Ešte niekoľko poznámok k otázke, či majú byť súčasťou spisu procesne nepoužiteľné dôkazy

 

JUDr. On­drej Re­pa, PhD.

pro­ku­rá­tor, Kraj­ská pro­ku­ra­tú­ra Bra­tis­la­va

 

Eš­te nie­koľ­ko poz­ná­mok k otáz­ke, či ma­jú byť sú­čas­ťou vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­né dô­ka­zy

 

V rám­ci toh­to prís­pev­ku si do­vo­ľu­jem rea­go­vať na pre­zen­to­va­né práv­ne ná­zo­ry na por­tá­li www.prav­ne­lis­ty.sk - roz­hod­nu­tie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III pod sp. zn. 1T 41/2016, kto­ré­ho auto­rom je sud­ca me­no­va­né­ho sú­du JUDr. Da­vid Lin­dtner, ako aj na prís­pe­vok JUDr. Pet­ra Šam­ka, s náz­vom „Má byť v spi­se pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ný dô­kaz,“ a v ne­pos­led­nom ra­de aj na prís­pe­vok vy­šet­ro­va­te­ľa PZ mjr. Fran­tiš­ka Voj­tu­ša s náz­vom „Nep­rí­pus­tná ma­ni­pu­lá­cia s vy­šet­ro­va­cím spi­som.“

 V rám­ci vy­ššie ozna­če­ných prís­pev­kov bo­la rie­še­ná prob­le­ma­ti­ka, kto­rá sa zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né tý­ka pro­ces­nej pou­ži­teľ­nos­ti vý­po­ve­dí sved­ka a po­doz­ri­vej oso­by, z kto­rých sa v nes­kor­šom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia sta­nú ob­vi­ne­né oso­by, naj­mä v tej sú­vis­los­ti, či ma­jú/ne­ma­jú byť tie­to vý­po­ve­de sú­čas­ťou vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, kto­rý sa pred­kla­dá sú­du.  

 Am­bí­ciou toh­to prís­pev­ku je pou­ká­zať na ďal­šie as­pek­ty nas­to­le­nej prob­le­ma­ti­ky, ten­tok­rát z poh­ľa­du pro­ku­rá­to­ra, keď­že mám za­to, že ide o té­mu mi­mo­riad­ne ak­tuál­nu, hod­nú bliž­šej po­zor­nos­ti a ana­lý­zy, pri­čom na rie­še­nie kto­rej exis­tu­jú v praxi rôz­ne, nie­ke­dy až di­amet­rál­ne od­liš­né, práv­ne ná­zo­ry. 

 V pr­vom ra­de si do­vo­lím uviesť, že pod­ľa  môj­ho ná­zo­ru ne­mož­no otáz­ku, či by sa mal pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ný dô­kaz vô­bec na­chá­dzať vo vy­šet­ro­va­com spi­se, zu­žo­vať len na prob­le­ma­ti­ku vý­po­ve­dí sved­ka a po­doz­ri­vej oso­by, z kto­rých sa v nes­kor­šom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia sta­nú ob­vi­ne­né oso­by. To­tiž v prí­pa­de pri­ja­tia zá­ve­ru (pozn. tým nech­cem po­ve­dať, že ho niek­to­rí z vy­ššie uve­de­ných auto­rov vý­slov­ne uvie­dol), že vo vy­šet­ro­va­com spi­se by sa mal na­chá­dzať len pro­ces­ne pou­ži­teľ­ný dô­kaz, to by po­tom mu­sel or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní vy­ňať z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su aj všet­ky iné pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­né dô­ka­zy, nie­len pred­met­né vý­po­ve­de sved­kov a po­doz­ri­vých, z kto­rých sa v nes­kor­šom štá­diu ko­na­nia sta­li ob­vi­ne­né oso­by.

 Nap­rík­lad by moh­lo ísť aj o vý­po­ve­de sved­kov, kto­ré ne­bo­li po­čas vy­šet­ro­va­nia vy­ko­na­né kon­tra­dik­tór­ne, keď­že v tej­to otáz­ke na­ďa­lej sú­dy ne­pos­tu­pu­jú jed­not­ne, a to aj vo svet­le stá­le sa roz­ví­ja­jú­cej, av­šak tre­ba po­ve­dať, že sú­čas­ne aj nie úpl­ne kon­štan­tnej ju­di­ka­tú­ry. Na­ďa­lej to­tiž via­ce­ré sú­dy pau­šál­ne od­mie­ta­jú pri­hlia­dať, resp. vy­ko­nať (pre­čí­tať pos­tu­pom pod­ľa § 263 ale­bo pod­ľa 264 Tres­tné­ho po­riad­ku) sve­dec­ké vý­po­ve­de zreali­zo­va­né po­čas vy­šet­ro­va­nia, po­kiaľ tie­to ne­bo­li vy­ko­na­né kon­tra­dik­tór­ne (t.j. po vzne­se­ní po ob­vi­ne­nia so za­cho­va­ním mož­nos­ti ob­ha­jo­by byť pri vý­slu­chu sved­ka prí­tom­ný a klásť mu otáz­ky), a to prá­ve s od­ôvod­ne­ním, že ide o pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­né dô­ka­zy. Tu ide sí­ce o špe­ci­fic­kú prob­le­ma­ti­ku, kto­rej bliž­ší roz­bor pre­sa­hu­je cieľ toh­to prís­pev­ku, av­šak zjed­no­du­še­ne mož­no pou­ká­zať na tú sku­toč­nosť, že po­kiaľ by dô­le­ži­tý (pod­stat­ný) sve­dok ob­ža­lo­by ne­bol vy­po­ču­tý po­čas príp­rav­né­ho ko­na­nia kon­tra­dik­tór­ne, tak je­ho vý­po­veď spred vzne­se­nia ob­vi­ne­nia, kto­rá bo­la inak vy­ko­na­ná v sú­la­de so zá­ko­nom, by bo­la v prí­pad­nom súd­nom ko­na­ní v zá­sa­de pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ná (pozn. po­kiaľ by stra­ny ne­súh­la­si­li s jej čí­ta­ním, s čím sa v praxi mož­no stret­núť len sku­toč­ne oje­di­ne­le). Na stra­ne dru­hej, po­žia­dav­ka ob­ha­jo­by na vy­ňa­tie všet­kých ne­kon­tra­dik­tór­ne vy­ko­na­ných vý­slu­chov sved­kov z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su sa dnes stá­va po­mer­ne čas­tým pred­me­tom jej ná­mie­tok a žia­dos­tí. Som však to­ho práv­ne­ho ná­zo­ru, že ta­ké­to vý­po­ve­de sved­kov ma­jú byť jed­noz­nač­ne sú­čas­ťou vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, a v zho­de s ná­zo­rom JUDr. Šam­ka mám za­to, že o ich ďal­šej (ne)pou­ži­teľ­nos­ti by mal roz­hod­núť až súd v súd­nom ko­na­ní. Nie je pri­tom vy­lú­če­ný ani ta­ký sce­nár, že by súd pr­vé­ho stup­ňa od­mie­tol pri­pus­tiť vy­ko­na­nie ta­kej­to sve­dec­kej vý­po­ve­de, no súd od­vo­la­cí by bol opač­né­ho ná­zo­ru. Tak­tiež otáz­ny by bol pos­tup v prí­pa­de zis­te­ných poz­nat­kov, ale­bo vec­ných dô­ka­zov, kto­ré bo­li zís­ka­né na zá­kla­de ab­so­lút­ne ar­bit­rár­ne­ho súd­ne­ho prí­ka­zu na ITP ale­bo do­mo­vú pre­hliad­ku (k to­mu poz­ri: ná­le­zy Ústav­né­ho sú­du SR pod sp. zn. I. ÚS 274/05, sp. zn. I. ÚS 117/07, III. ÚS 80/08, ale­bo Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR pod sp. sp. zn. 1 To 8/2012). Bo­lo by aj v ta­kej­to si­tuá­cii dô­vod­né vy­ňať z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su pred­kla­da­né­ho sú­du pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­né dô­ka­zy, keď­že tie­to v pod­sta­te pred­sta­vu­jú plod z ot­rá­ve­né­ho stro­mu (fruit of the poi­so­nous tree doc­tri­ne).   

 V tej­to sú­vis­los­ti po­va­žu­jem pre­to za pot­reb­né zdô­raz­niť, že je ne­vyh­nut­né roz­li­šo­vať me­dzi poj­ma­mi „zá­kon­nosť“ a „pro­ces­ná pou­ži­teľ­nosť“ dô­ka­zu, keď­že nie­ke­dy je hra­ni­ca me­dzi tý­mi­to dvo­ma kri­té­ria­mi, kto­ré sa úz­ko pre­lí­na­jú a vzá­jom­ne pod­mie­ňu­jú, da­ná len štá­diom tres­tné­ho ko­na­nia. Po­ve­da­né inak, po­kiaľ bol v ur­či­tom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia dô­kaz­ný pros­trie­dok vy­ko­na­ný v sú­la­de so zá­ko­nom, tak by mal byť po­tom poz­na­tok (dô­kaz) z ne­ho zís­ka­ný aj v tom­to is­tom štá­diu ko­na­nia pro­ces­ne pou­ži­teľ­ný. Na stra­ne dru­hej pla­tí, že po­kiaľ bol ur­či­tý dô­kaz zís­ka­ný v roz­po­re so zá­ko­nom, tak ten­to je sú­čas­ne pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ný (ur­či­tú vý­nim­ku us­ta­no­vu­je § 119 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku). Z to­ho mož­no uro­biť zá­ver, že ne­zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz je vždy pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ný. Ma­lo by po­tom a con­tra­rio pla­tiť, že dô­kaz zís­ka­ný v sú­la­de so zá­ko­nom by mal byť pro­ces­ne pou­ži­teľ­ný, av­šak to­to kon­šta­to­va­nie pla­tí už len v zá­sa­de, resp. s pou­ka­zom na kon­krét­ny dô­kaz.   

 V nad­väz­nos­ti na vy­ššie opí­sa­né, sa vrá­tim k me­ri­tu po­su­dzo­va­nej prob­le­ma­ti­ky, a te­da, aká je pro­ces­ná pou­ži­teľ­nosť sve­dec­kých vý­po­ve­dí a vý­po­ve­dí po­doz­ri­vých osôb v ďal­šom tres­tnom (naj­mä súd­nom) ko­na­ní, a či ma­jú byť tie­to vý­po­ve­de sú­čas­ťou vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su.  

 Sve­dec­ká vý­po­veď oso­by, kto­rej bo­lo nes­kôr vzne­se­né ob­vi­ne­nie a jej ďal­šia pro­ces­ná pou­ži­teľ­nosť

 Hneď úvo­dom  tej­to čas­ti prís­pev­ku kon­šta­tu­jem, že pod­ľa môj­ho práv­ne­ho ná­zo­ru je vý­po­veď oso­by už vop­red po­doz­ri­vej zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, vy­ko­na­ná v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, od po­čiat­ku jej vy­ko­na­nia ab­so­lút­ne pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ná (je­di­ná vý­nim­ka je ust. § 119 ods. 4 Tr. por.). Eš­te raz je pot­reb­né zvý­raz­niť, že ide o vý­po­veď sved­ka, kto­rý je dô­vod­ne po­doz­ri­vý zo spá­chania tres­tné­ho či­nu. V tom­to sme­re pre­to v zho­de s práv­nym ná­zo­rom vy­ššie me­no­va­ných sud­cov kon­šta­tu­jem, že ta­ká­to vý­po­veď by sa sku­toč­ne ani ne­ma­la na­chá­dzať vo vy­šet­ro­va­com spi­se, av­šak pre­dov­šet­kým z to­ho dô­vo­du, že k vy­ko­na­niu ta­ké­ho­to pro­ces­né­ho úko­nu by ani or­gán príp­rav­né­ho ko­na­nia vô­bec ne­mal pris­tú­piť.

 Oso­ba, kto­rá je to­tiž po­doz­ri­vá (ob­vi­ne­ná) zo spá­chania stí­ha­né­ho skut­ku (hmot­nop­ráv­ne tres­tné­ho či­nu), ne­mô­že sú­čas­ne v jed­nom a tom is­tom tres­tnom ko­na­ní aj s pou­ka­zom na prin­cíp „ne­mo te­ne­tur se ip­sum ac­cu­sa­re“ (nik­to nie je po­vin­ný ob­vi­niť se­ba sa­mé­ho) a zá­sa­du „nik­to ne­má byť sved­kom vo vlas­tnej ve­ci“ (ne­mo in pro­pria cau­sa tes­tis es­se de­bet) sú­čas­ne vy­stu­po­vať ako sve­dok.

 Iný­mi slo­va­mi po­ve­da­né, v jed­nom tres­tnom ko­na­ní ne­mô­že jed­na a tá is­tá oso­ba za­stá­vať dve ob­sa­ho­vo od­liš­né pro­ces­né pos­ta­ve­nia s úpl­ne od­liš­ný­mi pro­ces­ný­mi prá­va­mi a po­vin­nos­ťa­mi. K to­mu je tak­tiež mož­né uviesť, že aj tres­tnop­ráv­na teória vy­me­dzi­la de­fi­ní­ciu sved­ka v tres­tnom ko­na­ní z pro­ces­no-práv­ne­ho hľa­dis­ka nas­le­dov­ne: „ide o fy­zic­kú oso­bu, od­liš­nú od oso­by ob­vi­ne­né­ho, kto­rá je po­vin­ná dos­ta­viť sa na pred­vo­la­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du, aby pod­ľa prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku ús­tne vy­po­ve­da­la o okol­nos­tiach dô­le­ži­tých pre tres­tné ko­na­nie (napr. o tres­tnom či­ne a pá­cha­te­ľo­vi), kto­ré vi­de­la, po­ču­la ale­bo inak vní­ma­la svo­ji­mi zmys­la­mi, a kto­ré sú­vi­sia so skut­kom, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie.“[1] Z hľa­dis­ka hmot­nop­ráv­ne­ho tak­tiež pla­tí, že sve­dok je fy­zic­ká oso­ba od­liš­ná od pá­cha­te­ľa, ... Zá­klad­ná de­fi­ní­cia sved­ka v tres­tnom ko­na­ní pre­to vy­chá­dza z pre­mi­sy, že ide o oso­bu od­liš­nú od ob­vi­ne­né­ho (hmot­nop­ráv­ne ozna­če­né­ho ako pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu).

 To v súhr­ne zna­me­ná, že oso­ba, vo­či kto­rej exis­tu­je dô­vod­né po­doz­re­nie, že ma­la spá­chať trest­ný čin, ne­mô­že byť sú­čas­ne sved­kom vo „vlas­tnej tres­tnej ve­ci,“ keď­že by tým sú­čas­ne za­stá­va­la dve ob­sa­ho­vo od­liš­né, a pod­ľa môj­ho ná­zo­ru na­vy­še nez­lu­či­teľ­né pro­ces­né pos­ta­ve­nia (pozn. za pred­pok­la­du, že ide o jed­no a to is­té tres­tné ko­na­nie, t.j. po­kiaľ ne­bo­la vec pred­tým prá­vop­lat­ne skon­če­ná ale­bo vy­lú­če­ná na sa­mos­tat­né tres­tné ko­na­nie).

 Sku­toč­nosť, že aj le­gis­la­tív­ne do­chá­dza k od­liš­né­mu chá­pa­niu pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia sved­ka a po­doz­ri­vé­ho sved­čia pri­tom aj us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 20, § 155 ods. 3 a § 157 ods. 2 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku. V tej­to sú­vis­los­ti je tak­tiež vhod­né pou­ká­zať aj na jed­not­li­vé us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré sa tý­ka­jú vý­po­ve­de sved­ka:

 Pod­ľa § 127 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku je kaž­dý po­vin­ný dos­ta­viť sa na pred­vo­la­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du a vy­po­ve­dať ako sve­dok o tom, čo mu je zná­me o tres­tnom či­ne a o pá­cha­te­ľo­vi ale­bo o okol­nos­tiach dô­le­ži­tých pre tres­tné ko­na­nie.

 Pod­ľa § 132 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku sa na za­čiat­ku vý­slu­chu tre­ba sved­ka opý­tať na je­ho po­mer k pre­ro­ko­vá­va­nej ve­ci, ako aj k stra­nám a pod­ľa pot­re­by aj na iné okol­nos­ti pot­reb­né na zis­te­nie je­ho ne­zau­ja­tos­ti a hod­no­ver­nos­ti. Sved­ko­vi sa mu­sí dať mož­nosť, aby sú­vis­le vy­po­ve­dal všet­ko, čo sám o ve­ci vie, a od­kiaľ sa doz­ve­del ním uvá­dza­né sku­toč­nos­ti.

 V zmys­le vy­ššie ci­to­va­ných us­ta­no­ve­ní je zrej­mé, že sve­dok, kto­rý je sú­čas­ne aj po­doz­ri­vý zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, by mal de fac­to vy­po­ve­dať sám o se­be, bez oh­ľa­du na to, že má prá­vo od­miet­nuť vy­po­ve­dať pod­ľa § 130 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku. Vý­sluch po­doz­ri­vé­ho ako sved­ka po­va­žu­jem pre­to za vý­slov­né ob­chá­dzanie Tres­tné­ho po­riad­ku. Keď­že dot­knu­tý pro­ces­ný pos­tup ne­má opo­ru v zá­ko­ne, ne­mož­no ho po­tom vy­hod­no­tiť inak, ako úkon vy­ko­na­ný v je­ho roz­po­re. Súh­la­sím pre­to s ná­zo­rom dot­knu­tých sud­cov, že ta­ká­to vý­po­veď sved­ka by ne­ma­la vô­bec byť ani sú­čas­ťou vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su v prí­pa­de je­ho pred­lo­že­nia na súd.

 Ar­gu­men­tom pro­ti ne­mô­že byť ani tá sku­toč­nosť, že ta­ká­to vý­po­veď sved­ka slú­ži­la ako pod­klad pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, pre­to­že pod­ľa môj­ho práv­ne­ho ná­zo­ru by ta­ká­to vý­po­veď ani vô­bec ne­ma­la tvo­riť pod­klad pre vy­da­nie uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. To­tiž aj v prí­pa­de vy­da­nia uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je pot­reb­né skú­mať ko­na­nie, kto­ré pred­chá­dza­lo vy­da­niu toh­to pro­ces­né­ho uz­ne­se­nia, a to i z poh­ľa­du dodr­ža­nia pro­ces­ných us­ta­no­ve­ní, pre­dov­šet­kým ust. § 2 ods. 1, ods. 10 a ods. 12 Tres­tné­ho po­riad­ku.

 Pod­ľa § 2 ods. 12 Tres­tné­ho po­riad­ku or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd hod­no­tia dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo i v ich súhr­ne ne­zá­vis­le od to­ho, či ich ob­sta­ral súd, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ale­bo niek­to­rá zo strán.

 Z toh­to us­ta­no­ve­nia je pri­tom zrej­mé, že aj na úče­ly vy­da­nia uz­ne­se­nia pod­ľa § 206 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, mu­sí byť za­cho­va­ný pos­tup pod­ľa § 2 ods. 12 Tres­tné­ho po­riad­ku, a te­da, že hod­no­te­né mô­žu byť len ta­ké dô­ka­zy, kto­ré spĺňa­jú kri­té­rium zá­kon­nos­ti.

  Opa­ku­jem pre­to, že k vý­slu­chu po­doz­ri­vej oso­by ako sved­ka za úče­lom jej prí­pad­né­ho nes­kor­šie­ho ob­vi­ne­nia by vô­bec ani ne­ma­lo dôjsť. Av­šak v prí­pa­de, že ta­ká­to vý­po­veď „po­doz­ri­vé­ho“ ako sved­ka po­čas vy­šet­ro­va­nia v ko­neč­nom dôs­led­ku vy­ko­na­ná je a nás­led­ne je dot­knu­tá oso­ba ob­vi­ne­ná, tá­to vý­po­veď by auto­ma­tic­ky ne­ma­la byť sú­čas­ťou spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu. Tá­to vý­po­veď mô­že byť pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je­di­ne sú­čas­ťou rov­no­pi­su vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, kto­rým dis­po­nu­je po­li­cajt, resp. pro­ku­rá­tor v ko­na­ní pred sú­dom. 

 Tak­tiež ne­súh­la­sím s ar­gu­men­tom, že zá­pis­ni­ca o vý­po­ve­di sved­ka, kto­ré­mu bo­lo nes­kôr vzne­se­né ob­vi­ne­nie, mu­sí byť vždy pod­ľa § 2 ods. 1 vy­hláš­ky Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti SR č. 618/2005 Z. z. o tvor­be spi­su or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a súd­mi (ďa­lej len „Vy­hláš­ka“) sú­čas­ťou spi­su, keď­že všet­ky pí­som­nos­ti, kto­ré sa vzťa­hu­jú na tú is­tú vy­šet­ro­va­nú tres­tnú vec (po­da­nia, zá­pis­ni­ce, zá­zna­my, roz­hod­nu­tia a pod.), tvo­ria vy­šet­ro­va­cí spis, kto­rý sa za­kla­dá po pri­ja­tí pr­vé­ho po­da­nia vo ve­ci. 

   Z hľa­dis­ka sys­te­ma­ti­ky Vy­hláš­ky je pot­reb­né pou­ká­zať aj na ust. § 2 ods. 3 Vy­hláš­ky, v zmys­le kto­ré­ho do rov­no­pi­su vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su ur­če­né­ho na evi­den­čné pot­re­by po­li­caj­ta, kto­rý vo ve­ci ko­ná, sa za­lo­ží aj os­tat­ný spi­so­vý ma­te­riál, kto­rý ne­bol za­ra­de­ný do ori­gi­ná­lu, plán vy­šet­ro­va­nia ale­bo skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia, ob­ža­lo­ba, roz­su­dok ale­bo iné roz­hod­nu­tie pro­ku­rá­to­ra ale­bo sú­du, kto­rým sa ko­na­nie skon­či­lo.

 Ďalej pod­ľa § 6 ods. 1 písm. h) a i) Vy­hláš­ky sa vy­šet­ro­va­cí spis zo­ra­dí spra­vid­la v tom­to po­ra­dí

a) ob­sah spi­su,

b) tres­tné ozná­me­nie ale­bo iné po­da­nie,

c) uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia,

d) uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, roz­ší­re­ní ob­vi­ne­nia ale­bo zá­znam o do­čas­nom

...

h) zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho a kon­fron­tá­cii,

i) zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu sved­kov a poš­ko­de­ných, kto­ré sa zo­ra­ďu­jú chro­no­lo­gic­ky pod­ľa dá­tu­mu ich vy­ko­na­nia,

...

 Som to­ho ná­zo­ru, že dot­knu­té us­ta­no­ve­nia Vy­hláš­ky ne­mož­no me­cha­nic­ky vy­kla­dať v tom sme­re, že zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu sved­ka spí­sa­ná po­čas tres­tné­ho ko­na­nia, ho­ci ide o oso­bu, kto­rá bo­la nes­kôr ob­vi­ne­ná, mu­sí byť sú­čas­ťou ori­gi­ná­lu vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su. Ta­ký­to zá­ver ne­vyp­lý­va naj­mä z gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du ust. §  2 ods. 3 Vy­hláš­ky, keď­že  prá­ve nao­pak, mám za­to, že ta­ký­to pos­tup je vý­slov­ne umož­ne­ný z da­né­ho us­ta­no­ve­nia. Tak­tiež z ust. § 6 ods. 1 Vy­hláš­ky vy­plý­va, že vo vy­šet­ro­va­com spi­se mu­sí byť prio­rit­ne vý­po­veď sa­mot­né­ho ob­vi­ne­né­ho a nie dup­li­cit­ne, na­vy­še aj úpl­ne zby­toč­ne, aj je­ho vý­po­veď ako sved­ka. Zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né, nie je žiad­ny dô­vod na­to, aby v jed­nej tres­tnej ve­ci vy­stu­po­va­la jed­na a tá is­tá oso­ba ako ob­vi­ne­ný a aj ako sve­dok, a pre­to nie je ani dô­vod, aby ma­la tá­to sku­toč­nosť od­raz vo vy­šet­ro­va­com spi­se.    

 Pre úpl­nosť je k ve­ci pot­reb­né do­dať, že Trest­ný po­ria­dok vý­slov­ne po­čí­ta aj s ta­kou pro­ces­nou si­tuáciou, že sa z inak po­doz­ri­vej oso­by zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, mô­že stať sve­dok v tres­tnom ko­na­ní. Ide o práv­ny in­šti­tút „do­čas­né od­lo­že­nie vzne­se­nia ob­vi­ne­nia“ pod­ľa § 205 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý je prá­ve tým pro­ces­no-práv­nym nás­tro­jom umož­ňu­jú­cim zá­kon­ným spô­so­bom do­čas­ne zme­niť pro­ces­né pos­ta­ve­nie oso­by, kto­rá by bo­la inak če­li­la ob­vi­ne­niu, na sved­ka, pri­čom ten­to je mož­né vy­užiť len v štá­diu príp­rav­né­ho (pred­súd­ne­ho) ko­na­nia. Uve­de­né je však prí­pus­tné reali­zo­vať iba za ku­mu­la­tív­ne­ho spl­ne­nia zá­kon­ných pod­mie­nok pre­ci­zo­va­ných v ust. § 205 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, pri­čom až mo­men­tom vy­ho­to­ve­nia zá­zna­mu o do­čas­nom od­lo­že­ní vzne­se­nia ob­vi­ne­nia (s pred­chá­dza­jú­cim súh­la­som pro­ku­rá­to­ra v prí­pa­de, ak ta­ký úkon reali­zu­je po­li­cajt) sa oso­ba po­doz­ri­vá zo spá­chania tres­tné­ho či­nu stá­va sved­kom.[2] Aj s pou­ka­zom na tú­to práv­nu úp­ra­vu je zrej­mé, že Trest­ný po­ria­dok vý­slov­ne umož­ňu­je vy­po­čuť ako sved­ka, oso­bu inak po­doz­ri­vú zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, len v sú­vis­los­ti s in­šti­tú­tom pod­ľa § 205 Tres­tné­ho po­riad­ku. Aj s pou­ka­zom na ten­to pro­ces­ný in­šti­tút je zrej­mé, že zá­ko­no­dar­ca vý­slov­ne pri­pus­til zme­nu pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia z po­doz­ri­vé­ho na sved­ka len v tom­to dek­la­ro­va­nom prí­pa­de. 

 

Vý­po­veď po­doz­ri­vej oso­by, kto­rej bo­lo nes­kôr vzne­se­né ob­vi­ne­nie a jej ďal­šia pro­ces­ná pou­ži­teľ­nosť

 

          V pr­vom ra­de je pot­reb­né po­zor­nosť upria­miť na sa­mot­ný ter­mín „po­doz­ri­vá oso­ba zo spá­chania tres­tné­ho či­nu,“ keď­že Trest­ný po­ria­dok ten­to po­jem expres­sis ver­bis ne­vy­me­dzu­je, av­šak pra­cu­je s ním na via­ce­rých mies­tach, pri­čom pou­ká­zať mož­no naj­mä na ust. § 2 ods. 20, § 33, § 85 ods. 1, § 99 ods. 1, § 155 ods. 3, § 157 ods. 2, ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku. Sí­ce nie vý­slov­ne, ale pred­sa Trest­ný po­ria­dok up­ra­vu­je vý­sluch „po­doz­ri­vej“ oso­by aj v zmys­le § 196 ods. 2, a to v rám­ci pos­tu­pu pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia.

 Dô­vod­né je pre­to za­obe­rať sa prá­ve pro­ces­nou pou­ži­teľ­nos­ťou vý­po­ve­dí po­doz­ri­vej oso­by vy­ko­na­nej prá­ve v in­ten­ciách ust. § 196 ods. 2 a § 85 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku. Tu je dô­vod­né uviesť, že oso­ba vy­po­čú­va­ná v rám­ci § 196 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku má prá­vo od­oprieť vý­po­veď v tam uve­de­ných prí­pa­doch a tak­tiež dis­po­nu­je prá­vom na práv­nu po­moc ad­vo­ká­ta. Nap­ro­ti to­mu za­dr­ža­ná – po­doz­ri­vá oso­ba má v zmys­le § 85 ods. 5, ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku eš­te šir­ší ok­ruh pro­ces­ných práv.

 V nad­väz­nos­ti na vy­ššie uve­de­né kon­šta­tu­jem, že po­kiaľ je vý­sluch po­doz­ri­vej oso­by vy­ko­na­ný v sú­la­de s ust. § 196 ods. 2 a § 85 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku, tak po­tom je ten­to pro­ces­ný úkon vy­ko­na­ný zá­kon­ne a mô­že tvo­riť pod­klad pre ďal­ší pro­ces­ný pos­tup, t.j. je pro­ces­ne pou­ži­teľ­ný, av­šak v zmys­le súd­nej praxe je to­to pou­ži­te oh­ra­ni­če­né štá­diom tres­tné­ho ko­na­nia.

 Súd­na prax v zá­sa­de nep­ri­púš­ťa dô­kaz vý­slu­chu za­dr­ža­né­ho - po­doz­ri­vé­ho ako pod­klad pre roz­hod­nu­tie sú­du o vi­ne/ne­vi­ne (napr. Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR pod sp. zn. Tzo V 4/2001 pub­li­ko­va­né v ZSP pod č. 54/2001, ale­bo Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR pod sp. zn. 4 Tdo 47/2014, v kto­rých sa v pod­sta­te zhod­ne kon­šta­tu­je, že us­ta­no­ve­nie § 207 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, resp. v sú­čas­nos­ti ust. § 258 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku,  neu­mož­ňu­je sú­du pre­čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní zá­pis­ni­cu o vý­po­ve­di za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho, aj keď je­ho vý­sluch bol or­gán­mi príp­rav­né­ho ko­na­nia vy­ko­na­ný zá­kon­ným spô­so­bom.). So zá­ve­rom o tom, že vý­po­veď za­dr­ža­né­ho - po­doz­ri­vé­ho ne­mož­no v zmys­le  § 258 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­nať (pre­čí­tať), mož­no pod­ľa môj­ho ná­zo­ru po­le­mi­zo­vať, na­koľ­ko z gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du dot­knu­té­ho us­ta­no­ve­nia pre mňa ta­ký­to zá­ver nep­ly­nie. Rov­na­ko ani ust. § 119 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku nie je v tej­to sú­vis­los­ti li­mi­tu­jú­ce. Tu je dô­vod­né opä­tov­ne pou­ká­zať na tú sku­toč­nosť, že pri vý­slu­chu za­dr­ža­nej – po­doz­ri­vej oso­by sa v zmys­le § 85 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku pri­me­ra­ne pou­ži­jú ust. § 34, 121 a 124 Tres­tné­ho po­riad­ku, a to aj v ča­se, keď pro­ti za­dr­ža­né­mu ne­bo­lo eš­te vzne­se­né ob­vi­ne­nie. To zna­me­ná, že tá­to oso­ba mu­sí mať rov­na­ko ako ob­vi­ne­ný, za­cho­va­né prá­vo od­miet­nuť vy­po­ve­dať a rov­na­ko má prá­vo na zvo­le­nie a po­moc ob­haj­cu (§ 85 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku).

 Len pre úpl­nosť mož­no uviesť, že ani v tom­to sme­re nie je súd­na prax úpl­ne jed­not­ná, keď­že nap­rík­lad Kraj­ský súd v Ži­li­ne v rám­ci tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia pri­jal dňa 12.06.2014 roz­hod­nu­tie pod Jtk 6/2014 (uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne pod sp. zn. 1Tpo/24/2013), v zmys­le kto­ré­ho skon­šta­to­val, že „Zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho má cha­rak­ter pl­no­hod­not­né­ho dô­kaz­né­ho pros­tried­ku tak, ako to pred­pok­la­dá us­ta­no­ve­nie § 119 Tres­tné­ho po­riad­ku, ak pri za­dr­ža­ní oso­by po­doz­ri­vej zo spá­chania tres­tné­ho či­nu bo­lo dodr­ža­né us­ta­no­ve­nie § 85 Tres­tné­ho po­riad­ku a pred jej pr­vým vý­slu­chom a v rám­ci vý­slu­chu bo­lo pos­tu­po­va­ne pri­me­ra­ne pod­ľa § 34 Tres­tné­ho po­riad­ku a § 121 až § 124 Tres­tné­ho po­riad­ku. Ak sa za­dr­ža­ný po­doz­ri­vý pri vý­slu­chu priz­nal, všet­ko čo uvie­dol mô­že byť v ďal­šom ko­na­ní pou­ži­té pro­ti ne­mu.“ Z od­ôvo­de­nia toh­to roz­hod­nu­tia pri­tom vy­plý­va, že doz­ná­va­jú­ca vý­po­veď za­dr­ža­né­ho – po­doz­ri­vé­ho mô­že slú­žiť aj ako pok­lad na roz­hod­nu­tie sú­du o vi­ne.

 Od­hliad­nuc od pos­led­ne uve­de­né­ho som však to­ho ná­zo­ru, že vý­po­veď po­doz­ri­vé­ho by ma­la os­tať ako sú­časť vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, po­kiaľ bol, sa­moz­rej­me, vy­ko­na­ný v sú­la­de so zá­ko­nom, pri­čom niž­šie pou­ká­žem na kon­krét­ne prak­tic­ké prík­la­dy, ke­dy sí­ce vý­po­veď za­dr­ža­né­ho – po­doz­ri­vé­ho nes­lú­ži ako pod­klad pre vy­slo­ve­nie vi­ny, ale ve­ri­fi­ku­je, resp. mô­že ve­ri­fi­ko­vať iné sku­toč­nos­ti (naj­mä pro­ces­né­ho cha­rak­te­ru), a pre­to je dô­vod, aby bo­la sú­čas­ťou vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su:

 a) poz­nat­ky zís­ka­né z vý­po­ve­de „po­doz­ri­vé­ho“ v zmys­le § 196 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku mô­žu byť naj­mä pod­kla­dom na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia, even­tuál­ne aj pod­kla­dom pre vy­da­nie uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a sú­čas­ne aj vzne­se­nia ob­vi­ne­nia (§ 206 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku), ako aj pre vy­da­nie ďal­ších pro­ces­ných roz­hod­nu­tí (prib­ra­tie znal­ca),

 b) v zho­de s ná­zo­rom vy­ššie me­no­va­né­ho vy­šet­ro­va­te­ľa kon­šta­tu­jem, že poz­nat­ky zís­ka­né z vý­po­ve­de po­doz­ri­vé­ho mô­žu byť v príp­rav­nom ko­na­ní aj pod­kla­dom pre vy­da­nie prí­ka­zov na ITP, do­mo­vé pre­hliad­ky, pre­hliad­ky iných pries­to­rov, pre­hliad­ku te­la a ob­dob­né úko­ny a pod., pri­čom net­re­ba opo­mí­nať tú sku­toč­nosť, že prá­ve ar­bit­rár­nosť pred­met­ných prí­ka­zov, bý­va­la v praxi naj­čas­tej­ším dô­vo­dom na kon­šta­to­va­nie ne­pou­ži­teľ­nos­ti dô­ka­zov zís­ka­ných na ich zá­kla­de (ná­le­zy Ústav­né­ho sú­du SR pod sp. zn. I. ÚS 274/05, sp. zn. I. ÚS 117/07, III. ÚS 80/08, ale­bo Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR pod sp. sp. zn. 1 To 8/2012), 

 c) v rám­ci zá­kon­né­ho ve­de­nia ko­na­nia pro­ti uš­lé­mu pod­ľa § 358 Tres­tné­ho po­riad­ku vo­či ob­vi­ne­né­mu, kto­ré­ho sa ne­po­da­ri­lo pro­ces­ne vy­po­čuť, pred­vo­lať, pred­viesť, a ani inak za­bez­pe­čiť, bu­de ten­to pos­tup od­ôvod­ne­ný v zá­sa­de aj vte­dy, po­kiaľ bol ten­to vy­po­ču­tý, či už pod­ľa § 196 ods. 2, ale­bo pod­ľa § 85 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, ho­ci v ďal­šom ko­na­ní sa mu ne­po­da­ri­lo ob­vi­ňu­jú­ce uz­ne­se­nie ozná­miť (do­ru­čiť). Zo súd­nej praxe pri­tom vy­plý­va, že pod­mien­kou na vy­ko­na­nie toh­to oso­bit­né­ho spô­so­bu ko­na­nia je tá sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný má sku­toč­ne úmy­sel vy­hý­bať sa tres­tné­mu ko­na­niu jed­ným zo zá­ko­ne uve­de­ných al­ter­na­tív (k to­mu poz­ri R 14/2007 a R 21/2010). Iný­mi slo­va­mi po­ve­da­né, ob­vi­ne­ný by mal mať ve­do­mosť o tom, že je vo­či ne­mu ve­de­né tres­tné ko­na­nie, a pre­to sa mu vy­hý­ba. Poz­na­tok ob­vi­ne­né­ho o pre­bie­ha­jú­com tres­tnom ko­na­ní mož­no po­tom de­du­ko­vať aj z vy­ko­na­nej vý­po­ve­de po­doz­ri­vé­ho, keď­že z lo­gi­ky ve­ci je zrej­mé, že v rám­ci tej­to vý­po­ve­de mu­sel byť oboz­ná­me­ný s pod­sta­tou ve­ci,

 d) vý­po­veď po­doz­ri­vej oso­by mô­že slú­žiť ako pod­klad pre vy­rie­še­nie otáz­ky, či bol ur­či­tý dô­kaz zís­ka­ný do tres­tné­ho ko­na­nia zá­kon­ným spô­so­bom, oso­bit­ne to pla­tí v prí­pa­de dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti, kde prá­ve vý­po­ve­de za­dr­ža­ných – po­doz­ri­vých nás­led­ne mô­žu tvo­riť pod­klad pre zá­ver, či bo­la dro­ga za­is­te­ná, vy­da­ná, ale­bo od­ňa­tá prís­luš­ník­mi PZ v sú­la­de so zá­ko­nom,

 e) vý­po­veď po­doz­ri­vé­ho mô­že tak­tiež dok­res­ľo­vať si­tuáciu, po­kiaľ sa v nes­kor­šom štá­diu ko­na­nia (vrá­ta­ne súd­ne­ho) ob­vi­ne­ný brá­ni tým, že bol na ne­ho v po­čiat­ku pro­ce­su (po je­ho za­dr­ža­ní) v rám­ci do­ka­zo­va­nia vy­ví­ja­ný nát­lak a pod.

 S pou­ka­zom na vy­ššie opí­sa­né sku­toč­nos­ti je zrej­mé, že vý­po­veď po­doz­ri­vé­ho mô­že byť pod­kla­dom pre rie­še­nie aj iných (naj­mä pro­ces­ných) otá­zok bez to­ho, aby bo­la pou­ži­tá ako pod­klad pre vy­slo­ve­nie vi­ny, a pre­to som to­ho ná­zo­ru, že by ma­la byť sú­čas­ťou vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su. Na­ďa­lej však pla­tí, že or­gá­ny príp­rav­né­ho ko­na­nia v sú­čas­nos­ti ne­ma­jú žiad­ny pro­ces­ný in­šti­tút (dô­kaz­ný pros­trie­dok), kto­rý by im umož­ňo­val v eta­pe od za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia do mo­men­tu vzne­se­nia ob­vi­ne­nia vy­po­čuť po­doz­ri­vú oso­bu (vý­nim­ku pred­sta­vu­je je­di­ne prá­ve vý­sluch za­dr­ža­né­ho - po­doz­ri­vé­ho v zmys­le § 85 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý sa, sa­moz­rej­me, reali­zu­je už po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­ré za­čí­na už sa­mot­ným za­is­ťo­va­cím úko­nom). Ide o ci­teľ­nú le­gis­la­tív­nu me­dze­ru, kto­rá je po­tom ob­chá­dza­ná prá­ve ta­ký­mi pos­tup­mi, že sa po­doz­ri­vá oso­ba vy­po­čú­va v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, čo však po­va­žu­jem za nes­práv­ne.

 Na­priek to­mu, že sám nie som žiad­nym vý­raz­ným zá­stan­com neus­tá­le vy­ko­ná­va­ných zmien re­le­van­tnej práv­nej úp­ra­vy, mám za­to, že nas­to­le­nú prob­le­ma­ti­ku by bo­lo sku­toč­ne vhod­né rie­šiť prá­ve tým­to pos­tu­pom s prí­pad­ným le­gis­la­tív­nym za­de­fi­no­va­ním poj­mu „po­doz­ri­vý“, resp. za­ve­de­ním no­vé­ho dô­kaz­né­ho pros­tried­ku - „vý­sluch po­doz­ri­vé­ho“. V prí­pa­de ta­kej­to le­gis­la­tív­nej zme­ny, kto­rá je, mi­mo­cho­dom, avi­zo­va­ná už dlh­šiu do­bu, av­šak za­tiaľ bez vý­sled­ku, by bo­lo tak­tiež vhod­né, aby zá­ko­no­dar­ca vý­slov­ne sta­no­vil, či mô­že vý­sluch po­doz­ri­vé­ho slú­žiť ako pod­klad pre súd na vy­slo­ve­nie (ne)vi­ny, ale­bo nie, aby sa tým sú­čas­ne za­me­dzi­lo ďal­šej prí­pad­nej ne­jed­not­nej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov.

 

 

 

             

 

 

 

 

Diskusia