Spätné účinky rozhodnutia o predĺžení lehoty väzby

 

„Spät­né“ účin­ky roz­hod­nu­tia o predĺže­ní le­ho­ty väz­by vo svet­le vý­kla­du te­leolo­gic­kej re­duk­cie ve­rus vy­jad­re­ný ná­zor ob­haj­cu na ne­kon­form­ný vý­klad v jed­nom roz­hod­nu­tí Ústav­né­ho sú­du SR

 

Ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy v tres­tnom ko­na­ní je vždy veľ­mi cit­li­vo vní­ma­ná sku­toč­nosť, a to naj­mä zo stra­ny sú­dov (sud­cov) a ob­haj­cov, kto­rí za­stu­pu­jú prá­va svo­jich man­dan­tov (ob­vi­ne­ných).  V os­tat­nom ča­se sa v roz­ho­do­va­cej praxi všeo­bec­ných sú­dov ako aj Ústav­né­ho sú­du SR vo vzťa­hu k niek­to­rým pro­ces­ným otáz­kam a prá­vam ob­vi­ne­né­ho vy­tvo­ril sta­bi­li­zač­ný pr­vok pri roz­ho­do­va­ní, av­šak pod­stat­ná časť pro­ces­ných otá­zok je aj v sú­čas­nos­ti v rám­ci roz­hod­nu­tí ne­jed­not­ná. V tom­to člán­ku sa ve­nu­jem jed­né­mu zo oje­di­ne­lých pro­ces­ných otá­zok, kto­ré sa mô­žu stať pri roz­hod­nu­tiach o väz­be, a to si­tuá­cii, keď Ústav­ný súd zru­ší roz­hod­nu­tie všeo­bec­né­ho sú­du o väz­be v ta­kom  ča­so­vom roz­hra­ní, že je pot­reb­né po­sú­diť dodr­ža­nie zá­kon­nej le­ho­ty pre roz­hod­nu­tie o väz­be kon­tra spät­ná účin­nosť ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia.

 

Roz­hod­nu­tím Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 04.12.2013, sp. zn. 1 Tost 35/2013 (ďa­lej aj „roz­hod­nu­tie o väz­be“ v prís­luš­nom gra­ma­tic­kom tva­re) bo­lo roz­hod­nu­té o za­miet­nu­tí sťaž­nos­ti v tom ča­se ob­ža­lo­va­né­ho MP a ne­bo­la nah­ra­de­ná väz­ba ob­ža­lo­va­né­ho doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka. To­mu­to roz­hod­nu­tiu Naj­vyš­šie­ho sú­du SR pred­chá­dzal dnes už všeo­bec­ne zná­my a pertrak­to­va­ný a všeo­bec­ný­mi súd­mi up­lat­ňu­jú­ci Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR zo dňa 05.06.2013, sp. zn. II. ÚS 67/2013 (ďa­lej aj „Ná­lez“ v prís­luš­nom gra­ma­tic­kom tva­re), v kto­rom Ústav­ný súd SR vzhlia­dol po­ru­še­nie zá­klad­ných práv sťa­žo­va­te­ľa, a sú­čas­ne zru­šil pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tie o väz­be kon­krét­ne Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 04.12.2012, sp.zn. 1 Tost 43/2012 v čas­ti za­miet­nu­tia sťaž­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho.

Naj­dô­le­ži­tej­šou práv­nou otáz­kou pred roz­hod­nu­tím Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky o väz­be bo­lo, či po zru­še­ní pô­vod­né­ho Uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 04.12.2012, sp.zn. 1 Tost 43/2012 pred­met­ným Ná­le­zom Ústav­né­ho sú­du SR zo dňa 05.06.2013, sp. zn. II. ÚS 67/2013 je mož­né vzhliad­nuť za­cho­va­nie le­hôt v zmys­le § 76 ods.3 Tres­tné­ho po­riad­ku pr­vej ve­ty za bod­ko­čiar­kou. Ústav­ný súd SR v ná­le­ze Ústav­né­ho sú­du SR zo dňa 05.06.2013, sp. zn. II. ÚS 67/2013 kon­šta­to­val, že po­ru­šo­va­teľ (NS SR) mu­sí uve­de­nú sku­toč­nosť za­cho­va­nia le­ho­ty ako pod­stat­nú skú­mať pred roz­hod­nu­tím, pri­čom neuvie­dol práv­ne zá­väz­ný ná­zor na vý­klad uve­de­nej práv­nej si­tuácie, iba kon­šta­to­val mož­nosť pou­ži­tia nap­rík­lad te­leolo­gic­ké­ho vý­kla­du vo for­me te­leolo­gic­kej re­duk­cie. Ústav­ný súd SR len kon­šta­to­val, že Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky  sa mu­sí vy­spo­ria­dať s tým, či po zru­še­ní je­ho pô­vod­né­ho roz­hod­nu­tia o väz­be je mož­né pou­žiť pra­vid­lo o za­cho­va­ní le­ho­ty uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 76 ods.3 Tres­tné­ho po­riad­ku, ale­bo či je mož­né pou­žiť te­leolo­gic­ký vý­klad, kto­rý by za­lo­žil roz­hod­nu­tie o väz­be s tzv. spät­nou účin­nos­ťou.

 

Z roz­hod­nu­tia o väz­be sťa­žo­va­te­ľa je zrej­mé (str. 7 a str.8), že Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky má za to, že nie je mož­né us­ta­no­ve­nie o za­cho­va­ní le­ho­ty up­ra­ve­né § 76 ods.3 čas­ti za bod­ko­čiar­kou Tres­tné­ho po­riad­ku pou­žiť tzv. me­cha­nic­kým spô­so­bom (me­cha­nic­ky ap­li­ko­vať), ale pou­ži­tím te­leolo­gic­ké­ho vý­kla­du (ne­ved­no bliž­šie  akým spô­so­bom tak či­nil a vy­lo­žil zá­kon, keď­že v tej­to čas­ti je roz­hod­nu­tie pod­ľa môj­ho ná­zo­ru znač­ne nep­res­kú­ma­teľ­né) a dos­pel k zá­ve­ru, že v tom­to prí­pa­de me­cha­nic­ké pou­ži­tie us­ta­no­ve­nia § 76 ods.3 Tres­tné­ho po­riad­ku nie je mož­né. Aký od­raz na­šiel te­leolo­gic­ký vý­klad a aké bo­lo je­ho sku­toč­né pou­ži­tie a v čom spo­čí­va­lo z roz­hod­nu­tia o väz­be Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­vyp­lý­va a nie je mož­né ho vzhliad­nuť (keď­že pod­ľa mňa má ne­dos­ta­toč­né od­ôvod­ne­nie).

 

Je­di­nou práv­nou ar­gu­men­tá­ciou v tom­to sme­re (ne­ved­no, či te­leolo­gic­ké­ho vý­kla­du) je kon­šta­to­va­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, že nie je mož­né na­ru­šiť kon­ti­nui­tu ko­na­nia vzhľa­dom na fak­tog­ra­fiu tres­tné­ho ko­na­nia a väz­by MP, keď­že v ča­se roz­ho­do­va­nia bol MP ako ob­ža­lo­va­ný už v tzv. súd­nej väz­be, na zá­kla­de iné­ho roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR podľ § 238 Tres­tné­ho po­riad­ku (kto­ré nad­vä­zo­va­lo na pred­met­ným Ná­le­zom ÚS SR zru­še­né Uz­ne­se­nie NS SR zo dňa 04.12.2012 sp.zn. 1 Tost 43/2012).  Ak by bo­la na­ru­še­ná pred­met­ná kon­ti­nui­ta priš­lo by pod­ľa NS SR k fak­tic­kej ne­gá­cii me­dzi­tým­nych roz­hod­nu­tí o väz­be MP ako sťa­žo­va­te­ľa. Iné práv­ne od­ôvod­ne­nie pod­stat­nej a zá­klad­nej práv­nej otáz­ky za­cho­va­nia le­ho­ty v roz­hod­nu­tí NS SR nie je mož­né vzhliad­nuť. Pre práv­ny po­ria­dok ve­ci je pot­reb­né uviesť, že uve­de­né od­ôvod­ne­nie pou­ži­tia te­leolo­gic­ké­ho vý­kla­du vo vzťa­hu k za­cho­va­niu le­ho­ty a pou­ži­tia us­ta­no­ve­nia § 76 ods.3 čas­ti za bod­ko­čiar­kou Tres­tné­ho po­riad­ku je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru ne­dos­ta­toč­né a nep­res­kú­ma­teľ­né (ar­bit­rár­ne).

 

Z pred­met­né­ho od­ôvod­ne­nia vô­bec nie je zrej­mé, či bol pou­ži­tý te­leolo­gic­ký vý­klad, a v prí­pa­de ak bol pou­ži­tý aký­koľ­vek vý­klad us­ta­no­ve­nia § 76 ods.3 čas­ti za bod­ko­čiar­kou Tres­tné­ho po­riad­ku vo vzťa­hu k da­nej práv­nej si­tuá­cii, kto­rá spo­čí­va­la naj­mä v zru­še­ní Uz­ne­se­nia NS SR zo dňa 04.12.2012, sp.zn.1 Tost 43/2012 pred­met­ným Ná­le­zom, od­ôvod­ne­nie kon­ti­nui­tou ko­na­nia a me­dzi­tým­ny­mi roz­hod­nu­tia­mi o väz­be sťa­žo­va­te­ľa nie je dos­ta­toč­né. Z uve­de­né­ho nie je zrej­mý dô­vod ako sa Naj­vyš­ší súd SR vy­spo­ria­dal s pred­met­nou le­ho­tou väz­by, pri­čom nie je zrej­mé, či roz­ho­do­val so spät­nou účin­nos­ťou. Roz­hod­nu­tie o väz­be NS SR vzhľa­dom na zá­sad­nú práv­nu otáz­ku ne­má po­va­hu riad­ne súd­ne­ho roz­hod­nu­tia, kto­ré by bo­lo vo svo­jom od­ôvod­ne­ní pres­ved­či­vé a dá­va­lo zá­klad spra­vod­li­vé­mu súd­ne­mu ko­na­niu (roz­ho­do­va­nie o väz­be je oso­bit­ným dru­hom súd­ne­ho ko­na­nia).

 

Súd­ne ko­na­nie v sú­vis­los­ti s roz­ho­do­va­ním o zá­kon­nos­ti väz­by mu­sí pos­ky­to­vať ur­či­té ga­ran­cie pro­ces­nej po­va­hy po­dob­né tým, kto­ré sú vy­jad­re­né v čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru, v čl. 48 ods. 2 a v čl. 50 ods. 3 ús­ta­vy. Us­ta­no­ve­nia čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru ani  čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ús­ta­vy sa nev­zťa­hu­jú na ko­na­nie a roz­ho­do­va­nie o väz­be. Pro­ces­né zá­ru­ky uve­de­né v tých­to us­ta­no­ve­niach ne­mož­no auto­ma­tic­ky up­lat­niť aj vo vzťa­hu k pos­tu­pu a roz­ho­do­va­niu o väz­be. Z do­te­raj­šej ju­di­ka­tú­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va a ús­tav­né­ho sú­du SR však vy­plý­va, že ur­či­té zá­klad­né pro­ces­né zá­ru­ky sa mu­sia pos­ky­to­vať aj v ko­na­ní pod­ľa čl. 5 do­ho­vo­ru tý­ka­jú­ce­ho sa poz­ba­ve­nia osob­nej slo­bo­dy, i keď ne­mu­sia byť nut­ne rov­na­ké ako tie, kto­ré vy­plý­va­jú z čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru, z čl. 48 ods. 2 a z čl. 50 ods. 3 ús­ta­vy, po­kiaľ ide o roz­ho­do­va­nie vo ve­ci sa­mej (napr. roz­su­dok ESĽP z 28. ok­tób­ra 1998 vo ve­ci As­se­nov a iní c. Bul­har­sko, roz­su­dok ESĽP z 19. ok­tób­ra 2000 vo ve­ci Wloch c. Poľ­sko). V kaž­dom prí­pa­de mu­sí aj roz­hod­nu­tie o väz­be byť pres­ved­či­vo od­ôvod­ne­né tak, aby bo­lo ne­bo­lo roz­hod­nu­tie nep­res­kú­ma­teľ­né.

 

Do­vo­lím si uviesť a mám za to, že práv­ny ná­zor NS SR, kto­rý spo­čí­va v tom, že roz­ho­do­val s tzv. spät­nou účin­nos­ťou pri za­cho­va­ní le­ho­ty up­ra­ve­nej v § 76 ods.3 čas­ti za bod­ko­čiar­kou Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré us­ta­no­ve­nie sa v tom­to prí­pa­de ne­pou­ži­lo, nie je správ­ny. Sa­mot­ná kon­ti­nui­ta tres­tné­ho ko­na­nia (príp­rav­né ko­na­nie, ob­ža­lo­ba, súd­ne ko­na­nie) má svoj pro­ces­ný od­raz aj v kon­ti­nui­te väz­by a ply­nu­tia le­hôt väz­by (väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní, väz­ba v súd­nom ko­na­ní). Trest­ný po­ria­dok ne­poz­ná roz­ho­do­va­nie so spät­nou účin­nos­ťou vo vzťa­hu k roz­ho­do­va­niu o ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy (aj väz­bou). Roz­ho­do­va­nia o väz­be vy­chá­dza­júc z práv­nej úp­ra­vy Do­ho­vo­ru sú prís­ne ri­gid­né, pri­čom ne­dodr­ža­nie le­ho­ty väz­by má za nás­le­dok pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du, te­da le­ho­ta väz­by, ak má na­ru­še­nú kon­ti­nui­tu vo svo­jej jed­no­te a tr­va­ní, ne­mô­že byť kon­va­li­do­va­ná iným roz­hod­nu­tím o väz­be  a už vô­bec nie spät­ne ale­bo so spät­ným účin­kom. V pred­met­nom prí­pa­de je veľ­mi pod­stat­nou sku­toč­nos­ťou, že na Uz­ne­se­nie NS SR zo dňa 04.12.2012 sp. zn. 1 Tost 43/2012 nad­vä­zo­va­lo roz­hod­nu­tie o po­ne­cha­ní MP vo väz­be pod­ľa § 79 ods.2 Tres­tné­ho po­riad­ku k § 238 ods.3 Tres­tné­ho po­riad­ku. Vzhľa­dom na to Ná­le­zom ÚS SR zru­še­né Uz­ne­se­nie NS SR zo dňa 04.12.2012 sp. zn. 1 Tost 43/2012 nas­ta­la práv­na si­tuácia, že roz­hod­nu­tie o väz­be v príp­rav­nom ko­na­ní ne­bo­lo prá­vop­lat­né (ani vy­ko­na­teľ­né), te­da kon­krét­ne roz­hod­nu­tie o predĺže­ní väz­by MP do 15.06.2013 ne­bo­lo prá­vop­lat­né. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že pred­chá­dza­jú­ca le­ho­ta väz­by bo­la predĺže­ná do 15.12.2012 (Uz­ne­se­nie NS SR zo dňa 30.05.2012, sp. zn. 5 Tost 19/2012). Vzhľa­dom na uve­de­né je ne­po­chyb­né, že do 15.12.2012 ne­bo­lo roz­hod­nu­té (prá­vop­lat­ne) v zá­kon­nej le­ho­te uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 76 ods.3 Tres­tné­ho po­riad­ku. Nie je mož­né ro­biť roz­diel me­dzi si­tuáciou, keď na­dria­de­ný súd ne­roz­hod­ne do up­ly­nu­tia pred­met­nej le­ho­ty väz­by (nes­tih­ne roz­hod­núť nap­rík­lad z dô­vo­du, že súd pr­vé­ho stup­ňa nes­ko­ro do­ru­čil spis a pod.) a si­tuáciou, keď je roz­hod­nu­tie o väz­be zru­še­né ako ne­zá­kon­né.

 

Pod­stat­né v tej­to sú­vis­los­ti je, že roz­hod­nu­tie NS SR zo dňa 04.12.2012 sp. zn. 1 Tost 43/2012 bo­lo zru­še­né ako ne­zá­kon­né, keď­že po­ru­ši­lo zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy sťa­žo­va­te­ľa, a pre­to nie je mož­né kon­šta­to­vať, že ta­ké­to roz­hod­nu­tie bo­lo v zá­kon­nej le­ho­te. Zru­še­nie pred­met­né­ho roz­hod­nu­tia spô­so­bi­lo, že nie je prí­tom­né v zá­kon­nej le­ho­te roz­hod­nu­tie o predĺže­ní väz­by. Ta­ké­to roz­hod­nu­tie nie je mož­né nah­ra­diť v ča­so­vo nás­led­nom sle­de so spät­nou účin­nos­ťou.

 

Te­leolo­gic­ký vý­klad nap­rík­lad te­leolo­gic­kou re­duk­ciou je mož­né pou­žiť len vo svet­le euro­kom­for­mné­ho vý­kla­du, kto­rá je ur­če­ná hra­ni­cou vý­kla­du con­tra le­gem (Kon­stan­ti­nos Ade­ne­ler C-212/04, Pu­pi­no C-105/03). V hra­ni­ci con­tra le­gem je ob­me­dzenie, kto­ré je vte­le­ním všeo­bec­ných zá­sad prá­va, naj­mä prin­cí­pu práv­nej is­to­ty a zá­ka­zu ret­roak­ti­vi­ty. Te­leolo­gic­ká re­duk­cia však mu­sí byť mož­ná a prí­pus­tná a le­gi­tím­na. Dot­vá­ra­nie prá­va mu­sí byť v sú­la­de s kon­for­mi­tou s ús­tav­ným prá­vom. Rov­na­ko je pot­reb­né pou­ká­zať na Ná­lez I ÚS 69/06 a I ÚS 2366/07, kto­ré uvá­dza­jú pred­ví­da­teľ­nosť vý­kla­du no­riem tres­tné­ho prá­va a je­ho ana­ló­giu len v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho.

 

Vo vzťa­hu k uve­de­né­mu po­ru­še­niu zá­klad­ných práv MP pod­ľa čl. 5 Do­ho­vo­ru je pot­reb­né eš­te pre­dov­šet­kým pou­ká­zať na us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru ESĽP, z kto­rej vy­plý­va v ozna­če­ných us­ta­no­ve­niach čl.5 Do­ho­vo­ru tý­ka­jú­cich sa prá­va na osob­nú slo­bo­du, že sú  ňom ob­siah­nu­té tak prá­vo po­dať návrh na ko­na­nie, v kto­rom by súd neod­klad­ne ale­bo urý­chle­ne roz­ho­dol o zá­kon­nos­ti väz­by a na­ria­dil pre­pus­te­nie, ak je tá­to ne­zá­kon­ná, ako aj prá­vo ne­byť vo väz­be dlh­šie ako po do­bu ne­vyh­nut­nú, resp. pri­me­ra­nú do­bu, ale­bo byť pre­pus­te­ný po­čas ko­na­nia. Uve­de­né pla­tí to­bôž v prí­pa­de, ak ne­bo­la dodr­ža­ná le­ho­ty väz­by na roz­hod­nu­tie o jej predĺže­ní, resp. neexis­tu­je roz­hod­nu­tie o väz­be, kto­ré by predĺži­lo le­ho­tu väz­by. Reš­pek­to­va­nie zá­klad­ných práv oso­by poz­ba­ve­nej osob­nej slo­bo­dy väz­bou za­hŕňa za­bez­pe­če­nie zá­klad­ných pro­ces­ných zá­ruk vy­ža­do­va­ných v zmys­le čl. 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru v ko­na­ní sú­du, kto­ré­ho pred­me­tom je roz­ho­do­va­nie o ďal­šom tr­va­ní väz­by ob­vi­ne­né­ho. Z ju­di­ka­tú­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va vy­plý­va, že ko­na­nie o návr­hu op­ráv­ne­né­ho sub­jek­tu na predĺže­nie väz­by (pod­ľa § 71 ods. 1 a 3 Tres­tné­ho po­riad­ku ním bol pro­ku­rá­tor, pred­se­da se­ná­tu a ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor) pred­sta­vu­je auto­ma­tic­ké súd­ne pres­kú­ma­nie zá­kon­nos­ti väz­by za­hŕňa­jú­ce pres­kú­ma­nie exis­ten­cie všet­kých jej pod­mie­nok v ur­či­tých inter­va­loch a z úrad­nej po­vin­nos­ti. Z uve­de­né­ho dô­vo­du je na ta­ké­to ko­na­nie ap­li­ko­va­teľ­ný čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru (mu­ta­tis mu­tan­dis roz­hod­nu­tie sp. zn. III. ÚS 227/03, ako aj roz­su­dok ESĽP z 21. de­cem­bra 2000 vo ve­ci Jab­loň­ski v. Poľ­sko).

 

Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né práv­ne ar­gu­men­ty po­dal MP pros­tred­níc­tvom práv­ne­ho zá­stup­cu pro­ti roz­hod­nu­tiu o väz­be (roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 04.12.2013, sp. zn. 1 Tost 35/2013) ús­tav­nú sťaž­nosť, v kto­rej uvie­dol pod­stat­nú vy­ššie uve­de­nú práv­nu ar­gu­men­tá­ciu vo vzťa­hu k vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 76 ods.3 čas­ti za bod­ko­čiar­kou Tres­tné­ho po­riad­ku, v rám­ci  sa­mot­nej kon­ti­nui­ty tres­tné­ho ko­na­nia a väz­by a ply­nu­tia le­hôt väz­by (väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní, v súd­nom ko­na­ní) a roz­ho­do­va­nie so spät­nou účin­nos­ťou pri väz­be (viď vy­ššie). Ústav­ný súd roz­ho­dol Uz­ne­se­ním zo dňa 06.10.2015, sp. zn. II.ÚS 655/2015, kto­ré bo­lo MP do­ru­če­né dňa 26.11.2015 tak, že sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa od­mie­tol ako zjav­ne neo­pod­stat­ne­nú. Ústav­ný súd SR v pred­met­nom roz­hod­nu­tí uvie­dol v bo­de 10.8, že vý­klad us­ta­no­ve­nia § 76 ods.3 pr­vej ve­ty za bod­ko­čiar­kou Tres­tné­ho po­riad­ku po­da­ný Naj­vyš­ším sú­dom SR v roz­hod­nu­tí o väz­be hod­no­tí ako je­den z mož­ných vý­kla­dov toh­to us­ta­no­ve­nia o väz­be vzhľa­dom na stav v je­ho ve­ci. Ďalej Ústav­ný súd SR uvie­dol, že uve­de­ný vý­klad ako je­den z mož­ných je ap­li­ko­va­teľ­ný z dô­vo­du, že bo­li vy­da­né me­dzi­tým­ne roz­hod­nu­tia o väz­be, a pre­to nie je mož­né na­ru­šiť tú­to kon­ti­nui­tu väz­by a tres­tné­ho ko­na­nia, na­koľ­ko by to spô­so­bi­lo práv­ny chaos. Vzhľa­dom na uve­de­né po­va­žu­je Ústav­ný súd SR zvo­le­ný vý­klad Naj­vyš­ším sú­dom SR ako je­den z mož­ných a ús­tav­ne ap­ro­bo­va­teľ­ných prís­tu­pov k po­sú­de­niu väz­by a spät­ných účin­kov roz­hod­nu­tia o väz­be.

 

 Z pred­met­né­ho Uz­ne­se­nia Ústav­né­ho sú­du SR je v pr­vom a pod­stat­nom ra­de pot­reb­né uviesť, že Ústav­ný súd SR pri­púš­ťa v rám­ci ap­li­ká­cie a po­su­dzo­va­nia le­ho­ty pri väz­be pod­ľa sta­no­ve­nia § 76 ods.3 pr­vej ve­ty za bod­ko­čiar­kou Tres­tné­ho po­riad­ku viac vý­kla­dov, pri­čom ne­ved­no aké sú tie os­tat­né (neuvie­dol ich v uz­ne­se­ní ÚS SR). Je­den z vý­kla­dov je pod­ľa ÚS SR ten, čo uči­nil NS SR, te­da že pri­pus­ti spät­nú čin­nosť roz­hod­nu­tiu o väz­be. Sa­mot­né pri­pus­te­nie via­ce­rých vý­kla­dov v otáz­ke dodr­ža­nia pro­ces­nej le­ho­ty pri roz­ho­do­va­ní o väz­be zo stra­ny sú­du je pod­ľa môj­ho práv­ne­ho ná­zo­ru nes­práv­ne, na­koľ­ko k tej­to práv­nej otáz­ke mô­že byť iba je­den vý­klad, kto­ré­ho zá­ver je po­sú­de­nie dodr­ža­nia tej­to le­ho­ty väz­by.

 

V dru­hom ra­de práv­ny zá­ver Ústav­né­ho sú­du SR v sa­mot­nej svo­jej pod­sta­te, kto­rý za­kla­dá pre roz­hod­nu­tie o väz­be mož­nosť aj spät­ných účin­kov tak, aby sa spl­ni­la le­ho­ta väz­by pod­ľa § 76 ods.3 Tres­tné­ho po­riad­ku, na­priek to­mu, že ide o roz­hod­nu­tie vy­da­né po up­ly­nu­tí tej­to le­ho­ty (nie­koľ­ko me­sia­cov po up­ly­nu­tí tej­to le­ho­ty), čím sa za­kla­dá vý­klad, že roz­hod­nu­tiu o väz­be sa pri­pi­su­je vy­ko­na­teľ­nosť v ča­se, keď eš­te vô­bec ta­ké­to roz­hod­nu­tie ani len neexis­tu­je, je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru nes­práv­ne. Vzhľa­dom na to, že ide o roz­hod­nu­tie a je­ho účin­ky, kto­ré za­kla­da­jú a za­sa­hu­jú do zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du, to­bôž mu­sia byť účin­ky uve­de­né­ho roz­hod­nu­tie pre­ci­zo­va­né. Ob­me­dziť osob­nú slo­bo­du je mož­né len na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du, kto­ré má svo­je esen­ciál­ne ná­le­ži­tos­ti. Nik­dy ne­mô­že exis­to­vať stav, keď je osob­né slo­bo­da jed­not­liv­ca ob­me­dze­ná bez roz­hod­nu­tia o väz­be, te­da roz­hod­nu­tie o väz­be nie je vy­da­né v ča­so­vo pred­pí­sa­ných zá­kon­ných le­ho­tách. Ak roz­hod­nu­tie o väz­be nie je vy­da­né v ta­kej­to zá­ko­nom pred­pok­la­da­nej le­ho­te, te­da v le­ho­te pred­pok­la­da­nej na pres­kú­ma­nie zá­kon­nos­ti väz­by, po­tom nie je mož­né ani do­da­toč­ne dô­vo­diť, že bo­lo vy­da­né so spät­ným účin­kom. Spät­ný úči­nok pres­kú­ma­nia zá­kon­nos­ti väz­by po nie­koľ­kých me­sia­coch od up­ly­nu­tia le­ho­ty, v kto­rej mal byť ta­ké­to roz­hod­nu­tie vy­da­né, nie je mož­né a po­ru­šu­je zá­klad­né prá­va na osob­nú slo­bo­du jed­not­liv­ca, tak ako to­mu bo­lo a je aj v tom­to prí­pa­de. Na zá­kla­de uve­de­né­ho mám za to, že Ústav­ný súd SR pred­met­ným uz­ne­se­ním ako aj Naj­vyš­ší súd SR pred­met­ným roz­hod­nu­tím o väz­be po­ru­ši­li prá­va MP ga­ran­to­va­né Do­ho­vo­rom v čl. 5 a čl.6, a pre­to je v sú­čas­nos­ti v tej­to ve­ci po­da­ná prís­luš­ná ža­lo­bu vo­či SR na ESĽP .

 

Pod­sta­tou je, že MP bol vo väz­be a ob­me­dze­ný na osob­nej slo­bo­de na­priek to­mu, že neexis­to­va­lo roz­hod­nu­tie sú­du o väz­be, kon­krét­ne ne­bo­lo vy­da­né roz­hod­nu­tie o väz­be (o predĺže­ní väz­by) (prá­vop­lat­né a vy­ko­na­teľ­né) v zá­kon­nej le­ho­te up­ra­ve­nej v § 76 ods.3 Tres­tné­ho po­riad­ku. Je bez práv­ne­ho vý­zna­mu, či väz­ba MP kon­ti­nuál­ne pok­ra­čo­va­la cez tzv. me­dzi­tým­ne roz­hod­nu­tia, pre­to­že nás­led­ným zru­še­ním roz­hod­nu­tia sú­du o predĺže­ní le­ho­ty väz­by sa zru­ši­li všet­ky účin­ky toh­to prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia o väz­be v zá­kon­nej le­ho­te a no­vé roz­hod­nu­tie už ne­bo­lo vy­da­né v zá­kon­nej le­ho­te up­ra­ve­nej v pred­met­nom § 76 ods.3 Tres­tné­ho po­riad­ku a "aké­si" "nav­rá­te­nie" le­ho­ty tu nie je ni­ja­ko mož­né a to­bôž nie roz­hod­nu­tím po nie­koľ­kých me­sia­coch, kto­ré­mu bez opo­ry v zá­ko­ne (Tres­tnom po­riad­ku) Ústav­ný súd SR sám bez zá­kon­né­ho zmoc­ne­nia pri­ra­dí  "aký­si spät­ný úči­nok", kto­rý tak práv­ny po­ria­dok SR ako ani práv­na ve­da ne­poz­ná. Je nut­né uviesť, že ani z roz­hod­nu­tí ESĽP nie je zná­my prí­pad, keď by súd­ny or­gán o väz­be roz­ho­dol spät­ne tak, že jed­not­li­vec bol ob­me­dze­ný na osob­nej slo­bo­de a až po nie­koľ­kých me­sia­coch by ta­ké­to ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy bo­lo le­ga­li­zo­va­né roz­hod­nu­tím súd­ne­ho or­gá­nu so spät­ným účin­kom. Na tom­to zá­kla­de je zrej­mé, že tzv. me­dzi­tým­ne roz­hod­nu­tia ako ich naz­val Ústav­ný súd SR ne­mô­žu nah­rá­dzať ale­bo kon­va­li­do­vať roz­hod­nu­tie o väz­be, kto­ré ma­lo byť vy­da­né v zá­kon­nej le­ho­te. V roz­hod­nu­tí Ústav­né­ho sú­du SR (v pred­met­nom uz­ne­se­ní ) ako aj v  roz­hod­nu­tí o väz­be Naj­vyš­šie­ho sú­du SR ab­sen­tu­je práv­ne dos­ta­toč­né od­ôvod­ne­nie, kto­ré by ná­le­ži­tým spô­so­bom dá­va­lo pri­me­ra­nú súd­nu od­po­veď na MP uve­de­né ar­gu­men­ty naj­mä v ús­tav­nej sťaž­nos­ti tý­ka­jú­ce sa vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 76 ods.3 Tres­tné­ho po­riad­ku, te­da vy­da­nia roz­hod­nu­tia o väz­be v zá­kon­nej le­ho­te. Od­ôvod­ne­nie uz­ne­se­nia Ústav­né­ho sú­du SR je nep­res­kú­ma­teľ­né, čím pod­ľa môj­ho ná­zo­ru po­ru­šu­je prá­va na riad­ne súd­ne roz­hod­nu­tie a te­da prá­vo na súd­nu ochra­nu MP.

 

Na zá­kla­de vy­ššie uve­de­né­ho je zrej­mé, že s pou­ka­zom na kon­krét­ny prí­pad po­su­dzo­va­nie spl­ne­nia zá­kon­nej le­ho­ty a jej ply­nu­tia v zmys­le § 76 ods.3 Tres­tné­ho po­riad­ku sa v praxi stre­tá­va­me s prí­pad­mi, keď je roz­hod­nu­tie o väz­be zru­še­né Ústav­ným sú­dom SR v ča­so­vom roz­hra­ní, keď pô­vod­né roz­hod­nu­tie o väz­be všeo­bec­né­ho sú­du je už vy­da­né mi­mo zá­kon­nej le­ho­ty (zru­še­né účin­ky). 

 

Diskusia