Právne vety aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR

 

Sta­no­vis­ká a ju­di­ká­ty pri­ja­té na za­sad­nu­tí tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky 16. jú­na 2015

 

sta­no­vis­ko ve­de­né pod. sp. zn.  Tpj 67/2014

 

I. Vý­klad a ap­li­ká­cia prá­va or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní a sú­dom má svo­je pra­vid­lá, kto­ré vy­chá­dza­jú z teórie prá­va. Tie­to pra­vid­lá, napr. o hie­rar­chii a dru­hoch práv­nych no­riem, ich vý­kla­de, aj o ap­li­ká­cii prá­va pod­ľa ana­ló­gie mu­sia uve­de­né štát­ne or­gá­ny reš­pek­to­vať a pri roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti z nich vy­chá­dzať.

 

II. Me­dzi zá­kon­né zna­ky pre­či­nu pod­ľa § 10 Tres­tné­ho zá­ko­na ne­pa­tria len zna­ky uve­de­né v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, ale aj znak zá­važ­nos­ti pre­či­nu v zmys­le ods. 2 toh­to us­ta­no­ve­nia. Pre­to, ak je po­da­ná ob­ža­lo­ba ale­bo návrh do­ho­dy o vi­ne a tres­te pre pre­čin, súd je po­vin­ný vždy skú­mať, či nie sú  spl­ne­né pod­mien­ky pre ap­li­ká­ciu us­ta­no­ve­nia  § 10 ods. 2 Tr. zák. (ma­te­riál­ny ko­rek­tív).

 

III. Trest  zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá ulo­že­ný sú­dom – bez ďal­šej špe­ci­fi­ká­cie -  s pou­ži­tím § 61 ods. 1 Tr. zák. ale­bo  san­kcia zá­ka­zu čin­nos­ti ulo­že­ná iným štát­nym or­gá­nom pod­ľa § 22 ods. 2 písm. a/ až c/ zá­ko­na č. 372/1990 Z.z. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, spo­čí­va v cel­ko­vom zá­ka­ze ve­de­nia mo­to­ro­vých vo­zi­diel, t.j. vy­ko­ná­va­nia čin­nos­ti, na kto­rú tre­ba oso­bit­né po­vo­le­nie, po do­bu us­ta­no­ve­nú prís­luš­ným prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím.

Ak oso­ba, kto­rej sa zá­kaz čin­nos­ti tý­ka, vy­ko­ná­va v do­be je­ho tr­va­nia čin­nosť, ho­ci aj pod doh­ľa­dom kom­pe­ten­tnej oso­by, kto­rá je ulo­že­ným tres­tom ale­bo san­kciou za­ká­za­ná, napĺňa zna­ky pre­či­nu ma­re­nia vý­ko­nu  úrad­né­ho roz­hod­nu­tia pod­ľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák., po­kiaľ to­mu neb­rá­ni ma­te­riál­ny ko­rek­tív pod­ľa § 10 ods. 2 Tr. zák.

 

sta­no­vis­ko ve­de­né pod. sp. zn.  Tpj 73/2014

 

I.       Od­liš­ný spô­sob kreo­va­nia pred­se­du se­ná­tu a čle­nov se­ná­tu, ani roz­die­ly v práv­nom pos­ta­ve­ní sud­cov a prí­se­dia­cich sud­cov (§ 3 ods. 6 zák. č. 757/2004 Z.z. o sú­doch a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní  nes­kor­ších pre­pi­sov) ur­če­ných na ko­na­nie a roz­ho­do­va­nie  vo ve­ci, a to od pr­vé­ho úko­nu se­ná­tu v da­nej ve­ci až do ukon­če­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, nes­po­chyb­ňu­je pos­ta­ve­nie prí­se­dia­cich ako zá­kon­ných sud­cov v zmys­le čl. 48 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

II.    V prí­pa­de os­pra­vedl­ne­nej neú­čas­ti ur­če­né­ho prí­se­dia­ce­ho v dôs­led­ku náh­lej pre­káž­ky, nah­ra­dí ho pri úko­ne, kto­rý nez­ne­sie od­klad, do ča­su, kým pre­káž­ka po­mi­nie (napr. pri  ko­na­ní o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by), pred­se­da se­ná­tu iným prí­se­dia­cim zo zoz­na­mu prí­se­dia­cich sud­cov ok­res­né­ho sú­du, kto­rý tvo­rí príl­ohu rozvr­hu prá­ce sú­du.

 

 

III.  Prí­se­dia­ce­ho mož­no v ko­na­ní nah­ra­diť, ak pô­vod­ne ur­če­ný prí­se­dia­ci ne­mô­že vo ve­ci ko­nať a roz­hod­núť. Na ten­to účel pred­se­da se­ná­tu ur­čí iné­ho prí­se­dia­ce­ho rov­na­ko ako pri za­stu­po­va­ní prí­se­dia­ce­ho (pod­ľa bo­du II.); us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku o zme­ne zlo­že­nia se­ná­tu (§ 277 ods. 5 ) tým nie sú dot­knu­té.

 

 

Roz­hod­nu­tie č. 1:

 

Pro­ces­né a hmot­nop­ráv­ne po­ní­ma­nie skut­ku. Uk­la­da­nie spo­loč­né­ho tres­tu resp. ďal­šie­ho sa­mos­tat­né­ho tres­tu.

 

§ 9 ods. 1 písm. e/, ods. 2, § 10 ods. 16 Tr. por.

§ 41 ods. 3, § 122 ods. 13 Tr. zák.

 

I. Pri pok­ra­čo­va­com tres­tnom či­ne sa us­ta­no­ve­nie § 9 ods. 1  písm. e/ Tr. por. o nep­rí­pus­tnos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia tý­ka pro­ces­né­ho (§ 10 ods. 16 Tr. por.), nie hmot­nop­ráv­ne­ho (§ 122 ods. 13 Tr. zák.) po­ní­ma­nia skut­ku, čo zod­po­ve­dá us­ta­no­ve­niu
§ 9 ods. 2 Tr. por.

 

II.  Ak u skor­šie­ho prá­vop­lat­né­ho od­sú­de­nia za čias­tko­vý útok pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu nas­ta­li účin­ky je­ho za­hla­de­nia, súd pri od­sú­de­ní pá­cha­te­ľa za ďal­ší čias­tko­vý útok to­ho is­té­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu pos­tu­pu­je (ulo­ží trest) bez pou­ži­tia us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 3 Tr. zák.

 

III. Ulo­že­nie spo­loč­né­ho tres­tu pod­ľa § 41 ods. 3 Tr. zák. je vo vzťa­hu k pred­chá­dza­jú­ce­mu prá­vop­lat­né­mu roz­sud­ku, uve­de­né­mu v pr­vej ve­te toh­to us­ta­no­ve­nia, u kto­ré­ho ne­nas­ta­li účin­ky za­hla­de­nia od­sú­de­nia,  oso­bit­ným  dru­hom (sui ge­ne­ris) ob­no­vy ko­na­nia, pri kto­rom je no­vou sku­toč­nos­ťou (zod­po­ve­da­jú­cou us­ta­no­ve­niu § 394 ods. 1 Tr. por.) spá­chanie ďal­šie­ho čias­tko­vé­ho úto­ku to­ho is­té­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu. V zmys­le § 2 ods. 8 Tr. por. pre­to ne­do­chá­dza k ne­sú­la­du s člán­kom 50 ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

(Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 24. feb­ruára 2015, sp. zn.
2 Tdo 58/2014).

 

Roz­hod­nu­tie č. 2:

 

Pod­mien­ky pou­ži­tia § 49 ods. 2 Tr. zák. a vzťah k us­ta­no­ve­niu  § 54 Tr. zák.

 

§ 49 ods. 2 Tr. zák.

§ 34 ods. 6, 7 a § 56 ods. 2 Tr. zák.

§ 54 Tr. zák.

 

Us­ta­no­ve­nie § 49 ods. 2 Tr. zák. nie je mož­né chá­pať ako prí­kaz na ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy bez pod­mie­neč­né­ho od­kla­du je­ho vý­ko­nu na­mies­to ulo­že­nia iné­ho prí­pus­tné­ho dru­hu tres­tu ale­bo pop­ri inom prí­pus­tnom dru­hu tres­tu; to nep­la­tí, ak je spl­ne­ná pre­mi­sa uve­de­ná v us­ta­no­ve­ní § 34 ods. 6 Tr. zák. ve­ta dru­há (hor­ná hra­ni­ca sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy us­ta­no­ve­ná v oso­bit­nej čas­ti zá­ko­na pre­vy­šu­jú­ca päť ro­kov). Je však vždy nut­né zoh­ľad­niť us­ta­no­ve­nia o nez­lu­či­teľ­nos­ti tres­tov (§ 34 ods. 7, § 56 ods. 2 Tr. zák.). Nie je pre­to v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 49 ods. 2 Tr. zák., ak súd ulo­ží trest po­vin­nej prá­ce ako sa­mos­tat­ný trest, ak sú spl­ne­né pod­mien­ky uve­de­né v § 54 Tr. zák., a ak je ta­ký trest pri­me­ra­ný.

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 24. feb­ruára 2015, sp. zn. 2 Tdo 11/2015).

 

Roz­hod­nu­tie č. 4:

 

Dĺžka ko­na­nia a do­vo­la­cí dô­vod

 

§ 321 Tr. por.

§  39 a § 49 Tr. zák.

 

Dô­vo­dom do­vo­la­nia je len ulo­že­nie tres­tu mi­mo zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by ale­bo ulo­že­nie ta­ké­ho dru­hu tres­tu, kto­rý zá­kon za pre­jed­ná­va­ný trest­ný čin nep­ri­púš­ťa (§ 371 ods. 1 písm. h/  Tr. por.). Dĺžka ko­na­nia ne­mô­že  byť dô­vo­dom na ús­peš­né up­lat­ne­nie do­vo­la­cej ná­miet­ky tý­ka­jú­cej sa nep­ri­me­ra­nos­ti tres­tu ulo­že­né­ho v rám­ci zá­kon­nej sadz­by ale­bo ne­pou­ži­tia us­ta­no­ve­ní o mi­mo­riad­nom zní­že­ní tres­tu (§ 39 Tr. zák.) ale­bo pod­mie­neč­nom od­kla­de vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy  (§ 49 Tr. zák.).

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 27. ja­nuá­ra 2015, sp. zn.  2 Tdo 68/2014).

 

Roz­hod­nu­tie č. 5:

 

Ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka dro­gy na pou­ži­tie.

 

§ 135 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

 

 

            I.  „Ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vou dáv­kou na pou­ži­tie“ v zmys­le § 135 ods. 1 a ods. 2 Tr. zák. sa ro­zu­mie dáv­ka omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky, kto­rá sa bež­ne
(u väč­ši­ny uží­va­te­ľov) kon­zu­mu­je pri jed­nom pou­ži­tí a tak­to vy­jad­ru­je kon­zum­ný prie­mer.

 

            II. Ak od­sú­de­ný už bol od­sú­de­ný za to, že pre­cho­vá­val  psy­chot­rop­nú lát­ku vo väč­šom množ­stve, než je zá­kon­né  maximum pre mier­nej­šiu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu (§ 186 Tr. zák. v zne­ní účin­nom do 31. de­cem­bra 2005) a te­da bo­lo je­ho ko­na­nie, bez oh­ľa­du na da­nosť ale­bo ab­sen­ciu osob­nos­pot­reb­né­ho úče­lu dr­žby, kva­li­fi­ko­va­né pod­ľa § 187 Tr. zák. v zne­ní účin­nom do 31. de­cem­bra 2005, zod­po­ve­dá tá­to kva­li­fi­ká­cia v práv­nom re­ži­me sú­čas­ne účin­né­ho Tres­tné­ho zá­ko­na kva­li­fi­ká­cii  pod­ľa § 172 Tr. zák. (te­da zna­ku uve­de­né­mu  v ods. 1 písm. d/ toh­to us­ta­no­ve­nia), a nie  kva­li­fi­ká­cii pod­ľa § 171 Tr. zák.

Je pre­to ap­li­kač­ne správ­ne pou­žiť znak uve­de­ný v § 172 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. (skor­šie od­sú­de­nie  za  „ta­ký“ čin) ako okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by.

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR zo 16. de­cem­bra 2014, sp. zn. 2 Tdo 56/2014).

 

Roz­hod­nu­tie č. 6:

 

Čias­toč­ná ne­dô­vod­nosť od­vo­la­nia a prá­vop­lat­nosť na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku

 

§ 321 ods. 2 ve­ta dru­há a ods. 3 Tr. por.

§ 319 Tr. por.

 

            Ak od­vo­la­cí súd po­ne­chá od­vo­la­ním ne­dô­vod­ne na­pad­nu­tú  časť roz­sud­ku ne­dot­knu­tú, pre­to­že na zá­kla­de toh­to, čias­toč­ne aj dô­vod­né­ho od­vo­la­nia, ale­bo na zá­kla­de od­vo­la­ním vy­vo­la­né­ho zá­kon­né­ho pries­ku­mu (§ 317 ods. 2 Tr.  por.), zru­šil inú časť na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, má ne­vy­ho­ve­nie od­vo­la­niu, vo vzťa­hu k od­vo­la­cím sú­dom ne­dot­knu­tej čas­ti na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku,  práv­ne účin­ky za­miet­nu­tia od­vo­la­nia (§ 319 Tr. por.) Od to­ho sa po­tom od­ví­ja prá­vop­lat­nosť neús­peš­nou čas­ťou od­vo­la­nia na­pad­nu­té­ho vý­ro­ku roz­sud­ku pod­ľa § 183 ods. 1 písm. b/ bod 3 Tr. por., kto­ré je na ten­to účel pot­reb­né vy­lo­žiť exten­zív­ne.

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 3. feb­ruára 2015, sp. zn.  2 Tdo 6/2015).

 

Roz­hod­nu­tie č. 7:

 

Prí­pus­tnosť  sťaž­nos­ti  pro­ti roz­hod­nu­tiu sú­du  o vý­ko­ne EZR. Roz­diel me­dzi vy­dá­va­cou väz­bou pod­ľa § 16 ods. 1 a § 16 ods. 2 zá­ko­na o EZR.

 

I.       Z us­ta­no­ve­nia § 22 ods. 7 zá­ko­na č. 154/2010 Z.z. o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „EZR“) je zrej­mé, že prí­pus­tnosť po­da­nia sťaž­nos­ti pro­ti roz­hod­nu­tiu kraj­ské­ho sú­du o vý­ko­ne EZR je inak sta­no­ve­ná pre oso­bu vy­žia­da­nú a inak pre pro­ku­rá­to­ra. Kým vy­žia­da­ná oso­ba  mô­že po­dať sťaž­nosť len pre niek­to­rý z dô­vo­dov ob­li­ga­tór­ne­ho  od­miet­nu­tia vy­ko­na­nia EZR pod­ľa § 23 ods. 1 zák. čís­lo 154/2010 Z.z., mož­nos­ti pro­ku­rá­to­ra sú pod­stat­ne šir­šie, keď­že je­ho sťaž­nosť je prí­pus­tná tak pre niek­to­rý z dô­vo­dov od­miet­nu­tia vy­ko­na­nia EZR pod­ľa § 23 cit. zá­ko­na (za­hŕňa ob­li­ga­tór­ne i fa­kul­ta­tív­ne dô­vo­dy od­miet­nu­tia), aj ak bol roz­hod­nu­tím o vý­ko­ne európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu po­ru­še­ný zá­kon.

 

II.    Vy­dá­va­cia väz­ba pod­ľa § 16 ods. 2 zá­ko­na č. 154/2010 Z.z.  o EZR sa od vy­dá­va­cej väz­by pod­ľa pr­vé­ho od­se­ku § 16 toh­to zá­ko­na lí­ši tým, že kým vy­dá­va­cia väz­ba pod­ľa § 16 ods. 2 zá­ko­na o EZR je väz­bou ob­li­ga­tór­nou (ako to vy­plý­va z gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du pou­ži­té­ho slov­né­ho spo­je­nia) a súd/sud­ca  roz­hod­ne bez pot­re­by skú­ma­nia exis­ten­cie ma­te­riál­nych dô­vo­dov väz­by, aj bez pot­re­by pred­lo­že­nia návr­hu pro­ku­rá­to­rom vy­ko­ná­va­jú­cim pred­bež­né vy­šet­ro­va­nie, vy­dá­va­cia väz­ba pod­ľa  § 16 ods. 1 cit. zá­ko­na je pod­mie­ne­ná návr­hom pro­ku­rá­to­ra a pot­re­bou toh­to za­bez­pe­čo­va­cie­ho opat­re­nia na zá­ko­nom pred­pok­la­da­né úče­ly.

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, sp. zn. 6 Tost 8/2015 z 30. mar­ca 2015).

 

Roz­hod­nu­tie č. 8:

 

Dô­vod  väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.

 

§ 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.

člá­nok 5 ods. 1 písm. a/, c/ Do­ho­vo­ru

 

            Od ve­rej­né­ho vy­hlá­se­nia roz­sud­ku (§ 171 ods. 1 Tr. por.) tre­ba väz­bu ob­ža­lo­va­né­ho chá­pať pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. a/ Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd ako „zá­kon­né uväz­ne­nie po od­sú­de­ní prís­luš­ným sú­dom“ a nie ako „zá­kon­né za­tknu­tie ale­bo iné poz­ba­ve­nie osob­nej slo­bo­dy za úče­lom pred­ve­de­nia pred prís­luš­ný súd­ny or­gán pre dô­vod­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu“ pod­ľa člán­ku 5 ods. 1 písm. c/ cit. Do­ho­vo­ru. Vzhľa­dom na vý­me­ru ulo­že­né­ho tres­tu ale­bo na zá­kon­nú tres­tnú sadz­bu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy us­ta­no­ve­nú za trest­ný čin, z kto­ré­ho bol ob­ža­lo­va­ný (eš­te nep­rá­vop­lat­ne) uz­na­ný za  vin­né­ho, mož­no tú­to okol­nosť po­va­žo­vať za „kon­krét­nu sku­toč­nosť“ v zmys­le ná­ve­tia § 71 ods. 1 Tr. por., z kto­rej vy­plý­va „hroz­ba vy­so­kým tres­tom“ (§ 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.).

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, sp. zn.  2 Tost 4/2015 z 5. feb­ruára 2015).

 

Roz­hod­nu­tie č. 10:

 

Preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia

 

§ 437 ods. 4 Tr. zák.

§ 2 ods. 1 Tr. zák.

 

            I. Z hľa­dis­ka dĺžky preml­ča­cej do­by je roz­ho­du­jú­ci ná­zor sú­du na práv­nu kva­li­fi­ká­ciu po vy­ko­na­ní hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia a nie to, ako bol sku­tok kva­li­fi­ko­va­ný ob­ža­lo­bou ale­bo pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia v pred­chá­dza­jú­cich štá­diách tres­tné­ho stí­ha­nia.

 

            II. Aj keď Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ná­le­zom z 10. sep­tem­bra 2014,
sp. zn. PL. ÚS 9/2013 ne­vys­lo­vil,  že pr­vá ve­ta § 437 ods. 4 Tr. zák. nie je v sú­la­de s člán­kom 1 ods. 1 pr­vou ve­tou, člán­kom 2 ods. 2 a člán­kom 50 ods. 6 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, nez­na­me­ná to, že ak preml­ča­cia do­ba tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov neup­ly­nu­la do 31. de­cem­bra 2005, vždy sa bu­dú ap­li­ko­vať us­ta­no­ve­nia o preml­ča­ní tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na č. 300/2005 Z.z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov bez oh­ľa­du na iné us­ta­no­ve­nia o pô­sob­nos­ti Tres­tné­ho zá­ko­na a bez pri­hliad­nu­tia na člá­nok 50 ods. 6 Ústa­vy SR.  

 

(Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, sp. zn. 5 Tdo 33/2013 z 11. de­cem­bra 2014).

  Roz­hod­nu­tie č. 12

 Prá­vo nep­ris­pie­vať k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu. Dô­kaz dy­cho­vou skúš­kou.

 

§ 106 a § 155 Tr. por.

§ 160 Tr. por.

čl. 8 Do­ho­vo­ru

 

            I. Up­lat­ňo­va­nie zá­sa­dy „nik­to nie je po­vin­ný ob­vi­niť se­ba sa­mé­ho“, vy­plý­va­jú­ci z Čl. 37 ods. 1 a Čl. 40 ods. 4 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd a vý­slov­ne za­kot­ve­ný v Čl. 14 ods. 3 písm. g) Me­dzi­ná­rod­né­ho pak­tu o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach, má chrá­niť ob­vi­ne­né­ho pred bez­práv­nym do­nu­co­va­ním zo stra­ny štát­nych or­gá­nov a tým pris­pie­vať k za­is­te­niu spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su. Prá­vo nep­ris­pie­vať k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu sa v pr­vom ra­de tý­ka reš­pek­to­va­nia vô­le ob­vi­ne­né­ho ml­čať, ako aj nep­ris­pieť ku svoj­mu ob­vi­ne­niu a us­ved­če­niu iným ak­tív­nym ko­na­ním. Ob­vi­ne­né­ho však mož­no pod­ro­biť str­pe­niu dô­kaz­ných úko­nov, kto­ré pred­pok­la­da­jú len je­ho pa­sív­nu účasť, a to aj s pou­ži­tím ur­či­té­ho stup­ňa nát­la­ku, kto­rý však nes­mie byť zneu­ži­tý je­ho  nep­ri­me­ra­nos­ťou. Od ob­vi­ne­né­ho mož­no po­ža­do­vať, aby str­pel napr.  od­ňa­tie ve­ci, od­ob­ra­tie vzor­ky dy­chu, mo­ču, kr­vi, pa­chu, vla­sov ale­bo tka­nív pre úče­ly tes­tu DNA – a to i za po­mo­ci do­nú­te­nia, na­priek sku­toč­nos­ti, že ho tie­to dô­ka­zy us­ved­ču­jú.

 

II. Dy­cho­vá skúš­ka na prí­tom­nosť al­ko­ho­lu v kr­vi vo­di­ča mu­sí byť pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 5 ods. 4 zá­ko­na č. 219/1996 Z.z. o ochra­ne pred zneu­ží­va­ním al­ko­ho­lic­kých ná­po­jov a o zria­ďo­va­ní a pre­vádz­ke proti­al­ko­ho­lic­kých zá­chyt­ných izieb v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, vy­ko­na­ná prís­tro­jom, spo­ľah­li­vosť kto­ré­ho je preu­ká­za­ná cer­ti­fi­ká­tom o ove­re­ní toh­to ana­ly­zá­to­ra dy­chu, po pou­če­ní vo­di­ča o spô­so­be vy­ko­na­nia dy­cho­vej skúš­ky.

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, sp. zn. 5 Tdo 71/2014 z 27. no­vem­bra 2014).

 

 

Diskusia