K vzájomnému vzťahu trestných činov úverového podvodu a poškodzovania veriteľa

Za­ují­ma­vú prob­le­ma­ti­ku v ap­li­kač­nej praxi tvo­rí po­su­dzo­va­nie mož­nos­ti spá­chania sú­be­hu tres­tných či­nov úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 Tr. zák. a poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák.

Skut­ko­vé okol­nos­ti v po­su­dzo­va­ných prí­pa­doch sú spra­vid­la ta­ké, že je uzat­vo­re­ná úve­ro­vá zmlu­va a na pod­kla­de nej pos­kyt­nu­té fi­nan­čné pros­tried­ky, pri­čom ako za­bez­pe­če­nie pos­kyt­nu­té­ho úve­ru slú­žia rôz­ne hnu­teľ­né ve­ci (kto­ré sú vo vlas­tníc­tve úve­ro­vé­ho dl­žní­ka a dl­žník ich má aj na­ďa­lej u se­be), na kto­rých sa zria­di zá­lož­né prá­vo v pros­pech pos­ky­to­va­te­ľa úve­ru (a zá­ro­veň sa za­ká­žu dl­žní­ko­vi aké­koľ­vek dis­po­zí­cie so za­lo­že­ný­mi hnu­teľ­ný­mi ve­ca­mi, naj­mä ich pre­daj da­ro­va­nie a po­dob­ne).

Pá­cha­teľ (úve­ro­vý dl­žník) pri­tom vy­lá­ka od ve­ri­te­ľa úver na pod­kla­de nep­rav­di­vých úda­jov o svo­jej bo­ni­te (nap­rík­lad na pod­kla­de fa­loš­ných da­ňo­vých priz­na­ní, či cel­ko­vých hos­po­dár­skych vý­sled­kov žia­da­te­ľa o úver) a nás­led­ne, po obdr­ža­ní fi­nan­čných pros­tried­kov z úve­ru, pre­dá (či inak od­strá­ni) hnu­teľ­né ve­ci, kto­ré slú­ži­li na za­bez­pe­če­nie úve­ru a kto­ré bo­li pred­me­tom zá­lož­né­ho prá­va.

Za ta­kých­to skut­ko­vých okol­nos­tí je spra­vid­la ko­na­nie pá­cha­te­ľa (úve­ro­vé­ho dl­žní­ka) práv­ne po­sú­de­né v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ako jed­no­čin­ný sú­beh (v niek­to­rých prí­pa­doch ako viac­čin­ný) tres­tných či­nov úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 Tr. zák. a poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák..

Som ná­zo­ru, že ta­ké­to práv­ne kva­li­fi­ko­va­nie vy­ššie uve­de­ných skut­ko­vých okol­nos­tí nie je správ­ne.

V prí­pa­doch, v kto­rých je úmys­lom (cie­ľom) pá­cha­te­ľa (úve­ro­vé­ho dl­žní­ka) vy­lá­kať úver pod­vod­ným ko­na­ním s cie­ľom vô­bec nepl­niť pod­mien­ky úve­ro­vej zmlu­vy a úver ani riad­ne nes­plá­cať, tak pôj­de len o je­den sku­tok a je­den trest­ný čin a to o trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 Tr. zák.. To pla­tí aj v prí­pa­de ak dl­žník po pos­kyt­nu­tí úve­ru pre­dá ale­bo inak od­strá­ni hnu­teľ­né ve­ci, na kto­rých viaz­ne zá­lož­né prá­vo v pros­pech úve­ro­vé­ho ve­ri­te­ľa a kto­ré os­ta­li v je­ho dis­po­zí­cii aj po pos­kyt­nu­tí úve­ru. V ta­kých­to prí­pa­doch ide o sú­časť pod­vod­né­ho ko­na­nia, kto­rým doš­lo k vy­lá­ka­niu úve­ru a nej­de aj o trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák., na­koľ­ko úmys­lom pá­cha­te­ľa (úve­ro­vé­ho dl­žní­ka) ne­bo­lo v prie­be­hu váž­ne uzat­vo­re­né­ho zá­väz­ko­vé­ho vzťa­hu zne­mož­niť riad­nu úh­ra­du dl­hu ve­ri­te­ľo­vi v prí­pa­de nes­plá­ca úve­ru, ale je­ho úmys­lom bo­lo len fin­go­vať zá­väz­ko­vop­ráv­ny vzťah, te­da pá­cha­teľ len pred­stie­ral váž­nu vô­ľu vstú­piť do úve­ro­vej zmlu­vy a za­lo­že­nie hnu­teľ­ných ve­cí bo­lo len pros­tried­kom na vy­lá­ka­nie úve­ru, na­koľ­ko bez ne­ho by pos­kyt­nu­tie úve­ro­vých pros­tried­kov, te­da do­ko­na­nie tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du, ne­bo­lo mož­né. To, že nás­led­ne doš­lo k od­strá­ne­niu aj za­lo­že­ných hnu­teľ­ných ve­cí má len vý­znam pre prí­pad­nú náh­ra­du ško­dy, na­koľ­ko ak by k od­strá­ne­niu tých­to ve­cí ne­doš­lo, mo­hol by sa pos­ky­to­va­teľ úve­ru us­po­ko­jiť z pre­da­ja za­lo­že­ných hnu­teľ­ných ve­cí.

Sú­beh tres­tných či­nov úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 Tr. zák. a poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák. nie je v ta­kých­to prí­pa­doch mož­ný. Buď pôj­de len o trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du (ak ide o pod­vod od sa­mé­ho za­čiat­ku) ale­bo len o trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa (ak o pod­vod pri uzat­vá­ra­ní úve­ro­vej zmlu­vy neš­lo, ale doš­lo k proti­práv­ne­mu ko­na­niu až po­čas exis­ten­cie zá­väz­ko­vop­ráv­ne­ho vzťa­hu).

Diskusia