Aplikácia materiálneho korektívu ústavnekonformným výkladom skutkových podstát

 

Ap­li­ká­cia ma­te­riál­ne­ho ko­rek­tí­vu us­tnav­ne­kon­for­mným vý­kla­dom skut­ko­vých pod­stát

 

JUDr. Ing. Ti­mo­tej Ba­ďo

práv­ny ča­ka­teľ pro­ku­ra­tú­ry

 

Sú­čas­ná roz­ho­do­va­cia prax Naj­vyš­šie­ho sú­du SR^[1] sved­čí ta­ké­mu prís­tu­pu k po­su­dzo­va­niu zá­kon­ných zna­kov skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov, keď práv­na úp­ra­va umož­ňu­je po­su­dzo­vať ma­te­riál­nu strán­ku spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu len pri tých tres­tných či­noch, kto­ré sú pre­čin­mi. Z uve­de­né­ho je a prio­ri vy­vo­di­teľ­ný ta­ký my­šlien­ko­vý pos­tup sú­du, že vo vzťa­hu k zlo­či­nom sta­čí pre vznik tres­tnej zod­po­ved­nos­ti napl­niť zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty len for­mál­ne, na­koľ­ko zá­ko­no­dar­ca vy­jad­ril zá­važ­nosť ko­na­nia, kto­rým pá­cha­teľ napĺňa všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty niek­to­ré­ho zo zlo­či­nov, už len sa­mot­ným opi­som tých­to skut­ko­vých pod­stát a ich kla­si­fi­ká­ciou ako zlo­či­nov v zmys­le § 11 Tr. zá­ko­na. Zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né, kaž­dý zlo­čin je zá­važ­ný.

Vy­ššie uve­de­né si pod­ľa môj­ho ná­zo­ru ne­mož­no bez ďal­šie­ho nek­ri­tic­ky os­vo­jiť, a to z nas­le­du­jú­cich dô­vo­dov:

Trest­ný zá­kon ako sú­bor práv­nych no­riem ur­ču­je, kto­ré ľud­ské ko­na­nie je tres­tným či­nom a aké san­kcie za spá­chanie to­ho - kto­ré­ho tres­tné­ho či­nu pá­cha­te­ľo­vi hro­zia. Tres­tné prá­vo sa do sú­čas­nej po­do­by vy­vi­nu­lo v prie­be­hu sto­ro­čí, kreo­va­lo sa v pod­mien­kach a pris­pô­so­bo­va­lo po­žia­dav­kám bež­né­ho ži­vo­ta a na je­ho for­mu­lá­cii do sú­čas­nej po­zi­tív­nej po­do­by sa (snáď) po­die­ľa­li len tí naj­po­vo­la­nej­ší a naj­eru­do­va­nej­ší. Na­priek to­mu v reál­nom ži­vo­te mô­žu vý­ni­moč­ne nas­tať ta­ké si­tuácie, na kto­ré zá­kon pre svo­ju ur­či­tú mie­ru všeo­bec­nos­ti „ne­pa­mä­tá“ a na kto­ré ap­li­ko­va­ním strik­tne for­ma­lis­tic­ké­ho prís­tu­pu no­riem tres­tné­ho prá­va by ne­doš­lo k spra­vod­li­vé­mu pot­res­ta­niu pá­cha­te­ľa, ale prá­ve nao­pak, ulo­že­ný trest by mo­hol byť neú­mer­ný k spá­cha­né­mu tres­tné­mu či­nu a je­ho nás­led­kom.^[2]

My­šlien­ky ob­siah­nu­té v prís­pev­ku bu­dem de­monštro­vať na nas­le­du­jú­com  prík­la­de:

Ob­vi­ne­ný M.A. je otec, kto­ré­ho ma­lo­le­tý syn, bol zo stra­ny fy­zic­ky vý­raz­ne pre­dis­po­no­va­nej­šie­ho spolu­žia­ka (poš­ko­de­né­ho) viac­krát pros­tred­níc­tvom fy­zic­kých ata­kov ši­ka­no­va­ný. Zjed­nať náp­ra­vu so ši­ka­nu­jú­cim žia­kom žia­dal nie­len ob­vi­ne­ný M.A., ale aj os­tat­ní ro­di­čia, kto­rých de­ti bo­li tiež tým­to spolu­žia­kom viac­krát na­pá­da­né. Všet­ky vý­chov­né pros­tried­ky a pos­tu­py zo stra­ny pe­da­go­gic­kých za­mes­tnan­cov zá­klad­nej ško­ly sa však mi­nu­li účin­ku a ten­to vo svo­jich úto­koch vo­či ro­ves­ní­kom pok­ra­čo­val. Ob­vi­ne­ný M.A. po tom, čo je­ho ma­lo­le­tý syn (už po nie­koľ­kýk­rát) pri­šiel do­mov s vi­di­teľ­ný­mi zra­ne­nia­mi spô­so­be­ný­mi dot­knu­tým žia­kom, zob­ral svoj­ho syna k do­mu ši­ka­nu­jú­ce­ho chlap­ca. To­ho za­sti­hol na dvo­re ro­din­né­ho do­mu a kon­fron­to­val ho s otáz­kou, kde sú je­ho ro­di­čia. Po­tom, čo sa doz­ve­del, že nie sú do­ma, ale v prá­ci, zob­ral ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho ťa­ha­ním za ucho do au­ta, pri­čom pre ma­lo­le­té­ho bol ta­ký­to zá­sah do je­ho fy­zic­kej in­teg­ri­ty zo stra­ny dos­pe­lej oso­by ťaž­ko pre­ko­na­teľ­ný. Po­tom sa ob­vi­ne­ný s obo­ma ma­lo­le­tý­mi pre­su­nul do zá­klad­nej ško­ly, na­chá­dza­jú­cej sa len nie­koľ­ko sto met­rov od do­mu poš­ko­de­né­ho, a tu po vy­stú­pe­ní z vo­zid­la vie­dol ono­ho žia­ka dr­žiac ho za ra­me­no k tam prí­tom­ným zod­po­ved­ným za­mes­tnan­com ško­ly.

Vy­ššie uve­de­né ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho M.A. for­mál­ne napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty zlo­či­nu ob­me­dzo­va­nia osob­nej slo­bo­dy pod­ľa § 193 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zá­ko­na s pou­ka­zom na § 139 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na.

Mož­no kon­šta­to­vať, že na sku­tok, kto­rý bol dos­ta­toč­ne zis­te­ný a preu­ká­za­ný a kto­rý je práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný vy­ššie uve­de­ným spô­so­bom,  do­pa­da­jú všet­ky zá­kon­né zna­ky pred­pok­la­da­né skut­ko­vou pod­sta­tou spo­me­nu­té­ho tres­tné­ho či­nu, er­go z for­mál­ne­ho hľa­dis­ka ide o napl­ne­nie skut­ko­vej pod­sta­ty na­pos­le­dy ozna­če­né­ho zlo­či­nu. For­mál­nou strán­kou tres­tné­ho či­nu je vy­jad­re­ná po­žia­dav­ka, aby všet­ky zna­ky, kto­ré sú pot­reb­né pre vznik tres­tnej zod­po­ved­nos­ti bo­li pá­cha­te­ľom napl­ne­né a bo­li pok­ry­té je­ho za­vi­ne­ním. Ma­te­riál­nou strán­kou tres­tné­ho či­nu je vy­jad­re­ná je­ho zá­važ­nosť.

Prá­ve zá­važ­nosť ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho je v tom­to prí­pa­de naj­esen­ciál­nej­šou práv­nou ka­te­gó­riou, kto­rú tre­ba pod­ro­biť pod­rob­né­mu práv­ne­mu po­sú­de­niu. Ab ini­tio v in­ten­ciách lat. In ma­le­fi­ciis vo­lun­tas sec­ta­tur, non exitus (pri proti­práv­nych či­noch sa skú­ma vô­ľa, nie vý­sle­dok) tre­ba uviesť, že cieľ, ku kto­ré­mu sme­ro­va­lo ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho, je bez po­chýb ne­zá­vad­ný a prá­vom ap­ro­bo­va­ný, pri­čom zá­ro­veň ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho ne­bo­lo mo­ti­vo­va­né úmys­lom ško­diť. Je ľud­sky po­cho­pi­teľ­né ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho, že ako otec ši­ka­no­va­né­ho syna chcel ta­ký­to prob­lém rie­šiť tým, že pôj­de k do­mu ro­di­čov poš­ko­de­né­ho a uve­de­né si s ni­mi a s ich syn­om vy­dis­ku­tu­je. Ro­di­čia poš­ko­de­né­ho však v tom ča­se ne­bo­li do­ma, a pre­to zob­ral poš­ko­de­né­ho (ob­me­dzil na krát­ky čas je­ho osob­nú slo­bo­du) do zá­klad­nej ško­ly pred zod­po­ved­ných pe­da­go­gic­kých za­mes­tnan­cov, aby tí­to zjed­na­li s poš­ko­de­ným ako so žia­kom ich ško­ly účin­nú a včas­nú náp­ra­vu. Uve­de­né ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho na­priek to­mu for­mál­ne napĺňa skut­ko­vú pod­sta­tu zlo­či­nu ob­me­dzo­va­nia osob­nej slo­bo­dy spá­cha­né­ho na chrá­ne­nej oso­be – na di­eťa­ti.

Pri vy­hod­no­co­va­ní skut­ku v tom­to kon­krét­nom prí­pa­de je ďa­lej pot­reb­né pod­ro­biť pries­ku­mu nie­len for­mál­ne napl­ne­nie zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty zlo­či­nu ob­me­dzo­va­nia osob­nej slo­bo­dy, ale aj na tie­to zna­ky ap­li­ko­vať zá­sa­dy, na kto­rých je tres­tné prá­vo vy­bu­do­va­né, ako aj ús­tav­né prin­cí­py a prin­cí­py práv­ne­ho štá­tu na­chá­dza­jú­ce svoj prie­met v ro­vi­ne tres­tné­ho prá­va. Ta­ké­to chá­pa­nie prá­va pred­pok­la­dá, že sa or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd pri je­ho uvá­dza­ní do ži­vo­ta sle­po nedr­žia len slov zá­ko­na a ich gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du, ale prá­ve nao­pak, po­ne­chá­va or­gá­nom ap­li­ká­cie prá­va pries­tor ap­li­ko­vať os­tat­né me­tó­dy práv­ne­ho vý­kla­du (ús­tav­ne­kon­form­ný, te­leolo­gic­ký a pod.), ako aj ap­li­ko­vať spo­me­nu­té zá­sa­dy tres­tné­ho prá­va, ús­tav­né a os­tat­né prin­cí­py, kto­ré nie sú v práv­nom po­riad­ku vždy expli­cit­ne uve­de­né, ale sú všeo­bec­ne uz­ná­va­né.

            Trest má za­bez­pe­čiť ochra­nu spo­loč­nos­ti pred pá­cha­te­ľom tým, že mu za­brá­ni v pá­cha­ní ďal­šej tres­tnej čin­nos­ti a vy­tvo­rí pod­mien­ky na je­ho vý­cho­vu k to­mu, aby vie­dol riad­ny ži­vot a sú­čas­ne iných od­ra­dí od pá­chania tres­tných či­nov; trest zá­ro­veň vy­jad­ru­je mo­rál­ne od­sú­de­nie pá­cha­te­ľa spo­loč­nos­ťou. Vzhľa­dom na to, že v tom­to prí­pa­de je sku­tok zlo­či­nom, súd by mo­hol ulo­žiť je­di­ne trest od­ňa­tia slo­bo­dy, na­koľ­ko ten­to je pri zlo­či­noch tres­tom ob­li­ga­tór­nym. Z rov­na­kých dô­vo­dov ne­mô­že pro­ku­rá­tor v príp­rav­nom ko­na­ní vy­užiť niek­to­rú z fo­riem od­klo­nov (ok­rem § 232 Tr. po­riad­ku) a up­lat­niť tak zá­sa­du opor­tu­ni­ty, kto­rú mu zá­ko­no­dar­ca na ko­ri­go­va­nie ri­gid­nos­ti tres­tných kó­dexov zve­ril. V us­ta­no­ve­ní § 34 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na zá­ko­no­dar­ca vy­me­dzil, aké fun­kcie má trest ako práv­ny nás­le­dok spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu pl­niť. Ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy by u ob­vi­ne­né­ho nespl­ni­lo ani jed­nu z vy­ššie uve­de­ných fun­kcií tres­tu, a con­tra­rio by ta­ký­to trest bol v roz­po­re so všet­ký­mi svo­ji­mi fun­kcia­mi,er­go v roz­po­re s úče­lom tres­tné­ho ko­na­nia, kto­rým je spra­vod­li­vé pot­res­ta­nie pá­cha­te­ľa.

Ak by bol ulo­že­ný trest v roz­po­re so všet­ký­mi fun­kcia­mi, kto­ré má pl­niť, ne­mož­no už ho­vo­riť o tres­te ako o spra­vod­li­vom nás­led­ku spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu, ale ako o nes­pra­vod­li­vos­ti pá­cha­nej na pá­cha­te­ľo­vi. Po­žia­dav­ku na spra­vod­li­vé tres­ta­nie uk­la­dá or­gá­nom ap­li­ku­jú­cim prá­vo Trest­ný po­ria­dok v us­ta­no­ve­ní § 1, v zmys­le kto­ré­ho: „Trest­ný po­ria­dok up­ra­vu­je pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov tak, aby tres­tné či­ny bo­li ná­le­ži­te zis­te­né a ich pá­cha­te­lia pod­ľa zá­ko­na spra­vod­li­vo pot­res­ta­ní, pri­čom tre­ba reš­pek­to­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy fy­zic­kých osôb a práv­nic­kých osôb“. Ak však tres­tné kó­dexy neu­mož­ňu­jú spra­vod­li­vé pot­res­ta­nie pá­cha­te­ľa a roz­por me­dzi po­zi­tív­nym zá­ko­nom a spra­vod­li­vos­ťou do­siah­ne ta­kej nez­ne­si­teľ­nej mie­ry, že zá­kon ako „nes­pra­vod­li­vé prá­vo“  mu­sí „ne­pí­sa­nej“ spra­vod­li­vos­ti us­tú­piť, or­gán ap­li­ku­jú­ci prá­vo mu­sí roz­hod­núť con­tra le­gem.^[3]Spra­vod­li­vosť vždy mu­sí stáť nad zá­ko­nom, inak by ri­gid­né pre­sa­dzo­va­nie práv­nych no­riem bez poz­na­nia to­ho, čo je spra­vod­li­vé, moh­lo spô­so­biť viac ško­dy ako úžit­ku. Na­mies­te je si v tých­to sú­vis­los­tiach pri­po­me­núť anti­ckú zá­sa­du „Sum­mum ius, sum­ma iniu­ria“ (naj­dôs­led­nej­šie prá­vo, naj­väč­šie bez­prá­vie).

            Nor­my oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na a z nich vy­plý­va­jú­ce zna­ky skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov ne­mož­no vy­kla­dať prís­ne dos­lov­ne, ale tre­ba chá­pať aj zmy­sel práv­nej nor­my, jej cieľ, účel a zá­mer. Ap­li­ko­va­ním spo­me­nu­té­ho prís­tu­pu – te­leolo­gic­ké­ho vý­kla­du, ne­mož­no k po­žia­dav­ke zá­ko­no­dar­cu, pos­ti­ho­vať neop­ráv­ne­né zá­sa­hy do slo­bo­dy po­hy­bu (ob­jekt tres­tné­ho či­nu), dos­pieť k iné­mu zá­ve­ru ako k to­mu, že tres­tom za trest­ný čin ob­me­dzo­va­nia osob­nej slo­bo­dy zá­ko­no­dar­ca ne­mal v úmys­le pos­ti­ho­vať ta­ké ko­na­nie, za aké by sa mal zod­po­ve­dať ob­vi­ne­ný M. A. Ak by sme pri­pus­ti­li opak, zna­me­na­lo by to, že otec, kto­rý už ďa­lej nie je ochot­ný zniesť stup­ňu­jú­cu sa fy­zic­kú ši­ka­nu svoj­ho syna a s tým sú­vi­sia­cu nee­fek­tív­nosť opat­re­ní sme­ru­jú­cich k náp­ra­ve zo stra­ny zod­po­ved­ných pe­da­go­gic­kých za­mes­tnan­cov ško­ly a vý­luč­ne z toh­to dô­vo­du pre­chod­ne na krát­ky čas (rá­do­vo v mi­nú­tach) ob­me­dzí osob­nú slo­bo­du ši­ka­nu­jú­ce­ho, aby ho pri­vie­dol do ško­ly zod­po­ve­dať sa za svo­je ko­na­nie, si za­slú­ži trest od­ňa­tia slo­bo­dy (hoc aj len pod­mie­neč­ný) v roz­me­dzí tres­tnej sadz­by tri až osem ro­kov. Ta­ký­to prís­tup k chá­pa­niu tres­tnej rep­re­sie by bol v roz­po­re s kvi­te­sen­ciou Ústa­vy SR in­kor­po­ro­va­nou v čl. 1 ods. 1, v zmys­le kto­ré­ho Slo­ven­ská re­pub­li­ka je zvr­cho­va­ný, de­mok­ra­tic­ký a práv­ny štát. Práv­ny štát je štát, v kto­rom vlád­ne prá­vo, a prá­vo je ume­nie dob­ra a spra­vod­li­vos­ti (Ius est ars bo­ni et aequi). Pok­ra­čo­va­nie v tres­tnom stí­ha­ní ob­vi­ne­né­ho M. A., kto­ré by moh­lo vy­ús­tiť do tres­tu,by ne­bo­lo rep­re­siou ro­zu­mu, ne­bo­lo by spra­vod­li­vé a nes­ved­či­lo by v pros­pech op­ráv­ne­ných zá­uj­mov spo­loč­nos­ti, štá­tu a ani poš­ko­de­né­ho, pri­čom tre­ba mať na pa­mä­ti, že tres­tná rep­re­sia v pod­mien­kach Slo­ven­skej re­pub­li­ky nie je vy­bu­do­va­ná na „prin­cí­pe poms­ty“, ale na prin­cí­pe ochra­ny spo­loč­nos­ti. Trend pos­tup­ných od­klo­nov od ret­ri­bu­tív­nej jus­tí­cie je prí­tom­ný u väč­ši­ny mo­der­ných práv­nych sys­té­mov.

Li­mi­tá­ciou ap­li­ká­cie te­leolo­gic­ké­ho vý­kla­du je, že o úmys­le zá­ko­no­dar­cu je mož­né vo väč­ši­ne prí­pa­dov len po­le­mi­zo­vať, pri­čom dom­nien­ky o ňom sú čas­to ov­plyv­ne­né tým, kto ten­to vý­klad ap­li­ku­je, na­koľ­ko do ne­ho (vo väč­ši­ne prí­pa­dov) pro­jek­tu­je svo­je vlas­tné pred­sta­vy a že­la­nia o zmys­le po­su­dzo­va­nej práv­nej nor­my. Pre­to tre­ba pris­tú­piť k vý­kla­du, kto­rý väč­šmi zod­po­ve­dá po­žia­dav­kám práv­nej is­to­ty.

Z uve­de­né­ho dô­vo­du je pot­reb­né skut­ko­vú pod­sta­tu na­pos­le­dy ozna­če­né­ho zlo­či­nu vo vzťa­hu k jej zá­kon­ným zna­kom vy­kla­dať nie­len te­leolo­gic­ky, ale sú­čas­ne aj us­tav­ne­kon­for­mným spô­so­bom. Pod­sta­ta ap­li­ká­cie us­tav­ne­kon­for­mné­ho vý­kla­du spo­čí­va v tom, že ak sú po­chyb­nos­ti o vý­kla­de niek­to­rej práv­nej nor­my, pou­ži­je sa vý­klad, kto­rý naj­väč­šmi zod­po­ve­dá ús­ta­ve a prin­cí­pom práv­ne­ho štá­tu v nej ob­siah­nu­tých. Mám za to, že us­tav­ne­kon­form­ný vý­klad ne­mož­no chá­pať iba ako od­stra­ňo­va­nie po­chyb­nos­ti o ús­tav­nos­ti zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia in abstrac­to, ale ús­tav­nosť zá­kon­nej nor­my mož­no po­su­dzo­vať aj in con­cre­to na kaž­dú hypo­té­zu, kto­rá nas­ta­ne. V ab­so­lút­nej väč­ši­ne prí­pa­dov skut­ko­vé okol­nos­ti či­nu sú ta­ké štan­dar­dné a opa­ku­jú­ce sa, že nie je prob­lé­mom po­sú­diť, či na tie­to do­pa­da­jú všet­ky zá­kon­né zna­ky niek­to­rej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu.^[4] Vý­ni­moč­ne však mô­žu nas­tať prí­pa­dy, akým je aj vec ob­vi­ne­né­ho M. A., keď by ap­li­ko­va­ním práv­nej nor­my doš­lo ku kon­šta­to­va­niu napl­ne­nia zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty niek­to­ré­ho z tres­tných či­nov, av­šak ta­ké­to napl­ne­nie by bo­lo mož­né po­va­žo­vať iba za „zdan­li­vé“ – for­mál­ne, na­koľ­ko ne­mô­že ap­li­ká­cia ta­kej­to tres­tnop­ráv­nej nor­my v zmys­le vy­ššie uve­de­né­ho ús­tav­ne ob­stáť.

Ústav­ne­kon­form­ný vý­klad skut­ko­vých pod­stát mož­no chá­pať ako„ús­tav­ný roz­mer tres­ta­nia“, kto­rý kla­die po­žia­dav­ku na to, aby tres­tná rep­re­sia bo­la v sú­la­de s fun­da­men­tál­ny­mi prin­cíp­mi a pos­tu­lát­mi práv­ne­ho štá­tu in­kor­po­ro­va­ný­mi v ús­ta­ve. Pri poh­ľa­de na ob­sah Ústa­vy SR ako zá­klad­né­ho zá­ko­nu štá­tu je zrej­mé, že tá­to je prie­me­tom pri­ro­dze­né­ho prá­va do po­zi­tív­ne­ho prá­va v tej naj­čis­tej­šej po­do­be a pred­sta­vu­je ele­men­tár­ne vý­cho­dis­ká pre to, čo je spra­vod­li­vé. Tres­tná rep­re­sia, kto­rá sme­ru­je k nes­pra­vod­li­vos­ti, pos­trá­da ús­tav­ný roz­mer tres­ta­nia, a tre­ba ju ako ne­ná­le­ži­tú od­miet­nuť. 

 

 

 

 

 

 [1]       Poz­ri 1 Tdo V 10/2015.

[2]       Na to, že zá­kon ne­mô­že pok­ryť všet­ky práv­ne vzťa­hy, kto­ré v ži­vo­te nas­ta­nú, mys­lel aj sám zá­ko­no­dar­ca pri kon­ci­po­va­ní no­vých ci­vil­ných pro­ces­ných kó­dexov. V zmys­le čl. 4 CSP a čl. 3 CMP, ak sa vec ne­dá roz­hod­núť na zá­kla­de vý­slov­né­ho us­ta­no­ve­nia tých­to zá­ko­nov, vec sa po­sú­di pod­ľa us­ta­no­ve­nia tých­to zá­ko­nov ale­bo iných zá­ko­nov, kto­ré svo­jou po­va­hou up­ra­vu­jú pred­met­nú práv­nu vec čo do ob­sa­hu a úče­lu naj­bliž­šie, a v prí­pa­de, ak ta­ké­ho­to us­ta­no­ve­nia niet, súd pre­jed­ná a roz­hod­ne vec pod­ľa nor­my,kto­rú by pri­jal, ak by bol sám zá­ko­no­dar­com, a to s pri­hliad­nu­tím na prin­cí­py všeo­bec­nej spra­vod­li­vos­ti a pod.

[3]       Bliž­šie G. Rad­bruch.

[4]       Pri­me­ra­neIII.ÚS ČR 2523/10.        

 

 

 

Diskusia