Sku­toč­ne pot­re­bu­je­me no­vý trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry?

 

Ten­to prís­pe­vok v rea­gu­je na pos­la­nec­ký návrh zá­ko­na, kto­rý bol pred­lo­že­ný do NR SR a kto­rý má s účin­nos­ťou od 01.12.2016 me­niť Trest­ný zá­kon vy­tvo­re­ním no­vej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu.

Tá­to no­vá skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu má mať ná­zov „Ne­vyp­la­te­nie fak­tú­ry“ a jej zne­nie má byť nas­le­dov­né:

㤠214a

Ne­vyp­la­te­nie fak­tú­ry

(1)   Kto ako šta­tu­tár­ny or­gán práv­nic­kej oso­by ale­bo pod­ni­ka­teľ, kto­rý je fy­zic­kou oso­bou, ale­bo ich zá­stup­ca ale­bo pro­kur­ista ne­vyp­la­tí ce­nu prá­ce z vy­sta­ve­nej fak­tú­ry fy­zic­kej oso­be, kto­rá pod­ni­ká na zá­kla­de živ­nos­ten­ské­ho op­ráv­ne­nia, na kto­rú má fy­zic­ká oso­ba, kto­rá pod­ni­ká na zá­kla­de živ­nos­ten­ské­ho op­ráv­ne­nia, ná­rok, do 30 dní po jej splat­nos­ti, ho­ci v tej­to le­ho­te mal pe­ňaž­né pros­tried­ky na jej vy­pla­te­nie, kto­ré ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti pod­ni­ka­te­ľa, kto­rý je fy­zic­kou oso­bou, ale­bo čin­nos­ti práv­nic­kej oso­by, ale­bo vy­ko­ná opat­re­nia sme­ru­jú­ce k zma­re­niu vy­pla­te­nia tých­to pe­ňaž­ných pros­tried­kov, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy až na tri ro­ky.

(2)   Od­ňa­tím slo­bo­dy na je­den rok až päť ro­kov sa pá­cha­teľ pot­res­tá, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1
a) a spô­so­bí ním väč­šiu ško­du,
b) z oso­bit­né­ho mo­tí­vu, ale­bo
c) vo­či viac ako de­sia­tim fy­zic­kým oso­bám, kto­ré pod­ni­ka­jú na zá­kla­de živ­nos­ten­ské­ho op­ráv­ne­nia.

(3)   Od­ňa­tím slo­bo­dy na tri ro­ky až osem ro­kov sa pá­cha­teľ pot­res­tá, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1 a spô­so­bí ním znač­nú ško­du.

(4)   Od­ňa­tím slo­bo­dy na se­dem ro­kov až dva­násť ro­kov sa pá­cha­teľ pot­res­tá, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1 a spô­so­bí ním ško­du veľ­ké­ho roz­sa­hu.“.

 

K zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry       

            Už zo zne­nia zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty navr­ho­va­né­ho tres­tné­ho či­nu je zrej­mé, že pos­lan­ci sa in­špi­ro­va­li zne­ním tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods. 1 Tr. zák. a to bez to­ho, aby riad­ne od­ôvod­ni­li (pod­stat­ná časť dô­vo­do­vej sprá­vy je uve­de­ná niž­šie v texte) nut­nosť za­ve­de­nia toh­to tres­tné­ho či­nu do Tres­tné­ho zá­ko­na a vy­svet­li­li pre­čo ne­pos­ta­ču­je tres­tnop­ráv­na ochra­na pod­ľa skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov, kto­ré sú už ob­siah­nu­té v Tres­tnom zá­ko­ne.

            Po­kiaľ sa v dô­vo­do­vej sprá­ve uvá­dza, že „v sú­čas­nos­ti veľ­ké fir­my bež­ne sú­ťa­žia v elek­tro­nic­kých auk­ciách s veľ­mi níz­ky­mi ce­na­mi, pri­čom už v tom­to štá­diu sú­ťa­že­nia vop­red po­čí­ta­jú s tým, že za ne­vyp­la­te­nie fak­túr vo­či ma­lým sub­do­dá­va­te­ľom ne­bu­dú ni­ja­ko tres­tne pos­tih­nu­tí“, tak ide o ko­na­nia, kto­ré sú pod­ra­di­teľ­né pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák. Dô­vo­do­vá sprá­va tu v pod­sta­te po­pi­su­je ob­do­bu pod­vod­ných ko­na­ní v zá­väz­ko­vop­ráv­nych vzťa­hoch. V tom­to sme­re je nut­né pri­po­me­núť, že spá­cha­né tres­tné či­ny pod­vo­du ne­zried­ka sú­vi­sia aj nap­rík­lad so zmlu­va­mi o di­elo pri kto­rých si ob­jed­ná­va­teľ dá zho­to­viť di­elo ale­bo je­ho časť a to s ve­do­mím, že ne­dis­po­nu­je ta­kým ob­je­mom fi­nan­čných pros­tried­kov, aby mo­hol ce­nu di­ela riad­ne uh­ra­diť, res­pek­tí­ve, že sí­ce dis­po­nu­je po­ža­do­va­ným ob­je­mom fi­nan­čných pros­tried­kov, av­šak ko­ná už s vop­red uvá­že­ným cie­ľom (úmys­lom) neuh­ra­diť svo­je splat­né zá­väz­ky, kto­ré mu vy­plý­va­jú zo zmlu­vy o di­elo (po vy­ko­na­ní di­ela si nap­rík­lad aj vy­mýš­ľa rôz­ne zá­mien­ky na neuh­ra­de­nie ce­ny di­ela, nap­rík­lad va­dy di­ela a po­dob­ne). Ob­jed­ná­va­teľ tu uvá­dza zho­to­vi­te­ľa do omy­lu v otáz­ke úh­ra­dy ce­ny za vy­ho­to­ve­né di­elo ale­bo je­ho časť s tým, že v dôs­led­ku toh­to ko­na­nia ob­jed­ná­va­te­ľa do­chá­dza k ško­de na ma­jet­ku zho­to­vi­te­ľa a tým aj k napl­ne­niu zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du. Opä­tov­ne tre­ba pri­po­me­núť, že v tres­tnop­ráv­nej praxi sa bež­ne vy­sky­tu­jú pod­vod­né ko­na­nia, kto­ré sú­vi­sia so zá­väz­ko­vop­ráv­ny­mi vzťah­mi, pri­čom ani ne­mu­sí ísť o zmlu­vy, kto­ré sú vy­slo­ve­ne ozna­če­né ako zmlu­vy o di­elo (ne­mu­sí ísť ani o pí­som­né zmlu­vy), ale mô­že ísť nap­rík­lad aj o do­ho­dy o vy­ko­na­ní pra­cov­nej čin­nos­ti, zmlu­vy o spros­tred­ko­va­ní, kúp­ne zmlu­vy, ob­sta­rá­va­cie zmlu­vy, či man­dát­ne zmlu­vy.

            Vzhľa­dom k uve­de­né­mu nie je zrej­mé pre­čo by sa mal vy­tvá­rať po­mer­ne po­chyb­ný no­vý trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry, keď je­ho pod­sta­tou by ma­lo byť hlav­ne pod­vod­né ko­na­nie zo stra­ny ob­jed­ná­va­te­ľa, čo je tres­tnop­ráv­ne pos­tih­nu­teľ­né ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák.

            Ok­rem uve­de­né­ho mož­né­ho tres­tnop­ráv­ne­ho pos­ti­hu ako tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, kto­rý je vy­uži­teľ­ný na proti­práv­ne ko­na­nia, kto­ré sú pá­cha­né v ča­se vzni­ku zá­väz­ko­vop­ráv­ne­ho vzťa­hu, exis­tu­je ce­lý rad tres­tných či­nov na ochra­nu ve­ri­te­ľov (v da­nom prí­pa­de živ­nos­tní­kov), kto­ré pos­ti­hu­jú proti­práv­ne ko­na­nia dl­žní­kov (v da­nom prí­pa­de práv­nic­ké oso­by – ob­jed­ná­va­te­ľov), kto­ré sú pá­cha­né už v ča­se exis­ten­cie zá­väz­ko­vop­ráv­ne­ho vzťa­hu.

            Po­kiaľ nap­rík­lad ob­jed­ná­va­teľ až v ča­se exis­ten­cie zá­väz­ko­vop­ráv­ne­ho vzťa­hu dos­pe­je k zá­ve­ru, že neuh­ra­dí ce­nu vy­ho­to­vo­va­né­ho di­ela a zá­ro­veň uro­bí ta­ké dis­po­zí­cie so svo­jím ma­jet­kom (nap­rík­lad ho od­strá­ni, sku­toč­ne, či fik­tív­ne pre­ve­die na inú oso­bu a po­dob­ne), že ve­ri­teľ (zho­to­vi­teľ) sa ne­bu­de môcť reál­ne us­po­ko­jiť z ma­jet­ku ob­jed­ná­va­te­ľa, na­koľ­ko ten spô­so­bí stav svo­jej in­sol­ven­tnos­ti, iš­lo by o trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák.

            V prí­pa­de, ak by ob­jed­ná­va­teľ v prie­be­hu zá­väz­ko­vé­ho vzťa­hu dos­pel k zá­ve­ru, že zho­to­vi­te­ľo­vi di­ela (svoj­mu ve­ri­te­ľo­vi) neuh­ra­dí ce­nu di­ela a že všet­ky svo­je fi­nan­čné pros­tried­ky pou­ži­je úmy­sel­ne na úh­ra­du svo­jej sku­toč­nej poh­ľa­dáv­ky vo­či inej oso­be, moh­lo by ísť o trest­ný čin zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 Tr. zák. (ak by všet­ky svo­je fi­nan­čné pros­tried­ky fik­tív­ne, či sku­toč­ne pou­žil na úh­ra­du fik­tív­nej poh­ľa­dáv­ky, iš­lo by o trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák.).

            Po­kiaľ by do­kon­ca ob­jed­ná­va­teľ v úmys­le, aby si ve­ri­teľ (zho­to­vi­teľ) ne­mo­hol us­po­ko­jiť svo­ju splat­nú poh­ľa­dáv­ku za vy­ho­to­ve­nie di­ela, vy­ko­ná­val ta­ké dis­po­zí­cie so svo­jím ma­jet­kom (nap­rík­lad vlo­že­nie pe­ňa­zí do stra­to­vé­ho ob­cho­du, pou­ži­tie ma­jet­ku pre vlas­tnú pot­re­bu a po­dob­ne), že by úmy­sel­ne spô­so­bil sám se­be úpa­dok, moh­lo by ísť o spá­chanie tres­tné­ho či­nu za­vi­ne­né­ho úpad­ku pod­ľa § 228 Tr. zák. Ak by už v ča­se vy­ko­ná­va­nia tých­to ma­jet­ko­vých dis­po­zí­cií bol ob­jed­ná­va­teľ v úpad­ku, moh­lo by ísť o trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák.

            Len pre úpl­nosť mož­no spo­me­núť, že ob­jed­ná­va­teľ by sa rôz­ny­mi proti­práv­ny­mi ko­na­nia­mi za­me­ra­ný­mi pro­ti mož­nos­ti zho­to­vi­te­ľa us­po­ko­jiť svo­ju splat­nú poh­ľa­dáv­ku vy­ko­na­ný­mi v prí­pad­nom exekuč­nom, či kon­kur­znom ko­na­ní mo­hol do­pus­tiť aj tres­tné­ho či­nu ma­re­nia kon­kur­zné­ho ale­bo vy­rov­na­cie­ho ko­na­nia pod­ľa § 242, § 243 Tr. zák., res­pek­tí­ve tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 243a Tr. zák.

            V prí­pa­de, ak by ob­jed­ná­va­teľ nap­rík­lad aj fal­šo­val svo­je úč­tov­níc­tvo, aby za­kr­yl svo­je proti­práv­ne ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie, mo­hol by sa do­pus­tiť aj tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie pod­ľa § 259 Tr. zák. Po­kiaľ by pá­cha­teľ nap­rík­lad ako šta­tu­tár­ny or­gán ob­jed­ná­va­te­ľa pre­vie­dol ma­je­tok ob­jed­ná­va­te­ľa na inú práv­nic­kú oso­bu, v kto­rej by bol nap­rík­lad tak­tiež šta­tu­tár­ny or­gán s tým, že by iš­lo o práv­nic­ké oso­by s rov­na­kým ale­bo po­dob­ným pred­me­tom čin­nos­ti, mo­hol by sa do­pus­tiť aj tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia in­for­má­cií v ob­chod­nej sty­ku pod­ľa § 265 ods. 2 Tr. zák.

            Z uve­de­né­ho vý­poč­tu tres­tných či­nov (kto­rý nie je ko­neč­ný) je zjav­né, že ko­na­nie, kto­ré by mal pos­ti­ho­vať no­vý trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry je už san­kcio­no­va­teľ­né aj za sú­čas­nej tres­tnop­ráv­nej úp­ra­vy a na rôz­ne va­riá­cie proti­práv­nych ko­na­ní je mož­né pou­žiť ce­lú pa­le­tu (a to naj­mä úpad­ko­vých) tres­tných či­nov ako aj všeo­bec­ný trest­ný čin pod­vo­du. Ak te­da dô­vo­do­vá sprá­va k návr­hu zá­ko­na uvá­dza, že „pros­tred­níc­tvom za­ve­de­nia toh­to no­vé­ho tres­tné­ho či­nu sa vy­tvo­rí pr­výk­rát sku­toč­ná tres­tno-práv­na ochra­na pre živ­nos­tní­kov vo­či veľ­kým fir­mám, kto­ré im čas­to ne­vyp­lá­ca­li fak­tú­ry za ich vy­ko­na­nú prá­cu, keď­že z ti­tu­lu ma­lých pod­ni­ka­te­ľov ma­jú veľ­mi ob­me­dze­né mož­nos­ti  pri vy­má­ha­ní svo­jich fak­túr súd­nou ces­tou, s čím niek­to­ré pod­vod­né fir­my vop­red po­čí­ta­jú“ tak to cel­kom ur­či­te nie je prav­di­vé kon­šta­to­va­nie.

Za­ve­de­nie no­vé­ho tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry pre­to nie je vô­bec pot­reb­né. V prí­pa­de schvá­le­nia toh­to návr­hu zá­ko­na pôj­de o vy­slo­ve­ne nad­by­toč­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu, kto­rá bu­de len zby­toč­ne znep­reh­lad­ňo­vať mož­ný tres­tnop­ráv­ny pos­tih ob­jed­ná­va­te­ľov (nap­rík­lad tým, kto­rý zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov je v po­me­re špe­cia­li­ty, či je mož­ný jed­no­čin­ný sú­beh nap­rík­lad tres­tné­ho či­nu pod­vo­du a tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry, ak nie tak kto­rý z nich má pred­nosť a po­dob­ne).

Po­kiaľ bo­la mo­tí­vom za­ve­de­nia tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry sna­ha o zjed­no­du­še­nie do­ka­zo­va­nia op­ro­ti do­ka­zo­va­niu, kto­ré mu­sí byť vy­ko­na­né pri tres­tných či­noch pod­vo­du, poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, či zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa, tak opak je prav­dou.

Návrh za­ve­de­nia no­vej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry, ako ver­ná kó­pia tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho, pre­be­rá z toh­to tres­tné­ho či­nu aj po­mer­ne neur­či­té a ťaž­ko do­ka­zo­va­teľ­né zna­ky (kto­ré čas­to mož­no do­ka­zo­vať len za po­mo­ci ná­roč­né­ho a dl­ho tr­va­jú­ce­ho zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia).

V kon­krét­nos­tiach mož­no pou­ká­zať na to, že trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry, bu­de po­dob­ne ako trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho, tzv. pod­mie­ne­ným tres­tným či­nom, t. j. tres­tnosť za neuh­ra­de­nie splat­nej fak­tú­ry bu­de nas­le­do­vať iba za spl­ne­nia dvoch pod­mie­nok a to,

- ak pá­cha­teľ mal fi­nan­čné pros­tried­ky v 30 dňo­vej le­ho­te nas­le­du­jú­cej po splat­nos­ti fak­tú­ry (ide o spl­ne­nie pr­vej pod­mien­ky – ak to­tiž pá­cha­teľ ne­mal fi­nan­čné pros­tried­ky v uve­de­nej le­ho­te ne­mô­že ísť o trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry). Nie je cel­kom jas­né, pre­čo návrh no­vé­ho tres­tné­ho či­nu ne­via­že sol­ven­tnosť pá­cha­te­ľa na splat­nosť fak­tú­ry, ale až na ob­do­bie po nej. Nie je cel­kom zrej­mé ani to, ako by sa ma­lo pos­tu­po­vať v prí­pa­doch, ak by mal pá­cha­teľ fi­nan­čné pros­tried­ky pred splat­nos­ťou fak­tú­ry, ale už po jej splat­nos­ti by ich ne­mal (nap­rík­lad by ich úmy­sel­ne do­čas­ne od­strá­nil pre­ve­de­ním na účet spriaz­ne­nej oso­be a nás­led­ne by mu bo­li pou­ká­za­né späť po up­ly­nu­tí le­ho­ty sta­no­ve­nej no­vým navr­ho­va­ným tres­tným či­nom). Zrej­me by tu ne­moh­lo ísť ani o po­kus toh­to tres­tné­ho či­nu, na­koľ­ko pred splat­nos­ťou fak­tú­ry by sa ne­da­lo hod­no­ver­ne zis­tiť, či by tie­to fi­nan­čné pros­tried­ky ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val po splat­nos­ti fak­tú­ry na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti (ak by však pá­cha­teľ pred splat­nos­ťou fak­tú­ry úmy­sel­ne od­strá­nil fi­nan­čné pros­tried­ky a zos­tal by bez ma­jet­ku, moh­lo by ísť o po­kus tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa – sú­čas­ná práv­na úp­ra­va by tu te­da pos­ky­to­va­la väč­šiu ga­ran­ciu ochra­ny ma­jet­ko­vých práv ve­ri­te­ľa ako no­vá práv­na úp­ra­va). Rov­na­ko tak nie je jas­né, či pre tres­tnosť či­nu sa bu­de vy­ža­do­vať, ak pá­cha­teľ bu­de mať fi­nan­čné pros­tried­ky až mi­ni­mál­ne vo vý­ške neuh­ra­de­nej fak­tú­ry ale­bo bu­de pre tres­tnosť či­nu pos­ta­čo­vať aj len čias­toč­né neuh­ra­de­nie fak­tú­ry, t. j. aj len exis­ten­cia fi­nan­čných pros­tried­kov v niž­šej vý­ške než je ce­lá vý­ška neuh­ra­de­nej fak­tú­ry.

- ak pá­cha­teľ fi­nan­čné pros­tried­ky ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti (ide o spl­ne­nie dru­hej pod­mien­ky, kto­rej skú­ma­nie bu­de pri­chá­dzať do úva­hy iba v prí­pa­de, ak bu­de spl­ne­ná pr­vá pod­mien­ka a o trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry ne­pôj­de, ak pá­cha­teľ sí­ce mal fi­nan­čné pros­tried­ky v sta­no­ve­nej le­ho­te a úmy­sel­ne neuh­ra­dil splat­nú fak­tú­ru, po­kiaľ tie­to fi­nan­čné pros­tried­ky ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti). Nie je jas­né, rov­na­ko ako je to pri tres­tnom či­ne ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho, čo zna­me­ná po­jem „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val“, t. j. ke­dy ide o si­tuáciu, pri kto­rej má dať pá­cha­teľ (ob­jed­ná­va­teľ) pred­nosť úh­ra­de poh­ľa­dáv­ky zho­to­vi­te­ľo­vi pred úh­ra­dou iných poh­ľa­dá­vok.

V tom­to sme­re je nut­né uviesť, že po­kiaľ ide o prob­le­ma­ti­ku tý­ka­jú­cu sa to­ho, ke­dy ob­jed­ná­va­teľ „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bu­je pe­ňaž­né pros­tried­ky na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti“ tak je spra­vid­la ná­roč­né po­sú­diť, či ob­jed­ná­va­teľ sku­toč­ne „ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­val“ pe­ňaž­né pros­tried­ky na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti, res­pek­tí­ve, či iš­lo o ta­kú si­tuáciu, pri kto­rej mal up­red­nos­tniť všet­ky ná­ro­ky zho­to­vi­te­ľov (do­dá­va­te­ľov), pre­to­že pe­ňaž­né pros­tried­ky „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val“ na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti. Tak­mer vždy sa to­tiž tá­to otáz­ka po­su­dzu­je s nie­koľ­ko roč­ným od­stu­pom, pri­čom hra­ni­ca me­dzi „ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­val“ a „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val“ je veľ­mi úz­ka a čas­to zá­vi­sí len na tom, či ob­jed­ná­va­teľ správ­ne ale­bo nes­práv­ne sub­jek­tív­ne (pod­ľa svoj­ho úsud­ku a čas­to aj za ur­či­té­ho pod­ni­ka­teľ­ské­ho ri­zi­ka) vy­hod­no­til otáz­ku za­bez­pe­če­nia svo­jej pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti.

Tak nap­rík­lad, ak má ob­jed­ná­va­teľ fi­nan­čné pros­tried­ky v le­ho­te sta­no­ve­nej tres­tným či­nom ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry a tie­to v úpl­nos­ti pou­ži­je na úh­ra­du miezd svo­jich za­mes­tnan­cov a fak­tú­ry do­dá­va­te­ľov zos­ta­nú neuh­ra­de­né aj po up­ly­nu­tí 30 dňo­vej le­ho­ty po splat­nos­ti fak­tú­ry tak pôj­de o trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry? Ale­bo ne­pôj­de le­bo ob­jed­ná­va­teľ pre svo­ju čin­nosť pot­re­bu­je aj svo­jich za­mes­tnan­cov a te­da fi­nan­čné pros­tried­ky „ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­val“ na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti? A ak by tie­to fi­nan­čné pros­tried­ky pou­žil v úpl­nos­ti na úh­ra­du splat­ných fak­túr a nie na úh­ra­du miezd, spá­chal by trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho? Ale­bo nes­pá­chal le­bo na svo­ju čin­nosť pot­re­bu­je aj do­dá­va­te­ľov (zho­to­vi­te­ľov) a te­da fi­nan­čné pros­tried­ky „ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­val“ na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti? Ale­bo mal všet­ky svo­je poh­ľa­dáv­ky us­po­ko­jiť po­mer­ne a rov­no­mer­ne, t. j. za­mes­tnan­cov a do­dá­va­te­ľov us­po­ko­jiť len čias­toč­ne le­bo inak by sa mo­hol dos­tať do po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa? A čo ak má ob­jed­ná­va­teľ aj poh­ľa­dáv­ky na da­niach, neh­ro­zí mu trest­ný pos­tih za spá­chanie tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 278 Tr. zák. ak neuh­ra­dí splat­nú daň, ale všet­ky fi­nan­čné pros­tried­ky pou­ži­je na úh­ra­du fak­túr a miezd? A do úva­hy pri­chá­dza­jú aj fak­tú­ry nap­rík­lad za elek­tri­nu, lea­sing, úve­ro­vé splát­ky a po­dob­ne. Je ne­vyh­nut­né na za­bez­pe­če­nie je­ho čin­nos­ti uh­ra­diť aj tie­to poh­ľa­dáv­ky? Čo má hra­diť pod­ni­ka­teľ skôr ak ne­má fi­nan­čné pros­tried­ky v ob­je­me na úh­ra­du všet­kých svo­jich zá­väz­kov? Ke­dy te­da pe­ňaž­né pros­tried­ky ne­vyh­nut­ne pot­re­bu­je a ke­dy ich ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bu­je na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti? Na zá­kla­de čo­ho si zá­ko­no­dar­ca mys­lí, že prá­ve or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sú kom­pe­ten­tné po­su­dzo­vať tie­to otáz­ky? Ak by sme to zjed­no­du­ši­li, tak nech sa pod­ni­ka­teľ pri hra­de­ní svo­jich zá­väz­kov roz­hod­ne ako­koľ­vek, cel­kom ur­či­te sa vždy vy­sta­ví ri­zi­ku tres­tné­ho pos­ti­hu za spá­chanie niek­to­ré­ho zo spo­me­nu­tých tres­tných či­nov, na­koľ­ko niek­to­rí z ve­ri­te­ľov zos­ta­ne cel­kom ale­bo z čas­ti neus­po­ko­je­ní.

Po­kiaľ by sa na­mie­ta­lo, že no­vá skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry sa má tý­kať iba „veľ­kých“ ob­chod­ných spo­loč­nos­tí, kto­ré ma­jú ale­bo by ma­li mať vždy fi­nan­čné pros­tried­ky (nap­rík­lad Vá­hos­tav a po­dob­ne) tak nič ta­ké zo zne­nia návr­hu toh­to tres­tné­ho či­nu ne­vyp­lý­va. Skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry sa má to­tiž tý­kať akej­koľ­vek práv­nic­kej oso­by a akej­koľ­vek fy­zic­kej oso­by, kto­rá je pod­ni­ka­te­ľom, kto­ré vo svo­jej čin­nos­ti „pou­ží­va­jú, či vy­uží­va­jú“ živ­nos­tní­kov.

No­vý trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry a tres­tná zod­po­ved­nosť práv­nic­kých osôb

Z návr­hu zne­nia zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry je zrej­mé, že sa má z veľ­kej čas­ti tý­kať hlav­ne proti­práv­ne­ho ko­na­nia práv­nic­kých osôb. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je pre­to po­mer­ne prek­va­pi­vé, že pred­kla­da­ný návrh zá­ko­na ne­má am­bí­ciu zme­niť aj zá­kon č. 91/2016 Z. z. o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti práv­nic­kých osôb a tres­tne pos­ti­ho­vať aj sa­mot­né práv­nic­ké oso­by. Inak zá­kon o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti práv­nic­kých osôb ne­pos­ti­hu­je práv­nic­ké oso­by ani nap­rík­lad za spá­chanie tres­tných či­nov spre­ne­ve­ry, pod­vo­du, poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa, za­vi­ne­né­ho úpad­ku a po­dob­ne.

Tres­tné prá­vo opä­tov­ne v po­zí­cii od­pad­ko­vé­ho ko­ša

 Nie som zá­stan­com vy­tvá­ra­nia no­vých skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov a to bez ná­le­ži­té­ho (riad­ne­ho) od­ôvod­ne­nia pre­čo je za­ve­de­nie no­vej skut­ko­vej pod­sta­ty ne­vyh­nut­né, pre­čo ne­pos­ta­ču­jú už exis­tu­jú­ce skut­ko­vé pod­sta­ty tres­tných či­nov, či vô­bec je tres­tnop­ráv­ny pos­tih ur­či­tých ko­na­ní ne­vyh­nut­ný a či prí­pad­ne nes­ta­čí len pos­tih pod­ľa mi­mot­res­tnej práv­nej úp­ra­vy. Od­po­veď na tie­to otáz­ky je pri­tom ne­vyh­nut­ná, na­koľ­ko zá­ko­no­dar­ca je pri tvor­be no­vých skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov via­za­ný zá­sa­dou in du­bio pro li­ber­ta­te, pod­ľa kto­rej mu­sí zá­ko­no­dar­ca vždy ná­le­ži­te zdô­vod­niť pot­re­bu kri­mi­na­li­zá­cie ur­či­té­ho ko­na­nia, pri­čom ak pretr­vá­va­jú po­chyb­nos­ti o pot­re­be kri­mi­na­li­zá­cie je nut­né od nej upus­tiť a dať pred­nosť net­res­tným opat­re­niam. Zá­ko­no­dar­ca by te­da mal tres­tné prá­vo pou­žiť len za si­tuácie, ak dos­pe­je k cel­kom jed­noz­nač­né­mu poz­na­niu, že mi­mot­res­tné pros­tried­ky zly­ha­li (na uve­de­né nad­vä­zu­je aj zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie a prin­cíp ul­ti­ma ra­tio, kto­ré sa vy­vo­dzu­jú z prin­cí­pu práv­ne­ho štá­tu a z kto­rých vy­plý­va, že tres­tné prá­vo by ma­lo byť vždy až ten naj­kraj­nej­ší pros­trie­dok ur­če­ný len pre ty­po­vo naj­zá­važ­nej­šie ko­na­nia).

  Som ná­zo­ru, že pred­kla­da­te­lia návr­hu zá­ko­na ne­da­li na vy­ššie po­lo­že­né otáz­ky adek­vát­nu od­po­veď a da­li sa uniesť rie­še­ním prob­lé­mu, kto­ré naiv­ne spo­lie­ha na vše­moc­nosť tres­tné­ho prá­va, pri­čom pred­kla­da­ný návrh zá­ko­na vzbu­dzu­je po­chyb­nos­ti z hľa­dis­ka prin­cí­pu in du­bio pro li­ber­ta­te, či ul­ti­ma rá­tio.

Tres­tné prá­vo je už nie­koľ­ko ro­kov fa­loš­ne po­va­žo­va­né (slo­va­mi sud­cu Ústav­né­ho sú­du ČR Ja­na Mu­si­la) za vše­liek na všet­ky ne­du­hy ľud­stva a pre­to sa je­ho inter­ven­cia stá­le a stá­le roz­ši­ru­je na ďal­šie ob­las­ti a to čas­to nea­dek­vát­ne, čím do­chá­dza k „pre­pí­na­ní“ tres­tnej rep­re­sie. Sku­toč­ne mož­no ba­dať ten­den­ciu spra­viť z tres­tné­ho prá­va od­pad­ko­vý kôš do kto­ré­ho mož­no ho­diť všet­ko, čo sa ne­vie „up­ra­tať“ ces­tou ci­vil­né­ho, či správ­ne­ho prá­va a spo­lie­hať na to, že ak „dám všet­ko do tres­tu“ tak sa všet­ky prob­lé­my vy­rie­šia. Ide o ro­man­tic­kú pred­sta­vu čas­ti ve­rej­nos­ti, že vy­tvo­re­ním no­vé­ho tres­tné­ho či­nu „je to vy­ba­ve­né“ a že skon­čia ur­či­té proti­práv­ne ko­na­nia, kto­ré má no­vý trest­ný čin pos­ti­ho­vať (žiad­ne „ne­du­hy ľud­stva“ nez­miz­nú len pre­to, že z nich spra­vím skut­ko­vú pod­sta­tu no­vé­ho tres­tné­ho či­nu).

Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru nie je mož­né vy­tvá­rať no­vé skut­ko­vé pod­sta­ty tres­tných či­nov len pre­to, že štát preu­ká­zal dl­ho­do­bú nes­chop­nosť (či ne­chuť) rie­šiť niek­to­ré prob­lé­my ces­tou ci­vil­né­ho, či správ­ne­ho prá­va (nap­rík­lad prie­ťa­hy v ci­vil­nom ko­na­ní, kto­ré čas­to zne­mož­ňu­jú, aby sa ve­ri­te­lia moh­li rých­lo a účin­ne do­môcť svo­jich op­ráv­ne­ných ná­ro­kov).

Na­mies­to zá­ve­ru mož­no v zho­de so sud­com Ústav­né­ho sú­du ČR Ja­nom Mu­si­lom uzat­vo­riť, že tak ako sud­ca nes­mie ulo­žiť trest bez to­ho, aby bo­la preu­ká­za­ná vi­na pá­cha­te­ľa, nes­mie ani zá­ko­no­dar­ca hro­ziť tres­tom, bez to­ho, aby preu­ká­zal je­ho pot­reb­nosť.

Nas­le­du­je pod­stat­ný vý­ňa­tok z dô­vo­do­vej sprá­vy

 

Dô­vo­do­vá sprá­va

 

A. Všeo­bec­ná časť

Hlav­ným úče­lom pred­lo­že­né­ho návr­hu zá­ko­na je za­viesť do zá­ko­na                                  č. 300/2005 Z. z. Trest­ný zá­kon v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Trest­ný zá­kon“) no­vú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry. Pros­tred­níc­tvom za­ve­de­nia toh­to no­vé­ho tres­tné­ho či­nu sa vy­tvo­rí pr­výk­rát sku­toč­ná tres­tno-práv­na ochra­na pre živ­nos­tní­kov vo­či veľ­kým fir­mám, kto­ré im čas­to ne­vyp­lá­ca­li fak­tú­ry za ich vy­ko­na­nú prá­cu, keď­že z ti­tu­lu ma­lých pod­ni­ka­te­ľov ma­jú veľ­mi ob­me­dze­né mož­nos­ti  pri vy­má­ha­ní svo­jich fak­túr súd­nou ces­tou, s čím niek­to­ré pod­vod­né fir­my vop­red po­čí­ta­jú.

Návr­hom zá­ko­na chce­me chrá­niť tých naj­zra­ni­teľ­nej­ších v pod­ni­ka­teľ­skom sek­to­re a to živ­nos­tní­kov, kto­rí v sú­čas­nos­ti naj­viac dop­lá­ca­jú na rôz­ne ne­ka­lé ob­chod­né prak­ti­ky, kto­rých vý­sled­kom je ich fi­nan­čná lik­vi­dá­cia. V sú­čas­nos­ti veľ­ké fir­my bež­ne sú­ťa­žia v elek­tro­nic­kých auk­ciách s veľ­mi níz­ky­mi ce­na­mi, pri­čom už v tom­to štá­diu sú­ťa­že­nia vop­red po­čí­ta­jú s tým, že za ne­vyp­la­te­nie fak­túr vo­či ma­lým sub­do­dá­va­te­ľom ne­bu­dú ni­ja­ko tres­tne pos­tih­nu­tí.

V sú­čas­nos­ti v Tres­tnom zá­ko­ne ma­jú práv­nu ochra­nu len za­mes­tnan­ci pri tres­tnom či­ne ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho. Ma­lí živ­nos­tní­ci, kto­rí ne­raz vy­ko­ná­va­jú svo­ju prá­cu aj v rám­ci „nú­te­ných živ­nos­tí“, však žiad­nu tres­tnop­ráv­nu ochra­nu za ne­vyp­la­te­nie fak­tú­ry, as­poň v roz­sa­hu ce­ny prá­ce ne­ma­jú. No­ve­lou § 340a a § 340b zá­ko­na č. 513/1991 Zb. Ob­chod­ný zá­kon­ník v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Ob­chod­ný zá­kon­ník“) sa sí­ce sta­no­vi­li le­ho­ty na splat­nosť pe­ňaž­né­ho zá­väz­ku, av­šak to­to ne­rie­ši pod­sta­tu prob­lé­mu, a to pod­vod­né ko­na­nie, kto­ré­ho vý­sled­kom je ne­vyp­lá­ca­nie fak­túr za už od­ve­de­nú prá­cu.

Aj z vy­ššie uve­de­né­ho dô­vo­du navr­hu­je­me za­viesť tres­tnop­ráv­nu ochra­nu pre živ­nos­tní­kov, ak im ne­bo­la vy­pla­te­ná ce­na prá­ce z vy­sta­ve­nej fak­tú­ry do 30 dní po jej splat­nos­ti a pá­cha­teľ toh­to tres­tné­ho či­nu v tej­to le­ho­te mal pe­ňaž­né pros­tried­ky na jej vy­pla­te­nie, kto­ré ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti pod­ni­ka­te­ľa, kto­rý je fy­zic­kou oso­bou, ale­bo čin­nos­ti práv­nic­kej oso­by, ale­bo vy­ko­nal opat­re­nia sme­ru­jú­ce k zma­re­niu vy­pla­te­nia tých­to pe­ňaž­ných pros­tried­kov.

Ta­kou­to no­vou práv­nou úp­ra­vou do­siah­ne­me vy­rov­na­nú tres­tnop­ráv­nu ochra­nu pre za­mes­tnan­cov a živ­nos­tní­kov pred ne­vyp­lá­ca­ním fi­nan­čných pros­tried­kov za ich vy­ko­na­nú prá­cu. Od toh­to opat­re­nia oča­ká­va­me zlep­še­nie pod­ni­ka­teľ­ské­ho pros­tre­dia a zlep­še­nie sprá­va­nia veľ­kých pod­ni­ka­te­ľov vo­či naj­zra­ni­teľ­nej­šej sku­pi­ne pod­ni­ka­te­ľov, kto­rí ma­jú sťa­že­né pod­mien­ky na súd­nu ochra­nu pre­dov­šet­kým vo­či veľ­kým fir­mám.

Sú­čas­ne je pot­reb­né pri­po­me­núť, že živ­nos­tní­ci ru­čia za svo­je zá­väz­ky ce­lým svo­jim ma­jet­kom a pre­to je pot­reb­né im ga­ran­to­vať väč­šiu tres­tno-práv­nu ochra­nu, keď­že v dôs­led­ku ne­vyp­lá­ca­nia fak­túr mô­že byť pos­ti­ho­va­ný ich ce­lý aj súk­rom­ný ma­je­tok.

Návrh zá­ko­na má po­zi­tív­ne so­ciál­ne vply­vy (hos­po­dá­re­nie oby­va­teľ­stva) a po­zi­tív­ny vplyv na pod­ni­ka­teľ­ské pros­tre­die, ale ne­má vplyv na ži­vot­né pros­tre­die, roz­po­čet ve­rej­nej sprá­vy a ani na in­for­ma­ti­zá­ciu spo­loč­nos­ti.

Návrh zá­ko­na je v sú­la­de s Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ús­tav­ný­mi zá­kon­mi a os­tat­ný­mi všeo­bec­ne zá­väz­ný­mi práv­ny­mi pred­pis­mi Slo­ven­skej re­pub­li­ky, me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi a iný­mi me­dzi­ná­rod­ný­mi do­ku­men­tmi, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná a s prá­vom Európ­skej únie.

 

B. Oso­bit­ná časť

 

K Čl. I

K bo­du 1

            Navr­ho­va­ným us­ta­no­ve­ním sa umož­ňu­je pre pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry zba­viť tres­tnos­ti tres­tné­ho či­nu v prí­pa­de, ak to­to ne­vyp­la­te­nie ce­ny prá­ce z vy­sta­ve­nej fak­tú­ry ne­ma­lo tr­va­lo ne­priaz­ni­vé nás­led­ky na fy­zic­kú oso­bu, kto­rá pod­ni­ká na zá­kla­de živ­nos­ten­ské­ho op­ráv­ne­nia a ten­to pá­cha­teľ sú­čas­ne mu­sel svo­ju po­vin­nosť do­da­toč­ne spl­niť naj­nes­kôr do 60 dní od do­ko­na­nia tres­tné­ho či­nu. Po­dob­ná práv­na úp­ra­va pri zá­ni­ku tres­tné­ho či­nu sa pou­ží­va aj pri skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 Tres­tné­ho zá­ko­na.

K bo­du 2

            Vzhľa­dom na dl­ho­do­bo pretr­vá­va­jú­ci prob­lém s ne­vyp­lá­ca­ním fak­túr vo­či fy­zic­kým oso­bám, kto­ré pod­ni­ka­jú na zá­kla­de živ­nos­ten­ské­ho op­ráv­ne­nia, sa do Tres­tné­ho zá­ko­na navr­hu­je za­kot­ve­nie no­vej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry.

            Po pos­led­nej no­ve­le Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka č. 513/1991 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov sa aj vďa­ka tran­spo­zí­cii smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy 2011/7/EÚ o bo­ji pro­ti ones­ko­re­ným plat­bám v ob­chod­ných tran­sak­ciách (ďa­lej len „smer­ni­ca“) dopl­ni­li dve no­vé us­ta­no­ve­nia § 340a a § 340b, kto­ré sí­ce sta­no­vu­jú maximál­ne le­ho­ty, v akých sa ur­ču­je le­ho­ta splat­nos­ti pe­ňaž­né­ho zá­väz­ku, av­šak ta­ká­to úp­ra­va nie je dos­ta­toč­ná vo­či pos­ti­ho­va­niu úmy­sel­né­ho pod­vod­né­ho ko­na­nia, kto­rých hlav­ným cie­ľom je ne­vyp­la­te­nie fak­tú­ry.

            V dôs­led­ku ne­vyp­lá­ca­nia fak­túr vo­či zra­ni­teľ­ným sub­jek­tom, a to ma­lým živ­nos­tní­kom, do­chá­dza v pos­led­nej do­be k ich fi­nan­čnej lik­vi­dá­cii a ukon­če­niu ich pod­ni­ka­nia. Prax je v sú­čas­nos­ti ta­ká, že veľ­ké fir­my nap­rík­lad v od­vet­ví sta­veb­níc­tva si za­zmluv­ni­li veľ­ké množ­stvo ma­lých živ­nos­tní­kov, kto­rí im vy­ko­ná­va­jú veľ­kú časť sta­veb­ných prác, za kto­ré sí­ce tie­to veľ­ké fir­my in­ka­su­jú fi­nan­čné pros­tried­ky, av­šak nás­led­ne už svo­jich ma­lých sub­do­dá­va­te­ľov ne­vyp­lá­ca­jú. Tí­to ma­lí živ­nos­tní­ci ne­ma­jú zväč­ša na za­pla­te­nie svo­jich po­vin­ných od­vo­dov do so­ciál­ne­ho a zdra­vot­né­ho pois­te­nia a čas­to im neos­tá­va­jú pros­tried­ky ani na za­pla­te­nie súd­ne­ho pop­lat­ku za po­da­nie ža­lo­by, pros­tred­níc­tvom kto­rej by sa do­má­ha­li vy­má­ha­nia pros­tried­kov vy­plý­va­jú­cich im z vy­sta­ve­nej fak­tú­ry.

Na roz­diel od za­mes­tnan­cov, kto­rí v prí­pa­de ne­vyp­la­te­nia mzdy ale­bo od­stup­né­ho pod­ľa § 214 Tres­tné­ho zá­ko­na mô­žu po­dať na svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa tres­tné­ho ozná­me­nie, tie­to fy­zic­ké oso­by, kto­ré pod­ni­ka­jú na zá­kla­de živ­nos­ten­ské­ho op­ráv­ne­nia, ta­kou­to tres­tno-práv­nou ochra­nou ne­dis­po­nu­jú.

Sub­jek­tom, či­že pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry bu­de šta­tu­tár­ny or­gán práv­nic­kej oso­by ale­bo pod­ni­ka­teľ, kto­rý je fy­zic­kou oso­bou, ale­bo ich zá­stup­ca ale­bo pro­kur­ista. To zna­me­ná, že ide o špe­ciál­ny sub­jekt a bu­de tak jed­no­du­ché ur­čiť zod­po­ved­nú oso­bu, kto­rá bu­de tres­tne stí­ha­ná v prí­pa­de, ak by ne­doš­lo k vy­pla­te­niu ce­ny prá­ce z fak­tú­ry.

Šta­tu­tár­nym or­gá­nom práv­nic­kej oso­by je oso­ba, ale­bo oso­by, kto­ré sú pod­ľa za­kla­da­cej lis­ti­ny, zmlu­vy o zria­de­ní práv­nic­kej oso­by ale­bo zo zá­ko­na op­ráv­ne­né ro­biť práv­ne úko­ny za práv­nic­kú oso­bu, napr. ko­na­teľ spo­loč­nos­ti s ru­če­ním ob­me­dze­ným, ria­di­teľ štát­ne­ho pod­ni­ku ale­bo pred­sta­ven­stvo ak­cio­vej spo­loč­nos­ti.

Zá­stup­com ale­bo pro­ku­ris­tom je v zmys­le § 13 ods. 1 a § 14 Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka fy­zic­ká oso­ba spl­no­moc­ne­ná pod­ni­ka­te­ľom na­vy­ko­ná­va­nie všet­kých práv­nych úko­nov, ku kto­rým do­chá­dza pri pre­vádz­ke pod­ni­ku. Pod­ni­ka­te­ľom, kto­rý je fy­zic­kou oso­bou sa my­slia všet­ci pod­ni­ka­te­lia v zmys­le § 2 ods. 2 Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka.

Tres­tné bu­de len ko­na­nie, kto­ré­ho dôs­led­kom bu­de ne­vyp­la­te­nie čas­ti fak­tú­ry po­zos­tá­va­jú­cej z ne­vyp­la­te­nia ce­ny prá­ce. Keď­že fak­tu­rant ne­má v zmys­le do­te­raz plat­ných práv­nych pred­pi­sov po­vin­nosť de­liť fak­tú­ru na ce­nu to­va­ru, ce­nu prá­ce a pod., tres­tnop­ráv­nu ochra­nu bu­de po­ží­vať len tá časť fak­tú­ry a su­ma, kto­rá bu­de zod­po­ve­dať ce­ne prá­ce v nej vy­slo­ve­ne uve­de­ná. Ta­kou­to práv­nou úp­ra­vou sa do­siah­ne rov­no­váž­ny stav pri ochra­ne za­mes­tnan­ca a živ­nos­tní­ka.

Sub­jek­tív­na strán­ka je da­ná za­vi­ne­ním pá­cha­te­ľa a na napl­ne­nie skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu je pot­reb­né úmy­sel­né za­vi­ne­nie s vý­nim­kou kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu uve­de­nej v § 214a ods. 2 písm. a), ods. 3 a 4, keď pos­ta­ču­je ned­ban­li­vos­tné za­vi­ne­nie s pri­hliad­nu­tím na § 18 Tres­tné­ho zá­ko­na.

Ob­jek­tom toh­to tres­tné­ho či­nu je ochra­na živ­nos­tní­ka s cie­ľom riad­ne­ho vy­plá­ca­nia ce­ny prá­ce z vy­sta­ve­nej fak­tú­ry a ochra­na pod­ni­ka­teľ­ské­ho pros­tre­dia. V sú­čas­nos­ti sa ochra­na pred ne­vyp­lá­ca­ním mzdy ale­bo od­stup­né­ho priz­ná­va len za­mes­tnan­com a fy­zic­ké oso­by, kto­ré pod­ni­ka­jú na zá­kla­de živ­nos­ten­ské­ho op­ráv­ne­nia, ta­kou­to tres­tno-práv­nou ochra­nou ne­dis­po­nu­jú, aj keď sa dá ho­vo­riť o rov­na­kom ob­jek­te, a to riad­nom vy­plá­ca­ní od­me­ny za vy­ko­na­ná prá­cu. Ta­kou­to práv­nou úp­ra­vou sa pos­ky­tu­je ochra­na zá­kon­ným ná­ro­kom, kto­ré má živ­nos­tník a kto­ré mu vy­plý­va­jú z ob­chod­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu. Pri živ­nos­tní­ko­vi je pot­reb­né eš­te pri­po­me­núť, že ru­čí za svo­je zá­väz­ky ce­lým svo­jim ma­jet­kom a pre­to je pot­reb­né mu ga­ran­to­vať väč­šiu tres­tno-práv­nu ochra­nu, keď­že v dôs­led­ku ne­vyp­lá­ca­nia fak­túr mô­že byť pos­ti­ho­va­ný je­ho ce­lý ma­je­tok vrá­ta­ne súk­rom­né­ho ma­jet­ku.

Ob­jek­tív­nou strán­kou v prí­pa­de skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu je ko­na­nie, kto­ré­ho dôs­led­kom je ne­vyp­la­te­nie ce­ny prá­ce z vy­sta­ve­nej fak­tú­ry, na kto­rú má fy­zic­ká oso­ba, kto­rá pod­ni­ká na zá­kla­de živ­nos­ten­ské­ho op­ráv­ne­nia, ná­rok, a to do 30 dní po jej splat­nos­ti. Aby sa za­brá­ni­lo auto­ma­tic­ké­mu po­dá­va­niu tres­tným ozná­me­ní pre ne­vyp­la­te­nie fak­tú­ry, kto­ré moh­lo byť spô­so­be­né len dl­hšou le­ho­tou, v kto­rej tr­val napr. ban­ko­vý pre­vod, navr­hu­je sa ob­jek­tív­na le­ho­ta, v kto­rej mu­sí byť schop­ný pá­cha­teľ vy­pla­tiť ce­nu prá­ce z fak­tú­ry a zá­ro­veň ide o le­ho­tu, kto­rá eš­te nes­pô­so­bí živ­nos­tní­ko­vi exis­ten­čné prob­lé­my.

Trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry mô­že byť spá­cha­ný dvo­ma for­ma­mi:

1.      ne­vyp­la­te­ním ce­ny prá­ce z vy­sta­ve­nej fak­tú­ry fy­zic­kej oso­be, kto­rá pod­ni­ká na zá­kla­de živ­nos­ten­ské­ho op­ráv­ne­nia do 30 dní po jej splat­nos­ti ale­bo

2.      vy­ko­na­ním opat­re­ní sme­ru­jú­cich k zma­re­niu vy­pla­te­nia tých­to pe­ňaž­ných pros­tried­kov.

Pod­mien­kou tres­tnos­ti v zmys­le toh­to us­ta­no­ve­nia je, aby sub­jekt toh­to tres­tné­ho či­nu mal odo dňa splat­nos­ti fak­tú­ry do up­ly­nu­tia 30 dní po splat­nos­ti fak­tú­ry fi­nan­čné pros­tried­ky na vý­pla­tu tej čas­ti fak­tú­ry, v kto­rej je vy­jad­re­ná ce­na prá­ce. Pre­to, ak pá­cha­teľ ne­mal tie­to fi­nan­čné pros­tried­ky vo vy­ššie uve­de­nej le­ho­te, nie je trest­ný za nespl­ne­nie zá­väz­ku.

Ta­ká­to práv­na úp­ra­va umož­ňu­je ús­tav­no-kon­for­mným spô­so­bom za­viesť ta­kú­to skut­ko­vú pod­sta­tu, keď­že v zmys­le čl. 17 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, je us­ta­no­ve­né, že „ni­ko­ho ne­mož­no poz­ba­viť slo­bo­dy len pre nes­chop­nosť dodr­žať zmluv­ný zá­vä­zok.“. Rov­na­ko ako ten­to trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry je kon­ci­po­va­ná aj skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho.

            Trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia fak­tú­ry je de­fi­no­va­ný ako pre­čin, za kto­rý je mož­né pot­res­tať pá­cha­te­ľa od­ňa­tím slo­bo­dy až na tri ro­ky.

            Sú­čas­ne sa za­vá­dza, že pá­cha­teľ sa pot­res­tá od­ňa­tím slo­bo­dy na je­den až päť ro­kov, ak spá­cha ten­to trest­ný čin a spô­so­bí ním väč­šiu ško­du, či­že as­poň 2 660 eur, z oso­bit­né­ho mo­tí­vu ale­bo vo­či viac ako de­sia­tim fy­zic­kým oso­bám, kto­ré pod­ni­ka­jú na zá­kla­de živ­nos­ten­ské­ho op­ráv­ne­nia.

            V prí­pa­de, ak by pá­cha­teľ spô­so­bil znač­nú ško­du, či­že as­poň 26 600 eur, pot­res­tal by sa od­ňa­tím slo­bo­dy na tri až osem ro­kov a v prí­pa­de spô­so­be­nia ško­dy veľ­ké­ho roz­sa­hu, či­že as­poň 133 000 eur, by sa pá­cha­teľ pot­res­tal od­ňa­tím slo­bo­dy na se­dem až dva­násť ro­kov.

 

K Čl. II

Navr­hu­je sa účin­nosť pred­kla­da­né­ho návr­hu zá­ko­na so zoh­ľad­ne­ním pot­reb­nej dĺžky le­gis­va­kan­čnej le­ho­ty na 1. de­cem­bra 2016.

 

 

Diskusia