Aplikačné problémy pri využívaní § 196 ods. 2 Tr. por.

Autor: JUDr. Ľubo­mír Ma­chá­ček

                  Ap­li­kač­né prob­lé­my pri vy­uží­va­ní us­ta­no­ve­nia § 196 ods. 2 Tr. por.

V praxi je bež­né,  že OČTK vy­ko­ná­va­jú vý­slu­chy osôb v rám­ci pos­tu­pu pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 196 ods. 2 Tr. por. aj na­priek to­mu, že  tie­to nie sú ozna­mo­va­teľ­mi, poš­ko­de­ný­mi a nej­de ani o oso­by, kto­ré je pot­reb­né vy­po­čuť k okol­nos­tiam nas­ved­ču­jú­cim to­mu, že ma­li spá­chať trest­ný čin (tzv. po­doz­ri­vá oso­ba),inak po­ve­da­né sú to oso­by, kto­ré by v prí­pa­de za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia ma­li prav­de­po­dob­ne pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka, av­šak po­kiaľ nie je za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci pod­ľa § 199 Tr. por. nie je mož­né im ta­ké­to pos­ta­ve­nie priz­nať.

            Vy­ššie po­pí­sa­ný pos­tup, však Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra SR po­va­žu­je za nes­práv­ny a v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 196 ods. 2 Tr. por. s od­ôvod­ne­ním, že  zá­kon umož­ňu­je v prí­pa­de, že vy­vsta­ne pot­re­ba dopl­niť in­for­má­cie uvá­dza­né v tres­tnom ozná­me­ní vy­ko­nať vý­luč­ne vý­sluch ozna­mo­va­te­ľa ale­bo poš­ko­de­né­ho, príp. vý­sluch oso­by, kto­rá pod­ľa ozná­me­nia ma­la spá­chať trest­ný čin.

            Čo však v prí­pa­de, keď už zo sa­mot­né­ho tres­tné­ho ozná­me­nia je zrej­mé, že to­to bu­de od­miet­nu­té pod­ľa § 197 ods. 1, písm. d) Tr. po­riad­ku, av­šak s pou­ka­zom na § 2 ods. 10 Tr. po­riad­ku (OČTK pos­tu­pu­jú tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie) je pot­reb­né oz­rej­miť, resp. pre­ve­riť ne­ja­kú sku­toč­nosť, pri­čom to­to je mož­né vy­ko­na­ním jed­no­du­ché­ho vý­slu­chu (nie­ke­dy má ten­to vý­sluch dos­lo­va pár viet), av­šak oso­ba, kto­rú je pot­reb­né tak­to vy­po­čuť nie je ozna­mo­va­te­ľom, poš­ko­de­ným a ani „po­doz­ri­vým“, tak ako sa to vy­ža­du­je v § 196 ods. 2 Tr. po­riad­ku. Pod­ľa ná­zo­ru Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR je exten­zív­ny vý­klad us­ta­no­ve­nia § 196 ods. 2 Tr. por. nep­rí­pust­ný a te­da v ta­kom­to prí­pa­de by ma­li OČTK za­čať tres­tné stí­ha­nie pod­ľa § 199 Tr. po­riad­ku a nás­led­ne vy­ko­nať vý­sluch tej­to oso­by v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, tak­tiež ob­li­ga­tór­ne vy­ko­nať vý­sluch poš­ko­de­né­ho (ak sa ne­jed­ná napr. o ve­rej­ný zá­ujem a pod.) a nás­led­ne tres­tné stí­ha­nie za­sta­viť pod­ľa § 215 Tr. po­riad­ku. Z uve­de­né­ho však vy­plý­va, že OČTK si mu­sia svoj­voľ­ne vy­me­dziť sku­tok, vy­tvo­riť si skut­ko­vé okol­nos­ti tak, aby zod­po­ve­da­li práv­nej kva­li­fi­ká­cii ne­ja­ké­ho tres­tné­ho či­nu a nás­led­ne vy­ko­nať do­ka­zo­va­nie aj na­priek to­mu, že už od sa­mé­ho po­čiat­ku ve­dia, že pred­met­ný sku­tok nie je tres­tným či­nom. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru aj ta­ký­to pos­tup je práv­ne ne­kon­form­ný a preh­na­ne for­ma­lis­tic­ký.

Dom­nie­vam sa, že v da­nom prí­pa­de je mož­né pou­žiť ana­ló­giu (Trest­ný po­ria­dok sa na via­ce­rých mies­tach ana­ló­gie vý­slov­ne do­vo­lá­va), pre­to­že tá­to slú­ži na vy­pl­ne­nie me­dzier zá­ko­nov, rie­ši prí­pa­dy, kto­ré pri­nie­sol ži­vot, ale na kto­ré zá­ko­no­dar­ca pri tvor­be práv­nych no­riem ne­pa­mä­tal a pod­ľa § 196 ods. 2 Tr. por. vy­ko­nať aj vý­sluch oso­by, kto­rá nie je vý­slov­ne v tom­to us­ta­no­ve­ní uve­de­ná. Naj­op­ti­mál­nej­ším rie­še­ním by však pod­ľa môj­ho ná­zo­ru bo­lo, ak by zá­ko­no­dar­ca pri niek­to­rej z naj­bliž­ších no­ve­li­zá­cii Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rých už mi­mo­cho­dom bo­lo neú­re­kom, dopl­nil do us­ta­no­ve­nia § 196 ods. 2 Tr. po­riad­ku nas­le­dov­né:

„Pro­ku­rá­tor ale­bo po­li­cajt mô­že vy­po­čuť aj inú oso­bu, ak je to pot­reb­né pre roz­hod­nu­tie o tres­tnom ozná­me­ní“.

JUDr. Ľubo­mír Ma­chá­ček      

Diskusia