Právo obvineného na nestranný súd, rovnosť procesných strán a výklad ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Autor člán­ku:

JUDr. Vla­di­mír Var­ga

sud­ca, Ok­res­ný súd Hu­men­né

Prá­vo ob­vi­ne­né­ho na nes­tran­ný súd, rov­nosť pro­ces­ných strán a vý­klad us­ta­no­ve­nia § 321 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku – zru­še­nie na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku od­vo­la­cím sú­dom pre neúpl­nosť je­ho skut­ko­vých zis­te­ní.

 „ V prí­pa­de zru­še­nia na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku od­vo­la­cím sú­dom pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 321 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku, pre neúpl­nosť je­ho skut­ko­vých zis­te­ní, ak vrá­ti od­vo­la­cí súd vec sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol, nes­mie na­ria­diť sú­du pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­ná­vať dô­ka­zy, kto­ré do­te­raz pro­ces­né stra­ny ne­navrh­li a kto­ré by bo­li spô­so­bi­lé tvo­riť pod­klad pre uz­na­nie vi­ny ob­vi­ne­né­ho – po­kiaľ tak uro­bí, vy­tvo­rí vlas­tne „ma­nuál“ pre pro­ku­rá­to­ra, ako má v ko­na­ní pred sú­dom uniesť dô­kaz­né bre­me­no.“

 Za­cho­vá­va­júc zá­klad­nú zá­sa­du tres­tné­ho ko­na­nia vy­jad­re­nú v § 2 ods. 14 Tres­tné­ho po­riad­ku (ďa­lej len „TP“), pod­ľa kto­rej stra­ny sú si v ko­na­ní pred sú­dom rov­né, reš­pek­tu­júc ús­tav­né prá­vo ob­vi­ne­né­ho na nes­tran­ný súd (čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ús­ta­vy SR), reš­pek­tu­júc prá­vo ob­vi­ne­né­ho na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie uve­de­né v čl. 6 ods. 1  Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ozná­me­nie fe­de­rál­ne­ho mi­nis­ter­stvo za­hra­nič­ných ve­cí Čes­kej a Slo­ven­skej Fe­de­ra­tív­nej Re­pub­li­ky uve­rej­ne­né pod č. 209/1992 Zb.), súd ne­mô­že z vlas­tnej ini­cia­tí­vy (te­da bez návr­hu pro­ku­rá­to­ra) vy­ko­ná­vať dô­ka­zy us­ved­ču­jú­ce ob­vi­ne­né­ho zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, nap­rík­lad od­stra­ňo­va­ním roz­po­rov vo vý­po­ve­diach ob­vi­ne­né­ho, či pre­čí­ta­ním lis­tin­ných dô­ka­zov us­ved­ču­jú­cich ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko by tým na­ru­šil vy­ššie spo­mí­na­nú zá­sa­du rov­nos­ti strán a ús­tav­né prá­vo ob­vi­ne­né­ho na nes­tran­ný súd.

 Tým­to prin­cí­pom (rov­nosť zbra­ní a prá­vo na nes­tran­ný súd) je via­za­ný vnút­roš­tát­ny súd aj pri vý­kla­de ďal­ších us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku,kto­rých ob­sa­hom je ob­jas­ne­nie ve­ci ale­bo úpl­nosť a správ­nosť skut­ko­vých zis­te­ní – te­da aj od­vo­la­cí súd pri ap­li­ká­cii us­ta­no­ve­nia § 321 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku.

 Aj us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 11 ve­ta pr­vá TP up­ra­vu­jú­ce op­ráv­ne­nie sú­du vy­ko­nať aj dô­ka­zy, kto­ré stra­ny ne­navrh­li, je pot­reb­né vy­kla­dať vo vzťa­hu k ďal­ším zá­klad­ným zá­sa­dám tres­tné­ho ko­na­nia -  kaž­dý má prá­vo, aby je­ho tres­tná vec bo­la spra­vod­li­vo a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom v je­ho prí­tom­nos­ti tak, aby sa mo­hol vy­jad­riť ku všet­kým vy­ko­ná­va­ným dô­ka­zom, ak ten­to zá­kon neus­ta­no­vu­je inak (§ 2 ods. 7 TP), stra­ny sú si v ko­na­ní pred sú­dom rov­né (§ 2 ods. 14 TP), tres­tné stí­ha­nie pred sú­dom je mož­né len na zá­kla­de návr­hu ale­bo ob­ža­lo­by po­da­nej pro­ku­rá­to­rom, kto­rý v ko­na­ní pred sú­dom ob­ža­lo­bu ale­bo návrh za­stu­pu­je (§ 2 ods. 15 TP), pri roz­ho­do­va­ní na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ale­bo na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí smie súd pri­hliad­nuť len na tie dô­ka­zy, kto­ré bo­li v tom­to ko­na­ní vy­ko­na­né, ak zá­kon neus­ta­no­vu­je inak (§ 2 ods. 19 TP).

 I keď si na­vo­nok prá­vo sú­du vy­ko­nať aj dô­ka­zy, kto­ré stra­ny ne­navrh­li, s prin­cí­pom rov­nos­ti strán a z ne­ho ply­nú­cej kon­tra­dik­tór­nos­ti ko­na­nia pred nes­tran­ným sú­dom vzá­jom­ne kon­ku­ru­jú, ľud­ské prá­vo na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie ga­ran­to­va­né čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru a čl. 46 ods. 1 Ústa­vy SR pre­miet­nu­té do us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 7 TP, pod­ľa kto­ré­ho kaž­dý má prá­vo, aby je­ho tres­tná vec bo­la spra­vod­li­vo a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom, je vy­šším prin­cí­pom a pre­to op­ráv­ne­nie sú­du vy­ko­nať aj dô­ka­zy, kto­ré stra­ny ne­navrh­li mož­no reali­zo­vať iba v roz­sa­hu, v kto­rom neoh­ro­zu­je rá­mec vy­ššie uve­de­ných hod­nôt.

 Vy­chá­dza­júc z vy­ššie uve­de­né­ho zá­ve­ru, súd mô­že aj bez návr­hu strán vy­ko­nať nap­rík­lad dô­kaz o zá­kon­nos­ti zís­ka­nia pred­lo­že­ných dô­ka­zov, dô­kaz kto­rým pre­dí­de mož­nej zá­me­ne osôb napr. s rov­na­ký­mi priez­vis­ka­mi, prí­pad­ne ne­chá zna­lec­ky vy­šet­riť du­šev­ný stav sved­ka a po­dob­ne. Súd aj bez návr­hu strán je op­ráv­ne­ný vy­ko­nať do­ka­zo­va­nie sú­vi­sia­ce s po­sú­de­ním oso­by pá­cha­te­ľa pre prí­pad­ný vý­rok o tres­te.

 Súd ne­mô­že pri do­ka­zo­va­ní vi­ny nah­rá­dzať štát - pro­ku­rá­tor v tres­tnom ko­na­ní za­stu­pu­je štát (§ 2 ods. 5 TP).

 Iba or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní (te­da nie aj sú­du) je ulo­že­ná po­vin­nosť zis­tiť skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti (§ 2 ods. 10 TP).

 Vy­ššie uve­de­nú po­vin­nosť už viac, ako de­sať ro­kov ne­má súd, kto­rý bol zá­ko­nom č. 301/2005 Z.z. Trest­ný po­ria­dok s účin­nos­ťou od 1. ja­nuá­ra 2006 vy­ňa­tý zo sús­ta­vy or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a zá­ko­no­dar­ca mu vy­me­dzil prá­vo­mo­ci a po­vin­nos­ti zod­po­ve­da­jú­ce vý­ko­nu súd­nej mo­ci v štá­te.

 Aké­koľ­vek us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré­ho ob­sa­hom je po­vin­nosť  za­bez­pe­čiť ob­jas­ne­nie ve­ci ale­bo úpl­nosť a správ­nosť skut­ko­vých zis­te­ní, sa mu­sí vy­kla­dať v sú­la­de so zá­klad­ný­mi zá­sa­da­mi tres­tné­ho ko­na­nia, kto­ré sú zá­väz­ným inter­pre­tač­ným pra­vid­lom. Všet­ky ďal­šie us­ta­no­ve­nia zá­ko­na sa mu­sia vy­kla­dať kon­for­mne so zá­klad­ný­mi zá­sa­da­mi tres­tné­ho ko­na­nia, ale naj­mä a to pre­dov­šet­kým mu­sí ísť o ús­tav­ne kon­form­ný vý­klad.

 Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky vo via­ce­rých svo­jich roz­hod­nu­tiach (I. ÚS 361/2010-34, I. ÚS 255/2010) uvie­dol, že zá­klad­né­mu prá­vu (na súd­nu ochra­nu) pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy aj prá­vu pod­ľa člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, zod­po­ve­dá up­lat­ňo­va­nie zá­sa­dy pred­nos­ti ús­tav­ne kon­for­mné­ho vý­kla­du. Z tej­to zá­sa­dy vy­plý­va tiež po­žia­dav­ka, aby v prí­pa­doch, ak pri up­lat­ne­ní štan­dar­dných me­tód vý­kla­du pri­chá­dza­jú do úva­hy rôz­ne vý­kla­dy sú­vi­sia­cich práv­nych no­riem, bol up­red­nos­tne­ný ten, kto­rý za­bez­pe­čí pl­no­hod­not­nú, resp. pl­no­hod­not­nej­šiu reali­zá­ciu ús­ta­vou ga­ran­to­va­ných práv fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb. Všet­ky or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci sú po­vin­né v po­chyb­nos­tiach vy­kla­dať práv­ne nor­my v pros­pech reali­zá­cie ús­ta­vou (a tiež me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi) ga­ran­to­va­ných zá­klad­ných práv a slo­bôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07).

 Ak má pro­ku­rá­tor niesť zod­po­ved­nosť za do­ká­za­nie vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho v ko­na­ní pred sú­dom a ak má súd v tom­to ko­na­ní vy­stu­po­vať ako nes­tran­ný or­gán, ne­mož­no po­ža­do­vať, aby súd bez návr­hu pro­ku­rá­to­ra sám ini­cia­tív­ne pou­ká­zal na roz­por vo vý­po­ve­di ob­ža­lo­va­né­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní  (kde vi­nu po­pie­ra) s je­ho skor­šou vý­po­ve­ďou v príp­rav­nom ko­na­ní, (kde vi­nu uz­ná­va) – ta­kým­to pos­tu­pom by súd nah­rá­dzal úlo­hu ža­lob­cu. Úlo­hou pro­ku­rá­to­ra pred­sa nie je len pred­nes ob­ža­lo­by a zá­ve­reč­nej re­či, ale aj ak­ti­vi­ta stra­ny, kto­rá v ko­na­ní pred sú­dom ob­ža­lo­bu za­stu­pu­je ( § 2 ods. 15 TP).

 Iný­mi slo­va­mi po­ve­da­né – aj keď z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su pred­lo­že­né­ho s ob­ža­lo­bou vy­plý­va, že v príp­rav­nom ko­na­ní bol pro­du­ko­va­ný dô­kaz us­ved­ču­jú­ci ob­vi­ne­né­ho, po­kiaľ ho však pro­ku­rá­tor ne­navr­hne vy­ko­nať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, súd nie­len­že nie je po­vin­ný ho vy­ko­nať, ale nie je na to ani op­ráv­ne­ný, na­koľ­ko by nep­rí­pus­tným spô­so­bom za­sia­hol do prá­va ob­vi­ne­né­ho na spra­vod­li­vý pro­ces a nes­tran­ný súd.

 Vy­ššie uve­de­né­mu vý­kla­du zod­po­ve­dá uve­de­ná ju­di­ka­tú­ra:

 V od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. 2 Tost 35/2015, zo dňa 14. de­cem­bra 2015, naj­vyš­ší súd uvie­dol:

„S pou­ka­zom aj na roz­hod­nu­tím ŠTS ref­lek­to­va­nú ak­tuál­nu ju­di­ka­tú­ru naj­vyš­šie­ho sú­du (R 118/2014) neos­tá­va iné, len opä­tov­ne zdô­raz­niť dô­kaz­né bre­me­no pro­ku­rá­to­ra v súd­nom ko­na­ní a v tom­to sme­re je­ho auto­nó­miu, po­kiaľ ide o ob­sa­ho­vú kva­li­tu ním navr­ho­va­ných dô­ka­zov.

Na dru­hej stra­ne, ne­bu­de úlo­hou sú­du na hlav­nom po­jed­ná­va­ní na­po­má­hať do­ka­zo­va­niu, tvo­ria­ce­mu pod­klad pre uz­na­nie vi­ny. To pla­tí aj pre even­tuál­ne ne­dos­tat­ky zna­lec­kých po­sud­kov, a to vo vzťa­hu k po­chyb­nos­tiam o kto­rom­koľ­vek kva­li­fi­kač­nom mo­men­te, vrá­ta­ne okol­nos­tí, pod­mie­ňu­jú­cich pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by (roz­sa­hu či­nu a iné).

Súd je op­ráv­ne­ný do do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní v roz­sa­hu zá­kon­nej úp­ra­vy

ak­tív­ne vstú­piť, napr. (ty­pic­ky) pri vý­slu­chu znal­ca (do­kon­ca aj vy­ko­nať stra­na­mi ne­navr­hnu­tý dô­kaz) - je­ho úlo­ha je však ne­ga­tív­ne vy­me­dze­ná vy­ššie (ne­nah­rá­dza pro­ku­rá­to­ra).“

 I keď pred­me­tom vy­ššie ci­to­va­né­ho roz­hod­nu­tia bo­lo po­sú­de­nie pos­tu­pu sú­du pr­vé­ho stup­ňa, kto­rý svo­jim roz­hod­nu­tím pod­ľa § 244 ods. 1 písm. h)  TP, ob­ža­lo­bu pro­ku­rá­to­ra od­mie­tol a vec vrá­til pro­ku­rá­to­ro­vi, ne­mož­no pre­hliad­nuť ak­cen­to­va­nie prin­cí­pu rov­nos­ti zbra­ní a kon­tra­dik­tór­nos­ti ko­na­nia. V roz­hod­nu­tí sa viac­krát zvý­raz­ňu­je dô­kaz­né bre­me­no pro­ku­rá­to­ra v súd­nom ko­na­ní a v tom­to sme­re je­ho auto­nó­mia, po­kiaľ ide o ob­sa­ho­vú kva­li­tu ním navr­ho­va­ných dô­ka­zov.

 Naj­vyš­ší súd SR, však v spo­mí­na­nom roz­hod­nu­tí vy­slo­vil aj jed­noz­nač­ný a zá­sad­ný práv­ny ná­zor o úlo­he sú­du pri do­ka­zo­va­ní vi­ny na hlav­nom po­jed­ná­va­ní - nie je úlo­hou sú­du na hlav­nom po­jed­ná­va­ní na­po­má­hať do­ka­zo­va­niu, tvo­ria­ce­mu pod­klad pre uz­na­nie vi­ny.

 Súd nie je po­moc­ní­kom pro­ku­rá­to­ra a pre­to ani nie je je­ho úlo­hou, aby pro­ku­rá­to­ra upo­zor­ňo­val na mož­né sla­bi­ny ob­ža­lo­by, či na ne­dos­ta­toč­nosť niek­to­rých dô­ka­zov a tým pro­ku­rá­to­ro­vi po­má­hal v do­ka­zo­va­ní vi­ny ob­vi­ne­né­ho v ko­na­ní pred sú­dom. Spra­vod­li­vým roz­hod­nu­tím sú­du v zmys­le § 2 ods. 10 TP, je aj roz­hod­nu­tie os­lo­bo­dzu­jú­ce po­kiaľ pro­ku­rá­tor neudr­ží dô­kaz­né bre­me­no v ko­na­ní pred sú­dom. (z uz­ne­se­nia Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 4To/64/2015, zo dňa 23. jú­na 2015)

 Spra­vod­li­vé me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie sú­du, kto­ré má kom­plexné (oboj­smer­né) do­ka­zo­va­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v zmys­le § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku umož­niť, je v prí­pa­de dô­kaz­nej nú­dze roz­hod­nu­tie pod­ľa zá­sa­dy dô­kaz­né­ho bre­me­na, te­da pri po­chyb­nos­tiach v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho, čo zna­me­ná v nep­ros­pech ob­ža­lo­by. Spra­vod­li­vé je, aby kaž­dý, kto spá­chal trest­ný čin, bol za je­ho spá­chanie od­sú­de­ný a pri­me­ra­ne pot­res­ta­ný, ale len vte­dy, resp. v tom roz­sa­hu, v kto­rom mu je vi­na do­ká­za­ná v ko­na­ní pred sú­dom(tzv. „ob­jek­tív­nu“ prav­du to­tiž v mno­hých prí­pa­doch ne­mož­no, prá­ve z ob­jek­tív­nych dô­vo­dov, zis­tiť). V tom­to ko­na­ní roz­ho­du­je súd ako nes­tran­ný or­gán a zod­po­ved­nosť za do­ká­za­nie skut­ku, kto­rý sa ob­ža­lo­va­né­mu kla­die za vi­nu, ne­sie pro­ku­rá­tor (ako ža­lu­jú­ca stra­na).(z uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 2. ap­rí­la 2014, sp. zn. 2 Tost 4/2014)

 Vý­voj ju­di­ka­tú­ry po­sil­ňu­jú­cej rov­nosť strán, reš­pek­tu­jú­cej prá­vo ob­vi­ne­né­ho na fair pro­ces, prá­vo ob­vi­ne­né­ho na nes­tran­ný súd je nez­vrat­ný a je v sú­la­de s ľud­ským prá­vom na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie ga­ran­to­va­ným v čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru, kde pod­ľa pr­vej ve­ty, kaž­dý má prá­vo na to, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo, ve­rej­ne a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom zria­de­ným zá­ko­nom, kto­rý roz­hod­ne o je­ho ob­čian­skych prá­vach ale­bo zá­väz­koch ale­bo o op­ráv­ne­nos­ti aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu.

 Pou­ka­zu­júc na vy­ššie uve­de­né, v prí­pa­de zru­še­nia na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku od­vo­la­cím sú­dom pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 321 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku, pre neúpl­nosť je­ho skut­ko­vých zis­te­ní, ak vrá­ti od­vo­la­cí súd vec sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol, nes­mie na­ria­diť sú­du pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­ná­vať dô­ka­zy, kto­ré do­te­raz pro­ces­né stra­ny ne­navrh­li a kto­ré by bo­li spô­so­bi­lé tvo­riť pod­klad pre uz­na­nie vi­ny ob­vi­ne­né­ho – po­kiaľ tak uro­bí, vy­tvo­rí vlas­tne „ma­nuál“ pre pro­ku­rá­to­ra, ako má v ko­na­ní pred sú­dom uniesť dô­kaz­né bre­me­no.

 Ústav­né­mu prá­vu ob­vi­ne­né­ho na nes­tran­ný súd zod­po­ve­dá ta­ký pos­tup od­vo­la­cie­ho sú­du, kto­rým v prí­pa­de zru­še­nia na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 321 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku, skon­šta­tu­je neúpl­nosť skut­ko­vých zis­te­ní ta­kým spô­so­bom, kto­rým neoh­ro­zí rov­nosť strán a naj­mä neu­po­zor­ní pro­ku­rá­to­ra na ta­ké skut­ko­vé okol­nos­ti, kto­rých zis­te­nie by moh­lo tvo­riť pod­klad pre uz­na­nie vi­ny ob­vi­ne­né­ho.

 Pos­tup od­vo­la­cie­ho sú­du pod­ľa vy­ššie vy­slo­ve­ných zá­ve­rov, by ne­po­chyb­ne mal za nás­le­dok pod­stat­né zní­že­nie poč­tu prí­pa­dov, v kto­rých z toh­to dô­vo­du od­vo­la­cí súd vrá­til vec sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol.

 JUDr. Vla­di­mír Var­ga, sud­ca, Ok­res­ný súd Hu­men­né

Diskusia