Rozotieranie exkrementov po tele inej osoby na mieste verejnosti prístupnom - trestný čin, či priestupok?

 

Ro­zo­tie­ra­nie exkre­men­tov po te­le že­ny na mies­te ve­rej­nos­ti prís­tup­nom – trest­ný čin, či pries­tu­pok?

            Pos­led­ných cca. 5-6 me­sia­cov sa v mé­diách a na so­ciál­nych sie­ťach  ob­ja­vu­jú prí­pa­dy, keď sú že­ny v Bra­tis­la­ve ter­čom úto­kov nez­ná­me­ho pá­cha­te­ľa (resp. pá­cha­te­ľov) a to tak,že k nim zo­za­du pris­tú­pi nez­ná­ma oso­ba, kto­rá ich zo­vrie do ob­ja­tia a nás­led­ne za­čne po ich te­le, naj­mä po tvá­ri a vla­soch ro­zo­tie­rať vý­ka­ly, pri­čom k tým­to úto­kom do­chá­dza na ve­rej­ne prís­tup­ných mies­tach (na uli­ci, na za­stáv­ke MHD, v pros­tried­koch hro­mad­nej dop­ra­vy a pod.). Keď­že priš­lo k via­ce­rým ta­kým­to prí­pa­dom, na rôz­nych mies­tach, v rôz­nych ok­re­soch Bra­tis­la­vy pre­ja­vi­la sa ne­jed­not­nosť v práv­nej kva­li­fi­ká­cii toh­to proti­práv­ne­ho ko­na­nia (ako sa to čas­to stá­va v ap­li­kač­nej praxi), pre­to­že  niek­to­ré  úto­ky sú  kva­li­fi­ko­va­né ako pre­čin vý­tr­žníc­tvo pod­ľa § 364 ods. 1 písm. e) Tr. zá­ko­na, ale vy­sky­tol sa aj prí­pad, keď OČTK vy­hod­no­ti­li to­to ko­na­nie iba ako pries­tu­pok pro­ti ob­čian­ske­mu spolu­na­ží­va­niu pod­ľa § 49 ods. 1 písm. d) zá­ko­na o pries­tup­koch.

            Vý­tr­žníc­tvo pod­ľa § 364 ods. 1 písm. e) Tr. zá­ko­na spá­cha ten, kto sa do­pus­tí slov­ne ale­bo fy­zic­ky, ve­rej­ne ale­bo na mies­te ve­rej­nos­ti prís­tup­nom hru­bej nes­luš­nos­ti ale­bo vý­tr­žnos­ti tým, že vy­vo­lá­va ve­rej­né po­hor­še­nie vy­ko­ná­va­ním poh­lav­né­ho sty­ku ale­bo vy­ko­na­ním sexuál­ne­ho exhi­bi­cio­niz­mu ale­bo iných pa­to­lo­gic­kých sexuál­nych prak­tík.

            Mies­tom prís­tup­ným ve­rej­nos­ti sa ro­zu­mie kaž­dé mies­to, na kto­ré má prís­tup ši­ro­ký ok­ruh in­di­vi­duál­ne neur­če­ných ľu­dí a kde sa tiež spra­vid­la zdr­žia­va viac ľu­dí, tak­že vý­tr­žnosť mô­žu pos­treh­núť via­ce­rí ľu­dia, ho­ci v ča­se či­nu tam ne­mu­sia byť prí­tom­ní.

Ve­rej­ným po­hor­še­ním sa ro­zu­mie ta­ké vní­ma­nie ko­na­nia pá­cha­te­ľa, kto­ré je v roz­po­re so zá­sa­da­mi mo­rál­ky, eti­ky a spolu­na­ží­va­nia me­dzi ob­čan­mi a u sku­pi­ny ľu­dí vy­vo­lá­va váž­ne mo­rál­ne od­sú­de­nie a po­hor­še­nie.

            Všet­ky OČTK, kto­ré sa za­obe­ra­jú tý­mi­to útok­mi sa v zá­sa­de zhod­nú v tom, že ro­zo­tie­ra­nie vý­ka­lov po te­le že­ny je jed­noz­nač­ne pa­to­lo­gic­kou sexuál­nou prak­ti­kou,a keď k úto­ku prí­de na uli­ci, na za­stáv­ke ale­bo v pros­tried­ku hro­mad­nej prep­ra­vy,je čin spá­cha­ný na mies­te ve­rej­nos­ti prís­tup­nom, av­šak „ka­me­ňom úra­zu“ je to, či pá­cha­teľ vy­vo­lá­va svo­jím ko­na­ním ve­rej­né po­hor­še­nie.OČTK, kto­ré úto­ky kva­li­fi­ku­jú iba ako pries­tup­ky svo­je roz­hod­nu­tia opie­ra­jú o to, že k úto­ku sí­ce priš­lo na mies­te ve­rej­nos­ti prís­tup­nom, av­šak pri tých­to úto­koch sa nik­to iný ok­rem „obe­te“ a pá­cha­te­ľa na mies­te či­nu ne­na­chá­dzal a pre­to pá­cha­teľ ne­mo­hol u ni­ko­ho vy­vo­lať ve­rej­né po­hor­še­nie, po­ve­da­né inak niet ni­ko­ho ko­ho by to po­hor­ši­lo. To,že na mies­te či­nu sa ok­rem že­ny nik­to iný ne­na­chá­dza je v pod­sta­te lo­gic­ké, pre­to­že ke­by tam bo­lo viac ľu­dí, pá­cha­teľ sa k úto­ku neod­hod­lá a z toh­to dô­vo­du si vy­be­rá že­ny bez dop­ro­vo­du a mies­ta, kto­ré sú sí­ce ve­rej­nos­ti prís­tup­né, av­šak vzhľa­dom nap­rík­lad na nes­kor­šiu ve­čer­nú ho­di­nu sú opus­te­né.

            Do­vo­lím si ne­súh­la­siť s ar­gu­men­tom, že pá­cha­teľ ne­vy­vo­lal ve­rej­né po­hor­še­nie, pre­to­že v ča­se úto­ku sa na mies­te ne­na­chá­dzal nik­to iný ok­rem obe­te, pre­to­že pod­ľa môj­ho ná­zo­ru zo žiad­ne­ho us­ta­no­ve­nia tres­tné­ho zá­ko­na ne­vyp­lý­va, že aby bo­lo vy­vo­la­né ve­rej­né po­hor­še­nie mu­sí byť vní­ma­nie proti­práv­ne­ho ko­na­nia pá­cha­te­ľa iný­mi oso­ba­mi pria­me, te­da že ve­rej­né po­hor­še­nie mu­sí pá­cha­teľ vy­vo­lať iba ih­neď a pria­mo na mies­te úto­ku u osôb, kto­ré sa tam reál­ne, fy­zic­ky na­chá­dza­jú, pre­to­že v zá­ko­ne nie je uve­de­né, že pá­cha­teľ vy­vo­lal ve­rej­né po­hor­še­nie vy­ko­ná­va­ním pa­to­lo­gic­kých sexuál­nych prak­tík, ale zá­ko­no­dar­ca zvo­lil  for­mu­lá­ciu vy­vo­lá­va ve­rej­né po­hor­še­nie vy­ko­na­ním (nie vy­ko­ná­va­ním, ako je to pri sú­lo­ži) pa­to­lo­gic­kých sexuál­nych prak­tík , čo je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru pot­reb­né vy­kla­dať  tak, že pos­ta­ču­je, ak ve­rej­né po­hor­še­nie vznik­ne aj u osôb, kto­ré nie sú pria­mo prí­tom­né pri vy­ko­ná­va­ní tých­to prak­tík, ale sa o ich vy­ko­na­ní doz­ve­dia s ča­so­vým od­stu­pom nap­rík­lad z mé­dií, zo so­ciál­nych sie­tí, z roz­prá­va­nia obe­tí a pod. Mé­diá a so­ciál­ne sie­te pri­ne­sú in­for­má­ciu, kto­rej ob­sa­hom je, že pá­cha­teľ vy­ko­nal (nie prá­ve vy­ko­ná­va) pa­to­lo­gic­kú sexuál­nu prak­ti­ku na ve­rej­ne prís­tup­nom mies­te a prá­ve to­to vy­ko­na­nie, kto­ré sa sta­lo v mi­nu­los­ti vy­vo­lá­va u ad­re­sá­ta (v spo­loč­nos­ti)tej­to in­for­má­cie ve­rej­né po­hor­še­nie.Ten­to môj práv­ny ná­zor má už te­raz via­ce­ro od­por­cov, kto­rí pou­ka­zu­jú na neur­či­tosť práv­nej úp­ra­vy, pre­to by bo­lo mož­no vhod­né up­ra­viť zne­nie toh­to us­ta­no­ve­nia nas­le­dov­ne: „vy­ko­ná­va­ním poh­lav­né­ho sty­ku ale­bo vy­ko­na­ním sexuál­ne­ho exhi­bi­cio­niz­mu ale­bo iných pa­to­lo­gic­kých sexuál­nych prak­tík, kto­ré sú spô­so­bi­lé vy­vo­lať ve­rej­né po­hor­še­nie.“

OČTK, kto­ré po­va­žu­jú tie­to úto­ky za pries­tu­pok vo svo­jich roz­hod­nu­tiach kon­šta­tu­jú, že ok­rem ne­napl­ne­nia for­mál­nych zna­kov tres­tné­ho či­nu vý­tr­žníc­tvo, ne­bol napl­ne­ný ani ma­te­riál­ny znak tres­tné­ho či­nu, v zmys­le § 10 ods. 2 Tr. zá­ko­na a nej­de o pre­čin, na­koľ­ko pri tých­to úto­koch je že­nám spô­so­be­ná len psy­chic­ká uj­ma, šok a ško­da na ma­jet­ku zne­čis­te­ním ob­le­če­nia, av­šak neutr­pe­li uj­mu na zdra­ví a pre­to zá­važ­nosť skut­ku je pre spo­loč­nosť ne­patr­ná. S tým­to kon­šta­to­va­ním tak­tiež ne­súh­la­sím,  pre­to­že zá­važ­nosť a ne­bez­peč­nosť úto­ku pod­stat­ne zvy­šu­je sku­toč­nosť (te­raz bu­dem spo­mí­nať okol­nos­ti z reál­ne­ho prí­pa­du), že pá­cha­teľ že­nu pev­ne zo­vrie do ob­ja­tia a aj na­priek to­mu, že sa že­na  ak­tív­ne brá­ni, kri­čí, sna­ží sa mu vy­tr­hnúť, od­tlá­ča ho, do­kon­ca ho poš­kria­be na tvá­ri jej ná­sil­ne ro­zo­tie­ra vý­ka­ly po te­le. Ta­ký­to útok pod­ľa mňa mô­že napl­niť aj skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu ob­me­dzo­va­nie osob­nej slo­bo­dy pod­ľa § 183 Tr. zá­ko­na.

Ak ste sa nes­to­tož­ni­li s mo­jím práv­nym ná­zo­rom uve­de­ným vy­ššie po­nú­kam eš­te jed­nu al­ter­na­tí­vu, ako to­to ko­na­nie po­su­dzo­vať – moh­li by sme uva­žo­vať aj o  vý­tr­žníc­tve  pod­ľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zá­ko­na:

„kto sa do­pus­tí slov­ne ale­bo fy­zic­ky, ve­rej­ne ale­bo na mies­te ve­rej­nos­ti prís­tup­nom hru­bej nes­luš­nos­ti ale­bo vý­tr­žnos­ti tým, že na­pad­ne iné­ho.“

            Hru­bou nes­luš­nos­ťou sa ro­zu­mie ko­na­nie, kto­rým sa hru­bo po­ru­šu­jú pra­vid­lá ob­čian­ske­ho spolu­na­ží­va­nia a zá­sa­dy ob­čian­skej mo­rál­ky, pri­čom sa asi zhod­ne­me, že pá­cha­teľ tým­to svo­jím ko­na­ním že­nu hru­bo urá­ža, zá­sad­ne po­ru­šu­je pra­vid­lá ob­čian­ske­ho spolu­na­ží­va­nia a po­ni­žu­je dôs­toj­nosť že­ny.

            Ak to zhr­nie­me pá­cha­teľ sa do­pus­tí fy­zic­ky hru­bej nes­luš­nos­tia to na mies­te ve­rej­nos­ti prís­tup­nom tým, že že­nu zo­za­du chy­tí, ná­sil­ne ju zo­vrie do ob­ja­tia a aj na­priek to­mu, že sa ak­tív­ne brá­ni po nej ro­zo­tie­ra vý­ka­ly, čo sa dá pod­ľa mňa ozna­čiť aj za  na­pad­nu­tie iné­ho - že­ny.  

            Mož­no ste sa s mo­ji­mi práv­ny­mi zá­ver­mi nes­to­tož­ni­li, mož­no má­te aj vy ná­zor, že ta­ké­to úto­ky by sa ma­li po­su­dzo­vať ako iný trest­ný čin ale­bo do­kon­ca by ma­li byť po­su­dzo­va­né iba ako pries­tup­ky, pre­to ne­chám na či­ta­te­ľo­vi, nech si vy­tvo­rí vlast­ný práv­ny ná­zor, mo­jou sna­hou bo­lo naštr­biť ar­gu­men­tá­ciu OČTK, kto­ré strik­tne vy­ža­du­jú, aby pri úto­ku bo­la reál­ne sku­pi­na osôb, u kto­rej je vy­vo­la­né ve­rej­né po­hor­še­nie, pre­to­že spl­ne­nie tej­to pod­mien­ky je v dr­vi­vej väč­ši­ne prí­pa­dov ne­reál­ne, už z vy­ššie uve­de­ných dô­vo­dov.  Prá­vo je ar­gu­men­ta­tív­na ve­da a je len na vás (či­ta­te­ľoch), ku kto­rej ar­gu­men­tá­cii sa prik­lo­ní­te.

 

JUDr. Ľubo­mír Ma­chá­ček

                       

 

 

 

Diskusia