Autor článku:
JUDr. Vladimír Varga
sudca Okresného súdu Humenné
Náhrada trov obhajoby po oslobodzujúcom rozsudku – rozdiel medzi ustanoveným obhajcom a zvoleným obhajcom
Trovy trestného konania, ktoré znáša štát definuje Trestný poriadok (TP) v ustanovení § 553 ods. 1 takto: Trovy nevyhnutné na vykonanie trestného konania vrátane trov vykonávacieho konania znáša štát; neznáša však vlastné trovy obvineného, zúčastnenej osoby a poškodeného ani výdavky spojené so zvolením obhajcu a splnomocnenca. Štát však znáša trovy na povinnú obhajobu, ktoré vznikli obvinenému v dôsledku dovolania podaného ministrom spravodlivosti alebo generálnym prokurátorom.
Trestný poriadok obhajcovi, ktorý
bol obvinenému ustanovený, priznáva voči štátu nárok na odmenu a náhradu podľa
tarify určenej osobitným predpisom(vyhláška Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb, č. 655/2004 Z. z.).
Najnázornejším príkladom je rozsudok súdu, ktorým je obvinený spod obžaloby podľa § 285 TP oslobodený - nie je zámerom autora analyzovať, či rovnaké účinky vo vzťahu k povinnosti na náhradu trov trestného konania má aj rozhodnutie súdu o postúpení veci podľa § 280 ods. 2 TP, o zastavení trestného stíhania podľa § 281 TP, o podmienečnom zastavení trestného stíhania, či zmieri podľa § 282 TP.
Výkladom ustanovenia § 555 ods. 1 písm. c) TP, teda možno vysloviť, že ak bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, nie je povinný nahradiť štátu vyplatenú odmenu a náhradu ustanovenému obhajcovi.
Citované ustanovenie § 555 ods. 1 písm. c) TP spolu s ustanovením § 553 ods. 1 TP, však vytvára dve kategórie osôb, ktorým poskytuje rôznu mieru právnej ochrany a rôznu mieru prístupu k právu na obhajobu.
Uvediem názorný príklad – prokurátor podá na dvoch obžalovaných obžalobu pre spoločne spáchaný skutok, ktorý je v obžalobe právne kvalifikovaný ako zločin lúpež podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona (TZ), pričom obidvaja obvinení sú pre tento skutok vo väzbe. U obidvoch obvinených je tak daný dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. a) TP. Obvinený „A“ si obhajcu nezvolil a preto mu bol obhajca ustanovený a obvinený „B“ si obhajcu zvolil. Obidvaja sú po prejednaní veci pred súdom na hlavnom pojednávaní spod obžaloby oslobodení – zatiaľ čo obvinený „A“, ktorému bol ex offo ustanovený obhajca, v prípade oslobodzujúceho rozsudku žiadnym spôsobom „nerieši“ odmenu obhajcu, pretože o nej na návrh obhajcu rozhoduje súd tým, že určí jej výšku a súčasne rozhodne o jej vyplatení štátom (z rozpočtových prostriedkov), tak obvinený „B“ v prípade oslobodzujúceho rozsudku, nemá právo na to, aby o odmene a jej vyplatení zvolenému obhajcovi, resp. o náhrade výdavkov spojených so zvolením obhajcu bolo rozhodnuté rovnako.
Nakoľko citované ustanovenia vytvárajú rôzne právne postavenie osôb v identickej situácii, možno mať pochybnosti o ich súlade s ústavou (čl. 50 ods. 3 ústavy). Miera právnej ochrany a práva na obhajobu poskytnutá cit. ustanoveniami obvinenému „A“ je nesporne vyššia, než je v tej istej situácii poskytovaná obvinenému „B“ – ktorý musí odmenu zvolenému obhajcovi zaplatiť zo svojich finančných prostriedkov a i napriek tomu, že ho štát (nezákonne) obvinil a neraz dlhé roky trestne stíhal, musí sa náhrady týchto výdavkov spojených so zvolením obhajcu domáhať postupom upraveným osobitným právnym predpisom (teda nie podľa Trestného poriadku).
Podľa súčasnej právnej úpravy obvinený „B“ po oslobodzujúcom rozsudku musí uplatniť voči štátu nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov – ak chce dosiahnuť náhradu vlastných výdavkov spojených so zvolením obhajcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozsudku 1 Cdo 53/93, dospel k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Uplatnenie nároku voči štátu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, je však neraz zdĺhavý proces spojený s neochotou štátu nezákonne stíhanej osobe nahradiť aspoň výdavky spojené so zvolením obhajcu (a nieto ešte poskytnúť primeranú satisfakciu za nemajetkovú ujmu).
Nevidím žiadny dôvod, pre ktorý by štát nemal znášať aj výdavky spojené so zvolením obhajcu ak trestné stíhanie nebolo skončené právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. O náhrade týchto výdavkov by sa malo rozhodnúť už na základe trestného procesného kódexu na návrh obvineného, resp. ním zvoleného obhajcu a nie až uplatnením nároku podľa osobitného zákona.
Predseda senátu v konaní pred súdom, resp. orgán činný v trestnom konaní, ktorý trestné stíhanie zastavil, má predsa dokonalý prehľad o úkonoch obhajcu a preto by mohol o náhrade výdavkov spojených so zvolením obhajcu obvinenému rozhodnúť v rovnakom rozsahu, ako by rozhodol o nároku na odmenu a náhradu obhajcu, ktorý bol obvinenému ustanovený - teda podľa tarify určenej osobitným predpisom (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, č. 655/2004 Z. z.).
Podľa môjho názoru by problém vyriešila novela Trestného poriadku, konkrétne ustanovenia § 553 ods. 1 a ods. 3 TP, po prijatí ktorej by dotknuté ustanovenia mohli mať napríklad takéto znenie:
§ 553 ods. 1 TP:
Trovy nevyhnutné na vykonanie trestného konania vrátane trov vykonávacieho konania znáša štát; neznáša však vlastné trovy obvineného, zúčastnenej osoby a poškodeného ani výdavky spojené so zvolením splnomocnenca. Štát neznáša výdavky spojené so zvolením obhajcu,pokiaľ trestné stíhanie obvineného skončilo odsudzujúcim rozsudkom, podmienečným zastavením trestného stíhania, alebo zmierom. Ak trestné stíhanie obvineného skončilo inak ako odsudzujúcim rozsudkom, podmienečným zastavením trestného stíhania, alebo zmierom, má obvinený voči štátu nárok na náhradu odmeny a náhrad obhajcu podľa tarify určenej osobitným predpisom.
§ 553 ods. 3 TP:
O návrhu podľa odseku1 a 2 orgán činný v trestnom konaní alebo súd rozhodne do 30 dní od jeho podania. Priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov obhajcovi ako aj priznanú náhradu odmeny a náhrad hotových výdavkov obhajcu obvinenémuorgán činný v trestnom konaní alebo súd vyplatí najneskôr do 90 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. O výške odmeny a náhrady obhajcu podľa osobitného predpisu, ktorý ukončil zastupovanie vo veci, rozhodne na návrh obhajcu orgán činný trestnom konaní alebo súd po ukončení zastupovania.
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.