Zbytočné prieťahy v rozhodovacej činnosti súdov

 

ZBY­TOČNÉ PRIEŤAHY

V ROZ­HO­DO­VA­CEJ ČIN­NOS­TI VŠEOBECNÝCH SÚDOV

 

Autor:

 JUDr. Pe­ter Šam­ko star­ší

 

I.

Na Ústav­nom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky som, ako od­bor­ný po­rad­ca pred­sed­níč­ky ús­tav­né­ho sú­du SR, vy­pra­co­val pro­jekt „Efek­tív­nosť vý­ko­nu roz­hod­nu­tí Ústav­né­ho sú­du SR v ko­na­ní o sťaž­nos­tiach fy­zic­kých osôb a práv­nic­kých osôb (kon­krét­na kon­tro­la ús­tav­nos­ti) v kau­zál­nej sú­vis­los­ti s prin­cí­pom pre­zum­pcie za­vi­ne­né­ho ko­na­nia štá­tu (všeo­bec­ných sú­dov a or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní)“. Sle­do­va­cím ob­do­bím bo­li ro­ky 2009 – 2013 a ob­do­bie ro­kov 2014 – 2017.

 

Cie­ľom pro­jek­tu je naj­mä:

-          efek­tív­nej­šie reali­zo­vať vý­kon roz­hod­nu­tí ús­tav­né­ho sú­du,

-          koor­di­no­va­ným pos­tu­pom so za­in­te­re­so­va­ný­mi sub­jek­tmi za­bez­pe­čiť pre­cíz­nej­šiu ria­dia­cu a kon­trol­nú čin­nosť na všeo­bec­ných sú­doch v kon­krét­nych prí­pa­doch,

-          za­brá­niť opä­tov­né­mu vzni­ku zby­toč­ných prie­ťa­hov v súd­nych agen­dách a v ko­na­ní or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.

 

II.

Zov­šeo­bec­ne­nie práv­nych ná­zo­rov se­ná­tov ús­tav­né­ho sú­du čl. 48 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky /prá­vo na pre­ro­ko­va­nie ve­ci bez zby­toč­ných prie­ťa­hov/

 

1.       Pre­ro­ko­va­nie ve­ci bez zby­toč­ných prie­ťa­hov je zá­klad­né ľud­ské prá­vo a pro­ces­ný prin­cíp, kto­rý má ga­ran­to­vať prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces.

2.       Úče­lom, cie­ľom a pod­sta­tou pred­met­né­ho prá­va je od­strá­ne­nie práv­nej neis­to­ty.

3.       To­to prá­vo mô­že byť po­ru­še­né ne­čin­nos­ťou všeo­bec­né­ho sú­du ale­bo je­ho nes­práv­nou čin­nos­ťou.

4.       Štát ne­sie zod­po­ved­nosť nie­len na zlé or­ga­ni­zo­va­nie súd­ne­ho sys­té­mu, ale aj za zlú or­ga­ni­zá­ciu prá­ce sud­cu.

5.       Prá­vo na pre­ro­ko­va­nie ve­ci bez zby­toč­ných prie­ťa­hov je for­mu­lo­va­né ako bez­pod­mie­neč­né, resp. bez­vý­ni­moč­né.

6.       Rých­losť ko­na­nia sa v kaž­dom prí­pa­de po­su­dzu­je in­di­vi­duál­ne pod­ľa troch zá­klad­ných kri­té­rií: zlo­ži­tosť pre­ro­ko­va­nia ve­ci z hľa­dis­ka práv­ne­ho a skut­ko­vé­ho, sú­čin­nosť navr­ho­va­te­ľa a pos­tup sú­du. Za sú­časť pr­vé­ho kri­té­ria sa po­va­žu­je aj po­va­ha pre­jed­ná­va­nej ve­ci.

7.       Otáz­ky množ­stva ve­cí, per­so­nál­ne a or­ga­ni­zač­né prob­lé­my nie sú pod­stat­né pre po­sú­de­nie to­ho, či doš­lo k neo­dô­vod­ne­ným prie­ťa­hom v ko­na­ní a ich zod­po­ve­da­nie a ob­jas­ne­nie mô­že po­môcť iba pri hľa­da­ní prí­čin prie­ťa­hov v rám­ci sú­du.

8.       Pri­me­ra­nosť dĺžky súd­ne­ho ko­na­nia ne­mož­no vy­jad­riť nu­me­ric­ky. Pot­reb­né je skú­mať a pre­ve­ro­vať v kaž­dom prí­pa­de jed­not­li­vos­ti v as­pek­te kon­krét­nych okol­nos­tí pre­ro­ko­vá­va­nej ve­ci.

9.       Dĺžka súd­ne­ho ko­na­nia by ma­la v „ro­zum­nej“ mie­re zod­po­ve­dať in­ten­zi­te fak­to­rov, kto­ré mô­žu ko­na­nie predl­žo­vať.

10.   Skut­ko­vou a práv­nou zlo­ži­tos­ťou ve­ci ne­mož­no od­ôvod­niť mno­ho­me­sač­nú ne­čin­nosť sú­du, ak po nej nas­le­du­jú jed­no­du­ché úko­ny ne­vy­ža­du­jú­ce zvláš­tnu príp­ra­vu.

11.   K ne­čin­nos­ti ok­res­né­ho sú­du tre­ba pri­po­čí­tať aj ob­do­bia, v kto­rých ok­res­ný súd po­ne­chal vec u znal­cov bez účin­né­ho úko­nu na urý­chle­nie zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia.

12.   Ak všeo­bec­ný súd za­prí­či­ní svo­jím nes­práv­nym ko­na­ním, že pro­ces­né prá­vo (prá­vo na­hliad­nuť do spi­su), sa sta­ne pre účas­tní­ka ko­na­nia ne­dos­tup­né, a v dôs­led­ku to­ho účas­tník ko­na­nia po­žia­da o od­ro­če­nie po­jed­ná­va­nia, ide v ko­neč­nom dôs­led­ku o zby­toč­ný prie­ťah v ko­na­ní, za kto­rý mu­sí zná­šať zod­po­ved­nosť súd.

13.   Po­čet účas­tní­kov ko­na­nia nie je dô­ka­zom zlo­ži­tos­ti ve­ci. Prob­lé­my v za­bez­pe­čo­va­ní účas­tní­kov ko­na­nia na po­jed­ná­va­nie tiež ne­mož­no kva­li­fi­ko­vať ako dô­vod na hod­no­te­nie ve­ci ako zlo­ži­tej.

14.   Za zlo­ži­tú ne­mož­no vec ozna­čiť ani vte­dy, keď všeo­bec­ný súd sa má vy­po­ria­dať s prí­čin­nou sú­vis­los­ťou me­dzi ra­dom práv­nych no­riem, resp. via­ce­ré práv­ne nor­my sa ne­na­chá­dza­jú v jed­nom práv­nom pred­pi­se.

15.   Ná­miet­ka poč­tu ne­vy­ba­ve­ných ve­cí, bez pred­lo­že­nia dô­ka­zov, ne­má po­va­hu okol­nos­ti vy­lu­ču­jú­cej zod­po­ved­nosť za po­ru­še­nie prá­va ob­ča­na na súd­ne ko­na­nie bez zby­toč­ných prie­ťa­hov.

 

III.

V ju­di­ka­tú­re ESPĽP sa roz­li­šu­jú tie­to rých­los­ti ko­na­nia:

a)      „pri­me­ra­ná“ – všeo­bec­ne o kaž­dej ve­ci,

b)      „oso­bit­ná“ – pra­cov­nop­ráv­ne spo­ry, spo­ry tý­ka­jú­ce sa čin­nos­ti, kto­rá je zdro­jom ob­ži­vy sťa­žo­va­te­ľa, ďa­lej spo­ry tý­ka­jú­ce sa dô­chod­kov, spo­ry o náh­ra­du ško­dy zá­uj­mu na zdra­ví, spo­ry tý­ka­jú­ce sa osob­né­ho sta­tu­su,

c)       „vý­ni­moč­ná“ – ve­ci de­tí od­ňa­tých z vý­cho­vy ro­di­čov, styk ro­di­čov s deť­mi a poz­ba­ve­nie ro­di­čov­ských práv, náh­ra­da ško­dy he­mo­fi­li­kom in­fi­ko­va­ným ví­ru­som AIDS po tran­sfú­zii kr­vi,

d)      „oso­bit­ne rých­la“ – ob­vi­ne­ný vo väz­be, mla­dis­tvý.

 

IV.

Zhr­nu­tie:

1.       Z hod­no­te­nia pos­tu­pu kon­krét­ne­ho ok­res­né­ho sú­du vo vzťa­hu k prá­vu ga­ran­to­va­né­ho čl. 48 ods. 2 ús­ta­vy, ús­tav­ný súd kon­šta­to­val, že pres­kú­ma­va­né ko­na­nia ne­bo­li práv­ne zlo­ži­té, keď­že exis­tu­je dos­ta­toč­né množ­stvo sta­bi­li­zo­va­nej ju­di­ka­tú­ry, kto­rá ob­sa­hu­je jed­noz­nač­nú me­to­di­ku pos­tu­pu a pre­ro­ko­va­nia jed­not­li­vých spo­rov.

2.       Aj keď v niek­to­rých prí­pa­doch ús­tav­ný súd pri­pus­til ur­či­tú mie­ru fak­tic­kej zlo­ži­tos­ti na­mie­ta­né­ho ko­na­nia, tá­to sku­toč­nosť ne­mô­že zba­viť ok­res­né sú­dy zod­po­ved­nos­ti za extrém­ne dl­hé ko­na­nia.

3.       Prík­lad­mo uvá­dza­né zby­toč­né prie­ťa­hy ok­res­né­ho sú­du (z poh­ľa­du sud­cu):

-          nes­práv­na or­ga­ni­zá­cia prá­ce,

-          ne­do­ko­na­lé poz­na­nie ob­sa­hu sa­mot­nej pod­sta­ty ve­ci,

-          od­bor­ná nep­rip­ra­ve­nosť na po­jed­ná­va­nie,

-          neod­bor­né ve­de­nie jed­not­li­vých po­jed­ná­va­ní,

-          na­ria­ďo­va­nie do­ka­zo­va­nia bez ná­le­ži­té­ho zis­te­nia pro­ces­ne vý­znam­ných sku­toč­nos­tí pre to­to do­ka­zo­va­nie.

4.       Zá­važ­ným ne­ga­tív­nym ja­vom je zis­te­nie, že ok­res­ný súd pok­ra­čo­val v zby­toč­ných prie­ťa­hoch aj po ná­le­ze ús­tav­né­ho sú­du.

5.       Sub­jek­tív­ne ne­dos­tat­ky ok­res­ných sú­dov v pres­kú­ma­va­ných prí­pa­doch ús­tav­ným sú­dom mož­no roz­de­liť na:

a)      Nes­pô­so­bi­losť (neod­bor­nosť) kon­krét­ne­ho sud­cu rie­šiť jed­not­li­vé abstrak­tné úlo­hy. Li­mi­ty tých­to sud­cov sa pre­ja­vu­jú v pro­jek­tív­nej čin­nos­ti (mo­de­lo­va­nie súd­ne­ho po­jed­ná­va­nia, prog­nó­za pod­mie­nok) a v poz­ná­va­cej čin­nos­ti (okol­nos­ti, kto­ré sú pred­me­tom do­ka­zo­va­nia (skut­ko­vý stav) a roz­hod­nu­tie vo ve­ci.

b)      Ne­dos­ta­toč­ná (for­mál­na) doh­ľa­do­vá čin­nosť pred­se­dov sú­dov nad ply­nu­los­ťou súd­ne­ho ko­na­nia. Krát­ko­do­bá i dl­ho­do­bá ne­čin­nosť ale­bo nes­práv­ny čin­nosť kon­krét­ne­ho ok­res­né­ho sú­du, vy­ús­ťu­jú­ca do extrém­nej dĺžky zby­toč­ných prie­ťa­hov, pou­ka­zu­je na ab­sen­ciu pra­vi­del­né­ho doh­ľa­du nad roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou sud­cov z hľa­dis­ka ply­nu­los­ti súd­ne­ho ko­na­nia a vy­ko­ná­va­nia pre­vie­rok reš­tan­čných ve­cí.

c)       Extrém­na dĺžka zby­toč­ných prie­ťa­hov zo stra­ny ok­res­ných sú­dov evo­ku­je aj ne­kon­cep­čnosť rie­še­nia toh­to prob­lé­mu zo stra­ny mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti. Mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti vy­ko­ná­va ria­de­nie a sprá­vu sú­dov ako ús­tred­ný or­gán štát­nej sprá­vy pre sú­dy. Hod­no­tí sú­dy z poh­ľa­du ply­nu­los­ti súd­ne­ho ko­na­nia na zá­kla­de vý­ka­zov a jus­tič­nej šta­tis­ti­ky a sle­du­je pl­ne­nie po­vin­nos­tí ria­dia­cich po­vin­nos­tí ok­res­ných a kraj­ských sú­dov (špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du).

 

 

Diskusia