„Spätné“ účinky rozhodnutia o predĺžení lehoty väzby vo svetle výkladu teleologickej redukcie verus vyjadrený názor obhajcu na nekonformný výklad v jednom rozhodnutí Ústavného súdu SR
Obmedzenie osobnej slobody v trestnom konaní je vždy veľmi citlivo vnímaná skutočnosť, a to najmä zo strany súdov (sudcov) a obhajcov, ktorí zastupujú práva svojich mandantov (obvinených). V ostatnom čase sa v rozhodovacej praxi všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu SR vo vzťahu k niektorým procesným otázkam a právam obvineného vytvoril stabilizačný prvok pri rozhodovaní, avšak podstatná časť procesných otázok je aj v súčasnosti v rámci rozhodnutí nejednotná. V tomto článku sa venujem jednému zo ojedinelých procesných otázok, ktoré sa môžu stať pri rozhodnutiach o väzbe, a to situácii, keď Ústavný súd zruší rozhodnutie všeobecného súdu o väzbe v takom časovom rozhraní, že je potrebné posúdiť dodržanie zákonnej lehoty pre rozhodnutie o väzbe kontra spätná účinnosť takéhoto rozhodnutia.
Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.12.2013, sp. zn. 1 Tost 35/2013 (ďalej aj „rozhodnutie o väzbe“ v príslušnom gramatickom tvare) bolo rozhodnuté o zamietnutí sťažnosti v tom čase obžalovaného MP a nebola nahradená väzba obžalovaného dohľadom probačného a mediačného úradníka. Tomuto rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR predchádzal dnes už všeobecne známy a pertraktovaný a všeobecnými súdmi uplatňujúci Nález Ústavného súdu SR zo dňa 05.06.2013, sp. zn. II. ÚS 67/2013 (ďalej aj „Nález“ v príslušnom gramatickom tvare), v ktorom Ústavný súd SR vzhliadol porušenie základných práv sťažovateľa, a súčasne zrušil predchádzajúce rozhodnutie o väzbe konkrétne Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.12.2012, sp.zn. 1 Tost 43/2012 v časti zamietnutia sťažnosti obžalovaného.
Najdôležitejšou právnou otázkou pred rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o väzbe bolo, či po zrušení pôvodného Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.12.2012, sp.zn. 1 Tost 43/2012 predmetným Nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 05.06.2013, sp. zn. II. ÚS 67/2013 je možné vzhliadnuť zachovanie lehôt v zmysle § 76 ods.3 Trestného poriadku prvej vety za bodkočiarkou. Ústavný súd SR v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 05.06.2013, sp. zn. II. ÚS 67/2013 konštatoval, že porušovateľ (NS SR) musí uvedenú skutočnosť zachovania lehoty ako podstatnú skúmať pred rozhodnutím, pričom neuviedol právne záväzný názor na výklad uvedenej právnej situácie, iba konštatoval možnosť použitia napríklad teleologického výkladu vo forme teleologickej redukcie. Ústavný súd SR len konštatoval, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa musí vysporiadať s tým, či po zrušení jeho pôvodného rozhodnutia o väzbe je možné použiť pravidlo o zachovaní lehoty uvedenej v ustanovení § 76 ods.3 Trestného poriadku, alebo či je možné použiť teleologický výklad, ktorý by založil rozhodnutie o väzbe s tzv. spätnou účinnosťou.
Z rozhodnutia o väzbe sťažovateľa je zrejmé (str. 7 a str.8), že Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že nie je možné ustanovenie o zachovaní lehoty upravené § 76 ods.3 časti za bodkočiarkou Trestného poriadku použiť tzv. mechanickým spôsobom (mechanicky aplikovať), ale použitím teleologického výkladu (nevedno bližšie akým spôsobom tak činil a vyložil zákon, keďže v tejto časti je rozhodnutie podľa môjho názoru značne nepreskúmateľné) a dospel k záveru, že v tomto prípade mechanické použitie ustanovenia § 76 ods.3 Trestného poriadku nie je možné. Aký odraz našiel teleologický výklad a aké bolo jeho skutočné použitie a v čom spočívalo z rozhodnutia o väzbe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva a nie je možné ho vzhliadnuť (keďže podľa mňa má nedostatočné odôvodnenie).
Jedinou právnou argumentáciou v tomto smere (nevedno, či teleologického výkladu) je konštatovanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že nie je možné narušiť kontinuitu konania vzhľadom na faktografiu trestného konania a väzby MP, keďže v čase rozhodovania bol MP ako obžalovaný už v tzv. súdnej väzbe, na základe iného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR podľ § 238 Trestného poriadku (ktoré nadväzovalo na predmetným Nálezom ÚS SR zrušené Uznesenie NS SR zo dňa 04.12.2012 sp.zn. 1 Tost 43/2012). Ak by bola narušená predmetná kontinuita prišlo by podľa NS SR k faktickej negácii medzitýmnych rozhodnutí o väzbe MP ako sťažovateľa. Iné právne odôvodnenie podstatnej a základnej právnej otázky zachovania lehoty v rozhodnutí NS SR nie je možné vzhliadnuť. Pre právny poriadok veci je potrebné uviesť, že uvedené odôvodnenie použitia teleologického výkladu vo vzťahu k zachovaniu lehoty a použitia ustanovenia § 76 ods.3 časti za bodkočiarkou Trestného poriadku je podľa môjho názoru nedostatočné a nepreskúmateľné (arbitrárne).
Z predmetného odôvodnenia vôbec nie je zrejmé, či bol použitý teleologický výklad, a v prípade ak bol použitý akýkoľvek výklad ustanovenia § 76 ods.3 časti za bodkočiarkou Trestného poriadku vo vzťahu k danej právnej situácii, ktorá spočívala najmä v zrušení Uznesenia NS SR zo dňa 04.12.2012, sp.zn.1 Tost 43/2012 predmetným Nálezom, odôvodnenie kontinuitou konania a medzitýmnymi rozhodnutiami o väzbe sťažovateľa nie je dostatočné. Z uvedeného nie je zrejmý dôvod ako sa Najvyšší súd SR vysporiadal s predmetnou lehotou väzby, pričom nie je zrejmé, či rozhodoval so spätnou účinnosťou. Rozhodnutie o väzbe NS SR vzhľadom na zásadnú právnu otázku nemá povahu riadne súdneho rozhodnutia, ktoré by bolo vo svojom odôvodnení presvedčivé a dávalo základ spravodlivému súdnemu konaniu (rozhodovanie o väzbe je osobitným druhom súdneho konania).
Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať určité garancie procesnej povahy podobné tým, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, v čl. 48 ods. 2 a v čl. 50 ods. 3 ústavy. Ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru ani čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy sa nevzťahujú na konanie a rozhodovanie o väzbe. Procesné záruky uvedené v týchto ustanoveniach nemožno automaticky uplatniť aj vo vzťahu k postupu a rozhodovaniu o väzbe. Z doterajšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu SR však vyplýva, že určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 dohovoru týkajúceho sa pozbavenia osobnej slobody, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru, z čl. 48 ods. 2 a z čl. 50 ods. 3 ústavy, pokiaľ ide o rozhodovanie vo veci samej (napr. rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998 vo veci Assenov a iní c. Bulharsko, rozsudok ESĽP z 19. októbra 2000 vo veci Wloch c. Poľsko). V každom prípade musí aj rozhodnutie o väzbe byť presvedčivo odôvodnené tak, aby bolo nebolo rozhodnutie nepreskúmateľné.
Dovolím si uviesť a mám za to, že právny názor NS SR, ktorý spočíva v tom, že rozhodoval s tzv. spätnou účinnosťou pri zachovaní lehoty upravenej v § 76 ods.3 časti za bodkočiarkou Trestného poriadku, ktoré ustanovenie sa v tomto prípade nepoužilo, nie je správny. Samotná kontinuita trestného konania (prípravné konanie, obžaloba, súdne konanie) má svoj procesný odraz aj v kontinuite väzby a plynutia lehôt väzby (väzby v prípravnom konaní, väzba v súdnom konaní). Trestný poriadok nepozná rozhodovanie so spätnou účinnosťou vo vzťahu k rozhodovaniu o obmedzení osobnej slobody (aj väzbou). Rozhodovania o väzbe vychádzajúc z právnej úpravy Dohovoru sú prísne rigidné, pričom nedodržanie lehoty väzby má za následok prepustenie obvineného z väzby na slobodu, teda lehota väzby, ak má narušenú kontinuitu vo svojej jednote a trvaní, nemôže byť konvalidovaná iným rozhodnutím o väzbe a už vôbec nie spätne alebo so spätným účinkom. V predmetnom prípade je veľmi podstatnou skutočnosťou, že na Uznesenie NS SR zo dňa 04.12.2012 sp. zn. 1 Tost 43/2012 nadväzovalo rozhodnutie o ponechaní MP vo väzbe podľa § 79 ods.2 Trestného poriadku k § 238 ods.3 Trestného poriadku. Vzhľadom na to Nálezom ÚS SR zrušené Uznesenie NS SR zo dňa 04.12.2012 sp. zn. 1 Tost 43/2012 nastala právna situácia, že rozhodnutie o väzbe v prípravnom konaní nebolo právoplatné (ani vykonateľné), teda konkrétne rozhodnutie o predĺžení väzby MP do 15.06.2013 nebolo právoplatné. Z uvedeného je zrejmé, že predchádzajúca lehota väzby bola predĺžená do 15.12.2012 (Uznesenie NS SR zo dňa 30.05.2012, sp. zn. 5 Tost 19/2012). Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že do 15.12.2012 nebolo rozhodnuté (právoplatne) v zákonnej lehote uvedenej v ustanovení § 76 ods.3 Trestného poriadku. Nie je možné robiť rozdiel medzi situáciou, keď nadriadený súd nerozhodne do uplynutia predmetnej lehoty väzby (nestihne rozhodnúť napríklad z dôvodu, že súd prvého stupňa neskoro doručil spis a pod.) a situáciou, keď je rozhodnutie o väzbe zrušené ako nezákonné.
Podstatné v tejto súvislosti je, že rozhodnutie NS SR zo dňa 04.12.2012 sp. zn. 1 Tost 43/2012 bolo zrušené ako nezákonné, keďže porušilo základné práva a slobody sťažovateľa, a preto nie je možné konštatovať, že takéto rozhodnutie bolo v zákonnej lehote. Zrušenie predmetného rozhodnutia spôsobilo, že nie je prítomné v zákonnej lehote rozhodnutie o predĺžení väzby. Takéto rozhodnutie nie je možné nahradiť v časovo následnom slede so spätnou účinnosťou.
Teleologický výklad napríklad teleologickou redukciou je možné použiť len vo svetle eurokomformného výkladu, ktorá je určená hranicou výkladu contra legem (Konstantinos Adeneler C-212/04, Pupino C-105/03). V hranici contra legem je obmedzenie, ktoré je vtelením všeobecných zásad práva, najmä princípu právnej istoty a zákazu retroaktivity. Teleologická redukcia však musí byť možná a prípustná a legitímna. Dotváranie práva musí byť v súlade s konformitou s ústavným právom. Rovnako je potrebné poukázať na Nález I ÚS 69/06 a I ÚS 2366/07, ktoré uvádzajú predvídateľnosť výkladu noriem trestného práva a jeho analógiu len v prospech obžalovaného.
Vo vzťahu k uvedenému porušeniu základných práv MP podľa čl. 5 Dohovoru je potrebné ešte predovšetkým poukázať na ustálenú judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva v označených ustanoveniach čl.5 Dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu, že sú ňom obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania. Uvedené platí tobôž v prípade, ak nebola dodržaná lehoty väzby na rozhodnutie o jej predĺžení, resp. neexistuje rozhodnutie o väzbe, ktoré by predĺžilo lehotu väzby. Rešpektovanie základných práv osoby pozbavenej osobnej slobody väzbou zahŕňa zabezpečenie základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že konanie o návrhu oprávneného subjektu na predĺženie väzby (podľa § 71 ods. 1 a 3 Trestného poriadku ním bol prokurátor, predseda senátu a generálny prokurátor) predstavuje automatické súdne preskúmanie zákonnosti väzby zahŕňajúce preskúmanie existencie všetkých jej podmienok v určitých intervaloch a z úradnej povinnosti. Z uvedeného dôvodu je na takéto konanie aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 227/03, ako aj rozsudok ESĽP z 21. decembra 2000 vo veci Jabloňski v. Poľsko).
Vzhľadom na vyššie uvedené právne argumenty podal MP prostredníctvom právneho zástupcu proti rozhodnutiu o väzbe (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.12.2013, sp. zn. 1 Tost 35/2013) ústavnú sťažnosť, v ktorej uviedol podstatnú vyššie uvedenú právnu argumentáciu vo vzťahu k výkladu ustanovenia § 76 ods.3 časti za bodkočiarkou Trestného poriadku, v rámci samotnej kontinuity trestného konania a väzby a plynutia lehôt väzby (väzby v prípravnom konaní, v súdnom konaní) a rozhodovanie so spätnou účinnosťou pri väzbe (viď vyššie). Ústavný súd rozhodol Uznesením zo dňa 06.10.2015, sp. zn. II.ÚS 655/2015, ktoré bolo MP doručené dňa 26.11.2015 tak, že sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd SR v predmetnom rozhodnutí uviedol v bode 10.8, že výklad ustanovenia § 76 ods.3 prvej vety za bodkočiarkou Trestného poriadku podaný Najvyšším súdom SR v rozhodnutí o väzbe hodnotí ako jeden z možných výkladov tohto ustanovenia o väzbe vzhľadom na stav v jeho veci. Ďalej Ústavný súd SR uviedol, že uvedený výklad ako jeden z možných je aplikovateľný z dôvodu, že boli vydané medzitýmne rozhodnutia o väzbe, a preto nie je možné narušiť túto kontinuitu väzby a trestného konania, nakoľko by to spôsobilo právny chaos. Vzhľadom na uvedené považuje Ústavný súd SR zvolený výklad Najvyšším súdom SR ako jeden z možných a ústavne aprobovateľných prístupov k posúdeniu väzby a spätných účinkov rozhodnutia o väzbe.
Z predmetného Uznesenia Ústavného súdu SR je v prvom a podstatnom rade potrebné uviesť, že Ústavný súd SR pripúšťa v rámci aplikácie a posudzovania lehoty pri väzbe podľa stanovenia § 76 ods.3 prvej vety za bodkočiarkou Trestného poriadku viac výkladov, pričom nevedno aké sú tie ostatné (neuviedol ich v uznesení ÚS SR). Jeden z výkladov je podľa ÚS SR ten, čo učinil NS SR, teda že pripusti spätnú činnosť rozhodnutiu o väzbe. Samotné pripustenie viacerých výkladov v otázke dodržania procesnej lehoty pri rozhodovaní o väzbe zo strany súdu je podľa môjho právneho názoru nesprávne, nakoľko k tejto právnej otázke môže byť iba jeden výklad, ktorého záver je posúdenie dodržania tejto lehoty väzby.
V druhom rade právny záver Ústavného súdu SR v samotnej svojej podstate, ktorý zakladá pre rozhodnutie o väzbe možnosť aj spätných účinkov tak, aby sa splnila lehota väzby podľa § 76 ods.3 Trestného poriadku, napriek tomu, že ide o rozhodnutie vydané po uplynutí tejto lehoty (niekoľko mesiacov po uplynutí tejto lehoty), čím sa zakladá výklad, že rozhodnutiu o väzbe sa pripisuje vykonateľnosť v čase, keď ešte vôbec takéto rozhodnutie ani len neexistuje, je podľa môjho názoru nesprávne. Vzhľadom na to, že ide o rozhodnutie a jeho účinky, ktoré zakladajú a zasahujú do základného práva na osobnú slobodu, tobôž musia byť účinky uvedeného rozhodnutie precizované. Obmedziť osobnú slobodu je možné len na základe rozhodnutia súdu, ktoré má svoje esenciálne náležitosti. Nikdy nemôže existovať stav, keď je osobné sloboda jednotlivca obmedzená bez rozhodnutia o väzbe, teda rozhodnutie o väzbe nie je vydané v časovo predpísaných zákonných lehotách. Ak rozhodnutie o väzbe nie je vydané v takejto zákonom predpokladanej lehote, teda v lehote predpokladanej na preskúmanie zákonnosti väzby, potom nie je možné ani dodatočne dôvodiť, že bolo vydané so spätným účinkom. Spätný účinok preskúmania zákonnosti väzby po niekoľkých mesiacoch od uplynutia lehoty, v ktorej mal byť takéto rozhodnutie vydané, nie je možné a porušuje základné práva na osobnú slobodu jednotlivca, tak ako tomu bolo a je aj v tomto prípade. Na základe uvedeného mám za to, že Ústavný súd SR predmetným uznesením ako aj Najvyšší súd SR predmetným rozhodnutím o väzbe porušili práva MP garantované Dohovorom v čl. 5 a čl.6, a preto je v súčasnosti v tejto veci podaná príslušná žalobu voči SR na ESĽP .
Podstatou je, že MP bol vo väzbe a obmedzený na osobnej slobode napriek tomu, že neexistovalo rozhodnutie súdu o väzbe, konkrétne nebolo vydané rozhodnutie o väzbe (o predĺžení väzby) (právoplatné a vykonateľné) v zákonnej lehote upravenej v § 76 ods.3 Trestného poriadku. Je bez právneho významu, či väzba MP kontinuálne pokračovala cez tzv. medzitýmne rozhodnutia, pretože následným zrušením rozhodnutia súdu o predĺžení lehoty väzby sa zrušili všetky účinky tohto právoplatného rozhodnutia o väzbe v zákonnej lehote a nové rozhodnutie už nebolo vydané v zákonnej lehote upravenej v predmetnom § 76 ods.3 Trestného poriadku a "akési" "navrátenie" lehoty tu nie je nijako možné a tobôž nie rozhodnutím po niekoľkých mesiacoch, ktorému bez opory v zákone (Trestnom poriadku) Ústavný súd SR sám bez zákonného zmocnenia priradí "akýsi spätný účinok", ktorý tak právny poriadok SR ako ani právna veda nepozná. Je nutné uviesť, že ani z rozhodnutí ESĽP nie je známy prípad, keď by súdny orgán o väzbe rozhodol spätne tak, že jednotlivec bol obmedzený na osobnej slobode a až po niekoľkých mesiacoch by takéto obmedzenie osobnej slobody bolo legalizované rozhodnutím súdneho orgánu so spätným účinkom. Na tomto základe je zrejmé, že tzv. medzitýmne rozhodnutia ako ich nazval Ústavný súd SR nemôžu nahrádzať alebo konvalidovať rozhodnutie o väzbe, ktoré malo byť vydané v zákonnej lehote. V rozhodnutí Ústavného súdu SR (v predmetnom uznesení ) ako aj v rozhodnutí o väzbe Najvyššieho súdu SR absentuje právne dostatočné odôvodnenie, ktoré by náležitým spôsobom dávalo primeranú súdnu odpoveď na MP uvedené argumenty najmä v ústavnej sťažnosti týkajúce sa výkladu ustanovenia § 76 ods.3 Trestného poriadku, teda vydania rozhodnutia o väzbe v zákonnej lehote. Odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR je nepreskúmateľné, čím podľa môjho názoru porušuje práva na riadne súdne rozhodnutie a teda právo na súdnu ochranu MP.
Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že s poukazom na konkrétny prípad posudzovanie splnenia zákonnej lehoty a jej plynutia v zmysle § 76 ods.3 Trestného poriadku sa v praxi stretávame s prípadmi, keď je rozhodnutie o väzbe zrušené Ústavným súdom SR v časovom rozhraní, keď pôvodné rozhodnutie o väzbe všeobecného súdu je už vydané mimo zákonnej lehoty (zrušené účinky).
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.