Prieťahy v trestnom konaní a ich kompenzácia

JUDr. On­drej Re­pa, PhD.

pro­ku­rá­tor

                          Prie­ťa­hy v tres­tnom ko­na­ní a ich kom­pen­zá­cia

 Im­pul­zom pre vznik toh­to prís­pev­ku je naj­mä tá sku­toč­nosť, že ako pro­ku­rá­tor sa opa­ko­va­ne a po­mer­ne čas­to stre­tá­vam s po­žia­dav­kou ob­ha­jo­by,aby bol v rám­ci tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho, u kto­ré­ho up­ly­nul od do­by spá­chania stí­ha­né­ho skut­ku/ov do ča­su súd­ne­ho roz­ho­do­va­nia o tres­te ur­či­tý dl­hší čas, ap­li­ko­va­ný in­šti­tút v zmys­le § 39 ods. 1 Tr. por. (mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu). K uve­de­nej prob­le­ma­ti­ke si do­vo­lím uviesť pár ar­gu­men­tov, kto­rých cie­ľom je naj­mä pou­ká­zať na tú sku­toč­nosť, že ide o ob­lasť po­mer­ne zlo­ži­tú, kto­rej rie­še­nie a nás­led­né ap­li­ko­va­nie mu­sí byť kom­plexné, a nie pau­šál­ne, ale­bo me­cha­nic­ké.  Tak­tiež sa mož­no na­ďa­lej stret­núť s po­žia­dav­ka­mi ob­ha­jo­by na úpl­ne za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho, po­kiaľ v tres­tnom ko­na­ní vznik­li prie­ťa­hy (pozn. zá­mer­ne ne­pou­ží­vam vý­raz „zby­toč­né“), a to už v príp­rav­nom ko­na­ní, kde by ta­ké­to uz­ne­se­nie mu­sel vy­dať pro­ku­rá­tor. S tým­to návr­hom sa pod­ľa môj­ho práv­ne­ho ná­zo­ru ne­mož­no sto­tož­niť naj­mä z to­ho dô­vo­du, že na ta­ký­to pos­tup nie je da­ný žiad­ny zá­kon­ný dô­vod.

            Za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho pre nep­ri­me­ra­nú dĺžku tres­tné­ho ko­na­nia

 Po­kiaľ ide o sa­mot­nú po­žia­dav­ku ob­ha­jo­by na za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho len z dô­vo­du nep­ri­me­ra­nej dĺžky tres­tné­ho ko­na­nia (te­da pre exis­ten­ciu prie­ťa­hov v ko­na­ní), tak ta­ké­mu­to návr­hu ne­mož­no pod­ľa môj­ho ná­zo­ru vy­ho­vieť už len z to­ho ti­tu­lu, že na vy­da­nie ta­ké­ho­to uz­ne­se­nia nie je da­ný zá­kon­ný pod­klad. Je zrej­mé, že za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho z uve­de­né­ho dô­vo­du v sú­čas­nos­tip­lat­ný a účin­ný Tr. por. vý­slov­ne neup­ra­vu­je.  

 Na tom­to mies­te po­va­žu­jem za vhod­né pou­ká­zať už na no­to­ric­ky zná­me ust. Ústa­vy SR, a to čl. 2 ods. 2, v zmys­le kto­ré­ho štát­ne or­gá­ny mô­žu ko­nať iba na zá­kla­de ús­ta­vy, v jej me­dziach a v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon. V tres­tnom ko­na­ní sa po­tom tá­to ele­men­tár­na zá­sa­da pre­ja­vu­je vo via­ce­rých us­ta­no­ve­niach Tr. por., kde je expres­sis ver­bis zdô­raz­ňo­va­né, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ale­bo súd mu­sia ne­vyh­nut­ne dodr­žať zá­kon­ný pos­tup, pri­čom zvý­raz­niť mož­no zá­klad­né zá­sa­dy tres­tné­ho stí­ha­nia, a to zá­sa­du stí­ha­nia len zo zá­kon­ných dô­vo­dov (§ 2 ods. 1 Tr. por.) a zá­sa­du le­ga­li­ty (§ 2 ods. 5 Tr. por.). Uve­de­né v súhr­ne zna­me­ná, že aj na vznik­nu­té prie­ťa­hy v tres­tnom ko­na­ní je mož­né rea­go­vať len zá­kon­ným spô­so­bom, te­da v me­dziach zá­ko­na.

 Vo väč­ši­ne návr­hov sa ar­gu­men­tu­je tým, že dô­vo­dom na za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho by ma­lo byť pred­nos­tné pou­ži­tie me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy (čl. 154c Ústa­vy SR) s pou­ži­tím § 9 ods. 1 písm. g) Tr. por., ato s pri­hliad­nu­tím na čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vor“), a  na to sa vzťa­hu­jú­cu ju­di­ka­tú­ru Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va so síd­lom v Štras­bur­gu (ďa­lej len „ESĽP“). Je nes­por­né, že v zmys­le vy­ššie ozna­če­né­ho člán­ku Do­ho­vo­ru má sí­ce kaž­dý prá­vo, aby bo­la je­ho zá­le­ži­tosť spra­vod­li­vo pre­jed­na­ná a roz­hod­nu­tá sú­dom v pri­me­ra­nej le­ho­te, av­šak nie je mi zná­me žiad­ne ta­ké roz­hod­nu­tie ESĽP, v kto­rom by bo­lo vý­slov­ne vy­vo­de­né prá­vo ob­vi­ne­nej oso­by na to, aby v prí­pa­de exis­ten­cie prie­ťa­hov (a to i extrém­nych) bo­lo pot­reb­né jej tres­tné stí­ha­nie za­sta­viť.

 Nap­ro­ti to­mu v pod­mien­kach SR v sú­čas­nos­ti exis­tu­je už k tej­to otáz­ke po­mer­ne bo­ha­tá roz­ho­do­va­cia čin­nosť, pri­čom aj Naj­vyš­ší súd SR vo svo­jich roz­hod­nu­tiach už dlh­šiu do­bu kon­šta­tu­je, že za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho pre prie­ťa­hy v ko­na­ní je bez ďal­šie­ho ne­zá­kon­né a nep­ri­ja­teľ­né (viď napr.: uz­ne­se­nie zo dňa 03.09.2003 pod sp. zn. 4To 44/03, uz­ne­se­nie zo 17.02.2004 pod sp. zn. 5 To 3/2004, Roz­su­dok zo dňa 10.12.2014 pod sp. zn. 1 To 8/2012, uz­ne­se­nie zo dňa 27.05. 2014 pod sp. zn. 2 Tost 11/2014, uz­ne­se­nie zo dňa 22. ja­nuá­ra 2013 pod sp. zn. 4 Tost 1/2013, Roz­su­dok zo dňa 03.03.2016 pod sp. zn. 5 To 14/2015, uz­ne­se­nie zo dňa 06.12.2016 pod sp. zn. 2 Tost 37/2016, uz­ne­se­nie zo dňa 14.12.2016 pod sp. zn. 1TdoV 14/2015).

 Pre úpl­nosť mož­no do­dať, že v praxi bo­li sí­ce za­zna­me­na­né aj ta­ké roz­hod­nu­tia, kto­ré mož­nosť za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia pre vznik prie­ťa­hov na stra­ne štá­tu pri­pus­ti­li (napr. uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR zo dňa 29.10.2008 pod sp. zn. 3 Tost 13/2008), av­šak iš­lo skôr o oje­di­ne­lé roz­hod­nu­tia, kto­ré ne­bo­li pri­ja­té vo for­me ju­di­ká­tu, pri­čom tie­to bo­li nes­kor­šou roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou pre­ko­na­né.

 Na stra­ne dru­hej z ju­di­ká­tu R 10/2011 (Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 18.03.2010 pod sp. zn. 5 To 14/2009 uve­rej­ne­ný v Zbier­ke č. 1/2011) vý­slov­ne vy­plý­va, že „náp­ra­vu po­ru­še­nia prá­va na pre­jed­na­nie ve­ci v pri­me­ra­nej le­ho­te vo for­me za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia ESĽP z čl. 6 Do­ho­vo­ru v žiad­nom prí­pa­de zo svo­jich roz­hod­nu­tí ne­vy­vo­dil.“ V tej­to sú­vis­los­ti ne­mož­no nes­po­me­núť ani naj­zná­mej­ší slo­ven­ský kri­mi­nál­ny prí­pad „kau­zu­Cer­va­no­vá“, kde doš­lo k prá­vop­lat­né­mu pot­res­ta­niu pá­cha­te­ľov až po trid­sia­tich ro­koch od spá­chania stí­ha­ných skut­kov, pri­čom aj ten­to prí­pad bol po­su­dzo­va­ný ESĽP, kde ten­to nei­den­ti­fi­ko­val žiad­ny dô­vod na kon­šta­to­va­nie po­ru­še­nia čl. 6 Do­ho­vo­ru (roz­hod­nu­tie zo dňa 09.09.2014).

 Nad rá­mec vy­ššie uve­de­né­ho je pot­reb­né do­dať, že mo­men­tom spá­chania tres­tné­ho či­nu vzni­ká me­dzi je­ho pá­cha­te­ľom a štá­tom zá­klad­ný hmot­nop­ráv­ny vzťah, kto­rý vy­vo­lá­va kom­plex práv­nych nás­led­kov. Jed­ným zo zá­klad­ných nás­led­kov spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu je pot­re­ba je­ho ná­le­ži­té­ho zis­te­nia a nás­led­né spra­vod­li­vé pot­res­ta­nie pá­cha­te­ľa (§1 Tr. por.). Sa­moz­rej­me spra­vod­li­vé pot­res­ta­nie je pot­reb­né vní­mať v šir­šom po­ní­ma­ní, keď­že pot­res­ta­ním ne­mož­no my­slieť len ulo­že­nie niek­to­ré­ho tres­tu uve­de­né­ho v § 32 Tr. zák., ale do úva­hy mô­že pri­chá­dzať aj napr. upus­te­nie od pot­res­ta­nia v zmys­le § 40 Tr. zák.

 Po­ve­da­né inak, štát pre­to pros­tred­níc­tvom or­gá­nov k to­mu ur­če­ných roz­ho­du­je o ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov a za­is­ťu­je ich prí­pad­né pot­res­ta­nie. Roz­ho­do­va­nie o vi­ne a tres­te v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia je nie­len prá­vom, ale pre­dov­šet­kým po­vin­nos­ťou tých­to or­gá­nov (Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR zo dňa 03.03.2016 pod sp. zn. 5 To 14/2015).

 Mož­no pre­to uviesť, že ani v prí­pa­de vzni­ku neo­dô­vod­ne­ných prie­ťa­hov v tres­tnom ko­na­ní ne­mô­že štát na pl­ne­nie vy­ššie uve­de­nej úlo­hy úpl­ne re­zig­no­vať. V extrém­nom prí­pa­de by  to­tiž moh­la nas­tať aj ta­ká si­tuácia, že or­gán, kto­rý prie­ťa­hy sám za­vi­ní, ale­bo ich vznik a tr­va­nie „to­le­ru­je“, nás­led­ne tres­tné stí­ha­nie za­sta­ví, čím by sa de fac­to „zba­vil“ prí­pa­du bez to­ho, aby bo­lo roz­hod­nu­té o vi­ne ale­bo ne­vi­ne stí­ha­nej oso­by.

 V nad­väz­nos­ti na vy­ššie uve­de­né mož­no pre­to zhr­núť, že za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho len pre tú sku­toč­nosť, že vec ne­bo­la pre­jed­na­ná a roz­hod­nu­tá v pri­me­ra­nej le­ho­te, ne­má v sú­čas­nos­ti v pod­mien­kach slo­ven­skej práv­nej úp­ra­vy svo­je vy­jad­re­nie, a pre­to ani opod­stat­ne­nie.  

 Na­priek pos­led­ne uve­de­né­mu kon­šta­to­va­niu je dnes už nes­por­né, že prie­ťa­hy v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré svo­jim pos­tu­pom spô­so­bi­li ale­bo spolu­za­vi­ni­li štát­ne or­gá­ny, sú ta­kou sku­toč­nos­ťou (okol­nos­ťou), kto­rá spra­vid­la vy­vo­lá­va ur­či­té práv­ne nás­led­ky.

 Je zná­me, že štras­bur­ská ju­di­ka­tú­ra, ale i roz­ho­do­va­cia čin­nosť ús­tav­ných sú­dov[1], vy­vo­dzu­je z po­ru­še­nia pra­vid­la ply­nú­ce­ho z čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru (roz­hod­nu­tie ve­ci v pri­me­ra­nej le­ho­te) san­kcie vo­či štá­tu, pri­čom spra­vid­la bý­va sťa­žo­va­te­ľo­vi ako for­ma spra­vod­li­vé­ho za­dos­ťu­či­ne­nia pos­kyt­nu­tá pe­ňaž­ná náh­ra­da za sú­čas­né­ho kon­šta­to­va­nia po­ru­še­nia čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru, resp. čl. 48 ods. 2 Ústa­vy SR.

 V prí­pa­de tres­tné­ho pro­ce­su však u ob­vi­ne­né­ho v dôs­led­ku vzni­ku neo­pod­stat­ne­ných prie­ťa­hov zo stra­ny štá­tu pri­chá­dza­jú do úva­hy jed­nak pe­ňaž­né pros­tried­ky náp­ra­vy nep­ri­me­ra­nej dĺžky tres­tné­ho ko­na­nia (priz­na­nie fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia), av­šak stá­le ak­tuál­nej­šie sú aj pros­tried­ky ne­pe­ňaž­nej náp­ra­vy nep­ri­me­ra­nej dĺžky ko­na­nia. To zna­me­ná, že vznik­nu­té prie­ťa­hy v ko­na­ní mô­žu po­tom znač­ným spô­so­bom de­ter­mi­no­vať vý­rok o tres­te u pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu. 

 Mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu pre exis­ten­ciu zby­toč­ných prie­ťa­hov v ko­na­ní

 Z vy­ššie opí­sa­né­ho vy­ply­nu­lo, že štát mu­sí adek­vát­nym a naj­mä zá­kon­ným spô­so­bom rea­go­vať na kaž­dý spá­cha­ný trest­ný čin, pri­čom tá­to reak­cia mu­sí byť v pr­vom ra­de zá­kon­ná, efek­tív­na, účin­ná a, sa­moz­rej­me, aj rých­la.

 Všeo­bec­ne zná­mou sku­toč­nos­ťou je, že s od­stu­pom ča­su kle­sá efek­ti­vi­ta rep­re­sív­ne­ho účin­ku tres­tné­ho prá­va ako cel­ku. Ten­to dô­le­ži­tý fakt si uve­do­mo­val už v osem­nás­tom sto­ro­čí aj ta­lian­sky os­vie­te­nec­ký práv­nik Ce­sa­re Bec­ca­ria, kto­rý vo svo­jej vý­znam­nej pub­li­ká­cii O zlo­či­noch a tres­toch (1764) pou­ka­zo­val na pot­re­bu, aby bo­li v rám­ci vy­šet­ro­va­nia tres­tné­ho či­nu až do mo­men­tu vy­hlá­se­nia roz­hod­nu­tia, eli­mi­no­va­né prie­ťa­hy v tom­to ko­na­ní.[2]

 Prob­le­ma­ti­ka rých­los­ti súd­ne­ho ko­na­nia (vrá­ta­ne tres­tné­ho) je pred­me­tom ako vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­vy, tak aj me­dzi­ná­rod­no-práv­nej, keď­že prá­vo jed­not­liv­ca na pre­ro­ko­va­nie ve­ci (vrá­ta­ne tres­tnej) bez zby­toč­ných prie­ťa­hov je chá­pa­né ako vý­znam­né ľud­ské prá­vo, kto­ré je ele­men­tár­nou sú­čas­ťou kaž­dé­ho de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho štá­tu. Prá­vo na pre­ro­ko­va­nie ve­ci v pri­me­ra­nej le­ho­te (bez zby­toč­ných prie­ťa­hov) je vý­znam­nou pro­ces­nou zá­ru­kou, kto­rá sa neod­de­li­teľ­ne spá­ja s prá­vom na spra­vod­li­vý pro­ces, a pre­to po­ru­še­nie toh­to prá­va, bý­va auto­ma­tic­ky po­ru­še­ním prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces.

 Pod­sta­tu prá­va na pre­ro­ko­va­nie ve­ci bez zby­toč­ných prie­ťa­hov vy­me­dzil Ústav­ný súd SR nas­le­dov­ne: „Úče­lom prá­va na pre­ro­ko­va­nie ve­ci bez zby­toč­ných prie­ťa­hov je od­strá­ne­nie sta­vu práv­nej neis­to­ty, v kto­rej sa na­chá­dza oso­ba do­má­ha­jú­ca sa roz­hod­nu­tia štát­ne­ho or­gá­nu. Ne­pos­ta­ču­je, že štát­ny or­gán vo ve­ci ko­ná. Ústav­né prá­vo na pre­ro­ko­va­nie bez zby­toč­ných prie­ťa­hov sa spl­ní až prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím štát­ne­ho or­gá­nu, na kto­rom sa oso­ba do­má­ha od­strá­ne­nia práv­nej neis­to­ty oh­ľad­ne svo­jich práv. Ko­na­nie bez zby­toč­ných prie­ťa­hov nie je mož­né pres­ne ča­so­vo oh­ra­ni­čiť. Zá­klad­ným kri­té­riom pri hod­no­te­ní prie­ťa­hov je zlo­ži­tosť ve­ci pod­mie­ne­ná skut­ko­vým sta­vom a plat­nou práv­nou úp­ra­vou kon­krét­nej ve­ci.“[3] Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že ani vy­ko­ná­va­nie kva­lit­ných úko­nov, kto­ré sme­ru­jú k roz­hod­nu­tiu ve­ci (av­šak bez vy­da­nia me­ri­tór­ne­ho roz­hod­nu­tia), eš­te sa­mo o se­be ne­napĺňa prá­vo na pre­ro­ko­va­nie ve­ci bez zby­toč­ných prie­ťa­hov. Až mo­men­tom na­do­bud­nu­tia prá­vop­lat­nos­ti vy­da­né­ho me­ri­tór­ne­ho roz­hod­nu­tia vo ve­ci sa de­fi­ni­tív­ne od­stra­ňu­je stav práv­nej neis­to­ty oso­by. Sa­moz­rej­me aj to­to pre­jed­na­nie a roz­ho­do­va­nie mu­sí byť us­ku­toč­ne­né v ur­či­tom ča­so­vom ho­ri­zon­te, kto­rý je mož­né ak­cep­to­vať s pri­hliad­nu­tím na fak­to­ry, kto­ré de­ter­mi­nu­jú prie­beh ko­na­nia a roz­ho­do­va­nia, na kto­ré bu­de pou­ká­za­né niž­šie.

 Z čl. 48 ods. 2 Ústa­vy SR vy­plý­va, že prá­vo na pre­ro­ko­va­nie ve­ci (vrá­ta­ne tres­tnej) bez zby­toč­ných prie­ťa­hov je ús­tav­ným prá­vom kaž­dé­ho jed­not­liv­ca, kto­ré­ho po­ru­še­nie je práv­ne pria­mo vy­nú­ti­teľ­né pros­tred­níc­tvom Ústa­vy SR. Na tom­to mies­te je mož­né pou­ká­zať na sku­toč­nosť, že Ústa­va SR v čl. 48 ods. 2 pra­cu­je s ter­mí­nom „bez zby­toč­ných prie­ťa­hov“, z čo­ho re­zul­tu­je zá­ver, že nie všet­ky prie­ťa­hy v súd­nom ko­na­ní sú nep­rí­pus­tné, ale ne­že­la­né sú len tie prie­ťa­hy, kto­ré vznik­nú zby­toč­ne (neo­dô­vod­ne­ne).

 Prá­vo na pre­ro­ko­va­nie ve­ci bez zby­toč­ných prie­ťa­hov je zá­klad­né ľud­ské prá­vo, kto­ré pat­rí do mno­ži­ny práv, kto­ré sa spo­loč­ne ozna­ču­jú ako prá­va na súd­nu a inú práv­nu ochra­nu (7. od­diel dru­hej hla­vy Ústa­vy SR). To zna­me­ná, že prá­vo na pre­ro­ko­va­nie ve­ci bez zby­toč­ných prie­ťa­hov bez­pros­tred­ne nad­vä­zu­je na prá­vo do­má­hať sa súd­nej (ale­bo inej práv­nej) ochra­ny v zmys­le čl. 46 ods. 1 Ústa­vy SR, av­šak na riad­ne napl­ne­nie oboch tých­to ús­tav­ných práv ne­pos­ta­ču­je len op­ráv­ne­nie ob­rá­tiť sa so svo­jou práv­nou ve­cou na súd, ale je ne­vyh­nut­né aj napl­ne­nie ús­tav­né­ho op­ráv­ne­nia, a to, do­môcť sa reál­nej súd­nej ochra­ny v po­do­be me­ri­tór­ne­ho roz­hod­nu­tia v ro­zum­nom ča­se.[4]

 Rov­na­ko je pot­reb­né kon­šta­to­vať, že Tr. por. ako zá­klad­ný pro­ces­no-práv­ny pred­pis up­ra­vu­jú­ci tres­tné ko­na­nie, vní­ma prá­vo na pre­ro­ko­va­nie ve­ci v pri­me­ra­nej le­ho­te (§ 2 ods. 7 Tr. por.) ako ima­nen­tnú sú­časť prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces a po­vy­šu­je ho na zá­klad­nú zá­sa­du tres­tné­ho ko­na­nia, čo je pl­ne sú­lad­né aj čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru a čl. 46 ods. 1 Ústa­vy SR. Ide o vý­znam­nú sku­toč­nosť, na­koľ­ko Trest­ný po­ria­dok účin­ný do 01.01.2006 (zá­kon č. 141/1961 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov) ta­kú­to práv­nu úp­ra­vu neob­sa­ho­val.

 Zby­toč­né prie­ťa­hy v súd­nom ko­na­ní mož­no roz­de­liť z dô­vo­du ich vzni­ku do dvoch sku­pín. Pr­vú sku­pi­nu prie­ťa­hov tvo­ria tie, kto­ré vznik­li v dôs­led­ku ne­čin­nos­ti prís­luš­né­ho štát­ne­ho or­gá­nu, te­da vte­dy, keď ko­na­niu or­gá­nu neb­rá­ni žiad­na zá­kon­ná pre­káž­ka. Dru­hým dô­vo­dom zby­toč­ných prie­ťa­hov je nee­fek­tív­na čin­nosť ko­na­jú­ce­ho štát­ne­ho or­gá­nu.[5] Pre úpl­nosť k ve­ci mož­no pri­po­me­núť, že ani ne­dos­ta­toč­né per­so­nál­ne ob­sa­de­nie prís­luš­né­ho štát­ne­ho or­gá­nu nie je dô­vo­dom na ne­ko­na­nie toh­to or­gá­nu.[6]

 Z ob­sa­hu roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Ústav­né­ho sú­du SR[7] a ESĽP sa pos­tup­ne vy­tvo­ri­li kri­té­ria, kto­ré je ne­vyh­nut­né zoh­ľad­ňo­vať pri po­su­dzo­va­ní sku­toč­nos­ti, či v nas­to­le­nom prí­pa­de vznik­li zby­toč­né prie­ťa­hy, ale­bo nie.

 Ide o nas­le­du­jú­ce kri­té­riá:

- zlo­ži­tosť pre­jed­ná­va­nej ve­ci, v rám­ci kto­rej sa prih­la­dia na skut­ko­vý stav ve­ci a jej práv­ne po­sú­de­nie z hľa­dis­ka práv­nej úp­ra­vy (ten­to fak­tor by mal byť vo väč­ši­ne prí­pa­dov ur­ču­jú­ci),

- sprá­va­nie sa účas­tní­ka (stra­ny) v ko­na­ní,

- pos­tup sú­du(ov) ale­bo iných or­gá­nov, kto­ré vo ve­ci ko­na­li.

 Vy­ššie uve­de­né tri zá­klad­né kri­té­ria sa, sa­moz­rej­me, vy­hod­no­cu­jú aj pri tres­tných ve­ciach, a to ku­mu­la­tív­ne. Ne­vyh­nut­né je, aby dô­vo­dom na kon­šta­tá­ciu zby­toč­ných prie­ťa­hov ne­bol prá­ve sa­mot­ný pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du. Pod tým, sa­moz­rej­me, ne­mož­no ro­zu­mieť, že zby­toč­né prie­ťa­hy, kto­ré vznik­nú z iných dô­vo­dov, mož­no to­le­ro­vať, av­šak po­kiaľ prie­ťa­hy vznik­nú prá­ve v dôs­led­ku ne­čin­nos­ti ale­bo nee­fek­tív­nej čin­nos­ti ko­na­jú­ce­ho or­gá­nu, ide o obzvlášť ne­že­la­ný jav.

 Prie­ťa­hy vznik­nu­té v tres­tnom ko­na­ní ma­jú ne­priaz­ni­vý vplyv pre­dov­šet­kým na ob­vi­ne­né­ho, kto­rý je po­čas pro­ce­su vy­sta­ve­ný ur­či­té­mu sta­vu práv­nej neis­to­ty.[8] Opo­mí­nať však ne­mož­no ani oso­bu poš­ko­de­nú tres­tným či­nom, kto­rá tak­tiež vní­ma vý­kon spra­vod­li­vos­ti aj pros­tred­níc­tvom jej rých­los­ti a efek­tív­nos­ti, pri­čom aj poš­ko­de­ný sub­jekt je op­ráv­ne­ný za ur­či­tých pod­mie­nok do­má­hať sa ús­tav­nou sťaž­nos­ťou od­strá­ne­nia zby­toč­ných prie­ťa­hov v tres­tnom ko­na­ní.[9]Na­vy­še, druh, vý­šku, ale naj­mä rých­losť tres­tnej san­kcie vo­či pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu v dneš­nej do­be mi­mo­riad­ne cit­li­vo vní­ma nie­len od­bor­ná, ale pre­dov­šet­kým aj laic­ká ve­rej­nosť. Je pre­to by­tos­tne ne­vyh­nut­né, aby bo­la kon­cep­cia tres­tné­ho pro­ce­su nas­ta­ve­ná tak, že vý­kon spra­vod­li­vos­ti zo stra­ny štát­nych or­gá­nov bu­de zá­kon­ný, rých­ly a efek­tív­ny. V opač­nom prí­pa­de sa prís­luš­né štát­ne or­gá­ny v prí­pa­de po­ru­še­nia prá­va dot­knu­té­ho sub­jek­tu na pre­jed­na­nie ve­ci v pri­me­ra­nej le­ho­te vy­sta­vu­jú ri­zi­ku mož­né­ho ulo­že­nia rôz­nych fi­nan­čných san­kcií či už zo stra­ny ús­tav­né­ho súd­nic­tva, ale aj zo stra­ny ESĽP, pri­čom naj­mä vo svet­le tej­to roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sa už aj v na­šich práv­nych pod­mien­kach za­ča­li v prí­pa­de ob­vi­ne­né­ho, o vi­ne resp. ne­vi­ne kto­ré­ho nie je roz­hod­nu­té v pri­me­ra­nej le­ho­te, ob­ja­vo­vať aj iné for­my kom­pen­zá­cie než je fi­nan­čná náh­ra­da.

 Už po­ma­ly bež­nou praxou slo­ven­ských sú­dov sa stá­va, že v prí­pa­de vzni­ku nep­ri­me­ra­ných prie­ťa­hov zo stra­ny štá­tu, kto­rý rep­re­zen­tu­jú tres­tné jus­tič­né or­gá­ny, sa u ob­vi­ne­né­ho ap­li­ku­je pri uk­la­da­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy (pozn. vy­lú­če­né však nie je ani pri iných tres­toch) mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu pod dol­nú zá­ko­nom sta­no­ve­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by v zmys­le § 39 ods. 1 Tr. zák.

Prá­ve zby­toč­né prie­ťa­hy, kto­ré vznik­li na zá­kla­de ne­dos­ta­toč­nej čin­nos­ti ko­na­jú­cich or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci (OČTK ale­bo sú­du,) mô­žu byť prá­ve ta­kou okol­nos­ťou, kto­rá za­kla­dá dô­vod na zní­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by. To­tiž v zmys­le § 39 ods. 1 Tr. zák. „okol­nos­ťa­mi prí­pa­du“ tre­ba ro­zu­mieť v súhr­ne všet­ky sku­toč­nos­ti, kto­ré ma­jú vplyv na po­sú­de­nie po­va­hy, cha­rak­te­ru, zá­važ­nos­ti tres­tné­ho či­nu a mož­nos­ti náp­ra­vy pá­cha­te­ľa či­nu (pri­me­ra­ne poz­ri Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR pod sp. zn. 3 To 32/2003 01.09.2007, uve­rej­ne­ný v ZSP pod č. 73/2007).

Už z vy­ššie ci­to­va­né­ho ju­di­ká­tu R 10/2011 vy­plý­va, že „dĺžka ko­na­nia, kto­rá s pri­hliad­nu­tím na ob­ťaž­nosť ve­ci, pos­toj ob­vi­ne­né­ho k tres­tné­mu stí­ha­niu a pro­ces­ný pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du vý­raz­ne a nep­ri­me­ra­ne pre­sa­hu­je dĺžku ko­na­nia v po­rov­na­teľ­ných ve­ciach je ta­kou okol­nos­ťou prí­pa­du, kto­rá mô­že od­ôvod­niť pri uk­la­da­ní tres­tu pou­ži­tie mi­mo­riad­ne­ho zmier­ňo­va­cie­ho us­ta­no­ve­nia pod­ľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účin­né­ho do 1. ja­nuá­ra 2006 (te­raz § 39 ods. 1 Tr. zák.) a ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by us­ta­no­ve­nej zá­ko­nom.“

 V ko­neč­nom dôs­led­ku je pre­to pot­reb­né, aby v prí­pa­de úvah o dô­vod­nos­ti vy­uži­tia in­šti­tú­tu up­ra­ve­né­ho v § 39 Tr. zák. bo­li zva­žo­va­né všet­ky re­le­van­tné okol­nos­ti prí­pa­du kom­plexne. Oso­bit­ne je pot­reb­né skú­mať aj sprá­va­nie sa (pos­toj) ob­vi­ne­né­ho k tres­tné­mu stí­ha­niu, a to naj­mä v tej sú­vis­los­ti, či prá­ve ob­vi­ne­ný úmy­sel­ne ne­za­vi­ňu­je predl­žo­va­nie ko­na­nia rôz­ny­mi ne­dô­vod­ný­mi ná­miet­ka­mi, návr­hmi, ab­sen­cia­mi z úko­nov, a pod. V prí­pa­de vý­slov­ných a opa­ko­va­ných obštruk­cií zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho nie je po­tom mož­né auto­ma­tic­ky ap­li­ko­vať ust. § 39 ods. 1 Tr. por., po­kiaľ žiad­ne prie­ťa­hy za­vi­ne­né štát­ny­mi or­gán­mi spô­so­be­né ne­bo­li. Jed­ným dy­chom je však pot­reb­né do­dať, že aj po­kiaľ sa ob­vi­ne­ný do­púš­ťa ur­či­té­ho obštruk­čné­ho ko­na­nia, ne­mô­že po­tom ko­na­jú­ci or­gán re­zig­no­vať na pl­ne­nie svo­jich zá­kon­ných po­vin­nos­tí, ale mu­sí aj na ta­ké­to ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho rea­go­vať zá­kon­ne a včas.

 Tak­tiež je pot­reb­né dôs­led­ne vy­hod­no­co­vať, či ide o prie­ťa­hy, kto­ré bo­li sku­toč­ne zo stra­ny or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci spô­so­be­né ne­dô­vod­ne (zby­toč­ne), ale­bo iš­lo o pro­ces­ný pos­tup sku­toč­ne dô­vod­ný a v praxi ob­vyk­lý.

 Ne­mož­no opo­me­núť ani sku­toč­nú (reál­nu) dĺžku zby­toč­ných prie­ťa­hov, a tie­to zoh­ľad­niť vo vzťa­hu k cel­ko­vé­mu ča­so­vé­mu ob­do­biu, ke­dy sa vo ve­ci ko­na­lo ply­nu­lo, te­da bez prie­ťa­hov. Obzvlášť cit­li­vo je pot­reb­né vy­hod­no­co­vať tak­tiež vý­skyt extrém­nych prie­ťa­hov (8 a viac ro­kov)[10] v kon­texte s prin­cí­pom práv­nej is­to­ty vy­jad­re­nom v čl. 1 ods. 1 Ústa­vy SR.

 V ne­pos­led­nom ra­de mož­no uviesť, že prie­ťa­hy v tres­tnom ko­na­ní sú ta­kou okol­nos­ťou, kto­rú mož­no zoh­ľad­niť pop­ri exis­ten­cii ďal­ších sku­toč­nos­tí aj vo vzťa­hu k cel­ko­vej zá­važ­nos­ti spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu (v sú­čas­nos­ti len pri pre­či­ne pod­ľa § 10 ods. 2 Tr. zák. a § 95 ods. 2 Tr. zák., av­šak pri skut­koch práv­ne kva­li­fi­ko­va­ných pod­ľa zá­ko­na č. 140/1961 Zb. Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 01.01.2006 pri všet­kých tres­tných či­noch).

 V zá­ve­re mož­no zhr­núť, že ap­li­ká­cia in­šti­tú­tu v zmys­le § 39 ods. 1 Tr. zák. v prí­pa­de, ak je dô­vo­dom na je­ho vy­uži­tie nep­ri­me­ra­ná dĺžka tres­tné­ho ko­na­nia, ne­mô­že byť auto­ma­tic­ká (me­cha­nic­ká), ale ten­to pos­tup by mal pri­chá­dzať do úva­hy až vte­dy, po­kiaľ bu­de sta­ros­tli­vo zoh­ľad­ne­ná naj­mä ob­ťaž­nosť ve­ci, pos­toj ob­vi­ne­né­ho k tres­tné­mu stí­ha­niu a pro­ces­ný pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du.

Diskusia