Je možné spáchať trestný čin usmrtenia na chránenej osobe?

 

Je mož­né spá­chať trest­ný čin usmr­te­nia na chrá­ne­nej oso­be?

Autor: JUDr. Ľubo­mír Ma­chá­ček       

            V praxi sa čas­to stre­tá­vam s ne­jed­not­ným ná­zo­rom or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní na otáz­ku, či je mož­né spá­chať trest­ný čin usmr­te­nia pod­ľa § 149 Tr. zá­ko­na na chrá­ne­nej oso­be, a tým napl­niť kva­li­fi­ko­va­nú skut­ko­vú pod­sta­tu toh­to tres­tné­ho či­nu v zmys­le § 149 ods. 1, ods. 2, písm. b) Tr. zá­ko­na. Tou­to prob­le­ma­ti­kou sa za­obe­ra­li už  aj star­šie od­bor­né pub­li­ká­cie, kto­ré ap­li­ká­ciu tej­to okol­nos­ti,  kto­rá pod­mie­ňu­je ulo­že­nie vy­ššej tres­tnej sadz­by pri tres­tnom či­ne usmr­te­nia po­va­žo­va­li za spor­né, av­šak bliž­šie zdô­vod­ne­nia svo­jich práv­nych zá­ve­rov neuvied­li.Sú však aj auto­ri (napr. prof. JUDr. Ivor DrSc.), kto­rí vy­slo­vi­li ná­zor, že pou­ži­tie tej­to okol­nos­ti pri tres­tnom či­ne usmr­te­nia nep­ri­chá­dza do úva­hy. Dom­nie­vam sa, že to­to tvr­de­nie si je mož­né v pl­nej mie­re os­vo­jiť a to naj­mä s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 139 ods. 2  Tr. zá­ko­na, v kto­rom sa uvá­dza, že us­ta­no­ve­nie § 139 ods. 1 Tr. zá­ko­na (us­ta­no­ve­nie, kto­ré de­fi­nu­je kto je chrá­ne­nou oso­bou) sa ne­pou­ži­je, ak trest­ný čin ne­bol spá­cha­ný v sú­vis­los­ti s pos­ta­ve­ním, sta­vom ale­bo ve­kom chrá­ne­nej oso­by.  

Vy­ššie uve­de­né zá­ve­ry sú pod­po­re­né aj nes­kor­šou ju­di­ka­tú­rou Naj­vyš­šie­ho sú­du SR – Roz­su­dok NS SR z 3. de­cem­bra 2013, sp. zn. Tdo 65/2013 uve­rej­ne­ný v Zbier­ke sta­no­vísk a roz­hod­nu­tí NS SR č. 8/2014, roz­hod­nu­tie č. 117, z kto­rej vy­plý­va, že v zmys­le § 139 ods. 2 Tr. zák. mož­no spá­chanie či­nu vo­či (na) chrá­ne­nej oso­be  po­va­žo­vať za okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by, len pri úmy­sel­nom tres­tnom či­ne. Zá­ro­veň sa vy­ža­du­je, aby pá­cha­teľ ve­del, že poš­ko­de­ný je chrá­ne­nou oso­bou a aby tú­to okol­nosť sub­jek­tív­ne spá­jal s men­ším od­po­rom ale­bo slab­šou od­ve­tou poš­ko­de­né­ho, umoc­ne­ním účin­ku tres­tné­ho či­nu vo­či poš­ko­de­né­mu, ale­bo inou okol­nos­ťou, kto­rá za­kla­dá ale­bo pod­po­ru­je roz­hod­nu­tie pá­cha­te­ľa spá­chať trest­ný čin. Je pot­reb­né, aby bol vek (pos­ta­ve­nie, stav) poš­ko­de­né­ho (v ur­či­tej vec­nej sú­vis­los­ti) zá­ro­veň aj mo­ti­vač­ným fak­to­rom, kto­rý za­lo­žil ale­bo pod­po­ril vô­ľo­vú zlož­ku (roz­hod­nu­tie pá­cha­te­ľa, sme­ru­jú­ce k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu). Keď­že mu­sí byť da­ná vô­ľa pá­cha­te­ľa, sme­ru­jú­ca k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu, mu­sí ísť vždy o úmy­sel­ný trest­ný čin (§ 15 TZ), pri ned­ban­li­vos­tnom za­vi­ne­ní (§ 16 TZ) vô­ľo­vá zlož­ka nie je prí­tom­ná. Pá­cha­teľ te­da v dôs­led­ku pou­ži­tia § 139 ods. 2 TZ ne­mô­že spá­chať trest­ný čin vo­či  chrá­ne­nej oso­be pri ned­ban­li­vos­tnom tres­tnom či­ne, nap­rík­lad pri spô­so­be­ní zdra­vot­nej uj­my pri dop­rav­nej ne­ho­de. Us­ta­no­ve­nie § 18 Tr. zá­ko­na a us­ta­no­ve­nie § 139 ods. 2 Tr. zá­ko­na up­ra­vu­jú spô­sob rie­še­nia dvoch od­liš­ných práv­nych otá­zok a to jed­nak otáz­ku za­vi­ne­nia vo vzťa­hu k okol­nos­ti, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by, a jed­nak ďal­šiu pod­mien­ku pou­ži­tia oso­bit­né­ho kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu chrá­ne­nej oso­by, spo­čí­va­jú­cu v sú­vis­los­ti spá­chania či­nu s pos­ta­ve­ním, sta­vom ale­bo ve­kom chrá­ne­nej oso­by. Ta­ká sú­vis­losť mu­sí byť da­ná nie­len ob­jek­tív­ne, ale z hľa­dis­ka pá­cha­te­ľa aj sub­jek­tív­ne.

Na dok­res­le­nie mož­no uviesť mo­de­lo­vý prí­pad z praxe: vo­dič dop­rav­né­ho pros­tried­ku ne­ve­nu­je dos­ta­toč­nú po­zor­nosť ve­de­niu  mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la a spô­so­bí dop­rav­nú ne­ho­du, pri kto­rej usmr­tí di­eťa (oso­bu mlad­šiu ako 18 ro­kov). Ta­ký­to prí­pad je čas­to or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní po­su­dzo­va­ný ako trest­ný čin usmr­te­nia spá­cha­ný na chrá­ne­nej oso­be, av­šak tu je pot­reb­né do­dať, že vo­dič dop­rav­né­ho pros­tried­ku nes­pô­so­bil škod­li­vý nás­le­dok (smrť) v sú­vis­los­ti s ve­kom usmr­te­nej oso­by, tak ako to vy­ža­du­je § 139 ods. 2 Tr. zá­ko­na, pre­to­že vo­dič, kto­rý ne­ve­nu­je ná­le­ži­tú po­zor­nosť ve­de­niu vo­zid­la a spô­so­bí ne­ho­du (ned­ban­li­vos­tné ko­na­nie) by smrť spô­so­bil ko­mu­koľ­vek ko­ho v da­nom mo­men­te zra­zí bez oh­ľa­du na je­ho vek, pos­ta­ve­nie, či stav. Ad ab­sur­dum chrá­ne­nou oso­bou nie je len di­eťa, či oso­ba vy­ššie­ho ve­ku, pre­to or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­ní, kto­ré ap­li­ku­jú us­ta­no­ve­nie o chrá­ne­nej oso­be pri usmr­te­ní  by ma­li skú­mať aj to, či usmr­te­ná oso­ba pri ne­ho­de ne­bo­la ná­ho­dou ve­rej­ným či­ni­te­ľom, tl­moč­ní­kom, prek­la­da­te­ľom, znal­com, sved­kom atď., pre­to­že aj tým­to oso­bám § 139Tr. zá­ko­na pos­ta­ve­nie chrá­ne­nej oso­by priz­ná­va.

            Z vy­ššie uve­de­né­ho vy­plý­va, že oso­bit­ný kva­li­fi­kač­ný znak chrá­ne­ná oso­ba pod­ľa § 139 Tr. zá­ko­na je mož­né pou­žiť iba pri úmy­sel­ných tres­tných či­noch, ke­dy je útok cie­le­ne za­me­ra­ný vo­či tým­to oso­bám a te­da ap­li­ko­va­nie toh­to us­ta­no­ve­nia  pri ned­ban­li­vos­tných tres­tných či­noch je ab­so­lút­ne vy­lú­če­né. Pre lep­šiu ilus­trá­ciu pri­pá­jam už vy­ššie uve­de­ný roz­su­dok NS SR:

Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 3. de­cem­bra 2013, sp. zn. 2 Tdo 65/2013)           

Us­ta­no­ve­nie § 18 Tr. zák. a us­ta­no­ve­nie § 139 ods. 2 Tr. zák. up­ra­vu­jú spô­sob rie­še­nia dvoch od­liš­ných práv­nych otá­zok a to jed­nak otáz­ku za­vi­ne­nia vo vzťa­hu k okol­nos­ti, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by, a jed­nak ďal­šiu pod­mien­ku pou­ži­tia oso­bit­né­ho kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu chrá­ne­nej oso­by, spo­čí­va­jú­cu v sú­vis­los­ti spá­chania či­nu s pos­ta­ve­ním, sta­vom ale­bo ve­kom chrá­ne­nej oso­by. Ta­ká sú­vis­losť mu­sí byť da­ná nie­len ob­jek­tív­ne, ale z hľa­dis­ka pá­cha­te­ľa aj sub­jek­tív­ne.

II. V zmys­le § 139 ods. 2 Tr. zák. mož­no spá­chanie či­nu vo­či (na) oso­be vy­ššie­ho ve­ku (§ 127 ods. 3, § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák.) po­va­žo­vať za okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by, len pri úmy­sel­nom tres­tnom či­ne. Zá­ro­veň sa vy­ža­du­je, aby pá­cha­teľ ve­del, že poš­ko­de­ný je oso­bou vy­ššie­ho ve­ku a aby tú­to okol­nosť sub­jek­tív­ne spá­jal s men­ším od­po­rom ale­bo slab­šou od­ve­tou poš­ko­de­né­ho, umoc­ne­ním účin­ku tres­tné­ho či­nu vo­či poš­ko­de­né­mu, ale­bo inou okol­nos­ťou, kto­rá za­kla­dá ale­bo pod­po­ru­je roz­hod­nu­tie pá­cha­te­ľa spá­chať trest­ný čin.

Ta­ká sub­jek­tív­na sú­vis­losť, pri­me­ra­ná pos­ta­ve­niu ale­bo sta­vu chrá­ne­nej oso­by, sa vy­ža­du­je aj pri kva­li­fi­kač­nom pou­ži­tí os­tat­ných us­ta­no­ve­ní uve­de­ných v § 139 ods. 1 pod pís­me­na­mi a/ až d/ a f/ až i/ Tr. zák.

Vy­ššie uve­de­ným roz­sud­kom naj­vyš­ší súd o do­vo­la­ní ob­vi­ne­né­ho J. J. pro­ti roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne zo 14.mar­ca 2013, sp. zn. 3To/4/2013, roz­ho­dol tak, že tým­to roz­sud­kom kraj­ské­ho sú­du bol z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­niach § 139 ods. 2 a § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho J. J.

Naj­vyš­ší súd zru­šil uve­de­ný roz­su­dok, ako aj ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­ný roz­su­dok ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ci, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním stra­ti­li pod­klad.

Kraj­ské­mu sú­du v Ži­li­ne pri­ká­zal, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

 

O d ô v o d n e n i e :

Na­pad­nu­tým roz­sud­kom Kraj­ský súd v Ži­li­ne (ďa­lej len kraj­ský súd) roz­ho­dol tak, že pod­ľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/ Tr. por. zru­šil roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Ná­mes­to­vo, sp. zn. 6 T 94/2012 zo 16. no­vem­bra 2012 a na zá­kla­de § 322 ods. 3 Tr. por. ob­ža­lo­va­né­ho J. J. uz­nal za vin­né­ho, že

1/ dňa 16.2.2012 v ča­se oko­lo 16.40 ho­di­ne v pre­daj­ni TES­CO v T. vzal z re­gá­lu na pe­či­vo a do vrec­ka bun­dy ukr­yl dve ba­ge­ty, nás­led­ne sa sna­žil opus­tiť pre­daj­ňu pop­ri pok­lad­ni bez za­pla­te­nia, čím spo­loč­nos­ti Tes­co Sto­res SR, a.s., B., spô­so­bil ško­du krá­de­žou vo vý­ške 1,30 €,

2/ dňa 3.5.2012 v ča­se oko­lo 17.30 ho­di­ny vo­šiel do pre­daj­ne COOP Jed­no­ta v N., na ná­mes­tí A. B., kde z re­gá­lu s al­ko­ho­lic­ký­mi ná­poj­mi vzal 0,7 l fľa­šu 40 % al­ko­ho­lu Slo­ven­ská Bo­ro­vič­ka Ju­ní­pe­rum v hod­no­te 7,89 €, kto­rú si vlo­žil za pás no­ha­víc a nás­led­ne bez za­pla­te­nia opus­til pries­tor pok­lad­ne, čím spo­loč­nos­ti COOP Jed­no­ta N., spot­reb­né druž­stvo, N., spô­so­bil ško­du od­cu­dze­ním vo vý­ške 7,89 €,

3/ dňa 6.5.2012 v ča­se oko­lo 11.10 ho­di­ny dre­ve­ným ko­lí­kom roz­bil skle­ne­nú vý­plň ok­na ro­din­né­ho do­mu, č. p. X. na uli­ci Č.A. v N., cez vznik­nu­tý ot­vor vo­šiel do do­mu a zo spál­ne od­cu­dzil 17 ku­sov fliaš 40 % al­ko­ho­lu rôz­nych zna­čiek, čím ma­ji­te­ľo­vi a uží­va­te­ľo­vi do­mu R. Š., kto­ré­ho poz­nal a u kto­ré­ho noc pred­tým pres­pal, spô­so­bil ško­du krá­de­žou vo vý­ške 87,04 € a poš­ko­de­ním za­ria­de­nia vo vý­ške 45,46 €,

čím spá­chal

- v bo­doch 1 – 3 roz­sud­ku pok­ra­čo­va­cí pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 2 písm. a/, f/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák.,

- v bo­de 3/ roz­sud­ku zlo­čin po­ru­šo­va­nia do­mo­vej slo­bo­dy pod­ľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák.

Za to ob­ža­lo­va­né­ho od­sú­dil pod­ľa § 194 ods. 3 Tr. zák.,§ 42 ods. 1 Tr. zák., za pou­ži­tia § 41 ods. 2 Tr. zák. a § 38 ods. 2 Tr. zák. (§ 36 písm. l/, § 37 písm. m/ Tr. zák.) na súhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 5 (päť) ro­kov, pre vý­kon kto­ré­ho J. J. za­ra­dil do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy so stred­ným stup­ňom strá­že­nia. Zá­ro­veň roz­ho­dol o zru­še­ní vý­ro­ku o tres­te pred­chá­dza­jú­ce­ho roz­sud­ku pod­ľa § 42 ods. 2 Tr. zák. a tak­tiež roz­ho­dol o up­lat­ne­nom ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy.

Pro­ti roz­sud­ku kraj­ské­ho sú­du po­dal do­vo­la­nie ob­vi­ne­ný po­da­ním ob­haj­cu z 9. jú­la 2013.

Ako práv­ny dô­vod do­vo­la­nia uvie­dol dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.

Vec­ne (§ 374 ods. 1 Tr. por.) ar­gu­men­tu­je tým, že ne­moh­la byť kva­li­fi­kač­ne pou­ži­tá okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by pod­ľa § 194 ods. 3 písm. a/ Tr. zák., v zmys­le kto­rej ob­vi­ne­ný pri skut­ku v bo­de 3 vý­ro­ku o vi­ne roz­sud­ku kraj­ské­ho sú­du neop­ráv­ne­ne vni­kol do oby­dlia iné­ho a čin spá­chal vo­či chrá­ne­nej oso­be (oso­be vy­ššie­ho ve­ku) v zmys­le § 139 ods. 1 písm. e/, § 127 ods. 3 Tr. zák.

K pou­ži­tiu tej­to okol­nos­ti doš­lo v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním k § 139 ods. 2 Tr. zák., na­koľ­ko trest­ný čin ne­bol spá­cha­ný v sú­vis­los­ti s ve­kom poš­ko­de­né­ho ako oso­by star­šej ako 60 ro­kov. Tá­to okol­nosť ne­ma­la žia­den vplyv na mo­ti­vá­ciu ob­vi­ne­né­ho spá­chať trest­ný čin, ni­ja­ko mu pri spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu ne­po­moh­la a neov­plyv­ni­la prie­beh toh­to či­nu.

Na zá­kla­de uve­de­né­ho ob­vi­ne­ný navr­hu­je na­pad­nu­tý roz­su­dok zru­šiť a pri­ká­zať Kraj­ské­mu sú­du, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

Pro­ku­rá­tor navr­hol do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho od­miet­nuť ako ne­dô­vod­né.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len naj­vyš­ší súd) ako do­vo­la­cí súd v zmys­le § 377 Tr. por. vec pres­kú­mal a zis­til, že nie je dô­vod na od­miet­nu­tie do­vo­la­nia z for­mál­nych ani vec­ných dô­vo­dov (§ 382 Tr. por.).

Zá­ro­veň zis­til, že up­lat­ne­ný dô­vod do­vo­la­nia uve­de­ný v pa­rag­ra­fe 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je spl­ne­ný.

Kraj­ský súd po­chy­bil v tom, že sto­tož­nil otáz­ku po­su­dzo­va­nú v zmys­le § 18 Tr. zák., te­da za­vi­ne­nie, res­pek­tí­ve je­ho ve­do­mos­tnú zlož­ku vo vzťa­hu k okol­nos­ti, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by (tu spá­chanie tres­tné­ho či­nu vo­či oso­be vy­ššie­ho ve­ku), a otáz­ku po­su­dzo­va­nú v zmys­le § 139 ods. 2 Tr. zák., te­da spá­chanie tres­tné­ho či­nu v sú­vis­los­ti s ve­kom poš­ko­de­né­ho (ako ďal­šiu pod­mien­ku pou­ži­tia dot­knu­tej okol­nos­ti ako okol­nos­ti, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by), na­priek to­mu, že ide o dve roz­diel­ne otáz­ky.

V ďal­šej čas­ti od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku naj­vyš­ší súd ci­tu­je us­ta­no­ve­nia § 15 písm. a/, b/ Tr. zák. a us­ta­no­ve­nia § 16 písm. a/, b/ Tr. zák. a ďa­lej uvá­dza:

Pod­ľa § 17 Tr. zák. pre tres­tnosť či­nu spá­cha­né­ho fy­zic­kou oso­bou tre­ba úmy­sel­né za­vi­ne­nie, ak ten­to zá­kon vý­slov­ne neus­ta­no­vu­je, že sta­čí za­vi­ne­nie z ned­ban­li­vos­ti.

Pod­ľa § 18 Tr. zák. na pri­ťa­žu­jú­cu okol­nosť ale­bo na okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by, sa pri­hliad­ne, ak ide o

a) ťaž­ší nás­le­dok, aj vte­dy, keď ho pá­cha­teľ za­vi­nil z ned­ban­li­vos­ti, ak ten­to zá­kon ne­vy­ža­du­je aj v tom­to prí­pa­de za­vi­ne­nie úmy­sel­né, ale­bo

b) inú sku­toč­nosť, aj vte­dy, keď o nej pá­cha­teľ ne­ve­del, ho­ci o nej vzhľa­dom na okol­nos­ti a na svo­je osob­né po­me­ry ve­dieť mal a mo­hol, ak ten­to zá­kon ne­vy­ža­du­je, aby o nej pá­cha­teľ ve­del.

Pod­ľa § 127 ods. 3 Tr. zák. oso­bou vy­ššie­ho ve­ku sa na úče­ly toh­to zá­ko­na ro­zu­mie oso­ba star­šia ako šes­ťde­siat ro­kov.

Do­vo­la­cí súd ďa­lej ci­to­val us­ta­no­ve­nie § 139 Tr. zák. s tým, že pod­ľa od­se­ku 1 písm. e/ toh­to us­ta­no­ve­nia sa chrá­ne­nou oso­bou ro­zu­mie aj oso­ba vy­ššie­ho ve­ku, pri­čom na zá­kla­de od­se­ku 2 § 139 Tr. zák. sa us­ta­no­ve­nie od­se­ku 1 sa ne­pou­ži­je, ak trest­ný čin ne­bol spá­cha­ný v sú­vis­los­ti s pos­ta­ve­ním, sta­vom ale­bo ve­kom chrá­ne­nej oso­by.

Ve­do­mosť ob­vi­ne­né­ho o tom to, že poš­ko­de­ný Š. je oso­bou star­šou ako 60 ro­kov, te­da oso­bou vy­ššie­ho ve­ku v zmys­le § 127 ods. 3, § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák., kto­rou ar­gu­men­tu­je kraj­ský súd, naj­vyš­ší súd nes­po­chyb­ňu­je. Tým je spl­ne­ná pod­mien­ka sub­jek­tív­nej strán­ky vo vzťa­hu k dot­knu­tej okol­nos­ti ako okol­nos­ti, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de ide o pod­mien­ku uve­de­nú v § 18 písm. b/ Tr. zák., keď­že sa jed­ná o „inú sku­toč­nosť“ (te­da nie o „ťaž­ší nás­le­dok“).

Inak je to­mu vo vzťa­hu k sú­vis­los­ti me­dzi ve­kom (pos­ta­ve­ním, sta­vom) poš­ko­de­né­ho a spá­cha­ním tres­tné­ho či­nu, kto­rá okol­nosť sa vy­ža­du­je v zmys­le § 139 ods. 2 Tr. zák.

Tu je pot­reb­né, aby bol vek (pos­ta­ve­nie, stav) poš­ko­de­né­ho (v ur­či­tej vec­nej sú­vis­los­ti) zá­ro­veň aj mo­ti­vač­ným fak­to­rom, kto­rý za­lo­žil ale­bo pod­po­ril vô­ľo­vú zlož­ku (roz­hod­nu­tie pá­cha­te­ľa, sme­ru­jú­ce k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu).

Keď­že mu­sí byť da­ná vô­ľa pá­cha­te­ľa, sme­ru­jú­ca k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu, mu­sí ísť vždy o úmy­sel­ný trest­ný čin (§ 15 Tr. zák.); pri ned­ban­li­vos­tnom za­vi­ne­ní (§ 16 Tr. zák.) vô­ľo­vá zlož­ka nie je prí­tom­ná. To sa tý­ka pria­me­ho ale­bo ne­pria­me­ho úmys­lu vo vzťa­hu k nás­led­ku, pred­pok­la­da­né­mu už zá­klad­nou skut­ko­vou pod­sta­tou uve­de­nou v prís­luš­nom us­ta­no­ve­ní oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na (§ 17 toh­to zá­ko­na). Pá­cha­teľ te­da v dôs­led­ku pou­ži­tia § 139 ods. 2 Tr. zák. ne­mô­že spá­chať trest­ný čin vo­či oso­be vy­ššie­ho ve­ku ale­bo inej chrá­ne­nej oso­be pri ned­ban­li­vos­tnom tres­tnom či­ne, nap­rík­lad pri spô­so­be­ní zdra­vot­nej uj­my pri dop­rav­nej ne­ho­de.

Spá­chanie tres­tné­ho či­nu vo­či chrá­ne­nej oso­be je po­tom (pri sú­čas­nom spl­ne­ní pod­mien­ky uve­de­nej v § 139 ods. 2 Tr. zák.) okol­nos­ťou, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by. Pre­to­že (ako už bo­lo uve­de­né) ide o mo­ti­vač­ný fak­tor, pá­cha­teľ o tej­to okol­nos­ti mu­sel ve­dieť. Z hľa­dis­ka us­ta­no­ve­nia § 18 písm. b/ Tr. zák. je te­da vy­lú­če­né pou­ži­tie toh­to us­ta­no­ve­nia pri kon­šta­to­va­ní len ne­ve­do­mej ned­ban­li­vos­ti vo vzťa­hu k dot­knu­tej okol­nos­ti (tu ve­ku poš­ko­de­né­ho), ho­ci ge­ne­rál­ne § 18 písm. a/ aj písm. b/ Tr. zák. po­čí­ta aj s ne­ve­do­mou ned­ban­li­vos­ťou.

V nad­väz­nos­ti na uve­de­né po­tom mož­no uza­vrieť:

Us­ta­no­ve­nie § 18 Tr. zák. a us­ta­no­ve­nie § 139 ods. 2 Tr. zák. up­ra­vu­jú spô­sob rie­še­nia dvoch od­liš­ných práv­nych otá­zok, a to jed­nak otáz­ku za­vi­ne­nia vo vzťa­hu ku okol­nos­ti, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by, a jed­nak ďal­šiu pod­mien­ku pou­ži­tia oso­bit­né­ho kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu chrá­ne­nej oso­by, spo­čí­va­jú­cu v sú­vis­los­ti spá­chania či­nu s pos­ta­ve­ním, sta­vom ale­bo ve­kom chrá­ne­nej oso­by. Ta­ká sú­vis­losť mu­sí byť da­ná nie­len ob­jek­tív­ne, ale z hľa­dis­ka pá­cha­te­ľa aj sub­jek­tív­ne.

V zmys­le § 139 ods. 2 Tr. zák. mož­no spá­chanie či­nu vo­či oso­be vy­ššie­ho ve­ku (§ 127 ods. 3, § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák.) po­va­žo­vať za okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by, len pri úmy­sel­nom tres­tnom či­ne. Zá­ro­veň sa vy­ža­du­je, aby pá­cha­teľ ve­del, že poš­ko­de­ný je oso­bou vy­ššie­ho ve­ku a aby tú­to okol­nosť sub­jek­tív­ne spá­jal s men­ším od­po­rom ale­bo slab­šou od­ve­tou poš­ko­de­né­ho, umoc­ne­ním účin­ku tres­tné­ho či­nu vo­či poš­ko­de­né­mu, ale­bo inou okol­nos­ťou, kto­rá za­kla­dá ale­bo pod­po­ru­je roz­hod­nu­tie pá­cha­te­ľa spá­chať trest­ný čin.

Ta­ká sub­jek­tív­na sú­vis­losť, pri­me­ra­ná pos­ta­ve­niu ale­bo sta­vu chrá­ne­nej oso­by, sa vy­ža­du­je aj pri kva­li­fi­kač­nom pou­ži­tí os­tat­ných pís­men us­ta­no­ve­nia § 139 ods. 1 Tr. zák.

Ako už opäť bo­lo uve­de­né, ve­do­mosť ob­vi­ne­né­ho o vy­ššom ve­ku poš­ko­de­né­ho do­vo­la­cí súd nes­po­chyb­ňu­je.

Z for­mu­lá­cie skut­ko­vej ve­ty na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku pri skut­ku v bo­de 3 však ni­ja­ko ne­vyp­lý­va, že by spá­chanie toh­to či­nu bo­lo z hľa­dis­ka ob­vi­ne­né­ho sub­jek­tív­ne ov­plyv­ne­né sú­vis­los­ťou s ve­kom poš­ko­de­né­ho.

Ide o krá­dež vlá­ma­ním do ro­din­né­ho do­mu za úče­lom od­cu­dzenia al­ko­ho­lu, kto­rým ko­na­ním doš­lo zá­ro­veň aj k po­ru­še­niu do­mo­vej slo­bo­dy ma­ji­te­ľa do­mu (z od­ôvod­ne­nia je zrej­mé, že v tom ča­se v do­me nep­rí­tom­né­ho, na­koľ­ko z do­mu pred­tým od­išiel spo­loč­ne s ob­vi­ne­ným).

Nep­rí­tom­nosť ma­ji­te­ľa do­mu, kto­rá uľah­či­la ob­vi­ne­né­mu spá­chať trest­ný čin (a kto­rou ar­gu­men­tu­je kraj­ský súd), ni­ja­ko ne­sú­vi­sí s ve­kom poš­ko­de­né­ho (ma­ji­te­ľa). Inak by to­mu bo­lo, nap­rík­lad, ak by bol v do­me prí­tom­ný a bo­lo by pot­reb­né oča­ká­vať je­ho od­por.

Kva­li­fi­kač­ným pou­ži­tím us­ta­no­ve­nia § 194 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 139 ods. 2 Tr. zák. bol te­da po­ru­še­ný zá­kon v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho, a to pou­ži­tím prís­nej­šej tres­tnej sadz­by. Tým je spl­ne­ný dô­vod do­vo­la­nia uve­de­ný v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.

Naj­vyš­ší súd v dôs­led­ku to­ho pri pou­ži­tí us­ta­no­ve­ní uve­de­ných vo vý­ro­ku toh­to roz­sud­ku vy­slo­vil po­ru­še­nie zá­ko­na, zá­sad­ne ov­plyv­ňu­jú­ce pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho (§ 371 ods. 5 Tr. por.) a pri­ká­zal kraj­ské­mu sú­du opä­tov­né pre­ro­ko­va­nie ve­ci v pot­reb­nom roz­sa­hu. Pre no­vé ko­na­nie po­tom pla­tia aj zá­sa­dy uve­de­né v § 391 Tr. por.

V nad­väz­nos­ti na uve­de­né a v dôs­led­ku zá­ka­zu zme­ny k hor­šie­mu (§ 391 ods. 2 Tr. por.), pri no­vom roz­ho­do­va­ní ne­bu­de mož­né v skut­ko­vej čas­ti vý­ro­ku o vi­ne dopl­niť pred­chá­dza­jú­ce od­sú­de­nie a pries­tup­ko­vý pos­tih (ako sú správ­ne uve­de­né vo vý­ro­ku o vi­ne roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du). Ide o skut­ko­vý pod­klad pre kva­li­fi­kač­ný mo­ment zhor­šu­jú­ci pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho (pou­ži­tie § 212 ods. 2 písm. f/ a ods. 3 písm. b/ Tr. zák.), kto­rý mu­sí mať opo­ru v zis­te­nom skut­ku. Aj tú­to okol­nosť bu­de pot­reb­né kva­li­fi­kač­ne zoh­ľad­niť.

Do­vo­la­cí súd roz­ho­dol na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí v zmys­le § 382a Tr. por. a svoj roz­su­dok ve­rej­ne vy­hlá­sil v zmys­le člán­ku 142 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

 

Diskusia