­ké­ho hľa­dis­ka, vhod­né dopl­niť us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku o tro­vách po­dob­ne ako sa to sta­lo v Čes­kej re­pub­li­ke (for­mou prek­lú­zie).

 Na­priek to­mu, že vy­ššie ro­zo­be­ra­ná prob­le­ma­ti­ka je Mi­nis­ter­stvu spra­vod­li­vos­ti SR dos­ta­toč­ne zná­ma (ako aj ne­jed­not­ná vý­kla­do­vá prax sú­dov), je prek­va­pi­vým, že do­po­siaľ ne­doš­lo ku kom­plexnej­šej úp­ra­ve a k prep­ra­co­va­niu ce­lé­ho us­ta­no­ve­nia § 553 Tr. por. Dňa 13.07.2011 bo­la sí­ce NR SR schá­le­ná roz­siah­la no­ve­la Tres­tné­ho po­riad­ku (ak bu­de pod­pí­sa­ná pre­zi­den­tom SR ma­la by byť účin­ná od 01.09.2011), av­šak us­ta­no­ve­nia § 553 Tr. por. sa dotk­la len ok­ra­jo­vo, keď ho dopl­ni­la tak, že or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní ale­bo súd roz­hod­ne o up­lat­ňo­va­nom ná­ro­ku ob­haj­cu do 30 dní od je­ho po­da­nia, pri­čom priz­na­nú od­me­nu a náh­ra­du ho­to­vých vý­dav­kov vy­pla­tí or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní a súd do 90 dní od prá­vop­lat­nos­ti roz­hod­nu­tia. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že zme­na v us­ta­no­ve­ní § 553 Tr. por. sa ne­tý­ka ro­zo­ber­na­nej prob­le­ma­ti­ky, neodstra­ňu­je vý­kla­do­vé prob­lé­my a sta­no­ve­né le­ho­ty (30 a 90 dní) je nut­né po­va­žo­vať za le­ho­ty po­riad­ko­vé, za kto­rých ne­dodr­ža­nie neh­ro­zí žiad­na zá­ko­nom sta­no­ve­ná san­kcia. Na­vy­še, mož­no oča­ká­vať aj no­vé vý­kla­do­vé prob­lé­my, kto­ré vy­ply­nú z to­ho, že no­ve­la Tres­tné­ho po­riad­ku neob­sa­hu­je žiad­ne pre­chod­né us­ta­no­ve­nie k zme­ne­né­mu § 553 Tr. por. a pre­to mož­no pred­pok­la­dať, že uve­de­né lo­ho­ty sa bu­dú tý­kať aj návr­hov, kto­ré bo­li po­da­né (prí­pad­ne už priz­na­né a eš­te ne­vyp­la­te­né) pred na­do­bud­nu­tím účin­nos­ti pred­met­né­ho zá­ko­na (t. j. pred 01.09.2011) a eš­te o nich ne­bo­lo roz­hod­nu­té s tým, že v ta­kých­to prí­pa­doch zrej­me za­čnú le­ho­ty ply­núť dňom na­do­bud­nu­tia účin­nos­ti no­ve­ly Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

 

Diskusia