Quo vadis Inšpekčná služba MV SR

 

Quo va­dis In­špek­čná služ­ba MV SR ?

 

Prís­pe­vok sa ve­nu­je ak­tuál­nej prob­le­ma­ti­ke pos­ta­ve­nia a zá­kon­nos­ti In­špek­čnej služ­by MV SR, pri­čom po­nú­ka krát­ky exkurz do niek­to­rých roz­hod­nu­tí ESĽP.

In­tro:

Dňa 29.09.2015 za­sa­da­lo tres­tnop­ráv­ne ko­lé­gium Naj­vyš­šie­ho sú­du SR za úče­lom zjed­no­te­nia ju­di­ka­tú­ry dvoch proti­chod­ných roz­hod­nu­tí tres­tných se­ná­tov NS SR pod ve­de­ním  JUDr. Ha­ra­bi­na a JUDr. Kli­men­ta, kto­ré sa tý­ka­li zá­kon­nos­ti a pos­ta­ve­nia In­špek­čnej služ­by MV SR (ďa­lej len In­špek­cia). Zá­klad­ný práv­ny prob­lém (len zjed­no­du­še­ne) bol vní­ma­ný cez priz­mu slo­ven­skej le­gis­la­tív­ny. Práv­ny rá­mec in­špek­čnej služ­by vy­chá­dza zo zá­ko­na č.  73/1993 Z.z. o PZ,  kto­rý iden­ti­fi­ku­je in­špek­čnú služ­bu ako je­den z út­va­rov PZ. Mi­nis­ter vnút­ra však mal vy­užiť svo­ju prá­vo­moc (?) a na­ria­de­ním vy­ňať in­špek­čnú služ­bu z PZ a včle­nil ju do MV SR a te­da pria­mo pod svo­ju kon­tro­lu (NMV č. 57 z 27. augus­ta 2007 a NMV č. 117 z 27. augus­ta 2010). Ko­lé­gium NS SR us­tá­li­lo ju­di­ka­tú­ru na ak­cep­tá­cií sú­čas­né­ho sta­vu, keď sú prís­luš­ní­ci in­špek­čnej služ­by a) po­li­caj­ti, kto­rí sú sú­čas­ťou PZ SR, b) po­li­caj­ti v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku, c) or­ga­ni­zač­ne za­čle­ne­ní pod MV SR a sú po­dria­de­ní mi­nis­tro­vi a te­da „ne­zá­vis­lí“ na štruk­tú­rach PZ,d) po­vo­la­ní na pl­ne­nie úloh MV SR a PZ

Európ­sky do­ho­vor o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd v zne­ní nes­kor­ších do­dat­ko­vých pro­to­ko­lov(ďa­lej len Do­ho­vor) bol ČSFR ra­ti­fi­ko­va­ný 18.03.1992  (Ozná­me­nie Fe­de­rál­ne­ho mi­nis­ter­stva za­hra­nič­ných ve­cí č.209/1992) v pod­mien­kach práv­ne­ho po­riad­ku SR bol do­ho­vor ak­cep­to­va­ný čl. 154c ods. 1 Ústa­vy SR a nes­kôr potvr­de­ný pred­pi­som č. 79/1994 Z. z., kto­rý spät­ne potvr­dil práv­nu zá­väz­nosť na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky od 01.01.1993.

 Európ­sky súd­ny dvor pre ľud­ské prá­va v Štras­bur­gu (ďa­lej len ESDĽP) bol za­lo­že­ný v ro­ku 1959 za úče­lom ak­tív­nej­šie­ho pre­sa­dzo­va­nia Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd do praxe štá­tov, kto­ré ra­ti­fi­ko­va­li do­ho­vor. Ju­di­ka­tú­ra ESĽP us­ta­ľu­je a do­vys­vet­ľu­je roz­sah práv a po­vin­nos­tí vy­plý­va­jú­cich z Do­ho­vo­ru v in­di­vi­duál­nych prí­pa­doch.

Roz­su­dok Ere­miá­šo­vá a Pe­cho­vá pro­ti ČR

V ro­ku 2002 za­dr­ža­li prís­luš­ní­ci Ob­vod­né­ho od­de­le­nia Krá­lo­vo Po­le, Mes­tské­ho ria­di­teľ­stva Br­no, Po­lí­cie ČR,  oso­bu po­doz­ri­vú zo spá­chania krá­de­že vlá­ma­ním. Za­dr­ža­ný V.P. bol nás­led­ne pred­ve­de­ný na ob­vod­né od­de­le­nie, kde mu po ďal­ších úko­noch bo­lo ozná­me­né vzne­se­nie ob­vi­ne­nia vo ve­ci tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia do­mo­vej slo­bo­dy a tres­tné­ho či­nu krá­de­že. Ob­vi­ne­ný V.P. sa do­ža­do­val na toa­le­tu, pri­čom pri pre­su­ne me­dzi pos­chodia­mi sa vy­ma­nil z úcho­pu po­li­caj­ta vy­ko­ná­va­jú­ce­ho es­kor­tu a na me­dzi­pos­cho­dí  pre­ra­zil scho­diš­ťo­vé ok­no a vy­sko­čil z vý­šky 8,1 m na dvor. Po pá­de mal V.P. utr­pieť roz­siah­le zra­ne­nia hla­vy, kto­ré nás­led­ne vied­li k je­ho smr­ti.

Vy­šet­ro­va­nie v jed­not­li­vých úse­koch a rôz­nom roz­sa­hu vied­la Sku­pi­na kon­tro­ly a sťaž­nos­tí, In­špek­cia mi­nis­tra vnút­ra ČR ako aj dot­knu­té Ob­vod­né od­de­le­nie PZ Krá­lo­vo Po­le.

V pred­met­nom roz­sud­ku v bo­de č. 153: „Súd ďa­lej uvá­dza, že pod­ľa zá­ko­na o Po­lí­cii Čes­kej re­pub­li­ky stál v če­le po­lí­cie ČR po­li­caj­ný pre­zi­dent, zod­po­ved­ný mi­nis­tro­vi vnút­ra. Pod­ľa práv­nych no­riem pou­ží­va­ných v roz­ho­du­jú­com ob­do­bí, vy­šet­ro­va­la tres­tné či­ny spá­cha­né po­li­caj­tmi In­špek­cia, kto­rá bo­la vnú­tor­ným út­va­rom Mi­nis­ter­stva vnút­ra a bo­la pria­mo ria­de­ná mi­nis­trom vnút­ra.“ V bo­de č. 154: „Z vy­ššie uve­de­né­ho vy­plý­va, že ako Po­lí­cia ČR, tak všet­ky út­va­ry, kto­ré vy­ko­ná­va­li vy­šet­ro­va­nie úmr­tia V.P. bo­li pria­mo či ne­pria­mo po­dria­de­né mi­nis­tro­vi vnút­ra. Súd be­rie do úva­hy sta­no­vis­ko CPT[1] a HRC[2] a be­rie na ve­do­mie aj nes­kor­šiu re­for­mu zá­ko­na o Po­lí­cií ČR, kto­rá po­sil­ni­la ne­zá­vis­losť In­špek­cie (te­raz In­špek­cia po­lí­cie)[3] vo­či mi­nis­tro­vi vnút­ra. Av­šak čo sa tý­ka us­ta­no­ve­ní pou­ží­va­ných v pred­met­nom ob­do­bí a aj na­priek to­mu, že spis neob­sa­hu­je žiad­ny náz­nak to­ho, že by sku­toč­ne doš­lo ku spol­če­niu, ani náz­nak pred­po­ja­tos­ti na stra­ne vy­šet­ru­jú­cich or­gá­nov, je Súd to­ho ná­zo­ru, že žiad­ny vy­šet­ru­jú­ci or­gán ne­bol zjav­ne ne­zá­vis­lý a ne­pos­ky­tol dos­ta­toč­né zá­ru­ky pro­ti tla­ku na­dria­de­ných osôb.“

Je nut­né spo­me­núť, že súd zlo­že­ný zo sied­mich sud­cov jed­no­my­seľ­ne (!) v ods. 3 vý­ro­ku,  roz­ho­dol: „že doš­lo k po­ru­še­niu č. 2 Do­ho­vo­ru, le­bo štát­ne or­gá­ny ne­vy­ko­na­li účin­né vy­šet­ro­va­nie okol­nos­tí úmr­tia V.P.“

Roz­su­dok Kum­mer pro­ti ČR

Na roz­su­dok Ere­miá­šo­vá a Pe­cho­vá pro­ti ČR[4] v pod­sta­te nad­vä­zu­je roz­su­dok Kum­mer pro­ti ČR z ro­ku 2013.            

Dňa 1. má­ja 2010 v ča­se oko­lo 03.00 hod. sa sťa­žo­va­teľ vra­cal z po­hos­tin­stva do mies­ta svoj­ho byd­lis­ka v mes­te Aš. Prib­liž­ne 50 m pred byd­lis­kom sa pod­na­pi­tý muž (nes­kor­ší od­had dy­cho­vou skúš­kou - 2 pro­mi­le) do­pus­til „pries­tup­ku mo­če­nia na ve­rej­nos­ti.“ Nás­led­ne bol sťa­žo­va­teľ pred­ve­de­ný na po­li­caj­nú sta­ni­cu kde,sa za­čal sprá­vať ag­re­sív­ne, na čo prís­luš­ní­ci po­lí­cie rea­go­va­li pou­ži­tím do­nu­co­va­cích pros­tried­kov a pred­ve­de­ný bol pos­tup­ne spú­ta­va­ný a zne­hyb­ňo­va­ný.Sťa­žo­va­teľ mal tak­tiež poš­ko­diť za­ria­de­nie ce­ly.

Vo­či pos­tu­pu po­lí­cie pán Kum­mer po­dal sťaž­nosť, kto­rú pre­šet­ro­va­la In­špek­cia po­lí­cie ČR so zá­ve­rom, že trest­ný čin ne­bol spá­cha­ný s od­ôvod­ne­ním, že tvr­de­nia sťa­žo­va­te­ľa od­po­ro­va­li ob­sa­hu sve­dec­kých vý­po­ve­dí a ďal­ších dô­ka­zov. Po tom­to zá­ve­re sa sťa­žo­va­teľ ob­rá­til na ve­rej­né­ho ochran­cu práv,  kto­rý vo svo­jej sprá­ve zis­til nie­koľ­ko po­ru­še­ní zá­ko­na zo stra­ny po­lí­cie.

V sa­mot­nom roz­sud­ku ESĽP v bo­doch 83 – 88 na­chá­dza­me potvr­de­nie ar­gu­men­tač­ných vý­vo­dov z roz­sud­ku Ere­miá­šo­vá a Pe­cho­vá pro­ti ČR ako aj se­di­men­tá­ciu ju­di­ka­tú­ry v ob­las­ti in­špek­čnej služ­by oz­bro­je­ných zbo­rov. Ne­mož­no ne­ci­to­vať: „Vy­šet­ro­va­nie mu­sí byť tiež ne­zá­vis­lé, le­bo vo všeo­bec­nos­ti je pot­reb­né po­va­žo­vať  za ne­vyh­nut­né, aby oso­by zod­po­ved­né za vy­šet­ro­va­nie a oso­by ve­dú­ce vy­šet­ro­va­nie bo­li ne­zá­vis­lé na oso­bách,kto­ré sú do uda­los­tí za­po­je­né. To zna­me­ná, nie len ab­sen­ciu hie­rar­chic­kých ale­bo in­šti­tu­cio­nál­nych vä­zieb ale aj prak­tic­kú ne­zá­vis­losť. Súd je to­ho ná­zo­ru, že In­špek­cia mi­nis­tra vnút­ra, pred­chod­ca In­špek­cie po­lí­cie, ne­bo­la ne­zá­vis­lá na po­lí­cii. Svoj zá­ver opie­ra o sku­toč­nosť, že In­špek­cia mi­nis­tra vnút­ra spa­da­la rov­na­ko ako po­lí­cia pod prá­vo­moc Mi­nis­ter­stva vnút­ra a tá bo­la pria­mo ria­de­ná mi­nis­trom vnút­ra...Súd tak­tiež mu­sí vziať do úva­hy, že čle­no­via In­špek­cie po­lí­cie bo­li na­ďa­lej prís­luš­ní­ci po­lí­cie, kto­rí bo­li po­vo­la­ní na vý­kon úloh Mi­nis­ter­stva vnút­ra. Tá­to sku­toč­nosť sa­ma o se­be znač­ne pod­ko­pá­va ich ne­zá­vis­losť vo vzťa­hu k po­lí­cií. Pod­ľa ná­zo­ru Sú­du to­to us­po­ria­da­nie ne­vy­vo­lá­va do­jem ne­zá­vis­los­ti a ne­za­ru­ču­je dô­ve­ru ve­rej­nos­ti v štát­ny mo­no­pol na pou­ži­tie si­ly. Súd be­rie na ve­do­mie, že v tom­to prí­pa­de pre­bie­ha­lo  vy­šet­ro­va­nie ve­de­né In­špek­ciou po­lí­cie pod doh­ľa­dom štát­ne­ho zá­stup­cu. Ako­koľ­vek bol štát­ny zá­stup­ca ne­zá­vis­lý na po­lí­cii, je­ho čis­to do­zor­ná úlo­ha ne­bo­la dos­ta­ču­jú­ca na to, aby po­li­caj­né vy­šet­ro­va­nie spĺňa­lo po­žia­dav­ku ne­zá­vis­los­ti.Súd sa pre­to dom­nie­va, že vy­šet­ro­va­nie v pred­met­nom prí­pa­de nespl­ni­lo po­žia­dav­ky na účin­né vy­šet­ro­va­nie pod­ľa člán­ku 3 Do­ho­vo­ru a že doš­lo k po­ru­še­niu us­ta­no­ve­ní uve­de­né­ho člán­ku i v je­ho pro­ces­nej čas­ti.“

Súd v roz­sud­ku vy­zval stra­ny k uzat­vo­re­niu do­ho­dy. Tá bo­la uzav­re­tá 16. de­cem­bra 2013 s priz­na­ním náh­ra­dy ško­dy vo vý­ške 118 688,- Kč v pros­pech pá­na Kum­me­ra.

Za zmien­ku sto­jí, že z poh­ľa­du ESĽP nie je ani no­vé, ne­zá­vis­lé pos­ta­ve­nie Ge­ne­rál­nej in­špek­cie bez­peč­nos­tných zbo­rov ČR po ro­ku 2012 ak­cep­to­va­teľ­né, na­koľ­ko sú prís­luš­ní­ci In­špek­cie na­ďa­lej po­li­caj­tmi a zos­ta­li po­vo­la­ní na pl­ne­nie úloh mi­nis­ter­stva.[5]

Quova­dis:

Pris­tú­pe­ním k Do­ho­vo­ru sa štá­ty za­vä­zu­jú pos­kyt­núť svo­jim ob­ča­nom ta­ký práv­ny servis, kto­rý zod­po­ve­dá „európ­ske­mu štan­dar­du“. Ten­to zá­vä­zok štá­tu pre­chá­dza po­nad kul­túr­ne či práv­ne oby­ča­je kra­ji­ny, nie­ke­dy je do­kon­ca v roz­po­re s práv­nym po­riad­kom da­né­ho štá­tu a vo svo­jom úče­le má viesť ku ak­cep­tá­cií spo­loč­ných európ­skych hod­nôt de­mok­ra­cie, práv­ne­ho štá­tu a zá­klad­ných práv a slo­bôd.

To, či je sú­čas­ný le­gis­la­tív­ny stav potvr­de­ný v zjed­no­cu­jú­com sta­no­vis­ku tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia NS SR (Tpj 62/2015  zo dňa 29.9.2015) v sú­la­de s práv­nym po­riad­kom Slo­ven­skej re­pub­li­ky en­bloc, kto­ré­ho sú­čas­ťou je aj Do­ho­vor, je zdá sa na ďal­šiu dis­ku­siu. Ob­sah Do­ho­vo­ru, kto­rý je inter­pre­to­va­ný ju­di­ka­tú­rou ESĽP, kla­die ďa­le­ko väč­šie ná­ro­ky na nes­tran­nosť a naj­mä ne­zá­vis­losť in­špek­cie, ako umož­ňu­je náš „mi­nis­ter­ský“ sys­tém.

Prio­ri­tou MV SR v naj­bliž­šom ob­do­bí, by pre­to ma­lo byť vy­tvo­re­nie ta­ké­ho le­gis­la­tív­ne­ho rám­ca, kto­rý už v zá­rod­ku nes­po­chyb­ňu­je ve­rej­nú kon­tro­lu a dô­ve­ru vo­či PZ a v ko­neč­nom dôs­led­ku aj k vý­sled­kom prá­ce sa­mot­nej In­špek­cie.

 

Diskusia