K sporom na ochranu osobnosti

 

Autor:

 Pe­ter Šam­ko star­ší

 

K SPO­ROM O OCHRA­NU OSOB­NOS­TI

/SUD­CA VER­SUS MÉDIÁ/

 

 

I.

Z po­zí­cie exter­né­ho od­bor­né­ho po­rad­cu pred­sed­níč­ky ús­tav­né­ho sú­du som su­ma­ri­zo­val ka­sač­né ná­le­zy ús­tav­né­ho sú­du /ro­ky 2008 až 2014/, kto­rý­mi bo­li zru­še­né a vrá­te­né na no­vé ko­na­nie ve­ci v di­fa­mač­ných spo­roch. Všeo­bec­né sú­dy po­su­dzo­va­li ko­lí­ziu dvoch zá­klad­ných práv (prá­vo na ochra­nu osob­nos­ti a prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu).

 Prí­či­ny ka­sá­cie roz­hod­nu­tí všeo­bec­ných sú­dov: ar­bit­rár­nosť, extrém­ny ne­sú­lad práv­ne­ho zá­ve­ru s vy­ko­na­ný­mi skut­ko­vý­mi a práv­ny­mi zis­te­nia­mi a vy­hod­no­te­nie dô­ka­zov bez aké­ho­koľ­vek ak­cep­to­va­teľ­né­ho zá­kla­du.

 Pri­pá­jam re­šerš plat­ných dok­tri­nál­nych práv­nych ná­zo­rov a sta­bi­li­zo­va­nej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du k tej­to prob­le­ma­ti­ke.

 

II.

V ob­las­ti di­fa­mač­ných spo­rov exis­tu­jú zá­klad­né kri­té­riá, kto­ré sú zoh­ľad­ňo­va­né pri rie­še­ní ko­lí­zie práv, kto­rých sys­te­ma­tic­kým po­sú­de­ním mož­no uza­vrieť, či bu­de da­ná pred­nosť ochra­ne slo­bo­dy pre­ja­vu, ale­bo nao­pak, osob­nos­tným prá­vam. Pri tých­to úva­hách zo stra­ny všeo­bec­ných sú­dov ab­sen­tu­je kom­plexnosť rie­še­nia pros­tred­níc­tvom tes­tu pro­por­cio­na­li­ty.

 

Ar­gu­men­tač­ná sklad­ba a vý­stav­ba od­ôvod­ne­ní ná­le­zov ús­tav­né­ho sú­du bo­la nas­le­dov­ná:

 

Kon­flikt me­dzi slo­bo­dou pre­ja­vu a prá­vom na ochra­nu osob­nos­ti:

1.       Všeo­bec­né vý­cho­dis­ká pre roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du

2.       K pro­por­cio­na­li­te zá­sa­hu do slo­bo­dy sťa­žo­va­te­ľa

3.       Vy­ko­na­nie tes­tu pro­por­cio­na­li­ty – hľa­da­nie od­po­ve­dí na otáz­ky kto, o kom, čo, kde, ke­dy a ako v da­nom prí­pa­de „ho­vo­ril“ (uve­rej­nil in­for­má­ciu)

4.       Zá­ve­ry ús­tav­né­ho sú­du vo ve­ci na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia slo­bo­dy pre­ja­vu.

 

III.

Všeo­bec­né vý­cho­dis­ká roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ús­tav­né­ho sú­du pri kon­flik­te slo­bo­dy pre­ja­vu a prá­va na ochra­nu osob­nos­ti

(zhr­nu­tie čas­ti od­ôvod­ne­nia ná­le­zov ús­tav­né­ho sú­du)

 

1.       Kaž­dý kon­flikt vo vnút­ri sys­té­mu zá­klad­ných práv a slo­bôd tre­ba rie­šiť pros­tred­níc­tvom zá­sa­dy ich spra­vod­li­vej rov­no­vá­hy.

 

2.       Pod­sta­ta pred­met­né­ho roz­ho­do­va­nia je hľa­da­nie vy­vá­že­né­ho vzťa­hu me­dzi ús­ta­vou ga­ran­to­va­ným prá­vom na ochra­nu cti, dôs­toj­nos­ti či súk­ro­mia a slo­bo­dy pre­ja­vu a prá­vom na in­for­má­cie.

 

3.       Všet­ky zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy sa chrá­nia len v ta­kej mie­re a roz­sa­hu, kým up­lat­ne­ním jed­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy ne­dôj­de k nep­ri­me­ra­né­mu ob­me­dzeniu, či do­kon­ca pop­re­tiu iné­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy.

 

4.       Slo­bo­da pre­ja­vu pred­sta­vu­je je­den zo zá­klad­ných pi­lie­rov de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, jed­nu zo zá­klad­ných pod­mie­nok jej roz­vo­ja a se­ba­reali­zá­cie jed­not­liv­ca. Up­lat­ňu­je sa nie­len vo vzťa­hu k „in­for­má­ciám“ a „my­šlien­kam“, kto­ré sa pri­jí­ma­jú priaz­ni­vo, resp. sa pok­la­da­jú za neu­ráž­li­vé a neut­rál­ne, ale aj k tým, kto­ré urá­ža­jú, šo­ku­jú ale­bo zne­po­ko­ju­jú štát ale­bo časť oby­va­teľ­stva.

 

5.       V niek­to­rých si­tuáciách mu­sí slo­bo­da pre­ja­vu us­tú­piť. Li­mi­tač­né klau­zu­ly v čl. 26 ods. 4 ús­ta­vy a čl. 10 ods. 2 do­ho­vo­ru expli­cit­ne uvá­dza­jú dô­vo­dy ob­me­dzenia slo­bo­dy pre­ja­vu.

 

6.       Pri roz­ho­do­va­ní spo­rov vo ve­ciach ochra­ny osob­nos­ti všeo­bec­né sú­dy mu­sia zoh­ľad­niť ochra­nu slo­bo­dy pre­ja­vu mi­ni­mál­ne v roz­sa­hu jej ús­tav­ných zá­ruk. Us­ta­no­ve­nia Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka (§ 13) ne­mož­no te­da ap­li­ko­vať izo­lo­va­nie, ale je nut­né ich vy­kla­dať v sú­la­de s ús­ta­vou. Nut­nosť zoh­ľad­niť slo­bo­du pre­ja­vu nez­na­me­ná re­zig­ná­ciu na ochra­nu osob­nos­ti.

 

7.       Ústav­ný súd nie je zá­sad­ne op­ráv­ne­ný pres­kú­mať a po­su­dzo­vať práv­ne ná­zo­ry všeo­bec­né­ho sú­du, kto­ré ho pri vý­kla­de a up­lat­ňo­va­ní zá­ko­nov vied­li k roz­hod­nu­tiu, s vý­nim­kou ich ar­bit­rár­nos­ti ale­bo zjav­nej neo­dô­vod­nos­ti ma­jú­cej za nás­le­dok po­ru­še­nie zá­klad­ných práv.

 

8.       Úlo­hou ús­tav­né­ho sú­du nie je za­stu­po­vať všeo­bec­né sú­dy, kto­rým pre­dov­šet­kým pris­lú­cha inter­pre­tá­cia a ap­li­ká­cia zá­ko­nov. Úlo­ha ús­tav­né­ho sú­du sa ob­me­dzu­je na kon­tro­lu zlu­či­teľ­nos­ti účin­kov ta­kej inter­pre­tá­cie a ap­li­ká­cie s ús­ta­vou, prí­pad­ne s me­dzi­ná­rod­nou zmlu­vou.

 

9.       Ob­me­dzenie aké­ho­koľ­vek zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy, a te­da aj slo­bo­dy pre­ja­vu mož­no po­va­žo­vať za ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­né len vte­dy, ak ide o ob­me­dzenie, kto­ré bo­lo us­ta­no­ve­né zá­ko­nom, resp. na zá­kla­de zá­ko­na. Zod­po­ved­ná niek­to­ré­mu ús­tav­né­mu le­gi­tím­ne­mu cie­ľu a mu­sí ísť o ob­me­dzenie, kto­ré je v sú­la­de so zá­sa­dou pro­por­cio­na­li­ty.

 

IV.

Prin­cíp pro­por­cio­na­li­ty – všeo­bec­ne

 

1.       Prin­cíp pro­por­cio­na­li­ty je inter­pre­tač­ný a ap­li­kač­ný nás­troj je­den z prin­cí­pov ve­rej­né­ho prá­va. Tým­to prin­cí­pom je rie­še­ná ko­lí­zia ús­tav­ne chrá­ne­ných hod­nôt.

 

2.       Pri ko­lí­zii dvoch pro­ti se­be sto­ja­cích hod­nôt bu­de jed­nej z nich po tes­te prin­cí­pom pro­por­cio­na­li­ty priz­na­ná väč­šia dô­le­ži­tosť, av­šak dru­há hod­no­ta s men­šou dô­le­ži­tos­ťou v dôs­led­ku to­ho nes­trá­ca svo­ju plat­nosť.

 

3.       Prin­cíp pro­por­cio­na­li­ty ne­dis­po­nu­je ab­so­lút­nou po­va­hou, len ap­roxima­tív­nou. V kon­krét­nom in­di­vi­duál­nom prí­pa­de je úlo­hou sú­dov ko­li­zu­jú­ce prin­cí­py vy­va­žo­vať.

 

4.       Ústav­nop­ráv­na dok­trí­na prin­cí­pu pro­por­cio­na­li­ty sa za­ča­la ap­li­ko­vať v ju­di­ka­tú­re Spol­ko­vé­ho Ústav­né­ho sú­du SRN v 50. ro­koch 20. sto­ro­čia. Zá­sa­da pri­me­ra­nej ko­le­rá­cie me­dzi cie­ľom a pou­ži­tý­mi pros­tried­ka­mi bo­la ozna­če­ná za pr­vok práv­ne­ho štá­tu.

 

Ap­li­ká­ciou prin­cí­pu pro­por­cio­na­li­ty mož­no do­siah­nuť tran­spa­ren­tnosť súd­nej ar­gu­men­tá­cie a pod­rob­nej­šie zhod­no­te­nie kon­textu da­né­ho prob­lé­mu.

 

Test pro­por­cio­na­li­ty – všeo­bec­ne

 

1.       Prin­cíp pro­por­cio­na­li­ty je uvá­dza­ný do praxe tes­tom pro­por­cio­na­li­ty.

 

2.       Test pro­por­cio­na­li­ty pros­tred­níc­tvom lo­gic­kej šab­ló­ny otá­zok, kto­ré by ma­li byť zod­po­ve­da­né, sta­no­vu­je, či ne­doš­lo k proti­ús­tav­né­mu zá­sa­hu do zá­klad­ných práv.

 

3.       Jad­rom tes­tu pro­por­cio­na­li­ty je po­mer­nosť cie­ľa a pros­tried­ku, kto­rým by mal ale­bo má byť cieľ do­siah­nu­tý. Ved­ľa zá­sa­dy po­mer­nos­ti sa up­lat­ňu­je aj zá­sa­da zá­ka­zu nad­mer­né­ho zá­sa­hu, prí­pad­ne zá­sa­da zá­ka­zu zneu­ži­tia prá­va na úkor iné­ho.

 

4.       Ap­li­ká­cia tes­tu pro­por­cio­na­li­ty spo­čí­va na prin­cí­poch práv­ne­ho štá­tu.

 

5.       Tes­to­vé hľa­dis­ká:

a)      spra­vod­li­vosť cie­ľa zá­sa­hu,

b)      ne­vyh­nut­nosť do­siah­nu­tia cie­ľa,

c)       spô­so­bi­losť zá­sa­hu do­siah­nuť cieľ,

d)      vhod­nosť spô­so­bu zá­sa­hu (spra­vod­li­vosť pros­tried­ku),

e)      pri­me­ra­nosť zá­sa­hu za­mýš­ľa­né­mu cie­ľu (pri­me­ra­nosť v už­šom slo­va zmys­le).

 

6.       Súd by mal zhod­no­tiť nas­le­du­jú­ce dô­ka­zy v rám­ci pri­me­ra­nos­ti zá­sa­hu k cie­ľu:

a)      dô­kaz em­pi­ric­ký – roz­sah, nás­led­ky a iná skut­ko­vá zá­važ­nosť zá­sa­hu,

b)      dô­kaz sys­té­mo­vý – zhod­no­te­nie za­ra­de­nia dot­knu­té­ho prá­va ale­bo zá­sa­hu v práv­nej sús­ta­ve,

c)       dô­kaz kon­texto­vý – even­tuál­ne ne­ga­tív­ne do­pa­dy pri up­red­nos­tňo­va­ní jed­nej hod­no­ty op­ro­ti dru­hej,

d)      dô­kaz hod­no­to­vý – zvá­že­nie po­zi­tív v ko­lí­zii sto­ja­cích zá­klad­ných práv v hie­rar­chii hod­nôt.

 

7.       Prob­le­ma­ti­ku tes­tu pro­por­cio­na­li­ty roz­pra­co­val ne­mec­ký práv­ny fi­lo­zof Ro­bert Alexy. Pod­ľa je­ho teórie zá­klad­né prá­va sú prin­cíp­mi a v prí­pa­de ich ko­lí­zie je pot­reb­né náj­sť ich po­my­sel­nú op­ti­ma­li­zá­ciu, kto­rá sa hľa­dá pros­tred­níc­tvom vy­va­žo­va­nia (tzv. Alexyho vá­žia­ci vzo­rec).

 

8.       Tzv. Alexyho vá­žia­ci vzo­rec ur­ču­je po­mer me­dzi vznik­nu­tou uj­mou jed­né­ho prin­cí­pu a vý­ho­dou dru­hé­ho prin­cí­pu.

 

9.       Po­rov­na­nie zá­sa­hov do jed­not­li­vých prin­cí­pov z poh­ľa­du in­ten­zi­ty zá­sa­hov R. Alexy za­ra­dil do troj­stup­ňo­vej stup­ni­ce zá­sa­hu (níz­ka, stred­ná a pod­stat­ná).

 

10.   K jed­not­li­vým stup­ňom sa pri­ra­ďu­jú čí­sel­né hod­no­ty čí­siel geo­met­ric­kej pos­tup­nos­ti (čís­lo 1 sa ur­čí pre níz­ku hod­no­tu, čís­lo 2 pre stred­nú a čís­lo 4 pre pod­stat­nú).

 

11.   Pro­por­cio­nál­ne roz­hod­nu­tie mu­sí spĺňať ku­mu­la­tív­ne všet­ky zlož­ky pro­por­cio­na­li­ty. Pok­ra­čo­va­nie v ar­gu­men­tá­cii tes­tom pro­por­cio­na­li­ty po zis­te­ní po­ru­še­nia je­ho jed­nej zlož­ky je zjav­ne nad­by­toč­né.

 

V.

Me­to­dic­ký pos­tup pri ap­li­ká­cii pred­met­né­ho tes­tu

 

1.       Test pro­por­cio­na­li­ty sa skla­dá z troch zlo­žiek:

a)      sub­test vhod­nos­ti,

b)      sub­test ne­vyh­nut­nos­ti,

c)       sub­test pri­me­ra­nos­ti (pro­por­cio­na­li­ty v už­šom zmys­le slo­va).

 

Test za­hŕňa:

1.       prak­tic­kú sú­lad­nosť (za­cho­va­nie maxima z oboch zá­klad­ných práv),

2.       tzv. Alexyho vá­žia­ci vzo­rec (in­ten­zi­ta zá­sa­hu do jed­né­ho zá­klad­né­ho prá­va sa po­me­ru­je s mie­rou us­po­ko­ji­teľ­nos­ti dru­hé­ho prá­va v ko­lí­zii).

 

2.       Kon­kre­ti­zá­cia pos­tu­pu v spo­re o ochra­nu osob­nos­ti:

a)      sub­test vhod­nos­ti – zá­sah do prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu ža­lo­bou umož­ňu­je do­siah­nuť mie­ne­ný cieľ – návrh navr­ho­va­te­ľa cieľ spĺňa,

b)      sub­test ne­vyh­nut­nos­ti – návrh na ochra­nu osob­nos­ti je adek­vát­nym pros­tried­kom osob­nos­tných práv – pod­mien­ka spl­ne­ná,

c)       test pro­por­cio­na­li­ty v už­šom slo­va zmys­le.

 

c.1) Po po­da­ní ža­lo­by ne­bo­lo mož­né za­cho­vať pop­ri se­be prá­vo na ochra­nu osob­nos­ti a prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu – pod­mien­ka spl­ne­ná.

c. 2) tzv. Alexyho vá­žia­ci vzo­rec – pre ko­lí­ziu prá­va na ochra­nu osob­nos­ti so slo­bo­dou pre­ja­vu je pot­reb­né skú­mať kto, o kom, čo, kde, ke­dy a ako ho­vo­rí. Na zá­kla­de od­po­ve­dí mož­no zis­tiť, či zá­sah bol pro­por­cio­nál­ny. Zoh­ľad­ňo­vať tre­ba i sku­toč­nos­ti všeo­bec­ne uz­ná­va­né sta­bi­li­zo­va­nou ju­di­ka­tú­rou.

 

Lo­gic­ká šab­ló­na hľa­da­nia od­po­ve­dí po pres­kú­ma­ní skut­ko­vých úda­jov :

A.      kto,

B.      o kom,

C.      čo,

D.      kde,

E.       ke­dy,

F.       ako

v kon­krét­nom prí­pa­de „ho­vo­ril“ (uve­rej­nil in­for­má­ciu).

 

 

 

A.      Kto zá­sah do prá­va na ochra­nu osob­nos­ti vy­ko­nal

 

1.       Pri­vi­le­go­va­né pos­ta­ve­nie pod­ľa hľa­dis­ka sta­bi­li­zo­va­nej ju­di­ka­tú­ry pat­rí no­vi­ná­rom a mas­mé­diám.

2.       Tlač je stráž­ny pes de­mok­ra­cie, hrá vý­znam­nú úlo­hu v práv­nom štá­te.

3.       No­vi­ná­ri ma­jú (so­ciál­nu) po­vin­nosť pos­ky­to­vať in­for­má­cie a my­šlien­ky tý­ka­jú­ce sa všet­kých zá­le­ži­tos­tí ve­rej­né­ho zá­uj­mu a ve­rej­nosť má prá­vo dos­tať ta­ké in­for­má­cie.

4.       No­vi­ná­ri mô­žu pou­ží­vať ur­či­tú mie­ru pre­há­ňa­nia a pro­vo­ká­cie.

5.       Pri roz­hla­se tre­ba zoh­ľad­ňo­vať, či ide o spra­vo­daj­ské, pub­li­cis­tic­ké ale­bo mien­kot­vor­né rá­dio s po­die­lom ho­vo­re­né­ho slo­va. Roz­hlas ne­má do­pad na úrov­ni te­le­ví­zie.

6.       Od vy­da­va­te­ľa pe­rio­dic­kej tla­če ne­mož­no po­ža­do­vať, aby se­lek­to­val in­for­má­cie zís­ka­né od štát­ne­ho or­gá­nu (z po­li­caj­né­ho zdro­ja), na kto­ré sa mo­hol s dô­ve­rou spo­lie­hať, pre­to sa tým upie­ra prá­vo ve­rej­nos­ti na úpl­né in­for­má­cie vo ve­ciach ve­rej­né­ho zá­uj­mu.

 

B.      O kom bol in­kri­mi­no­va­ný člá­nok

 

1.       Me­dzi ve­rej­ne nez­ná­mym jed­not­liv­com sa po­li­ti­kom sto­ja z hľa­dis­ka ochra­ny osob­nos­ti sud­co­via up­ros­tred s mier­nou ten­den­ciou sme­rom k po­li­ti­kom.

2.       Oso­by ve­rej­né mož­no roz­čle­niť na oso­by ve­rej­ne čin­né a oso­by ve­rej­ne zná­me. Ve­rej­ne čin­né sú oso­by, kto­ré sa ne­ja­kým spô­so­bom po­die­ľa­jú na vý­ko­ne ve­rej­nej mo­ci (po­li­ti­ci, sud­co­via, štát­ni úrad­ní­ci, ad­vo­ká­ti, pro­ku­rá­to­ri, pred­sta­vi­te­lia oz­bro­je­ných zlo­žiek iní ve­rej­ní či­ni­te­lia). Uve­rej­ne­nie osôb zná­mych je ve­rej­ná zná­mosť da­ná tým, že vy­ni­ka­jú v ur­či­tých ak­ti­vi­tách, prí­pad­ne sa vý­znam­ne an­ga­žu­jú v ur­či­tých ak­ti­vi­tách ale­bo zá­le­ži­tos­tiach ve­rej­né­ho zá­uj­mu.

3.       Ve­rej­né oso­by vstu­pom do ve­rej­né­ho pries­to­ru mu­sia preu­ka­zo­vať vy­ššiu mie­ru zá­uj­mu o ich oso­bu.

4.       Ju­di­ka­tú­ra roz­li­šu­je me­dzi kri­ti­kou jed­not­li­vých sud­cov, kde je roz­sah prí­pus­tnej kri­ti­ky men­ší, a kri­ti­kou sú­dov ale­bo ce­lej jus­tí­cie, kde je roz­sah prí­pus­tnej kri­ti­ky väč­ší.

5.       Sud­ca ako rep­re­zen­tant ve­rej­nej mo­ci mu­sí byť uz­ro­zu­me­ný s tým, že je­ho pos­tup mô­že byť pred­me­tom kri­ti­ky, a pre­to uň­ho tre­ba pred­pok­la­dať vy­šší stu­peň to­le­ran­cie a nad­hľa­du než napr. u bež­ných ľu­dí. Eš­te  vy­ššie je pos­ta­ve­ná ak­cep­to­va­teľ­nosť prí­pus­tnej kri­ti­ky u sud­cov naj­vyš­šie­ho sú­du vzhľa­dom na pred­met ich roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti – roz­ho­du­jú o naj­zá­važ­nej­ších prí­pa­doch, kto­ré sú zväč­ša ve­rej­nos­ti zná­me.

6.       V súd­nych spo­roch, v kto­rých sa sud­ca do­má­ha ochra­ny osob­nos­ti, a o to viac znač­ných fi­nan­čných náh­rad, vzni­ká le­gi­tím­ny prob­lém „sud­ca sú­di sud­cu“ so zvý­še­ným ri­zi­kom mož­né­ho kor­po­ra­tív­ne­ho sprá­va­nia sa pred­sta­vi­te­ľov súd­nej mo­ci, čo pri opa­ko­va­ne po­chyb­ných či ne­dos­ta­toč­ne vy­ar­gu­men­to­va­ných zá­ve­roch mô­že oh­ro­ziť le­gi­ti­mi­tu ce­lé­ho sud­cov­ské­ho sta­vu.

7.       Pre kri­ti­ku pla­tí dok­tri­nál­ny práv­ny ná­zor, že kri­ti­ka mu­sí byť:

a)      vec­ná, te­da i kon­krét­na, po­dop­re­tá skut­ka­mi,

b)      prav­di­vá – vy­chá­dza­jú­ca z prav­di­vých pod­kla­dov, z kto­rých mož­no lo­gic­ky od­ôvod­niť vlast­ný hod­no­tia­ci súd kri­ti­zu­jú­ce­ho a nes­kres­ľu­jú­ci, či inak fal­šu­jú­ci úda­je resp. pod­kla­dy,

c)       pri­me­ra­ná, čo sa tý­ka spô­so­bu hod­no­te­nia je­ho úče­lu, ob­sa­hu a for­my, ako i kri­tic­ké­ho ob­sa­hu množ­stev­né­ho, ča­so­vé­ho, územ­né­ho ale­bo iné­ho da­né­ho napr. osob­ným ok­ru­hom ad­re­sá­tov. Mu­sí pre­to zod­po­ve­dať sle­do­va­né­mu úče­lu a cieľ, kto­rý má byť kri­ti­kou do­siah­nu­tý, mu­sí byť os­pra­vedl­ne­ný.

 

C.      Čo bo­lo ob­sa­hom in­kri­mi­no­va­né­ho člán­ku

 

1.       Jus­tí­cia tvo­rí le­gi­tím­nu té­mu ve­rej­né­ho zá­uj­mu, je in­teg­rál­nou sú­čas­ťou ži­vo­ta spo­loč­nos­ti. Z to­ho dô­vo­du je le­gi­tím­ne, aby sa otáz­ky prá­va ne­rie­ši­li len na strán­kach od­bor­ných (práv­nic­kých) ča­so­pi­sov, ale aby bo­li ref­lek­to­va­né aj laic­kou ve­rej­nos­ťou pros­tred­níc­tvom den­nej tla­če.

2.       Po­kiaľ ob­sa­hom in­kri­mi­no­va­né­ho člán­ku bo­lo oh­ro­ze­nie osob­nej bez­peč­nos­ti pos­lan­ca ná­rod­nej ra­dy, ide o vec dô­le­ži­té­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu. No­vi­nár in­for­mu­je o otáz­ke, kto­rá sú­vi­sí s ve­rej­ným po­li­tic­kým ži­vo­tom, t. j. o otáz­ke le­gi­tím­ne­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu.

3.       Čím zá­važ­nej­šia je kri­ti­ka, tým je ve­rej­nosť viac de­zin­for­mo­va­ná a dot­knu­tá oso­by poš­ko­de­ná, ak kri­ti­ka nie je prav­di­vá.

4.       Pri po­su­dzo­va­ní zá­sa­hu do pre­zum­pcie ne­vi­ny (uz­ne­se­nie o ob­vi­ne­ní sud­cov) pla­tí, že spor­ný vý­rok je pre­via­za­ný s vý­ro­kom zod­po­ved­nej oso­by, že otáz­ka vi­ny eš­te nie je us­tá­le­ná.

5.       Ju­di­ka­tú­ra potvr­dzu­je, že je len má­lo pries­to­ru na up­lat­ne­nie ob­me­dze­ní vo vzťa­hu k reali­zá­cii slo­bo­dy pre­ja­vu v sú­vis­los­ti s po­li­tic­kým pre­ja­vom ale­bo vý­rok­mi tý­ka­jú­ci­mi sa otá­zok ve­rej­né­ho zá­uj­mu.

6.       Nep­rav­di­vosť spor­né­ho vý­ro­ku v pe­ti­te ne­mož­no hod­no­tiť z poh­ľa­du, že nes­kôr trest­ný súd sud­cu prá­vop­lat­ne os­lo­bo­dil. Vý­rok mož­no po­su­dzo­vať iba z poh­ľa­du da­né­ho dňa, a nie nes­kor­šie­ho vý­vo­ja tres­tné­ho ko­na­nia. Roz­ho­du­jú­ca je sku­toč­nosť, či vý­rok ža­lo­va­né­ho v ča­se vy­sie­la­nia v rá­diu mal zá­klad vo fak­toch, fak­ty bo­li prav­di­vé a tý­ka­li sa pro­fe­sij­nej čin­nos­ti sud­cu. V ča­se vý­ro­ku nik­to ne­mo­hol poz­nať vý­sle­dok tres­tné­ho ko­na­nia, nie je pre­to mož­ný zá­ver, že keď už ma­li všet­ci ak­té­ri ve­do­mosť o os­lo­bo­dzu­jú­com roz­sud­ku, tak je vý­rok auto­ma­tic­ky nep­rav­di­vý.

 

D.      Kde bol in­kri­mi­no­va­ný člá­nok uve­rej­ne­ný

 

1.       Kri­té­riá mies­ta za­zne­nia spor­ných vý­ro­kov tre­ba vní­mať s kri­té­ria­mi ich auto­ra. Ak je ich autor no­vi­nár, tak je­ho pri­vi­le­go­va­né pos­ta­ve­nie do ur­či­tej mie­ry neut­ra­li­zu­je kri­té­rium mies­ta ich za­zne­nia.

2.       Spor­ný člá­nok v te­le­ví­zii či v inom elek­tro­nic­kom mé­diu tre­ba z toh­to kri­té­ria po­su­dzo­vať prís­nej­šie, ak je člá­nok uve­rej­ne­ný v den­ní­ku s ce­los­lo­ven­skou pô­sob­nos­ťou.

3.       Čím hro­mad­nej­šie sa in­for­má­cia dis­tri­buu­je, tým väč­šia je mie­ra ochra­ny osob­nos­tných práv.

 

E.       Ke­dy bol in­kri­mi­no­va­ný člá­nok uve­rej­ne­ný

 

1.       Dô­le­ži­té je zoh­ľad­ňo­vať, či ide o zá­klad­nú in­for­má­ciu, kto­rá má byť pres­ná obzvlášť pre jej cit­li­vosť a la­ko­nic­kosť.

2.       V pros­pech oso­by reali­zu­jú­cej svo­je prá­vo je sku­toč­nosť, že k vy­slo­ve­niu in­kri­mi­no­va­né­ho vý­ro­ku doš­lo v krát­kom ča­se od zís­ka­nia uve­de­ných in­for­má­cií, ako aj sku­toč­nosť, že uve­rej­ne­ná kri­ti­ka bo­la vec­ne pre­via­za­ná s ob­sa­ho­vým za­me­ra­ním ce­lé­ho ko­na­nia kon­krét­ne­ho or­gá­nu.

3.       In­for­má­cia je po­mi­nu­teľ­ným ma­jet­kom a ones­ko­re­nie jej zve­rej­ne­nia je spra­vid­la spo­je­né so stra­tou jej hod­no­ty a vý­zna­mu, pri­čom ve­rej­nosť má prá­vo na ak­tuál­ne in­for­má­cie a zvlášť vte­dy, ak sa tý­ka­jú otá­zok dô­le­ži­té­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu.

4.       Ve­cou ve­rej­nou je aj čin­nosť štát­nych or­gá­nov vrá­ta­ne or­gá­nov čin­ných v tres­tom ko­na­ní. Exis­tu­je ve­rej­ný zá­ujem na tom, aby ve­rej­nosť dos­ta­la in­for­má­cie tý­ka­jú­ce sa ich čin­nos­ti. Pri pos­ky­to­va­ní ur­či­tých in­for­má­cií or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní sú no­vi­ná­ri (vy­da­va­teľ) po­vin­ní tie­to in­for­má­cie spros­tred­ko­vať.

5.       No­vi­ná­ri (vy­da­va­teľ) ne­mô­žu zná­šať zod­po­ved­nosť za to, že ší­ria in­for­má­cie pos­kyt­nu­té or­gán­mi štá­tu, pre­to­že je to ich úlo­ha a pos­la­nie.

6.       Kaž­dý sa má prá­vo spo­ľah­núť (dô­ve­ra v prá­vo) na to, že štát­ny or­gán vo­či ne­mu ko­ná v sú­la­de s ús­ta­vou a zá­ko­nom, pri­čom ne­mô­že zná­šať ne­ga­tív­ne dôs­led­ky pre­to, že tak štát­ny or­gán ne­ko­ná.

 

F.       Ako bo­li in­for­má­cie v in­kri­mi­no­va­nom člán­ku for­mu­lo­va­né

 

1.       Ju­di­ka­tú­ra roz­li­šu­je me­dzi fak­ta­mi a hod­no­tia­ci­mi úsud­ka­mi. Exis­ten­ciu fak­tov mož­no preu­ká­zať, za­tiaľ čo otáz­ka prav­di­vos­ti hod­no­tia­cich úsud­kov nep­ri­púš­ťa dô­ka­zy, aj keď hod­no­tia­ci úsu­dok vzhľa­dom na svoj sub­jek­tív­ny cha­rak­ter vy­lu­ču­je dô­kaz prav­dy, mu­sí vy­chá­dzať z dos­ta­toč­né­ho fak­tic­ké­ho zá­kla­du.

2.       Kva­li­fi­ká­cia pre­ja­vu ako fak­tu ale­bo hod­no­tia­ce­ho úsud­ku je ve­cou po­sú­de­nia všeo­bec­ných sú­dov.

3.       Všeo­bec­ne ap­li­ko­va­teľ­né kri­té­rium na kla­si­fi­ká­ciu vý­ro­kov na fak­ty a hod­no­tia­ce úsud­ky neexis­tu­je. Svo­ju úlo­hu zoh­rá­va­jú aj okol­nos­ti, že pô­vod­ca vý­ro­ku nep­re­zen­tu­je ur­či­té sku­toč­nos­ti ako is­to­ty, ale vy­jad­ru­je len po­chyb­nos­ti či po­doz­re­nie, že je­ho sna­hou je v dob­rej vie­re in­for­mo­vať ve­rej­nosť o ve­ci ve­rej­né­ho zá­uj­mu.

4.       Nie je po­ru­še­nie pre­zum­pcie ne­vi­ny, ak oso­by spo­mí­na­ná v člán­ku sa pre­zen­tu­je iba ako oso­ba po­doz­ri­vá.

5.       No­vi­ná­ri sa mô­žu do­pus­tiť v in­kri­mi­no­va­nom člán­ku aj ur­či­té­ho zjed­no­du­še­nia, či do­kon­ca nep­res­nos­ti pri reš­pek­to­va­ní zá­sa­dy, že cel­ko­vé vy­zne­nie uve­rej­ne­ných in­for­má­cií v re­le­van­tnom ča­se zod­po­ve­da­lo reál­ne exis­tu­jú­cim sku­toč­nos­tiam.

6.       Vo všeo­bec­nos­ti pla­tí, že čím zá­važ­nej­šie je ob­vi­ne­nie kri­ti­zo­va­nej oso­by, tým pev­nej­ší skut­ko­vý zá­klad mu­sí mať to­to ob­vi­ne­nie.

7.       Pri po­su­dzo­va­ní ozná­me­nia z poh­ľa­du, či nie je uráž­li­vé, útoč­né či nes­luš­né, mu­sí byť vý­rok in­teg­rál­nou sú­čas­ťou ce­lej sprá­vy.

8.       Všeo­bec­ný súd roz­ho­du­jú­ci o ochra­ne osob­nos­ti mu­sí zoh­ľad­niť or­ga­nic­kú väz­bu me­dzi ti­tul­kom (nad­pi­som) ur­či­té­ho člán­ku a je­ho vec­ným ob­sa­hom. Bez dos­ta­toč­né­ho zoh­ľad­ne­nia or­ga­nic­kej väz­by me­dzi ti­tul­kom (nad­pi­som) ur­či­té­ho člán­ku a je­ho vec­ným ob­sa­hom spra­vid­la ne­mož­no dos­pieť hod­no­ver­ne k zá­ve­ru, že v ňom ob­siah­nu­té tvr­de­nie je prav­di­vé ale­bo nao­pak, nep­rav­di­vé.

 

VI.

Vy­hod­no­te­nie tes­tu

 

1.       Od­po­ve­de v bo­doch A až F sa u oboch práv v ko­lí­zii ohod­no­tia troj­stup­ňo­vou stup­ni­cou (níz­ka, stred­ná, pod­stat­ná).

2.       Po zhod­no­te­ní sa pri­ra­dí čí­sel­né ohod­no­te­nie (níz­ka čís­lo 1, stred­ná čís­lo 2, pod­stat­ná čís­lo 4) a tým­to súč­tom sa zis­tí in­ten­zi­ta zá­sa­hu do prá­va od­por­cu na slo­bo­du pre­ja­vu, ako aj mie­ra us­po­ko­je­nos­ti prá­va na ochra­nu osob­nos­ti navr­ho­va­te­ľa.

3.       To prá­vo, kto­ré do­siah­ne vy­ššiu čí­sel­nú ochra­nu in­ten­zi­ty zá­sa­hu, pre­va­žu­je nad tým, kto­ré­ho čí­sel­né vy­hod­no­te­nie je niž­šie a mu­sí byť pre­fe­ro­va­né.

4.       Vy­jad­re­nie lo­gic­ké­ho zá­ve­ru, zhod­no­te­nie tes­to­va­cích hľa­dísk a okol­nos­tí prí­pa­du (zoh­ľad­niť tre­ba i prak­tic­kú skú­se­nosť sud­cu a je­ho cit pre rov­no­vá­hu) vy­tvá­ra práv­ny ná­zor od­ôvod­ňu­jú­ci (kon­krét­ne) roz­hod­nu­tie vo ve­ci.

 

 

 

 

 

Diskusia