Nad možnosťou vyhotovovania záznamov z výsluchov realizovaných v prípravnom konaní pre skúkromné účely

Nad mož­nos­ťou vy­ho­to­vo­va­nia ob­ra­zo­vé­ho a zvu­ko­vé­ho zá­zna­mu z vý­slu­chov reali­zo­va­ných v príp­rav­nom ko­na­ní pre súk­rom­né úče­ly.

V pos­led­nom ča­se sa or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní mô­žu stret­núť s po­žia­dav­kou sved­kov, sved­kov-poš­ko­de­ných, príp. ob­vi­ne­ných, aby im bo­lo umož­ne­né vy­ho­to­vo­vať ob­ra­zo­vý, príp. ob­ra­zo­voz­vu­ko­vý zá­znam zo svoj­ho vý­slu­chu, kto­rý má byť vy­ko­na­ný v príp­rav­nom ko­na­ní. K tej­to prob­le­ma­ti­ke za­uja­la sta­no­vis­ko aj Sek­cia le­gis­la­tí­vy Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti SR (č.p.: 46391/2014/120), z kto­ré­ho vy­plý­va, že:

„V ko­na­ní pred sú­dom roz­sah pos­ky­to­va­nia in­for­má­cií vy­plý­va zo zá­sa­dy ve­rej­nos­ti. V prie­be­hu súd­ne­ho ko­na­nia ne­mož­no účas­tní­kom za­ká­zať zho­to­vo­va­nie pí­som­ných poz­ná­mok ale­bo nák­re­sov, ak sa tou­to čin­nos­ťou ne­na­ru­šu­je prie­beh ko­na­nia. Trest­ný po­ria­dok však vo fá­ze príp­rav­né­ho ko­na­nia nep­riz­ná­va žiad­nej z osôb v uve­de­nom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní (sve­dok, sve­dok-poš­ko­de­ný, ob­vi­ne­ný, za­dr­ža­ný-po­doz­ri­vý) for­mál­ne prá­vo na vy­ho­to­vo­va­nie zvu­ko­vé­ho a ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu pri vý­slu­chu“.

Trest­ný po­ria­dok umož­ňu­je z prie­be­hu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia fy­zic­kým oso­bám a práv­nic­kým oso­bám vy­ho­to­vo­vať zvu­ko­vý zá­znam a so súh­la­som pred­se­du se­ná­tu aj zvu­ko­vý pre­nos. Zvu­ko­vý zá­znam a zvu­ko­vý pre­nos z hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ne­mož­no vy­ho­to­vo­vať pri vý­slu­chu agen­ta, ale­bo ak sa pre­be­ra­jú okol­nos­ti tvo­ria­ce uta­jo­va­nú sku­toč­nosť (§ 253 ods. 4 TP). Zá­kon dá­va pred­se­do­vi se­ná­tu tak­tiež mož­nosť za­ká­zať vy­ho­to­vo­va­nie ta­kých­to zá­zna­mov, ak by to nap­rík­lad ru­ši­lo prie­beh hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, ale­bo ak sa na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­be­ra­jú okol­nos­ti tvo­ria­ce ta­jom­stvo chrá­ne­né oso­bit­ným zá­ko­nom atď. (kon­krét­ne dô­vo­dy sú taxatív­ne vy­me­no­va­né v § 253 ods. 5 TP). Av­šak vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých zá­zna­mov ale­bo ob­ra­zo­voz­vu­ko­vých zá­zna­mov z hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia je zá­ko­nom vý­slov­ne za­ká­za­né (§ 253 ods. 7 TP). Na dru­hej stra­ne je prav­dou, že vy­ho­to­vo­va­nie ta­kých­to zá­zna­mov v príp­rav­nom ko­na­ní zá­kon žiad­nym spô­so­bom neup­ra­vu­je.

            V príp­rav­nom ko­na­ní or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní čas­to po­žia­dav­ky na vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vé­ho príp. ob­ra­zo­voz­vu­ko­vé­ho zá­zna­mu z vý­slu­chu pre osob­né úče­ly žia­da­te­ľa za­mie­ta­jú s pou­ka­zom  § 58 ods. 7 TP, z kto­ré­ho vy­plý­va, že o pou­ži­tí iné­ho vhod­né­ho zá­zna­mo­vé­ho za­ria­de­nia mô­že v príp­rav­nom ko­na­ní roz­hod­núť aj po­li­cajt ale­bo pro­ku­rá­tor. Od­mie­ta­nie tých­to žia­dos­tí s od­vo­la­ním sa na to­to us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku je pod­ľa mňa nes­práv­ne,  pre­to­že to­to us­ta­no­ve­nie sa tý­ka vy­ho­to­vo­va­nia zá­zna­mov pre úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia a nie pre súk­rom­né (osob­né) úče­ly žia­da­te­ľov.

            Ako sa te­da vy­spo­ria­dať s tou­to žia­dos­ťou, keď zá­kon ml­čí? Je tre­ba reš­pek­to­vať všeo­bec­né pra­vid­lá, kto­ré sa vy­tvo­ri­li v prie­be­hu sto­ro­čí pri pou­ži­tí prá­va a dr­žať sa zá­sa­dy, že čo nie je zá­ko­nom za­ká­za­né, je do­vo­le­né? Ale­bo je mož­né ta­kej­to žia­dosť ne­vy­ho­vieť?

Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je v tom­to prí­pa­de pot­reb­né pou­žiť ana­ló­giu, na­koľ­ko tá­to slú­ži na vy­pl­ne­nie me­dzier zá­ko­nov, rie­ši prí­pa­dy, kto­ré pri­nie­sol ži­vot, ale na kto­ré zá­ko­no­dar­ca ne­pa­mä­tal, pre­to sa dom­nie­vam, že ana­lo­gic­ké pou­ži­tie us­ta­no­ve­nia § 253 ods. 7 TP aj na príp­rav­né ko­na­nie je mož­né a te­da vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých ale­bo ob­ra­zo­voz­vu­ko­vých zá­zna­mov pre súk­rom­né úče­ly z vý­slu­chov vy­ko­na­ných v príp­rav­nom ko­naní nie je prí­pus­tné.

            Z vy­ššie uve­de­ných dô­vo­dov po­va­žu­jem žia­dos­ti o vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých, resp.ob­ra­zo­voz­vu­ko­vých zá­zna­mov z vý­slu­chov reali­zo­va­ných v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia pre osob­né úče­ly za neo­pod­stat­ne­né bez opo­ry v zá­ko­ne, kto­rých cie­ľom je skôr sna­ha o za­uja­tie ve­rej­nos­ti, príp.  se­bap­re­zen­tá­ciu  jed­not­liv­cov, kto­rí vzná­ša­jú uve­de­né po­žia­dav­ky a nás­led­ne si reak­ciu dot­knu­tých OČTK nah­rá­va­jú a zve­rej­ňu­jú na inter­ne­te. Na vy­slo­ve­nie ta­kých­to po­žia­da­viek  ma­jú sa­moz­rej­me prá­vo, av­šak OČTK ma­jú pod­ľa môj­ho ná­zo­ru prá­vo tým­to žia­dos­tiam ne­vy­ho­vieť. Tie­to zá­ve­ry sa da­jú up­lat­niť aj na pred­príp­rav­né ko­na­nie (pos­tup pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia).

Je tre­ba po­dot­knúť, že nah­rá­va­nie ve­rej­ných či­ni­te­ľov – za­mes­tnan­cov po­lí­cie  pri vý­ko­ne ich prá­vo­mo­ci na ve­rej­nos­ti je sí­ce prí­pus­tné, pre­to­že vý­kon zá­kon­nej prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa na ve­rej­nos­ti nie je mož­né po­va­žo­vať za pre­jav osob­nej po­va­hy a ani za sú­časť je­ho zá­klad­né­ho prá­va na súk­ro­mie, av­šak príp­rav­né ko­na­nie je ne­ve­rej­né na roz­diel od hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, pri­čom ani ve­rej­nosť hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ne­zab­rá­ni­la zá­ko­no­dar­co­vi za­ká­zať vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých zá­zna­mov ale­bo ob­ra­zo­voz­vu­ko­vých zá­zna­mov z ne­ho (už spo­mí­na­ný § 253 ods. 7 TP).

JUDr. Ľubo­mír Ma­chá­ček

Diskusia