Úvaha nad rozhodnutím Najvyššieho súdu SR

JUDr. Bo­ris Šiš­ka
jus­tič­ný ča­ka­teľ
Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re

Ná­zo­ry pub­li­ko­va­né v tom­to člán­ku sú len poh­ľa­dom auto­ra člán­ku na pred­met­nú prob­le­ma­ti­ku, pre­to ne­mu­sia byť bez­výh­rad­ne ak­cep­to­va­né iný­mi či­ta­teľ­mi.

Z  uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. Zn. 3Tost 8/2013

Uz­ne­se­ním Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp.zn. 3Tost 8/2013 zo dňa 03.04.2013 zru­šil uz­ne­se­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku sp.zn. PK-1T 36/2012 zo dňa 03.01.2013, kto­rým  Pred­se­da se­ná­tu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku uz­ne­se­ním zo dňa 3. ja­nuá­ra 2013, sp. zn. PK-1T 36/2012, roz­ho­dol tak, ţe od­sú­de­né­mu M. P. pod­ľa § 438 ods. 1 Tr. por. s pou­ka­zom na § 61 ods. 6, ods. 7 (správ­ne ma­lo byť ods. 7, ods. 8) Tr. zák. za­po­čí­tal trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá aké­ho­koľ­vek dru­hu, kto­rý už vy­ko­nal v tres­tnej ve­ci ve­de­nej na Ok­res­nom sú­de Bra­tis­la­va V pod sp. zn. 2T 25/2011, do no­vé­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá aké­ho­koľ­vek dru­hu, kto­rý mu bol ulo­že­ný ako súhrn­ný trest roz­sud­kom Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku, sp. zn. PK-1T 36/2012, zo dňa 19. de­cem­bra 2012, prá­vop­lat­ný dňa 19. de­cem­bra 2012, a to do­bu od 16. de­cem­bra 2010 do 21. mar­ca 2011.

Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­dal v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te od­sú­de­ný sťaž­nosť, v kto­rej uvie­dol, že mu bol v ro­ku 2000 od­ob­ra­tý vo­dič­ský preu­kaz, a tým mu bo­lo za­ká­za­né viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá. Od tej do­by sa mu stá­le predl­žu­je trest zá­ka­zu čin­nos­ti. Žia­da pre­to, aby bo­la je­ho vec dôk­lad­ne pres­kú­ma­ná a pod­ľa mož­nos­tí bol za­po­čí­ta­ný trest zá­ka­zu čin­nos­ti od oka­mi­hu, ke­dy mu bol od­ob­ra­tý vo­dič­ský preu­kaz, te­da od ro­ku 2000.

Naj­vyš­ší súd po zis­te­ní, že sú spl­ne­né všet­ky for­mál­ne pod­mien­ky pred­pok­la­da­né Tres­tným po­riad­kom na po­da­nie sťaž­nos­ti – sťaž­nosť po­da­la op­ráv­ne­ná oso­ba, pro­ti vý­ro­ku roz­hod­nu­tia, pro­ti kto­ré­mu je sťaž­nosť prí­pus­tná a po­da­nie bo­lo uro­be­né včas, pod­ľa § 192 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal správ­nosť vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia ako i ko­na­nie, kto­ré mu pred­chá­dza­lo a zis­til, že sťaž­nosť od­sú­de­né­ho M. P. je dô­vod­ná.

Ako vy­plý­va z od­ôvod­ne­nia sťaž­nos­ťou na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia (s. 2), od­sú­de­né­mu P. bo­la za­po­čí­ta­ná do­ba vý­ko­nu tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti od 16. de­cem­bra 2010, av­šak len do 21. mar­ca 2011, pre­to­že v ten­to deň bol od­sú­de­ný P. vza­tý do väz­by v tres­tnej ve­ci ve­de­nej na Špe­cia­li­zo­va­nom tres­tnom sú­de v Pe­zin­ku, sp. zn. PK-1T 36/2012, v kto­rej zotr­val do dňa 14. jú­na 2011, ke­dy nas­tú­pil vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ulo­že­ný mu tres­tným roz­ka­zom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va V, sp. zn. 2T 25/2011. Nás­led­ne bol dňa 13. jú­na 2012 po vy­ko­na­ní tres­tu opä­tov­ne vza­tý do väz­by, kto­rá tr­va­la až do dňa 19. de­cem­bra 2012, ke­dy bol na­ria­de­ný nás­tup na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na zá­kla­de roz­sud­ku Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku, zo dňa 19. de­cem­bra 2012, prá­vop­lat­né­ho ten is­tý deň, sp. zn. PK-1T 36/2012. Ako ďa­lej pr­vos­tup­ňo­vý súd uvie­dol, do­ba strá­ve­ná od­sú­de­ným vo väz­be sa mu za­po­čí­ta­la do ulo­že­né­ho súhr­nné­ho ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, a pre­to sa tá­to do­ba do do­by vý­ko­nu tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti ne­za­po­čí­ta­va.

S tým­to ná­zo­rom špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du sa naj­vyš­ší súd nes­to­tož­ňu­je.

V zmys­le § 61 ods. 8 Tr. zák. sa trest zá­ka­zu čin­nos­ti, kto­rý od­sú­de­ný už vy­ko­nal, za­po­čí­ta­va do no­vé­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti, kto­rý bol pá­cha­te­ľo­vi ulo­že­ný pre ten is­tý sku­tok ale­bo do toh­to tres­tu, ak bol ulo­že­ný ako súhrn­ný trest ale­bo úhrn­ný trest.

V zmys­le § 61 ods. 7 Tr. zák. do do­by vý­ko­nu tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti sa ne­za­po­čí­ta­va do­ba vý­ko­nu ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy.

V us­ta­no­ve­ní § 61 ods. 7 Tr. zák. zá­ko­no­dar­ca jed­noz­nač­ne vy­jad­ril svoj úmy­sel, aby sa do vý­ko­nu tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti ne­za­po­čí­ta­va­la len do­ba, po­čas kto­rej od­sú­de­ný vy­ko­ná­val ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy, a to bez oh­ľa­du na sku­toč­nosť, či mu bol ten­to ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy ulo­že­ný tým is­tým roz­hod­nu­tím, ako trest zá­ka­zu čin­nos­ti, ale­bo mu bol ten­to trest ulo­že­ný iným roz­hod­nu­tím (či už skor­ším ale­bo nes­kor­ším).

Väz­bu však v žiad­nom prí­pa­de ne­mož­no chá­pať ako trest. Tá­to slú­ži ako za­is­ťo­va­cí in­šti­tút, aby bol do­siah­nu­tý účel tres­tné­ho ko­na­nia. Ho­ci sa väz­ba po nás­led­nom od­sú­de­ní do­tyč­nej oso­by za­po­čí­ta­va do ulo­že­né­ho ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, čo vy­plý­va z po­va­hy in­šti­tú­tu a zá­važ­nos­ti zá­sa­hu do osob­nej slo­bo­dy ta­kej­to oso­by, s oh­ľa­dom na zá­sa­du pri­me­ra­nos­ti a zdr­žan­li­vos­ti (§ 2 ods. 2 Tr. por.), ne­mož­no po­čas jej vý­ko­nu pre­ru­šiť po­čí­ta­nie do­by tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti.

Ten­to ná­zor naj­vyš­šie­ho sú­du je pod­po­re­ný aj ju­di­ká­tom R 12/2000 uve­rej­ne­ným v Zbier­ke súd­nych roz­hod­nu­tí a sta­no­vísk Čes­kej re­pub­li­ky, z kto­ré­ho vy­plý­va, že vý­kon tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti nie je po­zas­ta­ve­ný v prí­pa­de, ak je od­sú­de­ný po­čas je­ho vý­kon vza­tý do väz­by. Na­koľ­ko je čes­ká práv­na úp­ra­va v pred­met­nej ve­ci tak­mer iden­tic­ká, je mož­né da­ný ju­di­kát ap­li­ko­vať aj na da­ný prí­pad.

Bu­de pre­to pot­reb­né, aby pr­vos­tup­ňo­vý súd opä­tov­ne pres­kú­mal pod­mien­ky na za­po­čí­ta­nie do­by tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti, kto­rý bol od­sú­de­né­mu ulo­že­ný, pri­čom bu­de pot­reb­né, aby sa pri tom­to pos­tu­pe ria­dil vy­ššie uve­de­ným ná­zo­rom naj­vyš­šie­ho sú­du.

Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky roz­ho­dol tak, ako je to uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­hod­nu­tia.

 

Ko­men­tár

Úče­lom tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti je za­brá­niť pá­cha­te­ľo­vi vo vy­ko­ná­va­ní čin­nos­ti, pri kto­rej sa do­pus­til TČ, a tým mu za­brá­niť, aby ta­ký čin v bu­dúc­nos­ti opä­tov­ne spá­chal (R 23/1963). Trest zá­ka­zu čin­nos­ti sa v súd­nej praxi uk­la­dá spra­vid­la aj pop­ri inom dru­hu tres­te ( pe­ňaž­ný trest, trest od­ňa­tia slo­bo­dy atď), pri­čom ulo­že­nie pred­met­ných tres­tov sle­du­je napl­ne­nie úloh, či už ge­ne­rál­nej, tak aj in­di­vi­duál­nej pre­ven­cie. Hlav­ným cie­ľom tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti je te­da ochra­na spo­loč­nos­ti (pre­dov­šet­kým všet­kých účas­tní­kov ces­tnej pre­máv­ky), ale aj vy­tvo­re­nie pod­mie­nok na­to, aby pá­cha­teľ vie­dol riad­ny ži­vot a neo­pa­ko­val a opä­tov­ne sa ne­do­pus­til  proti­práv­ne­ho ko­na­nia.

                Vo vy­ššie uve­de­nom uz­ne­se­ní Naj­vyš­ší súd SR vy­tkol Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du v Pe­zin­ku, že ne­za­po­čí­tal od­sú­de­né­mu do do­by vý­ko­nu tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti do­bu, po­čas, kto­rej bol od­sú­de­ný vo väz­be, pri­čom  pou­ká­zal na­to, že po­čas jej vý­ko­nu ne­mož­no pre­ru­šiť po­čí­ta­nie do­by tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti.

V nad­väz­nos­ti na vy­ššie uve­de­né pod­ľa môj­ho ná­zo­ru Naj­vyš­ší súd SR up­lat­nil vo svo­jom roz­hod­nu­tí strikt­ný dos­lov­ný vý­klad us­ta­no­ve­nia § 61 od­sek 7 Tres­tné­ho zá­ko­na (te­raz v  od­se­ku 8) bez zoh­ľad­ne­nia pra­vi­diel lo­gic­ké­ho vý­kla­du. V Zmys­le § 45 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, ak sa pro­ti pá­cha­te­ľo­vi vie­dlo tres­tné stí­ha­nie vo väz­be a v tom­to ko­na­ní prí­de k je­ho od­sú­de­niu, súd za­po­čí­ta pá­cha­te­ľo­vi vý­kon väz­by do ulo­že­né­ho ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Po za­po­čí­ta­ní sa už od­sú­de­né­mu pá­cha­te­ľo­vi v pod­sta­te skrá­ti trest o do­bu, kto­rú bol v pred­met­nom ko­na­ní vo väz­be.  Inak po­ve­da­né, po prá­vop­lat­nos­ti uz­ne­se­nia o za­po­čí­ta­ní väz­by sa má za­to, že od­sú­de­ný vy­ko­ná­va trest od­ňa­tia slo­bo­dy od mo­men­tu, keď bol vza­tý do väz­by ( kon­krét­nej­šie od mo­men­tu, ke­dy bo­la od­sú­de­né­mu ob­me­dze­ná osob­ná slo­bo­da). Z uve­de­né­ho dô­vo­du pod­ľa môj­ho ná­zo­ru te­da trest zá­ka­zu čin­nos­ti spo­čí­val ( nep­ly­nul) aj po­čas vý­ko­nu väz­by.

V uve­de­nom prí­pa­de bol od­sú­de­ný vza­tý do väz­by v tres­tnej ve­ci Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku a bol vo väz­be až do nás­tu­pu do vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia v tres­tnej ve­ci Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va V. Po vy­ko­na­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ulo­že­né­ho Ok­res­ným sú­dom Bra­tis­la­va V, bol od­sú­de­ný opä­tov­ne vza­tý do väz­by. Keď­že od­sú­de­né­mu bol Špe­cia­li­zo­va­ným tres­tným sú­dom v Pe­zin­ku opä­tov­ne ulo­že­ný (v tom­to prí­pa­de aj súhrn­ný) ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy za sú­čas­né­ho zru­še­nia vý­ro­ku o tres­te ulo­že­né­ho Ok­res­ným sú­dom Bra­tis­la­va V. bol od­sú­de­né­mu za­po­čí­ta­ný vý­kon väz­by(s ur­či­tos­ťou aj vý­kon tres­tu)  a trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá aké­ho­koľ­vek dru­hu v ces­tnej pre­máv­ke (ďa­lej len „trest zá­ka­zu čin­nos­ti“), kto­rý vy­ko­ná­val  v zru­še­nej tres­tnej ve­ci ( v tres­tnej ve­ci Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va V.). Ana­lo­gic­ky, ako bo­lo uve­de­né v pred­chá­dza­jú­com od­se­ku od­sú­de­né­mu bol za­po­čí­ta­ný vý­kon väz­by do ( súhr­nné­ho) ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, čo v ko­neč­nom dôs­led­ku rov­na­ko zna­me­ná, že od­sú­de­né­mu sa skrá­til vý­kon tres­tu o do­bu, kto­rú bol vo vý­ko­ne väz­by. 

Ak by Naj­vyš­ší súd SR zoh­ľad­nil aj tú­to pri­naj­men­šom veľ­mi pod­stat­nú sku­toč­nosť, trest zá­ka­zu čin­nos­ti  by od­sú­de­né­mu v žiad­nom prí­pa­de ne­mo­hol ply­núť po­čas vý­ko­nu väz­by, na­koľ­ko v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 61 od­sek 7 (te­raz od­sek 8) sa do vý­ko­nu tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti ne­za­po­čí­ta­va do­ba vý­ko­nu ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu.  

Ďal­ším prob­lé­mom v súd­nej praxi bý­va aj ur­če­nie za­čiat­ku  ply­nu­tia tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti. Všeo­bec­ne pla­tí, že trest zá­ka­zu čin­nos­ti za­čí­na ply­núť dňom prá­vop­lat­nos­ti, či už roz­sud­ku ale­bo tres­tné­ho roz­ka­zu. Prob­lém nas­tá­va vte­dy, ak je od­sú­de­né­mu viac­krát po se­be ulo­že­ný trest zá­ka­zu čin­nos­ti , vzhľa­dom na cha­rak­ter tres­tnej čin­nos­ti, kto­rej sa pra­vi­del­ne do­púš­ťa pri ve­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la. V uve­de­nom prí­pa­de ne­mô­že od­sú­de­né­mu  za­čať ply­núť trest zá­ka­zu čin­nos­ti prá­vop­lat­nos­ťou, na­koľ­ko pla­tí zá­sa­da, že od­sú­de­ný vy­ko­ná ulo­že­né tres­ty pos­tup­ne. Pre ur­če­nie za­čiat­ku ply­nu­tia tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti bu­de roz­ho­du­jú­ce, ke­dy od­sú­de­ný vy­ko­ná da­ný trest zá­ka­zu čin­nos­ti v inej tres­tnej ve­ci resp. v iných je­ho tres­tných ve­ciach. Uve­de­ná sku­toč­nosť sa dá ve­ri­fi­ko­vať na zá­kla­de vy­žia­da­nia sprá­vy od sú­dov, kto­ré mu ulo­ži­li trest zá­ka­zu čin­nos­ti, resp. v zlo­ži­tej­ších prí­pa­doch, ak bol od­sú­de­ný strie­da­vo na slo­bo­de ale­bo vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy aj do­žia­da­ním Ar­chí­vu Zbo­ru vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že Leo­pol­dov, kto­rý ve­die pres­nú evi­den­ciu vy­ko­na­ných tres­tov od­ňa­tia slo­bo­dy v jed­not­li­vých tres­tných ve­ciach. Na zá­kla­de tak­to uve­de­né­ho pos­tu­pu mô­že súd jed­noz­nač­ne ur­čiť pred­pok­la­da­ný za­čia­tok ply­nu­tia tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti.

Ďal­ší ne­dos­ta­tok vi­dieť mož­no v zá­kon­nej úp­ra­ve § 61 od­sek 8 Tres­tné­ho zá­ko­na, kde zá­ko­no­dar­ca uvie­dol, že do do­by vý­ko­nu tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti sa ne­za­po­čí­ta­va do­ba vý­ko­nu ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, pri­čom vhod­né a až žia­du­ce by bo­lo dopl­niť, že od­sú­de­né­mu ne­mož­no do do­by vý­ko­nu zá­ka­zu čin­nos­ti za­po­čí­tať aj do­bu po kto­rú bol vo vý­ko­ne väz­by.

 

 

JUDr. Bo­ris Šiš­ka

jus­tič­ný ča­ka­teľ

Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re

 

Diskusia