Zaujímavú problematiku v aplikačnej praxi tvorí posudzovanie možnosti spáchania súbehu trestných činov úverového podvodu podľa § 222 Tr. zák. a poškodzovania veriteľa podľa § 239 Tr. zák.
Skutkové okolnosti v posudzovaných prípadoch sú spravidla také, že je uzatvorená úverová zmluva a na podklade nej poskytnuté finančné prostriedky, pričom ako zabezpečenie poskytnutého úveru slúžia rôzne hnuteľné veci (ktoré sú vo vlastníctve úverového dlžníka a dlžník ich má aj naďalej u sebe), na ktorých sa zriadi záložné právo v prospech poskytovateľa úveru (a zároveň sa zakážu dlžníkovi akékoľvek dispozície so založenými hnuteľnými vecami, najmä ich predaj darovanie a podobne).
Páchateľ (úverový dlžník) pritom vyláka od veriteľa úver na podklade nepravdivých údajov o svojej bonite (napríklad na podklade falošných daňových priznaní, či celkových hospodárskych výsledkov žiadateľa o úver) a následne, po obdržaní finančných prostriedkov z úveru, predá (či inak odstráni) hnuteľné veci, ktoré slúžili na zabezpečenie úveru a ktoré boli predmetom záložného práva.
Za takýchto skutkových okolností je spravidla konanie páchateľa (úverového dlžníka) právne posúdené v uznesení o vznesení obvinenia ako jednočinný súbeh (v niektorých prípadoch ako viacčinný) trestných činov úverového podvodu podľa § 222 Tr. zák. a poškodzovania veriteľa podľa § 239 Tr. zák..
Som názoru, že takéto právne kvalifikovanie vyššie uvedených skutkových okolností nie je správne.
V prípadoch, v ktorých je úmyslom (cieľom) páchateľa (úverového dlžníka) vylákať úver podvodným konaním s cieľom vôbec neplniť podmienky úverovej zmluvy a úver ani riadne nesplácať, tak pôjde len o jeden skutok a jeden trestný čin a to o trestný čin úverového podvodu podľa § 222 Tr. zák.. To platí aj v prípade ak dlžník po poskytnutí úveru predá alebo inak odstráni hnuteľné veci, na ktorých viazne záložné právo v prospech úverového veriteľa a ktoré ostali v jeho dispozícii aj po poskytnutí úveru. V takýchto prípadoch ide o súčasť podvodného konania, ktorým došlo k vylákaniu úveru a nejde aj o trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 239 Tr. zák., nakoľko úmyslom páchateľa (úverového dlžníka) nebolo v priebehu vážne uzatvoreného záväzkového vzťahu znemožniť riadnu úhradu dlhu veriteľovi v prípade nespláca úveru, ale jeho úmyslom bolo len fingovať záväzkovoprávny vzťah, teda páchateľ len predstieral vážnu vôľu vstúpiť do úverovej zmluvy a založenie hnuteľných vecí bolo len prostriedkom na vylákanie úveru, nakoľko bez neho by poskytnutie úverových prostriedkov, teda dokonanie trestného činu úverového podvodu, nebolo možné. To, že následne došlo k odstráneniu aj založených hnuteľných vecí má len význam pre prípadnú náhradu škody, nakoľko ak by k odstráneniu týchto vecí nedošlo, mohol by sa poskytovateľ úveru uspokojiť z predaja založených hnuteľných vecí.
Súbeh trestných činov úverového podvodu podľa § 222 Tr. zák. a poškodzovania veriteľa podľa § 239 Tr. zák. nie je v takýchto prípadoch možný. Buď pôjde len o trestný čin úverového podvodu (ak ide o podvod od samého začiatku) alebo len o trestný čin poškodzovania veriteľa (ak o podvod pri uzatváraní úverovej zmluvy nešlo, ale došlo k protiprávnemu konaniu až počas existencie záväzkovoprávneho vzťahu).
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.